Odvolanie podané 1. augusta 2013: Európska komisia proti rozsudku Všeobecného súdu (prvá komora) zo 17. mája 2013 vo veci T-146/09, Parker ITR Srl a Parker-Hannifin Corp./Komisia

(Vec C-434/13 P)

2013/C 313/17

Jazyk konania: angličtina

Účastníci konania

Odvolateľka: Európska komisia (v zastúpení: S. Noë, V. Bottka, R. Sauer, splnomocnení zástupcovia)

Ďalší účastníci konania: Parker ITR Srl, Parker-Hannifin Corp.

Návrhy odvolateľky

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor:

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

Komisia na podporu svojho odvolania predkladá dva odvolacie dôvody a navrhuje zrušenie prvostupňového rozsudku v rozsahu, v akom ruší rozhodnutie vo veci COMP/39.406 — Morské palivové hadice, a upravuje výšku pokuty.

Odvolateľka svojím prvým odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď neprihliadol na judikatúru týkajúcu sa jednak postupného nástupníctva v rámci jednej skupiny, ako aj prenosu zodpovednosti z prevádzajúceho podniku na nástupnícky podnik, alebo túto judikatúru nesprávne uplatnil. Tým, že sa Všeobecný súd zaoberal prevodom obchodného majetku zo spoločnosti ITR na Parker ITR (vtedy nazývanej ITR Rubber) (v rámci skupiny Saiag) zároveň s následným prevodom akcií (prevod akcií, ktoré vlastnila v rámci skupiny Saiag spoločnosť Parker ITR na Parker-Hannifin), posúdil nesprávne prevod podniku porušujúceho hospodársku súťaž v rámci skupiny Saiag na spoločnosť Parker-Hannifin. Tým, že sa Všeobecný súd domnieval, že hospodárska kontinuita spočíva len v možnom prevode zodpovednosti medzi nezávislými podnikmi Saiag a Parker-Hannifin, sa dopustil nesprávneho posúdenia, pretože také posúdenie nezohľadňuje to, že k hospodárskej kontinuite došlo už pri prevode subjektu v rámci skupiny na Parker ITR. Všeobecný súd teda svoje posúdenie zakladá na subjektívnych predpokladoch, konkrétne že prevod úseku činnosti v oblasti morských palivových hadíc na Parker ITR je súčasťou plánu predaja akcií tejto dcérskej spoločnosti na tretiu osobu. Takéto plány subjektov však nepredstavujú prekážku uplatňovania judikatúry týkajúcej sa hospodárskej kontinuity v rámci skupiny [rozsudky zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Zb. s. I-123; z 11. decembra 2007, ETI a i., C-280/06, Zb. s. I-10893; z 13. júna 2013, Versalis (predtým Polimeri Europa)/Komisia, C-511/11 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke; z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T-43/02, Zb. s. II-3435; z 31. marca 2009, ArcelorMittal Luxembourg a i./Komisia, T-405/06, Zb. s. II-771; z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia a Komisia/ArcelorMittal Luxembourg a i., C-201/09 P a C-216/09 P, Zb. s. I-2239], podľa ktorej sa hospodárska kontinuita zachováva pri prevode v rámci skupiny, ak existujú „štrukturálne väzby“ medzi prevádzajúcim podnikom (v tomto prípade Saiag/ITR) a nadobúdateľom (v tomto prípade Parker ITR). Navyše treba rozlišovať medzi prevodom obchodného majetku a prevodom právnickej osoby. V tomto druhom prípade si prevedená právnická osoba so sebou nesie zodpovednosť za celé porušenie predchádzajúce prevodu, t. j. prípadne zodpovednosť aj ako právny nástupca za obchodný majetok prevedený na ňu v čase, keď ešte bol tento majetok súčasťou porušujúceho podniku. Okolnosť, že aj iné subjekty v rámci podniku mohli byť zodpovedné (hoci im nebola v tejto veci uložená pokuta) nepredstavuje platný dôvod na vylúčenie možnosti, že zodpovednosť na základe hospodárskej kontinuity spočíva na prevedenej dcérskej spoločnosti: Parker ITR.

Druhý odvolací dôvod sa zakladá na tom, že Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci konal ultra petita, keď protiprávne znížil výšku pokuty, ktorá bola z dôvodu dĺžky trvania zvýšená o 100 000 eur a ktorá bola uložená materskej spoločnosti Parker-Hannifin. Parker-Hannifin (alebo Parker ITR) totiž nenapadla skutočnú dĺžku trvania jej účasti na porušení, ani príslušný násobiteľ vo výpočte tejto dĺžky trvania. Hoci Všeobecný súd upravil výšku pokuty po tom, ako Parker-Hannifin úspešne napadla priťažujúcu okolnosť, ktorá bola voči nej uplatňovaná z dôvodu jej údajnej úlohy vodcu, tento súd nemohol — hoci vykonával svoju neobmedzenú právomoc — meniť iné kritériá výpočtu pokuty (v tomto prípade dĺžku trvania), ktoré žalobkyňa žiadnym odvolacím dôvodom nenapadla.