–

C. sp. z o.o., v zastúpení: M. Mioduszewski, Z. Ochońska‑Borowska a J. Sroczyński, radcowie prawni,

–

Prokurator Prokuratury Regionalnej w Warszawie, v zastúpení: M. Dejak,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna a S. Żyrek, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: K. Herrmann, P. Stancanelli a P. J. O. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2, článku 6 ods. 1 a 3 a článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami S. S.A. a C. sp. z o.o. vo veci zákonnosti prémií prijatých spoločnosťou C. v rámci plnenia obchodnej rámcovej zmluvy.

3

Článok 2 ZEÚ stanovuje:

„[Európska ú]nia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.“

4

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ stanovuje:

„Členské štáty ustanovia v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany.“

5

Podľa článku 47 Charty:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom [vopred – neoficiálny preklad] zriadeným zákonom. …

…“

6

Článok 47 ods. 1 ustawa Kodeks postępowania cywilnego (Občiansky súdny poriadok) zo 17. novembra 1964 (Dz. U. č. 43, položka 296), v konsolidovanom znení (Dz. U. z roku 2019, položka 1460) (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“), stanovuje:

„Na prvom stupni súdneho konania veci prejednáva samosudca, ak osobitný predpis neustanovuje inak.“

7

Podľa článku 379 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku:

„Konanie je neplatné…, ak zloženie súdu, na ktorom prebieha konanie, nie je v súlade so zákonom alebo ak sa na prejednaní veci zúčastnil sudca vylúčený zo zákona.“

8

Článok 386 ods. 2 tohto poriadku stanovuje:

„Ak je konanie vyhlásené za neplatné, súd druhého stupňa zruší napadnutý rozsudok, zruší konanie v časti, v ktorej je neplatné, a vráti vec súdu prvého stupňa.“

9

Ustawa Prawo o ustroju sądów powszechnych (zákon o organizácii všeobecných súdov) z 27. júla 2001 (Dz. U. č. 98, položka 1070), v konsolidovanom znení (Dz. U. z roku 2019, položka 52), v znení ustawa o zmianie ustawy – Prawo o ustroju sądów powszechnych, ustawy o Sądzie Najwyższym oraz niektórych innych ustaw (zákon, ktorým sa mení zákon o organizácii všeobecných súdov, zákon o Najvyššom súde a niektoré ďalšie zákony) z 20. decembra 2019 (Dz. U. z roku 2020, položka 190) (ďalej len „zákon o všeobecných súdoch“ a „zákon z 20. decembra 2019“), v článku 45 stanovuje:

„1.   Sudcu alebo justičného čakateľa môže vo funkcii nahradiť sudca alebo justičný čakateľ toho istého súdu alebo sudca pridelený podľa článku 77 ods. 1 alebo 8.

2.   Nahradenie uvedené v odseku 1 môže byť výsledkom opatrenia predsedu oddelenia alebo predsedu súdu, prijatého na žiadosť sudcu alebo justičného čakateľa alebo z vlastného podnetu, aby sa zabezpečil riadny priebeh konania.“

10

Článok 47a zákona o všeobecných súdoch stanovuje:

„1.   Veci sa sudcom a justičným čakateľom prideľujú náhodným výberom podľa osobitných kategórií vecí s výnimkou pridelenia vecí službukonajúcemu sudcovi.

2.   Veci sa prideľujú rovnomerne podľa konkrétnych kategórií, pokiaľ nebol ich podiel znížený z dôvodu zastávanej funkcie, účasti na prideľovaní vecí inej kategórie alebo z iných dôvodov stanovených zákonom.“

11

Článok 47b tohto zákona stanovuje:

„1.   K zmene zloženia súdu môže dôjsť len vtedy, ak súd nemôže rozhodovať vo veci vo svojom súčasnom zložení alebo ak existuje trvalá prekážka, ktorá bráni súdu vo veci rozhodovať vo svojom súčasnom zložení. Ustanovenia článku 47a sa uplatňujú primerane.

2.   Ak je vo veci potrebné prijať opatrenia, najmä ak to vyžadujú osobitné predpisy alebo je to odôvodnené riadnym priebehom konania, a ak tak nemôže urobiť súd v zložení, ktorému bola vec pridelená, opatrenia prijme súd v zložení určenom v súlade s plánom zastupovania, a ak sa na opatrenia nevzťahuje plán zastupovania, v zložení určenom v súlade s článkom 47a.

3.   Rozhodnutia vo veciach uvedených v odsekoch 1 a 2 prijíma predseda súdu alebo ním poverený sudca.“

12

Zákonom z 20. decembra 2019 bol do článku 55 zákona o všeobecných súdoch doplnený odsek 4 v tomto znení:

„Sudcovia môžu rozhodovať vo všetkých veciach na mieste, na ktoré sú pridelení, a tiež na iných súdoch vo veciach stanovených zákonom (príslušnosť sudcu). Ustanovenia týkajúce sa prideľovania vec a vytvárania a zmien zloženia súdu neobmedzujú príslušnosť sudcu a nemôžu byť dôvodom na určenie, že zloženie súdu je v rozpore s právnymi predpismi, že súd je nesprávne obsadený alebo že na rozhodovaní sa zúčastňuje osoba, ktorá nemá oprávnenie alebo právomoc rozhodnúť.“

13

V súlade s článkom 8 zákona z 20. decembra 2019 sa článok 55 ods. 4 zákona o všeobecných súdoch má uplatňovať aj na veci začaté alebo skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona z 20. decembra 2019.

14

Rozporządzenie Ministra Sprawiedliwości Regulamin urzędowania sądów powszechnych (nariadenie ministra spravodlivosti o Rokovacom poriadku všeobecných súdov) z 23. decembra 2015 (Dz. U. z roku 2015, položka 2316) (ďalej len „Rokovací poriadok všeobecných súdov“), uplatniteľný v spore vo veci samej, v článku 43 ods. 1 stanovoval:

„Veci sa prideľujú sudcom spravodajcom (sudcom a justičným čakateľom) náhodným výberom podľa stanoveného rozdelenia činností prostredníctvom IT nástroja na základe generátora náhodných čísel, osobitne pre každý register, zoznam alebo iné záznamové zariadenie, pokiaľ ustanovenia tohto rokovacieho poriadku nestanovujú iné pravidlá prideľovania. …“

15

Článok 52b Rokovacieho poriadku všeobecných súdov stanovoval:

„1.   V tabuľke zastupovania sú uvedení náhradníci (sudcovia, justiční čakatelia a porotcovia) pre každý pracovný deň.

2.   V tabuľke služieb sú uvedení službukonajúci sudcovia a justiční čakatelia pre každý deň.

3.   Tabuľky zastupovania a služieb určujú počet náhradníkov a službukonajúcich [sudcov a justičných čakateľov] podľa časového obdobia, podľa oddelenia alebo podľa druhu vecí pridelených náhradníkom a službukonajúcim [sudcom a justičným čakateľom], ako aj poradie, v akom sa vykonáva zastupovanie, a veci pridelené službukonajúcim [sudcom a justičným čakateľom], ak sú viacerí [sudcovia a justiční čakatelia] náhradníkmi a službukonajúcimi [sudcami a justičnými čakateľmi].

…“

16

Článok 52c Rokovacieho poriadku všeobecných súdov stanovoval:

„1.   V prípade neprítomnosti sudcu spravodajcu na pojednávaní predseda oddelenia zruší pojednávanie, ak je možné o tom informovať dotknuté osoby, pokiaľ si riadny priebeh konania jednoznačne nevyžaduje, aby sa pojednávanie uskutočnilo.

2.   Vec, v súvislosti s ktorou nebolo pojednávanie zrušené, prejedná náhradný sudca, ako je stanovené v pláne zastupovania na príslušný deň. Ak sa náhradník nemohol náležite pripraviť alebo ak si preskúmanie veci týmto náhradníkom vyžaduje, aby sa podstatná časť konania znovu otvorila, predseda oddelenia rozhodne o zrušení pojednávania. …

…“

17

Ustawa o zwalczeniu nieuczciwej konkurencji (zákon o boji proti nekalej súťaži) zo 16. apríla 1993 (konsolidované znenie, Dz. U. z roku 2022, položka 1233), v článku 15 ods. 1 bode 4 stanovuje:

„K nekalému súťažnému konaniu dochádza vtedy, ak sa iným podnikateľom bráni v prístupe na trh, najmä… vyberaním iných poplatkov ako obchodnej marže za prijatie tovaru na predaj.“

18

Dňa 27. apríla 2018 iniciovala spoločnosť S. obchodný spor na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko). Ako postupník pohľadávky voči spoločnosti C. pôsobiacej v oblasti maloobchodného predaja sa domáha, aby bola tejto poslednej uvedenej spoločnosti uložená povinnosť zaplatiť sumu 4572648 poľských zlotých (PLN) (približne 1045000 eur), ktorá zodpovedá peňažným prémiám z obratu dosiahnutého v danom účtovnom období (nezaplatené marže), ktoré boli neoprávnene prijaté spoločnosťou C. v rámci rámcovej obchodnej zmluvy uzavretej s postupcom a ktorá sa týka dodania tovaru na účely jeho ďalšieho predaja. Podľa spoločnosti S. bolo prijatie týchto prémií v rozpore s článkom 15 ods. 1 bodom 4 zákona o boji proti nekalej súťaži, pretože predstavovali „iné poplatky ako obchodnú maržu za prijatie tovaru na predaj“ v zmysle tohto ustanovenia.

19

Táto vec bola pridelená XVI. obchodnému oddeleniu tohto súdu a na základe systému náhodného prideľovania vecí bola pridelená sudkyni E. T., podpredsedníčke tohto oddelenia, ktorá rozhodovala ako samosudkyňa.

20

Z dôvodu, že sudkyňa E. T. bola 25. marca 2019, v deň pojednávania v uvedenej veci, neprítomná z dôvodu dovolenky schválenej na jej žiadosť, predsedníčka XVI. obchodného oddelenia uvedeného súdu poverila sudkyňu J. K., ktorá mala v ten deň službu, na vedenie pojednávania, a vec jej tak bola pridelená.

21

Rozsudkom zo 16. septembra 2019 vyhláseným sudkyňou J. K. rozhodujúcou ako samosudkyňa Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) bol návrh spoločnosti S. zamietnutý.

22

Spoločnosť S. podala 27. októbra 2019 odvolanie na Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava, Poľsko), ktorý je vnútroštátnym súdom.

23

V rámci tohto odvolania sa spoločnosť S. dovolávala neplatnosti konania na súde prvého stupňa na základe článku 379 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že zloženie súdu je v rozpore so zákonom pre porušenie zásady konštantného zloženia súdu, keďže pojednávanie viedol a rozsudok vydal iný sudca, než ktorému bola vec pôvodne pridelená.

24

Vnútroštátny súd po tom, čo na základe dokazovania alebo overenia preskúmal riadny priebeh konania pred súdom prvého stupňa, nadobudol presvedčenie, že k nahradeniu sudkyne E. T. sudkyňou J. K. došlo za podmienok, ktoré porušujú zásadu konštantného zloženia súdu stanovenú vnútroštátnym právom. Tento súd sa totiž domnieva, že dôvod nahradenia sudkyne E. T. je v rozpore s článkom 47b zákona o všeobecných súdoch. Okrem toho uvádza, že neboli splnené všetky potrebné formálne náležitosti súvisiace s takýmto nahradením, pričom má podozrenie, že súd prvého stupňa pozmenil niektoré dokumenty v snahe tieto nezrovnalosti dodatočne napraviť.

25

Vnútroštátny súd nepozná dôvody tohto nahradenia, ktoré považuje za protiprávne, pričom poznamenáva, že uplatnenie takéhoto postupu by mohlo viesť k presúvaniu pridelenia pomerne veľkého počtu vecí od jedného sudcu k druhému.

26

Zdôrazňuje tiež, že „teoreticky“ nie je vylúčené, že zloženie súdu rozhodujúceho ako samosudca môže byť v citlivých veciach zámerne zmenené postupom tak, že sudca, ktorému bola vec pôvodne náhodne pridelená, vytýči pojednávanie na deň, keď bude na vlastnú žiadosť čerpať dovolenku, pričom jeho absencia v deň pojednávania sa využije na to, že ho nahradí sudca, ktorý je na tento deň uvedený v tabuľke náhradníkov a službukonajúcich sudcov a ktorého meno môže byť známe vopred.

27

Vnútroštátny súd napokon uvádza uznesenia Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko), podľa ktorých môže zloženie súdu v rozpore s ustanoveniami vnútroštátneho práva o prideľovaní vecí a o vytvorení a zmene zloženia súdu predstavovať dôvod neplatnosti konania podľa článku 379 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.

28

Pripomína však, že akékoľvek preskúmanie v tomto ohľade je v rámci odvolania od zavedenia článku 55 ods. 4 zákona o všeobecných súdoch zakázané.

29

Za týchto podmienok Sąd Apelacyjny w Warszawie (Odvolací súd Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

30

Prokurátor krajskej prokuratúry vo Varšave (ďalej len „prokurátor krajskej prokuratúry“) tvrdí, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný, pretože z uznesenia vnútroštátneho súdu nevyplýva, že konanie vo veci samej má súvislosť s právom Únie. Spolu so žalovanou vo veci samej sa domnievajú, že položené otázky sa týkajú výkladu ustanovení vnútroštátneho práva upravujúcich organizáciu súdneho systému členského štátu, ktoré sa týkajú postupu pri prideľovaní vecí a zmeny rozhodovacieho zloženia, najmä pokiaľ ide o určenie, či porušenie týchto ustanovení môže viesť k neplatnosti konania podľa článku 379 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa prokurátora krajskej prokuratúry takéto otázky, rovnako ako každá otázka týkajúca sa organizácie a fungovania štátnych orgánov, patrí do výlučnej právomoci štátu. Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá členským štátom povinnosť dosiahnuť cieľ, a to vytvorenie súboru ustanovení zaručujúcich účinnú súdnu ochranu, pričom však z neho nemožno vyvodiť normy týkajúce sa určitej organizácie súdnictva.

31

V tejto súvislosti, pokiaľ sa prokurátor krajskej prokuratúry a žalovaný v konaní vo veci samej v skutočnosti snažia týmito argumentmi spochybniť právomoc Súdneho dvora, treba pripomenúť, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, stále platí, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Únie (rozsudok zo 7. septembra 2023, Asociaţia Forumul Judecătorilor din România, C‑216/21, EU:C:2023:628, bod 45 a citovaná judikatúra).

32

Pokiaľ ide o pôsobnosť článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že toto ustanovenie sa týka „oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, bez ohľadu na okolnosti, za akých členské štáty uplatňujú toto právo v zmysle článku 51 ods. 1 Charty (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 33, ako aj citovaná judikatúra).

33

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa tak má uplatniť najmä voči všetkým vnútroštátnym orgánom spôsobilým rozhodovať ako súd v otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie, a teda spadajúcich do oblastí, na ktoré sa vzťahuje toto právo (rozsudok z 26. marca 2020, Miasto Łowicz a Prokurator Generalny, C‑558/18 a C‑563/18, EU:C:2020:234, bod 34, ako aj citovaná judikatúra).

34

Je pritom nepochybné, že v prejednávanej veci ide o takýto prípad, keďže ako uviedla generálna advokátka v bode 29 svojich návrhov, tak súd prvého stupňa, ktorého zákonné zloženie je spochybnené pred vnútroštátnym súdom, ako aj tento súd, ktorému vnútroštátne právo zakazuje preskúmanie tejto zákonnosti, môžu rozhodovať o otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie. Tieto súdy tak musia spĺňať požiadavky vyplývajúce z práva na účinnú súdnu ochranu.

35

Prokurátor krajskej prokuratúry a Európska komisia ďalej tvrdia, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že spor vo veci samej je súčasťou vykonávania práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty, a preto sa článok 47 Charty neuplatní.

36

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ môže Súdny dvor pristúpiť k výkladu práva Únie iba v hraniciach právomocí, ktoré mu boli priznané [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 77, ako aj citovaná judikatúra].

37

Pokiaľ ide o Chartu, jej pôsobnosť v súvislosti s konaním členských štátov je vymedzená v jej článku 51 ods. 1, podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, pričom toto ustanovenie potvrdzuje ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa základné práva zaručené v právnom poriadku Únie majú uplatniť vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, nie však mimo týchto situácií [rozsudok z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, bod 78, ako aj citovaná judikatúra].

38

V prejednávanej veci, pokiaľ ide konkrétnejšie o článok 47 Charty, treba konštatovať, že spor, z ktorého vychádza konanie vo veci samej, nesúvisí s ustanovením práva Únie. Návrh na uloženie povinnosti žalovanej vo veci samej sa totiž zakladá výlučne na ustanovení vnútroštátneho práva. Vnútroštátny súd navyše neposkytol žiadnu informáciu, ktorá by naznačovala, že spor vo veci samej sa týka výkladu alebo uplatnenia pravidla práva Únie vykonávaného na vnútroštátnej úrovni.

39

Z uvedeného teda vyplýva, že článok 47 Charty sa ako taký v spore vo veci samej neuplatní.

40

Avšak vzhľadom na to, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ ukladá všetkým členským štátom povinnosť stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany najmä v zmysle článku 47 Charty, musí sa posledné uvedené ustanovenie náležite zohľadniť na účely výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. apríla 2021, Repubblika, C‑896/19, EU:C:2021:311, bod 45 a citovanú judikatúru).

41

Prokurátor krajskej prokuratúry ďalej tvrdí, že rozhodnutie o prejudiciálnej otázke nie je potrebné na to, aby vnútroštátny súd mohol vo veci samej rozhodnúť. Tento súd by totiž prekročil svoje právomoci, ak by preskúmal zákonnosť zloženia súdu prvého stupňa. Žalovaná vo veci samej tak tvrdí, že položené otázky sú natoľko všeobecné, že odpoveď Súdneho dvora by neumožnila rozptýliť pochybnosti o právnom probléme týkajúcom sa vzťahu medzi pravidlami prideľovania veci sudcovi a neplatnosťou konania na prvom stupni v rámci sporu vo veci samej.

42

Na jednej strane však treba uviesť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka práve otázky, či právo Únie bráni tomu, aby sa vnútroštátnemu súdu zakázalo preskúmať zákonnosť zloženia súdu prvého stupňa, čo si vyžaduje výklad tohto práva, a najmä článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, a tak preskúmanie námietky, že vnútroštátny súd by prekročil svoje právomoci, sa prekrýva s preskúmaním prejudiciálnych otázok.

43

Na druhej strane treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu vnútroštátneho súdu len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sa mu položili (rozsudok zo 6. júna 2024, INGSTEEL, C‑547/22, EU:C:2024:478, bod 26 a citovaná judikatúra).

44

V prejednávanej veci pritom vnútroštátny súd uvádza, že druh nezrovnalostí, o ktorý ide vo veci samej, so sebou nesie riziko manipulácie s prideľovaním citlivých vecí a že mu ustanovenie vnútroštátneho práva bráni, aby z takýchto nezrovnalostí vyvodil príslušné dôsledky, pričom sa domnieva, že je za týchto podmienok konfrontovaný s otázkou, či sa od uplatnenia tohto ustanovenia musí upustiť, v súlade so svojou povinnosťou neuplatniť pravidlá vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ, ktorá preň vyplýva zo zásady prednosti práva Únie.

45

V rámci týchto úvah vnútroštátny súd z právneho hľadiska dostatočne objasňuje, že požadované rozhodnutie o prejudiciálnej otázke je „nevyhnutné“ na to, aby mu umožnilo „vydanie jeho rozhodnutia“ v prejednávanej veci v zmysle článku 267 ZFEÚ.

46

Napokon, ako tvrdí prokurátor krajskej prokuratúry, treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo stanovuje článok 94 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, vnútroštátny súd neuvádza dôvody, pre ktoré žiada Súdny dvor o výklad článku 2 a článku 6 ods. 1 a 3 ZEÚ.

47

Treba však uviesť, že pokiaľ ide o článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje dostatok podrobných informácií umožňujúcich pochopiť dôvody návrhu na výklad tohto ustanovenia a že vzhľadom na bod 34 tohto rozsudku sú prejudiciálne otázky prípustné v rozsahu, v akom sa týkajú tohto ustanovenia. Toto ustanovenie, ktoré konkretizuje hodnotu právneho štátu uvedenú v článku 2 ZEÚ, pritom zveruje vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru úlohu zaručiť plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu, ktorá osobám podliehajúcim súdnej právomoci z tohto práva vyplýva [rozsudok z 22. februára 2022, RS (Účinok rozhodnutí Ústavného súdu), C‑430/21, EU:C:2022:99, bod 39 a citovaná judikatúra]. Ako teda uviedla generálna advokátka v bode 41 svojich návrhov, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ sa musí vykladať s prihliadnutím na článok 2 ZEÚ.

48

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že v rozsahu, v akom sa návrh na začatie prejudiciálneho konania týka výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ a článkom 47 Charty, má Súdny dvor právomoc o tomto návrhu rozhodnúť a že tento návrh je prípustný.

49

Na úvod treba v prvom rade uviesť, že žalovaná vo veci samej a prokurátor krajskej prokuratúry spochybňujú opis vnútroštátneho práva uvedený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, keďže ho považuje za neúplný a neobjektívny.

50

Pokiaľ ide ďalej o judikatúru Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), zatiaľ čo vnútroštátny súd poukazuje na rozhodnutia, podľa ktorých porušenie zásady konštantného zloženia súdu môže má za následok neplatnosť konania z dôvodu prejednávania veci súdom, ktorého zloženie je v rozpore so zákonnými ustanoveniami podľa článku 379 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, prokurátor krajskej prokuratúry odkazuje na staršie rozhodnutia v opačnom zmysle. Krajský prokurátor tiež tvrdí, že vnútroštátne právo neobsahuje pojem „zjavné porušenie“ ustanovení v oblasti prideľovania vecí a zmeny zloženia súdu, ako je použitý vnútroštátnym súdom, ktorý sa odlišuje od pojmu „obyčajná odchýlka“ od takých ustanovení.

51

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry má výlučne vnútroštátny súd právomoc vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo. Prináleží preto Súdnemu dvoru, aby v rámci rozdelenia právomocí medzi neho a vnútroštátne súdy zohľadnil právny kontext, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho definovalo rozhodnutie vnútroštátneho súdu (rozsudok z 27. januára 2021, Dexia Nederland, C‑229/19 a C‑289/19, EU:C:2021:68, bod 44, ako aj citovaná judikatúra).

52

Z uvedeného vyplýva, že Súdny dvor musí vychádzať z posúdenia vnútroštátneho súdu, podľa ktorého na jednej strane absencia sudkyne súdu prvého stupňa, ktorej bola pridelená vec sama, v deň, na ktorý bolo vytýčené pojednávanie, z dôvodu dovolenky schválenej na jej žiadosť, nepredstavovala za okolností tejto veci dôvod pre jej nahradenie podľa článku 47b ods. 1 zákona o všeobecných súdoch a podľa ktorého by na druhej strane uplatnenie článku 379 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku v zásade malo viesť k vyhláseniu neplatnosti konania na prvom stupni z dôvodu tejto nezrovnalosti, pričom je však nesporné, že tomu bráni článok 55 ods. 4 tohto zákona.

53

V druhom rade žalovaná vo veci samej a prokurátor krajskej prokuratúry v podstate tvrdia, že pravidlá vnútroštátneho práva týkajúce sa prideľovania vecí a zmeny zložení súdu sú ustanoveniami administratívnej povahy, ktorých cieľom je zabezpečiť spravodlivé rozdelenie pracovného zaťaženia medzi členov súdu. Tieto pravidlá svojou povahou nemôžu viesť k ovplyvňovaniu zvonku.

54

Treba však poznamenať, že požiadavka nezávislosti súdov, ktorá vyplýva z práva Únie, sa týka nielen neprimeraných vplyvov, ktoré môžu vykonávať zákonodarná a výkonná moc, ale aj tých, ktoré môžu pochádzať z dotknutého súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, bod 54).

55

Vnútroštátny súd pritom konštatoval existenciu vážneho rizika, že porušenia vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa prerozdeľovania vecí môžu mať za cieľ umožniť určitému sudcovi rozhodnúť v konkrétnej veci alebo v určitom type vecí. Za týchto podmienok, ako uviedla generálna advokátka v bode 48 svojich návrhov, pochybnosti, ktoré takto vyjadril vnútroštátny súd, postačujú na to, aby sa otázky týkajúce sa uplatnenia týchto pravidiel považovali za otázky, ktoré musia byť posúdené vzhľadom na požiadavky vyplývajúce z práva Únie, ktoré sa týkajú záruky nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom.

56

Svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ a článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré za každých okolností bráni odvolaciemu súdu preskúmať, či k prerozdeleniu veci tomu zloženiu súdu, ktoré v tejto veci rozhodlo na prvom stupni, nedošlo v rozpore s vnútroštátnymi pravidlami týkajúcimi sa prerozdelenia vecí v rámci súdov.

57

Treba pripomenúť, že každý členský štát má podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ zabezpečiť, aby orgány, ktoré v zmysle definovanom právom Únie ako „súdne orgány“ môžu rozhodovať o otázkach týkajúcich sa jeho uplatňovania alebo výkladu, a z tohto dôvodu patria do jeho systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje toto právo, spĺňali požiadavky účinnej súdnej ochrany, vrátane požiadavky nezávislosti (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, bod 47, ako aj citovaná judikatúra).

58

Na zabezpečenie toho, aby takýto súd bol schopný zabezpečiť takú účinnú súdnu ochranu, je v prvom rade dôležité zachovanie jeho nezávislosti, ako to potvrdzuje článok 47 druhý odsek Charty, ktorý medzi požiadavkami súvisiacimi so základným právom na účinný prostriedok nápravy uvádza prístup k „nezávislému“ súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i., C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:931, bod 65, ako aj citovanú judikatúru).

59

Táto požiadavka nezávislosti súdov, ktorá je inherentnou súčasťou výkonu úlohy rozhodovať ako súd, patrí do podstaty práva na účinnú súdnu ochranu a základného práva na spravodlivý proces, ktoré má zásadný význam ako záruka ochrany všetkých práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, a zachovania spoločných hodnôt členských štátov uvedených v článku 2 ZEÚ, najmä hodnoty právneho štátu (rozsudok zo 16. novembra 2021, Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim a i., C‑748/19 až C‑754/19, EU:C:2021:931, bod 66, ako aj citovaná judikatúra).

60

Uvedená požiadavka nezávislosti má dva aspekty. Prvý, vonkajší aspekt vyžaduje, aby dotknutý orgán vykonával svoje úlohy samostatne, nikomu hierarchicky nepodliehal, ani nebol nikomu podriadený a od nikoho neprijímal príkazy alebo inštrukcie bez ohľadu na ich pôvod, čím je chránený pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť nezávislosť rozhodovania jeho členov a ovplyvniť ich rozhodnutia. Druhý, vnútorný aspekt súvisí s pojmom „nestrannosť“ a týka sa rovnakého odstupu od účastníkov konania a ich jednotlivých záujmov vo vzťahu k predmetu sporu. Tento aspekt vyžaduje rešpektovanie objektívnosti a neexistenciu akéhokoľvek záujmu na vyriešení sporu okrem striktného uplatnenia právneho predpisu (rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, body 50 a 51, ako aj citovaná judikatúra).

61

Ako bolo pripomenuté v bode 54 tohto rozsudku, hoci „vonkajšia“ zložka nezávislosti má v podstate za cieľ zachovať nezávislosť súdov od zákonodarnej a výkonnej moci v súlade so zásadou deľby moci, ktorou sa vyznačuje fungovanie právneho štátu, jej cieľom je aj ochrana sudcov pred neprimeranými vplyvmi pochádzajúcimi zvnútra dotknutého súdu.

62

Treba tiež zdôrazniť, že výkon sudcovskej funkcie musí byť chránený nielen pred akýmkoľvek priamym vplyvom vo forme pokynov, ale aj pred formami vplyvu, ktoré sú viac nepriame a ktoré by mohli ovplyvniť súdne rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, bod 53, ako aj citovanú judikatúru).

63

V druhom rade článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vyžaduje tiež existenciu súdu „zriadeného zákonom“ vzhľadom na neoddeliteľné väzby, ktoré existujú medzi zárukami nezávislosti a nestrannosti sudcov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2024, Hann‑Invest a i., C‑554/21, C‑622/21 a C‑727/21, EU:C:2024:594, bod 55, ako aj citovanú judikatúru).

64

Navyše odkaz na „súd zriadený zákonom“, ktorý sa nachádza aj v článku 47 druhom odseku Charty, odráža najmä zásadu právneho štátu a týka sa nielen právneho základu samotnej existencie súdu, ale aj zloženia súdu v každej veci, ako aj každého iného ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorého nedodržanie spôsobuje protiprávnosť účasti jedného alebo viacerých sudcov na preskúmaní veci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. marca 2022, Getin Noble Bank, C‑132/20, EU:C:2022:235, bod 121 a citovanú judikatúru).

65

Napokon možnosť overiť, či boli tieto záruky dodržané, je nevyhnutná pre dôveru, ktorú musia súdy demokratickej spoločnosti vzbudzovať u osoby podliehajúcej súdnej právomoci. Súdny dvor tak rozhodol, že preskúmanie dodržania požiadavky, aby každý súd svojím zložením predstavoval nezávislý a nestranný súd vopred zriadený zákonom, je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorej dodržiavanie vyžaduje verejný poriadok [pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, EU:C:2008:375, bod 46, ako aj z 8. mája 2024, Asociația Forumul Judecătorilor din Români (Združenia sudcov a prokurátorov), C‑53/23, EU:C:2024:388, bod 55 a citovanú judikatúru]. Takéto preskúmanie sa musí vykonať ex offo v rámci preskúmania odvolania, ak v tejto súvislosti vznikne vážna pochybnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. marca 2020, Preskúmanie Simpson/Rada a HG/Komisia, C‑542/18 RX‑II a C‑543/18 RX‑II, EU:C:2020:232, body 57 a 58).

66

Účinnú súdnu ochranu totiž nemožno zaručiť, ak nie je možné na návrh účastníka konania, alebo v prípade vážnych pochybností, ex offo preskúmať súdom, či boli dodržané pravidlá, ktoré súdu priznávajú postavenie „nezávislého a nestranného súdu vopred zriadeného zákonom“, a v prípade ich nedodržania prípadne daný postup sankcionovať, inak by mohli byť porušované bez akýchkoľvek z toho plynúcich dôsledkov. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že samotná existencia účinného súdneho preskúmavania na účely dodržania ustanovení práva je súčasťou pojmu „právny štát“ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2020, Bank Refah Kargaran/Rada, C‑134/19 P, EU:C:2020:793, bod 36 a citovanú judikatúru).

67

Ak teda členský štát príjme právne ustanovenia týkajúce sa zloženia súdu zasadajúceho v každej veci a prerozdeľovania vecí, článok 19 ods. 2 ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ a článkom 47 Charty vyžaduje, aby dodržiavanie týchto pravidiel mohlo byť predmetom súdneho preskúmania.

68

Z uvedeného vyplýva, že za nezlučiteľnú s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ treba považovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá bráni odvolacím súdom preskúmať dodržiavanie vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa prerozdelenia vecí v rámci súdov alebo zmeny zloženia súdov s cieľom určiť, či zloženie súdu, ktoré rozhodovalo na prvom stupni, je nezávislým a nestranným súdom vopred zriadeným zákonom, pričom týmto odvolacím súdom za každých okolností zakazuje, aby prípadne vyhlásili neplatnosť konania na prvom stupni, ak bolo toto konanie ukončené rozsudkom vydaným zložením súdu, ktorému bola vec prerozdelená alebo ktorého zloženie bolo zmenené v rozpore s týmito pravidlami.

69

Okrem toho treba uviesť, že po podaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rámci žaloby o nesplnenie povinnosti podanej proti Poľskej republike v osobitnom kontexte, keď tento členský štát naliehavo prijal rôzne procesné ustanovenia v reakcii na sériu návrhov na začatie prejudiciálneho konania predložených rôznymi poľskými súdmi, pokiaľ ide o súlad rôznych legislatívnych zmien, ktoré ovplyvnili organizáciu súdnictva v Poľsku, s právom Únie, Súdny dvor v bodoch 226 a 227 rozsudku z 5. júna 2023, Komisia/Poľsko (Nezávislosť a súkromný život sudcov) (C‑204/21, EU:C:2023:442), rozhodol, že pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo všeobecnosti bráni takémuto preskúmaniu, konkrétne článok 55 ods. 4 zákona o všeobecných súdoch, je v rozpore s ustanoveniami článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 47 Charty. Z toho vyplýva, že vo veci samej vnútroštátny súd nesmie toto pravidlo uplatniť, ako uviedla generálna advokátka v bode 84 svojich návrhov.

70

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že na prejudiciálne otázky treba odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ a článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré za každých okolností bráni odvolaciemu súdu preskúmať, či k prerozdeleniu veci tomu zloženiu súdu, ktoré v tejto veci rozhodlo na prvom stupni, nedošlo v rozpore s vnútroštátnymi pravidlami týkajúcimi sa prerozdelenia vecí v rámci súdov.

71

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ktoré za každých okolností bráni odvolaciemu súdu preskúmať, či k prerozdeleniu veci tomu zloženiu súdu, ktoré v tejto veci rozhodlo na prvom stupni, nedošlo v rozpore s vnútroštátnymi pravidlami týkajúcimi sa prerozdelenia vecí v rámci súdov.