—

Po prvé Súd pre verejnú službu vyložil v rozpore s právom Únie a ustálenou judikatúrou článok 4 ods. 1 služobného poriadku tak, akoby neupravoval nárok na prenos nevyčerpanej dovolenky v prípade dlhotrvajúcej choroby.

—

Po druhé Súd pre verejnú službu v rozpore s právom Únie a s nedostatočným odôvodnením nesprávne vyložil rozsah pôsobnosti článku 1 písm. e) ods. 2 služobného poriadku tak, že pokiaľ ide o pracovné podmienky týkajúce sa ochrany zdravia, majú inštitúcie všeobecnú povinnosť poskytnúť zamestnancom minimálne štandardy ustanovené smernicami prijatými na základe článku 153 ZFEÚ. Cieľom článku 1 písm. e) ods. 2, ktorý bol zavedený v rámci reformy služobného poriadku v roku 2004, však je len odstránenie medzery v služobnom poriadku spočívajúcej v chýbajúcich technických predpisoch na zabezpečenie ochrany zdravia a bezpečnosti zamestnancov v sídle inštitúcií (napr. požiarna ochrana, škodlivé látky, ventilácia, ergonómia atď.) V súčasnosti teda služobný poriadok umožňuje, aby sa minimálne technické štandardy uplatnili v smerniciach resp. pri ich prebratí prostredníctvom vnútroštátneho práva. Tento predpis sa však nemôže a nesmie týkať pracovných podmienok, ktoré boli normotvorcom služobného poriadku vyčerpávajúco ustanovené v súvislosti s prenesením dovolenky a náhradou za nevyčerpanú dovolenku. Tým, že Súd pre verejnú službu dospel k takémuto záveru, porušil nielen ustanovenia služobného poriadku a judikatúru Všeobecného súdu, ale aj požiadavku právnej istoty.

—

Po tretie Súd pre verejnú službu porušil procesné pravidlá, pretože ako prvý žalobný dôvod skúmal ex offo porušenie článku 1 písm. e) ods. 2 služobného poriadku a de facto zrušil platnosť ustanovenia služobného poriadku bez toho, aby bola vznesená námietka nezákonnosti a Rada alebo Parlament Európskej únie mali možnosť vstúpiť do konania.