16.5.2008   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 120/57

1.1

Politika životného prostredia je v súčasnosti jednou z hlavných sociálnych výziev pre orgány verejnej správy a zodpovedných pracovníkov v oblasti hospodárstva. Váhavý prístup k otázkam životného prostredia na celosvetovej úrovni už nemôže byť zámienkou na odkladanie zmien v predpisoch a v správaní, ktoré sú potrebné na zabezpečenie základného cieľa EÚ, ktorým je dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja.

1.2

Európsky priemysel má dostatočný potenciál na to, aby sa stal trvalo udržateľným hospodárstvom, ale jeho úspech bude stále viacej závisieť od inovačnej schopnosti, ktorú dokáže vložiť do priemyselných zmien, ktoré sú dôsledkom otvorenia trhov, procesu globalizácie a technických a kognitívnych zmien v oblasti technológií a v postojoch, ktoré urýchľuje zvyšujúce sa povedomie o zásadách ochrany životného prostredia a prírodných zdrojov.

1.3

Výbor zastáva názor, že všetky hospodárske a sociálne subjekty, tak verejné ako aj súkromné, ako aj politici a orgány verejnej správy si musia byť v plnej miere vedomí toho, že čelíme novej hospodárskej revolúcii, ktorá posúva do popredia rozvoja kvalitu života a životného prostredia a vyžaduje nový integrovaný prístup k plánovaniu, výrobe a spotrebe, k zachovaniu a spravovaniu prírodných zdrojov.

1.4

Výbor zastáva názor, že je nutné urýchlene zmeniť defenzívny a reaktívny postoj za presvedčivý a proaktívny postoj, ktorý by pripravil budúcnosť na úrovni EÚ a členských štátov vydaním jasného a stabilného rámca pozitívnych opatrení na trvalo udržateľnom základe, ktoré by urýchlili:

1.5

Podľa názoru EHSV je dôležité, aby tento nový proaktívny prístup bol založený skôr na prevencii než na následných nápravných opatreniach, ako aj na jednotných postupoch pre všetky subjekty v rámci európskeho kódexu životného prostredia, ktorý je užitočný pre zákonodarcu, zainteresované subjekty a spotrebiteľov.

1.6

Výbor je presvedčený, že za technologický rozvoj a inováciu by mali byť zodpovední v prvom rade podnikatelia a orgány verejnej moci: podnikateľov a orgány verejnej moci však musia motivovať, povzbudzovať a podporovať vhodné politické opatrenia na európskej, národnej a miestnej úrovni ako aj verejno-súkromné partnerstvá, ktoré zjednodušia a uvoľnia zdroje, ktoré sú dôležité pre zvládnutie týchto výziev.

1.7

Výbor pokladá za dôležité, aby sa novým a udržateľným priemyselným iniciatívam na úrovni EÚ dostalo podpory zo strany štrukturálnych fondov, inovačných, výskumných a vzdelávacích programov Spoločenstva a príslušných finančných nástrojov.

1.8

Výbor upozorňuje Komisiu a členské štáty, že je potrebné urýchlene prijať konkrétne opatrenia na zjednodušenie postupov, aby sa odstránili zbytočné úkony a znížili narastajúce náklady vyplývajúce z úradných a technických postupov terajších právnych predpisov v oblasti životného prostredia, ktoré bude potrebné racionalizovať a konsolidovať a pritom ich zosúladiť.

1.8.1

Okrem uplatňovania environmentálnej politiky, ktorá by bola čo možno najjasnejšia, prospešná pre užívateľa a neznamenala by ďalšiu finančnú záťaž, hlavne pre malé a stredné podniky, je potrebná úzka koordinácia na rôznych úrovniach a je potrebné vypracovať politické opatrenia a vytvoriť vhodné nástroje. Zásada „menej právnych predpisov ale lepšej kvality“ sa musí prejaviť konsolidovanými a koherentnými environmentálnymi normami, ktoré dodajú právnu istotu a transparentnosť procesu prispôsobovania priemyselných zmien a budú lepšie chrániť zdroje a životné prostredie a budú podporovať uplatňovanie trvalo udržateľných technológii, ktoré budú konkurencieschopné na svetových trhoch. SME musia mať kapacitu na vyrovnanie sa s nákladmi na súlad s právnymi predpismi bez toho, aby bola oslabená ich konkurenčná výhoda.

1.9

Výbor zdôrazňuje význam urýchleného prijatia dlhodobej integrovanej stratégie Spoločenstva, ktorá umožní tým, ktorí rozhodujú vo verejnej a súkromnej sfére, s istotou prevziať zodpovednosť za technologické a organizačné úpravy nutné pre dodržiavanie kvalitných noriem v oblasti ochrany životného prostredia.

1.10

Pakt stability a rastu by sa prípadne mohol prepracovať, aby lepšie transponoval ciele lisabonskej a göteborskej stratégie v oblasti trvalej udržateľnosti životného prostredia, aby jasne a transparentne bez narušovania hospodárskej súťaže dlhodobo stimuloval potrebné verejné investície, ktoré by sa mali vyčleniť z definície „rozpočtového deficitu.“

1.11

Členské štáty by mali do svojich ročných správ o lisabonskom procese zahrnúť informácie o ročných investičných plánoch, ktoré podporujú v oblasti životného prostredia, ako aj výsledky hodnotení ex post ich opatrení v oblasti právnych predpisov a financií. Tieto údaje by mali bližšie špecifikovať oblasť životného prostredia, ktorá by mala byť súčasťou súhrnnej správy, ktorú by Komisia predkladala každý rok Európskej rade na jej jarnom zasadnutí, Parlamentu, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov.

1.12

Podľa výboru je dôležité, aby národné politiky zdôraznili pozitívny vplyv jednotlivých hospodárskych nástrojov a daňových stimulov na životné prostredie. Platí to hlavne pre zdanenie (kde by sa riešenia mali hľadať na úrovni EÚ (1)), ktoré má vplyv:

1.13

Treba urýchlene stanoviť kvantifikovateľné spoločné ciele, aby bolo možné reagovať na ambiciózne rozhodnutia jarného zasadnutia Európskej rady a následného zasadnutia Rady ministrov životného prostredia.

1.14

Výbor opätovne zdôrazňuje základnú úlohu sociálnych partnerov a zástupcov organizovanej občianskej spoločnosti v medzisektorovej a sektorovej oblasti na rôznych úrovniach, počínajúc európskou, pri riešení problémov hospodárskej súťaže, energie a životného prostredia, ktoré výrazne vplývajú na mnohé priemyselné odvetvia, vyžadujú významné štrukturálne úpravy hlavne vo výrobnom sektore a potrebujú úzku koordináciu a integrované uplatňovanie, ktoré pôjdu ruka v ruke s neustávajúcim úsilím o zjednodušenie a zoštíhlenie byrokratických štruktúr.

1.15

V súvislosti s problémami životného prostredia, trvalo udržateľného využívania prírodných zdrojov a vytvárania nových trhových príležitostí šetrných k životnému prostrediu a nových kvalifikovaných pracovných miest s vedomím zodpovednosti voči životnému prostrediu by bolo potrebné podľa názoru výboru vytvoriť prostredie, ktoré by bolo priaznivé pre podniky a zamestnancov a podporilo by inovačné schopnosti podnikov ako aj ich hospodárske, sociálne, kultúrne a vzdelávacie úsilie, ktoré sa v záujme ich konkurencieschopnosti na trhu od nich neustále vyžaduje.

1.16

Ako EHSV, Komisia, Rada a Európsky parlament už niekoľkokrát zdôraznili, je nevyhnutne potrebné znížiť administratívnu a byrokratickú záťaž podnikov, a tým uvoľniť ich hospodárske a sociálne sily a preorientovať ich na trvalo udržateľnú modernizáciu prostredia a výrobných a organizačných štruktúr.

1.17

Je potrebné nadviazať na integrovanú proaktívnu podnikovú politiku, ktorá by dokázala spojiť zaangažovanosť v prospech ochrany životného prostredia s posilnením konkurencieschopnosti a pritom zachovať kvalitu života a pracovných miest e zvýšiť úroveň zamestnanosti a zabezpečiť uvedomelé a kvalifikované pracovné sily: je potrebné posilniť programy programe pre výskum a technologický rozvoj a program pre konkurencieschopnosť a inováciu ako aj program LIFE+ tým, že sa uľahčí prístup k nástrojom pre štrukturálne opatrenia a územnú súdržnosť a zvýši ich kompatibilita.

1.18

Pokiaľ ide o programy odbornej prípravy a vzdelávania, úsilie o rozvoj spoločnosti založenej na vedomostiach je potrebné nasmerovať na začlenenie ekologických aspektov do učebných osnov počínajúc základnou školou až po odborné vzdelávanie a prípravu vedúcich a vedeckých pracovníkov.

1.19

Sociálne, hospodárske a ekologické aspekty musia byť vnímané koherentne v rámci ich vnútorných a medzinárodných dôsledkov, aby podniky na báze rovnosti mohli súťažiť na svetovom trhu a aby sa pri uplatňovaní trvalo udržateľného rozvoja zohľadnila nová a väčšia vzájomná závislosť, ktorá sa vytvorila medzi krajinami a veľkými kontinentálnymi priemyselnými oblasťami.

1.20

Európa musí byť schopná hovoriť pri bilaterálnych a multilaterálnych rokovaniach jedným spoločným hlasom, aby zabezpečila, že do dohôd v rámci MOP a do bilaterálnych dohôd sa aj začlenením vhodných ustanovení okrem sociálneho rozmeru dostane aj výrazný rozmer ochrany životného prostredia.

2.1

Európska rada 8. a 9. marca 2007 v Bruseli venovala osobitnú pozornosť problematike životného prostredia a klimatických zmien a navrhla konkrétne ciele.

2.1.1

Navrhovaný cieľ predstavuje zníženie emisií CO2 v priemere o 20 až 30 % do roku 2020 a v priemere o 60 až 80 % do roku 2050, vzhľadom na úroveň roku 1990.

2.2

Už správa Komisie za rok 2007 o dosiahnutom pokroku v rámci lisabonskej stratégie pre rast a zamestnanosť zdôraznila význam klimatických zmien, ekologických inovácií, obnoviteľných energetických zdrojov a trhov s energiou.

2.2.1

Správa zdôraznila, že zaangažovanosť v týchto sektoroch by mala viesť k účinným riešeniam problémov životného prostredia, trvalo udržateľného využívania prírodných zdrojov a vytvárania nových trhových príležitostí a nových pracovných príležitostí.

2.3

Zasadnutie Rady ministrov životného prostredia 20. februára 2007 zdôraznilo, že obnovená stratégia EÚ pre trvalo udržateľný rozvoj a lisabonská stratégia pre rast a zamestnanosť sú komplementárne a že práve lisabonská stratégia významne prispieva k dosiahnutiu cieľa trvalo udržateľného rozvoja. Rada tiež zdôraznila aj význam zvýšenej ochrany životného prostredia, ktorú je potrebné považovať za jeden z troch základných pilierov trvalo udržateľného rozvoja, a nutnosť začlenenia environmentálnych aspektov do všetkých politík.

2.4

Dobre navrhnutá environmentálna politika, ktorá náležite zohľadní potrebné adaptačné obdobia a nechá sa inšpirovať princípmi tvorby lepších predpisov a zjednodušovania legislatívy a administratívnych postupov, môže pozitívne napomôcť hospodárskej súťaži, rastu a zamestnanosti aktívnou podporou eko-inovácie a efektívnosti zdrojov. Je potrebné vyhnúť sa honbe za novými právnymi predpismi, ktorá by podrobovala platnú legislatívu neustálym doplňovaniam a zmenám.

2.5

Rada požiadala Komisiu, aby urýchlene predložila zelenú knihu o trhových nástrojoch na uplatňovanie opatrení v oblasti životného prostredia. Táto zelená kniha bude musieť priniesť možné nové nákladovo efektívne nástroje environmentálnej politiky, ktoré budú používané spolu s predpismi a finančnými stimulmi v členských krajinách. Tieto opatrenia by mali zabrániť vzniku nečestných narušení trhu a mali by byť zamerané na environmentálnu účinnosť vo všetkých výrobných sektoroch a zachovať možnosť prispôsobiť riešenia konkrétnym problémom.

2.5.1

Ako zdôraznil výbor, „aby však v rámci stratégie trvalo udržateľného rozvoja mohol vzniknúť skutočný podnet, musí sa vykonávať na základe konkrétnych merateľných cieľov a úloh vychádzajúcich z podrobnej analýzy“. Dokument Rady o opätovnom preskúmaní Stratégie trvalo udržateľného rozvoja EÚ„síce obsahuje mnoho cieľov a opatrení, neponúka však vysvetlenie, ako súvisia s kvantifikovanou analýzou údajov a vývoja či kvalitatívnou analýzou tematických okruhov a problémov“ (2).

2.6

Preto je dôležité, aby sa Poradná komisia pre priemyselné zmeny (CCMI) zaoberala širokou problematikou dôsledkov európskych predpisov o životnom prostredí na priemyselné zmeny a pritom vzala do úvahy skúsenosti, ktoré získal EHSV ako aj samotná CCMI pri vypracovaní mnohých stanovísk na túto tému.

2.7

Rada ministrov pre hospodársku súťaž 4. decembra 2006 zdôraznila, že je dôležité podporiť ekologickú inováciu (osobitne v priemysle), hospodársku súťaž, výskum a rozvoj tým, že sa naplno využije potenciál vedúcich trhov v sektore, ako sú:

K nim je potrebné pridať aj efektívne využívanie surovín (3).

2.7.1

Cieľom je dosiahnuť, aby Európa bola predvojom ekologickej inovácie a stala sa oblasťou sveta s najefektívnejším využívaním energie.

2.8

V posledných rokoch sa aktivitami zameranými na zvládnutie dopytu dôkladne zaoberala CCMI a to hlavne v stanovisku Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru zo septembra 2003 na tému „Priemyselné zmeny: súčasný stav a vyhliadky do budúcnosti – globálny prístup“ a zo septembra 2006 na tému „Trvalo udržateľný rozvoj ako hnacia sila priemyselných zmien“ (4). Tieto stanoviská skúmali hlavne dynamiku „rozvoja, ktorý umožňuje uspokojovať súčasné potreby bez toho, aby ohrozil možnosti budúcich generácií uspokojiť ich potreby“ (5).

2.9

Toto stanovisko z vlastnej iniciatívy by sa však chcelo podrobnejšie zaoberať tematikou z hľadiska ponuky environmentálne trvalo udržateľných druhov výroby a analyzovať európske predpisy o životnom prostredí, ktoré majú vplyv na modus operandi producentov a distribútorov s narastajúcim vplyvom na výrobky, procesy a ponúkané služby.

2.10

Keď bude integrovaná politika výrobkov (IPV) definovaná a budú posúdené jej operačné dôsledky, stane sa súčasťou stratégie Spoločenstva pre trvalo udržateľný rozvoj. Všetky výrobky vplývajú na životné prostredie: počas výroby, používania ako aj likvidácie. To platí aj pre služby. EÚ sa snaží okrem toho stimulovať účasť hospodárskych subjektov a občianskej spoločnosti na ochrane životného prostredia opatreniami ako ekologická značka, systém environmentálneho riadenia Spoločenstva a audity alebo dobrovoľné dohody.

2.11

Účinná ochrana si vyžaduje presné zhodnotenie vplyvu, ktorý majú na životné prostredie rozhodnutia a konanie človeka. Dosah na životné prostredie sa môže skúmať buď preventívne pomocou systému hodnotenia vplyvu verejných a súkromných projektov na životné prostredie alebo dodatočnými kontrolami životného prostredia vykonávanými v členských krajinách za účasti všetkých zainteresovaných subjektov.

2.11.1

Rovnaká pozornosť sa musí venovať trvalo udržateľnej hospodárskej politike a trvalo udržateľnej spotrebe.

2.12

Okrem toho sa už trestajú sankciami škody spôsobené na chránených prírodných oblastiach, vodnom prostredí ako aj kontaminácia pôd. Zásada „znečisťovateľ platí“ sa stala skutočnosťou v roku 2004, keď bola prijatá smernica o environmentálnej zodpovednosti, na základe ktorej tomu, kto je zodpovedný za poškodenie životného prostredia, môže byť uložená povinnosť nahradiť spôsobené škody. Teraz už existujú aj európske predpisy o riadení odpadového hospodárstva, obaloch, hlučnosti, znečisťovaní vôd a ovzdušia, o určitých nebezpečných látkach (6).

2.13

Systematické zohľadňovanie environmentálnych požiadaviek pri plánovaní výrobkov (7) s cieľom znížiť negatívny vplyv na životné prostredie počas celého životného cyklu predstavuje na čoraz globalizovanejšom trhu významný cieľ a je predmetom jasne formulovaných európskych predpisov. Táto otázka patrí medzi priority, ktoré vytýčil šiesty akčný program v oblasti životného prostredia (2002-2012) Európskej únie, ktorý predpokladal vypracovanie a publikovanie siedmych tematických stratégií (8), ku ktorým mal EHSV možnosť vyjadriť sa vo svojom stanovisku. Tieto stratégie sa týkajú systému výroby a distribúcie.

2.14

Plánovanie výrobkov, výrobných procesov a distribúcie, v rámci ktorého sa hneď od začiatku dodržiavajú predpisy o životnom prostredí, je cieľom, s ktorým v plnom rozsahu môže súhlasiť aj komisia CCMI: mal by byť súčasťou lisabonskej stratégie, aby európsky priemysel prechádzajúci obdobím transformácie opäť získal svoju konkurencieschopnosť, a to nielen z hľadiska trvalo udržateľného a súdržného rozvoja ale aj z hľadiska zjednodušovania a znižovania technickej a administratívnej záťaže podnikov, najmä menších podnikov.

2.15

Stanoviť koherentný rámec pre zohľadnenie ekologických požiadaviek pri plánovaní, vývoji, distribúcii a likvidácii všetkých výrobkov spotrebujúcich energiu znamená pokryť vyše 70 % výrobkov voľne sa pohybujúcich na vnútornom trhu (9). Tento rámec nebude obmedzený na aspekty energetickej účinnosti, ale sa bude uplatňovať na všetky aspekty dosahu na životné prostredie (emisie pevných častíc, plynov, hluku, elektromagnetického vlnenia atď.).

2.16

Na výrobný a distribučný systém vplýva aj veľká škála predpisov s dosahom na životné prostredie, ktoré do hĺbky zmenia spôsob výroby a poskytovania služieb v EÚ. Tento súbor právnych predpisov musí byť transparentný, zjednodušený a konsolidovaný. Úsilie Spoločenstva v oblasti životného prostredia vplýva prierezovo na všetky opatrenia prijaté v rámci ostatných politík: od technickej normalizácie po právnu úpravu chemických látok podľa nariadenia REACH, od opatrení v oblasti politiky práce po opatrenia zamerané na vnútorný trh a výmenu tovarov a služieb.

2.17

Pri uplatňovaní týchto politík sa musia zohľadniť vplyvy vedľajších účinkov na životné prostredie, ktoré často znižujú dosah hlavných cieľov (10) a majú vážne neželané následky na hospodárstvo, pokiaľ chýba komplexné hodnotenie začlenené do integrovaného rámca (11).

3.1

Politika životného prostredia je v súčasnosti jednou z hlavných sociálnych výziev pre orgány verejnej správy a zodpovedných pracovníkov v oblasti hospodárstva. Váhavý prístup k otázkam životného prostredia na celosvetovej úrovni už nemôže byť zámienkou na odkladanie zmien v predpisoch a v správaní, ktoré sú potrebné na zabezpečenie základného cieľa trvalo udržateľného rozvoja, ktorý predstavuje celosvetovú výzvu, ktorej musia čeliť aj naši partneri na celom svete.

3.2

Trvalo udržateľný rozvoj musí viesť podľa názoru výboru (12) k prosperujúcejšej a spravodlivejšej európskej spoločnosti, ktorá bude garantom čistejšieho, bezpečnejšieho a zdravšieho životného prostredia, ktoré poskytne lepšiu kvalitu života a práce nám, našim deťom a vnukom: to však znamená väčšiu koherenciu medzi politikami a nástrojmi prijatými v EÚ s cieľom zabezpečiť proaktívne a nebyrokratické prostredie, ktoré bude rešpektovať hospodárske a sociálne rozmery priemyselných zmien a posilní schopnosť podnikov účinne súťažiť v celosvetovom kontexte.

3.3

Pokrok vedy a technológií je nevyhnutný pre odstránenie protirečení medzi hospodárskym rastom a trvalou sociálnou a environmentálnou udržateľnosťou. Výbor v jednom zo svojich nedávnych stanovísk zdôraznil, že „Vedecké a technické výkony a ich premietnutie do konkurencieschopného hospodárstva sú rozhodujúcimi predpokladmi pre zabezpečenie – napríklad v oblasti energetickej problematiky a problematiky klimatických zmien – našej budúcnosti, zachovanie a zlepšenie nášho postavenia v celosvetovom meradle, pre to, aby sme neohrozili európsky sociálny model, ale naopak, aby sme ho mohli ďalej rozvíjať“ (13).

3.4

V siedmom rámcovom programe Spoločenstva v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností na roky 2007 až 2013 má zrejmú prioritu environmentálna tematika: v tejto súvislosti EHSV zdôraznil, že „pre kvalitu života a životné predpoklady dnešnej a budúcich generácií má ochrana životného prostredia zásadný význam. Rozpoznať a riešiť problémy s tým spojené – nech sú antropogénneho alebo prírodného pôvodu – je mimoriadne ambiciózny a možno životne dôležitý cieľ. Táto úloha je úzko spojená s otázkami najrôznejších výskumných a politických oblastí: hospodárska politika, energetická politika, zdravotná politika a poľnohospodárska politika, vrátane úloh dohľadu a – kvôli globálnym aspektom – medzinárodných dohôd (14).“

3.4.1

Európske technologické platformy (15) predstavujú dôležitý nástroj na uvoľnenie inovačného potenciálu Európy. To platí aj pre akčný plán pre environmentálne technológie, ktorý je zameraný na vedúce trhy.

3.4.2

Výrobný sektor bude mať aj naďalej veľký význam pre hospodársku činnosť v Európe pod podmienkou, že jeho vývoj bude stále brať ohľad na nové parametre kvality života a životného prostredia a racionálne riadenie zdrojov, pokiaľ ide o:

3.5

Prioritné ciele nástrojov kohéznej politiky na roky 2007-2013 venujú veľký priestor trvalo udržateľnému rozvoju a sú zamerané na podporu súčinnosti medzi sociálnym a environmentálnym rozmerom s celkovou dotáciou 308 miliárd EUR: „Ochranu životného prostredia treba pri príprave programov a projektov brať do úvahy, aby sa podporil trvalo udržateľný rozvoj (17).“

3.5.1

ERDF podporuje programy v oblasti regionálneho rozvoja, hospodárskej zmeny, posilnenia konkurencieschopnosti a územnej spolupráce na celom území EÚ. Medzi jeho ciele financovania patrí aj ochrana životného prostredia, výskum ako aj prevencia rizika v tomto dôležitom sektore, predovšetkým v menej rozvinutých regiónoch.

3.5.2

Kohézny fond pomáha zvyšovať mieru podporných opatrení v environmentálnych sektoroch a v sektoroch transeurópskych dopravných sietí. V súčasnom období je k dispozícii pre členské štáty, ktorých hrubý domáci produkt (HDP) je nižší než 90 % priemeru Spoločenstva (18), aj keď tu je nedostatok finančných prostriedkov pre infraštruktúru železníc v porovnaní s cestnou dopravou, ktorej dosah na životné prostredie a na kvalitu života je znepokojujúci.

3.5.3

Plánuje sa nové sústredenie výdavkov v rámci kohézneho fondu na spoločné otázky, medzi ktoré patrí výskum, technologický rozvoj, inovácia a súkromné podnikanie, informačná spoločnosť, doprava, energia vrátane obnoviteľných zdrojov, ochrana životného prostredia a nakoniec otázky súvisiace s ľudskými zdrojmi a politikou trhu práce.

3.5.4

Výbor okrem toho pripomína, že „štrukturálne fondy a kohézny fond implementovali Lisabonskú stratégiu dávno pred jej formulovaním, a to vo všetkých jej rozmeroch, medzi ktoré patrí rast, súdržnosť, zamestnanosť a kvalita práce, trvalo udržateľné životné prostredie. Prispeli k upevneniu európskeho sociálneho modelu“ (19).

3.5.5

Rámcový program pre konkurencieschopnosť a inováciu 2007-2013, ktorý výbor prijal veľmi priaznivo (20), obsahuje medzi iným program Inteligentná energia – Európa zameraný na podporu trvalo udržateľného rozvoja v sektore energetiky a zlepšenie, okrem energetickej účinnosti, aj bezpečnosti zásobovania a obnoviteľných zdrojov. Finančný nástroj LIFE PLUS, aj keď s veľmi nízkou finančnou dotáciou (21), sa snaží podporiť rozvoj inovačných prístupov a nástrojov, konsolidáciu databázy vedomostí pre tvorbu, monitorovanie a vyhodnotenie, rozvoj kapacít, výmenu osvedčených postupov, zlepšovanie environmentálneho riadenia a šírenie informácii ako aj zvýšenie povedomia o problematike životného prostredia.

3.5.6

Ako už bolo uvedené v predchádzajúcich stanoviskách výboru, je potrebné spomenúť okrem iného prípady individuálneho financovania, ktoré poskytla EIB v prospech projektov zameraných na ochranu životného prostredia. Predstavujú tretinu všetkých prípadov individuálneho financovania, ktoré predstavovalo v roku 2005 v Európskej únii 10,9 miliárd.

3.5.7

Ako výbor zdôraznil, že „v našom prostredí, ktoré je otvorené celosvetovej hospodárskej súťaži je potrebné v rámci stratégie tvorby politiky v prospech sociálne zodpovedného rozvoja regiónov zaručiť trvalú dynamiku rozvoja s vysokou sociálnou kvalitou“, aby sa dosiahla „vysoká úroveň ekologickej a sociálnej trvalej udržateľnosti rozvoja, a to tak vzhľadom na výrobu ako aj vzhľadom na spotrebu“ (22).

3.5.8

Nakoniec, stále podľa názoru výboru, vzhľadom na to, že 40 % emisií CO2 pochádza z miest, prioritou politiky urbanistického plánovania je aj „dodržanie cieľových hodnôt a predpisov EÚ týkajúcich sa kvality ovzdušia v centrách miest …“ (23).

3.6

Okrem toho treba zdôrazniť, že súčasné pravidlá štátnej pomoci v oblasti životného prostredia, ku ktorým sa EHSV už vyjadril (24), poznajú tri druhy pomoci:

Tieto pravidlá musia byť revidované do konca roku 2007.

3.7

Podľa výboru je potrebné čo najskôr:

3.7.1

Doteraz boli zlepšenia účinnosti palív sčasti anulované hlavne nárastom prepravy tovarov a cestujúcich, čím došlo k výraznému nárastu emisií skleníkových plynov (pozri databázu International Climate Change Partnership Európskej agentúry pre životné prostredie) (28). Na miestnej úrovni pretrvávajú vážne problémy hlavne v podobe dopravných zápch, znečisťovania ovzdušia a emisií tuhých častíc, aj keď technologický rozvoj môže v budúcnosti priniesť dobré výsledky (29).

3.8

Zdá sa, že situácia s uplatňovaním predpisov a noriem nie je uspokojivá ani v oblasti životného prostredia, ak vychádzame z údajov posledného Prehľadu výsledkov vnútorného trhu (Internal Market Soreboard) z februára 2007, podľa ktorého k najviac porušeniam dochádza práve v oblasti životného prostredia. Tieto porušenia už predstavujú vyše 18 % všetkých porušení. Ak sa k nim pripočítajú porušenia v oblasti energie a dopravy, ich počet dosiahne približne tretinu všetkých porušení (30).

3.8.1

Prvý legislatívny akt Spoločenstva, v ktorom jedným z hlavných cieľov je uplatnenie zásady „znečisťovateľ platí“, je smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/35/ES z 21. apríla 2004 o environmentálnej zodpovednosti pri prevencii a odstraňovaní environmentálnych škôd, ktorú výbor prijal veľmi pozitívne (31), pretože jej cieľom je predchádzať poškodzovaniu životného prostredia a obnoviť pôvodný stav prírody.

3.8.2

Okrem iného aj s cieľom zlepšiť, zjednodušiť a zoštíhliť systém predpisov, noriem a administratívnych postupov začala v roku 2006 revízia niektorých legislatívnych aktov, medzi ktorými sú tieto:

3.8.3

Podľa názoru výboru sa tu výrobcom ponúkajú významné možnosti zapracovať environmentálne aspekty do dlhodobej podnikovej stratégie a vytvoriť nové trhové príležitosti pomocou environmentálne lepších výrobkov a výrobných postupov.

3.8.4

V rámci stratégie integrovanej politiky výrobkov (Integrated product policy – IPP) prislúcha, ako zdôraznil výbor vo svojom stanovisku na túto tému (33), osobitne významne miesto rámcovej smernici 2005/32/ES EUP (smernica o vytvorení rámca na stanovenie požiadaviek na ekodizajn výrobkov využívajúcich energiu). Táto smernica sa týka všetkých prístrojov spotrebujúcich energiu, od energie elektrickej po energiu z fosílnych zdrojov, a kladie si za cieľ vytvoriť právny rámec pre zohľadnenie environmentálnych aspektov pri plánovaní výrobkov v mnohých priemyselných sektoroch.

3.8.5

Nariadenie (ES) č. 1907/2007, ktoré je známejšie ako REACH – Registration, Evaluation and Authorisation of Chemicals (nariadenie o registrácii, hodnotení, autorizácii chemických látok), nahradí približne štyridsať nariadení, a tým vytvorí jednotný systém pre všetky chemické látky. Výbor už v minulosti (34) vyjadril rozpaky nad zložitosťou tohto nariadenia a rozsahom technických príloh k nemu.

3.9

Pokiaľ ide o dobrovoľné opatrenia, bolo pripravených niekoľko účinných nástrojov: od dohôd o ochrane životného prostredia a európskej ekologickej nálepky kvality po systém Spoločenstva pre environmentálne manažérstvo a audit (EMAS). K nim sa pripájajú navrhované predpisy v oblasti sociálnej zodpovednosti podnikov a rozvoja sociálne zodpovedného územia.

3.9.1

V akčnom plánu o environmentálnych dohodách, ktorý Komisia predložila v júli 2002 (35) a ku ktorému svojho času výbor zaujal stanovisko (36), je ako hlavný cieľ uvedené zjednodušovanie právneho rámca novými koordinovanými opatreniami v súlade s poverením, ktoré Komisii udelila Európska rada v Lisabone a potvrdila v Štokholme, Laekene a Barcelone, s cieľom zabezpečiť právnu istotu a hospodárskym subjektom umožniť väčšiu dynamiku.

3.9.2

Komisia zaviedla dobrovoľné environmentálne dohody už v roku 1996. Ide tu o nástroje samoregulácie a koregulácie, ktorých výhodou je, že dokážu využiť proaktívny postoj priemyslu a poskytnúť vhodné a účinné riešenia problémov. Takéto nástroje zabezpečia rýchlejšiu realizáciu a podstatné „zlepšenie legislatívnych postupov tým, že ich urobia menej zložitými, štíhlejšími, zrozumiteľnejšími a priblížia ich občanom Európskej únie“ tým, že podporia „prijatie dobrovoľných environmentálnych dohôd na úrovni Spoločenstva“ (37).

3.9.3

Výbor v tejto súvislosti zdôrazňuje, že „Komisia by vždy mala zvažovať, či si nastolené ciele naozaj vyžadujú právny rámec, alebo či by nestačila samoregulácia alebo koregulácia. Podľa názoru výboru by sa z rozličných možností mala vybrať tá, pomocou ktorej sa tie isté ciele dajú dosiahnuť pri nižších nákladoch a nižšej administratívnej náročnosti a ktorá zaručuje optimálnu transparentnosť, ako aj čo najväčšiu účasť zainteresovaných subjektov“ (38).

3.9.4

Pokiaľ ide o európsku environmentálnu značku kvality, o ktorú môžu podniky požiadať v zmysle nariadenia (ES) č. 1980/2000 s cieľom podporiť výrobky s menšími dôsledkami pre životné prostredie a uprednostniť ich pred inými výrobkami tej istej kategórie a spotrebiteľom poskytnúť o výrobkoch presné a vedecky overené informácie, tak jej možný úspech by mohlo zastrieť len nekontrolované šírenie značiek spoločenstva a doplňujúcich národných environmentálnych značiek: odkaz na prijatie rôznych systémov ekologického označovania (vrátane ekologických prehlásení a autocertifikácie) vyvoláva rozpaky, pretože sú potrebné ďalšie kontrolné nástroje a postupy, ktorými by sa následne na úrovni členských štátov overovala ich hodnovernosť. V tejto súvislosti sa výbor v svojom stanovisku o novom nariadení o ekologickej značke Ecolabel (39).vyjadril proti „nekontrolovanému šíreniu“ environmentálnych značiek, pretože spotrebiteľa mätú a údaje na nich môžu byť zavádzajúce (40).

3.9.5

Výbor sa vyjadril viac než pozitívne o dobrovoľnej účasti organizácií na systéme Spoločenstva pre environmentálne manažérstvo a audit (EMAS) (41) a pokladá ho za užitočný nástroj na sledovanie hlavného cieľa podpory trvalo udržateľných modelov výroby a spotreby (trvalo udržateľného rozvoja) a na odmeňovanie organizácií, ktoré okrem dodržiavania litery zákona neustále zlepšujú environmentálny aspekty svojich výrobkov (42). Uplatňovaním certifikácie EMAS sa usilujú jednotlivé organizácia a inštitúcie nájsť konkrétne možnosti ako merať a znížiť environmentálne dôsledky rôznych činností – napríklad využívanie energie a materiálov a cesty motorovým vozidlom, vlakom alebo lietadlom (43).

3.9.6

Pokiaľ ide o sociálnu zodpovednosť podnikov, tak táto, ako to výbor (44) už niekoľko krát zdôraznil, významne prispieva k dosiahnutiu strategického cieľa stanoveného v Lisabone a nemožno ju oddeliť od pojmu sociálne zodpovedného územia a územného riadenia priemyselných zmien vytvorením a rozvojom nových podnikov, nových profesijných profilov a vyššieho počtu a lepších pracovných miest pri zachovaní európskeho sociálneho modelu (45) orientovaného na hospodárstvo založené na vedomostiach a integrovaným teritoriálnym prístupom na podporu zlepšovania ochrany životného prostredia v rámci hospodárskych a priemyselných zmien (46). V období rokov 2000-2005 dosiahli výdavky na ochranu životného prostredia v EÚ ročný priemer približne 1,7 % pridanej hodnoty priemyslu (47).

3.9.7

Výbor sa niekoľkokrát zaoberal otázkou zohľadnenia environmentálnych aspektov v procese tvorby európskych noriem (48). Vyjadril presvedčenie o potrebe urýchlenia (avšak bez sťaženia) procesu tvorby noriem, s cieľom zaručiť rozvoj vysokokvalitného vnútorného trhu so všetkými jeho aspektmi, vrátane environmentálnych.

3.9.8

Cieľom je, aby proces tvorby noriem bol účinný, nenákladný a bez byrokracie a tiež treba predbežne prispôsobiť inštitučné kapacity členských štátov. Výbor v tejto súvislosti zdôrazňuje nutnosť komplementárnosti medzi záväznými predpismi o životnom prostredí a dobrovoľnými technickými normami, ktoré by mali byť vyjadrením zvýšeného povedomia o životnom prostredí a kvalite. Okrem toho by sa mali podporiť prijatie flexibilnejších kódexov správania, ktoré by viedli v súlade so životným prostredím k procesom tvorby noriem pre podniky a hlavne pre malé a stredné podniky.

3.9.9

Podľa názoru výboru je dôležité, aby špecifikácie verejných obstarávaní boli prispôsobované požiadavkám ochrany a trvalej udržateľnosti životného prostredia tak v prípade verejných stavebných zákaziek a koncesií ako aj takzvaných „vylúčených sektorov“.

4.1

Výbor zastáva názor, že vzhľadom na úzke prepojenie problematík konkurencieschopnosti hospodárskej súťaže, energie a životného prostredia, ktoré výrazne vplývajú na mnohé priemyselné odvetvia prvovýroby a polotovarov a vyžadujú významné štrukturálne úpravy hlavne vo výrobnom sektore, je na rôznych úrovniach nutná úzka koordinácia a integrované uplatnenie mnohých stratégií a nástrojov, ktoré bude sprevádzať neustávajúce úsilie o zjednodušenie a zoštíhlenie byrokratických štruktúr v prospech predovšetkým malých a stredných podnikov.

4.2

Aby sa zaistila súdržnosť individuálnych iniciatív a zároveň zvýšila udržateľnosť a konkurencieschopnosť je podľa výboru potrebné:

4.3

Opatrenia na zohľadnenie ekologických aspektov v priemyselných aktivitách umožnili dosiahnuť významné výsledky. V období rokov 1985-2000 sa pomocou týchto opatrení dosiahlo v Európskej únii celkové zníženie emisií oxidu uhličitého výrobného sektoru o hodnotu presahujúcu 11 % pri náraste výroby o 31 % (49). Okrem toho došlo k absolútnemu zániku prepojenia medzi výrobou a emisiami kyslých plynov a emisiami prekurzorov ozónu a k relatívnemu zániku prepojenia medzi výrobou a spotrebou energie a surovín.

4.4

Výbor je presvedčený, že ochrana životného prostredia môže poskytnúť nové príležitosti na dialóg medzi sociálnymi partnermi a občianskou spoločnosťou tak na medziprofesnej ako aj sektorovej úrovni, čím by mohol začať proces trvalo udržateľných priemyselných zmien.

4.5

Treba vyčleniť viacej prostriedkov na výskum a rozvoj nových konceptov, pomocou ktorých by sa problémy riešili – pri zachovaní vysokej úrovne výroby a zamestnanosti– tam, kde vznikajú, a nedochádzalo by k obchodovaniu s certifikátmi bez riešenia existujúcich problémov.

4.5.1

Uplatnenie dlhodobých sektorových vízií a realizačných plánov na zvládnutie výziev environmentálnych cieľov podľa názoru výboru umožní, ako v prípade Európskej platformy pre oceľ, lepšie zdokonaliť a koordinovať disponibilné nástroje a zdroje s cieľom čo najlepšie využiť prístup k vedeckej špičkovej úrovni a technologickému know-how.

4.5.2

Národné právne predpisy transponujúce európske smernice a nariadenia by mali rôznymi spôsobmi podnietiť podporu nového prístupu k vývoju výrobkov tým, že zefektívnia recykláciu týchto výrobkov.

4.6

Politika konkurencieschopnosti, energetiky a životného prostredia sú navzájom úzko prepojené a ich dosah je dôležitý najmä pre prvovýrobu a výrobu polotovarov.

4.7

Na podporu trvalo udržateľne vyrábajúceho priemyslu je potrebné vyvážené zapojenie všetkých zainteresovaných strán s cieľom vytvoriť stabilný a predvídateľný právny rámec, v ktorom kráča ruka v ruke konkurencieschopnosť, energetika a životné prostredie. Pravdepodobne sa bude týkať otázok:

4.8

Pokiaľ ide o environmentálne stratégie zamerané na „miestny kolektívny majetok“ ako kvalita vzduchu a mestské parky, je zrejmé, že zmeny v kvalite „životného prostredia“ majú výrazný vplyv na ceny nájomného, zamestnanosť, zastúpenie menej majetných vrstiev v rozhodovacom procese v oblasti ochrany životného prostredia a nakoniec na ich schopnosť/možnosť uplatňovať účinné normy na úsporu energie.

4.8.1

Pokiaľ ide o zamestnanosť, tak v sektore služieb si rekvalifikácia pracovníkov v rámci environmentálneho prístupu vyžaduje obrovské úsilie v oblasti ďalšieho vzdelávania a uplatňovania európskej stratégie pre trvalo udržateľnú mobilitu, kým zastarané pracovné miesta sú zväčša nahrádzané pracovnými miestami, ktoré vznikajú vďaka verejným a súkromným aktivitám,

4.9

Pre posilnenie účinnosti a pozitívneho dosahu opatrení na ochranu životného prostredia je podľa názoru výboru potrebné zaručiť medzinárodný rozmer koordinovaných opatrení Spoločenstva. Je dôležité, aby Európa aj začlenením príslušných ustanovení o ochrane životného prostredia do bilaterálnych dohôd dokázala zabezpečiť čo najširší súhlas s požiadavkami ochrany životného prostredia a plnenie týchto požiadaviek. Najmä pravidlá medzinárodného obchodu by mali zohľadniť okrem sociálneho dampingu aj ekologický damping (50) a podporiť transfer ekologických technológií a uplatňovanie ekologických inovácií na celom svete (51).

4.10

V tejto súvislosti by bolo potrebné podporiť iniciatívy zamerané na stanovenie ambiciózneho ale uskutočniteľného realizačného plánu (roadmap) s cieľom na základe najlepších dostupných technológií (BAT (52)) vytvoriť medzinárodné sektorové porovnateľné kritéria (benchmarking) pre energetickú účinnosť a znižovanie emisií škodlivých látok.

4.11

Európska únia musí aj naďalej naliehať na priemyselné krajiny a na veľké rozvíjajúce sa krajiny, najmä na Čínu a Indiu, s cieľom nájsť nové cesty, ktoré povedú všetky krajiny k trvalo udržateľnému rozvoju, a to aj pretvorením rozvojovej politiky Spoločenstva (53).

—

znečisťovanie ovzdušia,

—

morské životné prostredie,

—

trvalé využívanie prírodných zdrojov,

—

vznik a recykláciu odpadov

—

ochranu pôdy,

—

používanie pesticídov,

—

životné prostredie miest.