1.6.2013   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 156/18

1.

Je ustanovenie vnútroštátneho práva, ktorým sa vykonáva smernica 1999/70/ES (1) takým spôsobom, že v prípade nezákonného prerušenia vykonávania pracovnej zmluvy na základe neplatného ustanovenia o trvaní zmluvy stanovuje rozdielne a výrazne nižšie hospodárske dôsledky ako v prípadoch nezákonného prerušenia vykonávania zmluvy všeobecného súkromného práva na základe neplatného ustanovenia o trvaní takejto zmluvy, v rozpore so zásadou ekvivalencie?

2.

Je skutočnosť, že účinnosť sankcie zvýhodňuje zamestnávateľa porušujúceho zákon na úkor zamestnanca, ktorého zamestnávateľ predmetným porušením zákona poškodil, s tým, že doba trvania súdneho konania, a to aj tá štandardná, priamo poškodzuje pracovníka v prospech zamestnávateľa a reštitučná účinnosť konania sa znižuje pomerne s rastúcou dĺžkou konania, až takmer zanikne, v súlade s európskym právom v príslušnom rozsahu jeho pôsobnosti?

3.

Je skutočnosť, v rozsahu pôsobnosti európskeho práva podľa článku 51 Charty základných práv Európskej únie, že doba trvania súdneho konania, a to aj tá štandardná, priamo poškodzuje pracovníka v prospech zamestnávateľa a reštitučná účinnosť konania sa znižuje pomerne s rastúcou dĺžkou konania, až takmer zanikne, v súlade s článkom 47 Charty a článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd?

4.

Zahŕňa pojem pracovnoprávne podmienky podľa doložky 4 smernice 1999/70/ES, pri zohľadnení vysvetlenia podľa článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78/ES (2) a článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2006/54/ES (3), aj dôsledky nezákonného prerušenia pracovného pomeru?

5.

V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku, je rozdiel medzi dôsledkami, ktoré taliansky právny systém bežne stanovuje pri nezákonnom prerušení pracovného pomeru na dobu neurčitú a pracovného pomeru na dobu určitú, možné odôvodniť vzhľadom na doložku 4?

6.

Majú sa všeobecné zásady platného práva Spoločenstva týkajúce sa právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery, rovnosti prostriedkov obrany v konaní, účinnej súdnej ochrany, práva na prejednanie veci nezávislým súdom a všeobecne práva na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii (v znení článku 1.8 Lisabonskej zmluvy a na ktorý sa odvolával článok 46 Zmluvy o Európskej únii v znení Zmluvy z Nice) — v spojení s článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 a s článkami 46, 47 a 52 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie, vyhlásenej v Nice 7. decembra 2000, tak ako boli prebraté do Lisabonskej zmluvy, vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby Talianska republika po uplynutí dlhšieho časového obdobia (9 rokov) prijala také ustanovenie, akým je článok 32 ods. 7 zákona č. 183/10, ktoré mení dôsledky už prebiehajúcich súdnych konaní s tým dôsledkom, že priamo poškodzuje pracovníka v prospech zamestnávateľa a že reštitučná účinnosť konania sa znižuje pomerne s rastúcou dĺžkou konania, až takmer zanikne?

7.

V prípade, že Súdny dvor neuzná, že uvedené zásady sú horizontálne a všeobecne uplatniteľné základné zásady právneho systému Európskej únie, t. j. neskonštatuje rozpor ustanovenia, akým je článok 32 ods. 5 a 7 zákona č. 183/10, s povinnosťami vyplývajúcimi zo smernice 1999/70/ES a z Charty základných práv Európskej únie, má sa spoločnosť akou je žalovaná, ktorá má vlastnosti uvedené v bodoch 55 až 56 tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, považovať za štátnu organizáciu na účel priameho vertikálneho uplatnenia európskeho práva, najmä doložky 4 smernice 1999/70/ES a Charty základných práv Európskej únie?

8.

Pokiaľ Súdny dvor EÚ odpovie na otázky č. 1, 2, 3 alebo 4 kladne, umožňuje zásada lojálnej spolupráce ako základná zásada Európskej únie neuplatniť výkladové ustanovenie, ako je článok 1 ods. 13 zákona č. 92/12, ktorý znemožňuje dodržanie zásad vyplývajúcich z odpovedí na otázky č. 1 až 4?