–

KL, v zastúpení: A. Barletta, avvocato, C. Glon a P. Mathonnet, advokátky,

–

francúzska vláda, v zastúpení: A. Daniel a A. L. Desjonquères, splnomocnené zástupkyne,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci W. Ferrante, avvocato dello Stato,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma a S. Grünheid, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 4 a článku 4 bodu 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 2002, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34), zmeneného a doplneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 (Ú. v. EÚ L 81, 2009, s. 24) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584“), ako aj článku 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania o výkone európskeho zatykača vo Francúzsku, ktorý vydali talianske súdne orgány proti KL na účely výkonu trestu odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov a šesť mesiacov za trestné činy označené ako ozbrojená krádež v spolupáchateľstve, ničenie a rabovanie, nosenie zbrane a spôsobenie výbuchu zariadenia, ktoré boli spáchané v Janove (Taliansko) v roku 2001.

3

Odôvodnenia 6 a 12 rámcového rozhodnutia 2002/584 znejú takto:

…

4

Článok 1 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Definícia európskeho zatykača a povinnosť vykonať ho“, znie takto:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

5

Článok 2 tohto rámcového rozhodnutia, nazvaný „Predmet úpravy európskeho zatykača“, v odsekoch 1, 2 a 4 stanovuje:

„1.   Európsky zatykač sa môže vydať za činy, ktoré môžu byť potrestané podľa právneho predpisu vydávajúceho členského štátu výkonom trestu alebo ochranným opatrením, ktorých horná hranica je najmenej 12 mesiacov, alebo ak bol vynesený rozsudok alebo uložené ochranné opatrenie, pre tresty s minimálnou dĺžkou štyri mesiace.

2.   Nasledujúce trestné činy, ak sú trestné v členskom štáte, ktorý vydal rozhodnutie o treste odňatia slobody alebo o ochrannom opatrení, ktorých horná hranica je najmenej tri roky a sú vymedzené trestným poriadkom vydávajúceho členského štátu, sú dôvodom podľa podmienok tohto rámcového rozhodnutia a bez overenia dvojitej trestnosti činu, na vydanie osôb v súlade s európskym zatykačom:

…

4.   Vydanie pre trestné činy okrem tých, ktoré sú uvedené v odseku 2, môže podliehať podmienke, aby činy, pre ktoré bol vydaný európsky zatykač, boli trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu, bez ohľadu na prvky, ktoré ho tvoria, alebo spôsob jeho opísania.“

6

V článkoch 3, 4 a 4a rámcového rozhodnutia sú vymenované dôvody na povinné a nepovinné nevykonanie európskeho zatykača. Konkrétne článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584, nazvaný „Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača“, v bode 1 stanovuje:

„Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač:

7

Článok 5 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje záruky, ktoré musí členský štát, ktorý vydal zatykač, poskytnúť v zvláštnych prípadoch.

8

Článok 695‑23 code de procédure pénale (trestný poriadok) stanovuje:

„Vykonanie európskeho zatykača sa odmietne aj vtedy, keď skutok, ktorý je predmetom tohto zatykača, nepredstavuje trestný čin z hľadiska francúzskeho práva.

Odchylne od prvého odseku sa európsky zatykač vykoná bez skúmania obojstrannej trestnosti vytýkaných skutkov, ak sa za príslušné činy podľa zákona členského štátu, ktorý vydal zatykač, ukladá trest odňatia slobody s trvaním najmenej tri roky alebo ochranné opatrenie s podobným trvaním a patria do jednej z kategórií trestných činov, ktoré sú uvedené v článku 694‑32.

Ak sa uplatnia ustanovenia predchádzajúceho odseku, právnu kvalifikáciu skutkov a určenie uloženého trestu posudzuje výlučne súdny orgán členského štátu, ktorý vydal zatykač.

…“

9

Článok 419 codice penale (trestný zákon) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Každý, kto sa s výnimkou prípadov upravených v článku 285 dopustí ničenia a rabovania, sa potrestá trestom odňatia slobody v trvaní osem až pätnásť rokov. Páchateľovi sa uloží prísnejší trest, ak bol trestný čin spáchaný na zbraniach, strelive alebo potravinách v mieste predaja alebo uskladnenia.“

10

Dňa 6. júna 2016 talianske súdne orgány vydali na KL európsky zatykač na účely výkonu trestu odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov a šesť mesiacov, ktorý mu uložil Corte d’appello di Genova (Odvolací súd Janov, Taliansko) rozsudkom z 9. októbra 2009, pričom trest sa stal vykonateľným 13. júla 2012, keď Corte suprema di cassazione (Kasačný súd, Taliansko) zamietol kasačný opravný prostriedok.

11

Tento trest zodpovedal úhrnnému trestu za štyri trestné činy, a to po prvé ozbrojená krádež v spolupáchateľstve, potrestaná jedným rokom odňatia slobody, po druhé ničenie a rabovanie, potrestané desiatimi rokmi odňatia slobody, po tretie nosenie zbrane, potrestané deviatimi mesiacmi odňatia slobody, a po štvrté spôsobenie výbuchu zariadenia, potrestané deviatimi mesiacmi odňatia slobody.

12

Pokiaľ ide konkrétne o trestný čin označený ako „ničenie a rabovanie“, v európskom zatykači sú takto opísané okolnosti spáchania tohto činu:

„V spolupáchateľstve s ďalšími, spolu viac ako piatimi osobami, počas účasti na proteste proti samitu G8 sa [KL] dopustil ničenia a rabovania v kontexte, v ktorom z hľadiska miesta a času išlo o objektívne ohrozenie verejného poriadku; viaceré prípady poškodenia mestskej infraštruktúry a verejného majetku, pričom vzniknutá škoda je významná, hoci nebolo možné presne ju určiť, no nie je nižšia ako stovky miliónov lír; poškodenie, rabovanie, zničenie požiarom úverových inštitúcií, automobilov a ďalších obchodných prevádzok s priťažujúcou okolnosťou, ktorou je spôsobenie značnej škody na majetku dotknutým osobám.“

13

Podľa informácií poskytnutých Súdnemu dvoru z rozsudku Corte d’appello di Genova (Odvolací súd Janov) z 9. októbra 2009 vyplýva, že v rámci trestného činu „ničenia a rabovania“, upraveného v článku 419 trestného zákona, bol KL potrestaný za sedem skutkov vyplývajúcich z toho istého protiprávneho konania, a to poškodenie mestskej infraštruktúry a verejného majetku, poškodenie a rabovanie staveniska, úplné zničenie priestorov úverovej inštitúcie Credito Italiano SpA, úplné zničenie vozidla Fiat Uno požiarom, úplné zničenie priestorov úverovej inštitúcie Banca Carige SpA požiarom, úplné zničenie vozidla Fiat Brava požiarom, ako aj úplné zničenie a rabovanie supermarketu.

14

KL nesúhlasil so svojím odovzdaním na základe európskeho zatykača uvedeného v bode 10 tohto rozsudku.

15

Vyšetrovací senát Cour d’appel de Rennes (Odvolací súd Rennes, Francúzsko) rozsudkom z 23. augusta 2019 nariadil doplniť vyšetrovanie, najmä predložiť rozsudok Corte d’appello di Genova (Odvolací súd Janov) z 9. októbra 2009 a následný rozsudok Corte suprema di cassazione (Kasačný súd) z 13. júla, uvedený v bode 10 tohto rozsudku.

16

Vyšetrovací senát Cour d’appel de Rennes (Odvolací súd Rennes) rozsudkom z 15. novembra 2019 zamietol odovzdanie KL z procesných dôvodov. Cour de cassation (Kasačný súd) zrušil tento rozsudok a postúpil vec Cour d’appel d’Angers (Odvolací súd Angers, Francúzsko).

17

Vyšetrovací senát Cour d’appel d’Angers (Odvolací súd Angers) rozsudkom zo 4. novembra 2020 na jednej strane zamietol odovzdanie KL talianskym orgánom na základe európskeho zatykača v rozsahu, v akom bol vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody v trvaní desať rokov za trestný čin označený ako „ničenie a rabovanie“, a na druhej strane nariadil doplniť vyšetrovanie, konkrétne aby taliansky súdny orgán spresnil, či má byť trest odňatia slobody na dva roky a šesť mesiacov, ktorý bol uložený za ďalšie tri trestné činy, ktoré sú predmetom európskeho zatykača, vykonaný vo Francúzsku.

18

Procureur général près la cour d’appel d’Angers (generálny prokurátor pri Odvolacom súde Angers) a KL podali proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd), ktorý podal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.

19

Uvedený súd sa domnieva, že vec, ktorú prejednáva, vyvoláva otázky výkladu podmienky obojstrannej trestnosti skutku, ktorú stanovuje článok 2 ods. 4 a článok 4 bod 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 (ďalej len „podmienka obojstrannej trestnosti skutku“).

20

V tomto smere vnútroštátny súd zdôrazňuje, že vyšetrovací senát Cour d’appel d’Angers (Odvolací súd Angers) odmietol odovzdať KL na účely výkonu trestu odňatia slobody na desať rokov uloženého za trestný čin označený ako „ničenie a rabovanie“ s poukázaním na to, že dva zo skutkov, za ktoré bol uložený tento trest, vo Francúzsku nepredstavujú trestný čin, a to na jednej strane poškodenie priestorov úverovej inštitúcie Credito Italiano a na druhej strane poškodenie vozidla Fiat Brava požiarom. Tento vyšetrovací senát z toho vyvodil záver, že keďže Corte d’appello di Genova (Odvolací súd Janov) a Corte suprema di cassazione (Kasačný súd) „vyjadrili jednoznačnú vôľu“ považovať týchto sedem skutkov za nedeliteľný celok, z uplatnenia podmienky obojstrannej trestnosti skutku vyplýva, že je potrebné odmietnuť všetky tieto neoddeliteľne spojené skutky.

21

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora, ktorá vyplýva z rozsudku z 11. januára 2017, Grundza (C‑289/15, EU:C:2017:4), pri posúdení obojstrannej trestnosti je úlohou vykonávajúceho súdneho orgánu overiť, či základné skutkové okolnosti dotknutého trestného činu, ktoré sú uvedené v rozsudku vydanom príslušným orgánom členského štátu, ktorý vydal zatykač, by samy osebe za predpokladu, že by nastali na území vykonávajúceho členského štátu, boli takisto trestné na území tohto štátu. Úplná zhoda sa nevyžaduje ani medzi znakmi skutkovej podstaty tohto trestného činu, ktoré vymedzuje právo členského štátu, ktorý vydal zatykač, a vykonávajúceho členského štátu, ani v označení alebo klasifikácii tohto trestného činu podľa vnútroštátneho práva uvedených dvoch štátov.

22

Uvedený súd tvrdí, že hoci bol tento rozsudok vydaný v súvislosti s výkladom rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 2008, s. 27), zdá sa, že ho možno uplatniť na podmienky, za ktorých musí byť preskúmaná obojstranná trestnosť skutku v súvislosti s európskym zatykačom, a to z dôvodu podobnosti ustanovení o obojstrannej trestnosti v týchto dvoch rámcových rozhodnutiach.

23

Tento súd uvádza, že v talianskom trestnom práve sa trestný čin označený ako „ničenie a rabovanie“ týka viacnásobného, masívneho ničenia a degradácie, ktoré spôsobuje škodu nielen vlastníkom majetku, ale aj narušenie verejného pokoja, čím ohrozuje normálny priebeh občianskeho života. Vo francúzskom trestnom práve nie je ohrozenie verejného pokoja hromadným ničením hnuteľného alebo nehnuteľného majetku osobitne kriminalizované. Trestné je len ničenie, degradácia, krádež vlámaním spáchaná prípadne v spolupáchateľstve, ktoré môžu spôsobiť škodu vlastníkom dotknutého majetku.

24

Nie je síce potrebná dokonalá zhoda znakov skutkovej podstaty trestného činu podľa talianskeho práva a zodpovedajúceho trestného činu podľa francúzskeho práva, narušenie verejného pokoja sa však zdá byť základným znakom skutkovej podstaty trestného činu „ničenia a rabovania“, takže podľa názoru vnútroštátneho súdu nie je uplatnenie podmienky obojstrannej trestnosti natoľko samozrejmé, že by nebol priestor na nijaké dôvodné pochybnosti.

25

Tento súd sa domnieva, že ak podmienka obojstrannej trestnosti nebráni odovzdaniu KL, vzniká otázka primeranosti trestu, na účely ktorého sa žiada o odovzdanie, len z hľadiska skutkov, pri ktorých je táto podmienka splnená.

26

V tomto smere vnútroštátny súd poukazuje po prvé na to, že rámcové rozhodnutie 2002/584 neobsahuje ustanovenie, ktoré by vykonávajúcemu súdnemu orgánu umožňovalo odmietnuť odovzdanie dotknutej osoby na základe toho, že trest uložený členským štátom, ktorý vydal zatykač, sa zdá byť neprimeraný skutkom, v súvislosti s ktorými sa požaduje odovzdanie.

27

Po druhé, hoci podľa článku 5 tohto rámcového rozhodnutia môže vykonanie európskeho zatykača podľa práva vykonávajúceho členského štátu podliehať podmienke, že právny poriadok členského štátu, ktorý vydal zatykač, musí obsahovať ustanovenia umožňujúce preskúmanie uloženého trestu, týka sa to výlučne situácie, v ktorej sa trestný čin, za ktorý je európsky zatykač vydaný, trestá trestom alebo ochranným opatrením doživotnej povahy.

28

Aj keď sa teda vykonávajúci súdny orgán domnieva, že existujú vážne ťažkosti, pokiaľ ide o primeranosť európskeho zatykača, nemôže z uvedeného dôvodu odmietnuť nariadiť odovzdanie vyžiadanej osoby na účely výkonu trestu uloženého členským štátom, ktorý vydal zatykač. Okrem toho, hoci v zásade prináleží súdnemu orgánu, ktorý vydáva zatykač, aby pred jeho vydaním overil jeho primeranosť, pokiaľ bol zatykač vydaný na účely výkonu trestu uloženého za jediný trestný čin tvorený viacerými skutkami, z ktorých iba niektoré predstavujú trestný čin z hľadiska práva členského štátu výkonu, mohlo by sa stať, že ak je aj zatykač primeraný v čase svojho vydania, v čase svojho vykonania už primeraný nebude.

29

Za týchto podmienok vzhľadom na základné práva a právne zásady, ktoré musia byť v rámci európskeho zatykača dodržané v súlade s článkom 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, sa vnútroštátny súd pýta, či článok 49 ods. 3 Charty, ktorý upravuje zásadu, podľa ktorej prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná dotknutému trestnému činu, ukladá vykonávajúcemu súdnemu orgánu povinnosť odmietnuť výkon európskeho zatykača, pokiaľ bol na jednej strane zatykač vydaný na účely výkonu jediného trestu uloženého za jediný trestný čin a na druhej strane niektoré zo skutkov, za ktoré bol tento trest uložený, nepredstavujú trestný čin z hľadiska práva členského štátu výkonu.

30

Za týchto okolností sa Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

31

Prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 ods. 4 a článok 4 bod 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že podmienka obojstrannej trestnosti skutku je splnená v situácii, keď je európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody uloženého za skutky, ktoré v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, predstavujú trestný čin, pri ktorom je nevyhnutné, aby uvedené skutky zasahovali do právneho záujmu chráneného týmto členským štátom, pričom uvedené skutky predstavujú trestný čin aj podľa práva vykonávajúceho členského štátu, ale narušenie tohto chráneného právneho záujmu nepatrí medzi znaky jeho skutkovej podstaty.

32

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora treba pri výklade pôsobnosti podmienky obojstrannej trestnosti skutku zohľadniť nielen znenie článku 2 ods. 4 a článku 4 bodu 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, ale aj ich kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej sú tieto ustanovenia súčasťou [pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. januára 2021, Specializirana prokuratura (Poučenie o právach), C‑649/19, EU:C:2021:75, bod 42 a citovanú judikatúru].

33

Po prvé zo znenia článku 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že pri posudzovaní podmienky obojstrannej trestnosti skutku je potrebné preskúmať, či činy, za ktoré bol vydaný európsky zatykač, sú trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu, a to „bez ohľadu na prvky, ktoré ho tvoria, alebo spôsob jeho opísania“. Zároveň článok 4 tohto rámcového rozhodnutia, ktorý sa týka dôvodov na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, v bode 1 stanovuje, že vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač, ak v jednom z prípadov uvedených v článku 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia čin, na základe ktorého je európsky zatykač vydaný, nie je trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu.

34

Nevyhnutnou a dostatočnou podmienkou na účely posúdenia obojstrannej trestnosti je teda to, či skutky, ktoré viedli k vydaniu európskeho zatykača, predstavujú trestné činy aj podľa práva vykonávajúceho členského štátu. Z toho vyplýva, že sa nevyžaduje, aby boli trestné činy v oboch týchto členských štátoch zhodné (pokiaľ ide o uplatnenie zásady vzájomného uznávania rozsudkov v trestných veciach, pozri analogicky rozsudok z 11. januára 2017, Grundza, C‑289/15, EU:C:2017:4, bod 34).

35

Z formulácie „bez ohľadu na prvky, ktoré ho tvoria, alebo spôsob… opísania“ trestného činu vo vykonávajúcom členskom štáte totiž jednoznačne vyplýva, že normotvorca Únie nepožaduje úplnú zhodu ani medzi znakmi skutkovej podstaty trestného činu, ako ho vymedzuje právo členského štátu, ktorý vydal zatykač, a vykonávajúceho štátu, ani v označení alebo klasifikácii tohto trestného činu podľa vnútroštátneho práva uvedených dvoch štátov (pozri analogicky rozsudok z 11. januára 2017, Grundza, C‑289/15, EU:C:2017:4, bod 35).

36

Z toho vyplýva, že pri posudzovaní podmienky obojstrannej trestnosti skutku na účely určenia, či existuje dôvod na nevykonanie európskeho zatykača podľa článku 4 bodu 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, je úlohou vykonávajúceho súdneho orgánu overiť, či skutkové okolnosti trestného činu, v súvislosti s ktorým bol vydaný tento európsky zatykač, by samy osebe boli takisto trestné podľa práva vykonávajúceho členského štátu, ak by nastali na jeho území (pozri analogicky rozsudok z 11. januára 2017, Grundza, C‑289/15, EU:C:2017:4, bod 38).

37

Po druhé kontext článku 2 ods. 4 a článku 4 bodu 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, ako aj ciele tohto rámcového rozhodnutia tiež svedčia v prospech takého výkladu.

38

V tomto smere treba pripomenúť, že uvedené rámcové rozhodnutie smeruje zavedením zjednodušeného a efektívneho systému odovzdávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného pre Európsku úniu, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi [rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 42, ako aj citovaná judikatúra].

39

Zásada vzájomnej dôvery, ktorá podľa odôvodnenia 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 predstavuje „základný kameň“ súdnej spolupráce v trestných veciach, nachádza svoje vyjadrenie v článku 1 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia, ktorý zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe tejto zásady a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia [rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 43, ako aj citovaná judikatúra].

40

Z toho vyplýva, že vykonávajúce súdne orgány môžu v zásade odmietnuť vykonať európsky zatykač len z dôvodov na nevykonanie, ktoré sú taxatívne uvedené v rámcovom rozhodnutí 2002/584, a že výkon európskeho zatykača možno podriadiť iba jednej z podmienok, ktoré sú taxatívne stanovené v článku 5 tohto rámcového rozhodnutia. V dôsledku toho platí, že vzhľadom na to, že vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne [rozsudok z 22. februára 2022, Openbaar Ministerie (Súd zriadený zákonom v členskom štáte, ktorý vydal zatykač), C‑562/21 PPU a C‑563/21 PPU, EU:C:2022:100, bod 44, ako aj citovaná judikatúra].

41

Zásada vzájomného uznávania, na ktorej je založený mechanizmus odovzdávania osôb zavedený rámcovým rozhodnutím 2002/584, viedla najmä k tomu, že v článku 2 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia je uvedený zoznam trestných činov, v prípade ktorých sa dotknutá osoba odovzdá na základe európskeho zatykača bez skúmania obojstrannej trestnosti skutku.

42

V prípade trestných činov, ktoré nie sú uvedené v tomto zozname, článok 2 ods. 4 tohto rámcového rozhodnutia stanovuje, že vykonávajúci členský štát môže podmieniť výkon európskeho zatykača splnením podmienky obojstrannej trestnosti skutku.

43

Táto podmienka predstavuje podľa článku 4 bodu 1 tohto rámcového rozhodnutia dôvod na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, a teda výnimku z pravidla, podľa ktorého európsky zatykač musí byť vykonaný, takže pôsobnosť uplatnenia tohto dôvodu na nevykonanie európskeho zatykača sa musí vykladať reštriktívne, aby sa obmedzili prípady nevykonania zatykača (pozri analogicky rozsudok z 11. januára 2017, Grundza, C‑289/15, EU:C:2017:4, bod 46).

44

Hoci teda článok 4 bod 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 priznáva vykonávajúcemu súdnemu orgánu právomoc odmietnuť výkon európskeho zatykača, ak podmienka obojstrannej trestnosti skutku nie je splnená, toto ustanovenie vzhľadom na to, že stanovuje výnimku zo zásady vzájomného uznávania uvedenej v článku 1 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia, nemôže byť vykladané spôsobom, ktorý by viedol k znemožneniu cieľa pripomenutého v bodoch 38 až 40 tohto rozsudku, ktorý spočíva v uľahčení a urýchlení odovzdávania medzi súdnymi orgánmi členských štátov vzhľadom na vzájomnú dôveru, ktorá medzi nimi musí existovať [pozri analogicky rozsudok z 24. septembra 2020, Generalbundesanwalt beim Bundesgerichtshof (Zásada špeciality), C‑195/20 PPU, EU:C:2020:749, bod 35 a citovanú judikatúru].

45

Výklad podmienky obojstrannej trestnosti skutku v tom zmysle, že táto podmienka si vyžaduje úplnú zhodu medzi znakmi skutkovej podstaty trestného činu podľa práva členského štátu, ktorý vydal zatykač, a znakmi skutkovej podstaty trestného činu podľa práva vykonávajúceho členského štátu, ako aj pokiaľ ide o právny záujem chránený právnymi poriadkami týchto dvoch členských štátov, by však narušil účinnosť postupu odovzdávania osôb.

46

Vzhľadom na minimálnu harmonizáciu v oblasti trestného práva na úrovni Únie totiž taká dokonalá zhoda nemusí nastať pri veľkom počte trestných činov. Výklad navrhnutý v predchádzajúcom bode by v dôsledku toho výrazne obmedzil situácie, v ktorých by mohla byť splnená podmienka obojstrannej trestnosti skutku, čo by ohrozilo cieľ sledovaný rámcovým rozhodnutím 2002/584.

47

Navyše by v dôsledku toho tento výklad nebol v súlade s cieľom bojovať proti beztrestnosti vyžiadanej osoby, ktorá sa nachádza na inom území, než je územie, na ktorom spáchala trestný čin, ktorý je tiež cieľom rámcového rozhodnutia 2002/584 [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. decembra 2020, Openbaar Ministerie (Nezávislosť súdneho orgánu vydávajúceho zatykač), C‑354/20 PPU a C‑412/20 PPU, EU:C:2020:1033, bod 62, ako aj citovanú judikatúru].

48

Výklad podmienky obojstrannej trestnosti skutku v tom zmysle, že táto podmienka si vyžaduje, aby chránený právny záujem, ktorého porušenie predstavuje znak skutkovej podstaty trestného činu podľa práva členského štátu, ktorý vydal zatykač, bol znakom skutkovej podstaty trestného činu podľa práva vykonávajúceho členského štátu, by mohol viesť k odmietnutiu odovzdania dotknutej osoby na základe európskeho zatykača, hoci táto osoba bola odsúdená v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, a skutky, za ktoré bol európsky zatykač vydaný, predstavujú trestný čin podľa práva vykonávajúceho členského štátu.

49

Na uplatnenie podmienky obojstrannej trestnosti skutku teda nemôže byť potrebné, aby vykonávajúci súdny orgán preskúmal, či narušenie právneho záujmu chráneného právnym poriadkom členského štátu, ktorý vydal zatykač, predstavuje znak skutkovej podstaty trestného činu aj podľa práva vykonávajúceho členského štátu.

50

V dôsledku toho nie je podstatné, že skutky, za ktoré bol európsky zatykač vydaný, predstavujú v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, trestný čin, pri ktorom je potrebné, aby skutky narúšali právny záujem chránený podľa právneho poriadku tohto členského štátu, akým je v prejednávanej veci narušenie verejného pokoja, zatiaľ čo podľa práva vykonávajúceho členského štátu tento prvok nie je nevyhnutný na to, aby boli rovnaké skutky trestné.

51

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 4 a článok 4 bod 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa majú vykladať v tom zmysle, že podmienka obojstrannej trestnosti skutku je splnená v situácii, keď bol európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody v súvislosti so skutkami, ktoré sú v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, trestnými činmi, pri ktorých je potrebné, aby skutky zasahovali do právneho záujmu chráneného v tomto členskom štáte, a tieto skutky sú trestné aj podľa práva vykonávajúceho členského štátu, kde však nemusia vykazovať prvok narušenia tohto chráneného právneho záujmu.

52

Druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 ods. 4 a článok 4 bod 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 z hľadiska článku 49 ods. 3 Charty majú vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody v situácii, keď je trest uložený za to, že vyžiadaná osoba spáchala viacero skutkov, ktoré v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, tvoria jediný trestný čin, ale niektoré z týchto skutkov nie sú trestné vo vykonávajúcom členskom štáte.

53

Na úvod treba konštatovať, že článok 2 ods. 4 a článok 4 bod 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 výslovne neupravujú prípad, v ktorom by bolo možné odmietnuť výkon európskeho zatykača z dôvodu, že len niektoré zo skutkov, ktoré v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, tvoria jediný trestný čin, za ktorý bol tento európsky zatykač vydaný, sú trestné podľa práva vykonávajúceho členského štátu.

54

Za týchto podmienok treba zohľadniť kontext, do ktorého tieto ustanovenia patria, ako aj ciele sledované rámcovým rozhodnutím 2002/584.

55

Po prvé z odpovede na prvú otázku vyplýva, že na účely posúdenia podmienky obojstrannej trestnosti skutku nie je podstatné, že skutky, za ktoré bol európsky zatykač vydaný, predstavujú jediný trestný čin podľa práva členského štátu, ktorý vydal zatykač.

56

Ako totiž vyplýva z bodu 51 tohto rozsudku, pri tomto posúdení sa určí len to, či by tieto skutky predstavovali trestný čin aj podľa práva vykonávajúceho členského štátu, keby boli spáchané na jeho území, a to bez ohľadu na znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu a na jeho kvalifikáciu v členskom štáte, ktorý vydal zatykač.

57

Po druhé, pokiaľ ide o to, či pre vykonávajúci súdny orgán môže byť dôvodom na nevykonanie európskeho zatykača skutočnosť, že len niektoré z týchto skutkov predstavujú trestný čin podľa práva vykonávajúceho členského štátu, treba pripomenúť, že ako je uvedené v bode 43 tohto rozsudku, podmienka obojstrannej trestnosti skutku patrí medzi dôvody na nepovinné nevykonanie európskeho zatykača, vymenované v článku 4 tohto rámcového rozhodnutia, ktoré treba vykladať reštriktívne, aby sa obmedzili prípady nevykonania európskeho zatykača.

58

V dôsledku toho, ako v podstate zdôraznil generálny advokát v bode 55 svojich návrhov, skutočnosť, že len niektoré zo skutkov tvoriacich trestný čin v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, sú trestné aj podľa práva vykonávajúceho členského štátu, neznamená, že vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač, lebo v opačnom prípade by sa dôvod na nevykonanie uvedený v článku 4 bode 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 rozšíril na tie zo skutkov, ktoré predstavujú trestný čin podľa práva vykonávajúceho členského štátu, a teda nepatria do pôsobnosti tohto dôvodu.

59

Tento výklad je podporený systematikou uvedeného rámcového rozhodnutia.

60

Aj keby totiž v situácii uvedenej v bode 58 tohto rozsudku bolo odovzdanie dotknutej osoby podmienené tým, že tejto osobe nebude v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, uložený trest za tie zo skutkov, ktoré nepredstavujú trestný čin vo vykonávajúcom členskom štáte, treba poukázať na to, že taká podmienka nie je uvedená v článku 5 rámcového rozhodnutia 2002/584. Súdny dvor však opakovane rozhodol, že vykonanie európskeho zatykača možno podriadiť iba jednej z podmienok taxatívne stanovených v článku 5 [pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2020, X (Európsky zatykač – Dvojitá trestnosť), C‑717/18, EU:C:2020:142, bod 41 a citovanú judikatúru].

61

Výklad článku 2 ods. 4 a článku 4 bod 1 rámcového rozhodnutia 2002/584, uvedený v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku, je okrem toho podporený aj analýzou cieľov sledovaných rámcovým rozhodnutím 2002/584, ktoré sú pripomenuté v bodoch 38 až 40 a 47 tohto rozsudku, a to na jednej strane zjednodušiť a zrýchliť odovzdávanie osôb medzi súdnymi orgánmi členských štátov vzhľadom na vzájomnú dôveru, ktorá medzi nimi musí panovať, a na druhej strane bojovať proti beztrestnosti vyžiadanej osoby, ktorá sa nachádza na inom území, než na ktorom údajne spáchala trestný čin.

62

Ako v podstate tvrdí francúzska vláda vo svojich písomných pripomienkach, výklad podmienky obojstrannej trestnosti skutku v tom zmysle, že vykonanie európskeho zatykača by mohlo byť zamietnuté z dôvodu, že niektoré zo skutkov, ktoré sú trestné v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, nepredstavujú trestný čin vo vykonávajúcom členskom štáte, by bránil účinnému odovzdaniu dotknutej osoby a viedol by k jej beztrestnosti v súvislosti so všetkými dotknutými skutkami. Taký výklad by totiž mal za následok odmietnutie odovzdania napriek tomu, že časť skutkov túto podmienku spĺňa.

63

Treba preto vychádzať z toho, že podmienka obojstrannej trestnosti skutku je splnená, keď bol európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody, hoci bol tento trest v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, vyžiadanej osobe uložený za spáchanie jediného trestného činu tvoreného viacerými skutkami, z ktorých len niektoré sú trestné vo vykonávajúcom členskom štáte.

64

Taký výklad je zároveň v súlade so zásadou primeranosti trestných činov a trestov, upravenou v článku 49 ods. 3 Charty, ktorého sa týkajú otázky vnútroštátneho súdu.

65

Na jednej strane totiž v systéme zavedenom rámcovým rozhodnutím 2002/584 dodržiavanie zásady primeranosti trestných činov a trestov zabezpečujú súdne orgány členského štátu, ktorý vydal zatykač. Súdny dvor rozhodol, že záruka rešpektovania práv vyžiadanej osoby je predovšetkým zodpovednosťou členského štátu, ktorý vydal zatykač [rozsudky z 23. januára 2018, Piotrowski, C‑367/16, EU:C:2018:27, bod 50, a zo 6. decembra 2018, IK (Výkon doplňujúceho trestu), C‑551/18 PPU, EU:C:2018:991, bod 66].

66

Na druhej strane, ako zdôraznil generálny advokát v bode 63 svojich návrhov, prípadná neprimeranosť trestu uloženého v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, nie je uvedená medzi dôvodmi na povinné a nepovinné nevykonanie európskeho zatykača stanovenými v článkoch 3, 4 a 4a rámcového rozhodnutia 2002/584.

67

Navyše z bodu 36 tohto rozsudku vyplýva, že podmienka obojstrannej trestnosti skutku znamená len to, že je potrebné preskúmať, či skutkové okolnosti trestného činu, v súvislosti s ktorým bol vydaný tento európsky zatykač, by samy osebe boli takisto trestné podľa práva vykonávajúceho členského štátu, ak by nastali na jeho území.

68

Vykonávajúcemu súdnemu orgánu teda v rámci posudzovania tejto podmienky neprináleží skúmať trest uložený v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, z hľadiska článku 49 ods. 3 Charty.

69

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 2 ods. 4 a článok 4 bod 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa vzhľadom na článok 49 ods. 3 Charty majú vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody v situácii, keď je trest uložený za to, že vyžiadaná osoba spáchala viacero skutkov, ktoré v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, tvoria jediný trestný čin, ale niektoré z týchto skutkov nie sú trestné vo vykonávajúcom členskom štáte.

70

Vzhľadom na to, že konanie na Súdnom dvore má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní na vnútroštátnom súde, o trovách konania rozhodne vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: