1.

Bránia článok 14 ZFEÚ (pôvodne článok 7D Zmluvy, neskôr článok 16 ZES) a článok 106 ods. 2 ZFEÚ (pôvodne článok 90 Zmluvy, neskôr článok 86 ods. 2 ZES), a tiež zaradenie do rámca služieb všeobecného hospodárskeho záujmu (SVHZ) takému ustanoveniu, ako je ustanovenie článku 10 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 504/1992 v spojení s článkom 2 ods. 18 až 20 zákona č. 662/1996, na základe ktorého sa zriaďuje a udržiava – aj po privatizácii služieb „bancoposta“ (vykonávanie bankových transakcií poštou) poskytovaných spoločnosťou Poste Italiane s.p.a. – výhradné postavenie (monopolný režim) v prospech spoločnosti Poste Italiane s.p.a. vo veci prevádzkovania služby vedenia bežného poštového účtu určeného na výber miestnej dane z nehnuteľnosti (ICI), a to s ohľadom na vývoj vnútroštátnej právnej úpravy v oblasti vyberania daní, ktorá prinajmenšom od roku 1997 umožňuje platiteľom dane, a rovnako orgánom miestnej samosprávy vyrubujúcim daň, využívať spôsoby platby a výberu daní prostredníctvom bánk?

2.

V prípade, že – v rámci odpovede na prvú prejudiciálnu otázku – Súdny dvor uzná, že zriadenie právneho monopolu je v súlade s charakteristikami SVHZ, bránia článok 106 ods. 2 ZFEÚ (pôvodne článok 90 Zmluvy, neskôr článok 86 ods. 2 ZES) a článok 107 ods. 1 ZFEÚ (pôvodne článok 92 Zmluvy, neskôr článok 87 ZES) v zmysle výkladu týchto ustanovení, ktoré poskytol Súdny dvor v súvislosti s kritériami týkajúcimi sa odlíšenia zákonného opatrenia -kompenzujúceho záväzky vyplývajúce zo služby vo verejnom záujme – od neoprávnenej štátnej pomoci (rozsudok Súdneho dvora z 24. júla 2003, C-280/00, Altmark Trans GmbH a Regierungsprăsidium Magdeburg/Nahverkehrsgesellschaft Altmark GmbH) takému ustanoveniu, ako je ustanovenie článku 10 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 504/1992 v spojení s článkom 2 ods. 18 až 20 zákona č. 662/1996 a článkom 3 ods. 1 dekrétu prezidenta Talianskej republiky č. 144/2001, ktoré spoločnosti Poste Italiane s.p.a. priznávajú právomoc jednostranne stanoviť výšku „poplatku“ zaťažujúceho koncesionára (sprostredkovateľa) pre vyberanie miestnej dane z nehnuteľnosti (ICI) a splatného za každú transakciu súvisiacu s vedením účtu vykonanú na dotknutom bežnom poštovom účte, ktorého majiteľom je koncesionár, s ohľadom na skutočnosť, že spoločnosť Poste Italiane s.p.a. stanovila rozhodnutím predstavenstva č. 57/1996 výšku uvedeného poplatku na 100 lír, pokiaľ išlo o obdobie 1. apríl 1997 až 31. máj 2001 a 0,23 eura na obdobie po 1. júni 2001?

3.

Bráni článok 102 prvý odsek ZFEÚ (pôvodne článok 86 Zmluvy, následne článok 82 ods. 1 ZES), tak, ako ho vykladá Súdny dvor (pozri rozsudky Súdneho dvora z 13. decembra 1991, C-18/88, GB Inno BM; z 25. júna 1998, C-203/96, Chemische Afvaistoffen Dussseldorp BV; zo 17. mája, C-340/99, TNT TRACO s.p.a.) súboru právnych predpisov, aký tvoria článok 2 ods. 18 až 20 zákona č. 662/1996, článok 3 ods. 1 dekrétu prezidenta Talianskej republiky č. 144/2001 a článok 10 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 504/1992, s tým, že koncesionár (sprostredkovateľ) sa musí nutne podriadiť platbe „poplatku“ v takej výške, akú jednostranne určí a/alebo zmení spoločnosť Poste Italiane s.p.a., pričom odstúpenie koncesionára od zmluvy o bežnom poštovom účte automaticky vedie k porušeniu povinnosti stanovenej v článku 10 ods. 3 legislatívneho dekrétu č. 504/1992 a následnému rozporu so záväzkom vyberať ICI, ktorý prijal voči orgánu miestnej samosprávy vyrubujúcemu daň?