—

S. Kareda, v zastúpení: C. Függer, Rechtsanwalt,

—

S. Benkö, v zastúpení: S. Alessandro, Rechtsanwalt,

—

Európska komisia, v zastúpení: M. Heller a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7 bodu 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

2

Tento návrh bol predložený v spore medzi Stefanom Benköom a Saale Karedovou vo veci náhrady mesačných splátok vyplývajúcich zo spoločnej zmluvy o úvere, ktoré S. Benkö zaplatil namiesto S. Karedovej.

3

Z odôvodnenia 4 nariadenia č. 1215/2012 vyplýva, že v záujme riadneho fungovania vnútorného trhu je cieľom tohto nariadenia prijať „ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zabezpečujúce rýchle a jednoduché uznávanie a výkon rozsudkov vydaných v niektorom členskom štáte“.

4

Odôvodnenia 15 a 16 uvedeného nariadenia stanovujú:

5

Pravidlá upravujúce právomoc sú uvedené v kapitole II tohto nariadenia. Táto kapitola obsahuje okrem iného oddiely 1, 2 a 4 s názvami „Všeobecné ustanovenia“, „Osobitná právomoc“ a „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“.

6

Článok 4 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, ktorý patrí pod oddiel 1 kapitoly II, znie takto:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

7

Článok 7 tohto nariadenia č. 1215/2012, ktorý patrí pod oddiel 2 kapitoly II, znie takto:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

8

Znenie článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 je totožné so znením článku 5 bodu 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42), ktoré bolo zrušené nariadením č. 1215/2012. Tento článok 7 bod 1 okrem toho korešponduje s článkom 5 bodom 1 Dohovoru z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32) zmeneného a doplneného následnými zmluvami o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“).

9

Článok 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 uvedený v oddiele 4 kapitoly II stanovuje:

„Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 6 a článku 7 bodu 5, ak ide:

10

Článok 18 ods. 1 a 2 tohto nariadenia, ktorý sa tiež nachádza v tomto oddiele 4, stanovuje:

„1.   Spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo – bez ohľadu na bydlisko druhého účastníka – na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa.

2.   Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.“

11

Znenie článkov 17 a 18 nariadenia č. 1215/2012 korešponduje so znením článkov 15 a 16 nariadenia č. 44/2001.

12

Odôvodnenia 7 a 17 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6) stanovujú:

…

13

Podľa článku 15 tohto nariadenia s názvom „Zákonná subrogácia“:

„Ak má osoba (ďalej len ‚veriteľ‘) zmluvnú pohľadávku voči inej osobe (ďalej len ‚dlžník‘) a tretia osoba má povinnosť uspokojiť veriteľa alebo na základe takejto povinnosti veriteľa už uspokojila, právny poriadok, ktorým sa spravuje povinnosť tretej osoby uspokojiť veriteľa určuje tiež, či a do akej miery si tretia osoba môže uplatniť voči dlžníkovi práva, ktoré mal veriteľ voči dlžníkovi podľa právneho poriadku, ktorým sa spravuje ich vzťah.“

14

Článok 16 tohto nariadenia, nazvaný „Spoločný záväzok“, stanovuje:

„Ak má veriteľ pohľadávku voči viacerým dlžníkom, ktorí sú zodpovední za rovnakú pohľadávku, a jeden z dlžníkov už úplne alebo čiastočne uspokojil pohľadávku, právo tohto dlžníka požadovať náhradu od ostatných dlžníkov sa spravuje právnym poriadkom, ktorým sa spravuje záväzok tohto dlžníka voči veriteľovi. Ostatní dlžníci sa môžu dovolávať exkulpačných dôvodov, ktoré majú voči veriteľovi, v rozsahu, ktorý umožňuje právny poriadok, ktorým sa spravujú ich záväzky voči veriteľovi.“

15

§ 896 Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník; ďalej len „ABGB“) znie:

„Solidárny spoludlžník, ktorý sám splatil dlh, má právo aj bez toho, aby došlo k postúpeniu práv, požadovať od ostatných dlžníkov náhradu, a to rovnakým dielom, pokiaľ sa nedohodnú na inom pomere.“

16

§ 905 ods. 2 ABGB ešte predtým, než bol zmenený Zahlungsverzugsgesetz (zákon o omeškaní platieb, BGBl. I, 2013/50), stanovil, že „peňažné plnenia má dlžník v prípade pochybnosti odovzdať veriteľovi na svoje riziko a náklady v mieste bydliska (sídla) veriteľa.“

17

§ 1042 ABGB stanovuje:

„Kto za iného vynaloží náklady, ktoré by tento mal podľa zákona vynaložiť sám, má právo žiadať náhradu.“

18

Stefan Benkö, rakúsky štátny príslušník, podal žalobu na Landesgericht St. Pölten (Krajinský súd St. Pölten, Rakúsko) proti svojej bývalej partnerke S. Karedovej, estónskej štátnej príslušníčke s bydliskom na neznámej adrese v Estónsku, ktorou sa domáhal vrátenia sumy 17145,41 eura zvýšenej o úroky a trovy konania. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že S. Benkö a S. Karedová kúpili v roku 2007, keď spoločne bývali v Rakúsku, rodinný dom v hodnote 190000 eur, z ktorého každému patrí polovica. Vzhľadom na to, že nemali vlastné finančné prostriedky, dohodli si počas marca 2007 s rakúskou bankou úvery vo výške 150000 eur, 100000 eur a 50000 eur s cieľom financovať túto kúpu a potrebné úpravy nehnuteľnosti. Obaja boli v postavení dlžníkov.

19

S. Karedová na konci roku 2011 ukončila spolužitie a presťahovala sa do Estónska, pričom jej súčasné bydlisko nie je známe. Od júna 2012 prestala splácať splátky úveru a S. Benkö ich tak musel splácať sám. Svojou žalobou sa S. Benkö domáhal, aby sa S. Karedovej uložila povinnosť vrátiť mu na základe § 1042 ABGB sumy zodpovedajúce platbám, ktoré namiesto nej vykonával až do júna 2014.

20

Prvostupňový súd Landesgericht St. Pölten (Krajinský súd St. Pölten) sa skontaktoval s estónskym veľvyslanectvom v Rakúsku, aby zistil bydlisko S. Karedovej, avšak bez úspechu.

21

Opatrovník ustanovený na účely zastupovania S. Karedovej vzniesol námietku nepríslušnosti z dôvodu, že S. Karedová má bydlisko v Estónsku. Po prvé skutkový stav, ako ho opísal S. Benkö, podľa neho nespadá pod ustanovenia kapitoly II oddielov 2 až 7 nariadenia č. 1215/2012. Po druhé poukázal na nedostatok miestnej príslušnosti dotknutého súdu, a to o to viac, že miesto, kde má svoje sídlo banka, s ktorou boli dotknuté úvery dohodnuté, a ktoré zodpovedá miestu plnenia záväzku spočívajúceho v splácaní týchto úverov, sa nenachádza v územnom obvode Landesgericht St. Pölten (Krajinský súd St. Pölten).

22

Uvedený súd týmto tvrdeniam vyhovel a skonštatoval nedostatok medzinárodnej príslušnosti na prejednanie tejto veci.

23

S. Benkö podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko), ktorý rozhodol, že príslušnosť podľa článku 7 bodu 1 nariadenia č. 1215/2012 sa určuje podľa miesta zmluvného plnenia spočívajúceho v splácaní, ktorým je podľa uvedeného súdu bydlisko dlžníka. Landesgericht St. Pölten (Krajinský súd St. Pölten) je teda medzinárodne aj miestne príslušný.

24

Opatrovník S. Karedovej podal proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu opravný prostriedok „Revision“ na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko), ktorým sa domáhal vyhlásenia nepríslušnosti rakúskych súdov.

25

Za týchto podmienok Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že regresná žaloba podaná medzi solidárnymi dlžníkmi na základe zmluvy o úvere predstavuje „zmluvné veci“ v zmysle tohto ustanovenia.

27

S cieľom odpovedať na túto otázku treba odkázať na výklad, ktorý poskytol Súdny dvor v súvislosti s článkom 5 bodom 1 nariadenia č. 44/2001, ako aj článkom 5 bodom 1 Bruselského dohovoru, ktorý platí aj pre článok 7 bod 1 nariadenia č. 1215/2012, v rozsahu, v akom tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako rovnocenné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2013, ÖFAB, C‑147/12, EU:C:2013:490, bod 28).

28

Z tejto judikatúry vyplýva, že pojem „zmluvné veci“ v zmysle článku 5 bodu 1 nariadenia č. 44/2001 treba vykladať autonómne s cieľom zaistiť jeho jednotné uplatňovanie vo všetkých členských štátoch a na to, aby žalobcova žaloba spadala pod taký pojem, musí spochybňovať právny záväzok slobodne prijatý jednou osobou voči druhej (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. marca 2013, Česká spořitelna, C‑419/11, EU:C:2013:165, body 45 až 47, ako aj z 28. januára 2015, Kolassa, C‑375/13, EU:C:2015:37, body 37 a 39).

29

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kritériá väzby uvedené v článku 5 bode 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001 sa použijú pri všetkých nárokoch založených na tej istej zmluve (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. júla 2009, Rehder, C‑204/08, EU:C:2009:439, bod 33).

30

Ďalej treba usudzovať, že pod pojem „zmluvné veci“ patria všetky záväzky, ktoré majú svoj pôvod v zmluve, ktorej nesplnenie sa uvádza na podporu žaloby žalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 1976, De Bloos, 14/76, EU:C:1976:134, body 16 a 17, a z 8. marca 1988, Arcado, 9/87, EU:C:1988:127, bod 13).

31

Tak je to aj v prípade záväzkov vzniknutých medzi dvoma solidárnymi dlžníkmi, akými sú aj účastníci konania vo veci samej, najmä v prípade možnosti spoludlžníka, ktorý zaplatil celý podiel ďalšieho spoludlžníka na spoločnom dlhu alebo jeho časť, získať takto zaplatenú čiastku späť pred uplatnením regresného nároku (pozri analogicky rozsudok z 12. októbra 2016, Kostanjevec, C‑185/15, EU:C:2016:763, bod 38). Ako uviedol aj generálny advokát v bode 31 svojich návrhov, dôvod uplatnenia regresného nároku je totiž sám osebe spojený s existenciou danej zmluvy a bolo by neprirodzené oddeliť na účely uplatnenia nariadenia č. 1215/2012 tieto právne vzťahy od zmluvy, na základe ktorej vznikli a ktorá tvorí ich základ.

32

Ustanovenia nariadenia č. 1215/2012 sa síce musia vykladať vo svetle ním zavedeného systému a cieľov, ktorými sa riadi (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. januára 2014, Kainz, C‑45/13, EU:C:2014:7, bod 19), ale treba prihliadnuť na cieľ súdržnosti pri uplatňovaní okrem iného posledného uvedeného nariadenia a nariadenia Rím I (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C‑359/14 a C‑475/14, EU:C:2016:40, bod 43). Výklad, podľa ktorého sa má usudzovať, že predmet regresnej žaloby, o akú ide vo veci samej, tvoria zmluvné veci v zmysle nariadenia č. 1215/2012, je pritom tiež v súlade s týmto cieľom súdržnosti. Článok 16 nariadenia Rím I totiž vzťah medzi viacerými dlžníkmi viaže výslovne na vzťah existujúci medzi dlžníkom a veriteľom.

33

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 7 bod 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že regresná žaloba podaná medzi solidárnymi dlžníkmi na základe zmluvy o úvere predstavuje „zmluvné veci“ v zmysle tohto ustanovenia.

34

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá bola uzavretá medzi úverovou inštitúciou a dvoma solidárnymi dlžníkmi, sa musí kvalifikovať ako „zmluva o poskytnutí služieb“ v zmysle tohto ustanovenia.

35

Podľa judikatúry Súdneho dvora pojem „služby“ v zmysle článku 5 bodu 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001, ktorého znenie je rovnaké ako znenie článku 7 bodu 1 písm. b) nariadenia č. 1215/2012, znamená prinajmenšom, že strana, ktorá ich poskytuje, vykonáva určitú činnosť za odmenu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2016, Granarolo, C‑196/15, EU:C:2016:559, bod 37 a citovanú judikatúru).

36

Ako uviedol generálny advokát v bode 40 svojich návrhov, v zmluve o úvere uzavretej medzi úverovou inštitúciou a príjemcom úveru poskytnutie služieb spočíva v odovzdaní peňažnej sumy úverovou inštitúciou, príjemcovi za úplatu, ktorú príjemca v zásade platí vo forme úrokov.

37

Treba preto usudzovať, že takáto zmluva o úvere sa má kvalifikovať ako „zmluva o poskytnutí služieb“ v zmysle článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 1215/2012.

38

Na druhú otázku preto treba odpovedať tak, že článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá bola uzavretá medzi úverovou inštitúciou a dvoma solidárnymi dlžníkmi, sa musí kvalifikovať ako „zmluva o poskytnutí služieb“ v zmysle tohto ustanovenia.

39

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že pokiaľ úverová inštitúcia poskytne úver dvom solidárnym dlžníkom, „miestom v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť“ v zmysle tohto ustanovenia je sídlo tejto inštitúcie, pokiaľ sa nerozhodlo inak, a to aj na účely určenia miestnej príslušnosti súdu, ktorý má rozhodovať o regresnej žalobe medzi týmito dvoma spoludlžníkmi.

40

V tejto súvislosti treba určiť podľa judikatúry Súdneho dvora záväzok charakteristický pre predmetnú zmluvu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2016, Granarolo, C‑196/15, EU:C:2016:559, bod 33).

41

Ako pritom uviedol generálny advokát v bode 45 svojich návrhov, charakteristickým záväzkom v rámci úverovej zmluvy je samotné poskytnutie peňažnej sumy, zatiaľ čo záväzok príjemcu úveru túto sumu vrátiť je len dôsledkom poskytnutia služby zo strany úverujúceho.

42

Treba preto usudzovať, že s výnimkou prípadu, keď sa dohodne inak, na ktorý vnútroštátny súd poukázal vo svojej otázke, je miestom, kde sa služby poskytli v zmysle článku 7 bodu 1 písm. b) druhej zarážky nariadenia č. 1215/2012, v prípade poskytnutia úveru úverovou inštitúciou, sídlo tejto úverovej inštitúcie.

43

Pokiaľ ide o to, či je táto úvaha podstatná aj pre určenie miestne príslušného súdu na rozhodnutie o regresnej žalobe medzi solidárnymi dlžníkmi v rámci záväzku na vrátenie sumy, treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodu 31 tohto rozsudku, takáto žaloba má svoj základ v zmluve o úvere uzavretej medzi solidárnymi spoludlžníkmi a úverovou inštitúciou.

44

Z vyššie uvedených úvah a aj z cieľov predvídateľnosti, zjednotenia a riadneho výkonu súdnictva, ktorými sa riadi nariadenie č. 1215/2012 v súlade s jeho odôvodneniami 15 a 16, vyplýva, že článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka tohto nariadenia sa má vykladať v tom zmysle, že súdom príslušným na rozhodnutie o takej žalobe je súd miesta členského štátu, v ktorom má sídlo táto úverová inštitúcia, ako miesta plnenia záväzku, ktorý je základom takej regresnej žaloby.

45

V tejto súvislosti vyjadrenie každého účastníka konania vo veci samej, podľa ktorého sú obaja spotrebiteľmi, a preto sa na nich majú vzťahovať pravidlá pre určenie príslušnosti, ktoré platia pre oblasť spotrebiteľských zmlúv podľa článkov 17 a 18 nariadenia č. 1215/2012, nie je relevantné. Ako totiž uviedol Súdny dvor v súvislosti s článkami 15 a 16 nariadenia č. 44/2001, takéto pravidlá sa nemôžu použiť na vzťahy medzi dvoma spotrebiteľmi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. decembra 2013, Vapenik, C‑508/12, EU:C:2013:790, bod 34).

46

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 7 bod 1 písm. b) druhá zarážka nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ úverová inštitúcia poskytne úver dvom solidárnym dlžníkom, „miestom v členskom štáte, kde sa podľa zmluvy služby poskytli alebo mali poskytnúť“ v zmysle tohto ustanovenia, je sídlo tejto inštitúcie, pokiaľ sa nerozhodlo inak, a to aj na účely určenia miestnej príslušnosti súdu, ktorý má rozhodovať o regresnej žalobe medzi týmito dvoma spoludlžníkmi.

47

Vzhľadom na odpoveď na tretiu otázku nie je potrebné odpovedať na štvrtú otázku.

48

Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: