23.12.2006   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 318/56

1.1

Európsky hospodársky a sociálny výbor víta zámer Komisie vyriešiť kolízne právo zmluvných záväzkov formou európskeho nariadenia. Tým sa dôsledne ďalej rozvíja európske kolízne právo a zapĺňa medzera v súčasnom systéme právnych predpisov Spoločenstva. Nariadenie je užitočné a potrebné na vytvorenie jednotného európskeho právneho priestoru, keďže európsky dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (EDRPZZ) (1) z roku 1980, ktorým sa táto oblasť riadila doteraz, musí byť modernizovaný, avšak vzhľadom na jeho charakter multilaterálnej medzinárodnej dohody by sa tento cieľ nemuselo podariť dosiahnuť, alebo ak áno, tak len prostredníctvom časovo náročných rokovaní.

1.2

Výbor podporuje Komisiu a súčasne ju vyzýva, aby zohľadnila predložené návrhy a čo najskôr tento projekt dokončila, aby spomínané nariadenie mohlo vstúpiť do platnosti.

1.3

Výbor víta úsilie Komisie prostredníctvom úplnej harmonizácie vyriešiť otázku dosiaľ chýbajúceho európskeho právneho aktu platného vo všetkých členských štátoch a týkajúceho sa kolízneho práva zmluvných záväzkov. Toto so sebou prinesie značné zjednodušenie pre užívateľa právnych predpisov. V budúcnosti bude môcť vychádzať z noriem, ktoré sú vďaka bezprostrednej platnosti nariadenia vo všetkých členských štátoch identické. Nariadenie predstavuje potrebné doplnenie navrhovaného nariadenia Rím II (2), ktorého proces schvaľovania je už v značne pokročilom štádiu. Spoločne s týmto nariadením vedie k tomu, že Únia bude po prvýkrát disponovať (do značnej miery) uzatvoreným režimom kolízneho práva pre záväzky.

1.4

Výbor navrhuje, aby zákonodarné orgány ES prevzali tieto zmeny:

Práce na nariadení by mali byť ukončené čo najskôr, aby mohlo vstúpiť do platnosti.

1.5

Výbor berie s uspokojením na vedomie, že sa Írsko chce dobrovoľne zapojiť do uplatňovania tohto nariadenia. Zároveň vyjadruje svoje poľutovanie nad skutočnosťou, že spomínané nariadenie nebude platiť v Spojenom kráľovstve a Dánsku, keďže to bude mať za následok nižší harmonizačný efekt, než by mohol byť. Žiada Komisiu, aby sa ešte všemožne pokúsila dosiahnuť uplatňovanie tohto nariadenia resp. jeho prevzatie aj v týchto dvoch krajinách.

2.1.1

Týmto nariadením vytvára Európska komisia jednotné kolízne normy pre zmluvné záväzky. Takéto normy už síce do istej miery existujú od roku 1980, kedy väčšina západoeurópskych krajín uzavrela EDRPZZ. Od tohto roku sa k nemu pripojili ešte ďalšie krajiny. Keďže Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva neobsahovala právny základ pre prijatie príslušného právneho predpisu, bola zvolená forma multilaterálnej dohody. Po viac ako 25-ročnom uplatňovaní EDRPZZ sa presadil poznatok, že táto dohoda bola skutočným pokrokom a že jej riešenia sú vo svojej podstate ešte aj dnes použiteľné. Je však potrebné dohovor prepracovať a modernizovať, aby sa odstránili doteraz zistené slabiny. Kvôli skutočnosti, že EDRPZZ je multilaterálnym dohovorom, by toto bolo možné len v rámci nových rokovaní, ktoré by boli časovo veľmi náročné, a ktorých výsledky by nebolo možné predvídať. Takýto postup však nie je potrebný, keďže Zmluva o založení Európskeho spoločenstva dnes obsahuje aj právny základ pre vytvorenie právneho predpisu ES (článok 61 ods. c) a článok 65 ods. b) Zmluvy o ES). Normy majú byť v budúcnosti vo všetkých krajinách identické, čo uľahčí ich uplatňovanie v praxi. V takomto prípade prichádza ako právny nástroj do úvahy len nariadenie.

2.1.2

Komisia uskutočnila v roku 2004 na základe Zelenej knihy z roku 2003 (3) verejnú diskusiu. Výsledkom tejto diskusie bolo, že veľká väčšina podporuje vydanie takéhoto nariadenia. EHSV (4) a EP (5) sa už vyslovili za zmenu EDRPZZ na európske nariadenie ako aj za jeho modernizáciu.

2.2.1

Nariadenie spadá do rámca aktivít Komisie v oblasti občianskeho práva a občianskeho procesného práva, ktoré slúžia na vytvorenie jednotného európskeho priestoru spravodlivosti a na uľahčenie prístupu občanov k právu. Výbor sa opakovane vyjadroval k celému radu návrhov Komisie (6).

2.2.2

Tento návrh je úzko spätý s prácami Komisie v oblasti kolízneho práva pre mimozmluvné záväzky, konkrétne Komisiou navrhovaným nariadením Rím II. Je komplementárny vo vzťahu k nariadeniu Rím I a je jeho prirodzeným doplnením.

2.3.1

Nariadenie má za cieľ zjednotenie kolíznych noriem v oblasti práva pre zmluvné záväzky. Právnym základom tejto harmonizácie kolíznych noriem je článok 61 písm. c) spolu s článkom 65 písm. b). Zmluvy o založení ES. Komisia má takúto právomoc, pokiaľ si to vyžaduje bezproblémové fungovanie jednotného trhu. Výbor sa domnieva, že tento prípad nastal, keďže harmonizácia kolíznych noriem prispieva k tomu, aby boli zabezpečené rovnaké podmienky pre hospodárske subjekty Spoločenstva v prípadoch s cezhraničným charakterom, k zvýšeniu právnej bezpečnosti, zjednodušeniu uplatňovania práva, a tým aj k podpore vôle uskutočňovať cezhraničné obchody. Podporuje sa vzájomné uznávanie právnych predpisov, pretože ich obsahovú správnosť dokážu príslušníci iných členských krajín bezprostredne pochopiť.

2.3.2

Tieto ciele nie je možné dosiahnuť opatreniami na úrovni jednotlivých štátov. Vyžadujú si konanie na úrovni EÚ. Princíp subsidiarity a princíp proporcionality (článok 5 Zmluvy) boli dostatočne zohľadnené.

2.4

Komisia právom zvolila formu nariadenia, keďže takto nenecháva členským štátom žiadny priestor na zavedenie do praxe, aký poskytuje napríklad smernica. Táto by mala za následok právnu neistotu, čomu je potrebné zabrániť.

3.1.1

Nariadenie má upravovať kolízne právo pre zmluvné záväzky v oblasti občianskeho a obchodného práva (článok 1 ods. 1). Zákonodarca môže využiť terminológiu použitú v nariadení o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov, ktorá sa nachádza aj v navrhovanom nariadení Rím II, keďže má pevne stanovený obsah. Z toho vyplýva aj skutočnosť, že sú z jeho pôsobnosti vylúčené daňové, colné a správne veci. Uvádzanie tejto skutočnosti je preto zbytočné, nie je však na škodu.

3.1.2

Nariadenie nemá upravovať kolízne právo v oblasti celého občianskeho práva, a to ani do takej miery, aká by v osobitných prípadoch mohla byť potrebná na posúdenie právneho prípadu v oblasti zmluvných záväzkov. Zákonodarca by preto nemal byť príliš ctižiadostivý, aby neohrozil uskutočniteľnosť projektu. Preto je aj vylúčenie osobného stavu (právna spôsobilosť fyzických osôb – článok 1 ods. 2 písm. a)) z pôsobnosti tohto nariadenia správne, keďže tieto záležitosti boli v kolíznom práve kvôli svojmu spoločensko-politickému vplyvu tradične upravované osobitnými nástrojmi (doteraz takmer výlučne multilaterálnymi dohodami (7)). Rovnako vhodné je aj vyňatie záväzkov vyplývajúcich z rodinných vzťahov alebo vyživovacej povinnosti, ako aj z majetkových režimov manželov, z dedenia zo závetu alebo zákona (článok 1 ods. 2 písm. b), c)), resp. by tieto mali byť upravené osobitným nástrojom.

3.1.3

Vyňatie vecí týkajúcich sa zmeniek, šekov a cenných papierov (článok 1 ods. 2 písm. d)) z rozsahu pôsobnosti je založené na uspokojivej úprave v osobitných dohovoroch (8), ktorých platnosť presahuje hranice Spoločenstva a ktorých existencia by nemala byť ohrozovaná.

3.1.4

Rozhodcovské zmluvy a dohody o voľbe súdu (článok 1 ods. 2 písm. e)) sú vyňaté z rozsahu pôsobnosti na základe toho, že spadajú do oblasti medzinárodného občianskeho procesného práva, kde môžu byť vo vecnej súvislosti lepšie upravené a sčasti sú upravované aj v dohovoroch presahujúcich hranice Spoločenstva. Toto isté platí aj pre dôkazy alebo konanie (článok 1 ods. 2 písm. h)).

3.1.5

Vyňatie otázok upravených právom obchodných spoločností a iných zapísaných alebo nezapísaných právnických osôb uvedených v článku 1 ods. 2 písm. f) z pôsobnosti je nevyhnutné, keďže tieto otázky sú tak úzko späté so štatútom spoločnosti, že by sa právna úprava mala uskutočniť v tejto vecnej súvislosti. Osobitný predmet anglo-amerického práva predstavuje poručnícky fond (tzv. „trust“). Tento bol už vyňatý z pôsobnosti EDRPZZ (článok 1 ods. 2 písm. g)). Nariadenie celkom správne nasleduje tento príklad (článok 1 ods. 2 písm. g)).

3.1.6

Vyňatie záväzkov vyplývajúcich z predzmluvných vzťahov (článok 1 ods. 2 písm. i)) sa vzťahuje na záväzky súvisiace s deliktmi. Systematicky spadajú do rámca pôsobnosti navrhovaného nariadenia Rím II, a preto sú celkom oprávnene vypustené.

3.1.7

Výbor berie s uspokojením na vedomie, že sa Írsko chce dobrovoľne zapojiť do uplatňovania tohto nariadenia. Vyjadruje svoje poľutovanie nad skutočnosťou, že sa Spojené kráľovstvo nedokázalo tiež odhodlať k takémuto kroku. V Dánsku toto nariadenie nebude platiť (článok 1 ods. 3) do tej doby, kým nebude uzatvorená príslušná dohoda medzi Dánskom a Spoločenstvom, ktorá by jeho uplatňovanie upravovala alebo kým Dánsko dobrovoľne nezačlení ustanovenia tohto nariadenia do svojej národnej legislatívy. Výbor žiada Komisiu, aby ešte podnikla všetky možné kroky na dosiahnutie uplatňovania tohto nariadenia resp. jeho prevzatie v týchto dvoch krajinách. Nezapojenie sa jednotlivých členských štátov bolo kontraproduktívne pre nariadením sledovaný cieľ, ktorým je celoeurópske zjednotenie kolízneho práva. Bolo by poľutovaniahodné, keby bolo vo vzťahu k týmto štátom potrebné naďalej uplatňovať EDRPZZ, keďže sa EDRPZZ a nariadenie Rím I budú obsahovo líšiť. Podľa toho, pred ktorým súdom by sa v budúcnosti rozhodoval nejaký prípad – čo je napriek v platnosti nariadenia o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov, dohovoru o súdnej príslušnosti a Luganskému dohovoru do určitej miery náhodné – by to mohlo viesť k tomu, že by rovnaký prípad musel byť rozhodnutý rôzne. Takáto okolnosť by v Spoločenstve bola len ťažko prijateľná.

3.1.8

Nariadenie určuje rozhodné právo bez ohľadu na to, či ide o právny poriadok členského štátu alebo tretieho štátu (článok 2). Pridŕža sa tým uznávaného štandardu kolízneho práva, ktorý odmieta diskrimináciu iných právnych poriadkov. Výbor regiónov túto skutočnosť víta. Pokiaľ sa doplnkové prvky pri hľadaní riešenia odvolávajú na vecnú podstatu právneho poriadku, nesmieme rozlišovať, či ide o právny poriadok vo vnútri Spoločenstva alebo nie.

3.2.1

Článok 3 ods. 1 stanovuje, že vo všeobecnosti je rozhodným právom to právo, ktoré si zvolili zmluvné strany. Výbor víta toto ustanovenie, keďže je v súlade s hlavnou zásadou zmluvného práva, so zmluvnou slobodou, a zodpovedá uznávanému štandardu v oblasti medzinárodného súkromného práva. Predpis zodpovedá do značnej miery ustanoveniam článku 3 ods. 1 EDRPZZ, ktoré sú všeobecne považované za vecne spravodlivé. Výbor regiónov túto skutočnosť víta. Domnieva sa však, že existuje riziko, že sa súdy pri praktickom uplatňovaní tejto normy môžu snažiť uhádnuť hypotetickú vôľu strán bez toho, aby pre ňu existovali dostatočné indície. Toto by malo byť vylúčené. Jednou z možností je vyjasnenie v odôvodneniach (odôvodnenie 7). Článok 3 ods. 3 zachádza pri zdôrazňovaní slobody voľby právneho poriadku tak ďaleko, že ponecháva zmluvným stranám možnosť kedykoľvek zmeniť voľbu právneho poriadku. Výbor toto ustanovenie v podstate víta, vidí v ňom však aj možné nebezpečenstvo pre ochranu spotrebiteľa, ktorému možno nemusí byť jasný plný dosah takéhoto postupu. Výbor navrhuje, aby takáto dodatočná voľba rozhodného práva bola v prípade spotrebiteľských zmlúv možná – paralelne k úprave týkajúcej sa dohodnutia súdnej príslušnosti (článok 17 ods. 1 nariadenia o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov) – až po vznik sporu, keďže vtedy je spotrebiteľ už varovaný a bude konať opatrnejšie.

3.2.2

Článok 3 ods. 3 odvodzuje (pokiaľ nebola explicitne stanovená voľba rozhodného práva) na základe dohody o súdnej príslušnosti medzi stranami domnienku, že si zvolili aj právny poriadok štátu, v ktorom sa príslušný súd nachádza. Toto ustanovenie zodpovedá snahám o zosúladenie formy a práva. Súlad vedie pravidelne k zjednodušeniu sudcovského rozhodovania. Výbor má však pochybnosti o tom, či takto striktne formulované ustanovenie nevnucuje zmluvným stranám niečo proti ich vôli. Bolo by vhodnejšie zmierniť ho a formulovať ho len ako pomoc pri výklade v rámci druhej vety, napríklad takto:

„Pritom je potrebné zohľadniť najmä voľbu súdnej príslušnosti zmluvných strán.“

3.2.3

Jednému bodu sa chce výbor venovať dôkladnejšie, keďže má pre budúcnosť európskeho priestoru spravodlivosti obrovský význam, a to síce možnému vytvoreniu tzv. voliteľného nástroja resp. 26. režimu Európskeho spoločenstva. Pod týmto pojmom je potrebné rozumieť občiansky právny poriadok Spoločenstva, ktorý by si zmluvné strany mohli zvoliť. Jeho vytvorenie je v súčasnosti predmetom diskusií a pripravovaný spoločný referenčný rámec by mohol byť predstupňom k nemu. Článok 3 ods. 2 obsahuje klauzulu výhrady („Öffnungsklausel“), ktorá umožňuje zmluvným stranám voľbu takéhoto nadnárodného právneho poriadku. To doteraz v medzinárodnom súkromnom práve nie je samozrejmé a výbor to výslovne víta. Zmluvné strany by tak po prvýkrát mohli skutočne do veľkej miery používať jednotné európske zmluvné vzory, čo by predstavovalo veľký pokrok v oblasti realizácie jednotného trhu (9).

3.2.4

Článok 4 ods. 1 obsahuje nadväznosti pre množstvo záväzkových zmlúv, ktoré sú obsahovo naplnením ustanovení článku 4 ods. 2 nariadenia, prevzatých z EDRPZZ. Počas platnosti EDRPZZ by sa k takejto nadväznosti dalo dopracovať až výkladom článku 4 ods. 2 EDRPZZ. Nariadenie, ktoré teraz navrhuje Komisia je síce možné považovať za prínos v oblasti právnej istoty, táto je však vykúpená strnulými a nepružnými ustanoveniami, ktoré nepripúšťajú odchýlky ani vtedy, keď by to v osobitných prípadoch bolo vhodné. Výbor sa obáva, že tento krok späť v porovnaní s EDRPZZ môže mať negatívne následky, pretože sú predstaviteľné prípady, pri ktorých prísna nadväznosť, ktorú návrh stanovuje, výnimočne nepovedie k vecne správnemu riešeniu. Je možné, že v takýchto prípadoch sme dospeli k uspokojivejšiemu riešeniu vtedy, ak by mal sudca možnosť uplatniť vecne bližší právny poriadok. Takáto výnimka z pravidla samozrejme nesmie viesť k svojvôli pri stanovovaní rozhodného práva a preto musí byť starostlivo zvážená a v rozsudku aj podopretá závažnými dôvodmi, aby sme spravili zadosť cieľu vysokej právnej istoty a predvídateľnosti vo vzťahu k rozhodnému právu. Výbor navrhuje preskúmať, či by vzhľadom na tieto úvahy nebolo vhodné zmeniť tieto ustanovenia.

3.2.5

Výbor regiónov chápe cieľ, ktorý Komisia sleduje článkom 4 ods. 1 písm. f). Rád by ale poukázal na skutočnosť, že priemyselné vlastníctvo je na základe jeho odôvodnenia často prevoditeľné za iných podmienok než je právny poriadok štátu obvyklého pobytu vlastníka práv. Keďže článok 4 ods. 1 neurčuje ako rozhodné právo právny poriadok obvyklého pobytu pri vzniku právneho vzťahu, môže zmena štatútu dodatočným presunom obvyklého pobytu vlastníka práv viesť v takýchto prípadoch k problémom s právnym základom ochranných práv. Výbor navrhuje, aby sa Komisia tomuto problému venovala a navrhla primerané riešenie.

3.3.1

Článok 5 predstavuje úplné prepracovanie pravidiel ERDPZZ pre spotrebiteľské zmluvy, ktoré sú často krát považované za ťažko zrozumiteľné a ktoré je potrebné prepracovať. Výbor je toho názoru, že Komisia ide správnym smerom, keďže v budúcnosti sa zabráni komplexnému uplatňovaniu dvoch rôznych právnych poriadkov na ten istý prípad, k čomu doteraz núti článok 5 ERDPZZ. Bezpochyby potrebuje spotrebiteľ, ktorý uzatvára s dodávateľom zmluvu, ochranu v oblasti kolíznych noriem. Táto je spravidla zabezpečená uplatňovaním právneho poriadku štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa (článok 5 ods. 1), keďže toto je právny poriadok, ktorý (ak vôbec) spotrebiteľ pozná, ktorého jazyk ovláda a v ktorom si môže najjednoduchšie nechať profesionálne poradiť. Predkladaný text si naviac vyžaduje, aby bola podnikateľská činnosť zameraná na krajinu obvyklého pobytu spotrebiteľa alebo v nej vykonaná. Tým vychádza (v náväznosti na EDRPZZ) v ústrety záujmom podnikateľa, ktorý bude chcieť potenciálne dohodnúť ako rozhodné právo právny poriadok svojej domovskej krajiny, keďže je to pre neho pohodlnejšie, a to tým, že mu to v ostatných prípadoch povoľuje. Výbor sa však pýta, či je skutočne potrebné stranám v oblasti spotrebiteľských zmlúv v zmysle odseku 2 vziať akúkoľvek možnosť voľby rozhodného práva. Výbor považuje za oveľa pravdepodobnejšie, že aj spotrebitelia, prinajmenšom ak budú prijaté určité ochranné opatrenia, ktoré ako menej skúsená a slabšia zmluvná strana bezpochyby potrebujú, môžu profitovať z možnosti voľby rozhodného práva. Výbor preto odporúča, aby Komisia v tomto zmysle toto ustanovenie ešte raz preskúmala.

3.3.2

Ustanovenia pre pracovné zmluvy (článok 6) sú dôsledkom toho, že zamestnanci potrebujú zvláštnu ochranu. Tieto ustanovenia sú prevzaté z článku 6 EDRPZZ, doplnené ustanoveniami, ktoré primerane zohľadňujú ďalší vývoj vzťahov v oblasti závislej práce. Slová „z ktorého“ sú vložené na prispôsobenie ustanovenia rozsudku Európskeho súdneho dvora k článku 18 dohovoru o súdnej príslušnosti. Výbor sa však pýta, vzhľadom na absenciu definície, ktorá by mala skutočnú výpovednú hodnotu, čo sa rozumie pod pojmom „dočasný“ výkon práce v inom štáte (článok 6 ods. 2 písm. a)). Tento nedostatok je bezpodmienečne potrebné odstrániť, keďže skutočnosť, že je práca vykonávaná „dočasne“ má ako doplnkové kritérium rozhodujúci význam. Tento nedostatok nie je možné odstrániť ani tým, že by sme uplatnili článok 2 smernice o vysielaní pracovníkov (10), keďže táto taktiež neobsahuje presnú definíciu. Okrem toho si výbor dokáže len veľmi ťažko predstaviť, prečo je potrebné ustanovenie týkajúce sa „miesta, ktoré nespadá pod zvrchovanosť štátu“ (článok 6 ods. 2 písm. b)). Je možné, že sa pod týmto pojmom rozumejú vrtné ostrovy v medzinárodných vodách. Toto by ale malo byť vysvetlené aspoň v zdôvodnení.

3.3.3

Článok 7 sa zaoberá zmluvami o zastúpení, ktoré sú EDRPZZ upravované len čiastočne, a neupravuje právny vzťah medzi zástupcami a tretími stranami. Zdá sa byť primerané zaplniť túto medzeru (článok 7 ods. 2). Otázka aký právny poriadok by mal v tomto prípade byť rozhodným právom, sa dá ťažko zodpovedať, keďže v hre sú záujmy tak zástupcu, ako aj tretej strany. Tretia strana by mala byť tá, ktorá potrebuje ochranu v prípade prekročenia právomocí alebo konania bez splnomocnenia. Navrhovaný text sa usiluje zohľadniť záujmy oboch strán a preto s ním výbor súhlasí.

3.3.4

Oblasť imperatívnych noriem je zložitou záležitosťou, keďže výsledky voľby rozhodného práva stranami by už nemali byť považované ako nezamietnuteľné a uplatňovanie právneho poriadku by nemalo byť sťažované platnosťou noriem, ktoré nesúvisia so štatútom zmluvy. Článok 8 zodpovedá vo svojej podstate článku 7 ods. 2 EDRPZZ. Nariadenie stanovuje s ohľadom na príslušné rozsudky Európskeho súdneho dvora (11) právnu definíciu imperatívnych noriem a zaručuje ich účinnosť. Pre užívateľa práva sú takéto prípady spojené s tou komplikáciou, že je narušená jednotnosť posudzovacieho základu prípadu, resp. sa majú uplatňovať nejednotné alebo dokonca protirečiace si normy, ktoré je v konečnom dôsledku potrebné zosúladiť. Toto je časovo náročné, z technicko-právneho hľadiska komplikované a zvyšuje právnu neistotu. Výbor však vzhľadom na stav aproximácie národných právnych poriadkov nevidí žiadnu možnosť zásadne od nich upustiť, keďže aj vo vede sú tieto normy v prevažnej miere používané v prípadoch kolízneho práva.

3.3.5

Nasledujúce články 10 – 17 považuje výbor v podstate za bezproblémové, a preto si nevyžadujú komentáre k jednotlivým článkom, najmä nie v tých prípadoch, kde sú len prevzaté ustanovenia EDRPZZ.

3.3.6

Článok 10 (formálna platnosť zmluvy) vychádza vzhľadom na rastúci počet zmlúv uzatvorených na diaľku v ústrety potrebe zjednodušenia ustanovení v oblasti formálnej platnosti zmlúv alebo jednostranných právnych záležitostí, a to tým, že zavádza nové doplnkové kritériá.

3.3.7

Odstúpenie pohľadávky v niektorých právnych poriadkoch medzi veriteľom a treťou stranou, ktorá plní dlh zakotvený, dohodnutý prechod postavenia veriteľa na posledne menovaného plnia z hospodárskeho hľadiska ten istý účel (12). Je preto správne zaoberať sa obidvomi prípadmi spoločne v článku 13. Odsek 3 zavádza novú kolíznu normu, ktorá rieši otázku rozhodného práva v prípade posudzovania odporovateľnosti postúpenia pohľadávky tretej osobe. Vecne správne je pritom založený na vzore dohovoru OSN o odstúpení pohľadávok v medzinárodnom obchode z 12. decembra 2001.

3.3.8

Článok 14 obsahuje kolízne pravidlo pre zákonné prevzatie dlhu. Toto sa nachádza vo väčšine právnych poriadkov. Preto je aj potrebné kolízne pravidlo. Článok 15 dopĺňa článok 14 o kolízne pravidlo týkajúce sa spoločných záväzkov viacerých dlžníkov v prípade zákonného prevzatia dlhu. Spojenie tohto ustanovenia s článkom 14 do jedného predpisu by bolo logické, nie je však nutné.

3.4.1

Otázky, ktorými sa zaoberajú kapitoly III a IV nariadenia predstavujú predovšetkým všeobecné technické ustanovenia, zodpovedajúce väčšinou všeobecnému štandardu kolízneho práva, ktoré nepotrebujú podrobný komentár. Toto platí najmä pre článok 19 (vylúčenie spätného a ďalšieho odkazu, ktorý zodpovedá článku 15 EDRPZZ, článok 21 (štáty s viacerými právnymi systémami), ktorý zodpovedá článku 19 EDRPZZ, článok 20 (verejný poriadok), ktorý zodpovedá článku 16 EDRPZZ, a článok 23 (vzťah k iným existujúcim dohovorom), ktorý zodpovedá článku 21 EDRPZZ.

3.4.2

Obvyklý pobyt (článok 18) osoby zohráva v dnešnom medzinárodnom súkromnom práve rozhodujúcu úlohu pre nadväznosť. Zatiaľ čo v prípade fyzických osôb je určenie obvyklého pobytu neproblematické, v prípade právnických osôb sa môžu vyskytnúť pochybnosti. Tieto pochybnosti nariadenie vecne odstraňuje tým, že za rozhodujúcu považuje jej ústrednú správu. Prevzatie ustanovení článku 60 nariadenia o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov by nebolo vhodné, keďže sa vzťahuje všeobecne na miesto bydliska, nie na obvyklý pobyt. Okrem toho by v uvedenom článku ponúkané trojité riešenie viedlo k menšej právnej istote.

3.4.3

Článok 22 písm. c) je málo zrozumiteľný. Zdá sa, že chce ustanoviť, aby prípadne neskôr prijaté právne predpisy Spoločenstva mali vlastné kolízne normy, ktoré by mali prednosť pred uplatňovaním tohto nariadenia. Dosiahnutý stupeň zjednotenia medzinárodného súkromného práva by však bolo potrebné zachovať aj v budúcnosti. Je potrebné zabrániť roztriešteniu na rôzne právne zdroje s obsahovo rozdielnymi ustanoveniami. Pokiaľ by v budúcnosti vyvstala nutnosť prijatia osobitných ustanovení, mali by byť integrované do tohto nariadenia.

EHSV navrhuje písmeno c) vypustiť.

3.5.1

Príloha obsahuje v tretej a štvrtej zarážke údaj „Druhá smernica neživotné poistenie“ a „Druhá smernica životné poistenie“. Odhliadnuc od toho, že posledne menovaná smernica bola zrušená a teda je pravdepodobne myslená smernica o životnom poistení (13), ktorá ju nahradila, sú obidve zarážky problematické. Výbor nezachádza síce tak ďaleko, aby požadoval vypustenie oboch zarážok, chce však Komisiu výslovne upozorniť na obrovské problémy, ktoré by tento návrh mohol spôsobiť. Zahadzuje sa tým veľká šanca na zjednodušenie a zjednotenie kolízneho práva a na vyriešenie problémov príslušných odvetví. V spojení s článkom 22 písm. a) by zarážky 3 a 4 prílohy I viedli k tomu, že by sa toto nariadenie nevzťahovalo na kolízne právo (priamych alebo prvotných) poistných zmlúv (14) s umiestnením rizika vo vnútri Spoločenstva, keďže tieto sa riadia ustanoveniami uvedených smerníc.

3.5.2

Kolízne právo poistných zmlúv s umiestnením rizika mimo Únie, poistných zmlúv s umiestnením rizika v rámci Únie (ale len pokiaľ bola zmluva uzatvorená s poisťovateľom mimo EÚ) a zmlúv spätného poistenia naopak pod toto nariadenie spadá. Tým by sa len naďalej opakoval súčasný stav, ktorý mätie užívateľov práva (15). Kolízne právo poistných zmlúv je od uverejnenia smerníc o poistení upravené obsahovo odlišne od kolízneho práva pre zmluvné záväzky (článok 1 ods. 3 EDRPZZ), hoci poistné zmluvy predstavujú taktiež zmluvné záväzky. Rozhodujúce pritom neboli žiadne vecné dôvody, ale skutočnosť, že pri podpise EDRPZZ ešte nezačali práce na druhých smerniciach o poistení a pred stanovením úpravy kolízneho práva bolo potrebné vyčkať, ako bude vyzerať rámec právneho dohľadu (16). To je zastaralé.

3.5.3

V smerniciach, ktoré sa riadia právnym dohľadom, predstavujú pravidlá medzinárodného súkromného práva cudzí element. Nezainteresovaný užívateľ práva by ich tam neočakával. Rozdelením na rôzne horizontálne a na sektory sa vzťahujúce zdroje práva sa medzinárodné súkromné právo v oblasti poistenia komplikuje. Z hľadiska systematickosti práva je žiadúca konsolidácia pri odstraňovaní osobitných ustanovení.

3.5.4

Obsahovo nezmenené prevzatie medzinárodného súkromného práva smerníc do nariadenia Rím I sa nezdá byť zmysluplné. Skutočnosť, že bez akýchkoľvek vecných dôvodov platia pre poistné zmluvy s umiestnením rizika v rámci Únie a mimo nej rozdielne normy, zostáva zachovaná. Odkaz na právny dohľad to nemôže odôvodniť: Dohľad nad poisťovateľmi sa vykonáva na základe princípu krajiny sídla a v prípade cezhraničného obchodovania spravidla aj tak vedie k rozdeleniu dohľadu a umiestnenia rizika. Toto platí ako pre poistné zmluvy s rizikami v EÚ, tak aj pre poistné zmluvy s rizikami mimo EÚ. Je preto zmysluplné zastrešiť všeobecným režimom nadväznosti nariadenia aj poistné zmluvy s umiestnením rizika v Spoločenstve. Kvôli nadväznosti nariadenia na zvolený právny poriadok by boli poisťovaciemu sektoru a jeho zákazníkom v nespotrebiteľskom segmente v budúcnosti dané k dispozícii vítané rozšírené možnosti voľby rozhodného práva. Na základe vhodnej voľby rozhodného práva by potom bolo možné z hľadiska zmluvného práva ponúkať v celej Európe identické produkty, takže by odpadla značná potreba vývoja nových produktov. Toto viedlo v minulosti k tomu, že slobodu poskytovania služieb poisťovatelia na nižších stupňoch ako v oblasti poisťovania veľkých rizík takmer vôbec nevyužívali. Vzhľadom na voľbu rozhodného práva potrebujú aj v oblasti poistenia len spotrebitelia vo veľkom rozsahu ochranu. Doteraz vo vzťahu k nim do určitej miery chránené skupiny remeselníkov a samostatne zárobkovo činných osôb, ktoré však nemajú možnosť úplnej slobodnej voľby rozhodného práva, nepotrebujú žiadnu osobitnú ochranu. Disponujú dostatočnými obchodnými skúsenosťami na to, aby pochopili k čomu sa zaväzujú, ak sa vzdávajú právneho poriadku svojej domovskej krajiny resp. na to, aby si uvedomili, že potrebujú právne poradenstvo.

Transformácia Bruselského dohovoru z roku 1968 na nariadenie o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov, nariadenie Rady (ES) 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, Ú. v. ES L 12, 16.1.2001, s. 1. Stanovisko EHSV, Ú. v. ES C 117, 26.4.2000, s. 6 (spravodajca: pán Malosse).

Nariadenie o vytvorení európskeho exekučného titulu pre nesporné nároky, nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (Ú. v. EÚ L 143, 30.4.2004, s. 15). Stanovisko EHSV, Ú. v. ES C 85, 8.4.2003, s. 1 (spravodajca: pán Ravoet).

Nariadenie o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch, nariadenie Rady (ES) č. 1348/2000 z 29. mája 2000 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch, Ú. v. ES L 160, 30.6.2000, s. 37. Stanovisko EHSV, Ú. v. ES C 368, 20.12.1999, s. 47 (spravodajca: pán Hernández Bataller).

Nariadenie o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach, nariadenie Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach, Ú. v. ES L 174, 27.6.2001, s. 1. Stanovisko EHSV, Ú. v. ES C 139, 11.5.2001, s. 10 (spravodajca: pán Hernández Bataller).

Nariadenie Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní, Ú. v. ES L 160, 30.6.2000, s. 1. Stanovisko EHSV, Ú. v. ES C 75, 15.3.2000, s. 1 (spravodajca: pán Ravoet).

Smernica o spotrebiteľskom úvere (KOM(2002) 443, konečné znenie, 11.9.2002). Pozri stanovisko EHSV, Ú. v. ES C 234, 30.9.2003, s. 1 (spravodajca: pán Pegado Liz).

Smernica o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, Ú. v. ES L 95, 21.4.1993, s. 29. Stanovisko EHSV, Ú. v. ES C 159, 17.6.1991, s. 35 (spravodajca: pán Hilkens).

Zelená kniha o európskom platobnom rozkaze a o opatreniach na jednoduchšie a rýchlejšie urovnanie sporov s nízkou hodnotou sporu KOM(2002) 746, konečné znenie). Stanovisko EHSV, Ú. v. EÚ C 220, 16.9.2003, s. 5 (spravodajca: Dr. von Fürstenwerth).

Návrh nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o konaní o európskom platobnom rozkaze. Stanovisko EHSV, Ú. v. ES C 221, 8.9.2005, s. 1 (spravodajca: pán Pegado Liz).