28.12.2016   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 487/14

Spravodajca:

Lutz RIBBE

1.1

Politika EÚ v oblasti biodiverzity je klasickým príkladom politiky nedodržaných sľubov na európskej a národnej úrovni, a to aj napriek tomu, že sa v nej úplne presne konštatovali príslušné problémy a stanovili potrebné nástroje.

1.2

EHSV zdôrazňuje výroky Komisie, že význam ochrany biodiverzity je porovnateľný s významom ochrany klímy. Nejde tu len o zachovanie živočíšnych a rastlinných druhov, ale v podstate o nič menšie než o zachovanie životných podmienok pre celé ľudstvo.

1.3

EHSV žiada dôsledné a bezodkladné uplatňovanie smernice o vtákoch a smernice o biotopoch. Aj dôsledné a bezodkladné uplatňovanie rámcovej smernice o vode by bolo podľa názoru EHSV výraznou mierou prispelo k lepšej ochrane biologickej diverzity.

1.4

Členské štáty musia konečne vyčísliť konkrétne finančné potreby, ktoré vyplývajú z uplatňovania európskeho práva, a Komisia musí potrebné finančné prostriedky poskytnúť. Keďže sa dá povedať, že financovanie siete Natura 2000 prostredníctvom európskych fondov a najmä prostredníctvom Európskeho fondu regionálneho rozvoja (EFRR) a Európskeho poľnohospodárskeho fondu rozvoja vidieka (EPFRV) sa do veľkej miery neosvedčilo, žiada EHSV, aby sa vytvorila samostatná rozpočtová hlava, ktorá musí byť k dispozícii na financovanie siete Natura 2000.

1.5

EHSV žiada vytvorenie prepojení medzi jednotlivými oblasťami politiky, ktoré majú vplyv na ochranu biodiverzity. V tejto súvislosti EHSV očakáva, že už hodnotenie oblastí ekologického záujmu v polovici obdobia uplatňovania a prípadné hodnotenie SPP v polovici uplatňovania sa využije na to, aby SPP v budúcnosti cielene prispievala k dosiahnutiu cieľov v oblasti biodiverzity. Momentálne sú podľa názoru EHSV potrebné pri oblastiach ekologického záujmu zmeny, pokiaľ ide o ich rozsah a kvalitu.

1.6

Výslovne vítané je posilnenie zelenej infraštruktúry. EHSV v tejto súvislosti vyzýva Komisiu a členské štáty, aby vypracovali konzistentnú stratégiu k zelenej infraštruktúre a zaviedli ju do praxe. Okrem toho by mala EÚ stanoviť transeurópske zelené siete (TEN-G) ako investičnú prioritu. Aj tu sú naliehavo potrebné účelovo viazané prostriedky.

1.7

Na nesúlade jednotlivých politík EÚ, ktorý mnohokrát konštatovali a kritizovali útvary Komisie, Rada pre životné prostredie, Európsky parlament, VR a aj EHSV, sa v zásade za posledné roky nič nezmenilo! Ak sa však vlastné návrhy na riešenie problémov v oblasti biodiverzity neberú vážne a neuplatňujú v praxi, niet sa čomu čudovať, keď a) sa nedostavia očakávané výsledky a b) sú zainteresované strany a verejnosť čoraz viac sklamané.

1.8

Rôzne stratégie v oblasti biodiverzity, resp. akčné programy EÚ v oblasti biodiverzity z rokov 1998, 2001, 2006 a 2010, v ktorých boli vždy problémy presne popísané a navrhnuté správne nástroje, sa preto musia s odstupom považovať za do veľkej miery zbytočné, keďže neboli schopné splniť politický prísľub a zastaviť úbytok biodiverzity spôsobený spoločnosťou.

1.9

EHSV preto, ako už v mnohých svojich predchádzajúcich stanoviskách k politike EÚ v oblasti biodiverzity, opätovne konštatuje, že chýba politická vôľa, nie právny základ! Existujúci právny základ nie je potrebné meniť.

2.1

Po tom, ako sa v stratégii v oblasti biodiverzity prijatej v roku 1998 (1) konštatovalo, že rozmanitosť druhov v Európskej únii sa v priebehu storočí v dôsledku ľudských zásahov postupne znižuje a že v uplynulých desaťročiach tieto zásahy nadobudli nevídané rozmery, stanovila Európska rada v stratégii pre udržateľný rozvoj (Göteborskej agende) prijatej v roku 2001 jasné ciele v oblasti biodiverzity, konkrétne do roku 2010 zastaviť úbytok rozmanitosti druhov a postarať sa o obnovenie biotopov a prirodzených ekosystémov.

2.2

Na realizáciu tohto cieľa bol v roku 2001 uverejnený akčný plán v oblasti biodiverzity (2), v máji 2006 (3) potom nasledoval ďalší akčný plán pre biodiverzitu, ktorý sa však od toho prvého obsahovo takmer nelíšil.

2.3

V marci 2010 museli hlavy štátov a predsedovia vlád krajín EÚ pripustiť, že svoj sľub z roku 2001 nedodržia, a to aj napriek rôznym akčným plánom, ktoré EHSV hodnotil ako správne a vedúce k cieľu.

2.4

Na základe oznámenia Komisie Alternatívy vízie EÚ a cieľ týkajúci sa biodiverzity po roku 2010  (4) bola následne ustanovená ďalšia, nová Stratégia EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2020  (5), ktorá však v jadre opäť len preberala staré požiadavky a nástroje predchádzajúcich akčných plánov a posunula cieľ pôvodne stanovený na rok 2010 na rok 2020.

2.5

Optimisticky sa v ňom oznamuje, že: „Stratégia EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2020 […] EÚ privádza na správnu cestu smerujúcu k splneniu jej vlastných cieľov v oblasti biodiverzity, ako aj jej celosvetových záväzkov.“

2.6

EHSV sa vyjadril aj k tejto stratégii (6) a uviedol niekoľko kritických pripomienok. Okrem iného vyjadril svoje hlboké znepokojenie nad tým, že „Politici doteraz nenašli silu resp. vôľu na uskutočnenie opatrení, ktoré sú už roky uznávané ako nevyhnutné, hoci oznámenie opäť jasne poukazuje na to, že z prísnej politiky v oblasti biodiverzity má úžitok tak spoločnosť, ako aj hospodárstvo. Ani kľúčové smernice o ochrane prírody EÚ neboli členskými štátmi 32 resp. 19 rokov po nadobudnutí ich účinnosti v plnom rozsahu realizované.“

2.7

Podľa EHSV vtedy nebolo „jasné, ako je možné prekonať doterajší nedostatok politickej vôle. Predložená stratégia v oblasti biodiverzity teda nepredstavuje žiadny skutočný pokrok. Doterajšie diskusie o tomto oznámení v Rade ministrov ukazujú, že politika v oblasti biodiverzity je ešte stále ďaleko od toho, aby bola integrovaná do iných oblastí politiky.“

2.8

Už vtedy zastával výbor názor, že je mimoriadne dôležité, aby v nadchádzajúcich politických procesoch reforiem (napríklad politiky v oblasti rybolovu, poľnohospodárstva, dopravy, energetiky a politiky súdržnosti) bolo vytvorené úzke prepojenie so stratégiou v oblasti biodiverzity. Zároveň však ešte stále konštatoval veľké nedostatky a dospel preto k názoru, že „Komisia musí brať svoju vlastnú stratégiu na ochranu biodiverzity vážnejšie.“

2.9

Z predsavzatia uvedeného v novej stratégii EÚ v oblasti biodiverzity, totiž nájsť správnu cestu a konečne zastaviť úbytok biodiverzity, po štyroch rokoch už veľa nezostalo. To je zrejmé z hodnotenia v polovici trvania stratégie EÚ v oblasti biodiverzity (7).

3.1

Samotná stratégia obsahuje celkovo 6 jasne definovaných jednotlivých cieľov s celkovo 20 opatreniami. V hodnotení v polovici trvania sa uvádza:

3.1.1

k cieľu 1 (Zastaviť zhoršovanie stavu všetkých druhov a biotopov, na ktoré sa vzťahujú právne predpisy EÚ o prírode, a dosiahnuť výrazné a merateľné zlepšenie ich stavu…), že síce bol dosiahnutý pokrok v určitých oblastiach, tempo je však príliš pomalé na to, aby sa podarilo cieľ dosiahnuť. Nedostatky sú predovšetkým nedokončená sústava Natura 2000 v morských oblastiach, pri zabezpečovaní účinného riadenia lokalít Natura 2000 a vyčleňovaní potrebných finančných prostriedkov na podporu sústavy Natura 2000. A hoci je už pozemná sústava Natura 2000 v podstate dokončená, v roku 2012 existovali alebo sa pripravovali plány obhospodarovania len pre 58 % oblastí Natura 2000.

3.1.2

k cieľu 2 (Do roku 2020 sa zaistí zachovanie a posilnenie ekosystémov a ich služieb, a to prostredníctvom zriadenia zelenej infraštruktúry, a obnoví sa najmenej 15 % zdegradovaných ekosystémov), že doteraz prijaté opatrenia a úsilie „ešte nezastavilo trend degradácie ekosystémov a služieb“.

3.1.3

k cieľu 3 (Zvýšiť príspevok poľnohospodárstva a lesného hospodárstva k udržaniu a posilneniu biodiverzity), že neboli dosiahnuté žiadne výrazné pokroky a že „Neustály úpadok stavu druhov a biotopov s významom pre EÚ súvisiaci s poľnohospodárstvom ukazuje, že je potrebné vynaložiť väčšie úsilie na zachovanie a zlepšenie biodiverzity v týchto oblastiach. V tomto procese musí zohrávať dôležitú úlohu spoločná poľnohospodárska politika (SPP) v súčinnosti s príslušnými environmentálnymi politikami.“ Už síce existuje viacero nástrojov, členské štáty ich však najskôr musia „v dostatočnom rozsahu“ využívať. Len ak sa budú využívať „v širšej miere“, mohla by EÚ predsa len dosiahnuť svoj cieľ do roku 2020. Celkovo je potrebné vyvinúť oveľa intenzívnejšie úsilie.

3.1.4

k cieľu 4 (Zabezpečenie udržateľného využívania zdrojov v rybárstve), že sa síce dosiahol „[v]ýznamný pokrok […] pri stanovovaní politického rámca, [v]ykonávanie politiky je však v EÚ nerovnomerné a pretrvávajú veľké výzvy, pokiaľ ide o dosiahnutie cieľov v stanovených lehotách. Počet populácií rýb, hodnotených z hľadiska maximálneho udržateľného výnosu, v ktorých sa využíval udržateľný spôsob lovu v roku 2013 mierne prekračoval 50 %.“ Vo všetkých (!) európskych moriach sa zaznamenáva pokračujúci negatívny trend.

3.1.5

k cieľu 5 (Boj proti inváznym cudzím druhom), že je to jediný cieľ, kde sa EÚ vidí „na dobrej ceste“ a očakáva, že tento cieľ do roku 2020 dosiahne.

3.1.6

k cieľu 6 (Príspevok k zamedzeniu strate biodiverzity v celosvetovom meradle), že dosiahnutý „[p]okrok […] nie je dostatočný na to, aby sa znížil vplyv modelov spotreby v EÚ na celosvetovú biodiverzitu [a] doterajšie úsilie nemusí stačiť na dosiahnutie cieľov v oblasti biodiverzity z Aichi v stanovených lehotách.“

3.2

Toto pomerne nelichotivé hodnotenie v polovici trvania bolo predložené práve v čase, keď Komisia uvažuje o tom, že od základu prepracuje najdôležitejšie smernice z oblasti ochrany prírody, konkrétne smernicu o vtákoch z roku 1979 a smernicu o biotopoch z roku 1992.

3.3

Odborníkmi vypracované správy (8) o kontrole vhodnosti smernice o vtákoch a smernice o biotopoch potvrdzujú to, čo EHSV už niekoľko rokov vytrvalo opakuje: právny rámec je dostatočný a nemožno ho uvádzať ako dôvod nedosiahnutia cieľov v oblasti ochrany biodiverzity. Hlavným nedostatkom je neuplatňovanie opatrení, chýbajúci rozpočet na ochranu prírody a nejednotnosť oblastí politiky EÚ.

4.1

EHSV opakuje svoj výrok, že pokiaľ ide o zachovanie biodiverzity, v EÚ „máme dostatok zákonov, smerníc, programov, modelových projektov, politických vyhlásení alebo usmernení, chýba však realizácia a spoločné postupy na všetkých politických úrovniach činnosti.“ Podľa neho toto tvrdenie potvrdila nielen hodnotiaca štúdia, ale aj závery Rady pre životné prostredie zo 16. decembra 2015 (9), ktoré sa v zásade nelíšia od záverov Rady pre životné prostredie z roku 2011. Kým sa nebudú smernice v plnom rozsahu uplatňovať, kým nebudú k dispozícii resp. kým nebudú využívané dostatočné finančné prostriedky a kým ostatné oblasti politiky nebudú dôsledne prispôsobené tak, aby boli v súlade s požiadavkami biodiverzity, nebude možné dosiahnuť žiadané úspechy.

4.2

Nové strategické alebo akčné plány, či prepracovanie právneho rámca na tom nič nezmenia, sú len predstieraním politickej aktivity, ktorá nemôže mať žiadny efekt, ak sa nevyrieši skutočný problém s neuplatňovaním.

4.3

Ak sa majú dosiahnuť úspechy v oblasti zachovania biodiverzity, je potrebných niekoľko vecí:

4.4.1

Pre „klasickú“ ochranu prírody, teda zachovanie vzácnych rastlinných a živočíšnych druhov, ako aj jedinečných biotopov (napríklad močarísk, suchých oblastí, zvyškov prírodných lesných formácií a pod.) má sústava Natura 2000 kľúčový význam. Jej základom je predovšetkým smernica o biotopoch prijatá v roku 1992 a oblasti ochrany vtáctva stanovené smernicou o ochrane vtákov prijatou v roku 1979.

4.4.2

Najmä prijatím smernice o biotopoch sa členské štáty a Komisia zaviazali k dvom veciam:

4.4.3

Sústava teda mala byť hotová v roku 1995, pred viac ako 20(!) rokmi. Síce už bola vymedzená väčšina týchto území, 18 % rozlohy krajín EÚ je vyčlenených ako oblasť Natura 2000, ale len vymedzenie samotné nestačí. Mnoho oblastí nemá ešte žiadne trvalé právne zabezpečenie a len pre niečo vyše než polovicu oblastí existujú plány riadenia a obhospodarovania. Kým občanom a verejnej správe, najmä vlastníkom pozemkov a užívateľom pôdy, nie je jasné, čo je teraz povolené resp. čo je zakázané, nedá sa účinne chrániť príroda, a nedajú sa poskytnúť ani náhrady za prípadné obmedzenia využívania.

4.4.4

Príznačné je, že Rada pre životné prostredie 19. decembra 2011 vyzvala členské štáty, a teda sama seba, „aby včas zavŕšili zriaďovanie sústavy Natura 2000, vypracovali a zrealizovali plány spravovania alebo iné rovnocenné nástroje […], čím sa vytvorí pevný základ pre strategické plánovanie s cieľom následne zrealizovať VFR 2014 – 2020.“ To, čo malo byť hotové pred 20 rokmi, malo byť po roku 2011 „včas“ zavŕšené, a nie je hotové dodnes!

4.4.5

Preto Rada pre životné prostredie 16. decembra 2015 opätovne, a teraz „naliehavo“, vyzvala členské štáty, „aby dokončili zriaďovanie sústavy Natura 2000“.

4.5.1

Komisia, Rada pre životné prostredie a aj Európsky parlament (11) právom zdôrazňujú, že v politike v oblasti biodiverzity nejde len o ochranu rastlinných a živočíšnych druhov, resp. ich biotopov, ale o samotné životné a výrobné podmienky ľudstva. Len jedným z príkladov je opeľovacia schopnosť hmyzu, napríklad včiel či motýľov, ktorej hospodárska hodnota (nielen pre poľnohospodárstvo) je nevyčísliteľná. Komisia však musela konštatovať, že európske ekosystémy „už nie sú schopné poskytovať optimálnu kvalitu a kvantitu základných služieb, ku ktorým patrí napr. opeľovanie poľnohospodárskych plodín, čistenie ovzdušia a vody“ (12).

4.5.2

Zachovanie (služieb) opeľovania či deštruentov, ale napríklad aj mnohých ďalších druhov, sa nedosiahne tým, že sa budeme zameriavať výlučne na vymedzenie chránených oblastí. Politika EÚ v oblasti biodiverzity preto musí obsahovať tak všeobecne platné ustanovenia, ako aj ustanovenia pre chránené oblasti, a práve tu zohráva súlad s politikou využitia pôdy rozhodujúcu úlohu.

4.5.3

Pritom je skutočne správne, že Komisia aj Rada stále znovu zdôrazňujú význam poľnohospodárskeho odvetvia, naposledy aj v hodnotení v polovici trvania, kde Rada „so znepokojením konštatuje, že poľnohospodárstvo vytvára jeden z najväčších tlakov na suchozemské ekosystémy a že do roku 2012 nedošlo k žiadnemu merateľnému zlepšeniu stavu biotopov a druhov spojených s poľnohospodárstvom, na ktoré sa vzťahuje smernica o biotopoch, a vyjadruje poľutovanie nad značným poklesom vtáctva žijúceho na poľnohospodárskej pôde a motýľov žijúcich na trávnych porastoch, ako aj služieb opeľovania, ktoré sú prejavom neustáleho tlaku v dôsledku uplatňovania určitých poľnohospodárskych praktík, ako napríklad niektorých foriem opúšťania a intenzifikácie poľnohospodárskej pôdy“ (13).

4.6.1

V stratégii EÚ v oblasti biodiverzity do roku 2020 bolo síce zdôraznené, že „[t]áto stratégia predstavuje neoddeliteľnú súčasť stratégie Európa 2020“ (14), pojmy „biodiverzita“, „biotopy“, „ochrana prírody“, „ochrana druhov“ či „ochrana rozmanitosti genetických zdrojov“ alebo „ekosystém“ sa v stratégii Európa 2020 nevyskytujú ani raz. Len pojem „rozmanitosť druhov“ sa dvakrát krátko spomína, aj to len vo vedľajších vetách v časti „Efektívne využívanie zdrojov“. Pre EHSV je preto úplne nepochopiteľné, ako mohla Komisia dospieť k tomuto tvrdeniu, keď jej skutočná politika dokazuje presný opak.

4.6.2

Pritom by, vzhľadom na to, že stratégia EÚ pre trvalo udržateľný rozvoj z roku 2001 už z politického hľadiska prakticky nemá žiadny význam, práve stratégia Európa 2020 bola tým správnym rámcom na riešenie tohto problému. EHSV dosť často žiadal, aby sa ministri hospodárstva a financií zamysleli nad hospodárskym významom poklesu biodiverzity (15). Doteraz sa tak nestalo.

4.6.3

Keďže ciele smerníc EÚ na ochranu prírody a stratégie EÚ v oblasti biodiverzity okrem toho zodpovedajú aj cieľom dohodnutým na medzinárodnej úrovni (napríklad cieľom z Aichi (Aichi targets) v rámci Dohovoru OSN o biologickej diverzite (CBD) či cieľom udržateľného rozvoja), je naliehavo potrebné do veľkej miery začleniť politiku v oblasti biodiverzity do stratégie realizácie cieľov udržateľného rozvoja, resp. do novej stratégie EÚ v oblasti udržateľnosti.

4.6.4

Politiku v oblasti biodiverzity však mnohé útvary Komisie a niektoré zoskupenia Rady ministrov považujú skôr za konkurenčnú oblasť politiky, ktorá čiastočne brzdí resp. blokuje hospodársky rozvoj a navyše viaže finančné prostriedky.

4.6.5

Je nesporné, že konflikty medzi rôznymi možnosťami využitia existujú a občas sú zakázané zásahy do prírodného prostredia, napríklad prostredníctvom smernice o ochrane prírody, presne to však je úlohou ochrany prírody, aby sa štátna moc postarala o to, že bude pomer hospodárskeho využitia a zachovania prirodzených životných podmienok vyvážený. V tom sa ochrana prírody nijako neodlišuje od ostatných oblastí politiky, slobodné pôsobenie trhových síl sa reguluje pomocou regulačných politických opatrení.

4.6.6

Že neexistuje žiadna skutočná súdržnosť medzi klasickou hospodárskou politikou a politikou v oblasti životného prostredia nie je nič nové. Už v roku 2006 kritizoval EHSV (16), že „medzi týmito záväzkami a skutočnosťou je obrovský rozdiel“ a že „rozhodnutia v oblasti plánovania a programy podpory [prispievajú] k […] ďalšiemu ohrozovaniu“ biodiverzity.

4.6.7

Jedným z hlavných dôvodov tohto konfliktu cieľov je rozpor medzi presadzovaním záujmov jednotlivcov, a to najmä hospodárskych záujmov, a záujmu všeobecného blaha. Doterajšie výroky EÚ sa dajú vykladať tak, že EÚ podporuje ochranu biodiverzity v záujme všeobecného blaha. V tom prípade by mala, logicky, stanoviť jasné mantinely na obmedzenie takých hospodárskych záujmov, ktoré podkopávajú ochranu biodiverzity, a presadzovať ich dodržiavanie.

4.7.1

EHSV sa viackrát zaoberal vzťahom medzi poľnohospodárstvom, Spoločnou poľnohospodárskou politikou a biodiverzitou a zistil pri tom, že k postupnému, ale masívnemu a neustálemu poklesu biologickej rozmanitosti dochádza aj napriek tomu, že poľnohospodári zväčša dodržiavajú platné zákony. Dochádza k nemu teda v rámci zákonov, pri zachovaní takzvanej dobrej, odbornej praxe. Táto okolnosť sa nedá zmeniť reformou právnych predpisov v oblasti ochrany prírody, ale len zmenou postupov využívania v spojení so zmenou politiky podpory poľnohospodárstva. EHSV v tejto súvislosti poukazuje na svoje stanovisko z vlastnej iniciatívy na tému Reforma spoločnej poľnohospodárskej politiky v roku 2013  (17), v ktorom podrobne opisuje, aké zmeny považuje výbor za potrebné.

4.7.2

Komisia si asi veľmi dobre uvedomuje význam poľnohospodárstva, keďže konštatuje, že „Spoločná poľnohospodárska politika (SPP) je politickým nástrojom, ktorý má najvýraznejší vplyv na biodiverzitu vo vidieckych oblastiach. […] Jedným z nepriaznivých zvratov, pokiaľ ide o biodiverzitu, bolo zrušenie povinného vyňatia pôdy z produkcie.“ (18) Poľnohospodárska politika je teda aj naďalej často v rozpore s politikou v oblasti biodiverzity, hoci časti SPP, najmä agroenvironmentálne programy 2. piliera ukazujú, ako možno tieto rozpory vyriešiť.

4.7.3

Vyňatie pôdy z produkcie bolo v polovici 80. rokov zavedené nie preto, aby sa zlepšila ekologická stabilita krajiny, ale preto, aby nebolo toľko prebytkov. V reforme SPP z roku 2013 sa však znovu objavila myšlienka časti pôdy obrábať menej intenzívne. V rámci ekologizácie (tzv. „greening“) boli povinne zavedené takzvané „oblasti ekologického záujmu“. Pritom sa rozprúdila poriadna hádka a) o rozsah a b) k otázke, čo sa myslí pod pojmom „ekologický záujem“.

4.7.4

Dnes sa teda napríklad pestovanie strukovín resp. medziplodín definuje ako „ekologický záujem“. Hoci treba v zásade uvítať rozširovanie plôch, na ktorých sa pestujú strukoviny alebo medziplodiny, nebudú tieto opatrenia žiadnym skutočným prínosom k zlepšeniu biodiverzity. A aj skutočnosť, že na oblastiach ekologického záujmu sa čiastočne môžu používať pesticídy, je v príkrom rozpore so zámerom ekologizácie poľnohospodárskej politiky: pesticídy totiž neprispievajú k zvyšovaniu biologickej rozmanitosti, ale naopak ju zmenšujú.

4.7.5

Komisia by mala čo najskôr vypracovať prvé hodnotenie účinku prijatých opatrení, najmä preto, že ekologizácia bola uvádzaná ako jeden z hlavných dôvodov pre zachovanie poľnohospodárskych príspevkov z rozpočtu EÚ.

4.7.6

Okrem toho by sa však v tejto súvislosti v rámci horizontálnych politík EÚ, najmä pokiaľ ide o výskum, vývoj a inováciu, mal tiež brať do úvahy prínos, ktorý môžu mať pre zlepšenie biodiverzity v EÚ výskum, vývoj a inovácia, a mala by sa im venovať zvláštna pozornosť.

4.8.1

Smernica o biotopoch má jednu závažnú odbornú slabinu: v článku 10 sa síce výslovne odkazuje na význam prepojenia krajinných prvkov, chýba však záväzný mechanizmus, ktorý by mohol viesť k jednoliatemu systému prepojenia biotopov v Európe. Komisia vo svojom oznámení o zelenej infraštruktúre načrtla, ako by sa tento nedostatok dal kompenzovať prostredníctvom príslušných investícií do zachovania a obnovenia zelenej infraštruktúry, a to veľkoplošnej aj maloplošnej. V tomto kontexte má mimoriadny význam, aby sa prijala a realizovala jednoliata stratégia pre zelenú infraštruktúru. V každom prípade by mala ako hlavný prvok obsahovať metodologickú kostru a nástroj na financovanie transeurópskych sietí biodiverzity (TEN-G). To platí veľkoplošne, ale aj pre malé plochy, napríklad v poľnohospodárskych typoch krajín.

4.9.1

V mnohých členských štátoch resp. v krajinách, ktoré sú kandidátmi na vstup do EÚ sa naďalej závažne devastuje príroda. Uveďme len niekoľko príkladov:

4.9.2

V Rumunsku zaberali prirodzené pralesy v momente vstupu do EÚ plochu viac ako 2 000 km2. Táto plocha je takmer celá vyčlenená ako oblasť Natura 2000. Medzičasom však boli dokumentované početné veľkoplošné holoruby v rumunských pralesoch, čím sa nenávratne stratilo európske prírodné dedičstvo.

4.9.3

Riečne ekosystémy na Balkáne, najmä v krajinách západného Balkánu, sú s odstupom najcennejšie v Európe. Približne tretina riek v nástupníckych krajinách bývalej Juhoslávie a v Albánsku má prirodzenú dynamiku a dali by sa považovať za rieky v pôvodnom stave. Doložené plány na výstavbu 2 700(!) vodných elektrární, z toho minimálne jedna tretina v chránených prírodných oblastiach, masívne ohrozujú prirodzenú dynamiku a biologickú rozmanitosť všetkých riek na Balkáne. Pri financovaní týchto zámerov sa využívajú verejné prostriedky. V takmer všetkých členských štátoch EÚ už bola biologická rozmanitosť takmer všetkých riek do veľkej miery negatívne ovplyvnená, takže dnes je potrebné vynaložiť obrovské prostriedky na ich renaturalizáciu, o. i. v rámci uplatňovania rámcovej smernice o vode.

4.9.4

Početné druhy vtáctva, uvedené v prílohe I smernice o ochrane vtákov a teda v rámci EÚ chránené, sú v kandidátskych krajinách na vstup do EÚ na Balkáne bezohľadne prenasledované, pričom lov vtáctva je aj v mnohých členských štátoch často neriešeným problémom. Odstrel lyžičiarov bielych, žeriavov popolavých, kormoránov malých a chochlačiek bielookých, aby sme spomenuli len niekoľko druhov, vedie k oslabeniu vyliahnutej populácie týchto druhov v EÚ.

4.10.1

Ďalším problémom, ktorý bol spomenutý v hodnotení v polovici trvania aj v záveroch Rady, je financovanie, a to aj sústavy Natura 2000, ale nielen jej. V oznámení Komisie z roku 2004 (19) išlo o financovanie tejto sústavy, najmä a) o výšku potrebných prostriedkov, ako aj b) o otázku, z akého vreca sa majú tieto náklady kryť. Vtedy sa ako celková suma uvádzalo 6,1 miliardy EUR ročne, pričom bolo rozhodnuté nevytvoriť vlastnú rozpočtovú položku, ani nerozšíriť príslušne program Life, ale použiť 2. pilier SPP a iné fondy EÚ.

4.10.2

EHSV vtedy vyjadril pochybnosti, pokiaľ ide o výšku tejto sumy, a považoval „za bezpodmienečne nutné, aby sa čo najrýchlejšie predložili presné kalkulácie výdavkov. Výbor napríklad pochybuje o tom, že suma uvedená pre nové členské štáty vo výške 0,3 mld. € (pre EÚ (15): 5,8 mld. €) bude dostatočná“ (20).

4.10.3

Dodnes sa v tejto oblasti nič neudialo, stále sa hovorí o tej istej sume. Príslušné členské štáty a Komisia doteraz nedokázali túto tému jasne uzavrieť.

4.10.4

EHSV vtedy poukazoval na riziko toho, že pri financovaní opatrení Natura 2000 z 2. piliera SPP môže dôjsť ku konkurencii s inými opatreniami vidieckeho rozvoja (21). To sa potvrdilo hneď dvojakým spôsobom: Jednak boli platby z 2. piliera vo finančnom období rokov 2007 – 2013 krátené o 30 % v porovnaní s predchádzajúcim finančným obdobím, a okrem toho poukázal Európsky dvor audítorov ako aj Rada pre životné prostredie veľmi správne na to, že „členské štáty nie vždy považovali Európsky fond regionálneho rozvoja (EFRR) za možný nástroj podpory biodiverzity, a v súvislosti s financovaním Natura 2000 nevyužili jeho potenciál v dostatočnej miere, pričom uvítala jeho odporúčania“ (22).

4.10.5

To malo za následok, že Európska komisia (23) musela konštatovať, že Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka je síce aj naďalej najdôležitejším zdrojom financovania Spoločenstva pre program Natura 2000 a biodiverzitu v EÚ, avšak že „sa v Európe kryje len 20 % celkových finančných potrieb na obhospodarovanie chránených prírodných oblastí (vrátane siete Natura 2000)“.

4.10.6

Je preto naliehavo potrebné zistiť presné finančné potreby na realizáciu európskych smerníc na ochranu prírody a dať k dispozícii príslušné prostriedky, účelovo viazané vo vlastnej rozpočtovej položke (napríklad v rozšírenom rozpočte na program Life).

4.11.1

Nedostatky pri implementácii stratégie EÚ v oblasti biodiverzity, najmä pokiaľ ide o program Natura 2000, sú sčasti spôsobené aj nedostatočným zapojením resp. spoluúčasťou občianskej spoločnosti v príslušných chránených oblastiach. Vytýčenie chránených území je v prvom rade administratívny krok, ktorý sa musí uskutočniť podľa všetkých zásad právneho štátu. Avšak pri vypracúvaní a uplatňovaní plánov riadenia a spravovania by mali byť intenzívne zapojení majitelia pozemkov, užívatelia pôdy, organizácie na ochranu životného prostredia a komúny. V mnohých prípadoch sa tak nestalo, čo často viedlo k nedôvere voči politike EÚ v oblasti biodiverzity a jej odmietaniu.