52013DC0795

SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU, RADE A EURÓPSKEMU HOSPODÁRSKEMU A SOCIÁLNEMU VÝBORU

o uplatňovaní nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu

1.           Úvod

Nariadenie (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „nariadenie“), sa uplatňuje od januára 2009 vo všetkých členských štátoch okrem Dánska. Medzi hlavné znaky tohto nariadenia patrí jeho písomný charakter, prísne lehoty pre vedenie konania, neexistencia požiadavky na právne zastupovanie, využívanie elektronickej komunikácie, využívanie vzorových tlačív na procesné úkony a zrušenie sprostredkovacieho konania na účely vyhlásenia vykonateľnosti rozsudku („doložka vykonateľnosti“).

Článok 28 od Komisie vyžaduje, aby do 1. januára 2014 predložila správu, v ktorej preskúma fungovanie tohto nariadenia. Táto správa vychádza z externej štúdie[1], online verejnej konzultácie, z odpovedí na dotazník určený členským štátom, z diskusií v rámci Európskej justičnej siete pre občianske a obchodné veci (ďalej len „EJN“), ktoré sa uskutočnili v rokoch 2011 a 2013, a z podnetov spotrebiteľov[2] a širokej verejnosti[3].

2.           Uplatňovanie nariadenia vo všeobecnosti

Vo všeobecnosti sa uznáva, že toto konanie uľahčilo cezhraničné konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu v EÚ. Náklady na cezhraničné konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa znížili až o 40 % a dĺžka takéhoto konania sa skrátila z pôvodných 2 rokov a 5 mesiacov v priemere na 5 mesiacov.

V porovnaní s vnútroštátnymi zjednodušenými konaniami sa európske konanie považuje za menej nákladné, pretože je jednoduchšie než vnútroštátne konania. Väčšina vnútroštátnych konaní iba odstraňuje potrebu právneho zastupovania v konaniach vo veciach s nízkou hodnotou sporu na súdoch nižšieho stupňa.

V porovnaní s počtom potenciálnych vhodných prípadov je však uplatňovanie európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu ešte stále dosť obmedzené. V tejto súvislosti treba uviesť, že počet návrhov podaných v jednotlivých členských štátoch sa výrazne líši – v roku 2012 boli v Bulharsku podané iba 3 návrhy a v Španielsku až 1047 návrhov[4]. Odhliadnuc od takých faktorov, ako sú nákupné zvyklosti obyvateľstva a dostupnosť alebo výška nákladov na alternatívne vnútroštátne konania, sa zdá, že tieto rozdiely vo využívaní európskeho konania súvisia predovšetkým s informovanosťou o jeho existencii a fungovaní[5]. V prospech takéhoto záveru hovorí aj skutočnosť, že od začiatku uplatňovania tohto nariadenia v roku 2009 počet návrhov podaných na jeho základe neustále narastá[6].

Z prieskumu Eurobarometer č. 395 vyplýva, že dve tretiny tých, ktorí takéto konanie využili, sú s ním vcelku spokojné. Spolu 13 % respondentov bolo nespokojných, 17 % uviedlo, že súd nebol o takomto konaní dostatočne informovaný, 16 % malo ťažkosti s vypĺňaním tlačív a 10 % potrebovalo pri vypĺňaní tlačiva návrhu pomoc, no tá im poskytnutá nebola.

Navyše, boli nahlásené niektoré nedostatky, ako je uvedené nižšie.

3.           Rozsah pôsobnosti nariadenia

3.1.        Limit 2 000 EUR

Nariadenie sa uplatňuje v prípadoch, keď hodnota sporu nepresahuje 2 000 EUR.

Väčšina členských štátov už zaviedla vnútroštátne zjednodušené postupy[7]. Limity pre tieto konania sa značne líšia, a to od 600 EUR v Nemecku do 25 000 EUR v Holandsku. Od zavedenia tohto nariadenia[8] možno v jednotlivých krajinách pozorovať tendenciu zvýšiť úroveň limitov pre zjednodušené súdne konania. V niektorých členských štátoch bolo toto zvýšenie výrazné[9].

Prieskum Eurobarometer č. 347[10] poukazuje na skutočnosť, že limit vo výške 2 000 EUR výrazne obmedzuje dostupnosť tohto konania najmä pre MSP, ktorých cezhraničné právne spory s inými podnikmi boli v priemere v hodnote 39 700 EUR. V prípade takýchto sporov musia podniky zvoliť vnútroštátne konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ak takéto konania existujú, alebo riadne občianske súdne konania. To môže viesť k neprimerane vysokým nákladom konania a k zdĺhavým konaniam. V skutočnosti sa 45 % podnikov, ktoré zažijú cezhraničný spor, neobráti na súd, pretože trovy konania sú vzhľadom na hodnotu pohľadávky neprimerané, zatiaľ čo 27 % podnikov sa na súd neobráti preto, lebo konanie by trvalo príliš dlho.

3.2.        Územná pôsobnosť

Nariadenie sa v súčasnosti uplatňuje na spory, v ktorých má aspoň jedna zo strán bydlisko alebo obvyklý pobyt v inom členskom štáte, než je členský štát súdu alebo tribunálu konajúceho v danej veci. Toto obmedzenie má za následok, že strany, ktoré v zmysle nariadenia (ES) č. 44/2001 (tzv. nariadenie Brusel I)[11] využijú svoje právo voľby právomoci podľa svojho spoločného bydliska a nie podľa inej príslušnej právomoci, sú zbavené možnosti využiť európske konanie. Príklad:

– keď sa zmluva plní v inom členskom štáte, napríklad keď ide o prenájom prázdninového domu v inom členskom štáte;

– keď sa udalosť, ktorá viedla k vzniku nároku na odškodnenie, udiala v inom členskom štáte, napríklad keď k automobilovej nehode došlo v hraničnom regióne;

– keď sa rozsudok musí vykonať v inom členskom štáte, napríklad keď má odporca zriadený bankový účet v inom členskom štáte.

Uvedené obmedzenie okrem toho vylučuje prípady, keď sú návrhy v zmysle tohto nariadenia podané na súdoch členských štátov EÚ štátnymi príslušníkmi tretích krajín alebo proti štátnym príslušníkom tretích krajín; napríklad sťažnosti spotrebiteľov z EÚ na podniky so sídlom v tretej krajine.

Toto obmedzenie je okrem toho zdrojom právnej neistoty. Občania môžu očakávať, že toto nariadenie by sa mohlo vzťahovať na viac prípadov cezhraničných sporov, a navyše môžu umelo vytvárať cezhraničné scenáre podľa ustanovení nariadenia s cieľom využívať výhody plynúce z nariadenia, napríklad tým, že svoje nároky postúpia zahraničnej spoločnosti[12].

4.           Konanie ustanovené nariadením

4.1.        Súdna právomoc

Právomoc súdov v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu je upravená nariadením Brusel I.

Niektoré členské štáty zriadili jeden alebo niekoľko špecializovaných súdov, ktoré sa majú zaoberať európskym konaním vo veciach s nízkou hodnotou sporu (napr. Fínsko, Malta a spolková krajina Hesensko v Nemecku). Takáto špecializácia predstavuje určité výhody, pretože umožňuje napríklad koncentráciu špecializovaných znalostí a jazykových vedomostí na príslušných súdoch a zabezpečuje dostupnosť prostriedkov diaľkovej komunikácie, čo umožňuje šetriť náklady. Možné nevýhody pre navrhovateľov, ktorí by návrh na cezhraničné konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu chceli podať na miestny súd, sa môžu vykompenzovať väčšou mierou využívania elektronického spracovania prípadov a prostriedkov diaľkovej komunikácie.

4.2.        Písomné postupy a použitie prostriedkov diaľkovej komunikácie

Európske konanie je v zásade písomným konaním. V dôsledku toho strany nemusia cestovať na súd, čím sa šetria náklady a čas. Súd alebo tribunál však môže nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak o to požiada niektorá zo strán. Súdy sa nabádajú, aby v prípade, že majú k dispozícii potrebné technické vybavenie, viedli ústne pojednávania prostredníctvom videokonferencie alebo iných prostriedkov komunikačných technológií.

Z uvedenej štúdie vyplýva, že sedem členských štátov, resp. jurisdikcií[13] ponúka obmedzené (menej než 10 % súdov) alebo žiadne možnosti používania informačných a komunikačných technológií na súde, pričom desať členských štátov, resp. jurisdikcií[14] ponúka možnosť komunikovať prostredníctvom informačných a komunikačných technológií na všetkých súdoch. Dokonca aj v tých členských štátoch, v ktorých sú príslušné zariadenia k dispozícii, nie je možné zaručiť, že tieto zariadenia sa skutočne použijú na ústnom pojednávaní v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu, pretože o ich použití rozhoduje sudca. Keď sa od strán v súčasnosti vyžaduje, aby boli fyzicky prítomné na súde v inom členskom štáte na účel ústneho pojednávania, musia znášať zbytočne vysoké náklady.

Jedna tretina respondentov v osobitnom prieskume Eurobarometer č. 395 uviedla, že by bola viac naklonená myšlienke podať návrh na začatie konania, ak by sa príslušné konania mohli uskutočniť výlučne písomnou formou, bez nutnosti fyzicky sa dostaviť na súd. Technológia dnes umožňuje inštaláciu prostriedkov diaľkovej komunikácie za pomerne nízkych nákladov (zariadenie typu Skype alebo telekonferencie).

4.3.        Podávanie návrhov, spôsoby doručovania a využívanie elektronického postupu

Navrhovateľ môže podať návrh priamo na súde alebo tribunáli, poslať ho poštou alebo akýmikoľvek inými komunikačnými prostriedkami (faxom alebo e-mailom), ktoré akceptuje členský štát súdu alebo tribunálu konajúceho v danej veci.

Elektronické podávanie návrhov v cezhraničných prípadoch (online alebo prostredníctvom e-mailu) umožňuje 10 členských štátov[15] a 5 spolkových krajín v Nemecku[16]. Je pravdepodobné, že tento trend sa bude v budúcnosti rozširovať[17]; odzrkadlil sa aj v pilotnom projekte e-Codex v oblasti elektronickej justície[18], ktorý je zameraný na posúdenie uskutočniteľnosti centralizovaného európskeho elektronického systému podávania návrhov v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu.

Pokiaľ ide o doručovanie písomností, primárnou metódou doručovania sú poštové služby s potvrdením o prijatí. Doručovanie elektronickým spôsobom možno teda použiť iba v prípade, že doručenie poštou nie je možné. V čase prijatia nariadenia bolo toto ustanovenie veľmi pokrokové, pretože zrušilo formality týkajúce sa doručovania. Niektoré členské štáty však medzitým zaviedli pre vnútroštátne konania prostriedky elektronickej komunikácie. V dôsledku pravidla stanovujúceho prednosť poštových služieb pred všetkými inými prostriedkami komunikácie nemôžu strany európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu využívať výhody plynúce z tejto modernizácie. Možno však očakávať, že v nasledujúcich rokoch sa rozsah využívania informačných a komunikačných technológií v súdnych systémoch zvýši.

Uvedené nedostatočné využívanie informačných a komunikačných technológií spôsobuje, že nariadenie stráca na atraktivite. Pätina respondentov v osobitnom prieskume Eurobarometer č. 395 o európskom konaní uviedla, že by bola viac naklonená používaniu tohto konania, ak by sa všetky konania mohli uskutočniť online.

4.4.        Dĺžka trvania konania

Nariadenie stanovuje lehoty s cieľom urýchliť konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Hoci v prípade nedodržania stanovených lehôt sa nepočíta so žiadnymi sankciami, z poskytnutých údajov vyplýva, že trvanie cezhraničných konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa v období od prijatia nariadenia zásadne skrátilo. Dĺžka trvania európskeho konania vo vzorke členských štátov[19] poukazuje na skutočnosť, že konanie trvá od troch do ôsmich mesiacov, v priemere je to približne päť mesiacov, pričom pred prijatím tohto nariadenia trvali konania až dva roky a päť mesiacov.

4.5.        Zrušenie povinnosti zastúpenia právnikom

V prieskume Eurobarometer č. 395 sa zistilo, že jedna tretina respondentov, ktorí použili európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, pritom využila služby právneho zástupcu; pričom len o čosi väčší počet respondentov absolvoval takéto konanie bez využitia právnej pomoci. Zdá sa, že v niektorých prípadoch sa občania obrátili na právnika preto, lebo nemali k dispozícii možnosť bezplatnej pomoci, alebo v prípade, že súdne poplatky bolo možné zaplatiť iba prostredníctvom právnika (pozri ďalej oddiely 6 a 8.2). Aj keď základným právom všetkých občanov je právo na právne zastúpenie, občania by nemali byť nútení využívať služby právnika kvôli tomu, že pravidlá nariadenia sa nedodržiavajú, ani v dôsledku výlučne praktických prekážok.

4.6.        Viacjazyčné vzorové tlačivá

Nariadenie stanovuje použitie štyroch viacjazyčných vzorových tlačív. Tieto tlačivá sú od roku 2008 k dispozícii v Európskom justičnom atlase spolu s nástrojom na preklad do všetkých úradných jazykov a od roku 2011 sú aj na Európskom portáli elektronickej justície ako dynamické formuláre s návodom na ich vyplnenie[20].

Občania sa vo všeobecnosti nazdávajú, že predmetné tlačivo návrhu možno ľahko vyplniť (62 %), niektorí však s tým mali ťažkosti (16 %). Niektorí spotrebitelia považujú určité body vzorových tlačív za zložité, pričom ako príklad uviedli súdnu právomoc, vymedzenie cezhraničnej pôsobnosti, výpočet výšky úrokov a dokumenty, ktoré je potrebné pripojiť[21].

4.7.        Minimálne požiadavky na preskúmanie rozsudku

Cieľom mimoriadneho opravného prostriedku v článku 18 je náprava situácie, keď odporca nebol informovaný o konaní v členskom štáte pôvodu a nebol schopný riadne sa obhajovať. Hoci nariadenie stanovuje podmienky zakladajúce právo na preskúmanie rozsudku, samotný postup sa riadi vnútroštátnymi právnymi predpismi.

Postupy preskúmania podobné postupu uvedenému v článku 18 nariadenia existujú aj v iných občianskoprávnych nástrojoch, najmä v európskom platobnom rozkaze[22], európskom exekučnom titule[23] a v nariadení o vyživovacej povinnosti[24]. Vykonávanie postupu preskúmania v rámci európskych nástrojov vyvoláva určité otázky a dochádza pri ňom k nejasnostiam. Na účel riešenia týchto otázok a nejasností by bolo vhodné objasniť ustanovenie uvedené v článku 18, a to čerpaním inšpirácie z novších ustanovení v nariadení o vyživovacej povinnosti.

5.           Uznanie a výkon v inom členskom štáte

Neboli nahlásené žiadne problémy v súvislosti so zrušením doložky vykonateľnosti v nariadení. Európskym spotrebiteľským centrám však boli nahlásené určité problémy týkajúce sa samotného vykonávania rozsudku, napríklad nutnosť prekladu a nedostatok informácií o vykonávacích postupoch alebo nedostatok kontaktných údajov o orgánoch presadzovania práva v jednotlivých krajinách[25]. Len niekoľko členských štátov akceptuje tlačivo D nariadenia v angličtine a niekoľkých ďalších jazykoch[26]. Pre stranu požadujúcu výkon rozsudku to znamená vznik dodatočných nákladov. Ceny za preklad sa zvyčajne účtujú podľa počtu strán, a to napriek tomu, že väčšina informácií je už k dispozícii vo všetkých úradných jazykoch a je potrebné preložiť iba oddiel 4.3 obsahujúci podstatu rozsudku.

6.           Pomoc stranám

V členských štátoch bolo zavedených len niekoľko málo konkrétnych opatrení na účel zabezpečenia praktickej pomoci pre strany pri vypĺňaní tlačív. Podľa správy siete ECC 41 % členských štátov oznámilo, že občania takúto pomoc nemajú k dispozícii, a z prieskumu Eurobarometer č. 395 vyplýva, že 10 % respondentov požadovalo pomoc, ale tá im poskytnutá nebola.

Z uvedeného možno vyvodiť, že členské štáty neposkytujú bezplatnú pomoc dôsledne. Táto skutočnosť môže byť príčinou toho, že európske konanie sa využíva len v obmedzenom rozsahu.

7.           Povinnosť členských štátov poskytovať informácie

Podľa článkov 24 a 25 musia členské štáty poskytovať určité informácie potrebné pre výkon konania. K dispozícii však nie sú informácie o niektorých aspektoch konania, ktoré sa v jednotlivých členských štátoch značne odlišujú. Ako príklad možno uviesť informácie o súdnych poplatkoch a spôsoboch ich úhrady, o vnútroštátnych postupoch na preskúmanie rozsudku podľa článku 18, ako aj o dostupnosti bezplatnej pomoci pre občanov.

Spotrebitelia a podniky v dôsledku tohto nedostatku transparentnosti strácajú čas vyhľadávaním informácií o nákladoch a nemajú možnosť rozhodnúť sa na základe úplných informácií, či majú toho konanie využiť alebo nie.

8.           Ďalšie prekážky pri uplatňovaní nariadenia

8.1.        Neprimerane vysoké súdne poplatky vzhľadom na hodnotu nároku

Z hodnotenia vyplýva, že v niektorých členských štátoch sú neprimerane vysoké súdne poplatky vážnou prekážkou využívania tohto konania. Úhrada súdnych poplatkov môže byť požadovaná vopred, čo môže mať odradzujúci účinok na navrhovateľov, ktorí uvažujú o podaní návrhu[27]. Z prieskumu Eurobarometer č. 347 vyplýva, že 45 % podnikov sa neobráti na súd preto, lebo náklady na súdne konanie by boli vzhľadom na hodnotu nároku neprimerane vysoké[28]. Pozičný dokument Európskej organizácie spotrebiteľov[29] potvrdzuje, že neprimerane vysoké súdne poplatky predstavujú faktor, ktorý spotrebiteľov od použitia tohto konania odrádza.

Výška súdnych poplatkov sa v jednotlivých členských štátoch líši v závislosti od metódy výpočtu (pevné sadzby, určitý podiel z hodnoty nároku alebo kombinácia týchto dvoch metód). Za neprimerané možno považovať súdne poplatky vo výške viac než 10 % hodnoty nároku. To platí najmä v cezhraničných prípadoch, keď treba očakávať dodatočné náklady, napr. náklady na preklad. Zistilo sa, že v prípade pohľadávok vyšších ako 2 000 EUR boli súdne poplatky vzhľadom na hodnotu pohľadávok v zásade primerané.

V mnohých členských štátoch je minimálna výška súdneho poplatku stanovená, aby sa predišlo zneužívaniu alebo neopodstatnenému podávaniu návrhov, t. j. podávaniu návrhov, ktoré nie sú primerane doložené alebo opodstatnené, alebo keď ide o smiešne nízke sumy, napr. 10 EUR.

8.2.        Praktické prekážky pri úhrade súdnych poplatkov

Komisii boli nahlásené určité praktické ťažkosti týkajúce sa úhrady súdnych poplatkov v iných členských štátoch.

Spôsoby úhrady súdnych poplatkov sa v jednotlivých členských štátoch značne odlišujú. Väčšina členských štátov umožňuje aspoň jeden spôsob elektronickej platby (debetnou/kreditnou kartou, online platbou alebo bankovým prevodom). V niektorých členských štátoch sú povolené elektronické platobné transakcie. Niektoré členské štáty však požadujú, aby sa úhrada súdnych poplatkov uskutočnila v hotovosti priamo na súde, alebo prostredníctvom právnika či šekom, ktorý sa však v mnohých členských štátoch až tak bežne nepoužíva. V uvedených krajinách musia strany na účel úhrady súdnych poplatkov znášať cestovné náklady alebo si v príslušnom členskom štáte najať právnika.

9.           Nedostatočná informovanosť o existencii a fungovaní konania

V záujme úspešného uplatňovania európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné, aby príslušní aktéri – občania, súdy a iné organizácie poskytujúce podporu a poradenstvo – boli o existencii a fungovaní tohto konania informovaní. Existujú však dôkazy o tom, že ani občania, ani súdy ešte dostatočne informovaní nie sú:

Z prieskumu Eurobarometer č. 395 vyplýva, že 86 % občanov o tomto konaní nikdy nepočulo. V dôsledku toho potenciálni navrhovatelia, najmä spotrebitelia, sa buď nedomáhajú svojich nárokov, alebo sa ich domáhajú prostredníctvom vnútroštátnych konaní.

Pokiaľ ide o súdy a sudcov, prieskum uskutočnený sieťou ECC vo všetkých členských štátoch preukázal, že takmer polovica súdov o tomto konaní nikdy nepočula, pričom druhá polovica súdov nebola o ňom informovaná do podrobnosti. V dôsledku toho veľký počet súdov alebo tribunálov nie je schopný zabezpečiť účinnú pomoc občanom, ako je stanovené v článku 11 nariadenia.

Z dostupných údajov vyplýva, že napriek pokusom členských štátov zlepšiť informovanosť súdov sa účinné šírenie informácií nepodarilo dosiahnuť. V krajinách, v ktorých boli príslušné školenia ponúknuté nielen súdom, ale aj súdnym exekútorom a ďalším súdnym úradníkom, sa miera využívania tohto konania zvyšuje. Podobne by v určitých členských štátoch mohla byť prostriedkom na riešenie problému nízkej informovanosti odborníkov v oblasti práva aj špecializácia právomoci súdov. Z uvedeného možno vyvodiť, že by bolo na prospech tohto konania, keby členské štáty venovali viac zdrojov a prostriedkov na zlepšenie opatrení na zvyšovanie informovanosti o tejto problematike.

Problém nedostatočnej informovanosti sa snaží riešiť aj Komisia, a to celou škálou opatrení. Ako príklad možno uviesť uverejňovanie informácií spolu s interaktívnymi tlačivami na viacerých webových lokalitách EÚ (webová lokalita Európskej justičnej siete, Európskeho justičného atlasu, Európskeho portálu elektronickej justície) a organizovanie špecializovaných výukových modulov pre sudcov a právnikov a seminárov pre školiteľov v rámci programu Civilná justícia. Komisia okrem toho spoločne s Európskou justičnou sieťou pre občianske a obchodné veci vypracovala praktického sprievodcu pre právnikov a užívateľskú príručku pre občanov, ktoré budú uverejnené v roku 2013.

Uplatňovanie tohto konania podporila Komisia aj poskytnutím finančných prostriedkov v rámci programu Civilná justícia. Spotrebiteľom, ktorí používajú európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, poskytuje určitú pomoc aj Európska sieť spotrebiteľských centier.

Príslušní aktéri majú zjavne ťažkosti aj pri rozlišovaní medzi rôznymi nástrojmi, ktoré im majú pomôcť domáhať sa svojich práv a vymáhať pohľadávky v zahraničí. Predovšetkým si nie sú istí, kedy majú použiť európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu alebo európske konanie o platobnom rozkaze, a v ktorých prípadoch by mohlo byť na úžitok použitie európskeho exekučného titulu. Pre občanov a odborníkov z oblasti práva by mohla byť užitočná horizontálna praktická príručka, v ktorej by boli vysvetlené rozdiely medzi jednotlivými nástrojmi spolu s návodom, v akých prípadoch možno jednotlivé nástroje používať.

10.         Záver

Táto správa poukazuje na to, že v dôsledku uplatňovania nariadenia sa vo všeobecnosti zlepšilo, zjednodušilo a urýchlilo riešenie vecí s nízkou hodnotou sporu v cezhraničných sporoch. Určité nedostatky však pretrvávajú.

Uplatňovanie nariadenia brzdí nedostatok informovanosti. Ako je uvedené vyššie, Komisia sa snaží tento problém riešiť prostredníctvom prijímania rady opatrení.

V niektorých prípadoch nebolo nariadenie vykonané správne. Nápravu tu možno dosiahnuť objasnením tých jeho ustanovení, ktoré viedli k vzniku ťažkostí. Ako príklad tu možno uviesť nedostatok transparentnosti ohľadne určitých informácií o súdnych poplatkoch, spôsoboch ich úhrady a dostupnosti pomoci pri vypĺňaní tlačív.

Ostatné problémy sú spravidla zapríčinené nedostatkami v terajšom nariadení, ako je obmedzený rozsah pôsobnosti, pokiaľ ide o limit, úzke vymedzenie cezhraničných prípadov, procesné nedostatky vyplývajúce z uprednostňovania poštových služieb pri doručovaní, nízka miera využívania videoprostriedkov diaľkovej komunikácie, neprimerane vysoké súdne poplatky, absencia možnosti online metód úhrady poplatkov v niektorých členských štátoch a zbytočné náklady na preklad v etape výkonu rozsudku.

K tejto správe je preto pripojený návrh na revíziu súčasného nariadenia a posúdenie vplyvu riešenia uvedených problémov.

[1]               Deloitte, posúdenie sociálno-ekonomických vplyvov možností politiky pre budúcnosť nariadenia o Európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu, júl 2013 (ďalej len „štúdia Deloitte“); k dispozícii na adrese: http://ec.europa.eu/justice/civil/document/index_en.htm.

[2]               Vypracované na základe individuálnych sťažností a týchto správ: Centre européen de la Consommation/Europäischen Verbraucherschutz e.V, Procédure de règlement des petits litiges et injunction de payer européenne: des procedures simplifiées pas si simple dans la pratique, júl 2011, k dispozícii na adrese: http://www.europe-consommateurs.eu/uploads/media/4.4.3_procedure_de_reglement_des_petits_litiges.pdf (ďalej len „CEC, Procédure de règlement des petits litiges“); sieť ECC (Európska sieť spotrebiteľských centier – European Consumer Centres Network), správa o európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu (European Small Claims Procedure Report), september 2012, k dispozícii na adrese: http://ec.europa.eu/consumers/ecc/docs/small_claims_210992012_en.pdf (ďalej len „správa siete ECC“. Zohľadnila sa aj štúdia „Realizácia voliteľných nástrojov v rámci európskeho občianskeho práva“, ktorú v roku 2011 pre potreby Európskeho parlamentu vypracovali pani B. Fauvarque-Cosson a pani M. Behar-Touchais (k dispozícii na adrese: http://www.europarl.europa.eu/committees/en/studiesdownload.html?languageDocument=EN&file=72928).

[3]               Osobitný prieskum Eurobarometer č. 395 o európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu, apríl 2013 (ďalej len „osobitný EB 395“), k dispozícii na adrese: http://ec.europa.eu/public_opinion/archives/ebs/ebs_395_en.pdf.

[4]               Nie sú k dispozícii žiadne údaje týkajúce sa druhu a charakteru uvedených prípadov, ale vzhľadom na prahovú hodnotu 2 000 EUR možno predpokladať, že návrhy na základe nariadenia podávali prevažne spotrebitelia. Na to, ako túto problematiku vnímajú občania EÚ, sa sústredil aj osobitný EB 395.

[5]               Podľa informácií, ktoré v rámci odpovede na dotazník poskytlo Španielsko, príslušné školenia neboli určené len súdom a sudcom (ako tomu bolo vo väčšine ostatných členských štátov–, ak tam vôbec boli zorganizované–), ale aj súdnym exekútorom a ďalším súdnym úradníkom. Pozri aj: štúdia Deloitte, časť I, oddiel 3.3.2.1, s. 73 – 74.

[6]               Pozri: štúdia Deloitte, časť I, oddiel 3.3.2.1, s. 66 – 67 (tabuľka 19), ktorá poskytuje prehľad odpovedí členských štátov o počte návrhov a rozsudkov v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu (ďalej len „ESCP“).

[7]               Iba Rakúsko, Bulharsko, Cyprus, Česká republika a Fínsko nemajú takéto konanie. Pozri: štúdia Deloitte, časť I, oddiel 3.3.1.1, s. 53.

[8]               Napríklad Estónsko, Francúzsko, Maďarsko, Írsko, Taliansko, Litva, Slovinsko, Španielsko, Holandsko a Spojené kráľovstvo.

[9]               V Spojenom kráľovstve sa prahová hodnota zvýšila z 5 000 £ na 10 000 £, v Holandsku z 5 000 EUR na 25 000 EUR; pozri štúdiu Deloitte, časť I, oddiel 3.3.1.1, s. 52 – 53.

[10]             Bleskový prieskum Eurobarometer (Flash Eurobarometer) č. 347, Businesses-to-Businesses, Alternative Dispute resolution in the EU (Spory medzi podnikmi. Alternatívne riešenie sporov v EÚ), (ďalej len „Flash EB 347“), s. 40 – 42, k dispozícii na adrese: http://ec.europa.eu/public_opinion/flash/fl_347_en.pdf.

[11]             Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 16.1.2001, s. 1).

[12]             Na takéto prípady sa upozornilo počas diskusií v rámci Európskej justičnej siete.

[13]             Belgicko, Bulharsko, Grécko, Maďarsko, Lotyšsko, Slovensko, Spojené kráľovstvo – Severné Írsko.

[14]             Rakúsko, Cyprus, Estónsko, Fínsko, Luxembursko, Malta, Holandsko, Portugalsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo – Škótsko.

[15]             Pozri: štúdia Deloitte, časť I, oddiel 3.3.2.2, s. 76 – 77. Rakúsko, Estónsko, Cyprus, Česká republika (hoci v prípade, že návrh bol podaný prostredníctvom e-mailu alebo faxu, musí byť následne predložený aj originál), Fínsko, Francúzsko, Holandsko (v praxi sa však zatiaľ nepoužíva), Portugalsko, Slovinsko, Spojené kráľovstvo (Anglicko a Wales).

[16]             Berlín, Brandenbursko, Brémy, Sasko, Hesensko.

[17]             Napríklad v Nemecku sa s možnosťou elektronicky podávať návrhy na všetkých súdoch ráta od roku 2018.

[18]             http://www.e-codex.eu/index.php/legal-community-benefits; pokiaľ ide o európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, pozri aj: http://www.e-codex.eu/pilots/small-claims.html.

[19]             Na túto otázku odpovedalo 10 členských štátov: Bulharsko: 6 mesiacov; Estónsko: 4 mesiace; Fínsko: 3 mesiace; Francúzsko: 4,6 mesiaca; Malta: 6 mesiacov; Poľsko: 6,3 mesiaca; Slovensko: 3 mesiace; Slovinsko: 4,3 mesiaca; Španielsko: 8,2 mesiaca; Nemecko: 3,4 – 5,3 mesiaca.

[20]             Pozri https://e-justice.europa.eu/content_small_claims_forms-177-en.do.

[21]             Pozri: CEC, Procédure de règlement des petits litiges; správa siete ECC.

[22]             Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze (Ú. v. EÚ L 399, 30.12.2006, s. 1 a nasl.).

[23]             Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (Ú. v. EÚ L 143, 30.4.2004, s. 15 a nasl.).

[24]             Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (Ú. v. EÚ L 7, 10.1.2009, s.1 a nasl.).

[25]             Správa siete ECC o európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu, september 2012, s. 28, k dispozícii na adrese: http://ec.europa.eu/consumers/ecc/docs/small_claims_210992012_en.pdf.

[26]             Estónsko (angličtina), Cyprus (angličtina), Malta (angličtina), Fínsko (švédčina a angličtina), Švédsko (angličtina), Francúzsko (angličtina, nemčina, taliančina a španielčina) – zdroj: X.E. Kramer, Small claim, simple recovery? The European small claims procedure and its implementation in the member states (Možno sa ľahko domôcť svojho práva pri malých pohľadávkach? Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu a uplatňovanie v členských štátoch, ERA Forum (2011) 12, s. 130.

[27]             Skutočnosť, že na súdne poplatky sa vzťahuje zásada „platí strana, ktorá spor prehrá“, navrhovateľovi pri rozhodovaní nenahráva, keďže výsledok sporu je neistý a navrhovateľ by najprv, až do výkonu rozhodnutia, musel svoje peniaze „zmraziť“.

[28]             Bleskový Eurobarometer č. 347, s. 31. Hoci tento prieskum sa vo všeobecnosti týka všetkých typov sporov medzi podnikmi, zdôrazňuje sa v ňom, že primeranosť nákladov – a teda aj súdnych poplatkov – je pre podniky hlavným kritériom pri prijímaní rozhodnutia, či sa majú v danom prípade obrátiť na súd.

[29]             Ref. č. X/2013/040; k dispozícii na adrese: http://www.beuc.org/Content/Default.asp?PageID=606.