▌

(5)

Od vzniku Všeobecného súdu sa po postupnom rozšírení jeho právomocí v súčasnosti na tento súd podáva neustále narastajúci počet vecí.

(6)

Počet predložených vecí Všeobecnému súdu sa postupom rokov neustále zvyšuje , v dôsledku čoho došlo na Všeobecnom súde časom k značnému nárastu neskončených vecí a k predĺženiu konaní.

(7)

Osoby podliehajúce súdnej právomoci môžu toto predĺženie konaní najmä z hľadiska požiadaviek stanovených v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd len ťažko akceptovať.

(8)

Situácia, v ktorej sa Všeobecný súd nachádza, má štrukturálne príčiny spojené so zintenzívnením a s diverzifikáciou legislatívnej a normotvornej činnosti inštitúcií, orgánov a úradov alebo agentúr Únie, ako aj s objemom a so zložitosťou vecí podaných na Všeobecný súd osobitne v oblastiach hospodárskej súťaže a štátnej pomoci.

(9)

V dôsledku toho treba prijať opatrenia nevyhnutné na vyriešenie tejto situácie a využiť možnosť zvýšiť počet sudcov Všeobecného súdu stanovenú zmluvami, ktorej povaha umožní v krátkom čase znížiť objem neskončených vecí a takisto skrátiť neprimeranú dĺžku konaní vedených na tomto súde.

(9a)

Uvedené opatrenia by mali zahŕňať aj trvalé riešenie otázky členského štátu pôvodu sudcov, keďže súčasné rozdelenie sudcovských miest medzi členské štáty nie je uplatniteľné v situácií, keď je viac sudcov než členských štátov.

(9b)

Podľa článku 19 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii Všeobecný súd tvorí vždy najmenej jeden sudca za každý členský štát. Keďže týmto sa už zabezpečuje primeraná zemepisná rovnováha a zastúpenie vnútroštátnych právnych systémov, ďalší sudcovia by mali byť menovaní výlučne na základe ich profesionálnej a osobnostnej vhodnosti, pričom sa zohľadní ich znalosť právnych systémov Európskej únie a členských štátov. Počet sudcov za každý členský štát by však nemal byť vyšší ako dvaja,

▌

6a.

V článku 47 sa prvý odsek nahrádza takto:

„Na Všeobecný súd a jeho členov sa vzťahuje článok 9a, články 14 a 15, článok 17 prvý, durhý, štvrtý a piaty odsek a článok 18.“;

7.

Článok 48 ▌sa nahrádza takto :

„Všeobecný súd sa skladá z jedného sudcu za každý členský štát a 12 dodatočných sudcov. Za každý jeden členský štát však nemôže byť viac než dvaja sudcovia.

Všetci sudcovia majú rovnaké postavenie a rovnaké práva a povinnosti.

Čiastočná výmena, ku ktorej dochádza každé tri roky, sa striedavo týka jednej polovice sudcov, ak je počet sudcov párny; pri nepárnom počte sudcov sa táto výmena striedavo týka raz párneho počtu sudcov, raz nepárneho, t. j. o jedného menej, než je uvedený párny počet sudcov.“;

7a .

Vkladá sa tento článok:

„Článok 48a

Pokiaľ ide o sudcov, ktorí majú byť menovaní členským štátom, právo menovať má vláda dotknutého členského štátu.“;

7b.

Vkladá sa tento článok:

„Článok 48b

1.     Dodatočný sudca sa menuje nezávisle od členského štátu pôvodu kandidáta.

2.     V rámci postupu menovania jedného alebo viacerých z 12 dodatočných sudcov môžu kandidátov navrhovať všetky vlády členských štátov. Okrem toho sa môžu odchádzajúci sudcovia Všeobecného súdu podať písomnú kandidatúru predsedovi výboru uvedeného v článku 255 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

3.     V rámci postupu menovania jedného alebo viacerých z 12 dodatočných sudcov výbor uvedený v článku 255 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vydá stanovisko o spôsobilosti kandidátov na vykonávanie úradu sudcu Všeobecného súdu. Výbor pripojí k svojmu stanovisku o spôsobilosti kandidátov zoznam kandidátov, ktorí sú na základe skúseností na vysokej úrovni najvhodnejší, a to v preferenčnom poradí. Ak je počet vhodných kandidátov dostatočný, tento zoznam obsahuje aspoň dvojnásobok počtu kandidátov, ako je počet sudcov, ktorých majú vlády členských štátov vymenovať na základe spoločnej dohody.“.