1.

Nemal by sa pojem priemerný spotrebiteľ podľa smernice 2005/29/ES (1) chápaný ako riadne informovaný, primerane pozorný a obozretný spotrebiteľ – z dôvodu jeho pružnosti a neurčitosti – formulovať s prihliadnutím na najlepšie vedecké poznatky a skúsenosti a teda odkazovať nielen na klasické poňatie homo oeconomicus, ale aj na poznatky najnovších teórií o obmedzenej racionalite, ktoré preukázali, že jednotlivci často konajú tak, že obmedzujú objem potrebných informácií a prijímajú „iracionálne“ rozhodnutia v porovnaní s rozhodnutiami, ktoré by urobila hypoteticky pozorná a obozretná osoba, keďže tieto poznatky ukladajú vyššiu potrebu chrániť spotrebiteľov v prípade nebezpečenstva kognitívneho ovplyvňovania, vyskytujúceho sa v modernej dynamike trhu čoraz častejšie?

2.

Môže sa obchodná praktika sama osebe považovať za agresívnu, keď z dôvodu rámcovania informácií (framing) sa voľba môže javiť ako povinná a bez iných alternatív, so zreteľom na článok 6 ods. 1 smernice…, ktorý považuje za klamlivú obchodnú praktiku, ktorá akýmkoľvek spôsobom, „vrátane celkového prevedenia“, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa?

3.

Odôvodňuje smernica o nekalých obchodných praktikách právomoc národného úradu pre hospodársku súťaž a trh [po zistení existencie nebezpečenstva psychologického ovplyvňovania v súvislosti so: 1. stavom odkázanosti, v ktorom sa záujemcovia o úver zvyčajne nachádzajú, 2. zložitosťou zmlúv predložených na podpísanie spotrebiteľovi, 3. súbežnosťou ponuky predloženej ako jeden celok, 4. krátkou lehotou na podpísanie ponuky] na stanovenie výnimky zo zásady možnosti viazania predaja poistných produktov s predajom nesúvisiacich finančných produktov určením sedemdňového časového odstupu medzi uzatvorením oboch zmlúv?

4.

Bráni smernica (EÚ) 2016/97 (2), najmä jej článok 24 ods. 3, v súvislosti s uvedenou represívnou právomocou týkajúcou sa agresívnych obchodných praktík, prijatiu opatrenia Úradom pre dohľad nad hospodárskou súťažou a trhom (AGCM) prijatého na základe článku 2 písm. d) a j) a článkov 4, 8 a 9 smernice 2005/29/ES a vnútroštátnych vykonávacích právnych predpisov po zamietnutí ponuky na prijatie záväzku v nadväznosti na odmietnutie spoločnosti poskytujúcej investičné služby v prípade krížového predaja finančného produktu a poistného produktu, ktorý nesúvisí s finančným produktom, a v prípade existencie nebezpečenstva ovplyvňovania spotrebiteľa vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu, ktoré možno vyvodiť aj zo zložitosti dokumentácie, ktorá sa má preskúmať, na poskytnutie sedemdňového časového odstupu medzi formuláciou viazanej ponuky a podpísaním poistnej zmluvy?

5.

Môže uznanie jednoduchého viazania finančného a poistného produktu za agresívnu praktiku viesť k nepovolenému regulačnému aktu, čo by však neviedlo k preneseniu dôkazného bremena (náročného na splnenie) na obchodníka (a nie na AGCM, ako by to malo byť) preukázať, že nejde o agresívnu praktiku v rozpore so smernicou 2005/29/ES (keďže citovaná smernica neumožňuje členským štátom prijať prísnejšie opatrenia, ako sú v nej definované ani na účely zabezpečenia vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa), alebo takéto prenesenie dôkazného bremena neexistuje, pretože na základe objektívnych prvkov existuje konkrétne nebezpečenstvo podmieňovania spotrebiteľa odkázaného na úver pri zohľadnení zložitosti viazanej ponuky?