6.3.2014   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 67/104

1.1

Predmetom obidvoch návrhov nariadenia COM(2013) 451 final a COM(2013) 452 final z 27. júna 2013, v súvislosti s ktorými bol Európsky hospodársky a sociálny výbor (EHSV) požiadaný o vypracovanie stanoviska, je pristúpiť k paušálnemu zosúladeniu 165 legislatívnych nástrojov, ktoré pôvodne podliehali regulačnému postupu s kontrolou, novému režimu delegovaných aktov.

1.2

Požiadal o to Európsky parlament s podporou Rady s cieľom zosúladiť predchádzajúce postupy komitológie s postupom delegovania, ktorý je ustanovený v článku 290 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ).

1.3

EHSV podporuje iniciatívu Komisie, pretože je potrebná pre bezpečnosť právnych zdrojov Únie a jej cieľom je zjednodušenie a účinnosť.

1.4

EHSV pripomína, že nedávno bola prijatá jeho podrobná správa o postupe delegovania, a odporúča, aby sa v záujme pochopenia tohto stanoviska zobrala do úvahy.

1.5

Uvedené paušálne zosúladenie 165 právnych nástrojov (nariadenia, smernice a rozhodnutia), ktoré patria do dvanástich rôznych oblastí, vyvoláva mnohé otázky právneho a praktického charakteru.

1.6

Niektoré prvky postupu delegovania sú ešte stále nejasné. Naďalej treba napríklad vymedziť pojem „nepodstatné prvky“. Rovnako by sa malo presne vyhodnotiť fungovanie tohto nástroja.

1.7

Niekoľko návrhov nariadení obsahuje možnosti, ktoré neberú do úvahy rámec stanovený základnými legislatívnymi aktmi a dokonca ustanovujú, že delegovanie sa bude vykonávať počas neobmedzeného časového obdobia alebo stanovujú veľmi krátke termíny pre kontrolu Parlamentu a Rady.

1.8

Vzhľadom na svoje všeobecné a konkrétne pripomienky EHSV odporúča Komisii, aby prispôsobila toto paušálne zosúladenie a vo väčšej miere zohľadnila osobitosti určitých základných legislatívnych aktov.

1.9

EHSV tiež odporúča Rade a Parlamentu, aby boli mimoriadne opatrní a podrobne preskúmali všetky akty, ktorých sa zosúladenie týka.

2.1

Lisabonská zmluva, ktorá nadobudla platnosť 1. decembra 2009, rozlišuje medzi právomocou zverenou Komisii prijímať všeobecne záväzné nelegislatívne akty, ktorými sa dopĺňajú alebo menia určité nepodstatné prvky legislatívneho aktu podľa článku 290 ZFEÚ (postup delegovania), a právomocou prijímať vykonávacie akty podľa článku 291 (vykonávací postup).

2.2

Tieto dve právomoci sú upravené úplne odlišnými právnymi rámcami.

2.2.1

Uplatňovanie právomoci delegovania stanovujú nástroje, ktoré nie sú záväzné:

2.2.1.1

Výbor nedávno prijal podrobnú informačnú správu o postupe delegovania a v záujme pochopenia tohto stanoviska vrelo odporúča prečítať si ju (3).

2.2.2

Uplatňovanie vykonávacej právomoci ustanovenej v článku 291 ZFEÚ upravujú právne záväzné nástroje:

2.2.3

RPK sa používal na prijímanie vykonávacích opatrení, ktorými sa menia a dopĺňajú nepodstatné prvky základných legislatívnych aktov. Toto znenie podľa článku 5a rozhodnutia o komitológii (6) je veľmi blízke definícii delegovaných aktov. V skutočnosti delegovaný akt v znení článku 290 ZFEÚ je takmer legislatívny akt, ktorý Komisia prijala, aby sa doplnili alebo zmenili „nepodstatné prvky legislatívneho aktu“.

2.2.4

Práve z dôvodu tejto podobnosti zostáva v období 2009 – 2014 článok 5a rozhodnutia o komitológii a RPK dočasne v platnosti. Cieľom Komisie je využiť toto obmedzené obdobie na prispôsobenie platných ustanovení, ktoré ustanovujú RPK, režimu delegovaných aktov.

2.2.5

Na základe žiadosti Európskeho parlamentu (7) teda Komisia pristúpila k zosúladeniu niektorých nariadení, smerníc a rozhodnutí so súhlasom Rady (8).

Cieľom návrhov súhrnných nariadení, tzv. nariadení „omnibus“, ku ktorým bol výbor požiadaný o vypracovanie stanoviska, je uskutočniť toto zosúladenie naraz.

3.1

Komisia vydala dva návrhy nariadenia:

Tretí balík návrhov je ešte stále predmetom skúmania a mal by sa objaviť čoskoro.

3.2

Cieľom návrhu týkajúceho sa „viacerých právnych aktov“ je naraz vykonať úpravu, na základe ktorej bude 160 právnych aktov (nariadenia, smernice a rozhodnutia), pôvodne podliehajúcich RPK, podliehať postupu delegovania. Tieto akty sa týkajú jedenástich rôznych oblastí:

3.2.1

Skladá sa z dôvodovej správy, návrhu nariadenia a jednoduchej prílohy, v ktorej sú uvedené akty, ktorých sa týka prechod z RPK na postup delegovania.

3.3

Návrh týkajúci sa „viacerých právnych aktov v oblasti spravodlivosti“ je predmetom samostatného textu, pretože ich právny základ je v hlave V ZFEÚ a netýkajú sa všetkých členských štátov. V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k ZFEÚ, sa totiž nebude navrhované nariadenie vzťahovať na tento členský štát.

3.3.1

Návrh nariadenia ustanovujúci prispôsobenie právnych aktov v oblasti spravodlivosti článku 290 ZFEÚ sa zameriava na päť prvkov, ktoré sa týkajú:

4.1

Komisia navrhuje nariadenia „omnibus“ týkajúce sa paušálneho zosúladenia viacerých nariadení, smerníc a rozhodnutí namiesto toho, aby prijala návrh nariadenia pre každý príslušný nástroj.

4.1.1

Komisia už použila túto metódu v roku 2006, aby zaviedla RPK. Využila formu oznámenia, aby naliehavo prispôsobila 25 nariadení a smerníc, okrem iného najmä smernicu 2005/1/ES z 9. marca 2005 s cieľom „vytvoriť novú organizačnú štruktúru výborov pre finančné služby“ (9). Spomeňme tiež oznámenie Komisie z roku 2007 o prispôsobení iných právnych aktov, uvedených v štyroch prílohách, regulačnému postupu s kontrolou (10). Výbor vyjadril pri tejto príležitosti svoje pripomienky a odporúčania (11).

4.1.2

Komisia ešte nikdy neuskutočnila také rozsiahle zosúladenie.

4.1.3

Výbor konštatuje, že návrhy nariadenia dokazujú rozsah právomocí Komisie, keďže stanovujú pôsobnosť, rozsah a lehotu, ktoré majú Rada a Parlament k dispozícii, aby vzniesli námietky.

4.1.4

Táto voľba je pochopiteľná z hľadiska zjednodušenia a rýchlosti postupu, vyvoláva však mnoho otázok.

4.2

V článku 2 obidvoch návrhov nariadenia sa ustanovuje, že právomoc prijímať delegované akty sa v tejto súvislosti „zveruje na neobmedzené časové obdobie“.

4.2.1

Výbor pripomína, že podľa článku 290 ZFEÚ sa trvanie právomoci delegovania musí výslovne stanoviť v základnom legislatívnom akte a že až na niekoľko vzácnych výnimiek bolo doteraz delegovanie v princípe stanovené na dobu určitú, prípadne s možnosťou predĺženia, prostredníctvom správy o vykonávaní delegovania.

4.2.2

Upozorňuje na skutočnosť, že Komisia uprednostňuje delegovanie právomoci na neobmedzené časové obdobie (12), čo však Parlament nepodporuje (13). Okrem toho návrh nariadenia „omnibus“ ruší povinnosť predkladať pravidelné správy o vykonávaní opatrení stanovených v základných aktoch (14).

4.2.3

EHSV sa teda zamýšľa nad tým, či nariadenia o „zosúladení“, ktoré navrhuje Komisia, môžu stanoviť, že delegovanie právomoci sa bude vykonávať počas neobmedzeného časového obdobia vo všetkých prípadoch bez ohľadu na to, ktorej oblasti sa to týka.

4.3

Ako výbor uviedol vo svojej informačnej správe o delegovaných aktoch, delegovanie právomoci podlieha kontrole Rady a Parlamentu, ktorí môžu kedykoľvek delegovanie odvolať, vzniesť námietky k delegovanému aktu, ktorý Komisia prijala, v zásade do dvoch mesiacov od oznámenia tohto delegovaného aktu Rade a Parlamentu, alebo oznámiť Komisii v tej istej lehote dvoch mesiacov, že nemajú v úmysle vzniesť námietky. Táto lehota dvoch mesiacov môže byť na žiadosť Parlamentu alebo Rady predĺžená.

4.3.1

V článku 5a ods. 3 až 6 rozhodnutia o komitológii bol ustanovený komplexný režim rôznych lehôt podľa toho, či predpokladané opatrenia boli alebo neboli v súlade so stanoviskom výboru, pričom táto lehota mohla byť od štyroch mesiacov po dva mesiace podľa toho, či išlo o Radu alebo Európsky parlament.

Odchylne od tohto zvyčajného režimu sa v článku 5a ods. 5 písm. b) ustanovuje, že tieto lehoty sa môžu „vo výnimočných a náležite odôvodnených prípadoch“ a „z dôvodov efektívnosti“ skrátiť, nebola však presne stanovená lehota.

Okrem toho sa v odseku 6 ustanovil osobitný režim s jednomesačnou lehotou, ktorá je povinne uvedená najskôr v základnom akte pre presne stanovené prípady, keď „z vážnych naliehavých dôvodov“ nie je možné uplatniť zvyčajný režim.

4.3.2

V článku 2 ods. 6 návrhu nariadenia, ktoré sa týka prispôsobenia viacerých právnych aktov článku 290 ZFEÚ, sa odkazuje na túto možnosť výnimky, ale ustanovuje sa v ňom iba to, že „vo výnimočných a náležite odôvodnených prípadoch“ sa zvyčajná lehota pre Radu a Parlament na vznesenie námietok voči delegovanému aktu môže skrátiť na jeden mesiac (15).

4.3.3

Zdá sa, že v novom navrhovanom režime sa obmedzuje pole pôsobnosti Rady a Parlamentu na vykonávanie ich kontrolnej právomoci.

4.3.4

Výbor sa predovšetkým zamýšľa nad tým, či je možné, aby Rada a Parlament účinne vykonali svoju kontrolnú právomoc v prípade 165 delegovaných aktov v takom krátkom čase.

4.4

Výbor pripomína, ako to už zdôraznil aj vo svojej informačnej správe, že postup delegovania sa týka prijímania delegovaných aktov týkajúcich sa „nepodstatných“ prvkov ustanovených v legislatívnych aktoch prijatých spoločne Radou a Parlamentom.

4.4.1

Návrhy nariadenia Komisie sa týkajú dvanástich rôznych oblastí.

4.4.2

Keďže presná právna povaha delegovaných aktov je dosť nejasná a príslušné oblasti, ktorých sa návrhy nariadenia týkajú, sú rovnako rozsiahle ako citlivé, môžeme sa zamyslieť, ako uvádzame ďalej, nad „nepodstatnou“ povahou určitých opatrení.

4.4.3

Okrem toho Súdny dvor pojem „nepodstatné opatrenie“ vykladá v závislosti od oblastí, ktorých sa týka. 5. septembra 2012 preto veľká komora Súdneho dvora Európskej únie uznala, že oblasť základných ľudských práv patrí do právomocí zákonodarcu, a teda nikdy nebude môcť byť predmetom delegovania právomoci Komisii (16).

4.4.4

Navyše Súdny dvor EÚ ešte nemal možnosť vyjadriť sa k samotnému uplatňovaniu delegovanej právomoci Komisie. Komisia mu len po prvýkrát predložila žalobu vo veci tzv. biocídnych výrobkov požadujúcu zrušenie článku 80 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 528/2012 z 22. mája 2012 (17).

Žaloba bola podaná 19. septembra 2012 a Súdny dvor by sa mal v najlepšom prípade vyjadriť koncom roka 2013 alebo začiatkom roka 2014 po vypočutí návrhov generálneho advokáta.

5.1

Vo väčšine preskúmaných návrhov v tomto stanovisku Komisia primerane a rozumne prispôsobuje RPK režimu delegovaných aktov ustanovenému v článku 290 ZFEÚ. Niektoré situácie však vyvolávajú pochybnosti a osobitné ťažkosti.

5.2

Väčšina dotknutých právnych nástrojov obsahuje výslovný odkaz na článok 5a rozhodnutia Rady zo 17. júla 2006 (18), tzv. rozhodnutia o komitológii, ktorým sa zavádza RPK a ustanovuje potreba uplatniť tento postup pri prijímaní „opatrení so všeobecnou pôsobnosťou, ktorých cieľom je zmeniť a doplniť nepodstatné prvky základného aktu“. Táto zmena režimu stanovená rozhodnutím z 28. júna 1999 však nadobudla účinnosť až 24. júla 2006.

5.2.1

Žiadny z právnych nástrojov, ktoré sú predmetom zosúladenia pred týmto dátumom, teda neuvádza, ktoré opatrenia podliehajú RPK. Totiž až na základe rozhodnutia z júla 2006 bol do článku 2 rozhodnutia z júna 1999 vložený nový odsek 2. V ňom sa prvýkrát ustanovuje prijatie opatrení so všeobecnou pôsobnosťou, ktorých cieľom je zmeniť a doplniť nepodstatné prvky základného aktu.

5.2.2

Všetky tieto legislatívne akty teda obsahujú len formulácie (19) ako „opatrenia potrebné na vykonávanie tejto smernice by sa mali prijať v súlade s rozhodnutím Rady 1999/468/ES z 28. júna 1999“, „Komisii pomáha výbor“ a „ak sa odkazuje na tento odsek, uplatňujú sa články 5 a 7 rozhodnutia 1999/468/ES so zreteľom na jeho článok 8“.

5.2.3

Výbor pripomína, že prechod z RPK na režim delegovania znamená zrušenie stanovísk výborov požadovaných v rámci RPK. Sú však zachované pre vykonávacie opatrenia ustanovené v článku 291 ZFEÚ.

5.2.4

Ruší sa tým teda jedna fáza kontroly „nepodstatnej“ povahy „určitých prvkov“ základného legislatívneho aktu.

5.2.5

Na zozname v prílohe návrhu nariadenia Komisie sú najmä akty z obdobia pred prijatím rozhodnutia o komitológii. Tie však boli zverejnené pred tým, než sa systematizoval komitologický postup, a odkazy na opatrenia boli mimoriadne vágne ako napríklad „prispôsobovanie technickému pokroku“ (smernica z 20. mája 1975 o aerosólových rozprašovačoch) (20).

5.3

Určenie rozsahu pôsobnosti článku 5a na „nepodstatné prvky“ určitých základných legislatívnych aktov je niekedy nedostatočné. Napríklad všeobecná formulácia „opatrenia […] zamerané na zmenu nepodstatných prvkov tohto nariadenia“ v nariadení (ES) č. 661/2009 o všeobecnej bezpečnosti motorových vozidiel nie je dostatočná bez ďalšieho spresnenia.

5.3.1

Niekedy sa článok 5a uplatňuje na prvky, o ktorých „nepodstatnej“ povahe možno značne pochybovať. Platí to napríklad pre:

5.4

Niektoré zjavne „nepodstatné“ opatrenia, ako úprava príloh smerníc, však môžu vyvolať pochybnosti, pokiaľ ide o ich dôsledky na ochranu určitých základných práv.

5.4.1

Ako príklad môžeme uviesť:

5.4.2

Treba tiež uviesť citlivejšie prípady, ako sú tie, v ktorých základná časť predpisu na konkrétnu tému bude ustanovená delegovanými aktmi, ako napríklad: