17.11.2015   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 383/74

Spravodajca:

Lutz RIBBE

1.1.

EHSV očakáva od účastníkov rokovania 21. konferencie zmluvných strán, že konečne dospejú k ambicióznej a jasnej dohode, ktorá bude mať záväzný charakter. Prezentovaná vyjednávacia pozícia Európskej komisie bude mať z hľadiska obsahu plnú podporu, až na okrajové výnimky. Výbor však kritizuje skutočnosť, že EÚ zatiaľ ešte úplne nepochopila ústrednú úlohu, ktorú musí v tomto procese zohrávať občianska spoločnosť.

1.2.

Všetky zmluvné strany Rámcového dohovoru o zmene klímy musia bez výnimky prevziať zodpovednosť v záujme dosiahnutia cieľa, ktorým je „dosiahnuť stabilizáciu koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére na úrovni, ktorá by zabránila nebezpečnej a antropogénnej (1) interferencii s klimatickým systémom“. Len tak možno predísť ešte väčším škodám spôsobených ľuďom, životnému prostrediu a budúcim generáciám.

1.3.

Zásada spoločnej, ale rozdielnej zodpovednosti je správna. Väčšina štátov je povinná urýchlene pristúpiť k transformácii, ktorou sa od energie z fosílnych zdrojov prejde na vysoko účinné využívanie zdrojov a energie, ako aj na obnoviteľné zdroje energie. Tie štáty, ktoré dnes minimálne prispievajú k ovplyvňovaniu klímy, je potrebné podporiť, aby prešli priamo na hospodárstvo s nízkymi emisiami oxidu uhličitého (nízkouhlíkové hospodárstvo). Tu majú veľké príležitosti práve inovačné európske podniky, ktoré musia získať politickú podporu. Treba sa postarať o to, aby takáto transformácia nepriviedla do núdze ľudí, ktorí žijú pod hranicou chudoby. Skôr by ju bolo vhodné a nevyhnutné účinne využiť, aby poskytla nový hospodársky impulz, najmä na regionálnej úrovni, a aby sa vyvinuli nové decentralizované zariadenia na výrobu energie bez emisií zlúčenín uhlíka, v ktorých by boli zaangažovaní miestni obyvatelia.

1.4.

Na 21. konferencii zmluvných strán sa tak nebude klasicky rokovať o životnom prostredí, ale bude skôr základom nového globálneho nízkouhlíkového hospodárstva.

1.5.

Takéto procesy si vyžadujú priekopníkov. Túto úlohu mnoho rokov úspešne zastávala Európa. Už však nemožno povedať, že sa Európa usiluje o ochranu klímy osamotene. Medzičasom už mnohé iné hospodárske bloky vynakladajú rozsiahle investície na transformáciu a ekologické technológie bez toho, aby pri rokovaniach konferencie zmluvných strán zohrávali aktívnejšiu úlohu. Bez ohľadu na výsledok rokovaní v Paríži sa už boj o budúce trhy s ekologickými technológiami, ktoré sú dôležité pri ochrane klímy, v skutočnosti dávno začal a Európa bude musieť tomuto boju čeliť, či už s výsledkami 21. konferencie zmluvných strán alebo bez nich.

1.6.

Na konferencii zmluvných strán sa nebude rokovať o dôležitých hospodárskych rámcových podmienkach, ktoré môžu spôsobiť presun výroby s vysokými emisiami oxidu uhličitého resp. výroby s jeho nízkymi emisiami do iných krajín. Preto je nevyhnutné, aby sa aj mimo rokovaní UNFCCC stále zohľadňovali otázky ochrany klímy s ich hospodárskymi, sociálnymi a politickými dôsledkami. EÚ sa preto musí na všetkých úrovniach zasadzovať za vytvorenie napr. trhových mechanizmov, ktoré prispejú k tomu, aby sa pri obchodných otázkach zohľadňovali emisie súvisiace s určitým výrobkom.

1.7.

EHSV poukazuje na to, že našu klímu nezachránia (snáď) ambiciózne výsledky 21. konferencie zmluvných strán, ale až ich dôsledné uplatňovanie. Nebudú ich však uplatňovať politici, ale občania. Tí síce musia vytvoriť správne rámcové podmienky s prihliadnutím nielen na environmentálne, ale aj hospodárske a sociálne dôsledky, avšak samotné uplatňovanie je na občianskej spoločnosti. Rozhodnutia preto musia mať širokú spoločenskú podporu a podporu podnikov, odborov a všetkých ostatných častí občianskej spoločnosti.

1.8.

O rozmanitých úlohách občianskej spoločnosti (pozri bod 6) sa na konferencii zmluvných strán však rokuje úplne okrajovo a EÚ sa ani nechopila nejakých zjavných iniciatív, aby to zmenila. Predložené oznámenie neobsahuje vôbec žiadne konkrétne vyjadrenia, akú úlohu má zohrávať občianska spoločnosť. Nová klimatická politika nemôže a nesmie byť nariadená „zhora“, ale musí byť založená na širokom konsenze väčšiny občanov prostredníctvom aktívneho občianskeho dialógu zahŕňajúceho všetky zúčastnené strany a presadzovaná „zdola“. EHSV odporúča Európskej komisii, Rade a Európskemu parlamentu konečne nadviazať intenzívny a štruktúrovaný dialóg, aby nevyšla nazmar zásadná ochota spoločnosti vyvíjať nové štruktúry. Doterajšia reálna politika EÚ je v tomto ohľade veľkým sklamaním. V tejto súvislosti EHSV odporúča, aby Komisia vytvorila štrukturálne podmienky a poskytla potrebné zdroje, ktoré občianskej spoločnosti umožnia spolupracovať so všetkými zúčastnenými stranami na základe rovnoprávneho uznania a začlenenia.

1.9.

EHSV zdôrazňuje, že s už existujúcimi postupmi znižovania CO2 sa spájajú environmentálne, hospodárske a sociálne príležitosti, čo môže viesť k vytváraniu pracovných miest a celosvetovému rozvoju podnikania.

2.1.

Pred 23 rokmi, v máji 1992, bol v New Yorku uzatvorený Rámcový dohovor Organizácie Spojených národov o zmene klímy (United Nations Framework Convention on Climate Change, UNFCCC). V článku 2 je opísaný jeho cieľ, ktorým je „dosiahnuť stabilizáciu koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére na úrovni, ktorá by zabránila nebezpečnej a antropogénnej (2) interferencie s klimatickým systémom“, a zmierniť prípadné následky.

2.2.

Ešte v tom istom roku na konferencii OSN o životnom prostredí a rozvoji v Riu de Janeiro (UNCED) tento dohovor podpísalo 154 štátov. Dohovor nadobudol účinnosť v marci 1994 a v súčasnosti zahŕňa 196 zmluvných strán.

2.3.

Tieto štáty sa každoročne schádzajú na tzv. klimatickom samite OSN, konferencii zmluvných strán (Conference of Parties, COP). Zatiaľ boli prostredníctvom Kjótskeho protokolu schváleného na 3. konferencii zmluvných strán v Kjóte stanovené záväzné ciele iba pri emisných stropoch pre priemyselné krajiny, Kjótsky protokol však ako je známe ratifikovala iba časť priemyselných krajín.

2.4.

Medzičasom sa však dospelo k dohode, že po 21 rokoch rokovaní, počas ktorých sa globálne emisie ďalej zvýšili o takmer 50 % (z 30,8 mld. ton ekvivalentu CO2 v roku 1992 na 43,4 mld. ton v roku 2011) (3) a negatívne dôsledky antropogénnych klimatických zmien sú čoraz zreteľnejšie, je najvyšší čas začať konať.

2.5.

Z prakticky všetkých vedeckých výskumov vyplýva, že je ešte vždy možné zodpovedajúcim spôsobom obmedziť nárast teploty. Na to je potrebné urýchlene začať s vykonávaním príslušných ambicióznych opatrení. Zo štúdií síce tiež vyplýva, že tento cieľ možno teoreticky dosiahnuť aj neskôr, ale pri nepomerne vyšších nákladoch a so vznikom obrovských škôd, ktoré by rovnako zasiahli milióny ľudí aj hospodárstvo.

2.6.

V rámcovom dohovore o zmene klímy nie je vymedzené, čo presne znamená „nebezpečná a antropogénna interferencia s klimatickým systémom“. Na 16. konferencii zmluvných strán (v roku 2010) sa zmluvné štáty politicky dohodli obmedziť nárast globálnej teploty na maximálne 2 oC (prípadne dokonca 1,5 oC) v porovnaní s preindustriálnou úrovňou, ale bez toho, že by sa uviedol vedecký základ na dosiahnutie tohto cieľa pomocou tejto politickej dohody.

2.7.

EHSV dôrazne upozorňuje všetkých zúčastnených, t. j. politikov aj občiansku spoločnosť, že rušivé vplyvy s ich vážnymi následkami možno zreteľne rozpoznať už dnes, ďaleko pod oteplením o 2 oC. Hranica 2 oC teda nemôže byť cieľom v tom zmysle, že sa musí dosiahnuť, ale že sa musí ísť čo najviac pod ňu.

3.1.

V decembri 2015 sa v Paríži bude konať 21. konferencia zmluvných strán. Podľa prísľubu sa na nej (konečne) majú prijať potrebné, ambiciózne, jasné a záväzné rozhodnutia vo forme globálnej dohody pre všetkých 196 zmluvných strán. Tieto rozhodnutia majú nadobudnúť účinnosť v roku 2020.

3.2.

Tieto plánované rozhodnutia sa o. i. týkajú:

3.3.

Takisto je potrebné dohodnúť, akým spôsobom sa využije obdobie medzi prijatím rozhodnutia v decembri 2015 a nadobudnutím účinnosti záväzných opatrení v roku 2020 s konkrétnymi opatreniami na ochranu klímy (pre-2020 action).

3.4.

Vlády takisto po prvýkrát budú uvažovať o spôsobe, akým by sa mali uplatňovať opatrenia klimatickej politiky. EHSV podporuje súčasné upozornenia na potrebu dodržiavať ľudské práva a dosiahnuť správny prechod, ktorý pri prechode na nízkouhlíkové hospodárstvo zachová a zabezpečí dôstojnú prácu a vytvorenie kvalitných pracovných miest.

3.5.

EÚ zhrnula svoje pozície a očakávania v súvislosti s 21. konferenciou zmluvných strán v oznámení „Parížsky protokol – Koncepcia boja proti celosvetovej zmene klímy po roku 2020“ (5). Okrem iného navrhuje, aby sa dohody stali záväznými prijatím parížskej dohody ako protokolu k rámcovému dohovoru o zmene klímy. Má nadobudnúť účinnosť po ratifikácii krajinami, ktoré spoločne produkujú 80 % súčasných celosvetových emisií.

3.6.

Zmluvné štáty sa zhodli na tom, že platí zásada spoločnej, ale rozdielnej zodpovednosti, t. j. že všetky zmluvné strany musia prevziať zodpovednosť bez ohľadu na to, či k ovplyvneniu klímy prispievajú veľkou alebo malou mierou. Presný rozsah zodpovednosti musí závisieť od viacerých celkom odlišných faktorov, napr. od historickej alebo súčasnej úrovne emisií, ekonomickej sily, sociálnej situácie, postihnutia emisiami atď.

4.1.

EHSV vyzýva všetky zmluvné strany, aby v Paríži konečne dospeli k právne záväznej dohode. Dôrazne podporuje rokovaciu pozíciu EÚ stanovenú v oznámení Komisie COM(2015) 81 final.

4.2.

Na 21. konferencii zmluvných strán je potrebné dosiahnuť konsenzus a prijať v súčasnosti v zmysle politiky prevencie ambiciózne a ďalekosiahle rozhodnutia do budúcnosti. Tieto rozhodnutia budú základom hospodárskeho a sociálneho konania budúcich generácií a pomôžu zmierniť utrpenie tých, ktorí už dnes trpia následkami zmeny klímy.

4.3.

Na 21. konferencii zmluvných strán sa tak nebude klasicky rokovať na tému životné prostredie, ale bude skôr základom nového globálneho nízkouhlíkového hospodárstva.

4.4.

EHSV víta zásadu spoločnej, ale rozdielnej zodpovednosti. Každý zmluvný štát musí uznať svoju zodpovednosť a nesmie sa jej vyhýbať, schovávať sa za iné štáty, ani sa riadiť mottom: „Sme pripravení prevziať zodpovednosť len vtedy, keď nám za to zaplatia“, ako sa čiastočne stávalo v minulosti.

4.5.

Poukazuje na to, že celosvetovo uspokojivú úroveň emisií bude možné dosiahnuť iba vtedy, keď každý človek žijúci na Zemi vyprodukuje v priemere maximálne 2 tony ekvivalentu CO2 ročne.

4.5.1.

V Európe (v priemere približne 9 ton ekvivalentu CO2 na obyvateľa ročne) sa táto hodnota dosiahne až po realizácii cieľov stanovených do roku 2050 (80 – 95 % zníženie emisií CO2 v Európe). Čína (v súčasnosti cca 6 ton ekvivalentu CO2 na obyvateľa ročne) by musela vyprodukovať tretinu svojich súčasných emisií na obyvateľa, a ešte menej by museli vyprodukovať napr. USA (v súčasnosti 16,5 ton ekvivalentu CO2 na obyvateľa ročne) alebo súčasný najväčší emitent Katar (40 ton ekvivalentu CO2 na obyvateľa ročne).

4.5.2.

Naproti tomu nemožno očakávať zníženie emisií od takých štátov ako je Mali (0,04 ton ekvivalentu CO2 na obyvateľa ročne) alebo Rwanda (0,06 ton ekvivalentu CO2 na obyvateľa ročne). EHSV v tejto súvislosti celkom nesúhlasí s tvrdením Komisie, že bude potrebné „významné a udržateľné zníženie emisií skleníkových plynov vo všetkých krajinách“. Pri týchto štátoch však platí, že musia priamo prejsť na nízkouhlíkové hospodárstvo. Politická zodpovednosť za zmenu klímy z hľadiska boja proti zmene klímy a prispôsobenia zmene klímy je preto spoločná, ale rozdielna. Tieto štáty naliehavo potrebujú pomoc, čo zároveň otvára množstvo príležitostí na spoluprácu pre inovačné podniky. Z toho by mohli profitovať najmä európske podniky, ktoré majú (ešte) 40 % všetkých patentov na ekologické technológie.

4.5.3.

Je dôležité poukázať na to, že uvedené údaje o emisiách neodzrkadľujú výrazné rozdiely medzi sociálnymi vrstvami v týchto štátoch a že sa emisie CO2, ktoré vznikajú pri výrobe, pripisujú krajinám, v ktorých výroba prebieha, a nie krajinám, v ktorých sa výrobky používajú. Ak by to bolo naopak, mala by napríklad Čína podstatne lepšiu bilanciu emisií skleníkových plynov a Nemecko horšiu (6).

4.6.

Stanovenie národných cieľov zníženia emisií (INDC) považuje EHSV za ústredný prvok procesu COP 21. Dramatické oneskorenia s doručovaním INDC sekretariátu UNFCCC (7) sú veľmi zlým znamením.

4.7.

EHSV si uvedomuje, že ešte vôbec nie je isté, či sa zástancom prísnej dohody 21. konferencie zmluvných strán podarí pri účasti 196 zmluvných strán s veľmi odlišnou východiskovou situáciou, čiastočne veľmi odlišnými politickými smermi a odlišným kultúrnym prostredím dosiahnuť takúto „solidaritu s budúcimi generáciami“ (8).

4.8.

Už z rokovaní o klimatickom a energetickom balíku EÚ do roku 2030, ktoré boli kvázi konferenciou zmluvných strán na úrovni EÚ, vyplynulo, že aj na úrovni EÚ sa ťažko darí presadzovať ciele, o ktoré sa treba usilovať na 21. konferencii zmluvných strán, konkrétne stanovenie jasnej zodpovednosti jednotlivých štátov. EHSV preto vyjadruje poľutovanie, že v energetickom a klimatickom balíku EÚ do roku 2030 sa nestanovili žiadne záväzné národné ciele, čo by mohlo sťažiť dosiahnutie celkového európskeho cieľa a „pridelenie“ zodpovednosti (9). Stanovenie cieľov zníženia emisií pre členské štáty EÚ (INDC) by pre rokovania na konferencii zmluvných strán bolo signálom správnym smerom.

4.9.

Rozdielna zodpovednosť znamená aj to, že je v tejto súvislosti potrebná solidarita v tom zmysle, že sa práve menej rozvinutým a finančne slabým krajinám bude pomáhať pri budovaní klimaticky vhodného ekologického hospodárstva a budú sa podporovať, aby mohli čeliť škodám spôsobeným zmenou klímy, ktoré ich často najväčšmi postihujú. Treba sa postarať o to, aby takáto transformácia nepriviedla do núdze ľudí, ktorí žijú pod hranicou chudoby. Skôr by ju bolo vhodné a nevyhnutné účinne využiť, aby poskytla nový hospodársky impulz, najmä na regionálnej úrovni, a aby sa vyvinuli nové decentralizované zariadenia na výrobu energie bez emisií zlúčenín uhlíka, v ktorých by boli zaangažovaní miestni obyvatelia.

4.10.

Preto zohrávajú dôležitú úlohu finančné otázky a transfer technológií. Menej rozvinuté štáty už raz zakúsili trpké sklamanie, pretože sľúbené peniaze na rozvojovú pomoc (0,7 % HDP) neprúdili ani zďaleka v sľúbenom rozsahu, čo sa nesmie zopakovať.

4.11.

EHSV podporuje tvrdenie EÚ, že právna záväznosť dohody je rozhodujúcim základom celosvetovo rovnakých podmienok a vykonávania nevyhnutných rozhodnutí.

4.12.

Výhody právne záväznej dohody by boli o. i. tieto:

4.13.

Občianska spoločnosť očakáva, že v novej globálnej dohode o zmene klímy budú zohľadnené jej požiadavky na spravodlivý prechod (just transition) s prihliadnutím na ľudské práva a práva zamestnancov, sociálne dôsledky vrátane náhrady škody (loss and damage) a otázky súvisiace s prispôsobením zmene klímy, najmä v najchudobnejších krajinách.

4.14.

Vykonávanie rozhodnutí musí byť povinne transparentné a preskúmateľné a štáty, ktoré nebudú dodržiavať rozhodnutia, by už ďalej nemali mať výhody, ktoré bude dohoda poskytovať.

4.15.

EHSV poukazuje na to, že návrh Komisie zabezpečiť dynamiku pravidelnými kontrolami by mohol umožniť prísnejšie záväzky v oblasti ochrany klímy s prihliadnutím na rozdielne štátne danosti a meniacu sa zodpovednosť.

4.16.

EÚ si v posledných rokoch získala celosvetovo dobrú povesť v otázkach ochrany klímy. EHSV preto považuje za dôležité, aby sa pri rokovaniach na konferencii zmluvných strán, ale aj aktívnou politikou mimo týchto rokovaní ďalej budovala dôvera, že ambiciózna politika ochrany klímy nebude uplatňovaná na účely získania hospodárskych výhod voči iným národom alebo hospodárskym subjektom.

4.17.

EÚ by mala byť aj naďalej dôveryhodná a ísť vo svete pozitívnym príkladom. Takéto rokovania a procesy zmien nemôžu prebiehať bez priekopníkov a vodcov v politike a hospodárstve. Treba zdôrazniť, že EÚ môže túto priekopnícku úlohu dôveryhodne zohrávať len vtedy, keď sa preukáže, že politika ochrany klímy ide ruka v ruke s pozitívnym rozvojom hospodárstva.

4.18.

Kladne možno vnímať skutočnosť, že medzičasom aj iné národy prevzali mnohé opatrenia, ktoré boli najprv zavedené v EÚ a boli naozaj kontroverzné. Ako príklad možno uviesť podporné opatrenia v oblasti obnoviteľných zdrojov energie, ale aj systém obchodovania s emisnými kvótami, ktorý sa teraz využíva dokonca aj v Číne.

4.19.

EHSV oceňuje, že vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničné veci Federica Mogheriniová sa v akčnom pláne diplomacie v oblasti klímy vo svojej zahraničnej politike intenzívne zaoberá otázkami ochrany klímy (10). Dôležitým a správnym signálom je aj vyhlásenie predsedu Komisie pána Junckera, že EÚ sa má v oblasti obnoviteľných zdrojov energie stať lídrom vo svete, a to nielen preto, že táto oblasť slúži na ochranu klímy, ale aj preto, že prispieva k vytváraniu pracovných miest a k podpore bezpečnosti dodávok energie.

4.20.

EÚ tak musí v celosvetovom meradle všeličo dokázať, pričom o. i. preukázala, že s hospodárskym rastom nemusí súvisieť zvýšenie množstva emisií. Žiadny hospodársky priestor na svete neemituje napríklad menej emisií skleníkových plynov na jednotku HDP než EÚ a mnohé európske podniky sú lídrami v účinnosti využívania energie a zdrojov. Do veľkej miery to súvisí s technickými výdobytkami, a tým aj s inovačnou silou európskych podnikov, ktoré sú výsledkom pomerne prísnych právnych predpisov EÚ o ochrane životného prostredia.

4.21.

Európa však má pred sebou ešte množstvo úloh: plánované zníženie CO2 o 80 – 95 % do roku 2050 nebude možné dosiahnuť len technickými inováciami. Ukazuje sa to napr. v doprave, kde je inovácia výfukových technológií jednoducho aspoň čiastočne zasa kompenzovaná pribúdaním vozidiel a jázd. Z tohto dôvodu sú potrebné aj štrukturálne zmeny, t. j. medzi klimatickou politikou ostatnými politickými oblasťami je potrebný oveľa väčší súlad, než doteraz.

5.1.

EHSV už mnoho rokov sleduje rokovania o zmene klímy. Uvedomuje si mimoriadny význam dosiahnutia pozitívnych záverov v Paríži, ale zároveň poukazuje na to, že klímu nezachránia samotné rozhodnutia, ale iba realizácia skutočných opatrení.

5.2.

Medzinárodné spoločenstvo by v Paríži istotne ľahšie dosiahlo konsenzus, keby sa uskutočnili, resp. plánovali uskutočniť spoločné rozhodnutia z konferencie Rio+20, konkrétne „postupne zrušiť negatívne a neúčinné dotácie fosílnych palív, ktoré podporujú nehospodárnu spotrebu a podkopávajú udržateľný rozvoj“ (11). Už vtedy sa zistilo, že by sa mali využívať trhové nástroje (napr. daň z emisií oxidu uhličitého, systémy obchodovania s emisnými kvótami atď.), čo EHSV považuje za efektívne (12). Nový pracovný dokument Medzinárodného menového fondu (13) vyčísľuje celosvetové priame a nepriame dotácie poskytované na energiu z fosílnych zdrojov každoročne vo výške 5,3 bilióna USD (!), čo znamená viac ako 15 miliárd dolárov denne. Ani pomocou plánovaného fondu na ochranu klímy vo výške 100 miliárd dolárov ročne sa nepodarí vyrovnať negatívny vplyv týchto dotácií.

5.3.

Medzi politickými sľubmi a realizáciou sú však obrovské medzery, ktoré otriasajú dôverou občianskej spoločnosti v celosvetovú politickú dohodu. Paríž nesmie tieto sklamania ešte zväčšiť, ale musí priniesť obrat.

5.4.

Pre Európu je dôležité vidieť, k akému vývoju dochádza mimo „sveta rokovaní na konferencii zmluvných strán“ vo „svete reálneho hospodárskeho rozvoja“. K tomu niekoľko príkladov:

5.5.

Rozhodnutia potrebné na dosiahnutie cieľov rámcového dohovoru o zmene klímy v súčasnosti nepovedú iba k situácii výhodnej pre všetky strany. Preto sa právom poukazuje na ťažkosti v oblasti čo najväčšieho zosúladenia rozhodnutí z konferencie zmluvných strán s krátkodobými štátnymi, resp. odvetvovými (hospodárskymi) záujmami.

5.6.

Nie vždy sa to podarí, keďže je zrejmé, že budú existovať hospodárske odvetvia, ktoré v rámci nového systému nízkouhlíkového hospodárstva nebudú zohrávať žiadnu, resp. budú zohrávať podstatne menšiu úlohu, a ktoré teda budú pri nevyhnutných štrukturálnych zmenách „prehrávať“. Zamlčanie tejto skutočnosti by nikomu neprospelo. Tieto hospodárske odvetvia a postihnuté osoby a regióny majú právo vedieť, akým spôsobom sa prostredníctvom politiky uskutoční táto zmena, pokiaľ možno sociálne zodpovedným spôsobom a bez problémov. Tieto ťažkosti však nesmú byť dôvodom, prečo nekonať už dnes. Okamžité konanie a podpora prechodu na nízkouhlíkové hospodárstvo sú totiž lacnejšie, než neskoršia náprava škôd (15).

5.7.

Otázka získania budúcich trhov (napr. pri technológiách využívania obnoviteľných zdrojov energie resp. zvyšovania účinnosti) má veľký význam z hľadiska budúcej konkurencieschopnosti Európy. Prirodzene sa musia brať vážne aj tie hlasy, ktoré v Európe varujú pred presunom emisií oxidu uhličitého do iných krajín a žiadajú, aby Európa nenapredovala príliš rýchlo osamotene.

5.8.

Európa však už nenapreduje osamotene, ale ide skôr o globálnu hospodársku súťaž. Z tohto dôvodu sa treba zaoberať aj presunom výroby s nízkymi emisiami oxidu uhličitého, teda nebezpečenstvom, že Európa by mohla stratiť svoje doterajšie technologické, a tým aj hospodárske vedúce postavenie, napr. pri obnoviteľných zdrojoch energie.

5.9.

K tomu môže dôjsť veľmi rýchlo. V oblasti energie z obnoviteľných zdrojov pozorujeme, že Európa začala zaostávať v akumulátorových technológiách a v oblasti elektromobility prevzali vedúce postavenie Čína a Kalifornia, pričom najlacnejšie fotovoltaické panely na celom svete sa vyrábajú v Číne, a to asi nie z dôvodu mzdového dampingu. Naliehavo potrebné sú vyššie verejné a súkromné investície do výskumno-vývojového sektora.

5.10.

Súčasné chýbajúce celosvetovo rovnaké podmienky činnosti predstavujú veľkú výzvu pre globálne pôsobiace európske podniky. Z hospodárskeho hľadiska sú stále dôležité odvetvia ako oceliarsky, papierenský a chemický priemysel, ktoré majú osobitné celosvetové prepojenia. Na základe technologického rozvoja došlo v rokoch 1990 – 2012 k poklesu ovplyvňovania klímy spracovateľským priemyslom v EÚ o 31 % (16).

5.11.

Je nepravdepodobné, že úlohu týchto priemyselných odvetví bude možné do roku 2050 plne nahradiť novými ekologickými priemyselnými odvetviami. Ani európskemu hospodárstvu, ani svetovej klíme by neprospelo, keby sa zintenzívnili presuny výroby týchto odvetví do krajín mimo EÚ bez toho, aby globálne došlo k zníženiu emisií.

5.12.

Miera týchto presunov výroby, a teda emisií oxidu uhličitého, je často predmetom diskusií. Môže ísť o priamu formu presunu emisií oxidu uhličitého tým, že továrne a výrobné prevádzky sa v priamej nadväznosti na nové politické opatrenia budú premiestňovať do krajín mimo EÚ, ale aj o nepriamu formu tým, že sa vo väčšej miere bude investovať v krajinách mimo EÚ, ale vyrábať sa bude zatiaľ aj naďalej v EÚ. Vzhľadom na dnešné globálne podniky dochádza na základe mnohých výrobných faktorov oveľa častejšie k druhému prípadu. Keďže výroba v týchto „starých priemyselných odvetviach“ sa na celom svete zvyšuje, je aj v týchto odvetviach v EÚ potrebné vytvoriť vyvážené stimuly na podporu technológií s nízkymi emisiami CO2 bez toho, aby to malo vplyv na ich relatívnu konkurencieschopnosť.

5.13.

Priemysel a obchod v EÚ musia pracovať na tom, aby prispeli k zmenšeniu ovplyvňovania klímy svojimi podnikmi v súlade s cieľom znižovania emisií do roku 2050 o 80 – 95 %. Plán na dosiahnutie tohto cieľa sa však môže podstatne líšiť v závislosti od odvetvia a podniku. Priemysel a obchod v EÚ môžu prostredníctvom vývoja, výroby a vývozu výrobkov a služieb podporovať snahy iných krajín o zníženie emisií. Ak sa tak stane pri menšom ovplyvnení klímy v Európe, než v iných regiónoch, v krátkodobom horizonte by sa mohli povoliť dokonca vyššie celkové emisie, pričom sa nesmú spochybniť európske ciele znižovania emisií vo výhľade do roku 2050. Preto by sa malo preskúmať, či je užitočné mať osobitné harmonogramy EÚ pre každé priemyselné odvetvie.

5.14.

Uvedené problémy s presunmi výroby s vysokými alebo nízkymi emisiami oxidu uhličitého však nie sú súčasťou rokovaní na 21. konferencii zmluvných strán. EÚ sa preto musí na všetkých úrovniach zasadzovať za vytvorenie napr. trhových mechanizmov, ktoré v rámci obchodných otázok zohľadnia emisie vznikajúce napr. pri výrobe. Je nutné urobiť ďalšie kroky v riešení otázky presunu emisií oxidu uhličitého, ako sú kompenzačné opatrenia medzi štátmi, čo je mechanizmus zameraný na znižovanie emisií CO2, ktorý zároveň zabezpečuje rovnaké podmienky činnosti pre všetkých. Prostredníctvom tohto mechanizmu sa cena dovážaného tovaru na hraniciach zvýši na základe výpočtu množstva emisií súvisiaceho s daným tovarom. Z modelov v nedávno publikovanej štúdii (17) vyplýva, že kompenzačné opatrenia medzi štátmi, pokiaľ ide o emisie CO2, môžu významne obmedziť presun týchto emisií v relevantných odvetviach.

5.15.

Niektorí významní obchodní partneri Európy však kompenzačné opatrenia v podobe, v akej sa o nich rokuje, neprijali s nadšením. Túto problematiku treba prerokovať v rámci WTO. Zmluva umožňuje zohľadniť takéto „neobchodné“ otázky. Nesmie sa však podceniť zložitosť takýchto rokovaní bez globálnej dohody o stanovovaní cien emisií CO2. Lepšia koncepcia kompenzačných opatrení medzi štátmi, pokiaľ ide o emisie CO2, by mohla odstrániť tieto výhrady. Pointou je, že kompenzačné opatrenia medzi štátmi, pokiaľ ide o emisie CO2, nie sú antidumpingovým nástrojom, ale príspevkom k celosvetovej udržateľnej klimatickej politike za predpokladu, že ich koncepcia bude dobre vypracovaná (18).

5.16.

V praxi to znamená, že napr. pri rokovaniach o TTIP, resp. CETA by sa mali stanoviť zodpovedajúce mechanizmy.

5.17.

EHSV chce týmito vysvetleniami vyjadriť, že aj keby bolo zlyhanie, resp. čiastočné zlyhanie rokovaní na 21. konferencii zmluvných strán veľkou prekážkou, nech by to už bolo akokoľvek poľutovaniahodné, v žiadnom prípade by neznamenalo ukončenie aktivít v oblasti ochrany klímy. Neprinieslo by to jasnosť a predvídateľnosť, ktoré by priniesla záväzná dohoda, ktorá by pre hospodárstvo aj pre spoločnosť bola vo všeobecnosti veľmi žiaduca a priniesla by nové stimuly. V skutočnosti sa už boj o budúce trhy v oblasti ekologických technológií dávno začal a Európa bude musieť tomuto boju čeliť, či už s výsledkami 21. konferencie zmluvných strán, alebo bez nich.

5.18.

Prechod na nízkouhlíkové hospodárstvo je odôvodnený nielen argumentom ochrany klímy. Začínajúci nedostatok fosílnych palív, problematika energetickej bezpečnosti a skutočnosť, že vďaka technológiám na získavanie energie z obnoviteľných zdrojov sa už v mnohých oblastiach vyrába energia lacnejšie ako v prípade konvenčných zdrojov energie, naznačuje nezvratný trend.

6.1.

Tak ako EHSV na jednej strane podporuje pozície Komisie v jej oznámení k Parížskemu protokolu, tak na druhej strane nechápe, že v oznámení chýba stratégia Komisie, ako chce svoje pozície a neskoršie vykonávanie rozhodnutí sprostredkovať občianskej spoločnosti resp. ako ho chce organizovať. Podľa názoru EHSV by Komisia mala jednoznačne splatiť svoj dlh tým, že s občianskou spoločnosťou a hlavne s jej inštitucionálnymi grémiami začne štruktúrovaný dialóg o svojej klimatickej politickej stratégii.

6.2.

Občianska spoločnosť má najmenej tri dôležité úlohy. Jednak musí prispieť k tomu, aby sa podieľala na procese politických rokovaní, a musí vyvíjať spoločenský tlak, a to nielen preto, aby bolo možné prijať spomenuté záväzné rozhodnutia, ale aj preto, aby prijaté rozhodnutia zodpovedali ekologickým, ekonomickým a sociálnym očakávaniam.

6.2.1.

Rokovania, ako sú konferencie zmluvných strán, sú potrebné len preto, že v medzinárodnom spoločenstve existujú rôzne názory na naliehavosť, rozsah, financovanie, zodpovednosť atď. Ak by panovala zhoda, rokovania by neboli potrebné. Zodpovedajúco existovali (a existujú) rôzne postoje aj v občianskej spoločnosti. Na posledných konferenciách zmluvných strán sa však preukázalo, že za prísnejšiu ochranu klímy sa už dávno nezasadzujú „len“ niektoré zainteresované skupiny, napríklad ekológovia, rozvojové politické skupiny, ženské organizácie alebo zástupcovia pôvodného obyvateľstva, ale že vzniklo celé veľmi široké hnutie občianskej spoločnosti.

6.2.2.

Osobitne treba oceniť dlhoročnú intenzívnu angažovanosť (globálneho) odborového hnutia, ako aj mnohých hospodárskych kruhov a podnikov, ako napr. prácu konfederácie ITUC a Svetovej podnikateľskej rady pre udržateľný rozvoj. Uznáva sa, že klimaticky vhodné hospodárstvo efektívne využívajúce zdroje otvára nové možnosti hospodárskeho rozvoja.

6.2.3.

20. konferencia zmluvných strán v Lime bola v tomto ohľade pôsobivou manifestáciou oboch strán, a to zamestnávateľov aj zamestnancov, ale aj celej občianskej spoločnosti, ktorá príslušným politickým predstaviteľom ukázala, že rozsiahle vrstvy spoločnosti chcú viac, než sa doposiaľ podarilo dohodnúť na politickej úrovni.

6.2.4.

Aj v obciach a regiónoch dostali činnosti súvisiace so zmenou klímy celkom nový rozmer. Aj tu sa uznalo, že je potrebné nielen zabrániť ďalším škodám vznikajúcim určitým regiónom a spôsobovaným obyvateľstvu, ktoré v nich žije a pracuje, ale že vznikajú aj príležitosti na vybudovanie nových hodnotových reťazcov, ktoré by sa mali využiť.

6.3.

Druhou úlohou občianskej spoločnosti je aktívne prispievať k vykonávaniu rozhodnutí o ochrane klímy. Podľa EHSV je zo strategického hľadiska potrebné celkom zmeniť politiku, umožniť takúto spoluprácu a usilovať sa o intenzívnejšie zapojenie.

6.3.1.

EHSV napr. pri skúmaní otázky, ako sa občianska spoločnosť podieľa na vykonávaní európskej smernice o energii z obnoviteľných zdrojov, veľmi jednoznačne zistil, že široké vrstvy občianskej spoločnosti vrátane mnohých malých a stredných podnikov si želajú priamu účasť, napr. vo forme energetických projektov občanov, aby mohli vo svojich regiónoch sami využívať nové ekonomické príležitosti.

6.3.2.

Úspech napr. „energetickej revolúcie“ v Dánsku a Nemecku spočíva vyložene v skutočnosti, že sa súkromné osoby, poľnohospodári, obce, družstvá a malé podniky podieľajú na výrobe energie, z čoho majú aj hospodársky prínos, ale zodpovedajúce možnosti účasti Komisia skôr systematicky zhoršuje, než zlepšuje.

6.4.

Po tretie, občianska spoločnosť môže okrem monitorovania procesu a podpory vykonávania rozhodnutí prispieť aj k šíreniu osvedčených postupov a odborných znalostí v súvislosti s pozitívnym vývojom v podnikoch. Osobitný dôraz by sa mal klásť na hospodárske oblasti, o ktorých je rozšírená mylná predstava, že sú nečinné a že jednoducho naďalej dopúšťajú zvyšovanie emisií, ako je napríklad doprava alebo priemyselné procesy. Politické rozhodnutia môžu byť účinnejšie, ak budú tieto stimuly vychádzať zo znalosti súčasného alebo budúceho rozvoja technológií a obchodných modelov. Túto úlohu môže plniť občianska spoločnosť organizovaním konferencií a podporou výmeny informácií, čo má silnú podporu súkromného sektora, neposlednom rade v členských štátoch EÚ.

6.5.

21. konferencia zmluvných strán sa takmer nebude zaoberať strategickou úlohou občianskej spoločnosti. O to dôležitejšie je, aby sa politickí predstavitelia dohodli s občianskou spoločnosťou mimo konferencie zmluvných strán a vypracovali príslušné stratégie.

6.6.

EÚ má ešte čo doháňať. Výbor napríklad vyjadruje poľutovanie, že ani klimatický a energetický balík EÚ do roku 2030, ani návrh Európskej energetickej únie neobsahuje konkrétne nápady na zapojenie občianskej spoločnosti.

6.7.

EHSV odporúča Európskej komisii, Rade a Európskemu parlamentu, aby konečne nadviazali intenzívny a štruktúrovaný dialóg o tejto téme, aby v zásade nebola ohrozená ochota spoločnosti rozvíjať nové štruktúry. Nová klimatická politika nemôže a nesmie byť nariadená „zhora“, ale musí byť založená na širokom konsenze všetkých zúčastnených strán a presadzovaná „zdola“.