–

Novo Banco SA – Sucursal en España, v zastúpení: B. Fiestas Muñoz, N. Rodríguez Fernández a A. Suberviola Pagola, abogados,

–

Banco de Portugal a Fundo de Resolução, v zastúpení: C. García Vega a J. M. Rodríguez Cárcamo, abogados,

–

C. F. O., v zastúpení: J. M. Arroyo Lorenzo, abogado, a I. C. Covadonga Juliá Corujo, procuradora,

–

J. M. F. T a M. H. D. S., v zastúpení: J. A. Ballesteros Garrido, abogado,

–

Proyectos, Obras y Servicios de Badajoz SL, v zastúpení: J. M. Aguado Maestro, abogado,

–

španielska vláda, v zastúpení: L. Aguilera Ruiz a A. Gavela Llopis, splnomocnení zástupcovia,

–

portugalská vláda, v zastúpení: P. Barros da Costa, M. Esménio a A. Rodrigues, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci R. Esteves de Oliveira a P. Pinheiro, advogados,

–

Európsky parlament, v zastúpení: J. Etienne, P. López‑Carceller a A. Tamás, splnomocnení zástupcovia,

–

Rada Európskej únie, v zastúpení: G. Rugge a A. Westerhof Löfflerová, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: J. L. Buendía Sierra, A. Nijenhuis, N. Ruiz García a D. Triantafyllou, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 3 ods. 2 a článku 6 smernice 2001/24/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. apríla 2001 o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií (Ú. v. ES L 125, 2001, s. 15; Mim. vyd. 06/004, s. 15), ako aj článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), článkov 17, 21, 38 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

2

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi Novo Banco SA – Sucursal en España (ďalej len „Novo Banco“), ktorú podporujú Banco de Portugal (Portugalská centrálna banka) a Fundo de Resolução (Fond na riešenie krízových situácií, Portugalsko), na jednej strane a viacerými klientmi banky Novo Banco na druhej strane vo veci vplyvu reorganizačných opatrení prijatých voči Banco Espíritu Santo SA (BES), portugalskej úverovej inštitúcii, a voči jej španielskej pobočke (ďalej len „BES Španielsko“), ktorej právnym nástupcom je Novo Banco, na rôzne zmluvy o finančných produktoch a službách.

3

Odôvodnenia 3, 4, 6, 7, 11, 12 a 16 smernice 2001/24 znejú:

…

…

…

4

Článok 1 ods. 1 smernice 2001/24 stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na úverové inštitúcie a ich pobočky zriadené v iných členských štátoch ako v štátoch, v ktorých sa nachádza ich sídlo definované v bodoch 1 a 3 článku 1 smernice 2000/12/ES, pokiaľ v ustanoveniach o podmienkach a výnimkách článku 2 ods. 3 uvedenej smernice nie je uvedené inak.“

5

V súlade s článkom 2 siedmou zarážkou smernice 2001/24 „reorganizačné opatrenia“ sú „opatrenia, ktoré sú určené na zachovanie alebo obnovenie finančnej situácie úverovej inštitúcie, alebo ktoré by mohli mať vplyv na predtým jestvujúce práva tretích osôb vrátane opatrení spojených s možnosťou zastavenia platieb, zastavenia donucovacích opatrení alebo zníženia pohľadávok“.

6

Časť II tejto smernice s názvom „Reorganizačné opatrenia“ obsahuje články 3 až 8.

7

Článok 3 tejto smernice s názvom „Prijatie reorganizačných opatrení – príslušné právo“ uvádza:

„1.   Správne alebo súdne orgány domovského členského štátu sú oprávnené samostatne rozhodnúť o vykonaní jedného alebo viacerých reorganizačných opatrení v úverovej inštitúcii vrátane pobočiek zriadených v iných členských štátoch.

2.   Reorganizačné opatrenia sa uplatňujú v súlade so zákonmi, inými právnymi predpismi a postupmi platnými v domovskom členskom štáte, ak nie je v tejto smernici ustanovené inak.

Tieto opatrenia sú účinné v súlade s právnymi predpismi tohto členského štátu v celom spoločenstve bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek aj vo vzťahu k tretím osobám v iných členských štátoch, aj keď predpisy hostiteľského členského štátu vzťahujúce sa na ne neustanovujú takéto opatrenia, alebo ich realizáciu viažu na podmienky, ktoré nie sú splnené.

Reorganizačné opatrenia sú platné v celom spoločenstve, keď nadobudnú účinnosť v členskom štáte, v ktorom boli prijaté.“

8

Článok 6 tej istej smernice s názvom „Uverejňovanie“ stanovuje:

„1.   Ak by vykonaním reorganizačných opatrení, o prijatí ktorých sa rozhodlo podľa článku 3 ods. 1 a 2, mohli byť dotknuté práva tretích osôb v hostiteľskom štáte a ak v domovskom členskom štáte možno podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu nariaďujúcemu opatrenie, správne alebo súdne orgány domovského členského štátu, správca alebo iná osoba na to oprávnená v domovskom členskom štáte uverejní výťah [výňatok – neoficiálny preklad] z tohto rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskeho spoločenstva a najmenej v dvoch národných novinách v každom hostiteľskom členskom štáte, najmä na účel uľahčiť uplatnenie práva na opravný prostriedok vo vhodnej lehote.

2.   Výňatok z rozhodnutia ustanovený v odseku 1 sa postúpi čo najskôr najvhodnejšou cestou Úradu pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev a dvom národným novinám v každom hostiteľskom členskom štáte.

3.   Úrad pre vydávanie úradných publikácií Európskych spoločenstiev uverejní tento výňatok najneskôr do dvanástich dní od jeho odoslania.

4.   Výťah [výňatok – neoficiálny preklad] z rozhodnutia určený na uverejnenie musí obsahovať v úradnom jazyku alebo jazykoch príslušného členského štátu najmä účel a právny základ prijatého rozhodnutia, lehoty pre podanie opravného prostriedku, konkrétne a jasne pochopiteľné uvedenie dátumu uplynutia lehôt a úplnú adresu orgánov alebo súdu príslušného konať o opravnom prostriedku.

5.   Reorganizačné opatrenia platia bez ohľadu na opatrenia ustanovené v odsekoch 1 až 3 a sú plne účinné voči veriteľom, pokiaľ správne alebo súdne orgány domovského členského štátu, alebo zákony tohto štátu, ktorými sa tieto opatrenia riadia, neustanovujú inak.“

9

Článok 32 smernice 2001/24 s názvom „Neukončené súdne spory“ stanovuje:

„Účinky reorganizačných opatrení alebo likvidácie na neukončené súdne spory týkajúce sa aktíva alebo práva, ktorého bol[a] úverová inštitúcia pozbaven[á], sa spravujú výhradne zákonmi členského štátu, v ktorom sa súdny spor rieši.“

10

Odôvodnenie 65 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190), znie:

„Preklenovacia inštitúcia je inštitúcia úplne alebo čiastočne vlastnená jedným alebo viacerými orgánmi verejnej moci alebo kontrolovaná orgánom pre riešenie krízových situácií, ktorej hlavným účelom by malo byť zabezpečiť, aby sa klientom zlyhávajúcej inštitúcie aj naďalej poskytovali základné finančné služby a aby sa aj naďalej vykonávali základné finančné činnosti. Preklenovacia inštitúcia by mala byť prevádzkovaná ako životaschopný podnik, v ktorého činnosti sa nepretržite pokračuje, a mala by sa vrátiť na trh, keď sú vhodné podmienky a v lehote stanovenej v tejto smernici, alebo by sa mala zlikvidovať, ak nie je životaschopná.“

11

Článok 83 smernice 2014/59 s názvom „Procesné povinnosti orgánov pre riešenie krízových situácií“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zaistia, aby orgány pre riešenie krízových situácií čo najskôr po prijatí opatrenia na riešenie krízových situácií spĺňali požiadavky stanovené v odsekoch 2, 3 a 4.

…

4.   Orgán pre riešenie krízových situácií zverejní alebo zaistí zverejnenie kópie príkazu alebo nástroja, ktorými sa opatrenie na riešenie krízovej situácie prijíma, alebo oznámenia, v ktorom sú zhrnuté účinky opatrenia na riešenie krízovej situácie, najmä účinky na retailových klientov a prípadne podmienky a doba pozastavenia alebo obmedzenia podľa článkov 69, 70 a 71, a to týmito prostriedkami:

…“

12

Článok 117 smernice 2014/59 s názvom „Zmeny smernice 2001/24/ES“ v odseku 1 stanovuje doplnenie článku 1 smernice 2001/24 o odsek 5, podľa ktorého „články 4 a 7 tejto smernice sa neuplatňujú v prípade, ak sa uplatňuje článok 83 smernice 2014/59/EÚ“.

13

Podľa článku 130 ods. 1 smernice 2014/59 bola lehota na jej prebratie stanovená na 31. december 2014.

14

Podľa článku 131 tejto smernice nadobudla táto smernica účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, a to 2. júla 2014.

15

Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.“

16

Článok 6 ods. 1 tejto smernice uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

17

Článok 7 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému [ďalšiemu – neoficiálny preklad] uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.“

18

Ley 6/2005 sobre saneamiento y liquidación de las entidades de crédito (zákon č. 6/2005 o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií) z 22. apríla 2005 (BOE č. 97 z 23. apríla 2005, s. 13912) prebral smernicu 2001/24 do španielskeho právneho poriadku.

19

Článok 19 ods. 1 tohto zákona stanovuje:

„Ak bolo prijaté reorganizačné opatrenie alebo sa začalo s likvidáciou úverovej inštitúcie schválenej v členskom štáte Európskej únie, ktorá má aspoň jednu pobočku alebo poskytuje služby v Španielsku, takéto opatrenie alebo konanie vyvoláva bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek všetky svoje účinky v Španielsku od chvíle, keď nadobudne účinnosť v členskom štáte, v ktorom bolo opatrenie prijaté alebo začaté konanie.“

20

Článok 145‑C a nasl. Regime Geral das Instituições de Crédito e Sociedades Financeiras (všeobecný režim pre úverové inštitúcie a finančné korporácie), ktorý bol schválený Decreto‑Lei [que] Aprova o Regime Geral das Instituições de Crédito e Sociedades Financeiras (zákonný dekrét, ktorým sa schvaľuje všeobecná úprava úverových inštitúcií a finančných spoločností), z 31. decembra 1992 (Diário da República, séria I‑A, č. 301‑A/2012, ďalej len „RGICSF“) bol zavedený prostredníctvom Decreto‑Lei no 31‑A/2012 (zákonný dekrét č. 31‑A/2012) z 10. februára 2012 (Diário da República, 1. séria, č. 30, z 10. februára 2012). Tieto články upravujú reorganizačné opatrenia a opatrenia na riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a finančných spoločností.

21

Dňa 11. decembra 2006 uzavrel spotrebiteľ C. F. O. s pobočkou BES Španielsko zmluvu o hypotekárnom úvere obsahujúcu podmienku nazvanú „podmienka ‚minimálnej sadzby‘“, ktorá stanovuje minimálnu úrokovú sadzbu 2 %.

22

Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) rozsudkom z 9. mája 2013 vyhlásil, že takáto podmienka je nekalá z dôvodu nedostatku transparentnosti. C. F. O. preto zaslal pobočke BES Španielsko žiadosť o neuplatnenie dotknutej podmienky. BES Španielsko prestala uplatňovať túto podmienku od júna 2013.

23

Podľa RGICSF a v kontexte vážnych finančných ťažkostí BES správna rada Centrálnej banky Portugalska prijala rozhodnutím z 3. augusta 2014, v znení zmien rozhodnutia z nasledujúceho 11. augusta (ďalej len „rozhodnutie z augusta 2014“), tzv. opatrenia „na riešenie krízovej situácie“ tejto úverovej inštitúcie.

24

Rozhodnutím z augusta 2014 Centrálna banka Portugalska zriadila „preklenovaciu banku“ alebo „preklenovaciu inštitúciu“, konkrétne Novo Banco, na ktorú boli prevedené aktíva, pasíva a iné nemajetkové zložky BES, opísané v prílohe 2 k tomuto rozhodnutiu.

25

V tejto prílohe 2 boli uvedené niektoré pasíva, ktoré boli vylúčené z prevodu na Novo Banco a ktoré tak zostali v majetku BES. Medzi tieto pasíva patrili tie, ktoré sú uvedené v odseku 1 písm. b) bode v) uvedenej prílohy 2, a to „akákoľvek zodpovednosť alebo riziká, najmä tie, ktoré vyplývajú z podvodu alebo porušenia regulačných, trestnoprávnych alebo správnych ustanovení alebo rozhodnutí“.

26

Po prevode uvedenom v bode 24 tohto rozsudku sa Novo Banco stala hypotekárnym veriteľom na základe zmluvy o úvere uzavretej 11. decembra 2006 a začala C. F. O. účtovať mesačné splátky vyplývajúce z tejto zmluvy.

27

Dňa 3. októbra 2014 Banco de España (Centrálna banka Španielska) uverejnila v Boletín del Estado oznámenie, v ktorom uviedla, že rozhodnutím z augusta 2014 Centrálna banka Portugalska uplatnila v prípade BES opatrenie na riešenie krízovej situácie, ktoré spočíva v čiastočnom prevode jej činností na Novo Banco, ktorá bude bez prerušenia pokračovať v bežných činnostiach BES, pričom toto opatrenie sa považovalo za reorganizačné opatrenie v zmysle článku 2 smernice 2001/24.

28

Dňa 29. decembra 2015 Centrálna banka Portugalska prijala dve rozhodnutia s cieľom zmeniť a objasniť prílohu 2 k rozhodnutiu z augusta 2014 (ďalej len „rozhodnutia z 29. decembra 2015“).

29

V rozhodnutiach z 29. decembra 2015 bolo najmä spresnené, že „konkrétne od tohto dňa [neboli] na Novo Banco prevedené tieto pasíva BES:… v) všetky pohľadávky a náhrady súvisiace s údajným zrušením určitých ustanovení úverových zmlúv, v ktorých bola BES veriteľom“.

30

Po vyhlásení rozsudku z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980), C. F. O. zaslal v januári 2017 žiadosť o vrátenie súm, ktoré BES Španielsko získala na základe podmienky „minimálnej sadzby“ hypotekárneho úveru.

31

Listom z 21. marca 2017 Novo Banco zamietla túto žiadosť z dôvodu, že BES Španielsko konala úplne transparentne, pokiaľ ide o informácie týkajúce sa tejto podmienky „minimálnej sadzby“, ktoré boli poskytnuté v ponuke podpísanej 24. novembra 2006.

32

Dňa 4. mája 2017 C. F. O. podal proti Novo Banco žalobu, ktorou sa domáhal jednak určenia neplatnosti uvedenej podmienky z dôvodu, že táto podmienka je nekalá, a jednak toho, aby bola Novo Banco uložená povinnosť vrátiť mu sumy neoprávnene vyplatené na základe tej istej podmienky.

33

Novo Banco vzniesla námietku neprípustnosti tejto žaloby z dôvodu, že ju nebolo možné žalovať, keďže pohľadávka, ktorá mohla vzniknúť v prospech C. F. O., spočívajúca vo vrátení súm, ktoré BES Španielsko získala na základe uplatnenia dotknutej podmienky „minimálnej sadzby“, na ňu nebola prevedená reorganizačnými opatreniami, ktoré voči BES prijala Centrálna banka Portugalska.

34

Tak prvostupňový súd, ako aj v odvolacom konaní Audiencia Provincial (Provinčný súd, Španielsko) zamietli námietku, ktorú vzniesla Novo Banco, a vyhoveli žalobe C. F. O.

35

Novo Banco tak podala kasačný opravný prostriedok na Tribunal Supremo (Najvyšší súd), ktorý je vnútroštátnym súdom podávajúcim návrh na začatie prejudiciálneho konania a ktorý vyhovel návrhu Centrálnej banky Portugalska a Fondu na riešenie krízových situácií na vstup do konania ako vedľajší účastníci konania na podporu tohto kasačného opravného prostriedku.

36

Po prvé vnútroštátny súd uvádza, že reorganizačné opatrenia prijaté voči BES patria do pôsobnosti práva Únie, ako už Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i. (C‑83/20, EU:C:2022:346, body 28 až 30), a tak situáciu, o ktorú ide vo veci samej, treba považovať za situáciu charakterizujúcu uplatnenie tohto práva v zmysle článku 51 ods. 1 Charty.

37

Po druhé posledný uvedený súd pripomína, že hoci sa rozhodnutie z augusta 2014 a rozhodnutia z 29. decembra 2015 považujú za reorganizačné opatrenia v zmysle smernice 2001/24, ako rozhodol Súdny dvor v rozsudku z 29. apríla 2021, Banco de Portugal a i. (C‑504/19, EU:C:2021:335), a hoci sa tieto rozhodnutia môžu dotýkať tretích osôb, nedošlo k nijakému uverejneniu uvedených rozhodnutí na rozdiel od toho, čo vyžaduje článok 6 ods. 1 až 4 tejto smernice. V tejto súvislosti tento súd zdôrazňuje, že informácie, ktoré Centrálna banka Portugalska poskytla na svojej internetovej stránke v angličtine a portugalčine, ako aj informácie poskytnuté španielskym médiám o kríze BES a zriadení Novo Banco boli veľmi všeobecné, a tak neumožňovali dotknutým klientom identifikovať pasíva vylúčené z prevodu majetku a uvedomiť si obmedzenie svojich práv v dôsledku tohto vylúčenia. Oznámenia Novo Banco určené jej klientom navyše smerovali skôr k vylúčeniu akejkoľvek hypotézy, podľa ktorej títo klienti mohli byť dotknutí dotknutými reorganizačnými opatreniami. Vnútroštátny súd navyše uvádza, že ani oznámenie uverejnené Centrálnou bankou Španielska, uvedené v bode 27 tohto rozsudku, nespĺňalo podmienky vyžadované v tomto ustanovení.

38

Neuverejnenie v znení požadovanom v článku 6 ods. 1 až 4 smernice 2001/24 zabránilo takmer všetkým klientom dotknutej banky, ktorí majú bydlisko v Španielsku, podať žalobu proti rozhodnutiam Portugalskej centrálnej banky a viedlo ich k podaniu žalôb proti Novo Banco, voči ktorým však táto banka vzniesla námietku neprípustnosti z dôvodu, že dotknuté reorganizačné opatrenia nepreniesli záväzok spočívajúci vo vrátení súm vyplatených týmito klientmi z dôvodu uplatnenia nekalej podmienky.

39

Podľa vnútroštátneho súdu by článok 6 ods. 5 smernice 2001/24, podľa ktorého sa reorganizačné opatrenia uplatňujú a majú účinky nezávisle od opatrení na uverejnenie stanovených v článku 6 ods. 1 až 3 tejto smernice, nemal umožňovať, aby v hostiteľskom členskom štáte pretrvávalo neuverejňovanie obmedzení alebo odňatí práv, ktoré tieto opatrenia ukladajú klientom dotknutého subjektu, ani opravných prostriedkov, ktoré majú dotknuté osoby k dispozícii.

40

Vnútroštátny súd má preto pochybnosti, či povinnosť uznať v hostiteľskom členskom štáte účinky reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte, ako je uvedená v článku 3 ods. 2 smernice 2001/24, môže byť zlučiteľná so zásadou účinnej súdnej ochrany zakotvenou v článku 47 Charty, so zákazom akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti stanoveným v článku 21 ods. 2 Charty, ako aj so zásadou právnej istoty, ak takéto opatrenia neboli uverejnené v znení požadovanom článkom 6 ods. 1 až 4 tejto smernice.

41

Po tretie vnútroštátny súd poznamenáva, že Novo Banco z vecného hľadiska odpovedala na žiadosť o vrátenie súm, ktorú jej zaslal C. F. O., pričom zdôraznila, že „banka [konala] úplne transparentne“. V dôsledku toho C. F. O. podal svoju žalobu v domnienke, že Novo Banco ako banková inštitúcia kontrolovaná orgánom verejnej moci konajúcim na základe práva Únie prevzala všetky záväzky a zodpovednosti pobočky BES Španielsko v súvislosti s touto zmluvou.

42

Vnútroštátny súd si preto kladie otázku, či v situácii, kde sa legitímna dôvera spotrebiteľa, ktorý má bydlisko v hostiteľskom členskom štáte, mohla zakladať na konaní preklenovacej banky kontrolovanej orgánom verejnej moci domovského členského štátu, je povinnosť uznať účinky reorganizačných opatrení, ako je stanovená v článku 3 ods. 2 smernice 2001/24, v súlade s článkom 47 Charty, ako aj so zásadou právnej istoty.

43

Po štvrté sa napokon vnútroštátny súd pýta na zákonnosť „fragmentácie“ zmluvného vzťahu, ktorá vyplýva z reorganizačných opatrení, o ktoré ide vo veci samej, z hľadiska práva Únie, najmä vzhľadom na článok 6 ods. 1 smernice 93/13. Podľa tohto súdu zatiaľ čo dotknutý spotrebiteľ je viazaný svojimi záväzkami voči Novo Banco tým, že jej platí mesačné splátky hypotekárneho úveru pôvodne uzavretého s pobočkou BES Španielsko, Novo Banco je oslobodená od povinnosti vrátiť sumy, ktoré BES Španielsko získala na základe dotknutej podmienky „minimálnej sadzby“, čo vedie k tomu, že tento spotrebiteľ má znášať finančné dôsledky nekalej podmienky, pretože v nijakom prípade nemôže tieto sumy vymáhať od BES vzhľadom na jej platobnú neschopnosť.

44

V tejto súvislosti vnútroštátny súd usudzuje, že nie je normálne, že práva spotrebiteľov neprevažujú nad stabilitou finančného systému. V tejto súvislosti uvádza, že v rozsudku z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980), Súdny dvor rozhodol, že judikatúra Tribunal Supremo (Najvyšší súd) obmedzujúca reštitučné účinky zrušenia podmienok „minimálnej sadzby“ nachádzajúcich sa v zmluvách o hypotekárnom úvere uzavretých predajcom alebo dodávateľom so spotrebiteľom s cieľom zabezpečiť stabilitu španielskeho finančného systému, ktorý sa v tom čase nachádzal vo vážnej kríze, je v rozpore s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13.

45

Vnútroštátny súd sa navyše domnieva, že uznanie účinkov reorganizačných opatrení, ktoré v praxi dotknutému spotrebiteľovi neumožňuje využiť právo na vrátenie súm zaplatených z dôvodu uplatnenia nekalej podmienky, hoci je zároveň naďalej povinný platiť mesačné splátky hypotekárneho úveru, ktorý uzavrel, by mohlo predstavovať neprimeraný zásah do vlastníckeho práva uvedeného spotrebiteľa v rozpore s článkom 17 Charty.

46

Za týchto podmienok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

47

J. M. F. T. a M. H. D. S. si otvorili účet cenných papierov a uzavreli zmluvu o správe investičného portfólia s pobočkou BES Španielsko.

48

Dňa 3. októbra 2007 uzavreli atypickú finančnú zmluvu (ďalej len „AFZ“) s pobočkou BES Španielsko, ktorá bola zložitým vysokorizikovým finančným produktom s variabilnou úrokovou sadzbou viazanou na vývoj akcií iných úverových inštitúcií. Platnosť AFZ uplynula 11. októbra 2014, teda v deň, keď Novo Banco, ktorá sa medzičasom stala právnym nástupcom pobočky BES Španielsko, ju vypovedala a vyplatila so stratou.

49

J. M. F. T. a M. H. D. S. tiež uzavreli 28. apríla 2008 s pobočkou BES Španielsko zmluvu týkajúcu sa štruktúrovaného finančného produktu, ktorej platnosť uplynula 28. apríla 2013 a ktorú BES Španielsko vyplatila so stratou.

50

V auguste 2014 J. M. F. T. dostal niekoľko oznámení od Novo Banco, v ktorých sa uvádzalo, že v nadväznosti na rozhodnutia prijaté Centrálnou bankou Portugalska voči BES budú bankové vzťahy medzi klientmi pobočky BES Španielsko a novým subjektom Novo Banco pokračovať, a to spolu s výkazom o valorizácii AFZ.

51

Dňa 17. apríla 2017 J. M. F. T. a M. H. D. S. podali žalobu proti Novo Banco, ktorou sa domáhali v prvom rade zrušenia oboch finančných zmlúv z dôvodu omylu v súhlase spôsobenom neúplnými informáciami, ktoré im poskytla BES Španielsko, ako aj vrátenia súm prijatých každou stranou spolu s úrokmi odo dňa každej platby. Subsidiárne J. M. F. T. a M. H. D. S. navrhli, aby bola Novo Banco uložená povinnosť nahradiť im straty vzniknuté v dôsledku nadobudnutia dvoch dotknutých finančných produktov spolu s úrokmi vypočítanými na základe zákonnej úrokovej sadzby odo dňa doručenia tejto žaloby.

52

Novo Banco vzniesla námietku neprípustnosti uvedenej žaloby z dôvodu, že ju nemožno žalovať, keďže pohľadávka, ktorá mohla vzniknúť v prospech J. M. F. T. a M. H. D. S., spočívajúca buď vo vrátení súm, ktoré zaplatili za finančné produkty z dôvodu možnej neplatnosti dotknutých zmlúv, alebo v náhrade vzniknutých strát z dôvodu, že klienti neboli informovaní o rizikách finančných nástrojov, o ktoré ide vo veci samej, nebola reorganizačnými opatreniami, ktoré prijala Centrálna banka Portugalsko BES, prevedená na Novo Banco.

53

Žalobe bolo v prvostupňovom konaní vyhovené.

54

Audiencia Provincial (Provinčný súd, Španielsko) vyhovel odvolaniu, ktoré podala Novo Banco, v rozsahu, v akom sa týkalo zmluvy uzavretej 28. apríla 2008 z dôvodu, že BES Španielsko túto zmluvu vyplatila 28. apríla 2013, teda pred založením Novo Banco v rámci uplatnenia reorganizačných opatrení voči BES. Podľa tohto súdu teda dotknuté plnenie vyčerpalo svoje účinky pred uplatnením týchto opatrení, a tak na preklenovaciu banku nebol prevedený nijaký záväzok ani nijaká zodpovednosť vyplývajúca z tejto zmluvy.

55

Audiencia Provincial (Provinčný súd) však potvrdil rozsudok vyhlásený v prvostupňovom konaní v rozsahu, v akom sa týkal AFZ spravovanej Novo Banco a následne vyplatenej touto bankou v októbri 2014. Tento súd tiež uviedol, že rozhodnutie z augusta 2014 nevylučuje z prevodu štruktúrovaný produkt, akým je AFZ, ale dlhové nástroje emitované inštitúciami BES.

56

Tribunal Supremo (Najvyšší súd), na ktorý boli podané odvolania proti tomuto rozsudku, vrátane odvolania Novo Banco, ktorú podporuje Centrálna banka Portugalska a Fond na riešenie krízových situácií, si kladie otázku v súvislosti so zákonnosťou povinnosti uznať v hostiteľskom členskom štáte účinky reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte, ktorá je uvedená v článku 3 ods. 2 smernice 2001/24, s prihliadnutím na ustanovenia a zásady práva Únie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑498/22, s výnimkou smernice 93/13, a na základe dôvodov, ktoré sú v podstate podobné dôvodom zhrnutým v bodoch 37 až 42 tohto rozsudku, ktoré sa týkajú tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

57

Za týchto podmienok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

58

Dňa 17. novembra 2014 spoločnosť Proyectos, Obras y Servicios de Badajoz SL (ďalej len „POSB“) nakúpila na sekundárnom trhu prioritný dlhopis s názvom „Senior Bond NB 6,875 % maturity July 2016“, ktorého platnosť uplynula 15. júla 2016, za sumu 100000 eur.

59

Tento dlhopis vydala BES, ale v čase jeho kúpy spoločnosťou POSB prostredníctvom investičnej spoločnosti bol tento nepodriadený dlhový nástroj súčasťou majetku Novo Banco, na ktorú bol prevedený na základe rozhodnutia z augusta 2014.

60

V júli 2015 Novo Banco vyplatila spoločnosti POSB výnosy z dlhopisov zodpovedajúce rokom 2014 – 2015.

61

Po tom, čo sa uvedený dlhopis stal splatným, Novo Banco nevyplatila výnosy z dlhopisu za roky 2015 – 2016, ani nevrátila spoločnosti POSB nominálnu hodnotu tohto dlhopisu.

62

V odpovedi na sťažnosť tejto spoločnosti Novo Banco uviedla, že jej odmietnutie vyplatenia sa zakladalo na rozhodnutiach z 29. decembra 2015, ktorými Centrálna banka Portugalska „opätovne previedla“ pasíva spojené s tým istým dlhopisom z Novo Banco na BES. Tieto rozhodnutia totiž stanovovali najmä „opätovný prevod“ nepodriadených dlhopisov z Novo Banco na BES, vrátane práv a zodpovedností vyplývajúcich z nepodriadených dlhových nástrojov uvedených v prílohe 2B k uvedeným rozhodnutiam, medzi ktorými sa nachádzali „Senior Bond NB 6,875 % maturity July 2016“.

63

Dňa 25. júna 2017 podala POSB žalobu proti Novo Banco, ktorou sa domáhala zaplatenia výnosov z dlhopisu zodpovedajúcich rokom 2015 – 2016 a vrátenia sumy zodpovedajúcej nominálnej hodnote dlhopisu.

64

Novo Banco vzniesla námietku neprípustnosti tejto žaloby z dôvodu, že ju nemožno žalovať, keďže pasíva spojené s uvedeným dlhopisom boli „prevedené“ na BES.

65

Tak prvostupňový súd, ako aj v odvolacom konaní Audiencia Provincial (Provinčný súd) zamietli námietku vznesenú zo strany Novo Banco a vyhoveli žalobe.

66

Tribunal Supremo (Najvyšší súd), na ktorý Novo Banco, ktorú podporuje Centrálna banka Portugalska a Fond na riešenie krízových situácií, podala kasačný opravný prostriedok, sa v prvom rade pýta na zákonnosť povinnosti uznať v hostiteľskom členskom štáte účinky reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte pôvodu, ktorá je stanovená v článku 3 ods. 2 smernice 2001/24, s prihliadnutím na článok 47 Charty, ako aj na zásady právnej istoty, rovnosti a zákazu akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti uvedenej v článku 21 ods. 2 Charty na základe dôvodov, ktoré sú v podstate podobné dôvodom zhrnutým v bodoch 37 až 40 tohto rozsudku, ktoré sa týkajú návrhu na začatie prejudiciálneho konania vo veci C‑498/22.

67

V druhom rade vnútroštátny súd uvádza, že držba nepodriadenej pohľadávky priznáva spoločnosti POSB ochranu základného práva vlastniť majetok uznaného v článku 17 Charty. Podľa tohto súdu pritom „opätovný prevod“ zodpovedností a záväzkov súvisiacich s touto pohľadávkou na BES by pritom v praxi viedol k odňatiu vlastníckeho práva spoločnosti POSB, keďže BES je bankou s platobnou neschopnosťou zbavenou svojich aktív.

68

Je pravda, že vnútroštátny súd uvádza, že si je plne vedomý skutočnosti, že základné právo uznané v článku 17 Charty nie je absolútnym právom a že nositeľ tohto práva môže byť zbavený svojho majetku z dôvodu verejného záujmu v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada.

69

Vnútroštátny súd tvrdí, že jedným z týchto prípadov je prípad akcionárov a veriteľov, ktorí sa nachádzajú v prípade opatrení na riešenie krízovej situácie prijatých voči banke, ktorá je platobne neschopná. Poznamenáva však, že POSB nie je ani akcionárom, ani veriteľom BES, ale v čase kúpy nepodriadenej pohľadávky sa stala veriteľom solventnej banky s kapitálom, a to Novo Banco.

70

Vnútroštátny súd sa preto domnieva, že zbavenie spoločnosti POSB vlastníctva bez primeranej náhrady na základe právomoci „opätovného prevodu“ priznanej Centrálnej banke Portugalska rozhodnutím tohto istého orgánu, ktoré nebolo uverejnené spôsobom požadovaným v smernici 2001/24, môže predstavovať porušenie zásady právnej istoty a neprimeraný zásah do základného práva vlastniť majetok zakotveného v článku 17 Charty.

71

Za týchto podmienok Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

72

V súlade s článkom 54 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora predseda Súdneho dvora 27. septembra 2022 rozhodol o spojení vecí C‑498/22 až C‑500/22 na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj na účely vyhlásenia rozsudku.

73

Svojimi prvými otázkami v spojených veciach C‑498/22 až C‑500/22 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 3 ods. 2 a článok 6 smernice 2001/24 v spojení s článkom 21 ods. 2 a článkom 47 prvým odsekom Charty, ako aj so zásadou právnej istoty vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby v prípade nevykonania uverejnenia stanoveného v článku 6 ods. 1 tejto smernice súd iného členského štátu, než je domovský členský štát, uznal účinky reorganizačného opatrenia prijatého pred podaním návrhu na tento súd voči úverovej inštitúcii, ktorá čiastočne previedla záväzky a zodpovednosti tejto inštitúcie na preklenovaciu banku.

74

Ako uvádza vnútroštátny súd, je nesporné, že rozhodnutie z augusta 2014 a rozhodnutia z 29. decembra 2015, ktoré prijala Centrálna banka Portugalska voči BES a ktorými bola časť aktív a pasív tejto úverovej inštitúcie prevedená na preklenovaciu banku, a to Novo Banco, predstavujú reorganizačné opatrenia v zmysle smernice 2001/24.

75

Táto smernica, ako vyplýva najmä z jej odôvodnení 4 a 16, je založená na zásadách jednotnosti a univerzálnosti a ako zásadu stanovuje vzájomné uznávanie reorganizačných opatrení, ako aj ich účinkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, Banco de Portugal a i., C‑504/19, EU:C:2021:335, bod 33), bez toho, aby sa snažila harmonizovať vnútroštátnu právnu úpravu v tejto oblasti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. septembra 2022, Banka Slovenije, C‑45/21, EU:C:2022:670, bod 121 a citovanú judikatúru).

76

Podľa článku 3 ods. 2 smernice 2001/24 sa totiž reorganizačné opatrenia v zásade uplatňujú v súlade s právom domovského členského štátu. Na jednej strane z druhého pododseku tohto ustanovenia vyplýva, že tieto opatrenia sú plne účinné v súlade s právnymi predpismi tohto členského štátu v celej Únii bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek aj vo vzťahu k tretím osobám v iných členských štátoch, aj keď predpisy hostiteľského členského štátu vzťahujúce sa na ne neustanovujú takéto opatrenia, alebo ich realizáciu viažu na podmienky, ktoré nie sú splnené. Na druhej strane podľa tretieho pododseku uvedeného ustanovenia reorganizačné opatrenia majú účinky v celej Únii od okamihu, keď nadobudnú účinnosť v domovskom členskom štáte.

77

Tieto ustanovenia tak v zásade stanovujú, že právo členského štátu, v ktorom sa začalo konanie (lex concursus), upravuje reorganizačné opatrenia úverových inštitúcií, ako aj ich účinky, okrem výnimiek, ktoré si vyžadujú v niektorých prípadoch výslovne uvedených v smernici 2001/24 nevyhnutné zmiernenie zásady uplatniteľnosti práva domovského členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, Banco de Portugal a i., C‑504/19, EU:C:2021:335, body 34 a 35, ako aj citovanú judikatúru).

78

Pokiaľ ide o uverejnenie takýchto reorganizačných opatrení, treba najskôr uviesť, že podľa článku 6 ods. 1 smernice 2001/24, ak vykonanie reorganizačných opatrení prijatých v súlade s článkom 3 ods. 1 a 2 tejto smernice môže ovplyvniť práva tretích osôb v hostiteľskom členskom štáte a ak je v domovskom členskom štáte možné podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu nariaďujúcemu tieto opatrenia, správne alebo súdne orgány domovského členského štátu, správca alebo akákoľvek osoba oprávnená na tieto účely v tomto členskom štáte uverejnia výňatok svojho rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie a dvoch národných novinách v každom hostiteľskom členskom štáte, najmä s cieľom umožniť včasný výkon práva na podanie opravného prostriedku.

79

Článok 6 ods. 1 smernice 2001/24 tak podmieňuje povinnosť uverejniť reorganizačné opatrenia splnením dvoch kumulatívnych podmienok. Na jednej strane tieto opatrenia musia svojou povahou ovplyvniť práva tretích osôb v hostiteľskom členskom štáte a na druhej strane musí v domovskom členskom štáte existovať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým sa uvedené opatrenia nariaďujú.

80

Ako sa domnieva vnútroštátny súd, tieto podmienky sa zdajú byť splnené, pokiaľ ide o reorganizačné opatrenia dotknuté vo veciach samých. Na jednej strane totiž, ako to potvrdzuje portugalská vláda vo svojich písomných pripomienkach a v súlade s ustanoveniami RGICSF, rozhodnutie Centrálnej banky Portugalska, ktorým sa prijímajú takéto opatrenia, možno v Portugalsku napadnúť žalobou za podmienok stanovených právnou úpravou upravujúcou správne súdnictvo. Na druhej strane jednotlivci vo veciach samých, ktorí majú bydlisko alebo sú usadení v hostiteľskom členskom štáte, a klienti úverovej inštitúcie, na ktorú sa vzťahujú tieto opatrenia, môžu byť týmito opatreniami dotknutí.

81

V rámci týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania teda nie je potrebné skúmať platnosť takýchto podmienok z hľadiska článku 47 Charty.

82

V súlade s článkom 6 ods. 4 smernice 2001/24 príslušným orgánom členského štátu pôvodu prináleží uverejniť výňatok, predmet a právny základ prijatého rozhodnutia, lehoty na podanie opravného prostriedku, najmä ľahko zrozumiteľný údaj o dátume uplynutia týchto lehôt a presnú adresu orgánov alebo súdov príslušných na prejednanie opravného prostriedku.

83

Keďže povinnosť príslušných orgánov domovského členského štátu uverejniť najmä údaje týkajúce sa lehôt na podanie opravného prostriedku sa logicky môže týkať len opravných prostriedkov, ktoré možno podať v tomto členskom štáte, treba konštatovať, že cieľom článku 6 ods. 1 až 4 smernice 2001/24 je upraviť informovanie veriteľov dotknutej úverovej inštitúcie, aby mohli v domovskom členskom štáte uplatniť svoje právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiam nariaďujúcim reorganizačné opatrenia tejto inštitúcie, a to v súlade so zásadou rovnakého prístupu vo vzťahu k veriteľom s týmito veriteľmi tak, ako je táto zásada pripomenutá v odôvodnení 12 tejto smernice.

84

Napokon treba pripomenúť, že podľa článku 6 ods. 5 smernice 2001/24 reorganizačné opatrenia platia bez ohľadu na opatrenia týkajúce sa uverejnenia ustanovené v odsekoch 1 až 3 tohto článku a sú plne účinné voči veriteľom, pokiaľ správne alebo súdne orgány domovského členského štátu, alebo zákony tohto členského štátu, ktorými sa tieto opatrenia riadia, neustanovujú inak.

85

Z uvedeného vyplýva, že neuverejnenie reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte podľa pravidiel a postupov stanovených v článku 6 ods. 1 až 4 smernice 2001/24 nemá za následok spochybnenie zásad jednoty a univerzálnosti, ako aj vzájomného uznávania účinkov týchto opatrení v hostiteľskom členskom štáte, ako boli pripomenuté v bodoch 75 a 76 tohto rozsudku. Takéto neuverejnenie teda nemôže viesť ani k neplatnosti týchto opatrení, ani k nemožnosti namietať ich účinky v hostiteľskom členskom štáte.

86

Na základe toho treba konštatovať, že smernica 2001/24 sa obmedzuje len na vylúčenie možnosti, že by neuverejnenie reorganizačných opatrení mohlo byť sankcionované ich neplatnosťou alebo nevykonateľnosťou ich účinkov v hostiteľskom členskom štáte, pričom nestanovuje a ešte menej harmonizuje iné druhy sankcií. V dôsledku toho prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby upravil procesné podmienky určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. Takéto pravidlá však nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a nesmú viesť v praxi k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity) (rozsudok z 20. septembra 2018, Rudigier, C‑518/17, EU:C:2018:757, bod 61 a citovaná judikatúra).

87

Je potrebné tiež pripomenúť, že členské štáty sú pri vykonávaní práva Únie povinné zabezpečiť dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 prvom odseku Charty, ktorý predstavuje potvrdenie zásady účinnej súdnej ochrany [rozsudok z 15. apríla 2021, État belge (Okolnosti, ktoré nastali po rozhodnutí o odovzdaní), C‑194/19, EU:C:2021:270, bod 43].

88

Ako bolo spresnené v bode 83 tohto rozsudku, cieľom uverejnenia stanoveného v článku 6 smernice 2001/24 je zabezpečiť v domovskom členskom štáte ochranu práva dotknutých osôb podať opravný prostriedok proti rozhodnutiam, ktorými sa nariaďujú reorganizačné opatrenia týkajúce sa úverovej inštitúcie, vrátane najmä práva veriteľov tejto inštitúcie usadených v hostiteľskom členskom štáte.

89

Z uvedeného vyplýva, že ak reorganizačné opatrenia neboli uverejnené v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 6 smernice 2001/24, právo domovského členského štátu musí umožniť osobám, ktorých práva zaručené právom Únie sú takýmito opatreniami dotknuté a ktoré sú usadené alebo majú bydlisko v hostiteľskom členskom štáte, podať opravný prostriedok proti týmto opatreniam v primeranej lehote od okamihu, keď im boli tieto opatrenia oznámené, alebo sa o nich dozvedeli, alebo sa mali o nich riadne dozvedieť.

90

Súdny dvor v tejto súvislosti uznal zlučiteľnosť stanovenia primeraných prekluzívnych lehôt na podanie žalôb so zásadou efektivity v záujme právnej istoty, ktorá chráni tak dotknutú osobu a dotknutý správny orgán (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. marca 2009, Danske Slagterier, C‑445/06, EU:C:2009:178, bod 32 a citovanú judikatúru). Súdny dvor tiež rozhodol, že nemožno považovať za nadmerné sťaženie, ak sa stanoví lehota na podanie opravného prostriedku, ktorá začne plynúť až odo dňa, keď sa dotknutá osoba dozvedela, alebo prinajmenšom mala dozvedieť o opatreniach, ktoré jej spôsobujú ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2019, Flausch a i., C‑280/18, EU:C:2019:928, bod 55, ako aj citovanú judikatúru).

91

Vnútroštátny súd tak musí na jednej strane a bez ohľadu na okolnosť, ako uviedol generálny advokát v bodoch 77 a 86 svojich návrhov, že ustanovenia smernice 2014/59 nie sú uplatniteľné na spory vo veci samej, zohľadniť informácie uverejnené portugalskými orgánmi podľa článku 83 ods. 4 tejto smernice, ako aj informácie oznámené zo strany BES a/alebo Novo Banco, s cieľom určiť okamih, od ktorého sa klienti vo veciach samých dozvedeli alebo sa mali dozvedieť o rozhodnutiach Centrálnej banky Portugalska. Na druhej strane vnútroštátny súd bude musieť zohľadniť pripomienky portugalskej vlády, prípadne potvrdené judikatúrou súdov domovského členského štátu, podľa ktorých procesné právo tohto členského štátu zaručuje, že v prípade neuverejnenia takého správneho aktu, akým je rozhodnutie Centrálnej banky Portugalska o reorganizácii úverovej inštitúcie, môže byť tento akt napadnutý opravným prostriedkom od okamihu, keď sa poškodené osoby dozvedeli alebo mali dozvedieť o uvedenom akte alebo jeho vykonaní podľa toho, čo nastane skôr.

92

Okrem toho článok 47 prvý odsek Charty nebráni tomu, aby sa stanovili primerané lehoty na podanie opravného prostriedku s cieľom napadnúť rozhodnutie vnútroštátneho orgánu, ktorým sa vykonáva právo Únie a ktoré môže porušovať jedno z práv, ktoré z neho vyplýva jednotlivcom.

93

Navyše ani tento článok 47, ani zásada efektivity nestanovujú, že opravný prostriedok stanovený právom domovského členského štátu proti rozhodnutiu, ktorým vnútroštátny orgán prijme reorganizačné opatrenie, má mať odkladný účinok, na základe ktorého by boli účinky tohto rozhodnutia automaticky pozastavené až do rozhodnutia o takomto opravnom prostriedku.

94

Pokiaľ ide ďalej o zásadu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti zaručenú v článku 21 ods. 2 Charty, nebolo tvrdené ani preukázané, že uznanie účinkov reorganizačných opatrení v hostiteľskom členskom štáte, ako je stanovené v článku 3 ods. 2 smernice 2001/24, sa uplatňuje odlišne v závislosti od štátnej príslušnosti osoby podliehajúcej súdnej právomoci.

95

Pokiaľ ide napokon o zásadu právnej istoty, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry táto zásada jednak vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné a presné a aby jednak ich uplatnenie bolo pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné, najmä ak môžu mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a podniky. Uvedená zásada konkrétne vyžaduje, aby právna úprava dotknutým osobám umožnila s istotou poznať rozsah povinností, ktoré im táto úprava stanovuje, a aby mali možnosť jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, Banco de Portugal a i., C‑504/19, EU:C:2021:335, bod 51, ako aj citovanú judikatúru).

96

V prejednávanej veci na jednej strane podľa ustanovení smernice 2001/24 hostiteľský členský štát musí zabezpečiť na svojom území bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek uznanie účinkov reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte bez ohľadu na okolnosť, že tieto opatrenia neboli uverejnené podľa článku 6 ods. 1 tejto smernice. Na druhej strane treba konštatovať, že v čase, keď klienti Novo Banco podali svoje žaloby na španielske súdy v roku 2017, reorganizačné opatrenia boli predmetom rôznych opatrení týkajúcich sa uverejnenia, ktoré boli zabezpečené tak portugalskými orgánmi, ako aj španielskymi orgánmi. Z toho vyplýva, že s výhradou overenia, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, klienti Novo Banco disponovali v čase podania svojich žalôb všetky informáciami potrebnými na to, aby sa pri plnom vedomí rozhodli o podaní týchto žalôb, ako aj na to, aby s istotou určili subjekt, proti ktorému mali byť tieto žaloby podané.

97

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvé otázky odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 a článok 6 smernice 2001/24 v spojení s článkom 21 ods. 2 a článkom 47 prvým odsekom Charty, ako aj so zásadou právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby v prípade nevykonania uverejnenia stanoveného v článku 6 ods. 1 tejto smernice súd iného členského štátu, než je domovský členský štát, uznal účinky reorganizačného opatrenia prijatého pred podaním návrhu na tento súd voči úverovej inštitúcii, ktorá čiastočne previedla povinnosti a záväzky tejto inštitúcie na preklenovaciu banku.

98

Svojimi druhými otázkami vo veciach C‑498/22 a C‑499/22 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 2 smernice 2001/24 v spojení s článkom 47 prvým odsekom Charty, ako aj so zásadou právnej istoty vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa v hostiteľskom členskom štáte uznali účinky reorganizačného opatrenia prijatého v domovskom členskom štáte voči úverovej inštitúcii, ktorým boli čiastočne prevedené záväzky a zodpovednosti tejto inštitúcie na preklenovaciu banku, kontrolovanú orgánom verejnej moci uplatňujúcim právo Únie, keď klienti tejto preklenovacej banky tvrdia, že na základe legitímnej dôvery očakávali, že uvedená preklenovacia banka vzhľadom na svoje neskoršie konanie tiež prevzala zodpovednosť nad pasívami zodpovedajúcimi všetkým záväzkom a zodpovednostiam tejto úverovej inštitúcie voči týmto klientom.

99

Na úvod treba uviesť, že táto otázka vychádza z predpokladu, že klienti preklenovacej banky, akou je Novo Banco, ktorej základné imanie dočasne vlastnil orgán verejnej moci členského štátu na účely jej konečnej privatizácie, sa môžu odvolávať na zásadu ochrany legitímnej dôvery voči tejto preklenovacej banke.

100

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora zásada ochrany legitímnej dôvery patrí medzi základné zásady Únie (rozsudok z 26. júla 2017, Europa Way a Persidera, C‑560/15, EU:C:2017:593, bod 79, ako aj citovaná judikatúra), ktorú musia dodržiavať inštitúcie Únie, ale aj členské štáty pri prijímaní opatrení, ktorými vykonávajú právo Únie, najmä pri výkone právomocí, ktoré im zverujú smernice Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júla 2017, Europa Way a Persidera, C‑560/15, EU:C:2017:593, bod 79, ako aj zo 17. novembra 2022, Avicarvil Farms, C‑443/21, EU:C:2022:899, bod 38 a citovanú judikatúru).

101

Právo odvolávať sa na túto zásadu sa vzťahuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci, u ktorej správny orgán vyvolal odôvodnené očakávania z dôvodu konkrétnych ubezpečení, ktoré jej poskytol (rozsudky z 9. júla 2015, Salomie a Oltean, C‑183/14, EU:C:2015:454, bod 44, ako aj z 20. januára 2022, Air Berlin, C‑165/20, EU:C:2022:42, bod 51 a citovaná judikatúra).

102

Súdny dvor naopak odmietol pripustiť možnosť odvolávať sa na túto zásadu voči súkromnoprávnemu subjektu na účely uplatnenia práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na vstupe (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. februára 2018, Kreuzmayr, C‑628/16, EU:C:2018:84, bod 47) alebo v rámci sporu, v ktorom proti sebe stoja výlučne vnútroštátne správne orgány (pozri v tomto zmysle rozsudok z 31. marca 2022, Smetna palata na Republika Bălgarija, C‑195/21, EU:C:2022:239, bod 65 a citovanú judikatúru), takže právo osoby podliehajúcej súdnej právomoci dovolávať sa uvedenej zásady sa v práve Únie vzťahuje len na konkrétne uistenia, ktoré jej poskytol orgán verejnej moci.

103

V prejednávanej veci, ako uviedol generálny advokát v bode 98 svojich návrhov, považovať preklenovaciu banku, akou je Novo Banco, za správny orgán vykonávajúci právo Únie, zatiaľ čo bola zriadená vo forme súkromnoprávnej úverovej inštitúcie bez akejkoľvek prehnanej právomoci podľa všeobecného práva na plnenie úlohy vo verejnom záujme, by znamenalo ísť nad rámec prípadov, v ktorých sa osoba podliehajúca súdnej právomoci môže odvolávať na zásadu ochrany legitímnej dôvery. Okolnosť, že základné imanie tejto úverovej inštitúcie bolo dočasne kontrolované orgánom verejnej moci, akým je Fond na riešenie krízových situácií, na účely jej privatizácie, nemôže zmeniť toto konštatovanie. Táto samotná okolnosť totiž netransformuje úverovú inštitúciu pôsobiacu na konkurenčnom trhu bankových a finančných služieb na vnútroštátny správny orgán.

104

Na druhé otázky položené vo veciach C‑498/22 a C‑499/22 treba teda odpovedať tak, že článok 3 ods. 2 smernice 2001/24 v spojení s článkom 47 prvým odsekom Charty a zásadou právnej istoty sa má vykladať v tom zmysle, že jednotlivci sa nemôžu odvolávať na zásadu ochrany legitímnej dôvery vo vzťahu k preklenovacej banke, ktorá je súkromnoprávnym subjektom bez akejkoľvek mimoriadnej právomoci podľa všeobecného práva, ktorá bola zriadená v rámci reorganizačných opatrení úverovej inštitúcie, ktorej boli pôvodne klientmi, s cieľom vyvodiť zodpovednosť tejto preklenovacej banky za predzmluvné a zmluvné záväzky súvisiace so zmluvami, ktoré boli predtým uzavreté s touto úverovou inštitúciou. Samotná okolnosť, že uvedená úverová inštitúcia bola dočasne kontrolovaná orgánom verejnej moci na účely jej privatizácie, nemôže robiť z tej istej úverovej inštitúcie pôsobiacej na konkurenčnom trhu bankových a finančných služieb vnútroštátny správny orgán.

105

Svojimi tretími otázkami vo veciach C‑498/22 a C‑499/22, ako aj druhou otázkou vo veci C‑500/22 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 17 Charty a zásada právnej istoty vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby boli v hostiteľskom členskom štáte uznané účinky reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte na základe smernice 2001/24, ktoré stanovujú zriadenie preklenovacej banky a zachovanie záväzku zaplatiť dlžné sumy na základe predzmluvnej alebo zmluvnej zodpovednosti v pasívach banky, ktorá bola predmetom týchto opatrení. Navyše vo veciach C‑498/22 a C‑499/22 sa vnútroštátny súd pýta na zlučiteľnosť takéhoto uznania s článkom 38 Charty, ako aj vo veci C‑498/22 s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13.

106

Na úvod treba zamietnuť argumentáciu, ktorú uvádza najmä Novo Banco, založenú na neprípustnosti tretej otázky predloženej vo veci C‑499/22 z dôvodu, že táto otázka sa týka len zásady uvedenej v článku 38 Charty, keďže žiadne ustanovenie sekundárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľov, vrátane smernice 93/13, sa v prejednávanej veci neuplatňuje. Na jednej strane totiž uznanie účinkov reorganizačného opatrenia úverovej inštitúcie prijatého v domovskom členskom štáte, ktorým sa preberá povinnosť stanovená v článku 3 ods. 2 smernice 2001/24, v hostiteľskom členskom štáte predstavuje vykonanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Táto Charta je teda uplatniteľná na spor vo veci samej vo veci C‑499/22 a na uvedenú otázku treba odpovedať z vecného hľadiska. Na druhej strane a v každom prípade zo samotného znenia tejto poslednej otázky vyplýva, že vnútroštátny súd sa Súdneho dvora nepýta len na dodržiavanie zásady uvedenej v článku 38 Charty, ale aj na zásadu vlastniť majetok, ako je zaručená v článku 17 Charty.

107

Treba teda postupne preskúmať, či sa článok 17 Charty, zásada právnej istoty, článok 38 Charty a článok 6 ods. 1 smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia uznaniu účinkov reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte na základe smernice 2001/24, ktorá stanovuje zriadenie preklenovacej banky a zachovanie povinnosti zaplatiť dlžné sumy na základe predzmluvnej alebo zmluvnej zodpovednosti v pasívach banky, ktorá bola predmetom týchto opatrení.

108

Podľa článku 17 ods. 1 Charty má každý právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom. Okrem toho v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty výkon práv a slobôd zakotvených v Charte, akým je vlastnícke právo, možno obmedziť vtedy, keď sú takéto obmedzenia ustanovené zákonom, rešpektujú podstatu týchto práv a slobôd a za predpokladu dodržania zásady proporcionality sú nevyhnutné a skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo potrebe ochrany práv a slobôd iných.

109

Pokiaľ ide v prvom rade o ochranu priznanú článkom 17 ods. 1 Charty, podľa ustálenej judikatúry sa táto ochrana týka majetkových práv, z ktorých podľa dotknutého právneho poriadku vyplýva nadobudnuté právne postavenie, ktoré umožňuje ich majiteľom nezávislý výkon týchto práv na ich vlastný účet (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. augusta 2022, HOLD Alapkezelő, C‑352/20, EU:C:2022:606, bod 72 a citovanú judikatúru). Súdny dvor tak uznal, že akcie alebo dlhopisy obchodovateľné na kapitálových trhoch predstavujú takéto práva, ktoré sa môže vzťahovať ochrana zaručená článkom 17 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i., C‑83/20, EU:C:2022:346, body 40 a 43).

110

Je preto potrebné overiť, či sa situácia, o ktorú ide v každom z konaní vo veci samej, týka majetkového práva, z ktorého vyplýva nadobudnuté právne postavenie, ktoré umožňuje ich majiteľom nezávislý výkon týchto práv na ich vlastný účet.

111

Čo sa týka v prvom rade prioritného dlhopisu, ktorý nadobudla POSB na sekundárnom kapitálovom trhu, o ktorý ide vo veci C‑500/22, vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 109 tohto rozsudku je nepochybné, že takýto prioritný dlhopis, najmä v rozsahu, v akom v zásade vedie k zaplateniu ročných výnosov z dlhopisov a v konečnom dôsledku k vráteniu jeho nominálnej hodnoty, má majetkovú hodnotu a priznáva svojmu majiteľovi nadobudnuté právne postavenie umožňujúce nezávislý výkon práv, ktoré z neho vyplývajú.

112

Pokiaľ ide o pohľadávku, o ktorú ide v spore vo veci C‑498/22, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcej sa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Paríži 20. marca 1952, vyplýva, že pojem „majetok“ sa môže vzťahovať tak na „súčasný majetok“, ako aj na „majetkové hodnoty“, vrátane pohľadávok, na základe ktorých môže dotknutá osoba tvrdiť, že má prinajmenšom „legitímne očakávanie“ dosiahnuť skutočné užívanie vlastníckeho práva. Ak má dotknutý majetkový záujem povahu pohľadávky, možno ho považovať za „majetkovú hodnotu“ len vtedy, ak má dostatočný právny základ, najmä ak je potvrdený ustálenou judikatúrou (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 28. septembra 2004, Kopecký v. Slovensko, CE:ECHR:2004:1004JUD004363109, body 35 a 52, ako aj rozsudok ESĽP, 20. marca 2018, Radomilja a i. v. Chorvátsko, CE:ECHR:2018:1216JUD005226510, bod 142).

113

Ako uviedol generálny advokát v bode 111 svojich návrhov, pohľadávka, o ktorú ide vo veci C‑498/22, súvisí s principiálnou povinnosťou úverovej inštitúcie vrátiť úroky získané na základe podmienky „minimálnej sadzby“, ktorá bola vyhlásená za nekalú a ktorá je uvedená v zmluve o hypotekárnom úvere uzavretej so spotrebiteľom, bez toho, aby mohla obmedziť vrátenie týchto úrokov na obdobie po vyhlásení nekalej povahy tejto podmienky v súlade s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa výkladu článku 6 ods. 1 smernice 93/13 [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, body 61 a 62, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, body 57 a 58]. Z toho vyplýva, že držiteľ tejto pohľadávky by mohol prinajmenšom tvrdiť, že má „legitímne očakávanie“ dosiahnuť skutočné užívanie vlastníckeho práva, a tak sa naňho môže vzťahovať ochrana zaručená článkom 17 ods. 1 Charty.

114

Pokiaľ ide napokon o pohľadávku, o ktorú ide vo veci C‑499/22, teda pohľadávku súvisiacu s chybnými informáciami pred uzavretím zmluvy týkajúcej sa rizík, ktoré obsahoval finančný nástroj, ktorý J. M. F. T. a M. H. D. S. uzavreli u BES, keďže dostatočná povaha informácie pred uzavretím zmluvy musí byť predmetom súdneho posúdenia v závislosti od okolností každého jednotlivého prípadu, a to tak z hľadiska jej vecnej správnosti, ako aj z hľadiska jej rozsahu, vnútroštátnemu súdu prináleží preskúmať, či táto pohľadávka spĺňa podmienky stanovené v bode 110 tohto rozsudku, a najmä či vnútroštátna judikatúra, ktorá voči úverovej inštitúcii ukladá oznamovaciu povinnosť pred uzavretím zmluvy, je dostatočne preukázaná na to, aby osoba, ktorá sa odvoláva na porušenie takejto povinnosti, mohla mať „legitímne očakávanie“ dosiahnuť skutočný prospech z uvedenej pohľadávky.

115

Pokiaľ ide v druhom rade o otázku, či v súvislosti s týmito pohľadávkami má uznanie účinkov reorganizačných opatrení prijatých voči BES v súlade s článkom 3 ods. 2 smernice 2001/24 v hostiteľskom členskom štáte za následok zbavenie majetku v zmysle článku 17 ods. 1 druhej vety Charty, alebo sa podobá právnej úprave týkajúcej sa užívania majetku v zmysle článku 17 ods. 1 tretej vety Charty, Súdny dvor rozhodol, že prijatie týchto reorganizačných opatrení, ktoré stanovujú najmä prevod aktív z úverovej inštitúcie na preklenovaciu banku, domovským členským štátom predstavuje právnu úpravu užívania majetku v zmysle tohto posledného uvedeného ustanovenia, ktorá môže zasiahnuť do vlastníckeho práva veriteľov tejto úverovej inštitúcie, ako sú držitelia dlhopisov, ktorých pohľadávky neboli prevedené na túto preklenovaciu banku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i., C‑83/20, EU:C:2022:346, bod 50).

116

Okolnosť, že účinky reorganizačných opatrení sa stali uplatniteľnými v hostiteľskom členskom štáte na základe povinnosti vzájomného uznávania týchto opatrení, ako vyplýva z článku 3 ods. 2 smernice 2001/24, nemení túto analýzu, ako to v podstate uviedol generálny advokát v bode 117 svojich návrhov.

117

Zostáva overiť, či v súlade so znením článku 17 ods. 1 tretej vety v spojení s článkom 52 ods. 1 Charty sú účinky reorganizačných opatrení v hostiteľskom členskom štáte, na základe ktorých sú pohľadávky, o ktoré ide vo veci samej, zahrnuté do pasív BES Španielsko, stanovené zákonom, rešpektujú podstatu vlastníckeho práva a sú primerané, pričom práve vzhľadom na všeobecný záujem uvádzaný na odôvodnenie takýchto reorganizačných opatrení je nutné dbať o dodržiavanie zásady proporcionality stanovenej v článku 52 ods. 1 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2019, Komisia/Maďarsko (Užívanie poľnohospodárskych pozemkov), C‑235/17, EU:C:2019:432, body 88 a 89].

118

V prejednávanej veci v prvom rade obmedzenia práv veriteľov úverovej inštitúcie, ktoré vyplývajú z dotknutých reorganizačných opatrení, ako aj uznanie ich účinkov v hostiteľskom členskom štáte vyplývajú tak z ustanovení smernice 2001/24, ako aj z vnútroštátnej právnej úpravy preberajúcej túto smernicu, či už prostredníctvom RGICSF v Portugalsku, na základe ktorého boli tieto opatrenia prijaté, alebo či už v Španielsku zákonom č. 6/2005, na základe ktorého boli účinky uvedených opatrení uznané v tomto členskom štáte. Okrem toho, hoci je pravda, že pokiaľ ide o pohľadávku, o ktorú ide vo veci C‑500/22, ktorej bola BES zbavená na základe rozhodnutia z augusta 2014, táto pohľadávka bola opäť so spätnou účinnosťou prevedená na pasíva spoločnosti BES na základe rozhodnutí z 29. decembra 2015, zdá sa, že možnosť zmeny tých istých opatrení so spätným účinkom bola osobitne stanovená nielen v relevantných ustanoveniach RGICSF, ale aj v rozhodnutí z augusta 2014 bez toho, aby v súlade s judikatúrou Súdneho dvora smernica 2001/24 bránila takejto zmene domovským členským štátom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2021, Banco de Portugal a i., C‑504/19, EU:C:2021:335, bod 61, ako aj citovanú judikatúru). Z toho vyplýva, že obmedzenia práv veriteľov dotknutej úverovej inštitúcie sú stanovené zákonom v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.

119

Keďže reorganizačné opatrenia dotknutej úverovej inštitúcie, ako aj uznanie ich účinkov v hostiteľskom členskom štáte nepredstavujú zbavenie majetku, ale, ako bolo uvedené v bode 115 tohto rozsudku, právnu úpravu užívania majetku, nemôžu zasahovať do podstaty vlastníckeho práva alebo do jeho samotnej podstaty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i., C‑83/20, EU:C:2022:346, bod 53).

120

Navyše treba konštatovať, že prijatie týchto opatrení a uznanie ich účinkov v hostiteľskom členskom štáte, ako vyplývajú zo smernice 2001/24, zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu uznaným Úniou v zmysle článku 17 ods. 1 tretej vety a článku 52 ods. 1 Charty. Ako už totiž Súdny dvor pripustil, prijatie takýchto opatrení v bankovom sektore zodpovedá cieľu všeobecného záujmu sledovanému Úniou, a to cieľu zabezpečiť stabilitu bankového systému, najmä eurozóny, a zabrániť systémovému riziku (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, body 71 a 72, ako aj z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i., C‑83/20, EU:C:2022:346, bod 54 a citovanú judikatúru).

121

Pokiaľ ide napokon o otázku, či obmedzenia, ktoré obsahujú opatrenia na riešenie krízovej situácie, ako aj uznanie ich účinkov v hostiteľskom členskom štáte vo vzťahu k výkonu práv uvedených v článku 17 ods. 1 Charty, idú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov všeobecného záujmu, o ktoré ide vo veci samej, treba na jednej strane pripomenúť, že vzhľadom na osobitný hospodársky kontext majú členské štáty širokú mieru voľnej úvahy pri prijímaní rozhodnutí v hospodárskej oblasti a sú najspôsobilejšie určiť opatrenia, prostredníctvom ktorých možno dosiahnuť sledovaný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i., C‑83/20, EU:C:2022:346, bod 55, ako aj citovanú judikatúru).

122

V tejto súvislosti, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 119 svojich návrhov, reorganizačné opatrenia majú zmysel len vtedy, ak dochádza k triedeniu pasív a aktív neživotaschopnej úverovej inštitúcie, a to v prejednávanej veci spoločnosti BES, s cieľom dosiahnuť ciele všeobecného záujmu, ktoré tieto opatrenia sledujú, teda zabezpečiť stabilitu bankového systému a zabrániť systémovému riziku.

123

Na druhej strane, ako v podstate uviedli španielska a portugalská vláda vo svojich písomných pripomienkach, tieto opatrenia, ako aj uznanie ich účinkov v hostiteľskom členskom štáte, sa zdajú byť v súlade so zásadou proporcionality, keďže podľa ustanovení RGICSF majú veritelia, ktorých pohľadávky neboli prevedené na preklenovaciu banku, právo dostať sumu, ktorá nie je nižšia ako suma, ktorú by mali získať, ak by dotknutá úverová inštitúcia vstúpila do likvidácie na základe bežných konkurzných konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2022, BPC Lux 2 a i., C‑83/20, EU:C:2022:346, bod 58).

124

Vzhľadom na to treba pripomenúť, že pohľadávka, o ktorú ide vo veci C‑500/22, vyplýva z kúpnej zmluvy, ktorá nebola uzavretá so spoločnosťou BES, ale s Novo Banco, pričom jej predmetom bol záväzok, ktorý bol ku dňu uzavretia tejto zmluvy súčasťou majetku Novo Banco na základe rozhodnutia z augusta 2014, a pasíva spoločnosti BES boli zahrnuté do pasív z tohto záväzku až rozhodnutiami z 29. decembra 2015.

125

Je pravda, ako je pripomenuté v bode 118 tohto rozsudku, že smernica 2001/24 nebráni tomu, aby domovský členský štát zmenil, hoci aj so spätnou účinnosťou, právny režim uplatniteľný na reorganizačné opatrenia.

126

Z uvedeného však automaticky nevyplýva, že takéto retroaktívne reorganizačné opatrenia nemôžu v žiadnom prípade porušiť právo vlastniť majetok, ako je zaručené v článku 17 Charty. V súlade s článkom 52 ods. 1 Charty a ako bolo uvedené v bode 117 tohto rozsudku, totiž tieto reorganizačné opatrenia musia byť v súlade so zásadou proporcionality, pričom o dodržiavanie tejto zásady treba dbať práve vzhľadom na všeobecný záujem uvádzaný na ich odôvodnenie.

127

V prejednávanej veci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil dodržanie tejto poslednej uvedenej požiadavky s prihliadnutím najmä jednak na skutočnosť, že odsek 2 prílohy 2 k rozhodnutiu z augusta 2014 výslovne stanovoval možnosť previesť alebo „opätovne previesť“ určité aktíva a pasíva medzi Novo Banco a spoločnosťou BES, a jednak na postavenie veriteľa dotknutého vo veci C‑500/22 ako obchodníka.

128

Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady právnej istoty, ktorej požiadavky boli pripomenuté v bode 95 tohto rozsudku, treba zdôrazniť, že v súlade s článkom 2 siedmou zarážkou smernice 2001/24 sú reorganizačné opatrenia tie, ktoré sú určené na zachovanie alebo obnovenie finančnej situácie úverovej inštitúcie a ktoré by mohli mať vplyv na predtým jestvujúce práva tretích osôb vrátane opatrení spojených s možnosťou zníženia pohľadávok. Tieto opatrenia sú v súlade s právnymi predpismi členského štátu, v ktorom boli prijaté, účinné v celej Únii, bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek, a to aj voči tretím stranám v iných členských štátoch, v súlade s článkom 3 ods. 2 tejto smernice.

129

Keďže je nesporné, že rozhodnutie z augusta 2014 a rozhodnutie z 29. decembra 2015 sú reorganizačnými opatreniami v zmysle smernice 2001/24, ktoré boli prijaté na základe RGICSF a ktoré vykonali triedenie pasív a aktív neživotaschopnej úverovej inštitúcie, veritelia vo veciach samých mohli očakávať, že určité záväzky, napríklad tie, ktoré vyplývajú z nesprávnosti predzmluvnej informácie poskytnutej spoločnosťou BES, o ktorú ide vo veci C‑499/22, alebo niektoré riziká, ako sú tie, ktoré sú predmetom sporov vo veciach C‑498/22 a C‑500/22, sa neprevedú na dotknutú preklenovaciu banku. Okrem toho z prílohy 2 odseku 1 písm. b) bodu v) rozhodnutia z augusta 2014 vyplýva, že v majetku spoločnosti BES zostáva „akákoľvek zodpovednosť alebo [akékoľvek] riziko, najmä tie, ktoré vyplývajú z podvodu alebo porušenia regulačných, trestnoprávnych alebo správnych ustanovení alebo rozhodnutí“.

130

Ako však bolo uvedené v bode 118 tohto rozsudku, podľa rozhodnutia z augusta 2014 bola BES zbavená pohľadávky, o ktorú ide vo veci C‑500/22, keďže táto pohľadávka so spätnou účinnosťou zahŕňala pasíva spoločnosti BES až na základe rozhodnutí z 29. decembra 2015, v súlade s relevantnými ustanoveniami RGICSF.

131

Ako pritom uviedol Súdny dvor, zásada právnej istoty bráni retroaktívnemu uplatneniu nového pravidla okrem prípadov, keď si to vyžaduje cieľ všeobecného záujmu a keď je legitímna dôvera dotknutých osôb riadne rešpektovaná (rozsudok z 25. januára 2022, VYSOČINA WIND, C‑181/20, EU:C:2022:51, body 49 a 59).

132

V tejto súvislosti retroaktívna zmena totožnosti dlžníka pohľadávky dotknutej vo veci C‑500/22 môže byť primerane odôvodnená cieľom všeobecného záujmu spočívajúcim v zabezpečení stability bankového systému a zabránení systémovému riziku. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v bode 127 tohto rozsudku nie je vylúčené, že legitímna dôvera veriteľa v tejto veci bola riadne rešpektovaná, čo v každom prípade prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

133

Napokon treba preskúmať otázky vnútroštátneho súdu položené vo veciach C‑498/22 a C‑499/22 týkajúce sa zlučiteľnosti dotknutých reorganizačných opatrení a uznania ich účinkov v hostiteľskom členskom štáte s ochranou spotrebiteľov.

134

Pokiaľ ide po prvé o vec C‑499/22, treba uviesť, že tieto otázky sa týkajú výlučne výkladu článku 38 Charty, ktorý stanovuje, že politiky Únie zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa. Vnútroštátny súd však nespresňuje, či klienti Novo Banco, ktorí sú účastníkmi konania v tejto veci, majú postavenie spotrebiteľov na základe právneho aktu Únie, z ktorého by mohli prípadne byť vyvodené práva.

135

Za týchto podmienok by odpoveď na túto časť tretej otázky položenej vo veci C‑499/22 znamenala poskytnutie poradného stanoviska k hypotetickej otázke v rozpore s úlohou zverenou Súdnemu dvoru v rámci súdnej spolupráce zakotvenej v článku 267 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2022, Stichting Rookpreventie Jeugd a i., C‑160/20, EU:C:2022:101, bod 84, ako aj citovanú judikatúru).

136

Po druhé, inak je to však v prípade sporu vo veci C‑498/22. Z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že v rámci tohto sporu sa C. F. O. ako spotrebiteľ domáha na základe smernice 93/13 retroaktívneho vrátenia súm, ktoré boli neoprávnene zaplatené na základe podmienky „minimálnej sadzby“, ktorá bola súdom vyhlásená za nekalú, uvedenej v zmluve o hypotekárnom úvere, ktorú pôvodne uzavrel so spoločnosťou BES Španielsko a ktorá bola prevedená na Novo Banco na základe reorganizačných opatrení, ako sú uznané v Španielsku. C. F. O. konkrétne tvrdí, že vzhľadom na výklad článku 6 ods. 1 smernice 93/13, ktorý podal Súdny dvor v rozsudku z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980), nekalá povaha podmienky „minimálnej sadzby“ má reštitučný účinok vo vzťahu ku všetkých sumám, ktoré neoprávnene vyplatila na základe tejto podmienky a ktoré má znášať Novo Banco.

137

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že požiadavka zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov v politikách Únie, ako vyplýva z článku 38 Charty, platí osobitne na vykonanie smernice 93/13 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2019, Bondora, C‑453/18 a C‑494/18, EU:C:2019:1118, bod 40).

138

Vzhľadom na povahu a význam verejného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, smernica 93/13 ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľmi. Na tento účel prináleží vnútroštátnym súdom povinnosť neuplatniť nekalé podmienky, takže tieto ustanovenia nebudú mať záväzné účinky voči dotknutému spotrebiteľovi s výnimkou prípadu, ak s tým spotrebiteľ nesúhlasí [rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 56 a citovaná judikatúra].

139

Zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, a tak nemôže voči dotknutému spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím preto v zásade musí viesť k navráteniu právnej a skutkovej situácie spotrebiteľa, v ktorej by sa tento spotrebiteľ nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala [rozsudky 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 61, ako aj z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 57].

140

V tomto kontexte Súdny dvor spresnil, že povinnosť vnútroštátneho súdu neuplatniť nekalú zmluvnú podmienku, ktorá ukladá zaplatenie súm, ktoré sa preukážu ako neoprávnené, má v zásade reštitučný účinok, ktorý sa vzťahuje na tieto sumy, keďže neexistencia takého účinku by mohla byť v rozpore s odradzujúcim účinkom, ktorý článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s jej článkom 7 ods. 1 rozšíril na určenie nekalej povahy podmienok nachádzajúcich sa v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa [rozsudok z 15. júna 2023, Bank M. (Dôsledky vyhlásenia zmluvy za neplatnú), C‑520/21, EU:C:2023:478, bod 58 a citovaná judikatúra].

141

Napriek týmto zásadným konštatovaniam však Súdny dvor tiež pripustil, že ochrana spotrebiteľa nemá absolútnu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i., C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 68).

142

Okrem toho, hoci Súdny dvor už pripustil, že je v jednoznačnom všeobecnom záujme, aby sa v celej Únii zabezpečila silná a konzistentná ochrana investorov a veriteľov, tento záujem nemožno chápať tak, za každých okolností prevláda nad všeobecným záujmom zabezpečenia stability finančného systému [pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. novembra 2016, Dowling a i., C‑41/15, EU:C:2016:836, bod 54, ako aj z 5. mája 2022, Banco Santander (Riešenie krízovej situácie banky Banco Popular), C‑410/20, EU:C:2022:351, bod 36].

143

Ako však bolo konštatované v bode 120 tohto rozsudku, prijatie reorganizačných opatrení a uznanie ich účinkov v hostiteľskom členskom štáte, ako vyplývajú zo smernice 2001/24, zodpovedá cieľu všeobecného záujmu sledovanému Úniou, a to cieľu zabezpečiť stabilitu bankového systému, ako aj cieľu zabrániť systémovému riziku.

144

V prejednávanej veci uznanie účinkov reorganizačných opatrení v hostiteľskom členskom štáte, ako vyplýva zo smernice 2001/24, zahŕňa zachovanie zodpovednosti a rizík spojených s uplatnením nadmerných preplatkov z úrokov za obdobie uplatňovania zmluvy o hypotekárnom úvere, ktoré predchádzalo prijatiu rozhodnutia z augusta 2014, v majetku spoločnosti BES. Ochrana spotrebiteľa proti používaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených s predajcom alebo dodávateľom, ako vyplýva z článku 6 ods. 1 smernice 93/13, nemôže viesť až k opomenutiu rozdelenia majetkovej zodpovednosti medzi úverovú inštitúciu v úpadku a preklenovaciu banku, ako bolo stanovené v reorganizačných opatreniach prijatých členským štátom pôvodu.

145

Ak by totiž ochrana priznaná smernicou 93/13 mala umožniť každému spotrebiteľovi v hostiteľskom členskom štáte, ktorý je veriteľom úverovej inštitúcie v úpadku, čeliť uznaniu opatrení, na základe ktorých bolo rozdelenie majetkovej zodpovednosti medzi toto inštitúciou a preklenovaciu banku prijaté domovským členským štátom, zásah orgánov verejnej moci tohto členského štátu, ktorého cieľom je zabezpečiť stabilitu bankového systému, by mohol byť zbavený potrebného účinku vo všetkých členských štátoch, v ktorých má inštitúcia v úpadku pobočky.

146

V tejto súvislosti treba ešte spresniť, že na jednej strane vzhľadom na cieľ sledovaný týmito opatreniami, ako aj uznanie ich účinkov v iných členských štátoch, ktorý spočíva v zabránení tomu, aby vzhľadom na silnú integráciu bankových trhov v Únii úpadok úverovej inštitúcie mohol nepriamo spôsobiť škody systémovej povahy ovplyvňujúce stabilitu týchto trhov, a všeobecnejšie stabilitu vnútorného trhu Únie, ako aj na druhej strane na existenciu reorganizačných opatrení, ktoré prijal príslušný portugalský orgán vo vzťahu k spoločnosti BES v prejednávanej veci, sa jasne odlišuje od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980).

147

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretie otázky vo veciach C‑498/22 a C‑499/22, ako aj na druhú otázku vo veci C‑500/22 odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 38 Charty, ako aj článok 17 tejto Charty a zásada právnej istoty sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby boli v hostiteľskom členskom štáte uznané účinky reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte na základe smernice 2001/24, ktoré stanovujú zriadenie preklenovacej banky a zachovanie záväzku zaplatiť dlžné sumy na základe predzmluvnej alebo zmluvnej zodpovednosti v pasívach úverovej inštitúcie, ktorá bola predmetom týchto opatrení.

148

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto: