1.

Pripúšťa článok 3 ods. 4 smernice Rady 2001/23/ES (1) z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov pri prevode podniku po začatí konkurzného konania na majetok prevádzateľa vo vnútroštátnom práve, ktoré v zásade stanovuje uplatnenie článku 3 ods. 1 a ods. 3 smernice 2001/23/ES aj na zamestnanecké práva na dávky v starobe, invalidite alebo pozostalostné dávky podľa doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov pri prevode podniku, obmedzenie v tom zmysle, že nadobúdateľ nezodpovedá za budúci nárok založený na dobe zamestnania pred začatím konkurzného konania?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú prejudiciálnu otázku:

Riadia sa nevyhnutné opatrenia na ochranu zamestnaneckých záujmov podľa článku 3 ods. 4 písm. b) smernice 2001/23/ES, pokiaľ ide o práva, z ktorých im vyplýva okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe podľa doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov pri prevode podniku po začatí konkurzného konania na majetok prevádzateľa, úrovňou ochrany požadovanou článkom 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES (2) z 22. októbra o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa?

3.

V prípade zápornej odpovede na druhú otázku:

Má sa článok 3 ods. 4 písm. b) smernice 2001/23/ES vykladať v tom zmysle, že potrebné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov, pokiaľ ide o práva, z ktorých im vyplýva okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe podľa doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov, sú prijaté, ak vnútroštátne právo upravuje, že

4.

Ak naplnení poistnej podmienky vnútroštátne právo stanoví uplatnenie článkov 3 a 4 smernice 2001/23/ES v prípade prevodu podniku aj počas konkurzného konania, je uplatniteľný článok 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23/ES na práva zamestnancov zakladajúcich budúci nárok na zabezpečenie podľa doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov, ktoré síce vznikli už pred začatím konkurzného konania, avšak k nárokom na dávku zamestnancov vedú až pri naplnení poistnej podmienky a tým až v neskoršom okamihu?

5.

V prípade kladnej odpovede na druhú alebo štvrtú prejudiciálnu otázku:

Zahŕňa minimálna úroveň ochrany podľa článku 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa aj povinnosť zabezpečenia práv zakladajúcich budúci nárok na zabezpečenie, ktoré pri začatí konkurzného konania podľa vnútroštátneho práva ešte neboli zákonom zaručené a zákonom zaručené sa stanú len preto, že pracovnoprávny vzťah nebol ukončený v súvislosti s platobnou neschopnosťou?

6.

V prípade kladnej odpovede na piatu prejudiciálnu otázku:

Za akých okolností sa môžu straty bývalého zamestnanca spôsobené platobnou neschopnosťou zamestnávateľa pri dávkach z podnikového dôchodkového zabezpečenia považovať za zjavne neprimerané, a tým sú členské štáty zaviazané k tomu, aby zabezpečili minimálnu úroveň ochrany podľa článku 8 smernice 2008/94/ES, hoci zamestnanec dostane minimálne polovicu dávok, ktoré vyplynú z ním nadobudnutých dôchodkových práv?

7.

V prípade kladnej odpovede na piatu prejudiciálnu otázku:

Je ochrana požadovaná podľa článku 3 ods. 4 písm. b) smernice 2001/23/ES alebo článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23/ES – s ktorou je rovnocenná ochrana podľa článku 8 smernice 2008/94/ES – pre práva zamestnancov zakladajúce budúci nárok na zabezpečenie, zaručená aj potom, ak nevyplýva z vnútroštátneho práva, ale len z priameho účinku článku 8 smernice 2008/94/ES?

8.

V prípade kladnej odpovede na siedmu prejudiciálnu otázku:

Má článok 8 smernice 2008/94/ES priamy účinok, takže ho môže pred vnútroštátnym súdom uplatniť jednotlivý zamestnanec, aj vtedy, ak síce dostane aspoň polovicu dávok, ktoré vyplývajú z ním nadobudnutých práv na dôchodok, ale jeho straty spôsobené platobnou neschopnosťou zamestnávateľa sa predsa majú považovať za neprimerané?

9.

V prípade kladnej odpovede na ôsmu prejudiciálnu otázku:

Je inštitúcia zriadená podľa súkromného práva, ktorú členský štát – pre zamestnávateľa záväzne – určil za inštitúciu pre poistenie proti platobnej neschopnosti podnikového dôchodkového zabezpečenia a ktorá podlieha štátnemu dozoru nad finančnými službami a na základe verejného práva vyberá od zamestnávateľov príspevky požadované pre poistenie proti platobnej neschopnosti, pričom tak ako správny orgán môže správnym aktom vytvárať podmienky pre nútený výkon rozhodnutia, verejnoprávnym orgánom členského štátu?