A.

Slovenský zákonodarca v reakcii na rozsudok C-42/15 ( 1 ) vypustil zo Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v § 9 v rámci splátok úveru ako náležitosť zmluvy slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“ s účinnosťou od l. mája 2018, čím zrušil zákonné právo spotrebiteľov v zmluve o spotrebiteľskom úvere na vyjadrenie akéhokoľvek spôsobu (nielen amortizačnou tabuľkou) splácania úveru podľa istiny, úrokov a poplatkov v spojení so sankciou pre porušenie tohto práva.

B.

Aplikačná prax súdov zareagovala okrem iného aj tak, že síce od l. mája 2018 zmenou zákona sa pregnantnejšie vykoná rozsudok SD EÚ, no už v sporoch zo spotrebiteľských zmlúv uzavretých do l. mája 2018 treba tzv. eurokonformným výkladom docieliť v podstate ten istý výsledok, ako sledoval zákonodarca.

C.

V tejto súvislosti je otázka Súdnemu dvoru Európskej únie zameraná na výklad únijného práva pri používaní nepriameho účinku smerníc. Berúc zreteľ na masívnu aplikačnú prax súdov, ktorou sa spotrebiteľom v minulosti uznalo v zákone č. 129/2010 Z. z. právo na špecifikáciu splátky podľa istiny, úrokov a poplatkov, sa kladie otázka:

či princíp právnej istoty pri napĺňaní nepriameho účinku smernice v horizontálnych vzťahoch medzi jednotlivcami s cieľom dosiahnuť plný účinok smernice použitím všetkých výkladových metód a celého právneho poriadku v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej pred 1. májom 2018 neumožňuje súdu privodiť také rozhodnutie, ktoré je čo do účinkov rovnocenné so zmenou zákona zo strany zákonodarcu, ktorú zákonodarca prijal na vykonanie rozsudku C-42/15 od 1. mája 2018?