(1)

Dňa 6. augusta 1999 sa Komisia rozhodla začať konanie stanovené v článku 108 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) v súvislosti s pomocou vyplatenou na základe pôvodných zmlúv o službách vo verejnom záujme (ďalej len „pôvodné dohovory“) šiestim spoločnostiam, ktoré vtedy tvorili skupinu Tirrenia (2).

(2)

Počas fázy vyšetrovania talianske orgány požiadali o rozdelenie veci týkajúcej sa skupiny Tirrenia, aby sa prioritne mohlo dosiahnuť konečné rozhodnutie, ktoré sa týka iba spoločnosti Tirrenia di Navigazione (ďalej len „spoločnosť Tirrenia“). Táto žiadosť bola motivovaná plánom talianskych orgánov na privatizáciu skupiny, ktorá sa mala začať spoločnosťou Tirrenia, a ich zámerom urýchliť proces v súvislosti s touto spoločnosťou.

(3)

Komisia pristúpila na žiadosť talianskych orgánov a rozhodnutím Komisie 2001/851/ES (3) uzavrela konanie začaté v súvislosti s pomocou poskytnutou spoločnosti Tirrenia. Pomoc bola vyhlásená za zlučiteľnú pod podmienkou určitých záväzkov talianskych orgánov.

(4)

Rozhodnutím Komisie 2005/163/ES (4) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2004“) Komisia vyhlásila náhradu, ktorá bola poskytnutá spoločnostiam skupiny Tirrenia okrem spoločnosti Tirrenia (5), za čiastočne zlučiteľnú s vnútorným trhom, čiastočne zlučiteľnú pod podmienkou rešpektovania určitých záväzkov talianskych orgánov a čiastočne nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Rozhodnutie z roku 2004 sa zakladalo na účtovných údajoch z rokov 1992 až 2001 a zahŕňalo podmienky, ktorých cieľom bolo zabezpečiť zlučiteľnosť náhrady počas celého trvania pôvodných dohovorov (t. j. do roku 2008).

(5)

Všeobecný súd rozsudkom zo 4. marca 2009 v spojených veciach T-265/04, T-292/04 a T-504/04 (6) zrušil rozhodnutie z roku 2004.

(6)

Komisia 5. októbra 2011 rozhodnutím Komisie C(2011) 6961 (ďalej len „rozhodnutie z roku 2011“) (7) začala formálne vyšetrovacie konanie týkajúce sa rôznych opatrení prijatých Talianskom v prospech spoločností bývalej skupiny Tirrenia. Vyšetrovanie sa okrem iného týkalo náhrad poskytnutých spoločnosti Saremar – Sardegna Regionale Marittima (ďalej len „spoločnosť Saremar“) za prevádzkovanie niekoľkých námorných trás od 1. januára 2009 a niekoľkých ďalších opatrení poskytnutých tejto spoločnosti.

(7)

Rozhodnutie z roku 2011 bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie. Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky k opatreniam, ktoré boli predmetom vyšetrovania.

(8)

Komisia 7. novembra 2012 rozšírila vyšetrovacie konanie okrem iného v súvislosti s určitými podpornými opatreniami, ktoré región Sardínia prijal v prospech spoločnosti Saremar. Dňa 19. decembra 2012 Komisia prijala zmenenú verziu (8) tohto rozhodnutia [rozhodnutie Komisie C(2012) 9452, (ďalej len „rozhodnutie z roku 2012“)].

(9)

Rozhodnutie z roku 2012 bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (9). Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili svoje pripomienky k opatreniam, ktoré boli predmetom vyšetrovania.

(10)

Listom zo 14. mája 2013 požiadal región Sardínia Komisiu, aby vyčlenila opatrenia týkajúce sa spoločnosti Saremar z formálneho vyšetrovacieho konania začatého rozhodnutiami z rokov 2011 a 2012 a aby tieto opatrenia uprednostnila, najmä vzhľadom na blížiacu sa privatizáciu spoločnosti.

(11)

Komisia vyhovela žiadosti sardínskych orgánov a rozhodnutím Komisie (EÚ) 2018/261 (10) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2014“) ukončila formálne vyšetrovacie konanie, ktoré sa týkalo určitých opatrení regiónu Sardínie v prospech spoločnosti Saremar. Z piatich opatrení, ktoré prijal región Sardínia v prospech spoločnosti Saremar, boli štyri posúdené v rozhodnutí z roku 2014 okrem projektu Bonus Sardo – Vacanza (pozri odôvodnenie 29 tohto rozhodnutia).

(12)

Spoločnosť Saremar a región Sardínia podali na Všeobecnom súde žaloby o neplatnosť rozhodnutia z roku 2014. Všeobecný súd tieto žaloby zamietol svojimi rozsudkami zo 6. apríla 2017 vo veciach T-219/14 (11) a T-220/14 (12). Ani spoločnosť Saremar, ani región Sardínia nepodali odvolanie proti týmto rozsudkom, ktoré sú teraz konečné.

(13)

Rozhodnutím Komisie (EÚ) 2020/1411 (13) Komisia uzavrela vyšetrovanie ostatných spoločností skupiny Tirrenia za obdobie 1992 – 2008 (s výnimkou spoločnosti Tirrenia). Komisia dospela k záveru, že pomoc poskytnutá na zaistenie dopravných služieb námornej kabotáže predstavuje existujúcu pomoc, zatiaľ čo pomoc poskytnutá na zaistenie služieb medzinárodnej námornej dopravy je zlučiteľná s rámcom služieb všeobecného hospodárskeho záujmu z roku 2011 (14).

(14)

Rozhodnutím Komisie (EÚ) 2020/1412 (15) Komisia ukončila formálne vyšetrovacie konanie, ktoré sa týkalo opatrení v prospech spoločnosti Tirrenia a jej nadobúdateľa, a to spoločnosti Compagnia Italiana di Navigazione v období 2009 – 2020.

(15)

Rozhodnutím Komisie (EÚ) 2021/4268 (16) a rozhodnutím Komisie (EÚ) 2021/4271 (17) Komisia ukončila formálne vyšetrovacie konanie, ktoré sa týkalo opatrení v prospech spoločností Siremar a Toremar a ich nadobúdateľov v období od roku 2009.

(16)

Toto rozhodnutie sa týka iba opatrení v prospech spoločnosti Saremar identifikovaných v rozhodnutiach z rokov 2011 a 2012, na ktoré sa nevzťahovalo rozhodnutie z roku 2014, ako sa vysvetľuje v odôvodneniach 28 a 29. Komisia sa bude zaoberať všetkými zvyšnými opatreniami podľa rozhodnutí z rokov 2011 a 2012 vo veciach SA.32014, SA.32015 a SA.32016 v samostatných rozhodnutiach. Všetky uvedené zvyšné opatrenia sa týkajú najmä ostatných spoločností bývalej skupiny Tirrenia (t. j. spoločností Caremar a Laziomar).

(17)

Pôvodným vlastníkom skupiny Tirrenia bol taliansky štát prostredníctvom spoločnosti Finanziaria per i Settori Industriale e dei Servizi S.p.A (ďalej len „spoločnosť Fintecna“) (18), pričom skupina zahŕňala šesť spoločností, a to Tirrenia, Adriatica, Caremar, Saremar, Siremar a Toremar. Tieto spoločnosti poskytovali služby námornej dopravy na základe samostatných zmlúv o službách vo verejnom záujme uzavretých v roku 1991 s talianskym štátom, ktoré boli platné dvadsať rokov od januára 1989 do decembra 2008. Spoločnosť Fintecna bola držiteľom 100 % základného imania spoločnosti Tirrenia. Spoločnosť Tirrenia bola úplným vlastníkom spoločností Adriatica, Caremar, Siremar, Saremar a Toremar (ďalej len „regionálne spoločnosti“). Spoločnosť Adriatica, ktorá pôvodne prevádzkovala viacero liniek medzi Talianskom a Albánskom, Chorvátskom, Gréckom a Čiernou Horou, sa v roku 2004 zlúčila so spoločnosťou Tirrenia.

(18)

Účelom pôvodných dohovorov bolo zaručiť pravidelnosť a spoľahlivosť veľkého počtu služieb námornej dopravy, ktoré prevažne umožňovali spojenie pevninského Talianska so Sicíliou, Sardíniou a s inými menšími talianskymi ostrovmi. Taliansky štát na tento účel poskytoval finančnú podporu vo forme dotácií, ktoré sa vyplácali priamo každej zo spoločností skupiny Tirrenia.

(19)

Spoločnosť Saremar prevádzkovala určité výlučne miestne kabotážne spojenia medzi Sardíniou a ostrovmi severovýchodne a juhozápadne od nej a medzinárodné spojenie s Korzikou v rámci pôvodného dohovoru so štátom.

(20)

Pôvodné dohovory vrátane dohovoru uplatniteľného na spoločnosť Saremar boli predĺžené trikrát.

(21)

Po prvé v článku 26 zákonného dekrétu č. 207 z 30. decembra 2008 zmeneného na zákon č. 14 z 27. februára 2009 sa stanovilo predĺženie pôvodných dohovorov, ktorých platnosť mala pôvodne uplynúť 31. decembra 2008, do 31. decembra 2009.

(22)

Po druhé v článku 19b zákonného dekrétu č. 135 z 25. septembra 2009 (ďalej len „zákonný dekrét č. 135/2009“) zmeneného na zákon č. 166 z 20. novembra 2009 (ďalej len „zákon z roku 2009“) sa stanovilo, že vzhľadom na privatizáciu spoločností skupiny Tirrenia sa akcionársky podiel regionálnych spoločností, s výnimkou spoločnosti Siremar, prevedie z materskej spoločnosti Tirrenia takto:

(23)

V zákone z roku 2009 sa zároveň špecifikovalo, že nové dohovory medzi talianskym štátom a spoločnosťami Tirrenia a Siremar sa majú uzavrieť do 31. decembra 2009. Regionálne služby by podobne boli zakotvené v nových zmluvách o službách vo verejnom záujme, ktoré mali spoločnosti Saremar, Toremar a Caremar uzavrieť s regionálnymi orgánmi do 31. decembra 2009 (Sardínia a Toskánsko) a do 28. februára 2010 (Kampánia a Lazio). Nové dohovory alebo zmluvy o službách vo verejnom záujme by boli predmetom verejnej súťaže spoločne so samotnými spoločnosťami. Noví vlastníci každej z týchto spoločností by potom podpísali príslušný dohovor alebo zmluvu o službách vo verejnom záujme. (20)

(24)

Na tento účel sa zákonom z roku 2009 ďalej predĺžili pôvodné dohovory vrátane dohovoru uplatniteľného na spoločnosť Saremar, a to z 1. januára 2010 do 30. septembra 2010.

(25)

Napokon sa zákonom č. 163 z 1. októbra 2010, ktorým sa mení zákon č. 125 z 5. augusta 2010 (ďalej len „zákon z roku 2010“), stanovilo ďalšie predĺženie pôvodných dohovorov vrátane dohovoru uplatniteľného na spoločnosť Saremar, a to z 1. októbra 2010 do dokončenia procesu privatizácie spoločností Tirrenia a Siremar.

(26)

Komisia rozhodnutím z roku 2014 vyhlásila dve opatrenia pomoci poskytnuté spoločnosti Saremar za nezlučiteľné s vnútorným trhom, zatiaľ čo pri dvoch ďalších opatreniach konštatovala, že nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V tejto súvislosti Komisia nariadila vymáhanie:

(27)

Taliansko vykonalo rozhodnutie z roku 2014, hoci určité postupy v čase prijatia tohto rozhodnutia zostávajú nevykonané. Konkrétne:

(28)

Predmetom posúdenia vo formálnom vyšetrovacom konaní, ktoré sa začalo na základe rozhodnutí z rokov 2011 a 2012, boli tieto opatrenia:

(29)

Komisia rozhodnutím z roku 2014 ukončila formálne vyšetrovacie konanie týkajúce sa štyroch z piatich opatrení prijatých regiónom Sardínia v prospech spoločnosti Saremar uvedené ako opatrenie 7. Nedospela však k záveru, pokiaľ ide o piate opatrenie, a to projekt Bonus Sardo – Vacanza (23). V súvislosti so spoločnosťou Saremar Komisia preto zatiaľ nezaujala stanovisko k zlučiteľnosti opatrení 1, 3, 4, 5, 6 a projektu Bonus Sardo – Vacanza s vnútorným trhom.

(30)

Komisia pripomína, že systém ex ante kontroly nových opatrení pomoci Komisiou stanovený v článku 108 ods. 3 ZFEÚ je určený na to, aby sa zabránilo poskytovaniu pomoci, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom (24). Pokiaľ ide o vymáhanie nezlučiteľnej pomoci, Súdny dvor opakovane rozhodol, že právomoc Komisie nariadiť členským štátom vymáhanie pomoci, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, je určená na odstránenie narušenia hospodárskej súťaže spôsobeného konkurenčnou výhodou, ktorú získal príjemca pomoci, čím sa opätovne vytvorí situácia, ktorá existovala pred vyplatením pomoci (25). Ak spoločnosť nemôže pomoc vrátiť, potom si vykonanie vymáhania vyžaduje, aby dotknutý členský štát uskutočnil likvidáciu spoločnosti (26), t. j. ukončenie jej činností a predaj jej aktív za trhových podmienok.

(31)

Inými slovami, hlavným cieľom systému kontroly štátnej pomoci je zabrániť poskytovaniu nezlučiteľnej štátnej pomoci. V dôsledku toho, ak je hospodárska súťaž na vnútornom trhu narušená vyplatením neoprávnenej a nezlučiteľnej štátnej pomoci, je potrebné zabezpečiť obnovenie situácie, ktorá bola pred narušením hospodárskej súťaže, a to prípadne aj likvidáciou príjemcu.

(32)

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Komisia poznamenáva, že nesplnené opatrenia uvedené v odôvodneniach 28 a 29 sa týkajú buď spoločnosti Saremar, ktorá je teraz v likvidácii (opatrenie 1 a projekt Bonus Sardo – Vacanza), alebo nástupcov spoločnosti Saremar po jej privatizácii (opatrenia 3 a 4), prípadne oboch (opatrenia 5 a 6). Privatizácia spoločnosti Saremar sa však neuskutočnila, ako sa opisovalo a predbežne posudzovalo v odôvodneniach 149 a 150, 238 až 246 a 305 a 306 rozhodnutia z roku 2012. Namiesto toho bola spoločnosť Saremar zlikvidovaná a jej aktíva a zmluva o službách vo verejnom záujme boli predmetom verejnej súťaže v rámci samostatných verejných súťaží.

(33)

Podľa talianskeho práva (27) sa po vstupe spoločnosti do likvidácie predajú jej aktíva a výnosy z predaja sa prevedú na jej veriteľov, a to podľa poradia ich pohľadávok v zozname záväzkov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti musí Komisia najprv zistiť, či pokračovanie vo vyšetrovaní týkajúcom sa spoločnosti Saremar ešte slúži nejakému účelu. Ak neslúži, potom musí určiť, či môže existovať hospodárska kontinuita medzi spoločnosťou Saremar a akýmikoľvek inými spoločnosťami na základe judikatúry Súdneho dvora.

(34)

Pokiaľ ide o spoločnosť Saremar, Komisia v prvom rade poznamenáva, že 15. januára 2015 sa v nadväznosti na rozhodnutie z roku 2014 začal postup concordato preventivo a vymenovaný bol likvidátor. Concordato preventivo je podľa talianskeho práva postup, ktorého cieľom je obvykle zabezpečiť pokračovanie v podnikateľskej činnosti. Komisia však poznamenáva, že v tomto prípade bola spoločnosť pripustená k postupu concordato preventivo con cessione dei beni, t. j. k likvidačnému konaniu dohodnutému s veriteľmi na predaj aktív spoločnosti a na ukončenie jej činnosti, pričom činnosti majú pokračovať len dočasne. Na tento postup dohliada sudca, ktorý musí potvrdiť dohodu medzi veriteľmi. Komisia poznamenáva, že v tomto prípade 22. júla 2015 súd Tribunale di Cagliari potvrdil dohodu medzi veriteľmi spoločnosti Saremar vrátane pokračovania činností do 31. decembra 2015 (pozri odôvodnenie 27). Komisia sa preto domnieva, že zo zvoleného postupu už vyplývalo, že na jeho konci by spoločnosť Saremar opustila trh.

(35)

Komisia poznamenáva, že spoločnosť Saremar skutočne ukončila všetky svoje hospodárske činnosti k 31. marcu 2016 (pozri odôvodnenie 27) vrátane trajektových služieb na trasách prevádzkovaných na základe zmluvy o službách vo verejnom záujme. Zmluva o službách vo verejnom záujme je odvtedy uzavretá so spoločnosťou Delcomar. Zároveň boli jej plavidlá predané spoločnosti Delcoservizi. Po predaji aktív spoločnosti Saremar 22. apríla 2016 Regionálna rada Sardínie nariadila svojím rozhodnutím č. 24/23 likvidáciu spoločnosti Saremar.

(36)

Taliansko navyše vykonalo rozhodnutie z roku 2014 správne, aj keď oneskorene. Pohľadávka týkajúca sa štátnej pomoci vo výške 10 824 309,69 EUR plus úrok z vymáhania bola náležite zapísaná do zoznamu záväzkov spoločnosti. Z tejto sumy sa mohlo splatiť Taliansku len približne 4,4 milióna EUR po predaji aktív spoločnosti Saremar. Keďže však insolvenčné konanie spoločnosti Saremar viedlo k jej likvidácii a spoločnosť už nevykonáva žiadne činnosti (28), Komisia predbežne ukončila postup vymáhania listom z 13. septembra 2017 zaslaným Taliansku.

(37)

Na základe uvedeného Komisia poznamenáva, že spoločnosť Saremar už viac ako päť rokov nevykonáva žiadnu hospodársku činnosť, jej aktíva boli predané, jej zamestnanci prepustení a po ukončení likvidačného konania bude spoločnosť vymazaná z obchodného registra. Akékoľvek možné narušenie hospodárskej súťaže alebo vplyv opatrení uvedených v odôvodneniach 28 a 29 na obchod sa skončili, keď spoločnosť Saremar ukončila svoje činnosti. Navyše vymáhanie pohľadávky podľa rozhodnutia z roku 2014 bolo uspokojené iba čiastočne (približne vo výške 40 % dlžnej sumy, pozri odôvodnenia 27 a 36).

(38)

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Komisia poznamenáva, že uvedené ciele v oblasti kontroly štátnej pomoci a vymáhania, t. j. zabrániť poskytovaniu nezlučiteľnej štátnej pomoci a zabezpečiť, aby sa obnovila situácia, ktorá bola pred narušením hospodárskej súťaže spôsobeným štátnou pomocou nezlučiteľnou s vnútorným trhom, sa už dosiahli. Spoločnosť Saremar už skutočne nie je hospodárskym subjektom pôsobiacim na trhu a je už v likvidácii, pričom pohľadávky týkajúce sa štátnej pomoci sa podarilo uspokojiť iba čiastočne po predaji aktív spoločnosti Saremar z dôvodu nepostačujúcich finančných prostriedkov. Pokračovanie vo vyšetrovaní, pokiaľ ide o spoločnosť Saremar, preto neslúži žiadnemu účelu.

(39)

Pokiaľ ide o otázku možnej hospodárskej kontinuity medzi spoločnosťou Saremar a jej nástupcami, podľa judikatúry možno zohľadniť tieto faktory: rozsah prevodu (aktíva a pasíva, kontinuita pracovnej sily, balíky aktív), cena prevodu, identita vlastníkov nadobúdajúceho podniku a pôvodného podniku, okamih uskutočnenia prevodu (po začiatku vyšetrovania, začatí konania alebo konečnom rozhodnutí) a hospodárska logika transakcie (29).

(40)

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Komisia poznamenáva, že ako súčasť postupu vymáhania pri vykonávaní rozhodnutia z roku 2014 už posúdila, či by sa povinnosť vrátiť pomoc poskytnutú spoločnosti Saremar mala rozšíriť na iné podniky, na ktoré mohli byť prevedené aktíva alebo podnikateľské činnosti príjemcu. Komisia pri uvedenom postupe vymáhania skutočne prijala záver, že povinnosť vymáhania sa bude vzťahovať len na spoločnosť Saremar, pričom vylúčila existenciu hospodárskej kontinuity so spoločnosťami Delcomar alebo Delcoservizi (ďalej spoločne len „nástupcovia“) z týchto dôvodov:

(41)

Od predbežného ukončenia konania vo veci vymáhania Komisia nedostala žiadnu informáciu, na základe ktorej by mohla zmeniť svoj názor v tejto veci. Na základe dostupných informácií preto možno vylúčiť hospodársku kontinuitu medzi spoločnosťou Saremar a buď spoločnosťou Delcomar, alebo spoločnosťou Delcoservizi, prípadne oboma spoločnosťami. Komisia bude ešte ďalej sledovať likvidáciu spoločnosti Saremar do jej vymazania z obchodného registra. Iba toto jej umožní definitívne uzavrieť postup vymáhania v súvislosti s rozhodnutím z roku 2014 (31).

(42)

V tejto súvislosti vzhľadom na likvidáciu spoločnosti Saremar a neexistenciu hospodárskej kontinuity s jej nástupcami už formálne vyšetrovacie konanie týkajúce sa opatrení, ktoré ešte neboli prijaté v prospech spoločnosti Saremar alebo jej nástupcov, začaté podľa článku 108 ods. 2 prvého pododseku ZFEÚ, neslúži žiadnemu účelu.

(43)

Toto rozhodnutie sa netýka nijakých iných otázok ani sa ním neprejudikujú nijaké iné otázky, na ktoré sa vzťahujú rozhodnutia z rokov 2011 a 2012 (32) alebo na ktoré Komisiu upozornili zainteresované strany počas vyšetrovania, ktoré sa začalo na základe uvedených rozhodnutí,