15.1.2008   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 10/47

1.1

Výbor opätovne súhlasí s tým, aby závažné zásahy do životného prostredia boli predmetom trestnoprávnych sankcií. Znovu potvrdzuje, že podľa jeho názoru musí mať Komisia právomoc donútiť členské štáty, aby uplatňovali primerané a odrádzajúce trestnoprávne sankcie, pokiaľ je to nevyhnuté pre zabezpečenie uplatňovania politiky Spoločenstva vo všetkých oblastiach. Najmä pokiaľ ide o oblasť ochrany životného prostredia sa v prípade závažných zásahov do životného prostredia musia tieto sankcie aplikovať v rámci trestného systému každého členského štátu. Komisia musí mať konečne možnosť kontrolovať účinnosť trestného práva uplatňovaného v danej oblasti a aktívne túto právomoc vykonávať.

1.2

Návrh smernice sa zameriava predovšetkým na trestné činy spáchané v rámci zločineckých organizácií (čo návrh považuje za priťažujúcu okolnosť). Výbor je presvedčený, že takéto konanie musí byť predmetom sankcií, a tiež aproximácie pravidiel v oblasti trestného práva členských štátov, avšak zmluva a judikatúra hovoria jasne pokiaľ ide o potláčanie konania v rámci zločineckých organizácií: aproximáciu pravidiel v oblasti trestného práva členských štátov možno v zásade uskutočniť iba v rámci policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach tak, ako to upravuje hlava VI Zmluvy o Európskej únii a nie na základe Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ako to navrhuje Komisia.

1.3

Výbor si taktiež kladie otázku, či skutočnosť, že niektoré trestné činy by mali za následok trest odňatia slobody, neprekračuje právomoci vyplývajúce z prvého piliera, zasahovaním do výberu najvhodnejších sankcií, ktorý by mal a priori naďalej spadať do pôsobnosti členských štátov.

1.4

Výbor sa domnieva, že právomoci Spoločenstva by sa mali obmedziť na vymedzenie povinností, ktoré treba dodržiavať a stanovenie aplikovateľných trestnoprávnych sankcií. Ak sa má stanoviť systém sankcií, bolo by potrebné použiť rámcové rozhodnutie na základe hlavy VI Zmluvy o EÚ.

1.5

Podobne sa výbor zamýšľa nad otázkou, či právo Spoločenstva môže ísť tak ďaleko, že stanoví hornú hranicu trestu.

1.6

Výbor vyjadruje želanie, aby zjavné politické otázky, ktoré vyvoláva rozdelenie právomocí a úloha, ktorú by podľa výboru mal Európsky parlament zohrávať v oblasti legislatívy týkajúcej sa trestnej kapitoly, boli predmetom presnejšej judikatúry súdu alebo predmetom interinštitucionálnej dohody alebo reformy, ktorú by prebiehajúca MVK mohla začleniť do reformy zmlúv. Vzhľadom na naliehavú potrebu prijať účinné sankcie na ochranu životného prostredia, výbor uprednostňuje druhú možnosť.

2.1

Rada Európy otvorila v roku 1998 na podpis Dohovor o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva. Išlo o významný pokrok, pretože tento Dohovor bol prvým medzinárodným dohovorom, ktorý označil konanie spôsobujúce alebo konanie, ktoré by mohlo spôsobiť poškodzovanie životného prostredia za trestný čin. Nemecko a neskôr Francúzsko a Veľká Británia však nad ratifikáciou dohovoru váhali. Dánsko a Komisia preto samostatne prezentovali iniciatívy zamerané na ochranu životného prostredia prostredníctvom trestného práva.

2.2

Rámcové rozhodnutie Rady, prijaté na návrh Dánska proti stanovisku a návrhom Komisie, stanovilo určitý počet trestných činov proti životnému prostrediu, za ktoré mali členské štáty uložiť sankcie trestnoprávnej povahy. Ustanovenia rozhodnutia vychádzali vo veľkej miere z dohovoru Rady Európy o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva zo 4. novembra 1998, ktorý do dnešného dňa podpísalo desať členských štátov.

2.3

Komisia pred Radou v rôznom zložení spochybnila právny základ, na ktorý sa Rada odvolávala. Komisia usúdila, že správnym právnym základom v tejto súvislosti je článok 175 ods. 1 Zmluvy o ES a 15. marca 2001 predstavila návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva na základe tohto článku (1) hoci článok 174 Zmluvy o ES neustanovuje, že by Spoločenstvo malo akékoľvek právomoci v trestných veciach.

2.4

Európsky parlament sa 9. apríla 2002 vyjadril tak k návrhu smernice, ako aj k návrhu rámcového rozhodnutia. Súhlasil s prístupom Komisie, ktorý v tom čase presadzovala (smernica a rámcové rozhodnutie).

2.5

Rada však neprijala smernicu a rámcové rozhodnutie, ktoré navrhovala Komisia, ale návrh zmeneného a doplneného rámcového rozhodnutia, ktoré sa opieralo o článok 34 Zmluvy o EÚ a podľa názoru Rady predstavuje vhodný nástroj na uloženie povinnosti členským štátom stanoviť trestné sankcie. Rada zároveň zdôraznila, že väčšina členských štátov je proti uznaniu právomoci Spoločenstva v trestnoprávnej oblasti a že väčšina je presvedčená, že tieto otázky spadajú do policajnej a súdnej spolupráce v oblasti trestných vecí podľa hlavy VI Zmluvy o EÚ.

2.6

Vec bola predložená Súdnemu dvoru, ktorý 13. septembra 2005 (2) vyniesol rozsudok.

2.7

Parlament rovnako ako súd a generálny advokát usúdili, že neexistuje všeobecná právomoc Spoločenstva harmonizovať trestné právo, avšak v niektorých presne vymedzených oblastiach, ako v prípade ochrany životného prostredia, by Spoločenstvo mohlo členským štátom uložiť povinnosť zaviesť trestné sankcie.

Samotná Komisia si rozsudok interpretovala príliš zoširoka, pričom si pridelila značné kompetencie vo mnohých oblastiach politiky Spoločenstva aj mimo životného prostredia.

2.8

Na základe rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa rámcové rozhodnutie zrušilo, predložila Komisia nový návrh smernice. Súd bol totiž toho názoru, že „ani trestné právo hmotné, ani trestné právo procesné v zásade nepatria do právomoci Spoločenstva“ a že toto konštatovanie „však nebráni zákonodarcovi Spoločenstva prijať opatrenia súvisiace s trestným právom členských štátov, ktoré považuje za nevyhnutné na zabezpečenie plnej účinnosti právnych noriem prijatých v oblasti ochrany životného prostredia, ak uplatnenie príslušnými vnútroštátnymi orgánmi účinných, primeraných a odradzujúcich trestných sankcií je nevyhnutným opatrením na boj proti závažným zásahom do životného prostredia“ (3). Výbor pripomína, že súd zdôraznil skutočnosť, že Spoločenstvo v zásade nedisponuje právomocami v oblasti trestného práva, ktoré Zmluva o EÚ považuje za zvrchovanú oblasť členských štátov. Formulácia „opatrenia súvisiace s trestným právom“ je pomerne nejasná a otvára priestor pre mnohoraké interpretácie, ktoré môžu byť často protirečivé.

2.9

Pri predkladaní zmeneného a doplneného návrhu smernice (4) Komisia vychádzala práve z tohto rozsudku. Návrh obsahuje dôvody obžaloby a trestnoprávne sankcie, pretože Komisia sa domnieva, že iba samotné správne sankcie alebo v niektorých krajinách určité trestnoprávne sankcie sú príliš rozdielne alebo príliš slabé na to, aby boli dostatočne odrádzajúce, najmä v prípade organizovaného zločinu a z tohto dôvodu by sa malo pristúpiť aspoň k minimálnej harmonizácii trestného práva uplatňovaného na prípady závažných zásahov do životného prostredia, nech už je príčinou priestupok, trestný čin alebo závažná nedbanlivosť.

2.10

Vo svojom predchádzajúcom stanovisku (5) sa výbor vyslovil za prvý návrh smernice Komisie a jej návrh rámcového rozhodnutia, ktoré stanovovalo, že členské štáty musia prijať účinné, primerané a odrádzajúce trestnoprávne sankcie na boj proti zásahom do životného prostredia. Žiadosť Komisie o zrušenie rámcového rozhodnutia Rady, ktorú podporil Parlament, získala tiež podporu výboru, i keď súd svojím predbežným procesným rozhodnutím zamietol návrh výboru, aby do konania pristúpil ako ďalší účastník.

2.11

Treba teda posúdiť, či:

2.12

Výbor (6) však bude musieť pri mnohých legislatívnych návrhoch, ktoré má Komisia v úmysle revidovať, zohľadniť (podobne ako to bolo napríklad v oblasti duševného vlastníctva (7)) rozsiahlu diskusiu na politickej úrovni a v právnej vede, ktorá sa otvorila po vynesení tohto rozsudku a ktorá sa týka „ústavnosti“ prípadného rozšírenia právomocí Spoločenstva v trestných veciach pre realizáciu politiky Spoločenstva, ako i diskusiu o „nadradenosti“ Zmluvy o ES nad Zmluvou o EÚ v týchto veciach.

2.13

Mnoho členských štátov totiž spochybňuje do určitej miery široký výklad rozsudku, ktorý Komisia podáva, tak v súvislosti s obsahom nových návrhov v oblasti životného prostredia, ako aj v súvislosti s vytvorením „prahu“ v trestnej kapitole pre účinnú realizáciu politiky Spoločenstva vo všetkých oblastiach (a nie iba jasne prierezovej politiky, ktorou je politika v oblasti životného prostredia), pričom Zmluva o ES v žiadnom prípade niečo také výslovne neustanovuje. Podľa týchto členských štátov sa musí použitie judikatúry súdu obmedziť na environmentálnu politiku vzhľadom na prierezový a cezhraničný charakter životného prostredia, ako i znenie rozsudku a nemá slúžiť Komisii ako bianko šek pre politiku Spoločenstva vo všetkých oblastiach.

2.14

Výbor sa v tomto konkrétnom prípade vysloví iba k návrhom týkajúcim sa životného prostredia, ktoré je jedinou oblasťou, ktorou sa rozsudok súdu zaoberá.

2.15

V stručnosti to znamená, že Komisia sa rozhodla vo veciach trestných činov spáchaných proti životnému prostrediu navrhnúť obvinenia a trestnoprávne sankcie v podobe minimálnej výšky trestu pre každú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá sa úmyselne alebo z hrubej nedbanlivosti dopustí závažného poškodzovania životného prostredia alebo ktorá je spoluúčastníkom alebo podnecovateľom takéhoto konania. Navrhuje sa trest odňatia slobody a/alebo peňažný trest, ako aj ďalšie tresty (článok 5), ktoré sa môžu rozšíriť alebo doplniť o ďalšie obvinenia alebo sankcie upravené vnútroštátnym právom.

3.1

Výbor vyjadruje sklamanie nad skutočnosťou, že zavedenie trestnoprávnych sankcií v oblasti životného prostredia, ktorých princíp a výšku výbor podporuje, tak ako tomu bolo v súvislosti s návrhom smernice a návrhom rámcového rozhodnutia Komisie v roku 2005, sa roky odďaľuje a bude sa asi ešte dlho odďaľovať, pretože inštitúcie sa nezhodujú na rozdelení právomocí uvedených v Zmluve o ES a Zmluve o EÚ. Výbor dúfa, že inštitúcie urýchlene nájdu politické riešenie a to aj pre spôsob, ako zapojiť Parlament, a že zmluvy bude môcť objasniť MVK alebo Súdny dvor vo svojich ďalších rozsudkoch.

3.2

Označenie konania ako zásah do životného prostredia, ktoré možno potrestať trestnoprávnymi sankciami, ako napr. „značné poškodenie“, musí každý členský štát interpretovať pri transpozícii do svojho vnútroštátneho práva a judikatúry z oblasti trestného práva.

3.3

Výbor poznamenáva, že smernica sa prednostne sústreďuje na „závažné zásahy“, najmä zásahy spáchané v rámci zločineckej organizácie alebo vo veľkom meradle právnickými osobami a že úmyslom je aproximácia platných sankcií na úrovni Spoločenstva, aby sa predišlo dieram v zákone, ktoré využívajú páchatelia. Avšak, otázky týkajúce sa organizovaného zločinu však spadajú pod hlavu VI Zmluvy o EÚ týkajúcu sa policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach a preto musia byť predmetom vhodného právneho nástroja, akým je napríklad rámcové rozhodnutie.

3.4

Široké vymedzenie obvinení viedlo k tomu, že jedny britské bulvárne noviny si kládli otázku, či trhanie voľne rastúcich kvetov môže viesť k uväzneniu súkromnej osoby, ak sa v kytici nachádzajú aj chránené druhy. Treba zdôrazniť, že trestnoprávne sankcie sú stanovené iba pre „závažné“ prípady a musia zostať účinné, primerané a odrádzajúce. O závažnosti trestného činu a o určení druhu trestu a jeho výmery v konkrétnom prípade musí rozhodovať vnútroštátny trestný súd zodpovedný za uplatňovanie práva, aby bola rešpektovaná nezávislosť súdnictva.

3.5

Výbor je spokojný s tým, že návrh smernice (článok 3) podrobne opisuje trestné činy, pre ktoré je určený, čo je v súlade so všeobecnou právnou zásadou nulla poena sine lege  (8), ktorá vyžaduje, aby bolo trestné právo jasné a presné, aby dotknuté osoby jednoznačne poznali svoje práva a povinnosti z neho vyplývajúce. Inými slovami táto zásada znamená: bez presného právneho základu nemožno uložiť sankcie.

3.6

Je celkom zrejmé, že predmetom systému trestnoprávnych sankcií, ktoré navrhuje Komisia, sú všetky porušenia právnych predpisov z oblasti životného prostredia na úrovni štátu, Spoločenstva a na medzinárodnej úrovni. Tento príliš široký rozsah pôsobnosti by mohol spôsobiť právne ťažkosti z hľadiska národného základu obyčajového práva alebo samostatných kontrolných nástrojov medzinárodného práva. Trestajú sa „závažné zásahy“, ku ktorým dôjde tak na vnútroštátnej, ako i na cezhraničnej úrovni. Výbor však súhlasí s touto vecnou a územnou pôsobnosťou vyplývajúcou zo samotnej povahy ochrany životného prostredia, do ktorého zásahy postihujú vo väčšine prípadov globálne životné prostredie, nezávisle od štátnych hraníc.

3.7

V prípade právnických osôb sú stanovené trestnoprávne sankcie a iné ako trestnoprávne sankcie, avšak nie je jasne uvedené, či trestnoprávne sankcie možno uplatniť v prípade fyzických osôb, napr. osoby vo vedení spoločnosti alebo dotknuté spoločnosti. Navrhované sankcie sú zamerané iba na osoby patriace k právnickej osobe, ktoré sú priamo páchateľmi alebo podnecovateľmi stíhaných činov. Výbor sa domnieva, že smernica by mala brať do úvahy prípady, kedy vedenie podniku jednoducho zanedbalo kontrolu činnosti svojich podriadených, a to i keby malo ísť o doplňujúce sankcie.

3.7.1

Výbor berie na vedomie, že hoci článok 7 návrhu ustanovuje dolnú hranicu maximálneho peňažného trestu, členské štáty môžu pri transpozícii prípadne stanoviť vyššie tresty. To sa obmedzuje na záruku spoločného minima, avšak zároveň môžu vzniknúť odlišné vnútroštátne trestnoprávne prístupy. Výbor uprednostňuje dôslednejší prístup harmonizácie trestného práva, aby sa tak zamedzilo pokusom o vyhľadávanie čo najvýhodnejšieho právneho postavenia (tzv. forum shopping), aj keby sa malo upustiť od určenia dolných hraníc trestných sadzieb.

3.8

Podľa analýzy dosahu vypracovaného Komisiou sa však členským štátom ponecháva značný priestor na implementáciu smernice. Podľa názoru výboru môže byť rozdielna transpozícia prekážkou účinnej aproximácie trestného práva v oblasti životného prostredia, a preto treba prijať opatrenia na pravidelné monitorovanie vnútroštátnych postupov. Priestor pre voľnú úvahu členských štátov by mal všeobecne zamedziť vytvoreniu „lacnejších“ zón znečistenia. Výbor v tomto smere súhlasí s navrhovaným právnym základom (článok 175 Zmluvy o ES).

3.9

Pokiaľ ide o trest odňatia slobody výbor poznamenáva, že sa navrhuje aproximácia v troch krokoch v súlade so závermi zasadnutia Rady pre spravodlivosť a vnútorné veci, ktoré sa konalo z 25. a 26. apríla 2002. Okrem toho sa navrhujú alternatívne sankcie, ako povinnosť uviesť životné prostredie do pôvodného stavu a zákaz obchodnej činnosti; väčšina závažných trestných činov spáchaných proti životnému prostrediu však už patrí do rozsahu pôsobnosti rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV o konfiškácii príjmov, nástrojov a majetku z trestnej činnosti.

3.10

Stanovenie hornej hranice trestnej sadzby v rozmedzí dvoch až päť rokov môže byť skôr mätúce; vhodnejšie je zvoliť jedinú dolnú alebo hornú hranicu kvôli väčšej harmonizácii, nakoľko nenaruší priestor na voľnú úvahu súdu.

3.11

Komisia však usudzuje, že obmedzenie priestoru na voľnú úvahu členských štátov pri transpozícii je v rozpore s cieľom smernice; ide tu teda o rozpor medzi prístupom, ktorý uprednostňuje výbor a prístupom, ku ktorému sa prikláňa Komisia. Vzhľadom na prípady použitia bude treba nepochybne zvoliť jeden z prístupov v záujme dosiahnutia cieľov návrhu.

3.12

EHSV si uvedomuje, že v súčasnej etape integračného procesu Spoločenstva nie je nariadenie v tejto oblasti možné. Existujú však obavy v súvislosti s dvoma oblasťami: 1. potreba jasného stanovenia hranice medzi správnymi sankciami a trestným činom a 2. nevyhnutnosť, aby transpozícia neviedla k veľkým rozdielom v právnych predpisoch členských štátov; nebolo by totiž logické, aby určité správanie bolo v jednom členskom štáte trestné ale nie v druhom.

3.13

Správu o hodnotení smernice bude treba predložiť aj EHSV (článok 8 návrhu smernice).

3.14

Mali by sa zohľadniť predchádzajúce postoje EHSV (9) týkajúce sa najmä: