1. 

Aj po vydaní rozsudkov najprv vo veci Pammer a Hotel Alpenhof ( 2 ) a neskôr vo veci Mühlleitner ( 3 ) článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 4 ) naďalej vyvoláva výkladové pochybnosti. Súdny dvor sa má konkrétne opäť vyjadriť k rozsahu požiadavky spočívajúcej v tom, aby predajca smeroval svoje činnosti do štátu bydliska spotrebiteľa, na základe ktorej sa uplatní osobitná právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv. V tomto prípade sa Landgericht Saarbrücken pýta, či uvedené kritérium väzby vyžaduje ako ďalšiu a nepísanú požiadavku existenciu príčinnej súvislosti medzi činnosťou „smerovanou“ do štátu bydliska spotrebiteľa a rozhodnutím spotrebiteľa uzavrieť zmluvu.

2. 

Landgericht Saarbrücken sa tiež pýta, či článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 vyžaduje, aby sa spotrebiteľská zmluva uzavrela na diaľku. Táto otázka však bola vyriešená niekoľko mesiacov po podaní prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, konkrétne v rozsudku vydanom vo veci Mühlleitner. V dôsledku toho sa budem zaoberať len otázkou týkajúcou sa požiadavky príčinnej súvislosti.

3.

Článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 stanovuje osobitnú právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv, podľa ktorej sa v prípade, ak sú splnené nasledujúce podmienky, neuplatní všeobecná právomoc stanovená podľa bydliska žalovaného:

„1.   Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 4 a článku 5 bod 5, ak ide:

…

…“

4.

Pán Sabranovic, žalovaný v konaní vo veci samej, prevádzkuje v obci Spicheren (Francúzsko) predajňu jazdených vozidiel pod obchodným menom „Vlado Automobiles Import‑Export“. Ako sa uvádza v spise, v čase skutkových okolností prejednávanej veci pán Sabranovic používal internetovú stránku, na ktorej bola uvedená adresa jeho prevádzkarne, vrátane kontaktných telefónnych čísel na pevnú linku, fax a mobilný telefón. Pred všetkými telefónnymi číslami bola uvedená medzinárodná predvoľba Francúzska – s výnimkou jedného nemeckého mobilného telefónneho čísla, pred ktorým bola uvedená aj medzinárodná predvoľba Nemecka.

5.

Pán Emrek, žalobca v konaní vo veci samej, mal v čase skutkových okolností bydlisko v Saarbrückene (Nemecko). Dňa 13. septembra 2010 uzavrel s pánom Sabranovicom zmluvu o kúpe jazdeného vozidla a na tento účel sa dostavil do prevádzkarne žalovaného po tom, ako sa údajne dozvedel o existencii uvedenej prevádzkarne nie prostredníctvom uvedenej internetovej stránky, ale prostredníctvom známych.

6.

Neskôr pán Emrek podal proti pánovi Sabranovicovi na Amtsgericht Saarbrücken žalobu, ktorou sa domáhal splnenia záruky stanovenej v zmluve o kúpe vozidla. Uvedený súd vyhlásil žalobu za neprípustnú pre nedostatok medzinárodnej súdnej právomoci s odôvodnením, že pán Sabranovic nesmeroval svoju podnikateľskú činnosť v zmysle článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 do štátu bydliska spotrebiteľa, teda do Nemecka.

7.

Po podaní odvolania proti rozhodnutiu Amtsgericht Saarbrücken na Landgericht Saarbrücken tento súd prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania.

8.

Dňa 10. mája 2012 bol do kancelárie Súdneho dvora doručený návrh Landgericht Saarbrücken na začatie prejudiciálneho konania, v ktorom boli položené nasledujúce otázky:

9.

Písomné pripomienky predložili účastníci konania vo veci samej, vlády Francúzskej republiky, Belgického kráľovstva a Luxemburského veľkovojvodstva, ako aj Európska komisia.

10.

Na pojednávaní konanom 25. apríla 2013 vystúpili so svojimi ústnymi prednesmi právny zástupca pána Emreka, splnomocnení zástupcovia Belgického kráľovstva a Luxemburského veľkovojvodstva, ako aj splnomocnený zástupca Európskej komisie.

11.

Landgericht Saarbrücken sa pýta Súdneho dvora, či článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 stanovuje dve nepísané požiadavky na uplatnenie osobitnej právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv podľa uvedeného ustanovenia. Prvá požiadavka sa týka príčinnej súvislosti medzi činnosťou predajcu „smerovanou“ do štátu spotrebiteľa a rozhodnutím spotrebiteľa uzavrieť zmluvu. Druhá požiadavka spočíva v podmienke, ktorá platí popri uvedenej požiadavke, aby zmluva bola uzavretá na diaľku.

12.

Hoci otázkou týkajúcou sa prvej požiadavky (príčinná súvislosť) sa Súdny dvor doteraz nezaoberal, zaoberal sa druhou požiadavkou (zmluva na diaľku). Dňa 6. septembra 2012, teda sotva štyri mesiace po podaní prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa Súdny dvor v rozsudku vydanom vo veci Mühlleitner výslovne vyjadril k požiadavke, aby sa zmluva uzatvorila na diaľku. V uvedenom rozsudku Súdny dvor potvrdil smerovanie judikatúry, ktoré možno vyvodiť z rozsudku Pammer a Hotel Alpenhof, a rozhodol, že uzavretie spotrebiteľskej zmluvy na diaľku má len povahu „indície, ktor[á] svedč[í] v prospech toho, že zmluva sa týkala“ obchodnej alebo podnikateľskej činnosti predajcu alebo poskytovateľa služby smerovanej do štátu bydliska spotrebiteľa, ( 5 ) pričom dospel k záveru, že článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať „v tom zmysle, že nevyžaduje, aby zmluva medzi spotrebiteľom a podnikateľom bola uzatvorená na diaľku“ ( 6 ).

13.

Vzhľadom na jednoznačnosť rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Mühlleitner v spojení s tým, že predmetom uvedeného prejudiciálneho konania bola predovšetkým žiadosť o objasnenie rozsudku Pammer a Hotel Alpenhof, pokiaľ ide o požiadavku uzavretia zmluvy na diaľku, je viac než dostatočne odôvodnené, aby som sa v tomto konaní obmedzil na posúdenie jedinej novej otázky, ktorú položil Landgericht Saarbrücken, a to požiadavky, aby činnosť smerovaná do štátu bydliska spotrebiteľa mala príčinnú súvislosť s rozhodnutím spotrebiteľa uzavrieť zmluvu.

14.

V súvislosti s prvou otázkou, teda či spotrebiteľ musel byť „motivovaný“ tak, aby existovala príčinná súvislosť medzi obchodnou činnosťou a rozhodnutím uzavrieť zmluvu, účastníci konania vo veci samej, ako aj vlády štátov, ktoré vstúpili do konania, a Európska komisia uviedli protichodné názory.

15.

Na jednej strane pán Sabranovic, belgická a luxemburská vláda tvrdia, že v prejednávanom prípade nie je daná právomoc nemeckých súdov, pričom sa domnievajú, že požiadavka príčinnej súvislosti, ktorú treba považovať za vlastnú článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001, nebola splnená. Vo všeobecnosti títo traja účastníci konania zastávajú názor, že neexistencia takejto podmienky by vyvrátila všeobecné pravidlo právomoci založenej na bydlisku žalovaného a uložila by neprimeranú záťaž predajcom a poskytovateľom služieb, ktorých by bolo možné žalovať v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie len preto, že majú internetovú stránku a uzatvoria zmluvu so spotrebiteľom, ktorý býva v inom členskom štáte. Belgická a luxemburská vláda osobitne zdôrazňujú vplyv výkladu, ktorý je príliš priaznivý pre spotrebiteľa, na malé a stredné podniky tých členských štátov, v ktorých v značnej miere dochádza k cezhraničnému obchodu.

16.

Na druhej strane pán Emrek, ktorého podporuje francúzska vláda a Európska komisia, odmieta existenciu takej požiadavky a tvrdí, že je daná právomoc nemeckých súdov. Uvedení účastníci konania uvádzajú orientačné kritériá vymenované v rozsudku Pammer a Hotel Alpenhof na usmernenie súdu pri rozhodovaní o tom, či činnosť bola smerovaná do členského štátu bydliska spotrebiteľa. Tak v citovanom rozsudku, ako aj v rozsudku Mühlleitner Súdny dvor zdôraznil význam týchto faktorov ako „indícií“ nasvedčujúcich tomu, že činnosť bola smerovaná do štátu spotrebiteľa, ale v nijakom prípade ako požiadaviek, ktoré musia byť nevyhnutne splnené. Tento výklad má oporu v účele článkov 15 a 16 nariadenia č. 44/2001, ako aj v prípravných dokumentoch k tomuto nariadeniu.

17.

Pokiaľ sa zameriame na doterajšiu judikatúru v tejto oblasti, treba hneď na úvod zdôrazniť, že Súdny dvor tak vo svojom rozsudku vo veci Pammer a Hotel Alpenhof, ako aj vo svojom rozsudku vo veci Mühlleitner potvrdil, že výraz „činnosť smerovaná“ do členského štátu bydliska spotrebiteľa má autonómny charakter a ako podmienka dopĺňa ostatné požiadavky obsiahnuté v článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001. ( 7 ) Na základe celkovej analýzy tohto ustanovenia, ale tiež vzhľadom na jeho predchádzajúce znenia, ako aj na prípravné dokumenty Súdny dvor rozhodol, že jediným relevantným správaním na účely uplatnenia osobitnej právomoci v spotrebiteľských veciach je správanie predajcu alebo dodávateľa tovaru alebo služby. ( 8 ) Namiesto správania spotrebiteľa, ktoré sa bralo do úvahy v bývalom znení už zrušeného článku 13 Bruselského dohovoru, je relevantné už len správanie predajcu alebo poskytovateľa služby. ( 9 )

18.

Súdny dvor tiež zamietol výkladové kritérium založené výlučne na určení subjektívnej vôle predajcu. ( 10 ) Tak ako správanie spotrebiteľa nie je rozhodujúcim kritériom na uplatnenie právomoci, nie je rozhodujúci ani konečný zámer predajcu alebo poskytovateľa služby. Súdny dvor uprednostnil vytvorenie demonštratívneho zoznamu objektívnych kritérií, ktoré môžu poskytnúť dostatočné indície na to, aby súd rozhodol, či určitá činnosť bola smerovaná do štátu bydliska spotrebiteľa. ( 11 )

19.

Treba navyše poukázať na to, že tieto kritériá sú orientačné, pričom prináleží vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal ciele a účinky obchodnej stratégie sledovanej predajcom alebo poskytovateľom služby. ( 12 ) Súdny dvor doteraz nebol ochotný zmeniť niektoré z týchto kritérií na požiadavku alebo rozhodujúce kritérium. Potvrdil to v súvislosti so zmluvami uzatvorenými na diaľku, ktoré podľa rozsudku Mühlleitner nepredstavujú podstatnú požiadavku uplatnenia právomoci. Tiež však vylúčil, že samotná dostupnosť internetovej stránky by mohla byť rozhodujúcim kritériom na to, aby činnosť smerovala do iného členského štátu. Samotná dostupnosť nie je ako taká rozhodujúca, pričom treba vychádzať zo samotného obsahu internetovej stránky, a to vždy v súvislosti s ostatnými kritériami, ktoré umožňujú objektívne určiť konkrétny cieľ alebo ciele obchodnej alebo podnikateľskej ponuky. ( 13 )

20.

Napokon – keďže je dôležité poukázať na to v tomto okamihu – tak nariadenie č. 44/2001, ako aj judikatúra Súdneho dvora zdôrazňuje význam predvídateľnosti kritérií určenia súdnej právomoci. V odôvodnení 11 nariadenia sa uvádza, že „normy súdnej právomoci musia byť vysoko predvídateľné a vychádzať zo zásady, že právomoc sa všeobecne zakladá podľa bydliska žalovaného“, takže kritériá, ktoré stanovujú výnimku z tohto ustanovenia, majú poskytovať vysokú mieru právnej istoty, ako to viackrát potvrdil Súdny dvor. ( 14 )

21.

Pokiaľ ide o otázku, či existuje požiadavka založená na existencii príčinnej súvislosti medzi obchodnou alebo podnikateľskou činnosťou smerovanou do štátu bydliska spotrebiteľa a rozhodnutím spotrebiteľa uzavrieť zmluvu, už teraz môžem vzhľadom na súčasný stav judikatúry uviesť, že takúto požiadavku sotva možno odvodiť, či už zo znenia článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001, alebo z cieľov tohto nariadenia a prípravných dokumentov k tomuto nariadeniu.

22.

Čo sa týka znenia tohto ustanovenia, ako som práve uviedol, Súdny dvor zdôraznil potrebu posúdiť splnenie požiadaviek vymenovaných v citovanom článku 15 ods. 1 písm. c), ako aj dostatočnosť týchto požiadaviek na uplatnenie osobitnej právomoci. Doplnenie implicitnej a ďalšej požiadavky, ktorá je navyše založená na správaní spotrebiteľa, by si vyžadovalo dostatočne odôvodnený výklad. Ako vysvetlím ďalej, takéto odôvodnenie nevyplýva ani z cieľov sledovaných normotvorcom Únie.

23.

Cieľom článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 nebolo vyvrátiť pravidlo všeobecnej právomoci podľa bydliska žalovaného, ale obnoviť rovnováhu v zásade nevyváženého zmluvného vzťahu v oblasti medzinárodnej súdnej právomoci. ( 15 ) Na tento účel normotvorca zaviedol pravidlo založené na výlučnom splnení troch podmienok, pričom všetky z nich sa týkajú predajcu alebo poskytovateľa služby (existencia obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, činnosť smerovaná do štátu alebo štátov bydliska spotrebiteľa a zmluva, ktorá spadá do rozsahu uvedených činností). Práve z dôvodu, že podmienky sú taxatívne, musia byť kritériá na určenie činnosti smerovanej do iného štátu založené na viacerých faktoroch, pričom ani jeden z nich sa neuplatňuje ako rozhodujúce kritérium. To znamená, že normotvorca taxatívne vymedzil podmienky, ktoré nevyhnutne musia byť splnené na uplatnenie právomoci, ale ďalej priznal súdom určitý priestor na výklad, najmä pokiaľ ide o činnosti propagované na internete.

24.

Vyššie uvedené by malo stačiť na to, aby som – spolu s Francúzskou republikou a Komisiou – dospel k záveru, že článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 nevyžaduje splnenie „nepísanej“ požiadavky založenej na príčinnej súvislosti medzi činnosťou a rozhodnutím spotrebiteľa uzavrieť zmluvu. Takáto požiadavka by spôsobila značnú nerovnováhu vo vyvážení, ktoré je už aj tak citlivé, uskutočnenom normotvorcom Únie, ako aj zmenu výkladu uvedeného ustanovenia, ktorý doteraz podal Súdny dvor. ( 16 )

25.

Okrem toho, ako Komisia zdôraznila na pojednávaní, takáto požiadavka týkajúca sa príčinnej súvislosti by spôsobovala viaceré dôkazné problémy. Ak stačí, aby spotrebiteľ tvrdil, že jeho zmluvné rozhodnutie bolo založené na návšteve internetovej stránky spolu s telefonátom do prevádzkarne, postačuje samotné vyhlásenie spotrebiteľa, alebo spotrebiteľ musí preukázať takúto komunikáciu? V prvom prípade by o právomoci rozhodoval spotrebiteľ, ktorému by stačilo len tvrdiť, že jeho rozhodnutie o uzavretí zmluvy je odôvodnené činnosťou podnikateľa. V druhom prípade by mohlo ísť o probatio diabolica, v dôsledku ktorého by sa osobitná právomoc podľa článkov 15 a 16 nariadenia č. 44/2001 stala neúčinnou. ( 17 )

26.

Odlišnou otázkou, ktorá však súvisí s predchádzajúcou otázkou, je, či takáto príčinná súvislosť je bezvýznamná – čo tak nie je. Hoci sa totiž príčinná súvislosť neuplatňuje ako požiadavka, nič nebráni tomu, aby mohla slúžiť ako indícia, ktorú súd môže posúdiť pri rozhodovaní o tom, či činnosť skutočne smeruje do tohto štátu. Ako vysvetlím ďalej, je to navyše kvalifikovaná indícia, lebo v prípade, ak ju možno v konkrétnom prípade zistiť, ide o rozhodujúce kritérium posudzovania pri uplatnení osobitnej právomoci v spotrebiteľských veciach.

27.

Ak skutočne existuje činnosť smerovaná do iného členského štátu, spravidla vznikne táto príčinná súvislosť, a to bez ohľadu na väčšie či menšie ťažkosti spojené s jej preukázaním. Problémom v prejednávanom prípade je, že sa považuje za preukázané, že – ako už bolo uvedené v opise skutkového stavu – táto príčinná súvislosť neexistovala.

28.

Nie vzhľadom na príčinnú súvislosť, ale na prípadnú podmienku predchádzajúceho uzavretia zmluvy na diaľku som v návrhoch, ktoré som nedávno predniesol vo veci Mühlleitner, uviedol, že „cieľom odkazu na zmluvu uzatvorenú na diaľku“ uvedeného v rozsudku Pammer a Hotel Alpenhof „je zdôrazniť skutočnosť, že došlo k prípravnej činnosti pred uzatvorením zmluvy prostredníctvom internetu, založenej na informáciách smerujúcich prostredníctvom internetovej stránky na územie, na ktorom má spotrebiteľ bydlisko“ ( 18 ).

29.

Citovaným konštatovaním som chcel predovšetkým zdôrazniť význam, ktorý by mohla mať existencia „prípravnej činnosti pred uzatvorením zmluvy“, ktorá by – bez toho, aby sa považovala za nevyhnutnú požiadavku – spravidla bola dôsledkom „informáci[í] smerujúcich prostredníctvom internetovej stránky na územie, na ktorom má spotrebiteľ bydlisko“. Zároveň som chcel vyjadriť, že informácie smerujúce prostredníctvom internetovej stránky sú základom ak nie zmluvy, tak určite prípravnej činnosti pred jej uzatvorením.

30.

Inými slovami, uvedeným konštatovaním som nechcel povedať, že prípravná činnosť pred uzatvorením zmluvy alebo prechádzajúce uzavretie zmluvy je ďalšou požiadavkou uplatnenia osobitnej právomoci, a tiež som nepovedal, že je ňou existencia príčinnej súvislosti. Poukázal som však na osobitný význam a v konečnom dôsledku aj na silu indícií tohto druhu.

31.

Z praktického hľadiska existencia prípravnej činnosti pred uzatvorením zmluvy ako prípadná existencia preukázanej príčinnej súvislosti, ktorá však nie je implicitnou požiadavkou, ktorá by dopĺňala požiadavky výslovne stanovené v článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001, skutočne podstatne uľahčuje vnútroštátnemu súdu rozhodovanie o tom, či určitá hospodárska činnosť smeruje do určitého členského štátu. V opačnom zmysle, ale ako logický dôsledok z toho vyplýva, že neexistencia tejto okolnosti v rovnakej miere sťažuje prácu vnútroštátneho súdu, ktorý spravidla musí vyvážiť neexistenciu uvedenej okolnosti existenciou inej alebo iných okolností, ktoré rovnako vyjadrujú, že činnosť smerovala do predmetného členského štátu.

32.

Toto je navyše cieľ, na ktorom je založené spoločné vyhlásenie Rady a Komisie týkajúce sa článkov 15 a 73 nariadenia č. 44/2001. Ako je známe, v tomto vyhlásení nie je spomenutá príčinná súvislosť, ale je v ňom spomenutý význam, ktorý majú určité indície, medzi ktoré patrí skutočnosť, že zmluva bola uzatvorená na diaľku. ( 19 ) Táto zmienka je uvedená demonštratívne, pričom pri rozhodovaní o tom, či je činnosť „smerovaná“ do iného členského štátu, nemožno vylúčiť – ba skôr naopak – existenciu iných indícií, dokonca aj osobitne kvalifikovaných indícií.

33.

V tomto zmysle sa domnievam, že skutkový stav v prejednávanom prípade svedčí o existencii možnej okolnosti, ktorá – vzhľadom na svoj význam – po náležitom posúdení vnútroštátnym súdom môže vyvážiť tak neexistenciu zmluvy na diaľku a neexistenciu predchádzajúcej prípravnej činnosti, ako aj zjavný nedostatok príčinnej súvislosti medzi konkrétnou obchodnou stratégiou a uzavretím zmluvy.

34.

Obchod pána Sabranovica sa totiž zrejme nachádza vo francúzskej obci, ktorá je súčasťou mestskej oblasti úzko prepojenej s centrom mesta Saarbrücken. Ako zástupca pána Emreka potvrdil na pojednávaní, obyvatelia obce Spicheren, ako aj obyvatelia mesta Saarbrücken žijú spolu v prakticky spoločnom priestore, kde vzhľadom na mestský rozvoj oboch obcí došlo k prepojeniu týchto obcí do takej miery, že v niektorých oblastiach súvislá mestská zástavba nerešpektuje hranicu medzi dvoma predmetnými krajinami.

35.

Za takýchto okolností skutočnosť, že podnikateľ ponúka tovar a/alebo služby v jednej z týchto dvoch obcí, by vzhľadom na samotné priestorové umiestnenie činnosti mohla zodpovedať ponuke, ktorá nevyhnutne smeruje do iného členského štátu, konkrétne do susedného členského štátu, ktorého obce sú súčasťou rozsiahlej mestskej oblasti a vytvárajú tak mestskú aglomeráciu. ( 20 ) Tým chcem povedať, že niekedy vzhľadom na osobitnú okolnosť, že dva členské štáty splývajú do jedného mestského priestoru, činnosti všetkých subjektov prirodzene a spontánne smerujú nielen k obyvateľom štátu, kde má sídlo predajca alebo poskytovateľ služby, ale aj k obyvateľom susedného štátu. V prípade územnej oblasti, v ktorej dôjde k prekročeniu hranice často bez povšimnutia, ťažko možno tvrdiť, že činnosť podnikateľov v uvedenej oblasti „nesmeruje“ na časť mestskej aglomerácie nachádzajúcej sa v susednom členskom štáte.

36.

Podobný záver v nijakom prípade neukladá predajcovi alebo podnikateľovi neprimeranú záťaž, lebo ide o hospodársky subjekt, ktorý pôsobí na jednom mestskom území bez ohľadu na to, že toto územie sa skladá z dvoch členských štátov. Je veľmi pravdepodobné, že predajca alebo podnikateľ hovorí jazykom susedného štátu, hoci je tento jazyk odlišný. V prejednávanom prípade síce medzi oboma členskými štátmi existuje jazykový rozdiel, no nezdá sa, že by to bránilo tomu, aby pán Sabranovic – ako je uvedené v spise – poskytol svojim zákazníkom prostredníctvom svojej internetovej stránky nemecké mobilné telefónne číslo, čo svedčí o tom, že so zákazníkmi, ktorí hovoria po nemecky, sa komunikuje po nemecky, pričom väčšina z nich býva v Saarbrückene.

37.

Rovnako sa domnievam, že v prípade mestskej aglomerácie, o akú pravdepodobne ide v prejednávanej veci, riziko, že predajca alebo poskytovateľ služieb bude žalovaný na súdoch susedného štátu, nepredstavuje neprimeranú záťaž, ktorá by odrádzala od takej obchodnej činnosti, akú vykonáva pán Sabranovic. Dokonca možno povedať, že osobitná právomoc podľa článkov 15 a 16 nariadenia č. 44/2001 pôsobí ako motivácia pre spotrebiteľov z jednej obce, aby uzatvárali zmluvy s obchodníkmi z mestskej oblasti, ktorí majú zaručenú možnosť vybrať si z právomocí stanovených v článku 16 nariadenia č. 44/2001.

38.

V konečnom dôsledku právomoc vyplývajúca z takej situácie, aká bola opísaná vyššie, nemôže byť pre obchodníka alebo podnikateľa ani zďaleka nepredvídateľná. Ako som uviedol vyššie, tento obchodník alebo podnikateľ, ktorý pôsobí na území, ktoré je osobitne začlenené do celku tvoreného dvoma členskými štátmi, si musí plne uvedomovať, že veľká časť, či dokonca väčšina jeho zákazníkov môže mať bydlisko v susednom členskom štáte.

39.

Preto na záver konštatujem, že podľa môjho názoru sa má v prvom rade článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že nevyžaduje existenciu príčinnej súvislosti medzi obchodnou alebo podnikateľskou činnosťou smerovanou do štátu bydliska spotrebiteľa a rozhodnutím spotrebiteľa uzavrieť zmluvu.

40.

Napriek tomu má táto príčinná súvislosť povahu kvalifikovanej indície pri overovaní, či podnikateľská činnosť smeruje do určitého členského štátu. Na účely určenia, že podnikateľská činnosť smeruje do iného členského štátu, sa musí preukázaná neexistencia kvalifikovanej indície, akou je príčinná súvislosť, spravidla vyvážiť existenciou inej alebo iných indícií podobného významu.

41.

Napokon sa domnievam, že pri výklade článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 je dôležitá okolnosť, že obchodná alebo podnikateľská činnosť sa vykonáva v oblasti mestskej aglomerácie, nevyhnutne posúdenej vnútroštátnym súdom. Tento priestorový kontext možno považovať za kvalifikovanú indíciu činnosti smerovanej do určitého členského štátu.

42.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Landgericht Saarbrücken, takto: