Rozdelenie právomocí

V Lisabonskej zmluve sa spresňuje rozdelenie kompetencií (právomocí) medzi Európsku úniu (EÚ) a jej členské štáty.

Popri zásadách subsidiarity (podľa ktorej môže EÚ konať len v takom rozsahu a vtedy, ak cieľ navrhovanej činnosti nemôžu uspokojivo dosiahnuť členské štáty, alebo ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni EÚ) a proporcionality (podľa ktorej obsah a rozsah činnosti EÚ nesmie prekročiť rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov zmlúv), existuje zásada prenesenia právomocí (článok 5 Zmluvy o Európskej únii). Zásada prenesenia právomocí znamená, že EÚ môže konať len v medziach právomocí, ktoré na ňu boli prenesené zmluvami EÚ.

Rozdelenie právomocí je stanovené v článku 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) a upresnené v článkoch 3 – 6. Existujú tri druhy právomocí.

• Výlučná (článok 3 ZFEÚ). V týchto oblastiach môže konať len EÚ, ide napríklad o colnú úniu alebo obchodnú politiku.
• Spoločná právomoc EÚ a členských štátov EÚ (článok 4 ZFEÚ). Členské štáty môžu konať len vtedy, ak sa EÚ rozhodla nekonať, napríklad v oblasti politiky súdržnosti, energetiky a životného prostredia. Členské štáty môžu požiadať Európsku komisiu, aby zrušila prijatý legislatívny akt v jednej zo spoločných oblastí s cieľom zabezpečiť lepší súlad so zásadami subsidiarity a proporcionality (vyhlásenie č. 18 pripojené k Lisabonskej zmluve).
• EÚ môže podporovať, koordinovať alebo dopĺňať činnosti členských štátov (článok 6 ZFEÚ), napríklad v oblasti kultúry a cestovného ruchu. V týchto oblastiach nesmie EÚ prijímať právne záväzné akty, v ktorých sa od členských štátov vyžaduje, aby harmonizovali svoje zákony a predpisy.

EÚ môže prijímať opatrenia s cieľom zabezpečiť, aby členské štáty koordinovali svoju hospodársku a sociálnu politiku a politiku zamestnanosti na úrovni EÚ (článok 5 ZFEÚ).

Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ sa vyznačuje osobitnými inštitucionálnymi prvkami. Túto politiku vymedzujú a vykonávajú Európska rada a Rada Európskej únie, pričom Európsky parlament a Komisia majú len obmedzené úlohy. Vo veciach týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky zastupujú EÚ predseda Európskej rady a vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.