ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 22. decembra 2010 (*)
„Súdna spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Právomoc, uznanie a výkon rozhodnutí v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností – Rodičovské práva a povinnosti – Opatrovnícke právo a právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – Únos dieťaťa – Článok 42 – Výkon osvedčeného rozhodnutia nariaďujúceho vrátenie dieťaťa, ktoré vydal príslušný (španielsky) súd – Právomoc dožiadaného (nemeckého) súdu odmietnuť výkon tohto rozhodnutia v prípade vážneho porušenia práv dieťaťa“
Vo veci C‑491/10 PPU,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Oberlandesgericht Celle (Nemecko) z 30. septembra 2010 a doručený Súdnemu dvoru 15. októbra 2010, ktorý súvisí s konaním začatým na návrh:
Joseba Andoni Aguirre Zarraga
proti
Simone Pelzovej,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano (spravodajca), sudcovia J.‑J. Kasel, M. Ilešič, E. Levits a M. Safjan,
generálny advokát: Y. Bot,
tajomník: K. Malacek, referent,
so zreteľom na žiadosť predsedu Súdneho dvora z 19. októbra 2010 podľa článku 104b ods. 1 tretieho pododseku Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, aby sa preskúmala potreba prejednania prejudiciálneho návrhu v rámci naliehavého konania,
so zreteľom na rozhodnutie prvej komory z 28. októbra 2010 prejednať tento návrh v rámci tohto konania,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 6. decembra 2010,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– J. A. Aguirre Zarraga, v zastúpení: Bundesamt für Justiz, v zastúpení: A. Schulz, splnomocnená zástupkyňa,
– S. Pelz, v zastúpení: K. Niethammer‑Jürgens, Rechtsanwältin,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,
– grécka vláda, v zastúpení: T. Papadopoulou, splnomocnená zástupkyňa,
– španielska vláda, v zastúpení: J. M. Rodríguez Cárcamo, splnomocnený zástupca,
– francúzska vláda, v zastúpení: B. Beaupère‑Manokha, splnomocnená zástupkyňa,
– lotyšská vláda, v zastúpení: M. Borkoveca a D. Palcevska, splnomocnené zástupkyne,
– Európska komisia, v zastúpení: A.‑M. Rouchaud‑Joët a W. Bogensberger, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí generálneho advokáta,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, s.1; Mim. vyd. 19/006, s. 243).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Joseba Andoni Aguirre Zarragaom a Simone Pelzovou o vrátenie ich dcéry Andrey, ktorá sa v súčasnosti nachádza spolu so svojou matkou v Nemecku, do Španielska.
Právny rámec
Nariadenie č. 2201/2003
3 Podľa odôvodnenia č. 17 nariadenia č. 2201/2003:
„V prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa sa má bez odkladu dosiahnuť návrat [vrátenie – neoficiálny preklad] dieťaťa, a na tento účel by sa mal naďalej uplatňovať Haagsky dohovor z 25. októbra 1980 [o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej len ‚Haagsky dohovor z roku 1980‘)], doplnený ustanoveniami tohto nariadenia, najmä jeho článkom 11. Súdy členského štátu, do ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané, majú mať možnosť zabrániť jeho návratu [vráteniu – neoficiálny preklad] v osobitných a náležite odôvodnených prípadoch. Takéto rozhodnutie by sa však mohlo nahradiť následným rozhodnutím súdu členského štátu, v ktorom malo dieťa svoje obvyklý pobyt [zvyčajné bydlisko – neoficiálny preklad] predtým, než došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu. Ak by takýto rozsudok ukladal návrat [vrátenie – neoficiálny preklad] dieťaťa, návrat [vrátenie – neoficiálny preklad] by sa mal [malo – neoficiálny preklad] uskutočniť bez potreby osobitného konania o uznaní a výkone takéhoto rozsudku v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané.“
4 Odôvodnenie č. 19 tohto nariadenia znie:
„Vypočutie dieťaťa zohráva dôležitú úlohu pri uplatňovaní tohto nariadenia, hoci tento právny akt nie je určený na to, aby menil použiteľné vnútroštátne postupy.“
5 Odôvodnenie č. 21 nariadenia č. 2201/2003 uvádza:
„Uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v členskom štáte sa má zakladať na zásade vzájomnej dôvery a dôvody neuznania by sa mali obmedziť na najnutnejšie minimum.“
6 Podľa odôvodnenia č. 24 uvedeného nariadenia:
„Proti osvedčeniu vydanému na uľahčenie výkonu rozsudku by nemalo byť možné odvolanie. Opraví sa iba vtedy, ak dôjde k vecnej chybe, t. j. ak nezodpovedá rozsudku.“
7 Odôvodnenie č. 33 toho istého nariadenia znie:
„Toto nariadenie uznáva základné práva a dodržiava zásady Charty základných práv Európskej únie [vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1, ďalej len ‚Charta základných práv‘)]. Predovšetkým sa snaží zabezpečiť rešpektovanie základných práv dieťaťa, ako je ustanovené v článku 24 Charty základných práv Európskej únie...“
8 Článok 11 nariadenia č. 2201/2003 pod názvom „Návrat [vrátenie – neoficiálny preklad] dieťaťa“ stanovuje:
„1. Keď osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo [alebo právo na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti – neoficiálny preklad], podá žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku podľa Haagskeho dohovoru [z roku 1980], aby dosiahla návrat [vrátenie – neoficiálny preklad] dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt [zvyčajné bydlisko – neoficiálny preklad] bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, uplatňujú sa odseky 2 až 8.
2. Pri uplatňovaní článkov 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.
…
8. Bez ohľadu na rozsudok o nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 každý následný rozsudok požadujúci [nariaďujúci – neoficiálny preklad] návrat [vrátenie – neoficiálny preklad] dieťaťa vydaný súdom, ktorý má právomoc podľa tohto nariadenia, sa vykonáva podľa oddielu 4 kapitoly III na účely zabezpečenia návratu [vrátenia – neoficiálny preklad] dieťaťa.“
9 Pokiaľ ide o uznanie rozsudkov, článok 21 tohto nariadenia stanovuje:
„1. Rozsudok vydaný v členskom štáte sa uznáva v ostatných členských štátoch bez osobitného konania.
…
3. Bez toho, aby bol dotknutý oddiel 4 tejto kapitoly, môže zainteresovaný účastník postupom upraveným v oddieli 2 tejto kapitoly navrhnúť vydanie rozhodnutia o uznaní rozsudku.
…“
10 Podľa článku 23 ods. 1 uvedeného nariadenia:
„Rozsudok týkajúci sa rodičovských práv a povinností sa neuzná:
a) ak by uznanie bolo s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada;
b) ak v rozpore so základnými procesnými zásadami členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, sa s výnimkou naliehavých prípadov vydal bez toho, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa;
…“
11 Článok 42 toho istého nariadenia nazvaný „Návrat [vrátenie – neoficiálny preklad] dieťaťa“ stanovuje:
„1. Návrat [vrátenie – neoficiálny preklad] dieťaťa uvedený [uvedené – neoficiálny preklad] v článku 40 ods. 1 písm. b), ktorý [ktoré – neoficiálny preklad] vyplýva z vykonateľného rozsudku vydaného v členskom štáte sa uznáva a je vykonateľný [vykonateľné – neoficiálny preklad] v inom členskom štáte bez potreby vyhlásenia za vykonateľný [vykonateľné – neoficiálny preklad] a bez možnosti namietať proti jeho uznaniu, ak sa rozsudok osvedčil v členskom štáte pôvodu podľa odseku 2.
Aj keď vnútroštátny právny poriadok neumožňuje, aby rozsudok nariaďujúci návrat [vrátenie – neoficiálny preklad] dieťaťa podľa článku 11 ods. 8 bol vykonateľný bez ďalšieho konania, súd pôvodu môže vyhlásiť rozsudok za vykonateľný bez ohľadu na prípadné odvolanie.
2. Sudca pôvodu, ktorý vydal rozsudok podľa článku 40 ods. 1 písm. b), vydá osvedčenie podľa odseku 1, iba ak:
a) dieťaťu sa umožnilo vyjadriť sa, pokiaľ sa to s ohľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti nepovažovalo za nevhodné;
b) účastníkom sa dala možnosť vyjadriť sa; a
c) súd pri vydaní svojho rozsudku vzal do úvahy dôvody vynesenia rozsudku a dôkazy, na ktorých sa zakladá vydaný príkaz podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980.
V prípade, že súd alebo iný orgán prijme opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate [vrátení – neoficiálny preklad] do štátu obvyklého pobytu [zvyčajného bydliska – neoficiálny preklad], osvedčenie musí obsahovať podrobné údaje o takýchto opatreniach.
Sudca pôvodu vydá z vlastného podnetu toto osvedčenie na tlačive podľa vzoru v prílohe IV (osvedčenie týkajúce sa návratu dieťaťa/detí).
Osvedčenie sa vyplní v jazyku, v ktorom je rozsudok.“
12 Článok 43 nariadenia č. 2201/2003 nazvaný „Oprava osvedčenia“ znie:
„1. Oprava osvedčenia sa riadi právnym poriadkom členského štátu pôvodu.
2. Proti vydaniu osvedčenia podľa článkov 41 ods. 1 alebo 42 ods. 1 nie je prípustné odvolanie.“
13 Článok 60 tohto nariadenia, pod názvom „Vzťahy k niektorým mnohostranným dohovorom“, stanovuje, že vo vzťahoch medzi členskými štátmi má toto nariadenie prednosť najmä pred Haagskym dohovorom z roku 1980.
Nariadenie (ES) č. 1206/2001
14 Nariadenie Rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 174, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 121) vo svojom článku 10 ods. 4, pokiaľ ide o použitie moderných komunikačných technológií, stanovuje:
„Dožadujúci súd môže žiadať, aby dožiadaný súd použil pri vykonaní dôkazu komunikačnú technológiu, najmä videokonferenciu a telekonferenciu.
Dožiadaný súd nevyhovie tejto požiadavke, len ak by bola nezlučiteľná s právnym poriadkom členského štátu dožiadaného súdu alebo z dôvodu závažných praktických problémov.
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
15 Z vnútroštátneho rozhodnutia a zo spisu konania oznámeného Súdnemu dvoru vnútroštátnym súdom vyplýva, že okolnosti predchádzajúce sporu vo veci samej ako aj rôzne konania dotýkajúce sa účastníkov konania vo veci samej možno zhrnúť takto.
Okolnosti predchádzajúce sporu vo veci samej
16 Aguirre Zarraga, španielsky štátny príslušník, a Simone Pelzová, nemecká štátna príslušníčka, uzavreli 25. septembra 1998 manželstvo v Erandiu (Španielsko). Z tohto manželstva sa im 31. januára 2000 narodila dcéra Andrea. Miestom obvyklého pobytu rodiny bola Sondika (Španielsko).
17 Vzhľadom na to, že vzťahy medzi Simone Pelzovou a Aguirre Zarragaom sa ku koncu roka 2007 zhoršili, odlúčili sa a v nadväznosti na to obaja podali návrh na rozvod manželstva na španielske súdy.
Konanie na španielskych súdoch
18 Ako Simone Pelzová, tak aj Aguirre Zarraga sa domáhali výlučného opatrovníckeho práva, pokiaľ ide o ich spoločné dieťa. Rozhodnutím z 12. mája 2008 Juzgado de Primera Instancia e Instrucción n° 5 de Bilbao predbežne priznal opatrovnícke právo Aguirre Zarragaovi s tým, že právo styku bolo priznané Simone Pelzovej. V nadväznosti na toto rozhodnutie začala Andrea bývať u otca.
19 Toto rozhodnutie bolo založené najmä na odporúčaniach Equipo Psicosocial Judicial (súdna psychologicko-sociálna služba) v stanovisku vypracovanom na žiadosť konajúceho súdu. Podľa tohto stanoviska bolo potrebné priznať opatrovnícke právo otcovi, keďže tento bol lepšie spôsobilý zabezpečiť zachovanie rodinného, školského a sociálneho prostredia dieťaťa. Vzhľadom na to, že Simone Pelzová opakovane poukázala na svoj úmysel usadiť sa v Nemecku so svojim novým partnerom a svojou dcérou, tento súd sa domnieval, že priznanie opatrovníckeho práva matke by spochybnilo závery tohto stanoviska a bolo by tiež v rozpore so zásadou bonum filii.
20 V júni 2008 sa Simone Pelzová presťahovala a usadila sa v Nemecku, kde býva so svojím novým partnerom. V auguste 2008 po skončení letných prázdnin, ktoré Andrea strávila so svojou matkou, zostala u nej v Nemecku. Odvtedy sa ku svojmu otcovi do Španielska nevrátila.
21 Domnievajúc sa, že od 15. augusta 2008 Andrea bývala u svojej matky v Nemecku a to v rozpore s jeho rozhodnutím z 12. mája 2008, Juzgado de Primera Instancia e Instrucción n° 5 de Bilbao novým rozhodnutím o predbežných opatreniach z 15. októbra 2008 vydaným na návrh Aguirre Zarragaa najmä zakázal Andrei opustiť španielske územie v sprievode svojej matky, akéhokoľvek člena jej rodiny alebo akejkoľvek osoby, ktorá má príbuzenský vzťah so Simone Pelzovou. Toto rozhodnutie okrem toho prerušilo až do vyhlásenia konečného rozsudku právo styku, ktoré jej bolo pôvodne priznané.
22 V júli 2009 pokračovalo pred tým istým sudcom konanie o opatrovníckom práve týkajúcom sa Andrey. Ten sa domnieval, že bol potrebný nový znalecký posudok ako aj osobné vypočutie Andrey a stanovil príslušné termíny na ich vykonanie, ku ktorému malo dôjsť v Bilbao. V určené dni sa však ani Andrea ani jej matka nedostavili. Podľa vnútroštátneho súdu španielsky sudca nevyhovel žiadosti Simone Pelzovej, aby získala oprávnenie pre seba a pre svoju dcéru slobodne opustiť španielske územie po znaleckom posudku a vypočutí Andrey. Tento sudca rovnako nevyhovel výslovnej žiadosti Simone Pelzovej, aby sa vypočutie Andrey uskutočnilo prostredníctvom videokonferencie.
23 Rozsudkom zo 16. decembra 2009 Juzgado de Primera Instancia e Instrucción n° 5 de Bilbao priznal opatrovnícke právo vo vzťahu k Andrei výlučne jej otcovi. Simone Pelzová podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Audiencia Provincial de Bizkaya a najmä žiadala, aby sa uskutočnil výsluch Andrey.
24 Rozsudkom z 21. apríla 2010 tento posledný uvedený súd zamietol túto žiadosť z dôvodu, že podľa španielskych procesných pravidiel je predkladanie dôkazov v odvolacom konaní možné iba v niektorých prípadoch presne stanovených zákonom. Dobrovoľné nedostavenie sa účastníka konania v prvostupňovom konaní riadne predvolaného na pojednávanie však nepredstavuje jeden z týchto prípadov. Konanie na tomto súde navyše stále prebieha.
Konania na nemeckých súdoch
25 V Nemecku prebehli dve konania.
26 Prvé konanie sa týkalo návrhu Aguirre Zarragaa, aby dosiahol vrátenie svojej dcéry do Španielska, podaného na základe Haagskeho dohovoru z roku 1980. Tomuto návrhu Amtsgericht Celle najskôr rozhodnutím z 30. januára 2009 vyhovel.
27 Simone Pelzová podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. Rozsudkom z 1. júla 2009 Oberlandesgericht Celle vyhovel tomuto odvolaniu a v dôsledku toho zrušil uvedené rozhodnutie a zamietol návrh Aguirre Zarragaa na základe článku 13 druhého odseku Haagskeho dohovoru z roku 1980.
28 Oberlandesgericht Celle najmä uviedol, že vypočutie Andrey, ktoré vykonal, preukázalo, že sa trvalo bránila vráteniu žiadanému svojim otcom, pričom kategoricky odmietala vrátiť sa do Španielska. Znalec ustanovený týmto súdom v nadväznosti na toto vypočutie dospel k záveru, že názor Andrey sa mal vziať do úvahy ako z hľadiska jej veku, tak aj z dôvodu jej vyspelosti.
29 Druhé konanie na nemeckých súdoch bolo začaté na základe osvedčenia, ktoré 5. februára 2010 podľa článku 42 nariadenia č. 2201/2003 vydal Juzgado de Primera Instancia e Instrucción n° 5 de Bilbao na základe rozsudku o rozvode manželstva, ktorý vyhlásil 16. decembra 2009 a ktorým rovnako rozhodol o práve styku vo vzťahu k Andrei.
30 Listom z 26. marca 2010 Bundesamt für Justiz (federálny úrad spravodlivosti) zaslal príslušnému súdu Spolkovej republiky Nemecko, a to Amtsgericht Celle, uvedený rozsudok a osvedčenie. Tento úrad upriamil pozornosť tohto súdu na skutočnosť, že podľa článku 44 ods. 3 zákona na vykonanie určitých právnych nástrojov v oblasti medzinárodného rodinného práva (Gesetz zur Aus‑ und Durchführung bestimmter Rechtsinstrumente auf dem Gebiet des internationalen Familienrechts) rozhodnutie španielskeho súdu nariaďujúce vrátenie dieťaťa malo byť vykonané ex offo.
31 Simone Pelzová namietala proti nútenému výkonu tohto osvedčeného rozhodnutia a žiadala, aby toto rozhodnutie nebolo uznané.
32 Rozhodnutím z 28. apríla 2010 Amtsgericht Celle dospel k záveru, že rozsudok Juzgado de Primera Instancia e Instrucción n° 5 de Bilbao nemal byť ani uznaný ani vykonaný z dôvodu, že tento súd pred vydaním svojho rozhodnutia nevypočul Andreu.
33 Dňa 18. júna 2010 Aguirre Zarraga podal odvolanie proti tomuto rozsudku na Oberlandesgericht Celle a domáhal sa, aby bolo zrušené, aby boli žiadosti Simone Pelzovej zamietnuté a aby bol rozsudok Juzgado de Primera Instancia e Instrucción n° 5 de Bilbao zo 16. decembra 2009 vykonaný ex offo v rozsahu, v akom nariaďuje vrátenie Andrey k svojmu otcovi.
34 Aj keď Oberlandesgericht Celle uznáva, že súd členského štátu výkonu osvedčenia určený v súlade s článkom 42 nariadenia č. 2201/2003 v zásade nemá vlastnú právomoc preskúmania podľa článku 21 toho istého nariadenia, domnieva sa však, že by tomu malo byť inak v prípade obzvlášť závažného porušenia základného práva.
35 V tomto ohľade vnútroštátny súd na jednej strane uvádza, že Juzgado de Primera Instancia e Instrucción n° 5 de Bilbao neprijal súčasný názor Andrey a teda nemohol prihliadnuť na tento názor vo svojom rozsudku zo 16. decembra 2009 týkajúcom sa okrem iného opatrovníckeho práva k tomuto dieťaťu. Na druhej strane úsilie vynaložené španielskym súdom s cieľom vypočuť ju bolo nedostatočné vzhľadom na význam prihliadnutia na názor dieťaťa priznaný v článku 24 ods. 1 Charty základných práv.
36 Okrem toho si Oberlandesgericht Celle kladie otázku, či v prípade, keď napriek tomuto porušeniu základného práva je súd členského štátu výkonu zbavený akejkoľvek právomoci preskúmania, môže byť tento členský štát viazaný osvedčením vydaným podľa článku 42 nariadenia č. 2201/2003, ktorého obsah je zjavne nesprávny. Podľa vnútroštátneho súdu totiž osvedčenie Juzgado de Primera Instancia e Instrucción n° 5 de Bilbao z 5. februára 2010 obsahuje zjavne nesprávne vyhlásenie v rozsahu, v akom uvádza, že Andrea bola vypočutá týmto španielskym súdom, hoci podľa vnútroštátneho súdu vypočutá nebola.
37 Za týchto okolností Oberlandesgericht Celle rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Pri výklade článku 42 nariadenia [č. 2201/2003] v súlade s Chartou základných práv má výnimočne súd členského štátu výkonu rozhodnutia vlastnú právomoc preskúmať rozhodnutie, ak rozhodnutie členského štátu pôvodu, ktoré sa má vykonať, závažným spôsobom porušilo základné práva?
2. Je súd členského štátu výkonu povinný vykonať rozhodnutie členského štátu pôvodu napriek tomu, že zo spisu súdu členského štátu pôvodu vyplýva, že bolo vydané zjavne nesprávne osvedčenie podľa článku 42 nariadenia [č. 2201/2003]?“
O naliehavom konaní
38 Listom z 19. októbra 2010 predseda Súdneho dvora podľa článku 104b ods. 1 tretieho pododseku Rokovacieho poriadku Súdneho dvora požiadal prvú komoru, aby preskúmala potrebu prejednania tohto prejudiciálneho návrhu v rámci naliehavého konania.
39 V tomto ohľade treba spresniť, že z judikatúry vyplýva, že Súdny dvor uznáva naliehavosť potreby prejednania v situáciách premiestnenia dieťaťa, najmä ak by odlúčenie dieťaťa od rodiča, ktorému, ako vo veci samej, bolo predtým priznané opatrovnícke právo, hoci aj dočasne, mohlo zhoršiť vzťahy medzi nimi alebo ich poškodiť a spôsobiť psychickú ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. júla 2008, Rinau, C‑195/08 PPU, Zb. s. I‑5271, bod 44; z 23. decembra 2009, Detiček, C‑403/09 PPU, Zb. s. I‑12193, bod 30; z 1. júla 2010, Povse, C‑211/10 PPU, Zb. s. I‑6673, bod 35, a z 5. októbra 2010, McB., C‑400/10 PPU, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 28).
40 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Andrea je odlúčená od svojho otca už viac ako dva roky a že z dôvodu diaľky a napätých vzťahov medzi účastníkmi konania vo veci samej existuje vážne a konkrétne nebezpečenstvo úplného nedostatku kontaktu medzi Andreou a jej otcom počas trvania konania prebiehajúceho na vnútroštátnom súde. Za týchto okolností by mohlo uplatnenie obvyklého konania na predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania vážne poškodiť, dokonca aj nenapraviteľne, vzťahy medzi Aguirre Zarragom a jeho dcérou, ako aj viac poškodiť jej integráciu do svojho rodinného a sociálneho prostredia v prípade jej prípadného vrátenia do Španielska.
41 Za týchto podmienok prvá komora 28. októbra 2010 na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodla, že sa na návrh na začatie prejudiciálneho konania budú vzťahovať ustanovenia o naliehavom konaní.
O prejudiciálnych otázkach
42 Týmito prejudiciálnymi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či za okolností ako vo veci samej príslušný súd členského štátu výkonu môže výnimočne odmietnuť výkon rozhodnutia nariaďujúceho vrátenie dieťaťa, ktoré je predmetom osvedčenia vydaného na základe článku 42 nariadenia č. 2201/2003 súdom členského štátu pôvodu z dôvodu, že tento súd v tomto osvedčení potvrdil, že dodržal povinnosť vypočuť dieťa pred vydaním svojho rozhodnutia v rámci konania o rozvod manželstva o priznaní opatrovníckeho práva k tomuto dieťaťu alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, zatiaľ čo toto vypočutie sa neuskutočnilo a to v rozpore s týmto článkom 42 vykladaným v súlade s článkom 24 Charty základných práv.
43 S cieľom odpovedať na tieto otázky treba najskôr konštatovať, že v kontexte ako vo veci samej ide o neoprávnené zadržiavanie dieťaťa v zmysle článku 2 bodu 11 nariadenia č. 2201/2003.
44 Ako uviedol generálny advokát v bodoch 120 a 121 svojho stanoviska, toto nariadenie je založené na predpoklade, podľa ktorého neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa v rozpore so súdnym rozhodnutím vydaným v inom členskom štáte vážne poškodzuje záujmy tohto dieťaťa a upravuje preto opatrenia, aby sa umožnilo čo najrýchlejšie zabezpečiť jeho vrátenie na miesto zvyčajného bydliska. V tomto ohľade toto nariadenie zaviedlo systém, podľa ktorého má v prípade rozdielu v posúdení medzi súdom obvyklého pobytu dieťaťa a súdom miesta, kde sa neoprávnene nachádza, prvý súd výlučnú právomoc rozhodnúť o vrátení dieťaťa.
45 Požiadavka rýchlosti, na ktorej je založený tento systém, vyžaduje, aby za takýchto okolností vnútroštátne súdy, ktoré konajú o návrhu na vrátenie dieťaťa, rozhodli rýchlo. Práve na tento účel článok 11 ods. 3 nariadenia č. 2201/2003 ukladá uvedeným súdom povinnosť používať čo najrýchlejšie postupy upravené vnútroštátnym právnym poriadkom a vydať svoje rozhodnutie najneskôr do šiestich týždňov od podania návrhu, ak tomu nebránia výnimočné okolnosti.
46 Ďalej treba doplniť, že na účely dosiahnutia tohto cieľa je systém stanovený nariadením č. 2201/2003 založený na ústrednej úlohe súdu, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci podľa ustanovení tohto nariadenia a že na rozdiel od odôvodnenia č. 21 tohto nariadenia, podľa ktorého uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v členskom štáte sa musí zakladať na zásade vzájomnej dôvery, pričom dôvody neuznania sa musia obmedziť na najnutnejšie minimum (pozri rozsudok Povse, už citovaný, bod 40), odôvodnenie č. 17 uvedeného nariadenia stanovuje, že v prípade neoprávneného zadržiavania dieťaťa sa vykonanie rozhodnutia ukladajúceho vrátenie dieťaťa musí vykonať bez potreby osobitného konania o uznaní a výkone takéhoto rozsudku v členskom štáte, kde sa dieťa nachádza.
47 S cieľom dosiahnuť rýchly výkon najmä rozhodnutí nariaďujúcich vrátenie dieťaťa vydaných, ako vo veci samej, za okolností uvedených v článku 11 ods. 8 nariadenia č. 2201/2003, preto toto nariadenie upravuje vo svojich článkoch 40 až 45 osobitný režim umožňujúci priznať týmto rozhodnutiam vykonateľnosť v členskom štáte, kde majú nastať ich účinky.
48 Z článku 42 ods. 1 a článku 43 ods. 2 nariadenia č. 2201/2003, vykladaných vo svetle jeho odôvodnení č. 17 a 24, tak vyplýva, že rozhodnutie nariaďujúce vrátenie dieťaťa vydané príslušným súdom podľa uvedeného nariadenia, keď je vykonateľné a viedlo k vydaniu osvedčenia podľa článku 42 ods. 1 v členskom štáte pôvodu, je uznané a automaticky sa stáva vykonateľným v inom členskom štáte bez toho, aby bolo možné brániť jeho uznaniu (pozri v tomto zmysle rozsudky Rinau, už citovaný, bod 84, a Povse, už citovaný bod 70).
49 V dôsledku toho súd členského štátu výkonu môže iba konštatovať vykonateľnosť takto osvedčeného rozhodnutia.
50 Navyše oprava osvedčenia vydaného súdom pôvodu môže byť vykonaná alebo pochybnosti o správnosti tohto osvedčenia môžu byť vznesené iba v súlade s pravidlami práva členského štátu pôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok Povse, už citovaný, bod 73 a citovanú judikatúru). Okrem toho s cieľom zabezpečiť rýchlosť výkonu dotknutých rozhodnutí a v snahe zabrániť tomu, aby sa účinnosť ustanovení nariadenia č. 2201/2003 narušila zneužívaním konania, všetky opravné prostriedky proti vydaniu osvedčenia podľa článku 42 tohto nariadenia okrem návrhu na opravu v zmysle jeho článku 43 ods. 1 sú vylúčené a to aj v členskom štáte pôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok Rinau, už citovaný, bod 85).
51 Okrem toho z judikatúry tiež vyplýva, že v rámci jasného rozdelenia právomocí medzi súdmi členského štátu pôvodu a súdmi členského štátu výkonu stanoveného nariadením č. 2201/2003 a majúceho za cieľ rýchly návrat dieťaťa, otázky, ktoré sa týkajú zákonnosti rozhodnutia nariaďujúceho tento návrat ako takého, najmä otázka, či podmienky, ktoré sa vyžadujú preto, aby súd majúci právomoc mohol vydať toto rozhodnutie, sú splnené, musia byť vznesené v konaní pred súdmi členského štátu pôvodu v súlade s pravidlami jeho právneho poriadku (rozsudok Povse, už citovaný, bod 74).
52 Vo svetle týchto zásad treba vykladať článok 42 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 2201/2003, podľa ktorého súd členského štátu pôvodu vydá osvedčenie podľa odseku 1 tohto článku iba vtedy, ak sa dieťaťu umožnilo vyjadriť sa, pokiaľ sa to s ohľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti nepovažovalo za nevhodné [bod a)], ak sa účastníkom dala možnosť vyjadriť sa [bod b)] a ak súd pri vydaní svojho rozsudku vzal do úvahy dôvody vynesenia rozsudku a dôkazy, na ktorých sa zakladá vydaný príkaz podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 [bod c)].
53 Najskôr treba uviesť, že článok 42 ods. 2 prvý pododsek uvedeného nariadenia má za cieľ iba oznámiť sudcovi členského štátu pôvodu minimálny požadovaný obsah, pokiaľ ide o rozhodnutie, na základe ktorého bude vydané osvedčenie podľa odseku 1 tohto článku 42.
54 Navyše vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 48, 50 a 51 tohto rozsudku je nutné konštatovať, že tento článok 42 ods. 2 prvý pododsek nijako nesplnomocňuje sudcu členského štátu výkonu, aby preskúmaval podmienky vydania tohto osvedčenia, ktorý uvádza.
55 Takéto splnomocnenie by mohlo narušiť potrebný účinok systému zavedeného nariadením č. 2201/2003 tak, ako je opísaný v bodoch 44 až 51 tohto rozsudku.
56 Z toho vyplýva, že ak súd členského štátu vydá osvedčenie uvedené v tomto článku 42, súd členského štátu výkonu je povinný vykonať takto osvedčené rozhodnutie bez toho, aby mohol brániť uznaniu alebo jeho vykonateľnosti.
57 Tento výklad je posilnený skutočnosťou, že dôvody neuznania alebo nevyhlásenia vykonateľnosti súdom členského štátu výkonu rozhodnutie týkajúce sa rodičovských práv a povinností upravené v článkoch 23 a 31 nariadenia č. 2201/2003, medzi ktoré patrí zjavný zásah do verejného poriadku tohto členského štátu a porušenie základných procesných zásad, ktoré ukladajú povinnosť dať dieťaťu možnosť vyjadriť sa, neboli prevzaté ako dôvody spôsobilé odôvodniť námietky sudcu tohto členského štátu v rámci konaní upravených v kapitole III, oddiele 4 uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Rinau, už citovaný, body 91, 97 a 99).
58 Vnútroštátny súd sa však svojou prvou otázkou pýta, či tento výklad je namieste aj vtedy, ak rozhodnutie členského štátu pôvodu, ktoré sa musí vykonať na základe osvedčenia, ktorého je predmetom, vážne porušuje základné práva.
59 V tomto ohľade treba uviesť, že jasné rozdelenie právomoci medzi súdmi členského štátu pôvodu a členského štátu výkonu zavedené ustanoveniami kapitoly III oddielu 4 nariadenia č. 2201/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Povse, už citovaný, bod 73) spočíva na predpoklade, že tieto súdy dodržiavajú v rámci svojich sfér právomoci povinnosti, ktoré im ukladá toto nariadenie v súlade s Chartou základných práv.
60 V tejto súvislosti vzhľadom na to, že nariadenie č. 2201/2003 nemôže byť v rozpore s touto chartou, treba vykladať ustanovenia článku 42 uvedeného nariadenia, ktoré vykonávajú právo dieťaťa byť vypočuté, vo svetle článku 24 tejto charty (pozri v tomto zmysle rozsudok McB., už citovaný, bod 60).
61 Okrem toho odôvodnenie č. 19 toho istého nariadenia uvádza, že vypočutie dieťaťa zohráva dôležitú úlohu pri uplatňovaní nariadenia a jeho odôvodnenie č. 33 všeobecnejšie zdôrazňuje, že toto nariadenie uznáva základné práva a dodržiava zásady Charty základných práv a predovšetkým sa snaží zabezpečiť rešpektovanie základných práv dieťaťa, ako je ustanovené v jej článku 24.
62 V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že z článku 24 tejto charty ako aj z článku 42 ods. 2 prvého pododseku písm. a) nariadenia č. 2201/2003 vyplýva, že tieto články neodkazujú na vypočutie dieťaťa ako také, ale na možnosť dieťaťa byť vypočuté.
63 Na jednej strane totiž tento článok 24 vo svojom odseku 1 vyžaduje, aby deti mohli slobodne vyjadrovať svoje názory a že tieto názory sa berú do úvahy pri otázkach, ktoré sa ich týkajú, výlučne „s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť“, a vo svojom odseku 2 ukladá povinnosť pri všetkých opatreniach, ktoré sa týkajú detí, brať do úvahy najlepší záujem dieťaťa, pričom tento záujem môže odôvodniť, že sa nepristúpi k vypočutiu dieťaťa. Na druhej strane tento článok 42 ods. 2 prvý pododsek písm. a) ukladá povinnosť dať dieťaťu možnosť vyjadriť sa, „pokiaľ sa to s ohľadom na jeho vek a stupeň vyspelosti nepovažovalo za nevhodné“.
64 To v sebe zahŕňa, že je úlohou súdu, ktorý má rozhodnúť o vrátení dieťaťa, posúdiť vhodnosť takéhoto vypočutia, keďže konflikty, ktoré si vyžadujú rozhodnutie o priznaní opatrovníckeho práva k dieťaťu alebo práva na zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti jednému z rodičov a napätie, ktoré je s ním spojené, predstavujú situácie, v ktorých sa vypočutie dieťaťa, najmä ak prípadne vyžaduje jeho fyzickú prítomnosť pred súdom, môže ukázať ako nevhodné či dokonca na ujmu psychického zdravia dieťaťa, ktoré často znáša napätie a trpí jeho škodlivými následkami. Vypočutie, hoci zostáva právom dieťaťa, teda nemôže predstavovať absolútnu povinnosť, ale musí byť predmetom posúdenia v závislosti od požiadaviek spojených s najlepším záujmom dieťaťa v každom konkrétnom prípade v súlade s článkom 24 ods. 2 Charty základných práv.
65 Z toho vyplýva, že tak, ako je stanovené v článku 24 Charty základných práv a v článku 42 ods. 2 prvom odseku písm. a) nariadenia č. 2201/2003, právo dieťaťa byť vypočuté nevyžaduje, aby sa vypočutie pred súdom členského štátu pôvodu nevyhnutne uskutočnilo, ale ukladá, aby sa tomuto dieťaťu sprístupnili zákonné konania a podmienky, ktoré mu umožnia slobodne vyjadriť svoj názor, a aby súd tento názor zobral do úvahy.
66 Inými slovami hoci je pravda, že článok 24 Charty základných práv a článok 42 ods. 2 prvý pododsek písm. a) nariadenia č. 2201/2003 neukladajú súdu členského štátu pôvodu vo všetkých prípadoch povinnosť vypočuť dieťa v rámci pojednávania, čím sa tomuto súdu necháva určitá miera voľnej úvahy, nič to nemení na skutočnosti, že ak sa rozhodne dieťa vypočuť, tieto ustanovenia vyžadujú, aby prijal v závislosti od najlepšieho záujmu dieťaťa a vzhľadom na okolnosti každého konkrétneho prípadu všetky primerané opatrenia s cieľom takého vypočutia, aby bol dodržaný potrebný účinok týchto ustanovení, a to ponúknuť dieťaťu skutočnú a účinnú možnosť vyjadriť sa.
67 S tým istým cieľom musí súd členského štátu pôvodu využiť, pokiaľ je to len možné a vždy s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa, všetky prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa svojho vnútroštátneho právneho poriadku, ako aj vlastné nástroje cezhraničnej súdnej spolupráce, prípadne vrátane nástrojov upravených nariadením č. 1206/2001.
68 Z toho vyplýva, že súd členského štátu pôvodu môže vydať osvedčenie v súlade s požiadavkami článku 42 nariadenia č. 2201/2003 až potom, ako overí, že s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa a vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu rozhodnutie, ktorého sa bude týkať toto osvedčenie, bolo prijaté pri dodržaní práva dieťaťa slobodne sa vyjadriť a aby mu bola ponúknutá skutočná a účinná možnosť vyjadriť sa vzhľadom na vnútroštátne procesné prostriedky a nástroje medzinárodnej súdnej spolupráce.
69 Ako sa však spresnilo v bode 51 tohto rozsudku, je iba úlohou vnútroštátnych súdov členského štátu pôvodu preskúmať zákonnosť tohto rozhodnutia z hľadiska požiadaviek uložených najmä článkom 24 Charty základných práv a článkom 42 nariadenia č. 2201/2003.
70 Ako sa totiž zdôraznilo v bode 46 tohto rozsudku, systémy uznávania a výkonu rozhodnutí vydaných v členskom štáte zavedené týmto nariadením sú založené na základe vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o skutočnosť, že ich vnútroštátne právne poriadky sú spôsobilé poskytnúť rovnocennú a účinnú ochranu základných práv uznaných na úrovni Únie, osobitne v Charte základných práv.
71 V tomto kontexte, ako uviedol generálny advokát v bode 135 svojho stanoviska, dotknutí účastníci konania musia podávať opravné prostriedky umožňujúce spochybniť zákonnosť rozhodnutia osvedčeného v zmysle článku 42 nariadenia č. 2201/2003 podľa právneho poriadku členského štátu pôvodu.
72 Pokiaľ ide o spor vo veci samej, treba na jednej strane uviesť, že zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že na jednej strane ešte prebieha odvolacie konanie na Audiencia Provincial de Bizkaya. Na druhej strane španielska vláda na pojednávaní spresnila, že rozhodnutie tohto posledného uvedeného súdu bude tiež možné napadnúť podľa vnútroštátneho práva, a to prinajmenšom prostredníctvom „recurso de amparo“ na Ústavný súd, v rámci ktorého môžu byť najmä napadnuté prípadné porušenia základných práv vrátane práva dieťaťa byť vypočuté.
73 Je preto úlohou týchto vnútroštátnych súdov členského štátu pôvodu preskúmať, či rozhodnutím dotknutým osvedčením, ktoré bolo vydané podľa článku 42 nariadenia č. 2201/2003, bolo porušené právo dieťaťa byť vypočuté.
74 Z vyššie uvedeného vyplýva, že za okolností ako vo veci samej otázka prípadného porušenia článku 42 ods. 2 prvého pododseku písm. a) nariadenia č. 2201/2003 súdom členského štátu pôvodu, ktorý vydal osvedčené rozhodnutie, patrí iba do právomoci súdov tohto členského štátu a že príslušný súd členského štátu výkonu nemôže brániť uznaniu a výkonu tohto rozhodnutia vzhľadom na osvedčenie vydané uvedeným súdom členského štátu pôvodu.
75 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba odpovedať na položené otázky tak, že za okolností ako vo veci samej príslušný súd členského štátu výkonu nemôže brániť výkonu osvedčeného rozhodnutia, ktoré nariaďuje vrátenie neoprávnene zadržiavaného dieťaťa z dôvodu, že súd členského štátu pôvodu, ktorý vydal toto rozhodnutie, údajne porušil článok 42 nariadenia č. 2201/2003 vykladaný v súlade s článkom 24 Charty základných práv, keďže posúdenie existencie takéhoto porušenia patrí do výlučnej právomoci súdov členského štátu pôvodu.
O trovách
76 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Za okolností ako vo veci samej príslušný súd členského štátu výkonu nemôže brániť výkonu osvedčeného rozhodnutia, ktoré nariaďuje vrátenie neoprávnene zadržiavaného dieťaťa z dôvodu, že súd členského štátu pôvodu, ktorý vydal toto rozhodnutie, údajne porušil článok 42 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, vykladaný v súlade s článkom 24 Charty základných práv Európskej únie, keďže posúdenie existencie takéhoto porušenia patrí do výlučnej právomoci súdov členského štátu pôvodu.
Podpisy
* Jazyk konania: nemčina.