–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, M. Figueiredo a P. Lacerda, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: K. Talabér‑Ritz a M. Heller, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 bodu 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Évou Nothartovou a pánom Sámsonom Józsefom Boldizsárom, ktorého predmetom je údajné porušenie práva k podobizni a práva ku zvukovému záznamu pani Nothartovej, v súvislosti s ktorým podal pán Boldizsár vzájomný návrh.

3

Z odôvodnenia 4 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že v záujme riadneho fungovania vnútorného trhu je cieľom tohto nariadenia prijať „ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zabezpečujúce rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v niektorom členskom štáte“.

4

Odôvodnenia 15 a 16 tohto nariadenia stanovujú:

5

Pravidlá upravujúce právomoc sa nachádzajú v kapitole II uvedeného nariadenia.

6

Článok 4 ods. 1, ktorý sa nachádza v oddiele 1, nazvanom „Všeobecné ustanovenia“, kapitoly II toho istého nariadenia znie:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

7

Článok 5, ktorý sa nachádza v uvedenom oddiele 1 nariadenia č. 1215/2012, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“

8

Článok 7 tohto nariadenia, ktorý je súčasťou oddielu 2, nazvaného „Osobitná právomoc“, kapitoly II tohto nariadenia vo svojom bode 2 stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

…

9

Podľa článku 8 bodu 3 uvedeného nariadenia, ktorý takisto patrí do tohto oddielu 2, „osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať… pri vzájomnom nároku vyplývajúcom z tej istej zmluvy alebo skutočnosti ako pôvodný nárok na súde, ktorý koná o pôvodnom nároku“.

10

§ 147 ods. 1 polgári perrendtartásról szóló 1952. évi III. törvény (zákon č. III z roku 1952 o občianskom súdnom konaní) stanovuje:

„Do ukončenia pojednávania predchádzajúceho vyhláseniu rozsudku v prvom stupni môže žalovaný podať proti žalobcovi vzájomný návrh, pokiaľ nárok, ktorý si chce prostredníctvom tohto návrhu uplatniť, vyplýva z toho istého právneho vzťahu ako nárok žalobcu, alebo s ním súvisí, alebo je možné započítať nárok, ktorý je predmetom vzájomného návrhu, s nárokom, ktorý je predmetom návrhu žalobcu…“

11

V súlade s článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 podala pani Nothartová, slovenská štátna príslušníčka s bydliskom na Slovensku, na vnútroštátny súd Tatabányai Törvényszék (Okresný súd Tatabánya, Maďarsko) žalobu proti pánovi Boldizsárovi, maďarskému štátnemu príslušníkovi s bydliskom v Maďarsku, ktorou sa domáhala určenia, že došlo k porušeniu jej práva k podobizni a jej práva ku zvukovému záznamu. Žalobkyňa vo veci samej tvrdí, že žalovaný vyhotovil fotografie a videozáznamy bez jej vedomia, ktoré následne zahrnul okrem iného do videí uverejnených na internete, najmä na internetovej stránke YouTube.

12

Žalovaný vo veci samej podal na vnútroštátny súd vzájomný nárok na náhradu škody z dôvodov, po prvé že účinkom pôvodného nároku je obmedzenie šírenia jeho duševných výtvorov na stránke YouTube, po druhé že žalobkyňa vo veci samej ho žalovala tak, že omylom použila meno jeho otca, čím porušila jeho právo na meno, ako aj právo na rešpekt k zosnulej osobe, po tretie že žalobkyňa vo veci samej oznámila evidenčné číslo jeho motorového vozidla, čím porušila „právo na ochranu osobnosti súvisiace s motorovým vozidlom“.

13

Vnútroštátny súd zastával názor, že vzájomný nárok žalovaného vo veci samej nevyplýva z tej istej skutočnosti ako pôvodný nárok v zmysle článku 8 bodu 3 nariadenia č. 1215/2012.

14

V dôsledku toho sa domnieva, že ak je článok 8 bod 3 nariadenia č. 1215/2012 jediným ustanovením uplatniteľným na vzájomné nároky, nemá právomoc rozhodovať o vzájomnom nároku podanom žalovaným vo veci samej, keďže nevyplýva z tej istej skutočnosti ako pôvodný nárok.

15

Ak sa naopak článok 8 bod 3 nariadenia č. 1215/2012 týka len vzájomných nárokov vyplývajúcich z tej istej zmluvy alebo skutočnosti ako pôvodný nárok, vnútroštátny súd sa domnieva, že je predsa len príslušný na rozhodovanie o vzájomnom nároku podanom žalovaným vo veci samej na základe článku 7 bodu 2 tohto nariadenia.

16

Za týchto podmienok Tatabányai Törvényszék (Okresný súd Tatabánya) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„V prípade vzájomného nároku, ktorý vyplýva zo zmluvy alebo skutočnosti, odlišnej od tej, z ktorej vyplýva pôvodný nárok,

17

Svojou otázkou rozdelenou na dve časti, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 bod 3 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že sa uplatňuje, s výnimkou akéhokoľvek iného pravidla osobitnej právomoci stanoveného týmto nariadením, v situácii, keď súd, ktorý je príslušný na rozhodovanie o údajnom porušení práv na ochranu osobnosti žalobcu z dôvodu, že fotografie a videozáznamy boli vyhotovené bez jeho vedomia, koná o vzájomnom nároku žalovaného na náhradu škody z titulu mimozmluvnej zodpovednosti žalobcu, najmä z dôvodu obmedzenia jeho duševného výtvoru, ktorý je predmetom pôvodného nároku.

18

Na úvod treba pripomenúť, že v rozsahu, v akom článok 7 bod 2 a článok 8 bod 3 nariadenia č. 1215/2012 preberajú podstatnú časť znenia článku 5 bodu 3 a článku 6 bodu 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42), platí výklad podaný Súdnym dvorom, pokiaľ ide o ustanovenia nariadenia uvedeného ako posledné a predtým ustanovenia Dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmeneného nasledujúcimi dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru, takisto pre rovnocenné ustanovenia nariadenia č. 1215/2012 (pozri analogicky rozsudky z 15. júna 2017, Kareda,C‑249/16, EU:C:2017:472, bod 27; zo 17. októbra 2017, Bolagsupplysningen a Ilsjan, C‑194/16, EU:C:2017:766, bod 24, a z 31. januára 2018, Hofsoe, C‑106/17, EU:C:2018:50, bod 36).

19

Podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa osoby s bydliskom na území členského štátu žalujú na súdoch tohto členského štátu. Článok 5 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje výnimky z tohto všeobecného pravidla, ktoré sú uvedené v oddieloch 2 až 7 kapitoly II uvedeného nariadenia.

20

Z odôvodnenia 16 nariadenia č. 1215/2012 v tejto súvislosti vyplýva, že okrem bydliska žalovaného sú k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho výkonu súdnictva.

21

V snahe zabrániť tomu, aby boli prijaté protichodné súdne rozhodnutia, tak článok 8 bod 3 nariadenia č. 1215/2012 umožňuje žalovanému podať vzájomný nárok vyplývajúci z tej istej zmluvy alebo skutočnosti ako pôvodný nárok na súde, ktorý koná o pôvodnom nároku.

22

V záujme riadneho výkonu spravodlivosti priznanie osobitnej právomoci súdu v oblasti vzájomných nárokov umožňuje totiž účastníkom konania uplatniť si v tom istom konaní a pred tým istým súdom všetky vzájomné pohľadávky, ktoré majú spoločný pôvod. Tým sa zabraňuje nadbytočným a viacnásobným konaniam (rozsudok z 12. októbra 2016, Kostanjevec, C‑185/15, EU:C:2016:763, bod 37).

23

V súlade s týmto cieľom v situácii, keď súd koná o jednom alebo viacerých vzájomných nárokoch, prináleží mu posúdiť, v akom rozsahu majú tieto nároky spoločný pôvod s pôvodným nárokom a spadajú tak pod článok 8 bod 3 nariadenia č. 1215/2012.

24

Na tento účel za takých okolností, o aké ide vo veci samej, musí tento súd najmä preveriť, či preskúmanie vzájomného nároku na zaplatenie náhrady škody a úrokov z dôvodu, že žalobkyňa vo veci samej obmedzuje duševný výtvor žalovaného vo veci samej, nevyžaduje, aby tento súd posúdil zákonnosť alebo nezákonnosť skutočností, na ktorých žalobkyňa vo veci samej zakladá svoje vlastné nároky, keďže výtvor, ktorého využívanie je podľa žalovaného vo veci samej narušené, je výtvorom, ktorý podľa žalobkyne vo veci samej tvorí základ porušenia jej práva k podobizni.

25

Ak takáto potreba existuje, článok 8 bod 3 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať tak, že tomuto súdu priznáva právomoc rozhodnúť o vzájomnom nároku podanom žalovaným vo veci samej.

26

Vzhľadom na to treba poznamenať, že osobitná právomoc podľa článku 8 bodu 3 nariadenia č. 1215/2012 nemá vo vzťahu k iným pravidlám právomoci stanoveným týmto nariadením výhradný charakter. Je fakultatívna nielen vo vzťahu ku všeobecnému pravidlu právomoci stanovenému v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, ktoré sa uplatňuje vo veci samej, ale aj pokiaľ ide o iné pravidlá osobitnej právomoci stanovené v uvedenom nariadení.

27

Ako totiž uviedla Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, nevýhradný a fakultatívny charakter pravidiel osobitnej právomoci vyplýva nielen z cieľov a štruktúry nariadenia č. 1215/2012, ale aj zo samotného znenia jeho článku 8 bodu 3, ktorý spresňuje, že osobu „možno tiež žalovať“ podľa tohto ustanovenia, a nie že osoba musí byť žalovaná výhradne podľa tohto ustanovenia.

28

Navyše z ustálenej judikatúry týkajúcej sa Dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, v znení zmien, a nariadenia č. 44/2001, ktorá je relevantná tiež v kontexte nariadenia č. 1215/2012, vyplýva, že cieľom tohto nariadenia nie je zjednotiť všetky procesnoprávne normy členských štátov, ale upraviť súdnu právomoc na riešenie sporov v občianskych a obchodných veciach vo vzťahoch medzi týmito štátmi a uľahčiť výkon súdnych rozhodnutí (rozsudok zo 17. novembra 2011, Hypoteční banka, C‑327/10, EU:C:2011:745, bod 37). Keďže toto nariadenie neurčuje podmienky, za ktorých vnútroštátny súd po tom, ako bola založená jeho medzinárodná právomoc na základe uvedeného nariadenia, môže alebo musí spoločne preskúmať viaceré návrhy tých istých účastníkov konania, spadajú tieto podmienky v zásade do procesnej autonómie členských štátov (pozri analogicky rozsudok z 15. marca 2012, G, C‑292/10, EU:C:2012:142, bod 45).

29

S prihliadnutím na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 8 bod 3 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že sa nevýhradne uplatňuje v situácii, keď súd, ktorý je príslušný na rozhodovanie o údajnom porušení práv na ochranu osobnosti žalobcu z dôvodu, že fotografie a videozáznamy boli vyhotovené bez jeho vedomia, koná o vzájomnom nároku žalovaného na náhradu škody z titulu mimozmluvnej zodpovednosti žalobcu, najmä z dôvodu obmedzenia jeho duševného výtvoru, ktorý je predmetom pôvodného nároku, keď sa pri preskúmaní tohto vzájomného nároku vyžaduje, aby tento súd posúdil zákonnosť alebo nezákonnosť skutočností, na ktorých žalobca zakladá svoje vlastné nároky.

30

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

Článok 8 bod 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že sa nevýhradne uplatňuje v situácii, keď súd, ktorý je príslušný na rozhodovanie o údajnom porušení práv na ochranu osobnosti žalobcu z dôvodu, že fotografie a videozáznamy boli vyhotovené bez jeho vedomia, koná o vzájomnom nároku žalovaného na náhradu škody z titulu mimozmluvnej zodpovednosti žalobcu, najmä z dôvodu obmedzenia jeho duševného výtvoru, ktorý je predmetom pôvodného nároku, keď sa pri preskúmaní tohto vzájomného nároku vyžaduje, aby tento súd posúdil zákonnosť alebo nezákonnosť skutočností, na ktorých žalobca zakladá svoje vlastné nároky.