1

Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. apríla 2021, The KaiKai Company Jaeger Wichmann/EUIPO (Náradie a predmety na gymnastiku a šport) (T‑579/19, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2021:186), ktorým Všeobecný súd zrušil rozhodnutie tretieho odvolacieho senátu EUIPO z 13. júna 2019 (vec R 573/2019‑3) týkajúce sa prihlášky náradia a predmetov na gymnastiku a šport ako dizajnov Spoločenstva, ktorou si žalobkyňa nárokuje právo prednosti medzinárodnej patentovej prihlášky podanej podľa Zmluvy o patentovej spolupráci, uzavretej vo Washingtone 19. júna 1970 a naposledy zmenenej 3. októbra 2001 (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 1160, č. 18336, s. 231).

2

Podľa článku 58a prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie platí, že odvolanie podané proti rozhodnutiu Všeobecného súdu o rozhodnutí nezávislého odvolacieho senátu EUIPO podlieha predchádzajúcemu prijatiu Súdnym dvorom.

3

Podľa článku 58a tretieho odseku tohto štatútu sa odvolanie prijme – sčasti alebo úplne – podľa postupu stanoveného v Rokovacom poriadku Súdneho dvora, ak vyvoláva dôležitú otázku, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie.

4

Podľa článku 170a ods. 1 rokovacieho poriadku platí, že v situáciách uvedených v ustanovení článku 58a prvom odseku uvedeného štatútu odvolateľ pripojí k svojmu odvolaniu žiadosť o prijatie odvolania, v ktorej vysvetlí, akú dôležitú otázku odvolanie vyvoláva, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie, a v ktorej musí uviesť všetky skutočnosti potrebné na to, aby Súdny dvor mohol o tejto žiadosti rozhodnúť.

5

Podľa článku 170b ods. 1 a 3 tohto rokovacieho poriadku Súdny dvor rozhodne o žiadosti o prijatie odvolania čo najskôr odôvodneným uznesením.

6

Odvolateľ na podporu svojho odvolania uvádza jediný odvolací dôvod založený na porušení článku 41 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 6/2002 z 12. decembra 2001 o dizajnoch spoločenstva (Ú. v. ES L 3, 2002, s. 1; Mim. vyd. 13/027, s. 142).

7

Tento odvolací dôvod pozostáva z troch častí.

8

V prvej časti odvolacieho dôvodu odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že v bodoch 56, 57 a 64 až 66 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že okolnosť, že článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 nestanovuje, že patent môže slúžiť ako základ na uplatnenie práva prednosti pre neskorší dizajn Spoločenstva, predstavuje legislatívnu medzeru. Podľa odvolateľa táto okolnosť v skutočnosti odráža rozhodnutie normotvorcu Únie obmedziť uplatnenie práva prednosti len na skoršie dizajny alebo úžitkové vzory.

9

Zo znenia tohto ustanovenia totiž podľa názoru odvolateľa jasne vyplýva, že toto ustanovenie stanovuje tak povahu práv priemyselného vlastníctva, na ktorých sa môže zakladať uplatnenie práva prednosti, a síce skorší úžitkový vzor, ako aj dĺžku lehoty, v ktorej sa takéto právo môže uplatniť, a to šesť mesiacov odo dňa podania prvej prihlášky. Skutočnosť, že uvedené ustanovenie neodkazuje na patentové prihlášky, sa podľa neho musí nevyhnutne chápať ako vylúčenie týchto prihlášok. Okrem toho, hoci by medzinárodná prihláška podaná podľa Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva podpísaného v Paríži 20. marca 1883, naposledy revidovaného v Štokholme 14. júla 1967 a zmeneného 28. septembra 1979 (Zbierka zmlúv Organizácie spojených národov, zv. 828, č. 11851, s. 305, ďalej len „Parížsky dohovor“), mohla založiť právo prednosti podľa článku 41 nariadenia č. 6/2002, bolo by to možné len v rozsahu, v akom sa takáto prihláška týka úžitkového vzoru.

10

V druhej časti jediného odvolacieho dôvodu odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd tým, že uznal právo prednosti v dĺžke dvanástich mesiacov, v bodoch 75 až 86 napadnutého rozsudku jednoducho nevyložil článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 v súlade s článkom 4 Parížskeho dohovoru, lebo takýto konformný výklad nemožno rozšíriť do takej miery, že by priznával lehotu prednosti, ktorá nie je stanovená jasným a nepodmieneným ustanovením práva Únie. Všeobecný súd tak v skutočnosti v uvedených bodoch odmietol uplatniť uvedený článok 41 a nahradil ho týmto článkom 4. Všeobecný súd tým priznal poslednému uvedenému ustanoveniu priamy účinok. Článok 4 Parížskeho dohovoru pritom podľa uvedeného súdu na jednej strane nespĺňa podmienky stanovené judikatúrou v oblasti priamej uplatniteľnosti medzinárodného práva v práve Únie, ktorá vyplýva najmä z rozsudku z 3. júna 2008, Intertanko a i. (C‑308/06, EU:C:2008:312, bod 45), a ktorá vyžaduje, aby dotknuté ustanovenie bolo jasné, presné a bezpodmienečné, a na druhej strane je uznanie takéhoto priameho účinku tohto článku 4 v rozpore s článkom 25 Parížskeho dohovoru a s judikatúrou vyplývajúcou z rozsudku z 25. októbra 2007, Develey/ÚHVT (C‑238/06 P, EU:C:2007:635, body 37 až 44), podľa ktorých uvedený článok 4 v podstate nemá priame účinky.

11

V tretej časti jediného odvolacieho dôvodu odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 nahradil článkom 4 Parížskeho dohovoru, a to nesprávnym výkladom tohto posledného uvedeného článku. Na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bodoch 77 až 84 napadnutého rozsudku, totiž Parížsky dohovor nestanovuje žiadne všeobecné pravidlo, podľa ktorého by povaha skoršieho práva určovala lehotu na uplatnenie práva prednosti, ktorá je s ním spojená. Všeobecné pravidlo podľa neho stanovuje skôr to, že skoršia prihláška zakladajúca právo prednosti musí mať rovnaký predmet ako neskoršia prihláška. V článku 4 časti E ods. 1 Parížskeho dohovoru sa stanovuje len ako výnimka, že prihláška, ktorej predmetom je úžitkový vzor, môže založiť právo prednosti pre neskoršiu prihlášku dizajnu, pričom táto prihláška má teda predmet odlišný od skoršej prihlášky. Záver Všeobecného súdu, podľa ktorého lehota na uplatnenie práva prednosti patentovej prihlášky pre neskoršiu prihlášku dizajnu je dvanásť mesiacov, tak nemá právny základ.

12

Odvolateľ na podporu svojej žiadosti o prijatie odvolania tvrdí, že jeho jediný odvolací dôvod nastoľuje dôležitú otázku, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad a vývoj práva Únie.

13

V tejto súvislosti po prvé uvádza, že dôsledky nesprávneho výkladu článku 4 Parížskeho dohovoru prekračujú rámec práva v oblasti dizajnov. Vzhľadom na všeobecnú povahu zásady uvedenej v bodoch 77 až 80 a 85 napadnutého rozsudku, podľa ktorej na určenie dĺžky lehoty prednosti je rozhodujúca povaha skoršieho práva, by totiž táto zásada mohla mať vplyv na režim uplatnenia práva prednosti uplatniteľný na iné práva duševného vlastníctva než na dizajny, akými sú ochranné známky Európskej únie.

14

Po druhé nesprávny výklad článku 4 Parížskeho dohovoru by bol podľa neho záväzný jednak pre normotvorcu Únie, ktorý by ho nemohol vyvrátiť prostredníctvom zmeny nariadenia č. 6/2002 alebo iných ustanovení práva Únie týkajúcich sa uplatnenia práva prednosti, a jednak aj pre členské štáty, ktoré, keďže sú všetky zmluvnou stranou Parížskeho dohovoru, podľa práva Únia sú viazané týmto dohovorom, ako ho vykladá súd Únie, ako to vyplýva z rozsudku zo 16. júna 1998, Hermès (C‑53/96, EU:C:1998:292, bod 32).

15

Po tretie uznanie práva pre jednotlivca odvolávať sa priamo na ustanovenie Parížskeho dohovoru, pokiaľ ide o uplatnenie práva prednosti, zo strany Všeobecného súdu by predstavovalo precedens pre budúce veci a obmedzovalo by mieru voľnej úvahy normotvorcu Únie v tejto oblasti. Rozhodnutie Súdneho dvora je tak podľa odvolateľa nevyhnutné na určenie povahy a rozsahu povinností, ktoré Parížsky dohovor ukladá Únii a členským štátom.

16

Po štvrté napadnutý rozsudok tým, že článku 4 Parížskeho dohovoru priznáva priamy účinok, a tým sa odchyľuje od judikatúry Súdneho dvora, nielenže narúša inštitucionálnu rovnováhu Únie a autonómiu jej právneho systému, ale má aj systémové dôsledky, ktoré sú v rozpore s cieľmi Parížskeho dohovoru a Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva, ktorá je prílohou 1 C Marakéšskej dohody o založení [S]vetovej obchodnej organizácie (WTO), ktorá bola schválená rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994) (Ú. v. ES L 336, 1994, s. 1; Mim. vyd. 11/021, s. 80).

17

Napadnutý rozsudok podľa názoru odvolateľa na jednej strane vytvára neodôvodnenú diskrimináciu medzi prihláškami dizajnov, ktoré zakladajú právo prednosti v dĺžke šiestich mesiacov, a patentovými prihláškami, ktoré zakladajú právo prednosti v dĺžke dvanástich mesiacov, čo môže viesť hospodárske subjekty k podávaniu v prvom rade patentových prihlášok s cieľom obísť šesťmesačnú lehotu stanovenú v článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 v súvislosti s prihláškami dizajnu.

18

Na druhej strane napadnutý rozsudok vyvoláva právnu neistotu a nedostatok vzájomnosti v niektorých tretích štátoch. Odvolateľ uvádza príklad Spojených štátov amerických, v ktorých sú priemyselné dizajny chránené v rámci patentového práva (design patent). Ak by pritom dĺžku lehoty prednosti určovala povaha skoršieho práva, prihlasovateľom design patent v Spojených štátoch by bola priznaná dvanásťmesačná lehota prednosti vo vzťahu k neskoršiemu dizajnu Spoločenstva, zatiaľ čo prihlasovateľom dizajnov Spoločenstva by bola vo vzťahu k neskoršej prihláške design patent priznaná len šesťmesačná lehota prednosti.

19

Po piate napadnutý rozsudok môže podľa odvolateľa viesť k nerovnováhe, pokiaľ ide o vecné posúdenie novosti dizajnu Spoločenstva, lebo predlžuje obdobie, počas ktorého sa v súlade s článkom 7 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 6/2002 nesmie prihliadať na sprístupnenie verejnosti samotným prihlasovateľom v prípade, že je uplatnenie práva prednosti založené na patentovej prihláške, a to z 18 na 24 mesiacov.

20

Na úvod treba uviesť, že prináleží odvolateľovi, aby preukázal, že otázky, ktoré sú uvedené v jeho odvolaní, sú dôležité, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie (uznesenie z 24. októbra 2019, Porsche/EUIPO, C‑613/19 P, EU:C:2019:905, bod 13 a citovaná judikatúra).

21

Okrem toho, ako vyplýva z článku 58a tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie v spojení s článkom 170a ods. 1 a článkom 170b ods. 4 rokovacieho poriadku, žiadosť o prijatie odvolania musí obsahovať všetky skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné na to, aby Súdny dvor mohol rozhodnúť o prijatí odvolania a v prípade čiastočného alebo úplného prijatia odvolania určiť, ktorých odvolacích dôvodov alebo častí odvolania sa má týkať vyjadrenie k odvolaniu. Vzhľadom na to, že mechanizmus predchádzajúceho prijatia odvolaní uvedený v článku 58a tohto štatútu má za cieľ obmedziť preskúmanie Súdneho dvora na otázky, ktoré majú význam pre jednotu, koherentnosť alebo vývoj práva Únie, musí totiž Súdny dvor preskúmať v rámci odvolania len tie odvolacie dôvody, ktoré odvolateľ uvedie a ktoré vyvolávajú také otázky (pozri najmä uznesenia z 24. októbra 2019, Porsche/EUIPO, C‑613/19 P, EU:C:2019:905, bod 14, ako aj z 11. novembra 2021, Sun Stars & Sons/EUIPO, C‑425/21 P, neuverejnené, EU:C:2021:927, bod 13).

22

V žiadosti o prijatie odvolania teda žiadateľ musí v každom prípade jasným a presným spôsobom uviesť odvolacie dôvody, na ktorých sa odvolanie zakladá, s rovnakou presnosťou a jasnosťou určiť právnu otázku, ktorú vznáša každý žalobný dôvod, spresniť, či je táto otázka dôležitá, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie, a osobitne vysvetliť dôvody, pre ktoré je táto otázka dôležitá vzhľadom na uvedené kritérium. Pokiaľ ide konkrétne o odvolacie dôvody, v žiadosti o prijatie odvolania žiadateľ musí spresniť ustanovenie práva Únie alebo judikatúru, ktoré údajne boli porušené napadnutým rozsudkom alebo uznesením, ktoré je predmetom odvolania, stručne objasniť, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie, ktorého sa údajne dopustil Všeobecný súd, a uviesť, v akom rozsahu táto chyba ovplyvnila výsledok napadnutého rozsudku alebo uznesenia, ktoré je predmetom odvolania. Ak nesprávne právne posúdenie, na ktoré sa žiadateľ odvoláva, vyplýva z porušenia judikatúry, musí v žiadosti o prijatie odvolania uviesť stručne, ale jasne a presne, po prvé, kde sa nachádza údajný rozpor, a to s uvedením tak bodov rozsudku alebo uznesenia, ktoré je predmetom odvolania, ktoré žalobca spochybňuje, ako aj bodov rozhodnutia Súdneho dvora alebo Všeobecného súdu, ktoré boli údajne porušené, a po druhé konkrétne dôvody, pre ktoré takýto rozpor vyvoláva dôležitú otázku, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie (pozri v tomto zmysle uznesenie z 24. októbra 2019, Porsche/EUIPO, C‑613/19 P, EU:C:2019:905, bod 15 a citovanú judikatúra).

23

V prejednávanej veci z bodu 56 napadnutého rozsudku citovaného odvolateľom vyplýva, že Všeobecný súd usúdil, že článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 neupravuje situáciu, keď je prihláška dizajnu podaná na základe uplatnenia práva prednosti patentovej prihlášky, a neupravuje lehotu na uplatnenie takého práva prednosti. Ako sa uvádza v bode 66 napadnutého rozsudku, ktorý navrhovateľ takisto cituje, cieľom uplatnenia Parížskeho dohovoru je vyplniť medzeru v uvedenom nariadení, ktoré neupravuje lehotu prednosti vyplývajúcu z medzinárodnej patentovej prihlášky. Všeobecný súd teda vyložil Parížsky dohovor, a ako pripomína odvolateľ, v bode 85 napadnutého rozsudku rozhodol, že na určenie dĺžky lehoty prednosti je rozhodujúca povaha skoršieho práva.

24

Po prvé treba uviesť, že odvolateľ presne opisuje svoj jediný odvolací dôvod, pričom spresňuje, že Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 41 nariadenia č. 6/2002 v tom zmysle, že uvedené nariadenie obsahuje medzeru v súvislosti s lehotou prednosti pri prihláške dizajnov Spoločenstva, ktorá odkazuje na skoršiu medzinárodnú patentovú prihlášku, a že túto medzeru vyplnil tým, že v rozpore s relevantnou judikatúrou priznal článku 4 Parížskeho dohovoru priamy účinok, pričom toto ustanovenie navyše nesprávne vyložil.

25

Pokiaľ ide najmä o tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (rozsudok z 25. októbra 2007, Develey/ÚHVT, C‑238/06 P, EU:C:2007:635, body 37 až 44) priznal článku 4 Parížskeho dohovoru priamy účinok, ako sa uvádza v bode 10 tohto uznesenia, treba zdôrazniť, že odvolateľ spresnil, kde sa uvádzaný rozpor nachádza, keď označil tak body napadnutého rozsudku, ako aj body rozhodnutia Súdneho dvora, ktoré boli podľa neho porušené.

26

Po druhé odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že rozhodol, že článok 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 umožňuje dvanásťmesačnú lehotu prednosti pre neskorší dizajn Spoločenstva a v dôsledku toho zrušil rozhodnutie odvolacieho senátu EUIPO, ktorým sa obmedzila lehota na uplatnenie práva prednosti medzinárodnej patentovej prihlášky na šesť mesiacov. Zo žiadosti na prijatie odvolania jasne vyplýva, že údajné porušenie článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 ovplyvnilo výsledok napadnutého rozsudku. Ak by totiž na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd, bola lehota prednosti šesť mesiacov namiesto dvanástich mesiacov, žaloba by musela byť zamietnutá.

27

Po tretie v súlade s dôkazným bremenom, ktoré znáša žiadateľ o prijatie odvolania, musí odvolateľ preukázať, že nezávisle od právnych otázok, ktoré uvádza vo svojom odvolaní, toto odvolanie nastoľuje jednu alebo viacero otázok dôležitých pre jednotu, vnútorný súlad alebo vývoj práva Únie, pričom rozsah tohto kritéria prekračuje rámec rozsudku, ktorý je predmetom odvolania, a v konečnom dôsledku aj rámec jeho odvolania (uznesenie zo 4. mája 2021, Dermavita/EUIPO, C‑26/21 P, neuverejnené, EU:C:2021:355, bod 16).

28

Toto preukázanie samo osebe vyžaduje preukázať tak existenciu, ako aj dôležitosť takýchto otázok prostredníctvom konkrétnych skutočností, ktoré sú príznačné pre prejednávanú vec, a nie iba všeobecné tvrdenia (uznesenie zo 4. mája 2021, Dermavita/EUIPO, C‑26/21 P, neuverejnené, EU:C:2021:355, bod 20).

29

Odvolateľ pritom na jednej strane identifikuje otázku vznesenú v jeho jedinom žalobnom dôvode ako otázku, ktorá v podstate spočíva v tom, či prípadná medzera v právnom akte Únie môže byť vyplnená prostredníctvom priameho uplatnenia ustanovenia medzinárodného práva, ktoré nespĺňa podmienky vyžadované judikatúrou Súdneho dvora na to, aby vyvolávalo priame účinky.

30

Na druhej strane odvolateľ uvádza konkrétne dôvody, pre ktoré je takáto otázka dôležitá pre jednotu, vnútorný súlad a vývoj práva Únie.

31

V tejto súvislosti odvolateľ najprv zdôrazňuje, že právna otázka nastolená v jeho odvolaní prekračuje rámec tohto odvolania, lebo údajne nesprávny výklad článku 41 ods. 1 nariadenia č. 6/2002 ovplyvní prípustnosť uplatnenia práva prednosti pre dizajny Spoločenstva, ako aj posúdenie novosti dizajnu Spoločenstva. Pokiaľ ide o tento posledný aspekt, odvolateľ uvádza konkrétne skutočnosti na preukázanie potenciálnej nerovnováhy, ktorá by vyplynula z predĺženia obdobia, počas ktorého sa v súlade s článkom 7 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 6/2002 nesmie prihliadať na sprístupnenie verejnosti samotným prihlasovateľom, pokiaľ je uplatnenie práva prednosti založené na patentovej prihláške, z 18 na 24 mesiacov.

32

Odvolateľ ďalej uvádza, že jeho odvolanie prekračuje aj rámec práva v oblasti dizajnov Spoločenstva, lebo zásada stanovená v napadnutom rozsudku môže určiť režim uplatnenia práva prednosti vzťahujúci sa na iné druhy práva duševného vlastníctva. V tejto súvislosti uvádza konkrétne príklady dôsledkov, ktoré by mohol mať napadnutý rozsudok pre prihlasovateľov patentov, a poukazuje na riziko právnej neistoty a nedostatok vzájomnosti v niektorých tretích štátoch, ktoré vyplývajú z uznania lehoty prednosti v dĺžke dvanástich mesiacov pre dizajny Spoločenstva, pokiaľ je nárok na právo prednosti založený na patentovej prihláške.

33

Odvolateľ napokon poukazuje na systémové dôsledky uznania priameho účinku článku 4 Parížskeho dohovoru, ktorými je narušená jednota, vnútorný súlad a vývoj práva Únie, pretože výklad tohto článku podaný súdom Únie by jednak bol záväzný pre normotvorcu Únie, ako aj pre členské štáty Únie a jednak by toto uznanie bolo v rozpore s cieľmi Parížskeho dohovoru a dohody uvedenej v bode 16 tohto uznesenia.

34

So zreteľom na odôvodnenie poskytnuté odvolateľom treba konštatovať, že ním predložená žiadosť právne dostatočným spôsobom preukazuje, že odvolanie nastoľuje dôležitú otázku, pokiaľ ide o jednotu, vnútorný súlad a vývoj práva Únie.

35

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy, ako aj na okolnosť, že odvolanie sa zakladá na jedinom odvolacom dôvode a tento dôvod pozostáva z troch častí, ktoré sú vzájomne spojené, treba odvolanie prijať v celom rozsahu.

36

Podľa článku 170b ods. 4 rokovacieho poriadku, ak sa odvolanie prijme čiastočne alebo úplne vzhľadom na kritériá uvedené v článku 58a treťom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, konanie pokračuje v súlade s ustanoveniami článkov 171 až 190a tohto poriadku.

37

Podľa článku 137 rokovacieho poriadku, ktorý je na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľný na konanie o odvolaní, o trovách konania rozhodne Súdny dvor v rozsudku alebo uznesení, ktorým sa konanie končí.

38

V dôsledku toho, keďže sa žiadosti o prijatie odvolania vyhovelo, o trovách konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (komora príslušná prijímať odvolania) rozhodol takto: