17.12.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 344/100

(1)

Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku zo 6. októbra 2015 vo veci C-362/14, Maximillian Schrems/Data Protection Commissioner (2), konštatoval, že prijatím článku 3 rozhodnutia 2000/520/ES (3) Komisia prekročila právomoc, ktorá jej bola priznaná v článku 25 ods. 6 smernice 95/46/ES v spojení s Chartou základných práv Európskej únie, a vyhlásil článok 3 tohto rozhodnutia za neplatný.

(2)

V článku 3 ods. 1 prvom pododseku rozhodnutia 2000/520/ES sa stanovili reštriktívne podmienky, podľa ktorých by vnútroštátne dozorné orgány mohli rozhodnúť o pozastavení tokov údajov do spoločnosti v USA, ktorá osvedčila svoje dodržiavanie zásad, bez ohľadu na právny záver Komisie o primeranosti ochrany.

(3)

Súdny dvor v rozsudku vo veci Schrems objasnil, že vnútroštátne dozorné orgány majú naďalej právomoc na dohľad nad prenosom osobných údajov do tretej krajiny, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie Komisie o primeranosti, a že Komisia nemá žiadne právomoci obmedziť ich právomoci vyplývajúce z článku 28 smernice 95/46/ES. V zmysle tohto článku majú tieto orgány najmä vyšetrovacie právomoci, akým je právo zbierať všetky nevyhnutné informácie pre plnenie ich kontrolných povinností, efektívne právomoci intervencie, ako je napríklad uvalenie dočasného alebo úplného zákazu na spracovanie údajov, alebo tiež právomoc obrátiť sa na súdne orgány (4).

(4)

Súdny dvor v tom istom rozsudku pripomenul, že v súlade s článkom 25 ods. 6 druhým pododsekom smernice 95/46/ES členské štáty a ich orgány musia prijať opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s aktmi inštitúcií Únie, lebo na tieto opatrenia sa v zásade vzťahuje prezumpcia zákonnosti, a majú preto právne účinky dovtedy, kým neboli derogované, zrušené v konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti.

(5)

Rozhodnutie Komisie prijaté podľa článku 26 ods. 4 smernice 95/46/ES je mutatis mutandis záväzné pre všetky orgány členských štátov, ktoré sú jeho adresátmi, vrátane ich nezávislých orgánov dohľadu, v rozsahu, v akom má za následok, že uzná, že prenosy, ktoré sa uskutočňujú na základe štandardných zmluvných doložiek v ňom uvedených, ponúkajú dostatočné záruky, ako sa to požaduje v článku 26 ods. 2 príslušnej smernice. To nebráni vnútroštátnemu dozornému orgánu uplatňovať svoje právomoci pri dohľade nad tokmi údajov vrátane právomoci na pozastavenie alebo zákaz prenosu osobných údajov, keď skonštatuje, že sa prenos uskutočňuje v rozpore s právnymi predpismi EÚ a vnútroštátnymi právnymi predpismi o ochrane údajov, napríklad vtedy, keď príjemca údajov nedodržiava štandardné zmluvné doložky.

(6)

Rozhodnutia Komisie 2001/497/ES (5) a 2010/87/EÚ (6) obsahujú obmedzenie právomocí vnútroštátnych dozorných orgánov porovnateľné s článkom 3 ods. 1 prvým pododsekom rozhodnutia 2000/520/ES, ktorý Súdny dvor považuje za neplatný.

(7)

So zreteľom na rozsudok vo veci Schrems a v zmysle článku 266 Zmluvy by sa preto ustanovenia týchto rozhodnutí, ktoré obmedzujú právomoci vnútroštátnych dozorných orgánov, mali nahradiť.

(8)

S cieľom uľahčiť účinné monitorovanie fungovania rozhodnutí o v súčasnosti platných štandardných zmluvných doložkách by členské štáty mali informovať Komisiu o príslušných opatreniach prijatých vnútroštátnymi dozornými orgánmi.

(9)

Pracovná skupina pre ochranu jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov zriadená podľa článku 29 smernice 95/46/ES vydala stanovisko, ktoré sa zohľadnilo pri príprave tohto rozhodnutia.

(10)

Opatrenia stanovené v tomto rozhodnutí sú v súlade so stanoviskom výboru zriadeného podľa článku 31 ods. 1 smernice 95/46/ES.

(11)

Rozhodnutia 2001/497/ES a 2010/87/EÚ by sa preto mali zodpovedajúcim spôsobom zmeniť,