Zásada subsidiarity

Zásada subsidiarity je vymedzená v článku 5 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii. Jej cieľom je zabezpečiť, aby sa rozhodnutia prijímali na úrovni, ktorá je čo najbližšie k občanom, a aby sa vykonávala neustála kontrola s cieľom overiť, či sú opatrenia na úrovni Európskej únie (EÚ) odôvodnené vzhľadom na možnosti dostupné na vnútroštátnej, regionálnej alebo miestnej úrovni.

Konkrétne ide o zásadu, podľa ktorej EÚ nekoná (okrem oblastí, ktoré spadajú do jej výlučnej právomoci), pokiaľ jej zásahy nie sú účinnejšie ako opatrenia na vnútroštátnej, regionálnej alebo miestnej úrovni.

Táto zásada je úzko spätá so zásadou proporcionality, ktorá vyžaduje, aby akékoľvek konanie EÚ neprekračovalo rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv. Ďalšia súvisiaca zásada, zásada prenesenia právomocí, stanovuje, že akékoľvek oblasti politiky, ktoré nie sú v zmluvách výslovne odsúhlasené všetkými členskými štátmi EÚ, zostávajú v ich pôsobnosti.

K Lisabonskej zmluve sú pripojené dva dôležité protokoly:

• Protokol č. 1 o úlohe národných parlamentov povzbudzuje národné parlamenty, aby sa zapájali do činností EÚ, a vyžaduje, aby sa im urýchlene postúpili dokumenty a návrhy EÚ s cieľom umožniť im ich preskúmanie pred tým, ako Rada Európskej únie prijme rozhodnutie.
• Protokol č. 2 vyžaduje od Európskej komisie, aby prihliadala na regionálny a miestny rozmer všetkých návrhov legislatívnych aktov a aby vypracovala dôvodovú správu o tom, ako dodržiava zásadu subsidiarity. Tento protokol umožňuje národným parlamentom namietať voči návrhu na základe toho, že je v rozpore s danou zásadou. Návrh sa následne musí opätovne posúdiť a Komisia ho môže zachovať, pozmeniť alebo stiahnuť, alebo ho môže blokovať Európsky parlament alebo Rada.

V prípade porušenia zásady subsidiarity môžu Európsky výbor regiónov alebo členské štáty postúpiť prijatý akt priamo Súdnemu dvoru Európskej únie.