1. 

V tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa opäť dostávajú do popredia otázky týkajúce sa európskeho zatykača (ďalej len „EZ“) v súvislosti s výkladom rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV ( 2 ) Súdnym dvorom v rozsudku z 5. apríla 2016 vo veci Aranyosi a Căldăraru ( 3 ).

2. 

Vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o ďalšie spresnenia týkajúce sa právneho názoru, ktorý vyjadril v uvedenom rozsudku, najmä v prípade, že nápravu (možných) zásahov do práva nebyť vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zariadeniach na výkon trestu odňatia slobody štátu, ktorý vydal EZ, možno dosiahnuť prostredníctvom vlastných súdnych orgánov tohto štátu.

3.

Článok 4 stanovuje:

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

4.

V odôvodneniach 5, 6, 8, 10 a 12 sa uvádza:

…

…

…

5.

Článok 1 stanovuje:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia.

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [EÚ].“

6.

Článok 5 znie:

„Výkon európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom môže podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu podliehať nasledujúcim podmienkam:

…

7.

Článok 6 stanovuje:

„1.   Vydávajúci súdny orgán bude súdny orgán vydávajúceho členského štátu, ktorý je oprávnený vydať európsky zatykač v zmysle právnych predpisov tohto štátu.

2.   Vykonávajúci súdny orgán bude súdny orgán vykonávajúceho členského štátu, ktorý je oprávnený vykonať európsky zatykač v zmysle právnych predpisov tohto štátu.

3.   Každý členský štát bude informovať Generálny sekretariát Rady o príslušnom súdnom orgáne podľa svojich právnych predpisov.“

8.

Článok 7 znie:

„1.   Každý členský štát môže určiť ústredný orgán alebo, ak to umožňuje jeho právny systém, viac než jeden ústredný orgán, ktorý bude pomáhať súdnym orgánom.

2.   Členský štát môže, ak to vyžaduje organizácia jeho vnútorného súdneho systému, preniesť na svoj ústredný orgán(-y) zodpovednosť za administratívny prevod a preberanie európskych zatykačov, ako aj za ďalšiu oficiálnu korešpondenciu, ktorá s nimi súvisí.

Členský štát, ktorý chce využiť možnosti uvedené v tomto článku, oznámi Generálnemu sekretariátu Rady informácie, týkajúce sa určeného ústredného orgánu alebo určených ústredných orgánov. Tieto informácie budú záväzné pre všetky orgány vydávajúceho členského štátu.“

9.

Článok 15 stanovuje:

„1.   Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.

2.   Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní, požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií, najmä s ohľadom na články 3 až 5 a článok 8, a môže stanoviť lehotu na ich prijatie, berúc do úvahy potrebu dodržania lehôt stanovených v článku 17.

3.   Vydávajúci súdny orgán môže kedykoľvek zaslať vykonávajúcemu súdnemu orgánu ďalšie užitočné informácie.“

10.

Rámcové rozhodnutie bolo do nemeckého práva prebraté ustanoveniami § 78 až § 83 písm. k) IRG v znení neskorších predpisov ( 5 ).

11.

Hanseatisches Oberlandesgericht in Bremen (Vyšší krajinský súd Brémy, Nemecko) rozhoduje podľa § 29 ods. 1 IRG o prípustnosti odovzdania, ak k nemu dotknutá osoba nedala súhlas.

12.

§ 73 IRG znie:

„V prípade, že nebola podaná príslušná žiadosť, vzájomná právna pomoc a poskytovanie informácií sú neprípustné, ak sú v rozpore so základnými zásadami nemeckého právneho poriadku. V prípade žiadosti podľa ôsmej, deviatej a desiatej časti je vzájomná právna pomoc neprípustná, ak je v rozpore so zásadami uvedenými v článku 6 [ZEÚ].“

13.

Nyiregyházai járásbíróság (Oblastný súd Nyiregyháza, Maďarsko) vydal 31. októbra 2017 EZ na účely výkonu trestu odňatia slobody v trvaní jedného roka a osem mesiacov, ktorý bol maďarskému občanovi ML uložený rozsudkom zo 14. septembra 2017 (v neprítomnosti) za ublíženie na zdraví, poškodzovanie cudzej veci, podvod a krádež vlámaním.

14.

Tento maďarský súd vydal už skôr, a to 2. augusta 2017, iný EZ, ktorý sa týkal odovzdania ML na účely trestného stíhania za skutky, za ktoré bol neskôr odsúdený.

15.

Amtsgericht Bremen (Okresný súd Brémy, Nemecko) nariadil 12. decembra 2017 zadržanie ML. Táto osoba sa však už od 23. novembra 2017 nachádzala vo väzení z dôvodu výkonu prvého EZ.

16.

Uznesením z 19. decembra 2017 Hanseatisches Oberlandesgericht in Bremen (Vyšší krajinský súd Brémy) najskôr zrušil uväznenie ML, ktoré sa vykonávalo v súlade s prvým EZ, a následne nariadil jeho uväznenie na účely výkonu EZ z 31. októbra 2017.

17.

ML nesúhlasil so svojím odovzdaním maďarským orgánom a žiadal o predloženie návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru. Pred rozhodnutím o odovzdaní požiadal vyššie uvedený súd o doplnenie informácií.

18.

V súvislosti s prvým EZ už maďarské ministerstvo spravodlivosti oznámilo Hanseatisches Oberlandesgericht in Bremen (Vyšší krajinský súd Brémy) miesta, kde má byť ML uväznený, a ubezpečil ho, že v žiadnom prípade nebude vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

19.

Na základe týchto informácií vykonávajúci súd v rozhodnutí z 9. januára 2018 konštatoval, že uväznenie ML v niektorom z väzenských zariadení, ktoré označilo maďarské ministerstvo spravodlivosti, nevzbudzuje nijaké pochybnosti. Vyjadril však pochybnosti v súvislosti s podmienkami v iných zariadeniach na výkon trestu, ktoré maďarské ministerstvo spravodlivosti tiež uviedlo ako možné miesta uväznenia, a preto s odvolaním sa na zásady výkonu trestu prijaté Radou Európy v roku 2006 ( 6 ) a minimálne štandardy Spojených národov pre zaobchádzanie s väzňami ( 7 ) adresoval maďarským orgánom viacero otázok. ( 8 )

20.

Vo svojej odpovedi z 12. januára 2018 poukázalo maďarské Ministerstvo spravodlivosti na to, že 25. októbra 2016 boli prijaté právne predpisy, ktorými sa uväzneným osobám poskytla možnosť podať sťažnosť proti väzenským podmienkam.

21.

Maďarské ministerstvo spravodlivosti toto oznámenie doplnilo 1. februára 2018 o informácie, podľa ktorých bude vyžiadaná osoba dočasne počas jedného až troch týždňov umiestnená do väznice v Budapešti, ak nenastanú okolnosti, ktoré by takémuto umiestneniu bránili. Počas tohto obdobia by sa mali vykonať určité vopred nekonkretizované opatrenia súvisiace s výkonom odovzdania.

22.

Vykonávací súd požiadal 12. februára 2018 opäť o predloženie podrobností týkajúcich sa podmienok vo väzení v Budapešti. Okrem toho sa pýtal, v ktorých ďalších väzenských zariadeniach by mohol byť ML väznený a na akom skutkovom základe možno preskúmať tamojšie väzenské podmienky. Maďarské orgány na túto žiadosť neodpovedali v rámci lehoty stanovenej vykonávacím súdom (na 28. februára 2018). ( 9 )

23.

Nemecká generálna prokuratúra odporúča vykonanie EZ, kým ML s takýmto výkonom nesúhlasí. Za týchto okolností sa Hanseatisches Oberlandesgericht in Bremen (Vyšší krajinský súd Brémy) rozhodol predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania o nižšie uvedených otázkach a žiada o prejednanie veci v skrátenom konaní:

24.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol Súdnemu dvoru doručený 27. marca 2018 a bolo prijaté rozhodnutie o prejednaní veci v skrátenom konaní.

25.

Svoje písomné pripomienky predložili ML, nemecká a maďarská vláda, ako aj Komisia, ktorí sa spolu s nemeckou generálnou prokuratúrou a belgickou, dánskou, írskou španielskou, holandskou a rumunskou vládou zúčastnili pojednávania 14. júna 2018.

26.

Súdny dvor v rozsudku vo veci Aranyosi, v ktorom odpovedal na prejudiciálne otázky rovnakého súdu, akým je súd, ktorý predložil otázky v prejednávanej veci, rozhodol, že článok 1 ods. 3, článok 5 a článok 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia sa majú vykladať v tom zmysle, že „ak vykonávajúci súdny orgán disponuje objektívnymi, spoľahlivými, presnými a náležite aktualizovanými informáciami svedčiacimi o existencii buď systematických či všeobecných nedostatkov, alebo nedostatkov týkajúcich sa niektorých skupín osôb, alebo niektorých väzenských zariadení, pokiaľ ide o podmienky výkonu pozbavenia osobnej slobody, musí konkrétnym a presným spôsobom overiť, či existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody, bude v prípade odovzdania do uvedeného členského štátu vystavená v dôsledku podmienok výkonu pozbavenia jej osobnej slobody v tomto členskom štáte skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty…“ ( 10 )

27.

V tomto rozsudku sa ďalej uvádza: „Na tento účel musí požiadať o poskytnutie doplňujúcich informácií súdny orgán vydávajúci zatykač, ktorý po tom, čo v prípade potreby požiadal o pomoc ústredný orgán alebo jeden z ústredných orgánov členského štátu vydávajúceho zatykač…, musí tieto informácie oznámiť v lehote stanovenej v takejto žiadosti. Vykonávajúci súdny orgán musí odložiť svoje rozhodnutie o odovzdaní dotknutej osoby až do doby, kým získa doplňujúce informácie, ktoré mu umožnia vyvrátiť existenciu takéhoto rizika. Ak nie je možné vyvrátiť existenciu tohto rizika v primeranej lehote, tento orgán musí rozhodnúť, či je postup odovzdania potrebné skončiť.“ ( 11 )

28.

Cieľom Hanseatisches Oberlandesgericht in Bremen (Vyšší krajinský súd Brémy) bolo v roku 2016 dosiahnuť, aby Súdny dvor bližšie vysvetlil svoj právny názor, pričom v tejto súvislosti predložil mnoho doplňujúcich otázok. Tieto otázky však nebolo možné zodpovedať, pretože EZ bol zrušený ešte skôr, ako mal Súdny dvor možnosť rozhodnúť, čo viedlo k zastaveniu prejudiciálneho konania. ( 12 )

29.

V rámci súčasnej (tretej) príležitosti žiada vnútroštátny súd Súdny dvor konkrétne o výklad článku 1 ods. 3, článku 5 a článku 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia v spojení s článkom 4 Charty v súvislosti s „postupom, ktorý Súdny dvor uplatnil… v rozsudku Aranyosi a Căldăraru…, týkajúcim sa preskúmania väzenských podmienok vo vydávajúcom členskom štáte vykonávajúcimi súdnymi orgánmi“ ( 13 ).

30.

Pred posúdením predložených otázok je vhodné poznamenať, že rámcové rozhodnutie má za cieľ nahradiť pôvodný systém vydávania, ktorý je do veľkej miery ovplyvnený prvkami politickej účelnosti, takým systémom odovzdávania medzi súdnymi orgánmi, ktorý vychádza zo zásady vzájomného uznávania a vyššieho stupňa dôvery medzi členskými štátmi. ( 14 )

31.

Vzájomné uznávanie, ktoré „predstavuje ‚základný kameň‘ súdnej spolupráce, v zmysle článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia znamená, že členské štáty sú v zásade povinné vyhovieť európskemu zatykaču“ ( 15 ). Táto zásada „sa zakladá na vzájomnej dôvere medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o skutočnosť, že ich vnútroštátne právne poriadky sú spôsobilé poskytnúť rovnocennú a účinnú ochranu základných práv uznaných na úrovni Únie, osobitne v Charte“ ( 16 ).

32.

Zásady vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery majú z hľadiska práva Únie rozhodujúci význam, pretože tak, ako konštatoval Súdny dvor v rozsudku Aranyosi s odkazom na stanovisko 2/13, ( 17 )„umožňujú vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc“, keďže „táto [zásada vzájomnej dôvery] najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti konkrétne ukladá každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a najmä základné práva týmto právom uznané“ ( 18 ).

33.

Odhliadnuc od taxatívneho výpočtu prípadov uvedených v článku 3 rámcového rozhodnutia, keď vzniká povinnosť odmietnuť vykonanie EZ, a prípadov vymenovaných v článkoch 4 a 4a rámcového rozhodnutia, keď možno odmietnuť vykonanie EZ, má vykonávajúci súdny orgán v zásade povinnosť vykonať EZ, a to bez toho, aby bolo možné jeho vykonanie podrobiť iným podmienkam ako tým, ktoré sú uvedené v článku 5 rámcového rozhodnutia.

34.

Z uvedeného vyplýva, že „vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, kým odmietnutie jeho vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne“ ( 19 ).

35.

Normotvorca Únie stanovil, že uplatnenie mechanizmu EZ „sa môže pozastaviť iba v prípade vážneho a pretrvávajúceho porušovania zásad uvedených v článku [2 ZEÚ] jedným z členských štátov, zisteného Radou v zmysle článku 7 ods. 1 [ZEÚ], s následkami uvedenými v článku 7 ods. 2 [ZEÚ]“ ( 20 ).

36.

Z rozsudku Aranyosi však vyplýva, že podľa práva Únie a bez ohľadu na mnou vyššie uvádzané prípady (t. j. bez ohľadu na to, či Rada konštatovala podľa článku 7 ZEÚ vážne a pretrvávajúce porušovanie práv a hodnôt uvedených v článku 2 ZEÚ), nevykonanie EZ je v iných konkrétnych prípadoch výnimočne povolené. Preskúmanie druhej, tretej a štvrtej prejudiciálnej otázky umožní objasniť rozsah tejto výnimky.

37.

Hanseatisches Oberlandesgericht in Bremen (Vyšší krajinský súd Brémy) zasadzuje svoju prvú otázku do rámca úplne konkrétnych skutkových súvislostí: ak majú vykonávacie súdne orgány “k dispozícii dôkazy o existencii buď systematických či všeobecných nedostatkov, alebo nedostatkov týkajúcich sa niektorých skupín osôb, alebo niektorých väzenských zariadení, pokiaľ ide o podmienky výkonu pozbavenia osobnej slobody vo vydávajúcom členskom štáte“.

38.

Vnútroštátny súd, ktorý vychádza z tohto predpokladu, sa snaží zistiť, „aký význam má…, že vo vydávajúcom členskom štáte existujú možnosti právnej ochrany uväznených osôb vo vzťahu k ich väzenským podmienkam“.

39.

Domnievam sa, že vnútroštátny súd by s ohľadom na túto formuláciu otázky mohol aj sám poznať odpoveď, o ktorú žiada Súdny dvor. Ak by boli „možnosti právnej ochrany [ponúkané] vydávajúcim štátom“ dostatočné na to, aby sa dalo vylúčiť riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, nebolo by viac možné uvažovať o „existencii systematických, či všeobecných nedostatkov“.

40.

Podľa môjho názoru sa situácia, ktorú opisuje vnútroštátny súd, úplne nezhoduje so situáciou, na základe ktorej bol vydaný rozsudok Aranyosi:

41.

Z (nových) informácií, ktoré maďarské orgány predložili vnútroštátnemu súdu, vyplýva, že 25. októbra 2016 boli prijaté niektoré právne predpisy, ktorými sa dotknutým osobám mala zabezpečiť možnosť podať sťažnosť proti väzenským podmienkam. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) konštatoval, že neexistovali nijaké skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že tieto opatrenia neposkytovali realistickú perspektívu, že sa väzenské podmienky zlepšia natoľko, aby zodpovedali zákazu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. ( 24 )

42.

Podľa rozsudku ESĽP zo 14. novembra 2017 ( 25 ), citovaného vnútroštátnym súdom, „neexistujú nijaké dôkazy o tom, že [nové opatrenia prijaté maďarským zákonodarcom] neposkytujú nijakú realistickú perspektívu na zlepšenie nevyhovujúcich väzenských podmienok a že neboli vhodné na to, aby sa uväzneným osobám poskytla účinná možnosť prispôsobiť tieto podmienky požiadavkám upraveným v článku 3 [EDĽP]“ ( 26 ), keďže je výslovne zabezpečené súdne preskúmanie postupov vykonávacích orgánov činných v trestnom konaní. ( 27 )

43.

Skutočnosť, že maďarské právne predpisy od roku 2016 upravujú systém opravných prostriedkov, ktorý väzňom umožňuje, aby v prípade nevyhovujúcich väzenských podmienok požiadali o súdnu ochranu, by v prípade, ak by tento systém riadne fungoval, musela stačiť ako dôvod na vylúčenie systematických alebo všeobecných nedostatkov v rámci vnútroštátneho systému výkonu trestu odňatia slobody, čo predpokladá zabezpečenie práva nebyť vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Tento záver podporuje vzájomná dôvera, ktorá, tak ako som už uviedol, tvorí základ systému EZ, a teda odôvodňuje vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí.

44.

Môže však nastať situácia, že nové právne predpisy majú iba formálny charakter a nie sú účinné, a preto nepredstavujú dostatočnú ochranu. Ak by šlo o takýto prípad, s ohľadom na „absolútnu povahu práva zaručeného článkom 4 Charty“ ( 28 ) by vykonávajúce súdne orgány boli povinné zabezpečiť ochranu tohto práva, ak „disponujú údajmi o skutočnom riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania so zadržanými osobami v členskom štáte vydávajúcom zatykač“ ( 29 ).

45.

V súvislosti s posúdením skutočného uplatňovania tohto ochranného mechanizmu poukazujem na tú skutočnosť, že podľa rozsudku Aranyosi „objektívne, spoľahlivé, presné a náležite aktualizované informácie o podmienkach výkonu pozbavenia osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač,… môžu vyplývať najmä z medzinárodných súdnych rozhodnutí, ako sú rozsudky ESĽP, zo súdnych rozhodnutí členského štátu vydávajúceho zatykač, ako aj z rozhodnutí, správ a iných dokumentov vypracovaných orgánmi Rady Európy alebo v rámci systému Organizácie spojených národov“ ( 30 ).

46.

Zo znenia týchto právnych textov však možno vyvodiť záver, že opravné prostriedky upravené maďarským zákonodarcom nepredstavujú teoretické ani nevykonateľné riešenia, ale naopak môžu mať účinné praktické dôsledky.

47.

Predovšetkým z tohto predpokladu vychádzal ESĽP, keď konštatoval, že nové právne predpisy nie sú len mŕtvym textom, ale poskytujú účinné záruky na ochranu práva nebyť vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu.

48.

Po druhé, Výbor ministrov Rady Európy vo svojom rozhodnutí z júna 2017 ( 31 ) ocenil snahu maďarských orgánov o vyriešenie problému s preplnenými väznicami a konštatoval, že už prijaté opatrenia priniesli prvé viditeľné výsledky a možno dúfať, že tieto a ďalšie opatrenia, ktoré môžu byť prijaté v budúcnosti, pomôžu vnútroštátnym orgánom v prijímaní konkrétnych a účinných opatrení v jednotlivých prípadoch s cieľom dosiahnuť ďalšie riešenia tohto problému. ( 32 )

49.

Vnútroštátny súd uznáva, že s ohľadom na názor ESĽP „je možné predpokladať, že vykonávajúce súdne orgány budú spôsobilé vylúčiť prostredníctvom týchto nových možností právnej ochrany… skutočné riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania so stíhanými osobami vyplývajúce z podmienok ich uväznenia. ( 33 ) V rozsahu, v akom si však ESĽP vyhradil možnosť rozhodnúť o prípadných porušeniach článku 3 EDĽP, ak sa vnútroštátne opravné prostriedky ukážu byť neúčinnými, zastáva vnútroštátny súd názor, že ESĽP jednoznačne nevylučuje riziko, že stíhaná osoba bude vystavená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. ( 34 )

50.

V skutočnosti prejav pripravenosti ESĽP preskúmať prípadné sťažnosti väzňov, ktorí so svojimi opravnými prostriedkami neuspeli pred vnútroštátnymi súdmi, nemožno považovať za vyjadrenie všeobecných a zásadných pochybností namierených proti vnútroštátnemu systému záruk. Naopak, týmto spôsobom sa má pripomenúť, že v prípade vnútroštátnych súdnych rozhodnutí, ktoré neposkytujú ochranu proti konkrétnym zásahom do práv zaručených EDĽP, existuje prostriedok nápravy pred ESĽP. ( 35 )

51.

Práve v uvedenom prípade ESĽP konštatoval, že opravné prostriedky pána Domjána „a každej inej osoby v jeho situácii“, ktoré boli v Maďarsku prijaté v rámci reformy v roku 2016, museli byť riadne preskúmané skôr, ako sa predložia súdnym orgánom. ( 36 ) Týmto spôsobom implicitne pripúšťa účinnosť týchto opravných prostriedkov z hľadiska poskytnutia ochrany podľa EDĽP bez toho, aby bolo potrebné využiť možnosť mimoriadnych opravných prostriedkov, za ktoré sa per definitionem považujú európske súdy. ( 37 )

52.

ESĽP síce ďalej poukazuje na to, že je pripravený zmeniť svoje stanovisko, „čo sa týka možnej účinnosti sporných vnútroštátnych opravných prostriedkov, ak by z praxe vnútroštátnych orgánov z dlhodobého hľadiska vyplynulo, že väzňom sa preloženie a/alebo náhrada škody odmietajú z formálnych dôvodov, že vnútroštátne konania trvajú neprimerane dlho alebo že vnútroštátna judikatúra nezodpovedá požiadavkám [EDĽP]“ ( 38 ). Kým však takáto zmena nenastala, musia sa opravné prostriedky prijaté v roku 2016 považovať za účinné.

53.

Ak sa situácia v oblasti výkonu trestu vyvinula vo vyššie uvedenom zmysle priaznivo, ak v súčasnosti existujú vnútroštátne právne predpisy, ktoré zabezpečujú účinnú súdnu ochranu väzňov pred prípadnými porušeniami článku 4 Charty z dôvodu väzenských podmienok a ak sú tieto právne predpisy účinné a nemajú len formálnu alebo nominalistickú povahu, nemožno automaticky predpokladať, že „[sú dané] objektívne, spoľahlivé [a] presné… informácie svedčiace o existencii buď systematických či všeobecných nedostatkov týkajúcich sa niektorých skupín osôb, alebo niektorých väzenských zariadení“.

54.

Domnievam sa, že toto riešenie sa najviac približuje k rozsudku Aranyosi, k zásadám rámcového rozhodnutia a požiadavke rešpektovania súdov jednotlivých štátov (v tejto veci Maďarska), ktoré nemožno bezdôvodne podozrievať zo všeobecnej účasti na porušovaní článku 4 Charty pri vydávaní EZ. Systém spolupráce v trestných veciach založený na vzájomnej dôvere nemôže existovať, ak súdy prijímajúceho štátu zaobchádzajú so žiadosťami súdov vydávajúceho štátu tak, ako by bola citlivosť týchto súdov na ochranu základných práv nižšia ako ich vlastná citlivosť.

55.

V každom prípade prijatie EZ nesmie viesť k tomu, aby vykonávací súd skúmal celkovú kvalitu systému výkonu trestu vo vydávajúcom štáte alebo s ohľadom na svoje vlastné vnútroštátne právne predpisy. Kontrolným parametrom môže byť len článok 4 Charty – minimálna záruka, ktorá platí absolútne a poskytuje účinný prostriedok nápravy, ktorým možno zabezpečiť skutočnú a účinnú ochranu pred mučením a neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním.

56.

Skutočnosť, že ESĽP rozhodol, že nová právna úprava opravných prostriedkov umožňuje takúto ochranu, považujem za jednu z najdôležitejších skutočností v rámci posúdenia všeobecného stavu (prvý krok v rámci dvojstupňového testu Aranyosi) väzenských podmienok vo vydávajúcom štáte. Takmer by som povedal, že táto skutočnosť je rozhodujúca z hľadiska vykonania takéhoto posúdenia.

57.

V rozsahu, v akom ide v konečnom dôsledku o záruku absolútneho práva, ktoré je s ohľadom na jeho povahu potrebné chrániť skôr preventívne ako formou nápravy, sa však domnievam, že samotná existencia účinného systému opravných prostriedkov ani napriek všetkej relevancii nestačí, ak má vykonávajúci súd odôvodnené pochybnosti o tom, že konkrétna vyžiadaná osoba môže byť bezprostredne vystavená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu bez ohľadu na to, či dodatočne dôjde k náprave tohto porušenia prostredníctvom účinných opravných prostriedkov vo vydávajúcom štáte.

58.

V situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, keď je možné, že nedávno prijatý osobitný súdny režim, ktorý má za cieľ zabezpečiť dodržiavanie práva osoby nebyť počas doby jej uväznenia vystavená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, ešte prípadne nevyvolal účinky v takom rozsahu, aby sa z rizika porušenia práva stala skôr výnimka, by preto bolo odôvodnené, aby sa vykonávajúci súd informoval o podmienkach, za ktorých bude vyžiadaná osoba uväznená (druhý krok testu Aranyosi).

59.

Tieto otázky vychádzajú z predpokladu, že veľké riziko porušenia článku 4 Charty existuje aj naďalej, ak vnútroštátny súd vysloví svoj súhlas s výkonom EZ.

60.

Súdny dvor však v konaní vo veci Aranyosi rozhodol, že posúdenie tohto rizika nestačí, ( 39 ) ale že „[ak] dôjde ku konštatovaniu existencie takéhoto rizika,… [musí] ešte vykonávajúci súdny orgán konkrétnym a presným spôsobom posúdiť, či existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba bude vystavená tomuto riziku v dôsledku podmienok, v akých má byť pozbavená osobnej slobody v členskom štáte vydávajúcom zatykač“ ( 40 ).

61.

Je preto nevyhnutné, aby vykonávajúci súd okrem systematických (všeobecných) nedostatkov vo väzenských zariadeniach vydávajúceho štátu preskúmal, „či za okolností prejednávanej veci existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba bude po odovzdaní do členského štátu vydávajúceho zatykač v tomto štáte vystavená skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania…“ ( 41 ).

62.

Vnútroštátny súd sa pri preskúmavaní možných väzenských podmienok ML riadi týmto kritériom, v súvislosti s ktorým si vyžiadal niektoré doplňujúce informácie. ( 42 ) Jeho posúdenie by sa pritom podľa môjho názoru malo obmedziť na objektívne a preukázateľné informácie, ktoré existujú v súvislosti s konkrétnymi a osobitnými podmienkami tejto osoby. V tomto štádiu teda nemá skúmať, aké všeobecné podmienky platia v rámci väzenského systému vo vydávajúcom štáte.

63.

Vnútroštátny súd sa pýta, či v prípade, ak existujú systematické alebo všeobecné nedostatky vo všetkých alebo niektorých väzenských zariadeniach, môže vylúčiť riziko, že budú mať vplyv na integritu vyžiadanej osoby, ak vystavujúci štát „poskytne všeobecné ubezpečenie“, že vyžiadaná osoba nebude vystavená takémuto zaobchádzaniu. ( 43 )

64.

Ako konštatoval aj samotný vnútroštátny súd, rámcové rozhodnutie takéto ubezpečenia neupravuje. Nepriznáva ani právo o takéto ubezpečenia požiadať. ( 44 ) Keďže sa však konanie vo veci samej týka výkonu konkrétneho EZ a nejde o kvalitu celkového systému výkonu trestov vo vydávajúcom štáte, domnievam sa, že v prípade, ak sa orgány vydávajúceho štátu zaručia ( 45 ), že prijmú potrebné opatrenia na to, aby sa konkrétne väzenské podmienky vyžiadanej osoby nespájali so skutočným rizikom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, musí vykonávajúci súdny orgán priznať tomuto ubezpečeniu váhu, ktorá mu prináleží. Vyžiadaná osoba sa môže v konaní pred súdnymi orgánmi vydávajúceho štátu v prípade porušenia tejto povinnosti odvolávať na toto ubezpečenie ako na formálne prevzatie povinnosti.

65.

V prvom rade vzniká otázka, aké informácie smie vykonávajúci súd na tento účel použiť a najmä od ktorého orgánu je oprávnený si tieto informácie zadovážiť alebo ich prijať.

66.

Článok 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia stanovuje, že vykonávajúci súdny orgán sa v zásade spojí so súdom, ktorý vydal EZ. Vzájomné uznávanie sa zabezpečí práve prostredníctvom dialógu na rovnakej úrovni, ktorý upravuje toto ustanovenie, t. j. dialógu medzi súdnym orgánom vydávajúcim EZ a vykonávajúcim alebo prijímajúcim súdnym orgánom, ktorý má zabezpečiť jeho vykonanie. ( 46 )

67.

Podľa článku 7 ods. 1 rámcového rozhodnutia môžu členské štáty určiť jeden alebo viacero ústredných orgánov, „ktoré budú pomáhať súdnym orgánom“ a ktoré môže podľa článku 7 ods. 2 rámcového rozhodnutia tiež poveriť zodpovednosťou za „administratívny prevod a preberanie európskych zatykačov, ako aj za ďalšiu oficiálnu korešpondenciu, ktorá s nimi súvisí“ ( 47 ).

68.

Uvedené je relevantné preto, že vnútroštátny súd má pochybnosti, či môže pri rozhodovaní o väzenských podmienkach ML v Maďarsku zohľadniť informácie, na základe ktorých nemožno určiť, či pochádzajú od vydávajúceho súdneho orgánu alebo či si ich vydávajúci súdny orgán vyžiadal. ( 48 )

69.

V zmysle rozhodnutia o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania predložilo informácie maďarské Ministerstvo spravodlivosti, pričom sa však bližšie neuvádza, či tieto informácie boli predložené priamo, alebo prostredníctvom vydávajúceho súdu. V druhom prípade by šlo nevyhnutne o relevantné informácie pre vykonanie EZ v tom zmysle, že ich právna hodnota by vyplývala z prevzatia a schválenia vydávajúcim súdom.

70.

Vydávajúce a vykonávajúce súdne orgány sú jedinými aktívnymi účastníkmi pri spracovaní európskeho zatykača. Vykonávajúci súdny orgán musí preto svoju žiadosť o poskytnutie informácií adresovať vydávajúcemu súdnemu orgánu, ktorý má povinnosť na túto žiadosť odpovedať. ( 49 ) Táto hlavná úloha súdov nemá vplyv na podpornú funkciu, ktorú môžu členské štáty v súlade s článkom 7 rámcového rozhodnutia prípadne zveriť uvedeným ústredným orgánom. ( 50 )

71.

Vykonávajúci súdny orgán teda musí prihliadať na informácie, ktoré predložil vydávajúci orgán, alebo na informácie, ktoré pochádzajú od ústredného orgánu (alebo jedného z ústredných orgánov) vydávajúceho štátu a ktoré prevzal a postúpil vydávajúci súdny orgán.

72.

Uvedené sa má vykladať v tom zmysle, že tým nie je dotknutá možnosť, aby vykonávajúci súdny orgán použil aj všetky ďalšie informácie, ktoré má možnosť si zabezpečiť na to, aby zistil, či má k dispozícii „objektívne, spoľahlivé presné a náležite aktualizované informácie“ ( 51 ), ktoré by mohli potvrdiť skutočné riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania.

73.

Takéto ďalšie informácie by sa mohli tomuto orgánu poskytnúť v rámci vnútroštátneho postupu pri spracúvaní EZ na podnet vyžiadanej osoby alebo prokuratúry, ktorá v Nemecku pôsobí ako vykonávajúci súdny orgán. ( 52 ) Rovnako ako informácie, ktoré boli získané týmto spôsobom, nemôžu podliehať podrobnému posúdeniu subjektu, ktorý si ich vyžiadal, ( 53 ) neumožňujú informácie predložené vydávajúcim súdom, či už priamo, alebo s jeho súhlasom, vykonať preskúmanie nad rámec zistenia ich pôvodu, pretože z hľadiska ich obsahu musí mať v zásade prednosť dôvera, na ktorej je založený systém vzájomného uznávania.

74.

V zmysle rozhodnutia o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania neboli vnútroštátnemu súdu v rámci stanovenej lehoty predložené všetky požadované informácie. ( 54 ) Treba preto preskúmať, aké následky by sa mohli spájať s takýmto postupom (opomenutím) vydávajúceho súdu.

75.

Skôr ako sa budem zaoberať týmito následkami, by som chcel poukázať na to, že žiadosť o informácie sa musí obmedziť na nevyhnutne potrebný rozsah konkrétneho prípadu. S pomocou vyžiadaných informácií sa má preskúmať, či existuje skutočné riziko, že vyžiadaná osoba bude vystavená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Žiadosť sa nesmie rozšíriť na ďalšie otázky vrátane otázok týkajúcich sa výkonu trestu, ktoré úzko nesúvisia s týmto osobitným druhom rizika a ktoré sa týkajú vyššej či nižšej úrovne pohodlia vo väzniciach.

76.

Z množstva otázok, ktoré vnútroštátny súd adresoval vydávajúcemu súdnemu orgánu, sa však niektoré značne vymykajú z rámca, ktorý je relevantný pre posúdenie rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Otázky o tom, či je dovolené fajčiť, o tom, kto perie oblečenie väzňov, alebo či sú na oknách ciel umiestnené mreže alebo nepriehľadné clony, ( 55 ) prekračujú podľa môjho názoru podstatne rámec toho, čo je nevyhnutné na posúdenie existencie takéhoto rizika.

77.

Rovnako sa podľa môjho názoru požadované informácie nemusia bezpodmienečne týkať všetkých väzenských zariadení vo vydávajúcom členskom štáte, ale len tých, ktoré by mali prijať vyžiadanú osobu.

78.

V tomto ohľade súhlasím s Komisiou ( 56 ) a rovnako ako nemecká vláda ( 57 ), ku ktorej názoru sa na pojednávaní pripojila väčšina prítomných vlád, sa domnievam, že posúdenie sa malo obmedziť na predvídateľné následky odovzdania, ktoré boli vykonávajúcemu členskému štátu známe v okamihu odovzdania alebo ktoré mu mali byť známe. Uvedené predstavuje podľa môjho názoru racionálne kritérium a zároveň zodpovedá aj judikatúre ESĽP týkajúcej sa zodpovednosti štátu výkonu. ( 58 )

79.

Z tohto hľadiska zahŕňa pojem predvídateľné jednak väzenské zariadenie, do ktorého bude vyžiadaná osoba umiestnená bezprostredne po odovzdaní, a jednak väzenské zariadenie, do ktorého bude umiestnená na účely jej ďalšieho uväznenia. ( 59 ) Ďalšie väzenské zariadenia, do ktorých by mohla byť v budúcnosti táto osoba preložená v priebehu výkonu trestu odňatia slobody ( 60 ), by boli mimo rámca predvídateľných následkov, ktorých znalosť možno od štátu výkonu požadovať.

80.

Ak sú požadované, ale nepredložené informácie relevantné pre vylúčenie možnosti neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, musí povinnosť lojálnej spolupráce a svedomitý prístup pri presadzovaní vlastných záujmov podnietiť súd, ktorý vydal EZ, k tomu, aby vykonávajúcemu súdnemu orgánu poskytol všetky informácie, o ktoré tento súd požiadal.

81.

Ak má vykonávajúci súdny orgán aj naďalej pochybnosti, pretože mu chýbajú doplňujúce informácie, môže v prípade, ak sú tieto informácie nevyhnutné na vytvorenie jeho názoru, tak ako opätovne pripomínam, odložiť prijatie konečného rozhodnutia. Používam pojem odložiť a nie odmietnuť, pretože judikatúra, ktorá bola založená rozsudkom Aranyosi, nevyhnutne neznamená, že vykonávajúci súdny orgán musí odmietnuť odovzdanie vyžiadanej osoby, ak existuje konkrétne a osobné, a nielen všeobecné a abstraktné, riziko porušenia článku 4 Charty.

82.

Súdny dvor totiž rozhodol, že v prípade, ak vykonávajúci súdny orgán s ohľadom na poskytnuté informácie konštatuje, „že vo vzťahu k osobe, na ktorú bol vydaný európsky zatykač, existuje skutočné riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania,… musí vykonanie tohto zatykača odložiť, ale nemôže výkon zastaviť“ ( 61 ).

83.

V takomto prípade je najmä potrebné zabezpečiť právo vyžiadanej osoby na slobodu (článok 6 Charty), ak dôjde na základe EZ k jej uväzneniu. ( 62 ) Opatrenia, ktoré boli prijaté v prospech práva na slobodu, však nesmú ohrozovať výkon EZ, ak sa o ňom ešte s konečnou platnosťou nerozhodlo. ( 63 )

84.

Súdny dvor ďalej konštatuje, že „[ak] nie je možné vyvrátiť existenciu tohto rizika [neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania] v primeranej lehote…, vykonávajúci orgán musí rozhodnúť, či je postup odovzdania potrebné skončiť“ ( 64 ). Preto sa domnievam, že konanie sa automaticky neskončí okamžite, keď sa konštatovalo takéto riziko, ale vykonávajúci súdny orgán si môže ponechať viac času na to, aby rozhodol, či ho ukončí. Zastávam názor, že Súdny dvor, ktorý používa výraz „skončiť postup odovzdania“ namiesto výrazu „odmietnuť EZ alebo ho nevykonať“, prenáša zodpovednosť za priebeh postupu na vydávajúci súdny orgán, ktorý neodpovedá na žiadosť o dodatočné informácie.

85.

Ak nemožno vylúčiť existenciu rizika, pretože vydávajúci súd neodpovedal na žiadosť vykonávajúceho súdu o poskytnutie informácií, môže sa tento súd obrátiť na uvedený súdny orgán a oznámiť mu, že za týchto podmienok nebude ďalej pokračovať v postupe odovzdania.

86.

To znamená, že vykonávajúci súd musí skôr, ako rozhodne o tom, že nebude ďalej pokračovať v odovzdávacom postupe, preskúmať, či na základe dostupných informácií možno vylúčiť riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania: a) vo väzenskom zariadení, do ktorého bude vyžiadaná osoba v zmysle informácií poskytnutých maďarskými orgánmi umiestnená bezprostredne po jej odovzdaní, a b) vo väzenskom zariadení, do ktorého bude pravdepodobne preložená na účely výkonu trestu, pre ktorý bola táto osoba vyžiadaná.

87.

Toto preskúmanie však nesmie prekročiť rámec okolností, ktoré sú bezpodmienečne nevyhnutné na to, aby bolo možné vylúčiť riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktoré nemožno automaticky stotožňovať s podmienkami väčšieho alebo menšieho pohodlia vo väzenskom zariadení.

88.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky Hanseatisches Oberlandesgericht in Bremen (Vyšší krajinský súd Brémy, Nemecko) odpovedal takto:

Článok 1 ods. 3, článok 5 a článok 6 ods. 1 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi v znení rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 v spojení s článkom 4 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať takto: