12.2.2018   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 52/31

—

zrušil napadnuté rozhodnutia, konkrétne:

—

Z tých istých dôvodov navrhujú, aby Súdny dvor zaujal stanovisko, ktoré

—

V prípade, že sa SDEÚ domnieva, že v súlade s článkami 268 a 340 ZFEÚ uzná návrhy žalobcov ako dôvodné, uložil ECB povinnosť zaplatiť sumu 45 828 257,80 eura, spolu s úrokmi z omeškania v zákonnej lehote plynúcej až do skutočného zaplatenia, ako aj ďalšie náklady a náhrady škody, ktoré môžu po vykonaní niektorých úkonov vzniknúť,

—

vzhľadom na ustanovenia článku 280 ZFEÚ a na to, že akty „Európskej centrálnej banky, ktoré ukladajú peňažný záväzok osobám iným než sú štáty, sú vykonateľné“ ako vyplýva z článku 299 ZFEÚ, Všeobecný súd musí uložiť žalovanej povinnosť požadovať, aby tieto sumy zaplatila BCP,

—

vzhľadom na to, že národná centrálna banka je „správn[ym] orgán[om], ktorý je príslušný… dať podnet na začatie príslušného konania na súde“ v zmysle článku 11 ods. 1 písm. b) smernice 2005/29/ES, ako aj článku 81 ods. 1 a článku 83 ods. 1 smernice 2007/64/ES, ako aj článku 96 ods. 1 písm. b) – „Ďalšie sankcie“ – DL [zákonný dekrét] č. 317/2009, uložil zástupcovi žalovanej povinnosť požadovať, aby BCP „bezodkladne“ zaplatila vyššie uvedené sumy na účet žalobcov,

—

uložil žalovanej:

—

napriek nedostatku príslušnosti Všeobecného súdu podľa článku 256 ods. 1 ZFEÚ a vzhľadom na to, že pokiaľ národná centrálna banka nepripustí, že „nesplnila povinnosť vyplývajúcu zo zmlúv, táto banka je povinná urobiť potrebné opatrenia, aby vyhovela rozsudku Súdneho dvora Európskej únie“, ako stanovuje článok 271 písm. d) ZFEÚ, predložil túto otázku Tribunal Supremo,

—

napriek nedostatku príslušnosti Všeobecného súdu navrhol Tribunal Supremo v prípade, že SDEÚ uzná dôvodnosť žaloby žalobcov v súlade s článkom 264 ZFEÚ, zrušenie stanoviska národnej centrálnej banky, ktoré žalovaná prevzala a vzhľadom na ustanovenia článku 41 ods. 1 písm. c) Charty základných práv Európskej únie, článku 296 druhého odseku ZFEÚ a článku 11 ods. 3 písm. c) smernice 2005/29/ES uložil povinnosť predložiť odôvodnené rozhodnutie,

—

uložil žalovanej povinnosť a navrhol SDEÚ, aby požiadali portugalský štát/prokuratúru/ÚGP o konanie vo veci tak, aby bolo rozhodnuté o skutkoch spáchaných BCP,

—

uložil žalovanej povinnosť postúpiť vec OLAF-u,

—

v súlade s článkom 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu uložil náhradu riadne vyčíslených nákladov vynaložených v konaní.

1.

Prvý dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie, v článku 296 druhého odseku ZFEÚ a v článku 11 ods. 3 smernice 2005/29/ES (1).

2.

Bez ohľadu na „vlámanie“ sa do „bezpečnostnej schránky“, BCP vedela, alebo mala vedieť, že došlo k zneužitiu finančného systému s cieľom prania peňazí, takže táto úverová inštitúcia vedela, že išlo o daňový podvod alebo daňový únik, ktorý mohol viesť k strate príjmov rozpočtu Únie. Ide o „protiprávne konanie, ktoré poškodzuje alebo ohrozuje finančné záujmy Únie“, ktoré zakladajú „naliehavé dôvody všeobecného záujmu“, ktoré sú „legitímnym cieľom, ktorý môže odôvodniť obmedzenie voľného pohybu služieb“.

3.

Bez ohľadu na spôsob, akým bolo ukradnutých viac ako 1 000 000 eur z „bezpečnostnej schránky“, došlo k poškodeniu „finančných záujmov Únie“, najmä príjmov, s ktorými počíta „rozpočet Európskej únie, a na ktoré sa vzťahujú rozpočty orgánov, inštitúcií a iných subjektov a rozpočty nimi spracované a kontrolované“ a ide teda o skutky zakladajúce „nezrovnalosť“, keďže ide o „porušenie právnych predpisov Spoločenstiev vyplývajúce z konania alebo opomenutia hospodárskeho subjektu, v dôsledku ktorého je alebo mohol byť poškodený všeobecný rozpočet Spoločenstiev alebo rozpočty, ktoré spravujú, a to buď znížením alebo stratou príjmov z vlastných zdrojov vyberaných priamo v prospech Spoločenstiev, alebo neoprávnenou výdajovou položkou.

4.

Keď má úverová inštitúcia, členský štát/národná centrálna banka, Európska centrálna banka alebo členský štát/prokurátor/ÚGP vedomosť o protiprávnych konaniach a praktikách tohto typu a tieto konania a tieto praktiky povoľuje a neodsudzuje ich, podporujú tým porušovanie ustanovení článku 310 ods. 5 a 6 ZFEÚ a článku 325 ods. 1, 2 a 3 ZFEÚ a zároveň umožňujú konania predstavujúce „nezrovnalosť“ z dôvodu porušenia ustanovení článku 1 ods. 2 nariadenia č. 2988/95 (2).

5.

Akt, ktorým žalovaná nevyhovela žiadosti, aby konala, viedol okrem iného k tomu, že:

6.

Porušenie povinnej nestrannosti, zneužitie právomoci a porušenie podstatných formálnych náležitostí zo strany zástupcu žalovanej, t. j. Banco de Portugal.