31.1.2006   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 24/20

1.1

Komisia vydala zelenú knihu a tým začala konzultáciu o súdnej právomoci, právnych sporoch a vzájomnom uznávaní vo veciach medzinárodného rozvodu. Navrhovaný rozsah uplatnenia by však bol obmedzený na členské krajiny EÚ (treba však poznamenať, že Zelená kniha o dedení a závetoch navrhuje prístup zahrňujúci osoby a majetky aj v tretích krajinách).

1.2

Niekoľko medzinárodných referencií týkajúcich sa priamo alebo nepriamo danej problematiky:

1.3

Bolo by zbytočné popierať zložitosť otázky, ktorá súvisí so zvláštnosťami charakteristickými pre rôzne náboženstvá a kultúry, ktoré sú silno zakorenené v kolektívnom vedomí ale zároveň už niekoľko rokov prechádzajú hlbokými zmenami rovnako ako aj celé rodinné právo. Európski zákonodarcovia však nemôžu ignorovať skutočnosť, že v európskom priestore práva a slobody vzhľadom na voľný pohyb osôb veľký počet manželstiev končí rozvodom a že medzi nimi narastá počet manželstiev medzinárodnej povahy.

1.4

Súčasný vývoj národného rodinného práva sa opiera hlavne o princípy demokracie (právomoc zhromaždení tvoriť zákony) a princípy slobody jednotlivca a rovností osôb tak na úrovni Spoločenstva ako aj na úrovni každej členskej krajiny. Pozorovať tiež tendenciu uzatvárať zmluvy v oblasti rodinného práva (manželské zmluvy alebo občianske zmluvy medzi osobami rovnakého pohlavia, rozvod na základe vzájomnej dohody, dedičské zmluvy, ...)

1.5

Zdá sa, že ide o vývoj nezvratný, aj keď jeho tempo môže byť rôzne podľa krajín. Zdá sa, že viac-menej hlboko zakorenená kultúrna prevaha náboženských koncepcií zohráva úlohu, pokiaľ ide o rýchlosť a obsah zmien, ktoré sa môžu dostať do konfliktu s koncepciami a pravidlami majúcimi korene v dlhodobej tradícii ako aj s právnymi a sociálnymi koncepciami a princípmi, ktoré odrážajú.

1.6

Národné právo členských štátov predstavuje za každých okolností veľkú rôznosť, pokiaľ ide rozvodové a odlukové právo alebo podmienky a dôsledky zrušenia manželstva. Jedna členská krajina neuznáva rozvod (Malta). Preto zelená kniha (rozumne) navrhuje nezvoliť cestu harmonizácie základného práva.

1.7

Pokiaľ ide o rozvody s medzinárodným (európskym) rozmerom, navrhuje vyvíjať zákonodarnú činnosť v dvoch smeroch:

1.8

Ustanovenia nariadenia Brusel II týkajúce sa rozhodovania príslušných národných súdov a vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí bez konania o vykonateľnosti zahraničných súdnych rozhodnutí už môžu byť uplatňované vo veciach rozvodu. Vzniká tu otázka, či postačujú v súčasnej podobe a do akej miery by daná krajina mohla uplatniť ustanovenia svojho vnútorného právneho poriadku voči výkonu rozsudku príslušného súdu inej členskej krajiny, ktorá v tomto konkrétnom prípade uplatňuje iné hmotné právo (teda nie nevyhnutne svoje obvyklé národné právo).

1.9

Väčší problém predstavujú podstatné rozdiely existujúce medzi vnútornými predpismi o oprávnenosti žiadosti o rozvod s medzinárodným rozmerom. Je možné, že v určitých prípadoch nemôže danú žiadosť o rozvod prijať žiaden súd členskej krajiny. Takáto situácia by účastníkov zbavila ich práva riešiť veci súdnou cestou, čo by je v rozpore s jedným zo základných práv a je teda neprijateľné.

1.10

Bolo by vhodné stanoviť pravidlo o priraďovaní príslušnosti, aby mal každý možnosť riešiť veci súdnou cestou. Ale akú má mať podobu?

1.11

Rozhodné právo niekedy rozvodové konanie uľahčí alebo ho môže aj predĺžiť, skomplikovať alebo dokonca obmedziť, pokiaľ ide o dôvody a podmienky, na ktoré sa dovoláva. Ak by lex fori bolo jediným rozhodným právom, mohlo by to mať za dôsledok tzv. „preteky o to, kto dobehne na súd prvý“, ak by prvý navrhovateľ mohol zvoliť súd a národné právo najvýhodnejšie pre svoj návrh, zatiaľ čo druhý účastník by sa mohol cítiť poškodeným, pretože toto právo by nemuselo nutne odpovedať jeho očakávaniam, ak napríklad nemá žiadne alebo len slabé väzby s právom, ktorým sa riadi dané manželstvo a so štátnou príslušnosťou manželov.

1.12

Preto treba dovoliť, aby sa vec postúpila na iný príslušný súd, ak sa odporca odvolá na to, že existujú silnejšie alebo rovnako platné väzby na iné fórum alebo ak súd konajúci vo veci ako prvý a základné predpisy, ktoré uplatňuje pri tomto návrhu, majú len málo objektívnych väzieb s prípadom prípad alebo nemajú väzby žiadne?

1.13

Táto možnosť postúpenia prípadu by mala byť prijať (ale je potrebné zabrániť posúvaniu prípadu z jedného súdu na druhý a naspäť) a posúdená v dostatočne krátkej dobe (zrýchlené konanie), aby nedochádzalo ku snahám odďaľovať šetrenie skutkového stavu. Účastníci majú právo na konečný rozsudok v primeraných lehotách a to aj v prípadoch konfliktných rozvodov.

1.14

Pokiaľ ide o právo uplatňované národnými súdmi, tak tieto v závislosti od konkrétneho prípadu uplatňujú buď domáce obecné právo alebo národné predpisy medzinárodného súkromného práva. Otázka (ktorou sa zelená kniha nezaoberá) uplatňovania predpisov tretej krajiny (napríklad osobné právo manželov) je však dôležitá, ak jeden z manželov alebo obidvaja majú občianstvo tretej krajiny, čo je v Európe dosť bežné.

1.15

Výbor súhlasí s pracovnými usmerneniami navrhovanými v zelenej knihe a odporúča neodstupovať konania tretej krajine, ak jeden z manželov je štátnym príslušníkom členského štátu EÚ, bez ohľadu na zákon, na základe ktorého bolo manželstvo uzavreté.

1.16

Okrem uznávania rozvodu by bolo potrebné zvážiť aj otázku uznávania zrušenie manželstva a odluky. Zákony jednotlivých krajín sa od seba odlišujú v podmienkach pre zrušenie manželstva e jeho dôsledkoch (ide tu najmä o problém putatívneho manželstva). Okrem toho by mal každý členský štát, aj keď jeho národné právo neuznáva rozvod, na svojom území uznávať nielen platnosť rozvodu, ktorý bol dosiahnutý v inej členskej krajine, ale aj všetky právne, majetkovoprávne dôsledky ako aj zmenu stavu osôb.

1.17

Podľa hágskeho dohovoru sú kritéria príslušnosti podľa dôležitosti tieto: obvyklé bydlisko (v zvykovom práve trvalé bydlisko) navrhovateľa alebo minimálne jeden celý rok pobytu bez prerušenia v krajine, v ktorej bola žiadosť podaná na súd (2), posledné spoločné trvalé bydlisko manželov pred podaním žiadosti, štátna príslušnosť obidvoch manželov alebo aspoň jedného z nich.

1.18

Nariadenie 2201 (2003) predpokladá (ôsma úvodná časť), že „pokiaľ ide o rozhodnutia o rozvode, odluke alebo zrušení manželstva, tak toto nariadenie by sa malo uplatňovať len na zrušenie manželského zväzku a nemalo by sa týkať takých otázok ako sú príčiny rozvodu, majetkové dôsledky manželstva alebo prípadné ďalšie dodatočné opatrenia“ (treba však uznať, že ekonomické a iné dôsledky rozvodu sa môžu byť rôzne podľa miesta príslušného súdu alebo rozhodného práva a že manželia to môžu brať do úvahy pri voľbe súdu).

1.19

Okrem toho by sa definitívne rozhodnutia národných súdov mali automaticky uznávať v celej EÚ bez toho, aby bolo potrebné ďalšie konanie na potvrdenie platnosti alebo hľadania dôvodov na zamietnutie (3). Proti potvrdeniu vydanému pre potreby výkon rozsudku by preto nemalo byť možné podať odvolanie.

1.20

Všeobecná príslušnosť je príslušnosť podľa územia (členská krajina alebo právny členenie členskej krajiny v prípade Spojeného kráľovstva, kde je uplatňované iné právo v Anglicku a Walese, Škótsku, Severnom Írsku a Gibraltári). Ku hágskym kritériám, ktoré predpis preberá prakticky v rovnakom poradí, pridáva zvyčajné bydlisko jedného z manželov v prípade spoločnej žiadosti. Ak bola žiadosť podaná v krajine pôvodu, štátna príslušnosť musí byť rovnaká u obidvoch manželov a to bez ohľadu na skutočný zvyčajný pobyt a trvalé bydlisko každého z nich. Požadovaná dĺžka pobytu navrhovateľa je znížená na šesť mesiacov, ak má štátnu príslušnosť krajiny pobytu.

1.21

Článok 7(2) o zvyškových právomociach dovoľuje manželovi so štátnou príslušnosťou niektorej členskej krajiny podať svoju žiadosť v členskej krajine pobytu podľa predpisov o súdnej právomoci uplatňovaných v tom štáte, ak má druhý z manželov štátnu príslušnosť tretej krajiny alebo nemá pobyt (alebo „bydlisko“ v zmysle zvykového práva) v členskej krajine. Mohol by tu však vzniknúť pozitívny konflikt právomocí so súdom, na ktorý sa obrátil druhý z manželov v tretej krajine. Ak by však na druhej strane nebol príslušný žiaden súd členského štátu, ale by bol príslušný súd tretieho štátu, a jeden z bývalých manželov alebo obidvaja by boli štátnymi príslušníkmi členského štátu alebo by si tam zriadili svoje zvyčajné bydlisko a chceli by, aby bol zahraničný rozsudok uznaný vo všetkých členských krajinách alebo aspoň v krajine štátnej príslušnosti alebo pobytu každého z nich, potom by sa na nich v týchto krajinách vzťahovalo právo aplikovateľné na zahraničné rozsudky alebo ustanovenia o vzájomnom uznávaní prípadných medzinárodných dohôd. Treba revidovať nariadenie Brusel II pre štátnych príslušníkov členského štátu?

1.22

V skúmanom nariadení Spoločenstva je teda viacej kritérií pre priraďovanie právomocí súdom než v ustanoveniach Hágskeho dohovoru a sú tiež explicitnejšie. Mali by byť východiskom pre osobitné nariadenie o rozvodoch (napríklad odkaz na tieto ustanovenia ako aj na ustanovenia o vzájomnom uznávaní rozhodnutí).

1.23

Hágsky dohovor ani uvádzané nariadenie Brusel II však neobsahujú ustanovenia o rozhodnom práve vo veciach rozvodu a toto nariadenie obmedzuje jeho oblasť uplatnenia na rozvod, odluku a zrušenie v pravom zmysle slova a nevzťahuje sa ani na príčiny ani na dôsledky zrušenia manželstva. Tieto otázky sú prenechané národnému rozhodnému právu.

1.24

Treba poznamenať, že napríklad približne 15 % žiadostí o rozvod, odluku alebo zrušenie manželstva v Nemecku majú medzinárodný rozmer. Počet rozvodov s európskym rozmerom v rôznych členských krajinách nie je známy.

2.1

Uplatňované predpisy o konflikte zákonov sú v súčasnosti národné predpisy členskej krajiny, v ktorej sa nachádza súd, na ktorý bola podaná žiadosť. Z toho môžu vyplynúť veľmi rozdielne riešenia, pokiaľ ide o rozhodné právo pre rovnakú situáciu, podľa krajiny, v ktorej bola podaná žiadosť na súd.

2.2

Zelená kniha prináša celý rad vhodne zvolených príkladov jednak na príslušnosť, ktorá môže spôsobiť negatívny konflikt a mať za následok odmietnutie práva, ako aj príklady rôznych riešení. Môže sa stať, že riešenie splní očakávania nie jedného z manželova ale obidvoch. V každom prípade z toho vyplýva určitá neistota a nedostatok právnej predvídateľnosti v určitých prípadoch a riziko, že vzniknú situácie nazývané „forum shopping“ alebo „kto dobehne na súd prvý“ ako dôsledok uplatnenia zásady litispendencie nariadenia Brusel II (pod pojmom príslušný súd sa rozumie súd, na ktorý bola žiadosť podaná ako na prvý, pokiaľ existuje kritérium väzieb).

2.3

Problém vzniká najmä vtedy, keď manželia nemajú spoločnú ani štátnu príslušnosť ani pobyt alebo ak v prípade, že majú rovnakú štátnu príslušnosť, bývajú v inej krajine než je krajina ich štátnej príslušnosti.

2.4

Výbor zdieľa názor, že v takýchto situáciách by účastníci mali mať určitý priestor na voľbu rozhodného práva alebo odporca by mal mať možnosť vyjadriť svoje očakávania ohľadom rozhodného práva alebo požiadať o preloženie veci na iný súd, na ktorý by malo manželstvo najviac objektívnych väzieb. V prípadoch, keď si navrhovateľ zvolí súd a bežné národné právo, ktoré tento súd uplatňuje, a odporca si zvolí iný príslušný súd alebo iné rozhodné právo, predbežné rozhodnutie o súde alebo príslušnom práve by mal urobiť súd prvej inštancie, na ktorý sa ako na prvý obrátil navrhovateľ, a o veci by sa malo rozhodnúť v zrýchlenom konaní.

2.5

Ak je jediným kritériom väzieb štátna príslušnosť jedného z účastníkov, potom je podľa nariadenia nutné obrátiť sa na súd v mieste ich zvyčajného bydliska, kde rozhodné právo nemusí odpovedať ich očakávaniam (napríklad želanie uplatniť právo krajiny, s ktorým má manželstvo najužšie väzby).

2.6

Účastníci by mali mať možnosť slobodnej voľby, aby sa nemuseli uspokojiť s automatickým uplatnením kritéria väzieb. Možnosť voľby medzi právom krajiny štátnej príslušnosti a právom lex fori ale bez možnosti postúpenia prípadu na iný súd.

2.7

Pri kanonickom zrušení manželstva cirkevným súdom niektoré členské krajiny predkladajú tieto rozhodnutia na uznanie svojím civilným súdom a to na základe konkordátu alebo dohody uzavretej so Svätou Stolicou (Taliansko, Portugalsko, Španielsko, Malta (4) ). Kanonické zrušenie manželstva by sa mohlo dostať do konfliktu s vnútornými zákonmi iných členských krajín, pretože tieto neuznávajú kanonický dôvod zrušenia manželstva, alebo z dôvodov procedurálnych. (5)

2.8

V prípade základného alebo procedurálneho konfliktu s vnútorným poriadkom alebo s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd by mal daný štát odmietnuť vykonanie alebo uznanie rozhodnutia cirkevného súdu. Navrhovateľ by v tom prípade mal mať možnosť začať normálne občiansko-právne konanie o zrušení, odluke alebo rozvode. Inak by pre účastníkov bolo jediným riešením obrátiť sa na Európsky súdny dvor pre ľudské práva v Štrasburgu, čím by sa mohlo konanie nepatrične predĺžiť.

2.9

Aj keď sa počet prípadov negatívneho konfliktu právomocí môže zdať relatívne nízky, výbor je toho názoru, že iniciatíva Spoločenstva je oprávnená, pokiaľ v takejto situácii dochádza ku porušeniu základného práva, akým je právo obrátiť sa na príslušný súd s právomocou vyniesť rozsudok vo veci rozvodu, odluky alebo zrušenia manželstva.

2.10

Malo by to teda viesť k prijatiu harmonizácie predpisov o konflikte zákonov a právomocí, aby nedochádzalo k takému odmietaniu práva.

2.11

Harmonizované predpisy by však mali obsahovať určitú rezervu vo verejnom poriadku v oblasti uznávania alebo vykonávania rozhodnutia s určitým európskym aspektom, ktoré bolo vyslovené v tretej krajine, ak sa týmto rozhodnutím spochybňuje základné v Európe uznávané právo jedného z účastníkov alebo iné nevyhnutné ustanovenia vnútorného verejného poriadku, ktoré sudca musí automaticky uplatňovať.

2.12

Právo EÚ by nemalo vyžadovať od všetkých členských štátov, aby uznali rozsudok o rozvode alebo odluke vyslovený v tretej krajine a týkajúci sa obyvateľov EÚ, ktorí nemajú štátnu príslušnosť členského štátu, bez toho, aby pre tento rozsudok bola najskôr vydaná exequatúra (uznesenie o vykonateľnosti zahraničného rozsudku), ak ho iná členská krajina predtým uznala na základe bilaterálnej dohody s uvedenou treťou krajinou (6).

2.13

Výbor je toho názoru, že rozšírenie súdnej príslušnosti by malo byť akceptované v prípade spoločného podania za predpokladu, že existuje kritérium väzieb so zvoleným miestom súdu. Súdy môžu požadovať, aby boli podpisy na spoločnej žiadosti o rozšírenie súdnej príslušnosti notársky overené.

2.14

Výbor je toho názoru, že skutočné dôsledky rozvodu, pokiaľ ide o rodičovské práva a starostlivosť o maloleté deti a majetok, by mali byť predmetom porovnávacej štúdie jednotlivých krajín. Nejde tu o zanedbateľné veci, pretože tu môže dôjsť ku „pretekom o to, kto dobehne na súd prvý“. V každom prípade sa zdá ťažké riešiť otázku rozvodu úplne bez ohľadu na rodinné a majetkovoprávne dôsledky, ktoré môžu byť rôzne podľa krajiny a rozhodného práva alebo judikatúry národných súdov (napríklad v otázke zverenia dieťaťa do opatery jednému z rodičov), ako to je v prípade zelenej knihy.

2.15

Členské štáty by mali byť vyzvané, ak sa tak ešte nestalo, aby zvážili všetky možnosti začleniť alternatívne spôsoby riešenia sporov, ako napríklad mediácia (7), v oblasti rozvodov, odluky alebo zrušenia manželstiev s európskym prvkom. Toto by zjednodušilo prístup k justícii a skrátilo dĺžku konania.

2.16

Výbor zostáva otvorený otázke, ktorá je dôležitá pre občanov a ich mobilitu. Bude sledovať výsledok konzultácií začatých s Európskou komisiou ako aj konkrétnejšie návrhy predpisov, ktoré môžu byť následne predložené. Pripúšťa úvahy o úprave nového nariadenia Brusel II alebo osobitnom nariadení o rozvode. Výbor si okrem toho želá presnejšie vedieť, koľko bolo v jednotlivých krajinách prípadov žiadostí o rozvod s európskym rozmerom, koľko z nich bolo prípadov negatívnych konfliktov právomocí, ako aj iné dôležité informácie. Takto by mohol konkrétnejšie preskúmať problémy v prípade budúceho návrhu legislatívneho významu týkajúceho sa príslušnosti súdov a rozhodovacieho práva vo veciach rozvodu.