1.

Článok 29 ods. 2 druhá veta nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, sa má vykladať v tom zmysle, že žiadateľ je „na úteku“ v zmysle tohto ustanovenia v prípade, ak sa vedome vyhýba príslušným orgánom zodpovedným za vykonanie jeho odovzdania s cieľom zmariť toto odovzdanie. Možno predpokladať, že o takýto prípad ide vtedy, ak toto odovzdanie nemožno vykonať z dôvodu, že tento žiadateľ opustil miesto pobytu, ktoré mu bolo pridelené, bez toho, aby informoval príslušné vnútroštátne orgány o svojej neprítomnosti, pod podmienkou, že bol informovaný o svojich povinnostiach v tomto ohľade, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Uvedený žiadateľ si zachováva možnosť preukázať, že skutočnosť, že tieto orgány neinformoval o svojej neprítomnosti, odôvodňujú platné dôvody a nie úmysel vyhýbať sa týchto orgánom.

Článok 27 ods. 1 nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci konania vedeného proti rozhodnutiu o odovzdaní sa dotknutá osoba môže dovolávať uplatnenia článku 29 ods. 2 tohto nariadenia a tvrdiť, že vzhľadom na to, že nebola na úteku, lehota na odovzdanie v trvaní šiestich mesiacov uplynula.

2.

Článok 29 ods. 2 druhá veta nariadenia č. 604/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že na predĺženie lehoty na odovzdanie na maximálne osemnásť mesiacov postačuje, aby žiadajúci členský štát ešte pred uplynutím lehoty na odovzdanie v trvaní šiestich mesiacov informoval zodpovedný členský štát o tom, že dotknutá osoba je na úteku a zároveň uviedol novú lehotu na odovzdanie.

3.

Právo Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že do jeho pôsobnosti patrí otázka, či článok 4 Charty základných práv Európskej únie bráni, aby bol žiadateľ o medzinárodnú ochranu odovzdaný v súlade s článkom 29 nariadenia č. 604/2013 do členského štátu, ktorý je podľa tohto nariadenia primárne zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, ak by v prípade priznania takejto ochrany v tomto členskom štáte bol tento žiadateľ vystavený vážnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle tohto článku 4 z dôvodu predvídateľných životných podmienok, ktoré by znášal ako osoba požívajúca medzinárodnú ochranu v uvedenom členskom štáte.

Článok 4 Charty základných práv sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takému odovzdaniu žiadateľa o medzinárodnú ochranu s výnimkou prípadu, že by vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, na základe objektívnych, spoľahlivých, presných a náležite aktualizovaných informácií a s ohľadom na štandard ochrany základných práv zaručený právom Únie konštatoval reálnosť existencie tohto rizika u tohto žiadateľa z dôvodu, že v prípade odovzdania by sa tento žiadateľ nezávisle od svojej vôle a svojho osobného výberu ocitol v situácii ťažkej materiálnej deprivácie.