1.

Má sa kritérium na určenie bezpečných krajín pôvodu na účely článku 37 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ (1) z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v prílohe I písm. b) k tejto smernici, t. j. že daná krajina poskytuje ochranu pred prenasledovaním alebo zlým zaobchádzaním prostredníctvom dodržiavania práv a slobôd stanovených v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a najmä tých práv, od ktorých podľa článku 15 ods. 2 uvedeného dohovoru nemožno odstúpiť – vykladať v tom zmysle, že ak krajina odstúpi od svojich záväzkov vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v prípade ohrozenia v zmysle článku 15 tohto dohovoru, prestane spĺňať kritérium na označenie za bezpečnú krajinu pôvodu?

2.

Majú sa články 36 a 37 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát označil krajinu za bezpečnú krajinu pôvodu len čiastočne s určitými územnými výnimkami, v ktorých prípade sa neuplatní domnienka, že táto časť krajiny je pre žiadateľa bezpečná, a ak členský štát označí krajinu s takýmito územnými výnimkami za bezpečnú, potom sa dotknutá krajina ako celok nemôže považovať za bezpečnú krajinu pôvodu na účely tejto smernice?

3.

V prípade kladnej odpovede na jednu z dvoch prejudiciálnych otázok položených vyššie, má sa článok 46 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zjavnej neopodstatnenosti žiadosti podľa článku 32 ods. 2 uvedenej smernice vydanom v konaní podľa článku 31 ods. 8 písm. b) tejto smernice, musí zohľadniť skutočnosť, že označenie krajiny za bezpečnú z uvedených dôvodov je v rozpore s právom Únie z úradnej povinnosti (ex officio), a to aj v prípade, že žiadateľ nevznesie námietku?