1.

Svojím odvolaním sa spoločnosť Lietuvos geležinkeliai AB (ďalej len „LG“) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 18. novembra 2020, Lietuvos geležinkeliai/Komisia (T‑814/17, EU:T:2020:545; ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu v rozsahu, v akom sa domáhala zrušenia rozhodnutia Komisie C(2017) 6544 final z 2. októbra 2017 týkajúceho sa konania podľa článku 102 ZFEÚ (vec AT.39813 – Baltic Rail) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), a tiež v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci znížil výšku pokuty uloženú týmto rozhodnutím spoločnosti LG na 20068650 eur.

2.

V prejednávanom prípade sporné rozhodnutie konštatovalo zneužitie dominantného postavenia na základe toho, že LG, národný železničný podnik Litvy a manažér jej železničnej infraštruktúry, odstránil 19 km dlhý úsek železničnej trate v Litve vedúci k hranici s Lotyšskom (ďalej len „železničná trať“). Podľa názoru Komisie odstránenie železničnej trate mohlo zabrániť vstupu konkurenčného železničného podniku so sídlom v Lotyšsku na litovský trh poskytovania služieb železničnej prepravy ropných produktov alebo tento vstup prinajmenšom výrazne sťažiť.

3.

Prvé tri odvolacie dôvody v podstate smerujú proti posúdeniu existencie zneužitia dominantného postavenia Všeobecným súdom. Štvrtý odvolací dôvod sa týka určenia výšky pokuty.

4.

Toto odvolanie poskytuje Súdnemu dvoru možnosť vyjasniť judikatúru týkajúcu sa kritérií uplatniteľných na preukázanie existencie zneužitia dominantného postavenia, a najmä spresniť aplikovateľnosť judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 26. novembra 1998, Bronner (C‑7/97, ďalej len „rozsudok Bronner, EU:C:1998:569), týkajúcej sa kritérií, ktoré umožňujú kvalifikovať odmietnutie prístupu alebo dodania podnikom v dominantnom postavení ako „zneužívajúcu praktiku“. Toto odvolanie zároveň prinesie aj užitočné závery týkajúce sa výkonu neobmedzenej súdnej právomoci Všeobecného súdu.

5.

Skutočnosti predchádzajúce sporu a obsah sporného rozhodnutia sú uvedené v bodoch 1 až 48 napadnutého rozsudku. Na účely tohto odvolania ich možno zhrnúť takto.

6.

LG je litovská národná železničná spoločnosť, verejnoprávny podnik založený v tomto členskom štáte, ktorého jediným akcionárom je Litovská republika. Ako vertikálne integrovaný podnik je LG manažérom železničnej infraštruktúry, ktorá však zostáva vo vlastníctve Litovskej republiky, a poskytuje služby železničnej dopravy v Litve.

7.

Orlen Lietuva AB (ďalej len „Orlen“) je podnik založený v Litve, ktorý sa špecializuje na rafináciu surovej ropy a distribúciu rafinovaných ropných produktov. Jediným vlastníkom spoločnosti Orlen je poľský podnik PKN Orlen SA. Činnosti spoločnosti Orlen zahŕňajú prevádzku niekoľkých zariadení v Litve vrátane veľkej rafinérie (ďalej len „rafinéria“), ktorá sa nachádza v Bugeniai v okrese Mažeikiai na severozápade Litvy, v blízkosti hraníc s Lotyšskom. Táto rafinéria je jediným zariadením tohto typu v troch pobaltských štátoch. Koncom prvého desaťročia 21. storočia sa 90 % produkcie rafinovaných ropných produktov tejto rafinérie prepravovalo po železnici, v dôsledku čoho bola Orlen jedným z najvýznamnejších zákazníkov spoločnosti LG.

8.

Produkcia rafinérie spoločnosti Orlen dosahovala v tom čase približne 8 miliónov ton rafinovaných ropných produktov ročne. Tri štvrtiny tejto produkcie boli určené na vývoz, a to hlavne námornou dopravou do krajín západnej Európy. Cez Litvu sa tak do námorného terminálu Klaipėda (Litva) prepravovalo po železnici 4,5 až 5,5 milióna ton rafinovaných ropných produktov. Zvyšok vyvážanej produkcie, teda približne 1 až 1,5 milióna ton, sa tiež prepravoval vlakom do Lotyšska alebo cez Lotyšsko a bol určený hlavne na spotrebu na estónskom a lotyšskom vnútornom trhu. Na približne 60 % tejto produkcie prepravovanej vlakom do Lotyšska alebo cez Lotyšsko sa využívala železničná trať „Bugeniai‑Mažeikiai‑Rengė“, čo je trasa vedúca z rafinérie nachádzajúcej sa v blízkosti železničného uzla Mažeikiai do mesta Rengė v Lotyšsku, ktorej úsek v dĺžke 34 km sa nachádza na litovskom území (ďalej len „krátka trasa do Lotyšska“). Na zvyšok tejto produkcie prepravovanej vlakom do Lotyšska alebo cez Lotyšsko sa využívala železničná trať „Bugeniai‑Kužiai‑Joniškis‑Meitene“, čo je dlhšia trasa, ktorej úsek v dĺžke 152 km sa nachádza na litovskom území (ďalej len „dlhá trasa do Lotyšska“).

9.

Na účely prepravy svojich produktov po krátkej trase do Lotyšska využívala Orlen služby spoločnosti LG pre litovskú časť trasy, konkrétne od rafinérie po lotyšskú hranicu. LG v tom čase uzavrela subdodávateľskú zmluvu s Latvijas dzelzceļš, lotyšskou národnou železničnou spoločnosťou (ďalej len „LDZ“) na prepravu po tomto litovskom úseku trasy. Keďže LDZ nemala zákonné povolenia potrebné na nezávislý výkon svojich činností na litovskom území, pôsobila ako subdodávateľ spoločnosti LG. Po prechode cez hranicu LDZ pokračovala v preprave produktov spoločnosti Orlen na lotyšskom území na základe rôznych zmlúv.

10.

Obchodné vzťahy medzi spoločnosťami Orlen a LG, ktoré sa týkali dopravných služieb spoločnosti LG v litovskej železničnej sieti vrátane dopravných služieb na krátkej trase do Lotyšska, sa riadili dohodou podpísanou v roku 1999 (ďalej len „dohoda z roku 1999“). Dohoda z roku 1999 okrem toho, že upravovala tarify za dopravné služby účtované spoločnosťou LG, obsahovala najmä osobitný záväzok spoločnosti LG prepravovať náklad spoločnosti Orlen po krátkej trase do Lotyšska počas celého obdobia trvania dohody, t. j. do roku 2024.

11.

Začiatkom roka 2008 vznikol medzi spoločnosťami LG a Orlen obchodný spor týkajúci sa taríf, ktoré Orlen platila za prepravu svojich ropných produktov. V dôsledku tohto obchodného sporu Orlen zvažovala možnosť, že uzavrie zmluvu na služby železničnej prepravy svojho nákladu po krátkej trase do Lotyšska priamo so spoločnosťou LDZ, ako aj že presunie svoje námorné vývozné činnosti z mesta Klaipėda v Litve do námorných terminálov v mestách Riga a Ventspils v Lotyšsku.

12.

Dňa 12. júna 2008 sa uskutočnilo stretnutie medzi spoločnosťami LG a Orlen, na ktorom bol spomenutý tento zámer presunúť vývoznú činnosť spoločnosti Orlen. Okrem toho, keďže Orlen sa jednostranne rozhodla uplatniť nižšiu sadzbu, ako požadovala LG, začala LG 17. júla 2008 rozhodcovské konanie proti spoločnosti Orlen.

13.

Dňa 28. júla 2008 LG informovala Orlen, že s účinnosťou od 1. septembra 2008 vypovedá dohodu z roku 1999. Orlen v priebehu správneho konania pred Komisiou spresnila, že LG oznámila vypovedanie dohody z roku 1999 s účinnosťou od 1. septembra 2008, tri dni po tom, ako Orlen formálne požiadala LDZ o cenovú ponuku s cieľom nahradiť služby spoločnosti LG, pokiaľ ide o prepravu približne 4,5 až 5 miliónov ton rafinovaných ropných produktov z rafinérie prostredníctvom krátkej trasy do Lotyšska, a to do námorných terminálov nachádzajúcich sa na lotyšskom území. Orlen takisto predpokladala, že LG mohla byť o žiadosti o cenovú ponuku informovaná priamo od spoločnosti LDZ.

14.

Dňa 2. septembra 2008 po zistení, že na niekoľkých desiatkach metrov došlo k deformácii železničnej trate (ďalej len „deformácia“), LG pozastavila dopravu na železničnej trati medzi Mažeikiai a hranicou s Lotyšskom, pričom sa odvoláva najmä na bezpečnostné dôvody.

15.

Dňa 3. septembra 2008 LG vymenovala kontrolnú komisiu zloženú z vedúcich zamestnancov jej miestnej dcérskej spoločnosti na účely vyšetrovania dôvodov vzniku deformácie. Kontrolná komisia predložila dve správy, a to správu z vyšetrovania z 5. septembra 2008 a technickú správu z toho istého dňa.

16.

Podľa správy z vyšetrovania z 5. septembra 2008 bola deformácia spôsobená fyzickým poškodením mnohých prvkov tvoriacich konštrukciu železničnej trate. Táto správa tiež potvrdila, že doprava musí zostať pozastavená „až do doby, kým nebudú ukončené všetky rekonštrukčné práce a opravy“.

17.

Stanoviská uvedené v správe z vyšetrovania z 5. septembra 2008 potvrdila technická správa z toho istého dňa, ktorá odkazovala len na miesto deformácie a identifikovala jej príčinu v rôznych problémoch súvisiacich s konštrukciou železničnej trate. Táto technická správa dospela k záveru, že dopravnú nehodu, ku ktorej došlo v dôsledku deformácie na železničnej trati, treba kvalifikovať ako mimoriadnu udalosť a že bola spôsobená fyzickým opotrebovaním vrchných prvkov konštrukcie železničnej trate.

18.

V nadväznosti na stretnutie, ktoré sa konalo 22. septembra 2008, LDZ predložila 29. septembra 2008 spoločnosti Orlen ponuku na prepravu jej ropných produktov. Podľa spoločnosti Orlen bola táto ponuka „konkrétna a atraktívna“. Od 3. októbra 2008 začala LG s úplnou demontážou železničnej trate. Koncom októbra 2008 bola železničná trať úplne demontovaná.

19.

Dňa 17. októbra 2008 Orlen zaslala list spoločnosti LDZ, v ktorom potvrdila svoj zámer prepraviť približne 4,5 milióna ton ropných produktov z rafinérie do lotyšských námorných terminálov. Následne sa 20. februára 2009 uskutočnilo stretnutie a na jar roku 2009 prebehli pokročilejšie rokovania.

20.

V januári 2009 LG a Orlen uzavreli novú všeobecnú dohodu o preprave na dobu pätnástich rokov, t. j. do 1. januára 2024 (ďalej len „dohoda z roku 2009“). Táto dohoda nahradila dočasnú dohodu podpísanú 1. októbra 2008.

21.

Rokovania medzi spoločnosťami Orlen a LDZ pokračovali do konca júna 2009, kedy LDZ podala žiadosť o udelenie licencie na prevádzku na litovskej časti krátkej trasy do Lotyšska.

22.

Dňa 10. novembra 2009 rozhodcovský súd vyhlásil, že jednostranná výpoveď dohody z roku 1999 spoločnosťou LG je protiprávna a že túto dohodu treba považovať za platnú do 1. októbra 2008, kedy Orlen a LG uzavreli dočasnú dohodu o preprave uvedenú v bode 20 vyššie.

23.

Podľa spoločnosti Orlen boli rokovania so spoločnosťou LDZ prerušené v polovici roka 2010, kedy táto spoločnosť definitívne dospela k záveru, že LG nemá v úmysle v krátkom čase opraviť železničnú trať. LDZ vtedy stiahla svoju žiadosť o udelenie licencie na prevádzku na litovskej časti krátkej trasy do Lotyšska.

24.

Dňa 14. júla 2010 Orlen predložila Komisii formálnu sťažnosť podľa článku 7 nariadenia (ES) č. 1/2003 ( 2 ). Vo svojej sťažnosti Orlen v podstate uviedla, že z dôvodu obchodného sporu medzi ňou a spoločnosťou LG táto spoločnosť odstránila železničnú trať, v dôsledku čoho vyradila z prevádzky krátku trasu do Lotyšska a donútila ju, aby na vlakovú prepravu časti svojej produkcie určenej na prepravu do Lotyšska alebo cez Lotyšsko využívala jedinú dostupnú trasu, teda dlhú trasu do Lotyšska.

25.

Po tom, čo Komisia jednak zaslala spoločnosti LG oznámenie o výhradách a následne list opisujúci skutkový stav, ku ktorým účastníci konania predložili svoje pripomienky, a jednak zorganizovala vypočutie, prijala 2. októbra 2017 sporné rozhodnutie.

26.

V uvedenom rozhodnutí Komisia vymedzila dva relevantné trhy, a to jednak dodávateľský trh správy železničnej infraštruktúry a jednak odberateľský trh poskytovania služieb železničnej prepravy ropných produktov (ďalej len „relevantné trhy“).

27.

Za relevantný geografický trh pre správu železničnej infraštruktúry sa považuje litovský vnútroštátny trh. Pokiaľ ide o relevantný geografický trh poskytovania služieb železničnej prepravy ropných výrobkov, Komisia vyslovila záver, že ide o trh železničnej nákladnej prepravy z rafinérie do troch námorných terminálov v mestách Klaipėda, Riga a Ventspils.

28.

Komisia konštatovala, že podľa litovských právnych predpisov mala LG zákonný monopol na dodávateľskom trhu správy železničnej infraštruktúry v Litve. V tejto súvislosti vnútroštátna právna úprava stanovila, že verejná železničná infraštruktúra je vlastníctvom Litovskej republiky a jej správou je poverená LG.

29.

Komisia tiež konštatovala, že LG bola v zásade jediným podnikom pôsobiacim na odberateľskom trhu poskytovania služieb železničnej prepravy ropných produktov, v dôsledku čoho má dominantné postavenie na tomto trhu.

30.

Komisia uviedla, že LG zneužila svoje dominantné postavenie manažéra železničnej infraštruktúry v Litve tým, že odstránila železničnú trať, čo mohlo mať protisúťažné účinky vylúčenia hospodárskej súťaže na trhu poskytovania služieb železničnej prepravy ropných produktov medzi rafinériou a susednými námornými terminálmi tým, že sa vytvorili prekážky vstupu na trh bez objektívneho odôvodnenia. Komisia najmä uviedla, že LG úplným odstránením železničnej trate použila iné prostriedky než tie, ktorými sa vedie obvyklá hospodárska súťaž.

31.

Komisia v tejto súvislosti uviedla po prvé, že LG vedela o zámere spoločnosti Orlen preorientovať sa na lotyšské námorné terminály s využitím služieb spoločnosti LDZ, po druhé, že LG odstránila trať veľmi unáhlene bez zabezpečenia potrebných finančných prostriedkov a vykonania akýchkoľvek bežných prípravných opatrení na jej rekonštrukciu, po tretie, že odstránenie trate bolo v rozpore s bežnou praxou v odvetví, po štvrté, že LG si bola vedomá rizika, že v prípade rekonštrukcie železničnej trate by prišla o celú činnosť prepravy produktov spoločnosti Orlen, a po piate, že LG podnikla kroky s cieľom presvedčiť litovskú vládu, aby železničnú trať nerekonštruovala.

32.

Komisia poznamenala, že železničná trať umožňovala najkratšiu a najlacnejšiu trasu z rafinérie do lotyšského námorného terminálu. Podľa názoru Komisie táto trasa tiež vzhľadom na jej blízkosť k Lotyšsku a logistickej základni spoločnosti LDZ poskytovala spoločnosti LDZ veľmi výhodnú možnosť vstúpiť na litovský trh.

33.

Pokiaľ ide o protisúťažné účinky vyplývajúce zo správania spoločnosti LG, Komisia sa domnievala, že odstránenie železničnej trate mohlo zabrániť spoločnosti LDZ vstúpiť na trh alebo prinajmenšom výrazne sťažilo jej vstup na trh, a to aj napriek tomu, že podľa názoru Komisie mala LDZ pred odstránením železničnej trate vierohodnú príležitosť prepravovať ropné produkty spoločnosti Orlen určené na vývoz po mori po krátkej trase do Lotyšska vedúcej z rafinérie do lotyšských námorných terminálov. Po odstránení železničnej trate musela akákoľvek železničná doprava z rafinérie do lotyšského námorného terminálu prechádzať po oveľa dlhšej trase na území Litvy. Po odstránení železničnej trate by jedinou možnosťou spoločnosti LDZ konkurovať spoločnosti LG bolo pokúsiť sa pôsobiť na trase do Klaipėdy alebo na dlhej trase do Lotyšska. Z tohto dôvodu by LDZ bola nútená pôsobiť ďaleko od svojej logistickej základne v Lotyšsku a bola by závislá od služieb správy infraštruktúry svojho konkurenta, spoločnosti LG. Za týchto okolností sa Komisia domnievala, že z pohľadu ex ante LDZ čelila značným obchodným rizikám, pričom bolo málo pravdepodobné, že ho podstúpi.

34.

Komisia sa tiež domnievala, že LG nepreukázala nijaké objektívne odôvodnenie týkajúce sa odstránenia železničnej trate, keďže uvedené vysvetlenia neboli vo vzájomnom súlade, niekedy si protirečili a boli málo presvedčivé.

35.

Komisia uložila spoločnosti LG pokutu vo výške 27873000 eur a nariadila jej ukončiť protiprávne konanie a predložiť v lehote troch mesiacov od oznámenia sporného rozhodnutia návrh opatrení prijatých na tento účel.

36.

LG podala na Všeobecný súd žalobu, ktorou sa domáhala predovšetkým zrušenia sporného rozhodnutia a alternatívne zníženia uloženej pokuty.

37.

Na podporu svojho návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia LG uviedla päť žalobných dôvodov. Tieto žalobné dôvody sa v podstate zakladajú: prvý na zjavne nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení pri uplatňovaní článku 102 ZFEÚ, pokiaľ ide o zneužívajúcu povahu správania spoločnosti LG, druhý na nesprávnom posúdení a nesprávnom právnom posúdení pri uplatňovaní článku 102 ZFEÚ, pokiaľ ide o posúdenie predmetného konania, tretí na porušení článku 296 ZFEÚ a článku 2 nariadenia č. 1/2003 z dôvodu nedostatočného vykonania dokazovania a nedostatku odôvodnenia, štvrtý, len vo svojej prvej časti, na pochybení pri určení výšky pokuty a piaty na nesprávnom uložení nápravného opatrenia.

38.

Vo svojej žiadosti o zníženie výšky pokuty LG uviedla viacero námietok a v druhej časti svojho štvrtého žalobného dôvodu tvrdila, že táto výška pokuty je neprimeraná, a v podstate spochybnila po prvé percentuálny podiel hodnoty tržieb stanovený Komisiou pri faktore závažnosti, po druhé dobu trvania protiprávneho konania a po tretie rozhodnutie zahrnúť do základnej sumy dodatočnú sumu na účely odradenia.

39.

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd zamietol všetky žalobné dôvody, ktoré LG uviedla jednak na podporu svojho návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia, ako aj návrhu na zníženie výšky pokuty. Všeobecný súd však v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci stanovil výšku pokuty na 20068650 eur.

40.

Svojím odvolaním LG žiada Súdny dvor, aby:

41.

Komisia a Orlen navrhujú, aby Súdny dvor:

42.

LG na podporu svojho odvolania uvádza štyri odvolacie dôvody. Svojimi prvými tromi odvolacími dôvodmi v podstate spochybňuje posúdenie existencie zneužitia dominantného postavenia Všeobecným súdom. Štvrtý odvolací dôvod sa týka posúdenia uloženej pokuty zo strany Všeobecného súdu.

43.

Komisia sa domnieva, že tieto odvolacie dôvody treba zamietnuť. Orlen navrhuje zamietnuť prvé tri odvolacie dôvody, zatiaľ čo jej pripomienky sa netýkajú štvrtého odvolacieho dôvodu.

44.

Predtým, ako pristúpim k preskúmaniu jednotlivých odvolacích dôvodov, je potrebné uviesť niekoľko úvodných poznámok procesnej povahy.

45.

Po prvé je potrebné uviesť, že LG pred zhrnutím dôvodov, na ktorých je postavené odvolanie, uvádza zhrnutie relevantného skutkového stavu z jej pohľadu. Komisia aj Orlen tvrdia, že tento opis je zavádzajúci a chybný. V tejto súvislosti postačuje konštatovať, že vzhľadom na absenciu akéhokoľvek tvrdenia o skreslení skutkového stavu a dôkazov zo strany spoločnosti LG, nemôže byť toto zhrnutie skutkového stavu nijako relevantné, keďže o všetkých skutkových otázkach už Všeobecný súd s konečnou platnosťou rozhodol. Preto nie je potrebné rozhodnúť o zavádzajúcej alebo chybnej povahe tohto skutkového stavu.

46.

Po druhé sa Komisia aj Orlen vo svojich písomných pripomienkach odvolávajú na tlačovú správu z 30. decembra 2019 vydanú súčasným predsedom predstavenstva a generálnym riaditeľom spoločnosti LG, v ktorej oznámil ukončenie rekonštrukcie železničnej trate, pričom táto správa obsahovala kritické hodnotenie predmetných udalostí. Je potrebné poznamenať, ako Komisia uznala na pojednávaní, že vzhľadom na to, že tento dokument pochádza z obdobia po vzniku skutkových okolností predmetného sporu, nemá žiadny vplyv na zákonnosť, rozsah alebo výklad sporného rozhodnutia, a už vôbec nie na napadnutý rozsudok.

47.

Svojím prvým odvolacím dôvodom LG v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 90 až 99 napadnutého rozsudku neuplatnil kritériá rozsudku Bronner týkajúce sa odmietnutia prístupu k základnej infraštruktúre s cieľom určiť, či odstránenie železničnej trate môže predstavovať zneužívajúce konanie na účely článku 102 ZFEÚ.

48.

LG predovšetkým poznamenáva, že v bode 226 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rovnako ako Komisia konštatoval, že odstránenie železničnej trate predstavovalo zneužívajúce konanie, pretože mohlo mať účinky vylúčenia z trhu na základe toho, že sa prístup pre LDZ na trh sťaží a bude podliehať menej výhodným podmienkam, keďže bude nútená používať dlhú trasu do Lotyšska na poskytovanie služieb spoločnosti Orlen, pričom táto dlhá trasa je súčasťou toho istého trhu ako krátka trasa. Podľa spoločnosti LG sa preto právna otázka v prejednávanej veci obmedzuje na to, či článok 102 ZFEÚ ukladá spoločnosti LG právnu povinnosť poskytnúť spoločnosti LDZ prístup k železničnej trati.

49.

Z rozsudku Bronner pritom podľa názoru spoločnosti LG vyplýva, že podnik v dominantnom postavení je povinný poskytnúť takýto prístup len vtedy, ak jeho odmietnutie môže vylúčiť akúkoľvek hospodársku súťaž na trhu zo strany žiadateľa o prístup, ak odmietnutie nemožno objektívne odôvodniť a ak je samotný prístup nevyhnutný na výkon činností tejto osoby. Tieto tri kumulatívne podmienky nie sú v prejednávanej veci splnené okrem iného preto, že prístup k železničnej trati nebol „nevyhnutný“ na to, aby LDZ mohla konkurovať spoločnosti LG na relevantnom trhu. Všeobecný súd však v bodoch 90 až 99 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že táto judikatúra nie je relevantná pre prejednávanú vec. Tým sa dopustil štyroch nesprávnych právnych posúdení.

50.

Po prvé na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd v bode 90 napadnutého rozsudku, v judikatúre Súdneho dvora neexistuje pravidlo, podľa ktorého by sa kritériá uvedené v rozsudku Bronner (ďalej len „kritériá Bronner“) uplatňovali len v prípade potreby chrániť motiváciu podniku v dominantnom postavení investovať do výstavby základných zariadení. Ani návrhy, ktoré predniesol generálny advokát F. G. Jacobs ( 3 ), na ktoré Všeobecný súd odkazuje, neumožňujú predpokladať, že takéto pravidlo existuje.

51.

Po druhé na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bodoch 91 a 92 napadnutého rozsudku, neexistuje pravidlo, podľa ktorého by sa kritériá Bronner neuplatnili, ak platný právny rámec už (ex ante) ukladá povinnosť dodávať. V prvom rade neuplatnenie tohto testu by v takomto prípade vyžadovalo, aby vnútroštátne právo alebo sekundárne právo Únie vymedzovalo pôsobnosť primárneho práva, čo je nezlučiteľné s prednosťou práva Únie a požiadavkou jednotného uplatňovania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže na celom jej území. Kontrola ex post podľa článku 102 ZFEÚ a právna úprava ex ante sledujú rôzne ciele. Okrem toho by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, ak by podniky v regulovaných odvetviach podliehali odlišným právnym kritériám podľa článku 102 ZFEÚ. V prejednávanej veci napokon LG nemala žiadnu povinnosť poskytnúť spoločnosti LDZ prístup k železničnej trati v čase odstránenia železničnej trate, pretože LDZ nepodala žiadosť o udelenie povolenia na prevádzku v Litve, ani ho nezískala. Táto okolnosť umožňuje odlíšiť prejednávanú vec od rozsudku z 13. decembra 2018, Slovak Telekom/Komisia (T‑851/14, EU:T:2018:929), v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že kritériá Bronner sa neuplatnia, ak právny rámec už ukladá povinnosť dodávať.

52.

Po tretie žiadne z ustanovení všeobecného právneho rámca, na ktoré Všeobecný súd odkazuje v bodoch 96 a 97 napadnutého rozsudku, neukladá takému manažérovi infraštruktúry, akým je LG, absolútnu právnu povinnosť poskytnúť prístup ku každej časti trate svojej siete, najmä ak sú k dispozícii alternatívne trasy. Ani jedno z týchto ustanovení takisto neukladá absolútnu povinnosť obnoviť zničenú železničnú trať prostredníctvom riešenia, ktoré by manažér infraštruktúry považoval za neúčinné a ekonomicky neprimerané. Článok 5 smernice 2001/14/ES ( 4 ) v spojení s bodom 5 preambuly tejto smernice totiž stanovuje len spravodlivý a nediskriminačný prístup k existujúcej a prevádzkovanej železničnej infraštruktúre. Podobne článok 29 ods. 1 tejto smernice stanovuje len všeobecnú povinnosť „prijať všetky potrebné opatrenia na obnovenie normálneho stavu“ v prípade železničnej nehody.

53.

Po štvrté v rozpore s tým, čo Všeobecný súd uviedol v bodoch 91 a 93 napadnutého rozsudku, neexistuje žiadne právne pravidlo, podľa ktorého by sa kritériá Bronner neuplatňovali, ak dominantné postavenie vyplýva zo štátneho monopolu. Takúto úvahu nemožno vyvodiť z bodu 23 rozsudku z 27. marca 2012, Post Danmark (C‑209/10, EU:C:2012:172), citovaného Všeobecným súdom, v ktorom sa uvádza len všeobecná poznámka, že je potrebné zohľadniť skutočnosť, že takéto postavenie má pôvod v bývalom štátnom monopole. V prípade, o aký ide v prejednávanej veci, nejde o to, či LG bola povinná poskytnúť prístup k funkčnej sieti vybudovanej v minulosti z verejných prostriedkov, ale o to, či bola podľa článku 102 ZFEÚ povinná investovať svoje vlastné zdroje do opravy a výmeny zanedbaného zariadenia, aby uľahčila prístup na trh a zvýhodnila ho pre určitého konkurenta na odberateľskom trhu. Vyváženie záujmov týchto dvoch spoločností je základom kritérií Bronner. Tento záver napokon nemožno spochybniť odkazom na menej prísnu prahovú hodnotu stanovenú súdmi Únie v situáciách, ktoré nezahŕňajú takéto vyváženie záujmov. ( 5 )

54.

Na účel uľahčenia analýzy tohto dôvodu [pozri bod (3) nižšie] je potrebné najprv zasadiť rozsudok Bronner do normatívneho rámca článku 102 ZFEÚ [pozri bod (1) nižšie] a potom pripomenúť analýzu Všeobecného súdu, ktorú LG spochybňuje [pozri bod (2) nižšie].

55.

Na úvod zdôrazňujem, že článok 102 ZFEÚ vyhlasuje za nezlučiteľné s vnútorným trhom a zakazuje akékoľvek zneužívanie dominantného postavenia na vnútornom trhu či jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi, ak sa tým môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Podnik v dominantnom postavení má totiž osobitnú zodpovednosť za to, aby svojím správaním nenarušil účinnú a neskreslenú hospodársku súťaž na vnútornom trhu. ( 6 )

56.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem „zneužívanie dominantného postavenia“ v zmysle článku 102 ZFEÚ je založený na objektívnom posúdení predmetného konania. Tento pojem sa preto vzťahuje na konanie podniku v dominantnom postavení, ktoré na trhu, kde je práve v dôsledku prítomnosti daného podniku už oslabená úroveň hospodárskej súťaže, bráni zachovaniu úrovne hospodárskej súťaže, ktorá na trhu ešte existuje, alebo rozvoju tejto hospodárskej súťaže. ( 7 )

57.

Pokiaľ teda ide o konanie spočívajúce vo vylúčení, čo je teda kategória, do ktorej spadá predmetné konanie, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zneužívajúca povaha takéhoto konania si vyžaduje najmä to, aby bolo spôsobilé obmedziť hospodársku súťaž, a najmä vyvolať vytýkané účinky spočívajúce vo vylúčení, ktoré sa musia posudzovať vo svetle všetkých relevantných skutkových okolností súvisiacich s predmetným konaním. ( 8 )

58.

Vzhľadom na tieto všeobecné objasnenia je potrebné podrobiť analýze judikatúru týkajúcu sa infraštruktúry, ktorá sa považuje za „základnú infraštruktúru“ (essential facilities) v tom zmysle, že je nevyhnutná na vykonávanie činností na trhu, keďže neexistuje žiadna skutočná alebo potenciálna náhrada, a tak odmietnutie prístupu k nej môže viesť k vylúčeniu akejkoľvek hospodárskej súťaže. ( 9 ) Táto judikatúra sa v podstate týka okolností, za ktorých môže „odmietnutie dodávať“ ( 10 ) zo strany dominantného podniku konkurentom zakladať zneužívanie dominantného postavenia. Táto judikatúra, ktorá vychádza z doktríny známej ako „doktrína základnej infraštruktúry“, ( 11 ) sa týka situácií, keď možno obmedziť slobodný výkon výlučného práva v záujme nenarušenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu. ( 12 )

59.

V prvom rade podotýkam, že súd Únie tradične rozhodoval, že takéto odmietnutie dodávať nemôže samo osebe predstavovať zneužitie dominantného postavenia. ( 13 ) Len za výnimočných okolností môže takéto odmietnutie z dôvodu výkonu vlastníckeho práva viesť k takémuto zneužitiu. Zatiaľ čo v prvých rozsudkoch Súdneho dvora bola načrtnutá povaha povinnosti dodávať ( 14 ) len výnimočne, rozsudok Bronner priniesol zjednotenie príslušných kritérií v tejto oblasti.

60.

Pripomínam, že rozsudok Bronner sa týkal toho, či je zneužitím dominantného postavenia, ak tlačový podnik, ktorý mal veľmi vysoký podiel na trhu s dennou tlačou v členskom štáte a prevádzkoval jediný národný systém dodávok do domu v tomto členskom štáte, odmietne prístup do tohto systému za primeraný poplatok vydavateľovi konkurenčných novín, ktorý z dôvodu nízkeho nákladu nie je schopný sám alebo v spolupráci s inými vydavateľmi zriadiť a prevádzkovať vlastný systém dodávok do domu za ekonomicky primeraných podmienok.

61.

Pri odpovedi na túto otázku na základe inšpirácie predchádzajúcou judikatúrou ( 15 ) Súdny dvor v bode 41 rozsudku Bronner rozhodol, že na to, aby odmietnutie prístupu k službe zo strany podniku v dominantnom postavení predstavovalo zneužitie v zmysle (článku 102 ZFEÚ), je potrebné, aby i) toto odmietnutie mohlo vylúčiť akúkoľvek hospodársku súťaž na trhu zo strany žiadateľa o službu; ii) toto odmietnutie nemohlo byť objektívne odôvodnené, a iii) samotná služba bola nevyhnutná na vykonávanie činnosti žiadateľa v tom zmysle, že neexistovala žiadna skutočná alebo potenciálna náhrada za tento systém dodávok do domu („kritériá Bronner“).

62.

Pokiaľ ide najmä o kritérium nevyhnutnosti, z bodov 43 a 44 rozsudku Bronner vyplýva, že na určenie toho, či je výrobok alebo služba nevyhnutná na to, aby mohol konkurent pôsobiť na určitom trhu, je potrebné zistiť, či existujú výrobky alebo služby, ktoré predstavujú alternatívne riešenie, aj keď sú menej výhodné, a či existujú technické, právne alebo ekonomické prekážky, ktoré môžu znemožniť alebo aspoň neprimerane sťažiť vývoj alternatívnych výrobkov alebo služieb pre akýkoľvek konkurenčný podnik, ktorý má v úmysle pôsobiť na tomto trhu, prípadne v spolupráci s inými. Podľa bodu 46 tohto rozsudku sa na preukázanie existencie prekážok hospodárskej povahy musí aspoň preukázať, že vytvorenie týchto výrobkov alebo služieb nie je hospodársky návratné v rozsahu porovnateľnom s výrobou podniku kontrolujúceho existujúci výrobok alebo službu.

63.

Ako vysvetlil generálny advokát F. G. Jacobs vo svojich návrhoch vo veci Bronner ( 16 ), výber kritéria nevyhnutnosti, ako aj kritéria týkajúceho sa rizika vylúčenia akejkoľvek hospodárskej súťaže v podstate zodpovedá dvom cieľom.

64.

Po prvé z právneho hľadiska je účelom stanovenia týchto náročných kritérií z hľadiska dokazovania predovšetkým ochrana práva podniku vybrať si svojich zmluvných partnerov a voľne nakladať so svojím majetkom, čo sú zásady, ktoré sú vo všeobecnosti zakotvené v právnych systémoch členských štátov a niekedy majú ústavný charakter. Každá analýza odmietnutia dodávať musí vychádzať zo zásady, že podnik, či už dominantný, alebo nie, musí mať právo uzatvárať zmluvy a voľne nakladať so svojím majetkom. Preto každý zásah na základe článku 102 ZFEÚ, ktorý spočíva v uložení povinnosti dominantnému podniku dodávať (úplne alebo čiastočne) svojim konkurentom, jednoznačne porušuje toto právo a musí byť starostlivo zvážený a odôvodnený. ( 17 ) Ako Súdny dvor vysvetlil v rozsudku Slovak Telekom, „konštatovanie, že dominantný podnik zneužil svoje postavenie z dôvodu, že odmietol uzavrieť zmluvu s konkurentom, má za následok, že tento podnik je nútený zmluvu s týmto konkurentom uzavrieť. Takáto povinnosť však osobitne zasahuje do zmluvnej slobody a do práva vlastniť majetok podniku v dominantnom postavení, keďže podnik, hoci aj s dominantným postavením, môže v zásade slobodne odmietnuť uzavrieť zmluvu a využívať infraštruktúru, ktorú vyvinul pre svoje vlastné potreby“ ( 18 ). Z toho vyplýva, že akýkoľvek prístup, ktorý spočíva v striktnom výklade alebo uplatňovaní tohto rozsudku, podľa môjho názoru porušuje tento základný cieľ. ( 19 )

65.

Po druhé z ekonomického hľadiska je cieľom kritérií Bronner podporiť hospodársku súťaž v dlhodobom záujme spotrebiteľov tým, že sa spoločnosti umožní vyhradiť si zariadenia, ktoré vyvinula, na vlastné použitie. Účelom kritérií Bronner je preto zabezpečiť, aby povinnosť uložená podniku v dominantnom postavení poskytovať prístup k svojej infraštruktúre v konečnom dôsledku nenarušila hospodársku súťaž tým, že zníži vstupnú motiváciu tohto podniku budovať takúto infraštruktúru. Dominantný podnik by bol skutočne menej motivovaný investovať do infraštruktúry, ak by sa jeho konkurenti mohli podieľať na výhodách tejto infraštruktúry na požiadanie. V tejto súvislosti treba mať na pamäti, že hlavným cieľom článku 102 ZFEÚ je zabrániť narušeniu hospodárskej súťaže, a najmä chrániť záujmy spotrebiteľov, nie chrániť postavenie konkurentov. ( 20 ) Povinnosť dodávať podľa článku 102 ZFEÚ sa preto môže uplatniť len vtedy, ak odmietnutie dodávať môže spôsobiť dostatočne vážnu ujmu hospodárskej súťaži, a najmä záujmom spotrebiteľov. Súdny dvor teda opakovane uznal, že z hľadiska hospodárskej súťaže, aj keď z krátkodobého hľadiska, vyvodenie zodpovednosti voči podniku za zneužitie dominantného postavenia odmietnutím uzavrieť zmluvu s konkurentom podporuje hospodársku súťaž, z dlhodobého hľadiska je naopak vo všeobecnosti priaznivejšie pre rozvoj hospodárskej súťaže a v záujme spotrebiteľov umožniť podniku vyhradiť si infraštruktúru, ktorú vytvoril, na jeho vlastné použitie. Existencia takejto povinnosti zásobovať konkurentov môže sama osebe odrádzať podniky od investícií a inovácií, a tým poškodzovať spotrebiteľov. Najmä vedomie, že môžu podliehať povinnosti dodávať proti svojej vôli, môže viesť podniky (dominantné alebo tie, ktoré očakávajú, že sa stanú dominantnými) k tomu, že nebudú investovať alebo budú investovať menej do tejto činnosti. Podobne môžu byť konkurenti motivovaní k tomu, aby namiesto vlastných investícií ľahko a bezplatne využívali investície dominantného podniku (free‑riding). Ani jeden z týchto dôsledkov nie je v dlhodobom horizonte v záujme spotrebiteľov. Ak teda dominantný podnik odmietne sprístupniť infraštruktúru, ktorú vytvoril pre svoje vlastné činnosti, rozhodnutie uložiť mu povinnosť poskytnúť takýto prístup môže byť z hľadiska politiky hospodárskej súťaže odôvodnené len vtedy, ak má dominantný podnik nad dotknutým trhom skutočnú kontrolu. ( 21 )

66.

Vo svetle týchto úvah je potrebné preskúmať tvrdenia spoločnosti LG, ktoré spočívajú v kritike Všeobecného súdu, ktorý konštatoval, že Komisia konala správne, keď neposúdila, či sporné konanie spĺňa kritériá Bronner.

67.

Pripomínam, že tvrdenie, že Komisia mala v spornom rozhodnutí uplatniť kritériá Bronner, bolo predložené aj v konaní na prvom stupni. ( 22 ) V tejto súvislosti Všeobecný súd rozhodol, že Komisia nepochybila, keď neposúdila, či sporné konanie spĺňa kritériá Bronner, a že s výhradou prípadného objektívneho odôvodnenia stačilo preukázať, že ide o správanie spôsobilé obmedziť hospodársku súťaž a najmä predstavovať prekážku vstupu na trh. ( 23 )

68.

Všeobecný súd tento záver odôvodnil na základe nasledovných úvah. Po prvé v podstate pripomenul, že účelom kritérií Bronner je zabezpečiť, aby povinnosť uložená podniku v dominantnom postavení poskytovať prístup k svojej infraštruktúre v konečnom dôsledku nenarušila hospodársku súťaž tým, že zníži počiatočnú motiváciu podniku vybudovať takúto infraštruktúru. ( 24 ) Podľa Všeobecného súdu však takáto požiadavka na ochranu motivácie dominantného podniku investovať do výstavby nevyhnutných zariadení neexistuje, ak platný právny rámec už dominantnému podniku ukladá povinnosť dodávať alebo ak dominantné postavenie, ktoré získal na trhu, vyplýva z bývalého štátneho monopolu. ( 25 ) Tak to bolo v prejednávanej veci.

69.

Konkrétnejšie sa na jednej strane kritériá Bronner uplatňujú len v prípade neexistencie zákonnej povinnosti poskytnúť prístup k službe alebo výrobku, pretože v prípade existencie takejto povinnosti zákonodarca už vykonal potrebné posúdenie proporcionality významu ekonomických stimulov v čase, keď takúto povinnosť uložil. V prejednávanom prípade je však LG ako manažér litovskej železničnej infraštruktúry podľa práva Únie aj vnútroštátneho práva zodpovedná okrem iného za zabezpečenie prístupu k verejnej železničnej infraštruktúre. ( 26 )

70.

Zároveň požiadavka chrániť motiváciu investovať neexistuje, ak dominantné postavenie vyplýva zo zákonného monopolu, ako v prejednávanom prípade, a podnik neinvestoval do výstavby infraštruktúry, pretože bola vybudovaná a rozvinutá z verejných prostriedkov. ( 27 )

71.

V prvom rade je na posúdenie dôvodnosti analýzy Všeobecného súdu potrebné preskúmať dôvodnosť predpokladu, na ktorom je založená celá argumentácia spoločnosti LG, a to že táto vec sa obmedzuje na otázku, či článok 102 ZFEÚ ukladá spoločnosti LG povinnosť poskytnúť spoločnosti LDZ prístup k železničnej trati. ( 28 ) Inými slovami, je potrebné určiť, či predmetná skutková situácia je taká, že predmetné konanie predstavuje „odmietnutie dodávať“, a teda je potrebné uplatniť kritériá Bronner.

72.

V tejto súvislosti pripomínam, že Všeobecný súd potvrdil kvalifikáciu vytýkaného konania v napadnutom rozsudku (pozri bod 84 napadnutého rozsudku) a rozhodol, že toto konanie spočívalo v odstránení železničnej trate ako takom, a to bez ohľadu na pozastavenie dopravy na tejto trati 2. septembra 2008 a na jej neopravenie. Všeobecný súd teda nepriamo považoval odstránenie železničnej trate za samostatnú a odlišnú formu zneužitia, a nie za „odmietnutie prístupu“ ( 29 ). V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 85 napadnutého rozsudku správne pripomenul, že zoznam zneužívajúcich konaní uvedený v článku 102 ZFEÚ nie je taxatívny, a tak zoznam zneužívajúcich konaní obsiahnutý v tomto ustanovení nevyčerpáva spôsoby zneužitia dominantného postavenia zakázané právom Únie.

73.

Táto kvalifikácia predmetného konania sa mi zdá byť správna. Po prvé LDZ, potenciálny konkurent spoločnosti LG na relevantnom trhu, mohla mať technicky prístup k litovskej železničnej sieti inými prostriedkami, a to aj po odstránení železničnej trate. Okrem toho je zo skutočností, ktoré predchádzali sporu, zrejmé, že LG neodmietla žiadny prístup k železničným službám na prepravu ropných výrobkov na relevantnom geografickom trhu. ( 30 )

74.

Keďže neexistuje výslovné odmietnutie prístupu, vynára sa otázka, či toto konanie predstavuje rovnaký problém ako pri „odmietnutí prístupu“, keďže po odstránení železničnej trate musela byť akákoľvek železničná doprava z rafinérie do lotyšského námorného terminálu realizovaná cez oveľa dlhšiu trasu cez litovské územie, čím sa LDZ vystavila obchodným rizikám, pričom bolo málo pravdepodobné, že ich podstúpi. Z tohto hľadiska možno predmetné konanie kvalifikovať ako implicitné odmietnutie dodávky (constructive refusal to supply), ktoré de facto vedie k rovnakému výsledku ako (výslovné) odmietnutie dodávky.

75.

Ak predmetné konanie predstavuje rovnaký problém ako pri „odmietnutí prístupu“, najmä preto, že môže mať rovnaký vylučujúci efekt, je potrebné zistiť, či sú prítomné aj prvky, ktoré predstavujú odmietnutie prístupu v zmysle rozsudku Bronner, a preto sa takéto konanie musí posúdiť vo svetle tohto rozsudku. Je preto potrebné posúdiť, či takéto konanie, ktoré z technického hľadiska nepredstavuje „odmietnutie prístupu“, musí napriek tomu spĺňať podmienky rozsudku Bronner, aby ho bolo možné kvalifikovať ako zneužívajúce, alebo ako uviedol Všeobecný súd v bode 98 napadnutého rozsudku, na túto kvalifikáciu postačuje, že predmetné konanie mohlo mať protisúťažné účinky.

76.

V tejto súvislosti treba najprv poznamenať, že akákoľvek otázka čiastočného alebo úplného prístupu si nevyhnutne nevyžaduje uplatnenie podmienok stanovených v rozsudku Bronner, ktoré sa týkajú odmietnutia prístupu. Súdny dvor vo veci Slovak Telekom totiž rozhodol, že ak dominantný podnik poskytuje prístup k svojej infraštruktúre, ale stanoví na tento prístup alebo na poskytovanie služieb alebo predaj výrobkov nespravodlivé podmienky, kritériá Bronner sa nepoužijú. Je pravda, že ak je prístup k takejto infraštruktúre nevyhnutný pre konkurentov dominantného podniku, aby mohlo byť ich pôsobenie na odberateľskom trhu rentabilné, je pravdepodobnejšie, že nekalé praktiky na tomto trhu budú mať aspoň potenciálne protisúťažné účinky a budú predstavovať zneužitie v zmysle článku 102 ZFEÚ. Pokiaľ však ide o iné konania ako odmietnutie prístupu, neexistencia takejto nevyhnutnosti nie je sama osebe rozhodujúca na účely posúdenia potenciálne zneužívajúceho správania dominantného podniku. ( 31 ) Ako uviedol Súdny dvor, z rozsudku Bronner nemožno vyvodzovať, že podmienky potrebné na konštatovanie existencie zneužívajúceho odmietnutia dodávať sa musia nevyhnutne uplatniť v kontexte posúdenia zneužívajúcej povahy konania, ktoré spočíva v podriadení poskytovania služieb alebo predaja výrobkov nevýhodným podmienkam, o ktoré kupujúci nemusí mať záujem, pričom takéto konanie môže samo osebe predstavovať samostatnú formu zneužitia, odlišnú od odmietnutia dodávať. ( 32 )

77.

Tak je to práve v prejednávanom prípade.

78.

Po prvé na základe opisu predmetného konania je potrebné konštatovať, že odstránenie železničnej trate predstavovalo nezávislé znefunkčnenie infraštruktúry, ktoré bránilo nielen konkurentom, ako je LDZ, ale aj samotnej spoločnosti LG v jej využívaní. Tento prípad sa preto jasne líši od prípadov odmietnutia prístupu, keď dominantný podnik neutrpí žiadnu stratu infraštruktúry. Na druhej strane, ako sa javí zo spisu, zdá sa, že toto správanie bolo motivované čisto úmyslom uškodiť konkurentom. Toto konanie preto nemôže viesť k riadnej hospodárskej súťaži a podľa môjho názoru má rovnaké znaky ako prípady, ktoré sa v odbornej literatúre v oblasti práva hospodárskej súťaže označujú ako „čisté obmedzenia“ (naked restrictions). ( 33 )

79.

Po druhé, ako správne uvádza Orlen, základnou charakteristikou predmetného konania je, že sa riadi logikou „predátorstva“. Podobne ako v prípade predátorských cien sa LG rozhodla zničiť, a teda obetovať cenné aktívum, železničnú trať, čím znemožnila jej používanie, a tak ju nebude môcť prevádzkovať a dosahovať príjmy, a zároveň neumožnila jej používanie ani konkurenčným tretím stranám. Podobne ako v oblasti predátorských cien, ( 34 ) jediným rozumným vysvetlením správania spoločnosti LG bola odmena vo forme monopolného postavenia, ktorú získala vylúčením spoločnosti LDZ z trhu. Z toho vyplýva, že tento prípad sa neriadi rovnakou logikou ako prípady týkajúce sa odmietnutia prístupu. V prejednávanej veci sa totiž protisúťažné účinky vylúčenia konkurentov prejavujú na základe logiky krátkodobej straty s cieľom dosiahnuť zisk v strednodobom a dlhodobom horizonte, zatiaľ čo prípady týkajúce sa odmietnutia prístupu sú nevyhnutne charakterizované logikou okamžitého zisku.

80.

Po tretie poznamenávam, že kritériá Bronner sa uplatňujú, ako sa nedávno potvrdilo v bode 47 rozsudku vo veci Slovak Telekom, ak „je vo všeobecnosti priaznivé pre rozvoj hospodárskej súťaže a v záujme spotrebiteľov umožniť spoločnosti vyhradiť si infraštruktúru, ktorú sama vyvinula, pre svoje vlastné použitie“ ( 35 ). Z toho vyplýva, že logika kritérií Bronner je založená na udržiavaní infraštruktúry. V prejednávanom prípade však dobrovoľné zničenie infraštruktúry bez toho, aby bola nahradená, nemôže byť vo svojej podstate v súlade s logikou týchto kritérií, keďže LG nemá žiadny prospech z investície, ktorú vložila do vlastnej infraštruktúry.

81.

Po štvrté tiež uvádzam, že v prejednávanom prípade nebolo potrebné, aby sa LG zbavila akéhokoľvek majetku alebo uzavrela zmluvy s osobami, ktoré si nevybrala, s cieľom ukončiť predmetné zneužívanie. Je potrebné pripomenúť, že Komisia sporným rozhodnutím uložila spoločnosti LG pokutu a nariadila jej ukončiť protiprávne konanie. Nenariadila však spoločnosti LG, aby spoločnosti LDZ umožnila prístup na relevantný trh. ( 36 ) Zistenie zneužitia teda nemá za následok donútenie podniku uzavrieť zmluvu s týmto konkurentom, čo by v zmysle rozsudku Slovak Telekom „obzvlášť zasahovalo do zmluvnej slobody a práva na majetok“ ( 37 ).

82.

Z toho vyplýva, že odstránenie trate, napriek tomu, že zakladá konanie podobné odmietnutiu prístupu majúce porovnateľný vylučujúci účinok, nemožno analyzovať uplatnením kritérií Bronner.

83.

Keďže prvý odvolací dôvod je teda založený výlučne na námietke právne nesprávneho predpokladu, a to konkrétne že predmetné konanie predstavuje „odmietnutie prístupu“ v zmysle kritérií Bronner, navrhujem ho zamietnuť v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné preskúmať námietky spoločnosti LG, ktoré sú z tohto dôvodu nevyhnutne neúčinné.

84.

V druhom rade a pre úplnosť poznamenávam, že neaplikovateľnosť kritérií Bronner v prejednávanom prípade je odôvodnená aj vzhľadom na účel, ktorý tieto kritériá sledujú.

85.

Na jednej strane z hľadiska ochrany vlastníckeho práva dominantného podniku je zo znenia samotného rozsudku Bronner a z následnej judikatúry zrejmé, že kritériá stanovené v tomto rozsudku sa vzťahujú na infraštruktúru vo vlastníctve dominantného podniku, ktorá v zásade odráža jeho vlastné investície. ( 38 ) Avšak v prejednávanej veci, ako uviedol Všeobecný súd v bodoch 94 a 95 napadnutého rozsudku, je nesporné, že i) predmetná infraštruktúra nie je zariadením vo vlastníctve spoločnosti LG (táto spoločnosť nemá prospech z voľného výkonu výlučného vlastníctva a je len manažérom verejnej železničnej infraštruktúry vo vlastníctve Litovskej republiky), a tiež, že ii) LG neinvestovala do litovskej železničnej siete, keďže táto sieť bola vybudovaná a rozvíjaná z verejných prostriedkov. Vzhľadom na to neexistujú dôvody, ktoré by odôvodňovali uplatnenie takých zvýšených dôkazných požiadaviek smerujúcich k ochrane vlastníckeho práva, akými sú požiadavky stanovené na základe kritérií Bronner. Takisto nie je pravdepodobný zásah do zmluvnej slobody v okamihu, keď LG koná ako manažér železničnej infraštruktúry, ktorá by viedla najmä k povinnosti poskytnúť prístup k verejnej železničnej infraštruktúre.

86.

Na druhej strane z ekonomického hľadiska, ako takisto uviedol Všeobecný súd v bodoch 91 a 92 napadnutého rozsudku, je ochrana motivácie dominantného podniku investovať do výstavby základnej infraštruktúry výrazne ovplyvnená, ak už platný právny rámec ukladá povinnosť dodávať. Konkrétne predmetná právna úprava predpokladá, že motivácia dominantného podniku investovať do vytvárania výrobkov alebo služieb je chránená. ( 39 ) V tomto zmysle aplikovateľný právny rámec nemôže obmedzovať uplatňovanie článku 102 ZFEÚ ( 40 ) a predstavuje relevantnú okolnosť na účely posúdenia zneužívajúcej povahy správania dominantného podniku, pretože prispieva k vymedzeniu podmienok hospodárskej súťaže, v rámci ktorých tento podnik pôsobí. ( 41 ) Bez ohľadu na sledované ciele kontroly ex post v rámci práva hospodárskej súťaže dopĺňajú regulačný rámec ex ante. ( 42 )

87.

Berúc do úvahy vyššie uvedené úvahy, z ktorých nie všetky boli výslovne uvedené v napadnutom rozsudku, sa domnievam, že Všeobecný súd rozhodol správne, keď v bodoch 90 až 99 napadnutého rozsudku uviedol, že sa v prejednávanej veci neuplatnia kritériá Bronner. Za týchto okolností treba prvý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

88.

Vo svojom druhom odvolacom dôvode LG tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď odstránenie železničnej trate kvalifikoval ako „zneužívajúce konanie“ v zmysle článku 102 ZFEÚ. Konkrétne tvrdí, že v bodoch 168, 170, 177, 197, 204 a 231 napadnutého rozsudku Všeobecný súd neakceptoval záver Komisie, že odstránenie železničnej trate bolo zneužitím „len“ v dvoch kumulatívnych prvkoch, a to skutočnosti, že odstránenie bolo vykonané „veľmi unáhlene“ ( 43 ) a „bez [predchádzajúceho] zabezpečenia potrebných finančných prostriedkov [zo strany spoločnosti LG]“ ( 44 ). Ani jeden z týchto dvoch prvkov však nezakladá takúto kvalifikáciu o to viac, že Všeobecný súd v bode 168 rozsudku uznal, že odstránenie železničnej trate bolo „jedinou vhodnou a ekonomicky rozumnou možnosťou“.

89.

Pokiaľ Orlen tvrdí, že tento dôvod je neúčinný, pripomínam, že účinnosť dôvodu sa vzťahuje na jeho schopnosť, ak je dôvodný, dosiahnuť záver, ktorý žalobca prostredníctvom tohto dôvodu požaduje. ( 45 )

90.

V prejednávanom prípade druhým odvolacím dôvodom LG spochybňuje kvalifikáciu odstránenia železničnej trate ako „zneužívajúceho konanie“ v zmysle článku 102 ZFEÚ tým, že spochybňuje dve skutočnosti, na ktoré sa Komisia a následne Všeobecný súd výlučne odvolávali.

91.

Ako vyplýva najmä z bodov 42 a 194 napadnutého rozsudku, Komisia sa v spornom rozhodnutí domnievala, že LG pri odstraňovaní celej železničnej trate použila iné prostriedky ako prostriedky bežnej hospodárskej súťaže. Tento záver bol vyvodený zo všetkých právnych a skutkových okolností (tieto okolnosti boli rozdelené do piatich kategórií a sú uvedené v bode 31 vyššie). ( 46 )

92.

Z toho vyplýva, že na rozdiel od tvrdení spoločnosti LG, údajná zneužívajúca povaha konania nie je výsledkom „iba dvoch kumulatívnych prvkov, ktoré určil Všeobecný súd, a to, že k odstráneniu došlo „veľmi unáhlene“ a „bez zabezpečenia potrebných finančných prostriedkov“. Tieto prvky predstavujú len časť súhrnu skutočností, na ktoré sa Komisia a následne Všeobecný súd odvolávali, aby mohli predmetné konanie kvalifikovať ako zneužívajúce. To je v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej sa posúdenie zneužívajúcej povahy konania musí vykonať na základe všetkých relevantných skutočností. ( 47 )

93.

Je preto potrebné zaoberať sa otázkou, či možno druhý odvolací dôvod považovať za účinný, ak LG spochybňuje len časť okolností, ktoré Komisia zohľadnila pri kvalifikácii konania ako zneužívajúceho.

94.

V tejto súvislosti treba uviesť, že v bodoch 168, 170, 204 a 231 napadnutého rozsudku, na ktoré sa v tomto odvolacom dôvode odkazuje, Všeobecný súd len zamietol námietky spoločnosti LG proti určitým hodnoteniam skutkového stavu, ktoré nie sú súčasťou odôvodnenia sporného rozhodnutia. ( 48 ) Len z tohto tvrdenia však nemožno vyvodiť, že tento odvolací dôvod nemôže vyvrátiť záver, že predmetné konanie bolo zneužívajúce.

95.

Keďže oba tieto prvky sú súčasťou všetkých skutočností, ktoré Komisia zohľadnila (v odôvodneniach 184 až 193 sporného rozhodnutia) a ktoré Všeobecný súd potvrdil (v bodoch 164 až 177 napadnutého rozsudku), a keďže neexistuje žiadne odstupňovanie alebo hierarchia medzi významom, ktorý sa prikladá všetkým týmto prvkom, zastávam názor, že nemožno vo výsledku s istotou konštatovať, že ak by sa odstránenie železničnej trate neuskutočnilo unáhlene alebo ak by sa uskutočnilo po tom, ako LG zabezpečila potrebné finančné prostriedky, Komisia by napriek tomu uznala toto konanie za zneužívajúce.

96.

Preto zastávam názor, že tento odvolací dôvod treba považovať za účinný.

97.

Komisia a Orlen v podstate tvrdia, že v rozsahu, v akom druhý odvolací dôvod smeruje k spochybneniu posúdenia skutkového stavu bez uvedenia nesprávneho právneho posúdenia, by mal byť zamietnutý ako neprípustný.

98.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora, ak Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má podľa článku 256 ZFEÚ právomoc preskúmať len právnu kvalifikáciu týchto skutočností a z nich vyvodené právne dôsledky. Posúdenie skutkového stavu, s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov predložených Všeobecnému súdu, preto nepredstavuje právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdneho dvora. ( 49 )

99.

V rámci druhého odvolacieho dôvodu LG netvrdí, že došlo ku skresleniu dôkazov preskúmaných Všeobecným súdom, ktoré preukázali, že železničná trať bola odstránená „veľmi unáhlene“ alebo „bez zabezpečenia potrebných finančných prostriedkov“, a že Súdnemu dvoru neprináleží opätovne skúmať dôkaznú hodnotu týchto dôkazov. Tvrdí len, že Všeobecný súd pochybil, keď rozhodol, že Komisia sa mohla oprieť o tieto dva prvky, aby dospela k záveru, že došlo k zneužitiu. Na prvý pohľad sa teda zdá, že LG nežiada Súdny dvor o opätovné posúdenie skutkového stavu, ale o preskúmanie jeho právnej kvalifikácie. Z podrobnejšej analýzy tvrdení spoločnosti LG však vyplýva, že sa v skutočnosti domáha nového posúdenia skutkového stavu Súdnym dvorom oproti tomu, ako ho zistil Všeobecný súd. ( 50 )

100.

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenia spoločnosti LG týkajúce sa jej unáhleného rozhodnutia o odstránení železničnej trate, Všeobecný súd na rozdiel od toho, čo tvrdí táto spoločnosť, v bode 168 napadnutého rozsudku „neuznal“, že odstránenie železničnej trate bolo „jedinou vhodnou a ekonomicky rozumnou možnosťou“. V tomto bode Všeobecný súd len hypoteticky argumentoval – čo vyplýva z úvodnej vety „[z]a predpokladu, ako tvrdí žalobkyňa, že možnosť č. 2 bola jedinou vhodnou a ekonomicky rozumnou možnosťou“ ( 51 ) – aby potvrdil, že ani v rámci možnosti č. 2 nebolo potrebné odstrániť železničnú trať z dôvodu obáv o bezpečnosť železníc. ( 52 ) Domnievam sa preto, že LG sa snaží prekvalifikovať posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom tak, aby Súdny dvor konštatoval, že odstránenie železničnej trate bolo jedinou vhodnou a ekonomicky rozumnou možnosťou.

101.

Takisto je potrebné pripomenúť, že v rozpore s tvrdením spoločnosti LG z napadnutého rozsudku nevyplýva, že „na účely tohto odvolania možno teda považovať za preukázané, že LG musela skôr či neskôr odstrániť celú železničnú trať“. Toto tvrdenie, na ktorom je založená argumentácia spoločnosti LG, je vyvrátené posúdením skutkových okolností uvedených v bodoch 164 až 166 napadnutého rozsudku. ( 53 ) Nemožno teda preukázať, ako tvrdí LG, že zneužitie, ktoré sa jej vyčíta, „spočívalo skôr v načasovaní, kedy pristúpila k odstráneniu železničnej trate“. Toto tvrdenie sa preto nepriamo snaží prekvalifikovať skutkový stav s cieľom spochybniť právnu kvalifikáciu.

102.

Po druhé, pokiaľ ide o nezabezpečenie finančných prostriedkov, domnievam sa, že tvrdenie spoločnosti LG, že „očakávala, že tieto prostriedky na rekonštrukciu železničnej trate získa“, na ktorom je založené jej druhé tvrdenie, je jasne vyvrátené posúdením skutkového stavu, ktoré vykonal Všeobecný súd, najmä v bodoch 151, 173, 175, 176, 177 a 181 napadnutého rozsudku. Keďže sa LG nedovoláva žiadneho skreslenia skutkového stavu, jeho posúdenie sa musí na účely tohto odvolania považovať za jednoznačne preukázané.

103.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem zamietnuť druhý odvolací dôvod ako neprípustný alebo minimálne ako zjavne nedôvodný.

104.

Vo svojom treťom odvolacom dôvode LG tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď kvalifikoval odstránenie železničnej trate ako akt, ktorý mohol mať protisúťažné účinky od 3. októbra 2008, hoci železničná doprava na tejto trati bola pozastavená už od 2. septembra 2008. Tento odvolací dôvod, ktorý sa delí na štyri časti, ( 54 ) je v podstate zameraný na napadnutie bodov 219 až 233 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd zamietol tvrdenia spoločnosti LG, že Komisia sa nesprávne domnievala, že odstránenie železničnej trate ako také a bez ohľadu na predchádzajúce pozastavenie dopravy na tejto trati mohlo mať protisúťažné účinky na trh.

105.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd v bode 226 napadnutého rozsudku rozhodol, že napriek predchádzajúcemu prerušeniu služieb odstránenie železničnej trate „mohlo zahŕňať účinky uzavretia trhu, ktoré spočívali v sťažení prístupu na trh, keďže tento vstup by podliehal menej výhodným podmienkam“. Konkrétne v odpovedi na rovnaké tvrdenie, ktoré predložila LG v prvostupňovom konaní, Všeobecný súd v bode 227 napadnutého rozsudku rozhodol, že LG nesprávne tvrdí, že v rámci kontrafaktuálneho scenára by sa stav hospodárskej súťaže nelíšil od stavu hospodárskej súťaže v existujúcej situácii. Podľa Všeobecného súdu mohla byť situácia odlišná, keďže unáhleným odstránením železničnej trate bez zabezpečenia finančných prostriedkov potrebných na jej rekonštrukciu došlo jednak k zhoršeniu situácie existujúcej v čase pozastavenia dopravy tým, že toto pozastavenie, ktoré je svojou povahou dočasné, sa zmenilo na situáciu absolútnej nemožnosti využívania železničnej trate, a tiež sťažilo opravu železničnej trate tým, že vylúčilo možnosť spočívajúcu v počiatočných cielených opravách, po ktorých by nasledovala úplná rekonštrukcia celej železničnej trate do piatich rokov (ďalej len „možnosť č. 1“), a tým, že znemožnilo úplnú realizáciu možnosti spočívajúcej v úplnej a okamžitej rekonštrukcii železničnej trate (ďalej len „možnosť č. 2“).

106.

Z môjho pohľadu sa však zdá, že žiadne z tvrdení predložených spoločnosťou LG v rámci tretieho odvolacieho dôvodu nemôže preukázať, že toto posúdenie Všeobecného súdu je postihnuté nesprávnymi právnymi posúdeniami alebo rozpormi.

107.

V prvej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu LG v rámci svojej prvej námietky uvádza, že prístup Všeobecného súdu vychádza z nesprávneho predpokladu, ktorý vyplýva z bodov 223, 225 a 227 napadnutého rozsudku. Podľa spoločnosti LG bola možnosť č. 1 vhodnou a ekonomicky rozumnou alternatívou vo vzťahu k možnosti č. 2. Všeobecný súd pritom neodmietol stanovisko spoločnosti LG, zhrnuté v bodoch 150, 151 a 167 toho rozsudku, spočívajúce v tom, že možnosť č. 2 bola jedinou vhodnou a ekonomicky rozumnou možnosťou, ale len ponechal túto otázku nezodpovedanú v bode 168 rozsudku. LG dospela k záveru, že body 223, 225 a 227 rozsudku sú vnútorne rozporné a nezlučiteľné s výberom možnosti č. 2. Podľa druhej námietky sú body 223, 225 a 227 napadnutého rozsudku založené na nesprávnom predpoklade, že železničná trať mohla byť uvedená do prevádzky „v krátkom čase“ vďaka počiatočným opravám v rámci možnosti č. 1. To tak však nie je, pretože tieto opravy by si vyžadovali rovnaký postup, najmä na účely získania finančných prostriedkov od Litovskej republiky alebo Únie, ako v prípade možnosti č. 2. Všeobecný súd túto skutočnosť nezohľadnil, čím si protirečil.

108.

Pokiaľ ide o prvú námietku, konštatujem, že Všeobecný súd v bodoch 223, 225 a 227 napadnutého rozsudku nekritizuje LG za to, že si vybrala možnosť č. 2, ale v bode 225 tohto rozsudku sa obmedzuje na konštatovanie, že „odstránenie železničnej trate de facto znemožnilo realizáciu možnosti č. 1, keďže už nebolo možné uvažovať o jej prvej etape, teda o lokálnych opravách na tých úsekoch železničnej trate, ktoré neumožňovali bezpečnú železničnú dopravu“. Ako Všeobecný súd vysvetlil v bode 229 napadnutého rozsudku, „Komisia však [spoločnosti LG] nevytýka, že si namiesto možnosti č. 1 zvolila možnosť č. 2, ale skôr spôsob realizácie možnosti č. 2“. Okrem toho sa Všeobecný súd v bode 168 tohto rozsudku iba obmedzil na konštatovanie, prečo tvrdenie spoločnosti LG, že možnosť č. 2 bola jedinou vhodnou a ekonomicky rozumnou možnosťou, nemohlo preukázať, že železničná trať sa musela urýchlene odstrániť. Vzhľadom na to, že neexistuje žiadny vnútorný rozpor ani nesprávne posúdenie v zmysle, ktorý uvádza LG, navrhujem zamietnuť tento prvý dôvod námietky ako nedôvodný.

109.

Pokiaľ ide o druhú námietku, podľa ktorej Všeobecný súd opomenul zohľadniť, že realizácia možnosti č. 1 by si vyžadovala rovnaký postup získania finančných prostriedkov ako v prípade možnosti č. 2, domnievam sa, že toto tvrdenie, ktoré spočíva v opakovaní tvrdení predložených na prvom stupni, ( 55 ) je predovšetkým pokusom spoločnosti LG spochybniť skutkové zistenia, čo nepredstavuje právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom. ( 56 ) Okrem toho sa v prejednávanom prípade LG neodvoláva na žiadne skreslenie skutkového stavu a neuvádza, ako by malo vyzerať zjavné neskreslené hodnotenie skutkového stavu. Napokon v každom prípade, teda aj v prípade tohto opomenutia zo strany Všeobecného súdu, by toto opomenutie nespôsobilo vnútorný rozpor s obnovením bezpečnej dopravy v krátkom čase, keďže Všeobecný súd v bode 176 napadnutého rozsudku rozhodol, že LG mohla získať finančné prostriedky Únie, ak by včas začala administratívny proces potrebný na tento účel.

110.

Vzhľadom na už uvedené navrhujem zamietnuť túto prvú časť tohto odvolacieho dôvodu ako sčasti nedôvodnú a sčasti neprípustnú.

111.

V druhej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu LG tvrdí, že Všeobecný súd si protirečil, keď v bode 225 napadnutého rozsudku uviedol, že realizácia možnosti č. 1 viedla k „lokálny[m] opravá[m] na tých úsekoch železničnej trate, ktoré neumožňovali bezpečnú železničnú dopravu“, zatiaľ čo v bode 164 tohto rozsudku uznal potrebu opráv „pozdĺž celej [železničnej] trate“.

112.

Medzi týmito dvoma bodmi však nenachádzam rozpor. Všeobecný súd v bode 164 napadnutého rozsudku iba odkázal na obsah interného listu spoločnosti LG, ( 57 ) podľa ktorého najmä oprava železničnej trate v rámci možnosti č. 1 „musí zahŕňať úplné a okamžité odstránenie železničnej trate“ aj napriek skutočnosti, že „by sa mala celá železničná trať opraviť v horizonte piatich rokov“, zatiaľ čo v bode 225 tohto rozsudku Všeobecný súd iba uviedol, že prvá etapa realizácie možnosti 1 pozostávala z vykonania „lokálnych op[ráv] na tých úsekoch železničnej trate, ktoré neumožňovali bezpečnú železničnú dopravu“.

113.

Preto navrhujem túto druhú časť tohto odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

114.

V tretej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu LG tvrdí, že v rozpore s tým, čo naznačuje Všeobecný súd v bodoch 221 až 223 napadnutého rozsudku, LG nemala absolútnu právnu povinnosť uviesť trať do normálneho stavu vykonaním počiatočných opráv podľa možnosti č. 1 a mohla si legitímne zvoliť možnosť č. 2. Druhá možnosť by umožnila obnoviť normálny stav vecí s tým, že čas odstránenia trate, ktorý je pri realizácii možnosti č. 2 nevyhnutný, by bol irelevantný.

115.

V tejto súvislosti považujem za potrebné v prvom rade uviesť, tak ako bolo uvedené v prvej časti tohto odvolacieho dôvodu, že toto tvrdenie vychádza z nesprávneho predpokladu, že Všeobecný súd rozhodol, že LG mala podľa platných právnych predpisov Únie a vnútroštátnych právnych predpisov absolútnu právnu povinnosť obnoviť normálny stav vykonaním počiatočných opráv podľa možnosti č. 1 a že si nemohla vybrať možnosť č. 2.

116.

Pripomínam ďalej, že posúdenie uplatniteľného právneho rámca, a najmä povinností, ktoré tento rámec ukladá manažérom železničnej infraštruktúry, bolo uvedené v bode 222 napadnutého rozsudku, a to najmä s cieľom konštatovať po prvé, že podľa príslušného právneho rámca má manažér infraštruktúry nielen povinnosť zaistiť bezpečnosť dopravy, ale má tiež povinnosť „minimalizovať poruchy na železničnej sieti a obnoviť bežný stav po narušení chodu vlakov“, a po druhé, že „odstránenie celej železničnej trate nemohlo byť odôvodnené len bezpečnostnými dôvodmi, keďže bezpečnosť už bola riadne zabezpečená pozastavením dopravy 2. septembra 2008“. Okrem toho Všeobecný súd v bode 223 tohto rozsudku zhodnotil, že keďže LG mala dominantné postavenie na relevantnom trhu, bolo jej povinnosťou podľa článku 102 ZFEÚ „vyhnúť sa vylúčeniu akejkoľvek možnosti v krátkom čase opätovne uviesť železničnú trať do prevádzky prostredníctvom postupnej rekonštrukcie, a to v súlade so svojou povinnosťou minimalizovať poruchy na železničnej sieti obnovením bežného stavu po vzniku poruchy.“

117.

Zo záverov uvedených v týchto bodoch napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd nedospel k záveru, že LG mala absolútnu právnu povinnosť vykonať počiatočné opravy podľa možnosti č. 1 a že v každom prípade závery týkajúce sa povinností prevádzkovateľov železničnej infraštruktúry vychádzali predovšetkým z osobitnej zodpovednosti spoločnosti LG podľa článku 102 ZFEÚ.

118.

Preto navrhujem zamietnuť tretiu časť tohto dôvodu ako nedôvodnú.

119.

Vo štvrtej časti svojho tretieho odvolacieho dôvodu LG uvádza, že tvrdenia v bode 225 napadnutého rozsudku týkajúce sa účinku vylúčenia z dôvodu, že keď Orlen zistila, že LG nemá v úmysle opraviť železničnú trať v krátkom čase, LDZ stiahla svoju žiadosť o udelenie licencie na prevádzkovanie litovskej časti krátkej trate do Lotyšska, sú navzájom odporujúce vzhľadom na závery uvedené v bodoch 24 a 25 tohto rozsudku, v ktorých Všeobecný súd konštatoval, že LDZ podala žiadosť o udelenie takejto licencie „do konca júna 2009“, t. j. po odstránení železničnej trate. Toto odstránenie teda nemalo žiadny vplyv na rozhodnutie stiahnuť žiadosť o udelenie licencie, ktoré bolo v skutočnosti spôsobené tým, že Orlen v polovici roka 2010 dospela k záveru, že LG nemá v úmysle v krátkom čase opraviť železničnú trať, ako to vyplýva z bodu 26 napadnutého rozsudku.

120.

V tejto súvislosti poznamenávam, že na základe spoločného výkladu bodov 24, 25 a 225 napadnutého rozsudku možno skutočne tvrdiť, že neexistuje príčinná súvislosť medzi odstránením železničnej trate a stiahnutím žiadosti o udelenie licencie zo strany spoločnosti LDZ.

121.

Avšak odkaz v bode 225 napadnutého rozsudku na stiahnutie žiadosti zo strany spoločnosti LDZ treba chápať vo veľmi špecifickom kontexte. Všeobecný súd poukázal na stiahnutie žiadosti zo strany spoločnosti LDZ, aby ilustroval záver uvedený v predchádzajúcej vete, že „zmena dočasnej situácie na trvalú pritom môže mať vplyv na stav hospodárskej súťaže, keďže potenciálni konkurenti sa budú správať rozdielne v závislosti od toho, či sa domnievajú, že k obnoveniu ‚bežného‘ stavu môže dôjsť v krátkom čase, v strednodobom časovom horizonte alebo nikdy“. Skutočnosť, že keď bolo jasné, že železničná trať nebude v krátkom čase opravená, LDZ stiahla svoju žiadosť o prevádzkovanie činnosti v Litve, ilustruje tento všeobecný záver o správaní sa konkurentov bez ohľadu na dátum stiahnutia žiadosti. Preto navrhujem štvrtú časť tohto odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

122.

Ak by aj Súdny dvor zistil v napadnutom rozsudku vnútorný rozpor, ktorý by predstavoval vadu odôvodnenia bodu 225 tohto rozsudku, tento rozpor by nemohol podľa môjho názoru spochybniť záver Všeobecného súdu, že „unáhlené odstránenie železničnej trate bez predchádzajúceho získania finančných prostriedkov potrebných na jej rekonštrukciu zvýšilo riziko, ktoré vzniklo v prejednávanej veci, že bezpečná železničná doprava na krátkej trase sa obnoví o viac ako desať rokov neskôr“. V tomto zmysle je štvrtá časť tretieho odvolacieho dôvodu neúčinná.

123.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti navrhujem zamietnuť štvrtú časť tretieho odvolacieho dôvodu, a teda aj tretí odvolací dôvod v celom rozsahu.

124.

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode, ktorý sa skladá z dvoch častí, LG vytýka Všeobecnému súdu nesprávne právne posúdenie a nesprávne posúdenie zákonnosti pokuty, ktorá jej bola uložená.

125.

V prvej časti LG tvrdí, že napadnutý rozsudok je postihnutý vadou spočívajúcou vo vnútornom rozpore v odôvodnení, keďže Všeobecný súd najmä v bode 196 napadnutého rozsudku uviedol, že „Komisia na účely odôvodnenia svojho záveru o existencii porušenia práva hospodárskej súťaže vôbec nevychádzala zo zámeru, protisúťažnej stratégie alebo zlého úmyslu spoločnosti LG“ ( 58 ), zatiaľ čo v nasledujúcich častiach rozsudku, v ktorých sa Všeobecný súd zaoberá žalobnými dôvodmi týkajúcimi sa určenia výšky pokuty, sa odvoláva na údajný protisúťažný úmysel spoločnosti LG. Keďže nič nenasvedčuje tomu, že by Všeobecný súd chcel zmeniť závery uvedené v bode 196 napadnutého rozsudku, tento rozpor svedčí o nesprávnom posúdení v dvoch ohľadoch. Po prvé Všeobecný súd sa v bode 339 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia, keď pri analýze otázky novej povahy právnej teórie, z ktorej vychádza sporné rozhodnutie, označil predmetné konanie za konanie, „ktorého cieľom je udržať konkurentov mimo trhu“. Okrem toho Všeobecný súd nesprávne zopakoval tento opis sporného konania v rámci analýzy údajnej neprimeranosti koeficientu závažnosti použitého Komisiou, najmä v bode 368 napadnutého rozsudku (ktorý odkazuje na bod 339 vyššie) a v bode 374 tohto rozsudku, ktorý odkazuje na „odstránenie železničnej trate s cieľom udržať konkurentov mimo trhu tým, že im poskytne prístup na trh za menej výhodných podmienok“. Takéto nesprávne posúdenie Všeobecným súdom malo vplyv na posúdenie potreby uloženia pokuty, ako aj na prípadnú výšku samotnej pokuty.

126.

V druhej časti LG tvrdí, pričom neuvádza dôkazy na ich podporu, že údajne nová povaha sporného konania a neexistencia protisúťažného úmyslu mohli ovplyvniť analýzu Všeobecného súdu pri výkone jeho neobmedzenej súdnej právomoci. LG na pojednávaní poskytla v tejto súvislosti dve vysvetlenia. Po prvé LG tvrdila, že neexistencia protisúťažného úmyslu je relevantná, keďže Všeobecný súd v bodoch 398 a 404 napadnutého rozsudku uviedol, že v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci sa výška pokuty okrem iného určuje na základe „správnej úvahy pri posúdení závažnosti porušenia“, pričom protisúťažný úmysel je kľúčovým prvkom na posúdenie závažnosti porušenia. Okrem toho LG tvrdila, že Všeobecný súd prekročil svoju neobmedzenú súdnu právomoc, pretože tým, že predpokladal protisúťažný úmysel ako prvok posúdenia závažnosti, zmenil konzistentné prvky zakladajúce protiprávne konanie, ktoré Komisia zistila zákonným spôsobom.

127.

Komisia sa domnieva, že štvrtý odvolací dôvod musí byť zamietnutý ako neúčinný, ( 59 ) keďže Všeobecný súd na jednej strane využil neobmedzenú súdnu právomoc a nahradil posúdenie pokuty vykonané Komisiou svojím vlastným posúdením, a na druhej strane sa pri výkone tejto právomoci neodvolal na žiadny protisúťažný úmysel spoločnosti LG.

128.

V prejednávanej veci sa LG domáha ďalšieho zníženia výšky pokuty, ktorá jej bola uložená, pričom tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne posúdil žalobné dôvody týkajúce sa určenia výšky pokuty. Skutočnosť, že Všeobecný súd využil svoju neobmedzenú súdnu právomoc a nahradil posúdenie výšky pokuty vykonané Komisiou vlastným posúdením, nemôže sama osebe spôsobiť neúčinnosť tohto žalobného dôvodu. Táto skutočnosť sama osebe nevylučuje možnosť, že jednak v prípade odôvodnenosti tohto štvrtého odvolacieho dôvodu by tento mohol viesť k následnému zníženiu výšky pokuty pôvodne uloženej Komisiou, keďže nesprávne posúdenie vo vzťahu k úmyslu by skutočne mohlo ovplyvniť niektoré parametre pokuty, najmä mieru jej závažnosti, a že jednak by takéto zníženie následne viedlo Všeobecný súd k záveru, že už nie je potrebné, aby vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc. Táto hypotéza je o to pravdepodobnejšia, že Všeobecný súd jednak z vlastnej iniciatívy a v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci prehodnotil výšku pokuty, čo ho viedlo k tomu, že stanovil pokutu na podstatne nižšej úrovni, než akú stanovila Komisia, a na druhej strane neuviedol dôvody, prečo zmenil konečnú výšku uloženej pokuty, hoci zamietol všetky žalobné dôvody uvedené na odôvodnenie návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia, ako aj všetky námietky uvedené na podporu návrhu spoločnosti LG na zníženie výšky pokuty.

129.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tento dôvod nemožno bez ďalšieho zamietnuť ako neúčinný. Je preto potrebné ho vecne preskúmať.

130.

Na úvod poznamenávam, že štvrtý odvolací dôvod je nevyhnutne založený na predpoklade, že Všeobecný súd zohľadnil údajný protisúťažný úmysel spoločnosti LG v rámci preskúmania rozhodnutia Komisie o pokute, ako aj v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci. Na tomto základe LG tvrdí, že v rozsudku dochádza k vnútornému rozporu, keďže Všeobecný súd údajne rozhodol, že pri kvalifikácii správania ako zneužívajúceho nebol zohľadnený protisúťažný úmysel spoločnosti LG.

131.

V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že v bodoch 196 a 197 napadnutého rozsudku ( 60 ) Všeobecný súd rozhodol, že Komisia sa v spornom rozhodnutí pri odôvodnení svojho záveru o porušení práva hospodárskej súťaže v žiadnom prípade neodvolávala na zámer spoločnosti LG, protisúťažnú stratégiu alebo zlý úmysel. Všeobecný súd preto výslovne zamietol tvrdenie spoločnosti LG, že sporné rozhodnutie trpí vadou nesprávneho právneho posúdenia, keďže Komisia preukazovala zneužívajúcu povahu sporného konania najmä tým, že sa opierala o jeho protisúťažný úmysel. ( 61 )

132.

Okrem toho poznamenávam, že žiadna z častí rozsudku uvedených vo štvrtom odvolacom dôvode sa výslovne netýka údajného protisúťažného úmyslu spoločnosti LG. Jedinými skutočnosťami, ktoré by mohli podporiť tvrdenie spoločnosti LG, že Všeobecný súd zohľadnil jej údajný protisúťažný úmysel, sú podľa názoru spoločnosti LG jednak použitie formulácie, ktorá odkazuje na takýto úmysel (body 339, 368 a 374 napadnutého rozsudku, v rámci prvej časti), a jednak, a to skôr ešte implicitne, odkaz na posúdenie v rámci správnej úvahy závažnosti porušenia, keďže v tomto ohľade je relevantný úmysel narušiť hospodársku súťaž (body 398 a 404 napadnutého rozsudku, v rámci druhej časti).

133.

Z nasledujúcich dôvodov sa domnievam, že ani jedna z týchto skutočností nie je dostatočná na preukázanie toho, že Všeobecný súd zohľadnil údajný protisúťažný úmysel spoločnosti LG a že obe časti štvrtého odvolacieho dôvodu sa preto musia zamietnuť ako nedôvodné.

134.

V prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu LG v podstate tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne posúdil zákonnosť pokuty uloženej Komisiou. V tejto súvislosti uvádza dve námietky, z ktorých prvá sa zakladá na nesprávnom posúdení v bode 339 napadnutého rozsudku v rámci analýzy novej povahy právnej teórie, na ktorej je založené sporné rozhodnutie, a druhý na nesprávnom posúdení v bodoch 368 a 374 napadnutého rozsudku v rámci analýzy údajnej neprimeranosti koeficientu závažnosti.

135.

Po prvé, pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa bodu 339 napadnutého rozsudku, poznamenávam, že tento bod je súčasťou analýzy Všeobecného súdu týkajúcej sa námietky spoločnosti LG, podľa ktorej sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho určenia výšky pokuty, ktorú jej uložila, pretože konanie vytýkané v spornom rozhodnutí predstavovalo novú kategóriu zneužitia, pričom LG si nebola vedomá jej nezákonnosti. Všeobecný súd konštatuje, že predmetné správanie „mohlo mať potenciálne protisúťažné účinky vylúčenia hospodárskej súťaže na [relevantnom] trhu… tým, že sa vytvorili prekážky vstupu na trh bez objektívneho odôvodnenia“. S prihliadnutím na toto zistenie a v reakcii na tvrdenie, že zneužívajúca povaha predmetného konania by mala byť kvalifikovaná ako nová, Všeobecný súd rozhodol, že „súdy Únie už odsúdili zneužívajúcu povahu správania, akým je správanie žalobkyne, ktorého cieľom je udržať konkurentov mimo trhu“ ( 62 ).

136.

Hoci je formulácia „[správanie]… ktorého cieľom je udržať konkurentov mimo trhu“ (v anglickej verzii, t. j. v jazyku konania, „conduct […] seeking to keep competitors away from the market“) nejednoznačná a v prípade vytrhnutia z kontextu by sa mohla skutočne chápať ako narážka na existenciu protisúťažného úmyslu, je potrebné ju posúdiť v špecifickom kontexte. ( 63 )

137.

Táto formulácia je inšpirovaná bodom 164 rozsudku AstraZeneca/Komisia, ( 64 ) v ktorom Súdny dvor okrem iného v súvislosti s posúdením novosti predmetných narušujúcich konaní a ich účinkov spresnil, že AstraZeneca „si bola vedomá silno protisúťažnej povahy svojho správania a musela očakávať, že je nezlučiteľné s právnymi normami Únie v oblasti hospodárskej súťaže“ ( 65 ). Z toho vyplýva, že úmysel v kontexte tejto judikatúry má iný význam v porovnaní s pojmom úmysel chápaný v rámci uplatňovania „obchodnej stratégie podniku“. Keď Všeobecný súd v bodoch 196 a 197 napadnutého rozsudku poukazuje na úmysel, robí tak na základe „faktorov subjektívnej povahy, a to pohnútok, ktoré stoja za dotknutou obchodnou stratégiou“ (pozri bod 191 napadnutého rozsudku). ( 66 ) Naopak v prípade správania, „ktorého cieľom je udržať konkurentov mimo trhu“, má posúdenie objektívnu povahu a je spojené s otázkou, či vzhľadom na všetky relevantné okolnosti môže toto konanie obmedziť hospodársku súťaž.

138.

Domnievam sa preto, že je potrebné zamietnuť prvú výhradu prvej časti tohto odvolacieho dôvodu založenú na nesprávnom posúdení v bode 339 napadnutého rozsudku v rámci analýzy týkajúcej sa kvalifikácie predmetného konania ako nového.

139.

Po druhé, pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa bodov 368 a 374 napadnutého rozsudku, poznamenávam, že tieto body sú súčasťou analýzy Všeobecného súdu týkajúcej sa výhrady založenej na údajnej neprimeranosti koeficientu závažnosti, ktorý Komisia použila pri stanovení výšky pokuty.

140.

V tejto súvislosti na úvod uvádzam, že Všeobecný súd v bode 366 napadnutého rozsudku pripomenul, že Komisia pri určovaní závažnosti narušujúceho konania zohľadnila štyri skutočnosti, a to povahu porušenia, situáciu na relevantných trhoch spoločnosti LG, geografický rozsah porušenia a spôsoby skutočnej realizácie porušenia. Je potrebné poznamenať, že medzi prvkami, ktoré Komisia zohľadňuje pri určovaní stupňa závažnosti, nie je žiadny subjektívny prvok, ako je úmyselná povaha konania. ( 67 )

141.

Tento záver nemôže spochybniť ani tvrdenie spoločnosti LG, že existujú dva odkazy, konkrétne body 368 a 374 napadnutého rozsudku, ktoré by pri samostatnom výklade mohli nasvedčovať, že subjektívny prvok úmyslu bol zohľadnený.

142.

Konkrétne v prvom rade v bode 368 napadnutého rozsudku, ako aj v bode 339 citovanom vyššie Všeobecný súd uviedol, že „súdy Únie opakovane odsúdili zneužívajúcu povahu takého správania, akým je správanie [spoločnosti LG], ktorého cieľom je udržať konkurentov mimo trhu“. Dôvodom tohto odkazu na rovnakú formuláciu použitú v bode 339 napadnutého rozsudku, ktorý bol preskúmaný vyššie, je skutočnosť, že LG sa odvoláva na tvrdenia právnej povahy uvedené na podporu dôvodu týkajúceho sa údajne novej a bezprecedentnej povahy konania s cieľom spochybniť údajnú neprimeranosť koeficientu závažnosti, ktorý uplatnila Komisia. Z toho vyplýva, že analýza vykonaná v bodoch 135 a 136 tohto stanoviska sa uplatní mutatis mutandis.

143.

V druhom rade v bode 374 napadnutého rozsudku Komisia odpovedala na tvrdenie spoločnosti LG, že koeficient závažnosti je neprimeraný aj s ohľadom na jej prax v porovnateľných prípadoch uplatňovania článku 102 ZFEÚ, a preto porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania. Všeobecný súd v tejto súvislosti uviedol, že „odstránenie železničnej trate s cieľom udržať konkurentov mimo trhu tým, že sa im poskytne prístup na trh za menej výhodných podmienok, nemožno považovať za [odmietnutie prístupu k základnej infraštruktúre]“ ( 68 ).

144.

Hoci je formulácia „s cieľom“ skutočne mätúca v tom zmysle, že by sa mohla vykladať ako odkaz na protisúťažný úmysel, domnievam sa, že ide o nešťastnú formuláciu Všeobecného súdu, keďže v tejto časti napadnutého rozsudku jednoducho len opakuje svoju analýzu kvalifikácie konania ako zneužitia dominantného postavenia, podľa ktorej predmetné konanie nemožno kvalifikovať ako „odmietnutie prístupu“. Práve z tohto dôvodu je táto veta uvádzaná slovami „v rámci preskúmania prvého žalobného dôvodu preukázané“.

145.

Všeobecný súd teda v bode 374 napadnutého rozsudku nevykonal nové posúdenie úmyselnej povahy porušenia, ktoré by mohlo byť vnímané ako vnútorne rozporné, ale jednoducho len zopakoval záver, ku ktorému dospel už v rámci analýzy prvého žalobného dôvodu, najmä v bode 98 napadnutého rozsudku, že „predmetné správanie… nemožno analyzovať s prihliadnutím na ustálenú judikatúru v oblasti odmietnutia poskytnutia prístupu k základnej infraštruktúre“.

146.

Po tretie je potrebné pre úplnosť pripomenúť, že na účely tohto odvolania nie je potrebné skúmať údajný rozpor v odôvodnení z hľadiska údajného nesplnenia povinnosti zo strany Všeobecného súdu rozhodnutie riadne odôvodniť, keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne a jednoznačne vyplýva, že pri konštatovaní existencie narušujúceho konania neboli zohľadnené subjektívne prvky, ako je úmysel spoločnosti LG, protisúťažná stratégia alebo zlá viera. Neexistuje teda žiadny vnútorný rozpor, ktorý by bránil správnemu pochopeniu dôvodov, z ktorých vychádza analýza Všeobecného súdu v tomto ohľade. ( 69 )

147.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti navrhujem zamietnuť druhú námietku prvej časti založenú na uplatnení nesprávneho právneho posúdenia v rámci analýzy týkajúcej sa údajnej neprimeranosti koeficientu závažnosti použitého Komisiou, a teda zamietnuť aj túto prvú časť v celom rozsahu.

148.

V druhej časti svojho štvrtého odvolacieho dôvodu LG v podstate tvrdí, že Všeobecný súd pochybil v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci, keď pri posudzovaní závažnosti narušujúceho konania predpokladal existenciu protisúťažného úmyslu.

149.

Na začiatok je potrebné pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou, na ktorú Všeobecný súd výslovne odkazuje v bode 390 napadnutého rozsudku, sú súdy Únie v rámci výkonu neobmedzenej súdnej právomoci oprávnené, nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie, nahradiť posúdenie Komisiou, teda autora aktu, v ktorom bola táto suma pôvodne stanovená, svojím posúdením na účely stanovenia výšky sankcie, avšak s výnimkou akejkoľvek úpravy skutočností zakladajúcich protiprávne konanie, ktoré Komisia v súlade s právom konštatovala v rozhodnutí, ktoré bolo Všeobecnému súdu predložené. ( 70 )

150.

Z toho vyplýva, že pokiaľ Všeobecný súd v bodoch 196 a 197 napadnutého rozsudku ( 71 ) rozhodol, že Komisia v spornom rozhodnutí správne nevychádzala okrem iného z protisúťažného úmyslu spoločnosti LG pri zdôvodnení záveru o porušení práva hospodárskej súťaže, nie je oprávnený zmeniť takúto „skutočnosť vedúcu k porušeniu“ tým, že by tento úmysel zohľadnil v rámci svojej neobmedzenej súdnej právomoci.

151.

Ako som už navyše uviedol, najmä v bode 132 vyššie, pojem „úmysel“ sa nikde nevyskytuje v časti rozsudku, ktorá sa týka výkonu neobmedzenej súdnej právomoci, teda konkrétne v bodoch 389 až 406 napadnutého rozsudku. Okrem toho LG vo svojej žalobe nešpecifikovala, ktorá časť analýzy Všeobecného súdu má byť postihnutá úvahami o úmyselnej povahe predmetného konania, ale len na pojednávaní uviedla, že úvahy spojené s úmyslom sú obsiahnuté v posúdení závažnosti konania.

152.

V tejto súvislosti pripomínam, že podľa judikatúry Súdneho dvora neobmedzená súdna právomoc, ktorú súdom Únie priznáva článok 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ, oprávňuje tieto súdy nahradiť posúdenie Komisie vlastným posúdením, nad rámec samotného preskúmania zákonnosti pokuty, a teda zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú sankciu alebo pokutu. Hoci výkon tejto neobmedzenej súdnej právomoci nie je rovnocenný s preskúmaním bez návrhu a konanie má kontradiktórny charakter, súdy Únie musia pri výkone právomocí stanovených v článkoch 261 a 263 ZFEÚ preskúmať všetky právne a skutkové námietky, ktoré poukazujú na to, že výška pokuty nie je primeraná závažnosti a trvaniu narušujúceho konania. ( 72 ) Výkon neobmedzenej súdnej právomoci preto predpokladá, že sa zohľadní závažnosť daného narušujúceho konania, ako aj jeho trvanie, pričom sa dodržia najmä zásady proporcionality, individualizácie pokuty a rovnakého zaobchádzania. ( 73 ) Všeobecný súd uplatnil svoju právomoc práve na základe týchto dvoch kritérií, a teda závažnosť a dĺžku trvania porušenia. ( 74 )

153.

Pokiaľ ide o závažnosť porušenia, ktorá je v tejto súvislosti vo vzťahu k prvej časti tohto odvolacieho dôvodu relevantným kritériom, ako vyplýva z bodu 399 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd považoval za vhodné zohľadniť tri faktory, a to povahu porušenia, situáciu spoločnosti LG na relevantných trhoch a geografický rozsah porušenia. Úmyselnú povahu porušenia možno z povahy veci zohľadniť len v rámci posúdenia prvého faktoru, a to povahy porušenia.

154.

Treba však uviesť, že v bode 400 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd rozvinul svoju analýzu povahy porušenia, Všeobecný súd poukázal na objektívne okolnosti, ktoré priamo ani nepriamo nesúvisia s údajným protisúťažným úmyslom.

155.

Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí LG, sa Všeobecný súd pri „riadnom posúdení závažnosti porušenia“ neopieral o údajný protisúťažný úmysel, a preto treba aj túto druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

156.

Pre úplnosť a na doplnenie považujem za potrebné uviesť dve spresnenia týkajúce sa posúdenia primeranosti výšky pokuty a povinnosti riadne odôvodniť rozhodnutie pri výkone neobmedzenej súdnej právomoci.

157.

Po prvé podľa ustálenej judikatúry pri rozhodovaní o právnych otázkach v rámci odvolania neprináleží Súdnemu dvoru nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu, ktorý v rámci svojej neobmedzenej právomoci rozhoduje o výške pokút uložených podnikom za to, že porušili právo Únie. Len v prípade, že by sa Súdny dvor domnieval, že úroveň sankcie je nielen neprimeraná, ale aj nadmerne vysoká, či dokonca disproporčná, treba konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neprimeranej výšky pokuty. ( 75 )

158.

V prejednávanom prípade LG spochybňuje posúdenie výšky pokuty Všeobecným súdom vzhľadom na okolnosti prípadu, pričom nepreukázala a ani netvrdila, že táto výška je nielen neprimeraná, ale aj nadmerne vysoká, a to v rozsahu, v akom je disproporčná. Súdny dvor Európskej únie môže preto aj túto časť štvrtého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako neprípustnú.

159.

Po druhé pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry je Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci viazaný určitými povinnosťami, vrátane povinnosti riadneho odôvodnenia, ktorá mu vyplýva z článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa na Všeobecný súd vzťahuje na základe článku 53 prvého odseku tohto štatútu. ( 76 )

160.

V prejednávanom prípade sa Všeobecný súd v bodoch 400 až 402 napadnutého rozsudku obmedzil iba na vágne odôvodnenie, z ktorého je ťažké zistiť, ako mohol dospieť k výraznému zníženiu výšky uloženej pokuty. Tento nedostatok odôvodnenia je o to prekvapujúcejší, že Všeobecný súd potvrdil napadnuté rozhodnutie a zamietol všetky tvrdenia predložené spoločnosťou LG. Je síce pravda, že Všeobecný súd môže v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci zmeniť napadnutý akt, okrem iného znížením výšky uloženej pokuty, aj keď tento akt nezruší, je však potrebné, aby takáto zmena pokuty bola odôvodnená takým spôsobom, aby bolo možné identifikovať dôvody, ktoré takúto zmenu odôvodňujú, nie je však potrebné vykonávať presné aritmetické výpočty.

161.

V prejednávanom prípade však LG nenamietala absenciu riadneho odôvodnenia v tomto rozsahu a Komisia, ktorá by tiež mala mať oprávnený záujem namietať porušenie povinnosti riadneho odôvodnenia, nepodala paralelné odvolanie namietajúce výšku pokuty.

162.

V tejto špecifickej situácii by podľa môjho názoru Súdny dvor nemal na základe vlastnej iniciatívy vytýkať porušenie povinnosti riadneho odôvodnenia. Ak však Súdny dvor považuje za vhodné konštatovať, že výkon neobmedzenej súdnej právomoci je poznačený vadou absencie riadneho odôvodnenia, keďže posúdenie závažnosti porušenia prináleží Všeobecnému súdu, vec by mala byť vrátená Všeobecnému súdu, aby podrobnejšie odôvodnil vykonaný výpočet. ( 77 ) Je pravda, že v takom prípade Všeobecný súd v záujme dodržania zásady zákazu reformatio in peius, ( 78 ) ako aj v záujme zachovania zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty, navyše keďže to nebolo zo strany Komisie spochybnené, určite nebude môcť zvýšiť výšku pokuty nad rámec pokuty uloženej napadnutým rozsudkom.

163.

V zmysle článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora Európskej únie, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. V zmysle článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže podľa môjho názoru LG nemala vo veci úspech, navrhujem, aby jej bola uložená povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania.

164.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené závery navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: