ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
zo 16. novembra 2021 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právny štát – Nezávislosť súdnictva – Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje možnosť ministra spravodlivosti delegovať sudcov na súdy vyššieho stupňa a odvolať toto delegovanie – Rozhodovacie zloženie senátov v trestných veciach zahŕňajúce aj sudcov delegovaných ministrom spravodlivosti – Smernica (EÚ) 2016/343 – Prezumpcia neviny“
V spojených veciach C‑748/19 až C‑754/19,
ktorých predmetom je sedem návrhov na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaných rozhodnutiami Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) z 2. septembra 2019 (C‑749/19), 16. septembra 2019 (C‑748/19), 23. septembra 2019 (C‑750/19 a C‑754/19), 10. októbra 2019 (C‑751/19) a 15. októbra 2019 (C‑752/19 a C‑753/19) a doručené Súdnemu dvoru 15. októbra 2019, ktoré súvisia s trestnými konaniami proti:
WB (C‑748/19),
XA,
YZ (C‑749/19),
DT (C‑750/19),
ZY (C‑751/19),
AX (C‑752/19),
BV (C‑753/19),
CU (C‑754/19),
za účasti:
Prokuratura Krajowa,
pôvodne
Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim (C‑748/19),
Prokuratura Rejonowa Warszawa‑Żoliborz w Warszawie (C‑749/19),
Prokuratura Rejonowa Warszawa‑Wola w Warszawie (C‑750/19, C‑753/19 a C‑754/19),
Prokuratura Rejonowa w Pruszkowie (C‑751/19),
Prokuratura Rejonowa Warszawa‑Ursynów w Warszawie (C‑752/19),
ako aj Pictura Sp. z o.o. (C‑754/19),
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda K. Lenaerts, predsedovia komôr K. Jürimäe, C. Lycourgos, E. Regan, S. Rodin a I. Jarukaitis (spravodajca), sudcovia J. C. Bonichot, P. G. Xuereb, N. Piçarra, L. S. Rossi a A. Kumin,
generálny advokát: M. Bobek,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– |
Prokuratura Rejonowa w Mińsku Mazowieckim, v zastúpení: J. Ziarkiewicz, ako vyšší prokurátor v Lubline, |
– |
Prokuratura Rejonowa Warszawa‑Żoliborz w Warszawie, Prokuratura Rejonowa Warszawa‑Wola w Warszawie, Prokuratura Rejonowa w Pruszkowie a Prokuratura Rejonowa Warszawa‑Ursynów w Warszawie, v zastúpení: A. Szeliga a F. Wolski, ako vyšší prokurátori vo Varšave, |
– |
poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca, |
– |
Európska komisia, v zastúpení: K. Herrmann, P. J. O. Van Nuffel, R. Troosters a H. Krämer, splnomocnení zástupcovia, |
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 20. mája 2021,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 |
Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ, ako aj článku 6 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 65, 2016, s. 1) v spojení s odôvodnením 22 tejto smernice. |
2 |
Tieto návrhy boli podané v rámci trestných konaní začatých proti WB (C‑748/19), XA a YZ (C‑749/19), DT (C‑750/19), ZY (C‑751/19), AX (C‑752/19), BV (C‑753/19) a CU (C‑754/19). |
Právny rámec
Právo Únie
3 |
Odôvodnenie 22 smernice 2016/343 znie takto: „Dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočíva na prokuratúre a v prípade akýchkoľvek pochybností by sa malo rozhodnúť v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby. Prezumpcia neviny by sa porušila, ak by sa dôkazné bremeno prenieslo z prokuratúry na obhajobu bez toho, aby tým boli dotknuté úradné vyšetrovacie právomoci súdu, nezávislosť súdnej moci pri posudzovaní viny podozrivej alebo obvinenej osoby a používanie skutkových domnienok alebo právnych domnienok týkajúcich sa trestnej zodpovednosti podozrivej alebo obvinenej osoby. Takéto domnienky by mali byť primerane limitované, pričom sa zohľadní závažnosť veci a dodrží sa právo na obhajobu a použité prostriedky by mali byť primerané sledovanému zákonnému cieľu. Takéto domnienky by mali byť vyvrátiteľné a v každom prípade by sa mali použiť len vtedy, ak je dodržané právo na obhajobu.“ |
4 |
Článok 6 tejto smernice s názvom „Dôkazné bremeno“ stanovuje: „1. Členské štáty zabezpečia, aby dôkazné bremeno pri zisťovaní viny podozrivých a obvinených osôb spočívalo na prokuratúre. Tým nie je dotknutá povinnosť sudcu ani príslušného súdu hľadať usvedčujúce aj oslobodzujúce dôkazy ani právo obhajoby predkladať dôkazy v súlade s platným vnútroštátnym právom. 2. Členské štáty zabezpečia, aby sa v prípade akýchkoľvek pochybností o vine rozhodlo v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby, a to aj vtedy, keď súd posudzuje otázku, či by daná osoba mala byť oslobodená.“ |
Poľské právo
Zákon o prokuratúre
5 |
Podľa § 1 ods. 2 ustawa Prawo o prokuraturze (zákon o prokuratúre) z 28. januára 2016 (Dz. U. z roku 2016, položka 177) v znení uplatniteľnom v sporoch vo veci samej má na prokuratúre najvyššie postavenie generálny prokurátor a funkciu generálneho prokurátora zastáva minister spravodlivosti. |
6 |
V súlade s § 13 ods. 2 tohto zákona je generálny prokurátor nadriadeným riadnych prokurátorov a prokurátorov Instytut Pamięci Narodowej (Inštitút pamäti národa, Poľsko). |
Zákon o organizácii všeobecných súdov
7 |
Podľa § 47a ods. 1 ustawa Prawo o ustroju sądów powszechnych (zákon o organizácii všeobecných súdov) z 27. júla 2001, v znení účinnom v čase sporov vo veci samej (Dz. U. z roku 2019, položka 52) (ďalej len „zákon o organizácii všeobecných súdov“), sa veci prideľujú sudcom a prísediacim žrebovaním. |
8 |
Podľa § 47b ods. 1 tohto zákona zmenu zloženia súdu možno pripustiť len v prípade, že vec nie je možné prejednať v jeho súčasnom zložení, alebo ak existuje trvalá prekážka preskúmania veci v jeho súčasnom zložení. V takomto prípade sa uplatní § 47a týkajúci sa opätovného pridelenia veci. § 47b ods. 3 uvedeného zákona uvádza, že rozhodnutie o zmene zloženia súdu prijíma predseda súdu alebo ním poverený sudca. |
9 |
§ 77 zákona o organizácii všeobecných súdov stanovuje: „1. Minister spravodlivosti môže delegovať sudcu s jeho súhlasom, aby vykonával povinnosti sudcu alebo administratívne úlohy:
… 4. Ak je sudca na základe odseku 1 bodov 2 až 2b a odseku 2a delegovaný na neurčitú dobu, jeho delegovanie je možné odvolať alebo dotknutá osoba môže z miesta, na ktoré bola delegovaná, odstúpiť, pričom je potrebné to oznámiť tri mesiace vopred. V iných prípadoch delegovania sudcu nie je v prípade odvolania delegovania alebo odstúpenia potrebné predchádzajúce oznámenie.“ |
10 |
Podľa § 112 ods. 3 tohto zákona minister spravodlivosti vymenúva Rzecznik Dyscyplinarny Sędziów Sądów powszechnych (disciplinárny úradník vo veciach sudcov všeobecných súdov, Poľsko) (ďalej len „disciplinárny úradník“), ako aj jeho dvoch zástupcov na funkčné obdobie štyroch rokov, ktoré možno obnoviť. Poľské právo nestanovuje kritériá, na základe ktorých sa majú tieto vymenovania vykonať. |
Trestný poriadok
11 |
Podľa § 29 ods. 1 kodeks postępowania karnego (Trestný poriadok): „Na pojednávaní o odvolaní a kasačnom opravnom prostriedku rozhoduje súd zložený z troch sudcov, ak zákon nestanovuje inak.“ |
12 |
Podľa § 519 toho istého Trestného poriadku môže byť konečný rozsudok odvolacieho súdu, ktorým sa konanie končí, predmetom kasačného opravného prostriedku. |
13 |
§ 439 ods. 1 tohto Trestného poriadku znie: „Bez ohľadu na obmedzenia žaloby a vznesené dôvody, ako aj na vplyv pochybenia na obsah rozhodnutia, odvolací súd zruší na zasadnutí napadnuté rozhodnutie, ak:
…“ |
14 |
Podľa § 523 ods. 1 Trestného poriadku možno kasačný opravný prostriedok podať len na základe pochybení uvedených v § 439 tohto Trestného poriadku alebo na základe iného zjavného porušenia práva, ak toto porušenie mohlo mať značný vplyv na obsah rozhodnutia. |
Spory vo veci samej a prejudiciálne otázky
15 |
Tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania podal Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) v rámci preskúmania siedmich trestných vecí, ktoré boli pridelené jeho 10. oddeleniu odvolaní v trestných veciach. |
16 |
V prvom rade má vnútroštátny súd pochybnosti o súlade rozhodovacích zložení senátov, ktoré majú rozhodovať o týchto veciach, s článkom 19 ods. 1 druhým pododsekom ZEÚ vzhľadom na prítomnosť sudcu delegovaného na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti podľa § 77 ods. 1 zákona o organizácii všeobecných súdov, pričom tento delegovaný sudca môže v niektorých uvedených veciach pochádzať aj z okresného súdu, teda zo súdu nižšieho stupňa. |
17 |
Vnútroštátny súd vysvetľuje, že pravidlá týkajúce sa delegovania sudcov poskytujú ministrovi spravodlivosti, ktorý je tiež generálnym prokurátorom, nadriadeným najmä vo vzťahu k riadnym prokurátorom, prostriedky na významné ovplyvňovanie zloženia trestného súdu. Minister spravodlivosti totiž tým, že deleguje sudcu na súd vyššieho stupňa na základe kritérií, ktoré nie sú oficiálne známe, a bez toho, aby rozhodnutie o delegovaní mohlo byť predmetom súdneho preskúmania, môže kedykoľvek odvolať toto delegovanie, pričom takéto odvolanie nepodlieha vopred stanoveným právnym kritériám a nemusí byť odôvodnené. Vnútroštátny súd napokon zdôrazňuje, že možnosť, aby takéto odvolanie podliehalo súdnemu preskúmaniu, je neistá. Tieto skutočnosti by pritom umožňovali ministrovi spravodlivosti uplatňovať dvojitý vplyv na delegovaných sudcov rozhodovacích zložení senátov, akými sú zloženia senátov, ktoré majú rozhodovať o sporoch vo veci samej. Na jednej strane tým, že sudcu deleguje na súd vyššieho stupňa, môže ho „odmeniť“ za jeho činnosť vykonávanú v predchádzajúcich funkciách, či dokonca formulovať určité očakávania, pokiaľ ide o spôsob rozhodovania tohto sudcu v budúcnosti, pričom toto delegovanie predstavuje náhradu za povýšenie. Na druhej strane tým, že jeho delegovanie odvolá, môže delegovaného sudcu „sankcionovať“ za to, že prijal súdne rozhodnutie, s ktorým minister spravodlivosti nesúhlasí, pričom vnútroštátny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje najmä značné skutočné riziko, že k takejto sankcii dôjde, ak sa dotknutý súd rozhodne podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo vylúčiť uplatnenie poľského práva, ktoré je v rozpore s právom Únie. Takýto systém teda delegovaných sudcov podnecuje k tomu, aby rozhodovali v súlade s vôľou ministra spravodlivosti – aj keď táto vôľa nie je výslovne vyjadrená – čo v konečnom dôsledku porušuje právo obvinenej osoby na spravodlivý proces, pričom toto právo je jedným z prejavov zásady účinnej súdnej ochrany. |
18 |
V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta za predpokladu, že rozsudky, ktoré majú byť vydané v sporoch vo veci samej, budú predmetom kasačného opravného prostriedku na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd, Poľsko), na zlučiteľnosť rozhodovacieho zloženia trestného senátu tohto posledného uvedeného súdu s článkom 19 ods. 1 druhým odsekom ZEÚ. |
19 |
V treťom rade sa vnútroštátny súd pýta, či vzhľadom na tento kontext vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej porušuje prezumpciu neviny vyplývajúcu zo smernice 2016/343. |
20 |
Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky, ktoré sú v každej z vecí C‑748/19 až C‑754/19 formulované rovnako:
|
Konanie na Súdnom dvore
21 |
Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 25. októbra 2019 boli veci C‑748/19 až C‑754/19 spojené na spoločné konanie na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj rozsudku. |
22 |
Dňa 30. júla 2020 Súdny dvor zaslal vnútroštátnemu súdu žiadosť o informácie týkajúcu sa skutkového a právneho rámca sporov vo veci samej. Dňa 3. septembra 2020 vnútroštátny súd na túto žiadosť odpovedal. |
O návrhu na prejednanie vecí v skrátenom konaní
23 |
Vo svojom vnútroštátnom rozhodnutí vnútroštátny súd navrhol Súdnemu dvoru, aby boli predmetné veci prejednané v skrátenom konaní podľa článku 105 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Na podporu svojich návrhov uviedol v podstate rovnaké dôvody, ako sú tie, pre ktoré sa rozhodol podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania. |
24 |
Článok 105 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovuje, že na návrh vnútroštátneho súdu alebo výnimočne i bez návrhu môže predseda Súdneho dvora, ak si povaha veci vyžaduje jej prejednanie bez zbytočného odkladu, po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodnúť, že prejudiciálne konanie prebehne v skrátenom konaní. |
25 |
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že také skrátené konanie predstavuje procesný nástroj určený na riešenie mimoriadne naliehavej situácie [rozsudok z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 48 ako aj citovaná judikatúra]. |
26 |
V prejednávanej veci predseda Súdneho dvora 2. decembra 2019 po vypočutí sudcu spravodajcu a generálneho advokáta rozhodol, že nie je opodstatnené vyhovieť návrhom na prejednanie veci v skrátenom konaní. Na jednej strane totiž vnútroštátny súd neuviedol osobitné dôvody, ktoré by vyžadovali, aby sa o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania rozhodlo bez zbytočného odkladu. Na druhej strane skutočnosť, že konania vo veci samej patria do trestného práva, sama osebe neodôvodňuje ich zrýchlené prejednanie. |
O návrhu na opätovné otvorenie ústnej časti konania
27 |
Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 30. júna 2021 poľská vláda požiadala o opätovné otvorenie ústnej časti konania. |
28 |
Na podporu svojho návrhu poľská vláda v podstate uvádza, že nesúhlasí s návrhmi generálneho advokáta, ktorý zo znenia prejudiciálnych otázok a ustanovení vnútroštátneho práva nesprávne vyvodil, že delegovanie sudcu na súd vyššieho stupňa prináša tomuto sudcovi dodatočné výhody vo forme povýšenia a vyššieho platu. Okrem toho generálny advokát neuviedol právne a skutkové okolnosti, ktoré by mu umožnili preukázať existenciu súvislosti medzi na jednej strane delegovaním sudcu na iný súd a na druhej strane lepšími kariérnymi možnosťami a vyšším platom. V každom prípade tieto skutočnosti neboli v rozpore so zásadou rovnosti zbraní predložené vnútroštátnym súdom, ani neboli predmetom pripomienok účastníkov konania. |
29 |
Poľská vláda okrem toho tvrdí, že existuje rozpor medzi na jednej strane bodom 178 návrhov generálneho advokáta, v ktorom sa uvádza, že právo Únie nebráni tomu, aby členské štáty využívali systém, v ktorom sudcovia môžu byť zo služobných dôvodov dočasne delegovaní z jedného súdu na druhý, a to buď v rámci rovnakej hierarchickej úrovne, alebo na súd vyššieho stupňa, a na druhej strane skutočnosťou, že generálny advokát v tých istých návrhoch vykonal posúdenie poľskej právnej úpravy vzhľadom na požiadavky práva Únie týkajúce sa právneho štátu v rozpore so zásadou rešpektovania národnej identity členských štátov stanovenou v článku 4 ods. 2 ZEÚ. |
30 |
V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že Štatút Súdneho dvora Európskej únie a rokovací poriadok nestanovujú pre subjekty oprávnené podľa článku 23 štatútu možnosť predložiť pripomienky v odpovedi na návrhy predložené generálnym advokátom [rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 62 a citovaná judikatúra]. |
31 |
Na druhej strane podľa článku 252 druhého odseku ZFEÚ generálny advokát konajúci nestranne a nezávisle predkladá na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora Európskej únie vyžadujú jeho účasť. Súdny dvor nie je viazaný ani týmito návrhmi, ani odôvodnením, na základe ktorého k týmto návrhom generálny advokát dospel. V dôsledku toho nesúhlas dotknutej osoby s návrhmi generálneho advokáta, nech už sa v nich zaoberá akýmikoľvek otázkami, nemôže sám osebe predstavovať dôvod na opätovné otvorenie ústnej časti konania [rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 63 a citovaná judikatúra]. |
32 |
Je nesporné, že Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania v súlade s článkom 83 svojho rokovacieho poriadku, najmä pokiaľ sa domnieva, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo tiež vtedy, ak je potrebné rozhodnúť vec na základe tvrdenia, ku ktorému sa dotknuté osoby nevyjadrili. |
33 |
V prejednávanej veci však Súdny dvor uvádza, že má k dispozícii všetky informácie potrebné na rozhodnutie a že o prejednávaných veciach sa nemá rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa dotknuté osoby nevyjadrili. Nakoniec sa domnieva, že žiadosť o opätovné začatie ústnej časti konania neodhalila nijakú novú skutočnosť, ktorá by mohla mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie, ktoré má Súdny dvor prijať v uvedených veciach. Za týchto podmienok Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta konštatuje, že nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania. |
O prejudiciálnych otázkach
O právomoci Súdneho dvora
34 |
Podľa poľskej vlády Prokuratura Regionalna w Lublinie (Vyššia prokuratúra Lublin, Poľsko) a Prokuratura Regionalna w Warszawie (Vyššia prokuratúra Varšava, Poľsko), ktoré predložili Súdnemu dvoru pripomienky v mene okresných prokuratúr, ktoré viedli trestné stíhania, o ktoré ide vo veci samej, právne a skutkové kontexty, ktorých sa týkajú prejudiciálne otázky, nepatria do pôsobnosti práva Únie. Vypracovanie ustanovení vnútroštátneho práva týkajúcich sa organizácie súdnictva, najmä postupu vymenovania sudcov, zloženia súdnych rád alebo delegovania sudcov na iný súd, než je ten, kde zvyčajne pôsobia, ako aj právne účinky rozsudkov vnútroštátnych súdov, totiž patria do výlučnej právomoci každého členského štátu. |
35 |
Vyššie prokuratúry Lublin a Varšava najmä zdôrazňujú, že Súdny dvor nemá právomoc stanovovať podmienky, za ktorých možno pripustiť delegovanie sudcov, ani posudzovať účinnosť vymenovania osoby do funkcie sudcu, alebo dokonca rozhodovať o jej postavení sudcu či rozhodovať o existencii rozhodnutia vnútroštátneho súdu. Súdny dvor preto nemá právomoc odpovedať na prejudiciálne otázky položené v konaniach vo veci samej. |
36 |
V tejto súvislosti treba pripomenúť, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch nepochybne patrí do ich právomoci, nič to nemení na tom, že pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré pre ne vyplývajú z práva Únie, a že to tak môže byť najmä v prípade vnútroštátnych pravidiel, ktoré upravujú prijímanie rozhodnutí o vymenovaní sudcov, a prípadne pravidiel týkajúcich sa súdneho preskúmania, ktoré sa uplatňuje v rámci týchto postupov vymenovania [rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 75 a citovaná judikatúra]. To isté platí o vnútroštátnych pravidlách týkajúcich sa prijímania rozhodnutí o delegovaní sudcov na účely výkonu súdnych funkcií na inom súde. |
37 |
Okrem toho námietky, ktoré vzniesli poľská vláda, Vyššia prokuratúra Lublin a Vyššia prokuratúra Varšava, sa v podstate týkajú samotného rozsahu ustanovení práva Únie uvedených v položených otázkach, a teda výkladu týchto ustanovení. Takýto výklad pritom zjavne patrí do právomoci Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ [pozri analogicky rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 76 a citovaná judikatúra]. |
38 |
Z vyššie uvedeného vyplýva, že Súdny dvor má právomoc rozhodnúť o týchto návrhoch na začatie prejudiciálneho konania. |
O prvej otázke
39 |
Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ, ako aj článok 6 ods. 1 a 2 smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých môže minister spravodlivosti členského štátu na základe nezverejnených kritérií na jednej strane delegovať sudcu na trestný súd vyššieho stupňa na dobu určitú alebo neurčitú, a na druhej strane kedykoľvek na základe rozhodnutia, ktoré nie je odôvodnené, toto delegovanie odvolať bez ohľadu na to, či k uvedenému delegovaniu došlo na dobu určitú alebo neurčitú. |
O prípustnosti
40 |
Poľská vláda, Vyššia prokuratúra Lublin a Vyššia prokuratúra Varšava sa domnievajú, že táto otázka je neprípustná. |
41 |
V tejto súvislosti v prvom rade Vyššia prokuratúra Lublin a Vyššia prokuratúra Varšava poznamenávajú, že rozhodnutia podať na Súdny dvor tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania prijala predsedníčka senátu, ktorý rozhodoval bez účasti ďalších dvoch svojich členov. Podľa § 29 ods. 1 Trestného poriadku má však rozhodovať odvolací súd zložený z troch sudcov, ak zákon nestanovuje inak, a v sporoch vo veci samej neexistuje žiadna skutočnosť odôvodňujúca využitie iného rozhodovacieho zloženia. Predsedníčka senátu tak nemá nijakú právomoc sama rozhodnúť o žiadnej otázke, či už uvádzanej v samotnom hlavnom konaní alebo incidenčne, takže sa nemožno domnievať, že na Súdny dvor sa obrátil „súdny orgán“ členského štátu v zmysle článku 267 ZFEÚ. |
42 |
V tejto súvislosti treba na úvod pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri posudzovaní, či má dotknutý vnútroštátny orgán povahu „súdneho orgánu“ v zmysle článku 267 ZFEÚ, čo predstavuje otázku, ktorá spadá výlučne do práva Únie, a tak pri posudzovaní, či návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný, berie Súdny dvor do úvahy súhrn okolností, akými sú zákonný základ tohto orgánu, jeho trvalosť, záväzný charakter jeho právnych aktov, kontradiktórna povaha jeho konania, uplatňovanie právnych noriem týmto orgánom, ako aj jeho nezávislosť (rozsudok z 9. júla 2020, Land Hessen,C‑272/19, EU:C:2020:535, bod 43). |
43 |
V prejednávanej veci podalo prejednávané návrhy na začatie prejudiciálneho konania 10. oddelenie odvolaní v trestných veciach Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava), a to prostredníctvom predsedníčky tohto oddelenia, ktorá je predsedníčkou senátu v siedmich konaniach vo veci samej. Navyše je nesporné, že Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava) spĺňa požiadavky pripomenuté v bode 42 tohto rozsudku. |
44 |
Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že v rámci prejudiciálneho konania upraveného v článku 267 ZFEÚ neprináleží Súdnemu dvoru, aby vzhľadom na rozdelenie právomocí medzi neho a vnútroštátny súd overil, či rozhodnutie vnútroštátneho súdu bolo prijaté v súlade s vnútroštátnymi pravidlami organizácie súdov a súdnych konaní. Súdny dvor sa tak musí držať rozhodnutia vnútroštátneho súdu členského štátu, pokiaľ nie je zrušené v rámci vnútroštátnych opravných prostriedkov stanovených vnútroštátnym právom (rozsudok zo 14. januára 1982, Reina, 65/81, EU:C:1982:6, bod 7). |
45 |
Žiadne z tvrdení Vyššej prokuratúry Lublin a Vyššej prokuratúry Varšava, ktoré sú uvedené v bode 41 tohto rozsudku, teda nemôžu spochybniť skutočnosť, že prvú otázku položil „súdny orgán“ v zmysle článku 267 ZFEÚ. |
46 |
V druhom rade poľská vláda zdôrazňuje, že spory vo veci samej patria do oblasti trestného práva a trestného konania, teda do oblastí, ktoré nie sú harmonizované právom Únie. Súvislosť s právom Únie, ktorú sa vnútroštátny súd snaží preukázať a ktorá podľa jeho názoru vyplýva z toho, že má preskúmať trestné veci, že musia byť rešpektované práva na obhajobu každej obvinenej osoby a že tieto práva sú chránené aj podľa smernice 2016/343, nie je dostatočne skutočná na to, aby bolo možné domnievať sa, že odpoveď na túto otázku je nevyhnutná na vyriešenie sporov, ktoré prejednáva. |
47 |
V tejto súvislosti treba poznamenať, že vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou pýta, ešte predtým, než sa v sporoch vo veci samej rozhodne z meritórneho hľadiska, či sú vnútroštátne pravidlá, na základe ktorých sa delegovaný sudca stane členom rozhodovacích zložení, ktoré majú rozhodovať v týchto veciach, zlučiteľné so zásadou nezávislosti sudcov. |
48 |
Súdny dvor však už zdôraznil, že odpoveď na prejudiciálne otázky by mohla vnútroštátnym súdom poskytnúť výklad práva Únie, ktorý by im umožnil rozhodnúť o procesných otázkach vnútroštátneho práva predtým, ako budú môcť rozhodnúť o merite sporov, ktoré im boli predložené [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 94 a citovanú judikatúru]. |
49 |
V prejednávanej veci sa prvá prejudiciálna otázka týka výkladu ustanovení práva Únie, ako aj ich účinkov, najmä vzhľadom na prednosť tohto práva, na zákonnosť zostavovania rozhodovacích zložení, ktoré prejednávajú spory vo veci samej. Odpoveď Súdneho dvora sa teda zdá byť nevyhnutná na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť o otázke položenej in limine litis predtým, ako rozhodovacie zloženia rozhodnú o merite sporov vo veci samej. |
50 |
Za týchto podmienok treba námietku poľskej vlády zamietnuť. |
51 |
V treťom rade poľská vláda tvrdí, že prejudiciálna otázka má hypotetickú povahu, keďže je možné, že odpoveď Súdneho dvora na túto otázku nemá žiadny vplyv na ďalší priebeh trestných konaní vo veci samej. Z procesného hľadiska totiž platí, že aj keby Súdny dvor rozhodol, že predmetné ustanovenia týkajúce sa delegovania sudcov sú v rozpore s právom Únie, predsedníčka senátu by nemohla uplatniť takýto výklad, pretože by nebola oprávnená zbaviť ďalšieho člena uvedeného senátu práva rozhodovať, a to ani na základe práva Únie. |
52 |
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi týmto súdom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa teda položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť [rozsudok z 24. novembra 2020, Openbaar Ministerie (Falšovanie listín), C‑510/19, EU:C:2020:953, bod 25 a citovanú judikatúra]. |
53 |
Ďalej bolo v bode 36 tohto rozsudku pripomenuté, že pri výkone svojej právomoci v oblasti organizácie súdnictva sú členské štáty povinné najmä pri vypracovaní vnútroštátnych pravidiel týkajúcich sa delegovania sudcov na účely výkonu sudcovských funkcií na iný súd alebo aj pri preskúmaní zákonnosti rozhodovacieho zloženia dodržiavať povinnosti, ktoré pre ne vyplývajú z práva Únie. |
54 |
V tejto súvislosti je nutné konštatovať, že tvrdenia predložené poľskou vládou sa v podstate týkajú rozsahu, a teda výkladu ustanovení práva Únie, ktorých sa týka prvá otázka, ako aj účinkov, ktoré môžu vyplývať z týchto ustanovení, najmä vzhľadom na prednosť tohto práva. Takéto tvrdenia, ktoré sa týkajú podstaty položenej otázky, nemôžu zo svojej samotnej povahy viesť k jej neprípustnosti [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 90 a citovanú judikatúru]. |
55 |
Napokon v štvrtom rade poľská vláda, Vyššia prokuratúra Lublin a Vyššia prokuratúra Varšava tvrdia, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania neobsahujú informácie uvedené v článku 94 rokovacieho poriadku. V týchto návrhoch totiž vnútroštátny súd nedefinoval predmet sporov vo veci samej ani relevantné skutkové okolnosti, a ani neuviedol, a to ani stručne, skutkové okolnosti, na ktorých sa zakladajú prejudiciálne otázky. |
56 |
Navyše návrhy na začatie prejudiciálneho konania nie sú dostatočne odôvodnené, najmä pokiaľ ide o dôvody výberu ustanovení práva Únie, ktorých výklad sa požaduje, a preukázanie existencie súvislosti medzi uvedenými ustanoveniami a vnútroštátnymi predpismi uplatniteľnými v konaniach vo veci samej. Vnútroštátny súd sa obmedzil na citovanie ustanovení práva Únie a stručné zhrnutie výkladu niektorých z nich bez toho, aby preskúmal ich vzájomnú závislosť alebo relevantnosť jednotlivých noriem, ktorých výklad sa žiada, na vyriešenie sporov vo veci samej. |
57 |
V tejto súvislosti zo skutočností uvedených v bodoch 5 až 14 a 16 až 19 tohto rozsudku vyplýva, že návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ako ich spresnil vnútroštátny súd vo svojej odpovedi na žiadosť o informácie, ktorú mu adresoval Súdny dvor, obsahujú všetky potrebné informácie, najmä obsah vnútroštátnych ustanovení, ktoré možno v prejednávanej veci uplatniť, dôvody, ktoré viedli vnútroštátny súd k tomu, aby položil Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu ustanovení uvedených v bode 39 tohto rozsudku, ako aj súvislosť, ktorú tento súd preukázal medzi uvedenými ustanoveniami a uvádzanými vnútroštátnymi pravidlami, takže Súdny dvor môže rozhodnúť o prvej otázke. |
58 |
Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že prvá položená otázka je prípustná. |
O veci samej
59 |
Článok 19 ZEÚ, ktorý vyjadruje hodnotu právneho štátu uvedenú v článku 2 ZEÚ, zveruje vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru úlohu zaručiť plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu, ktorá jednotlivcom z tohto práva vyplýva [rozsudok z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 108, ako aj citovaná judikatúra]. |
60 |
V tomto zmysle a ako stanovuje článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, členským štátom prináleží ustanoviť pre osoby podliehajúce súdnej právomoci v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy a konania potrebné na zabezpečenie ich práva na účinnú súdnu ochranu [rozsudok z 2. marca 2021, A.B. A i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 109, ako aj citovaná judikatúra]. |
61 |
Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, zásada účinnej súdnej ochrany práv jednotlivcov vyplývajúcich z práva Únie, na ktoré sa odvoláva článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vychádza z ústavných tradícií spoločných členským štátom, bola zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, a v súčasnosti je potvrdená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) [rozsudok z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 110, ako aj citovaná judikatúra]. |
62 |
Pokiaľ ide o vecnú pôsobnosť článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, treba pripomenúť, že toto ustanovenie sa týka „oblastí, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“, bez ohľadu na okolnosti, za akých členské štáty uplatňujú toto právo v zmysle článku 51 ods. 1 Charty [rozsudok z 2. marca 2021, A.B. a i. (Vymenovanie sudcov na Najvyšší súd – Odvolanie), C‑824/18, EU:C:2021:153, bod 111, ako aj citovaná judikatúra]. |
63 |
Podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ tak musí každý členský štát zabezpečiť, aby orgány, ktoré sa v zmysle práva Únie považujú za „súdny orgán“, patriace do jeho systému opravných prostriedkov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie a ktoré preto môžu v tomto postavení rozhodovať o uplatňovaní alebo výklade práva Únie, spĺňali požiadavky účinnej súdnej ochrany [rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 104 a citovaná judikatúra]. |
64 |
V prejednávanej veci je nesporné, že poľské všeobecné súdy, medzi ktoré patria krajské súdy, akým je Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava), môžu byť vyzvané, aby rozhodli v otázkach týkajúcich sa uplatňovania alebo výkladu práva Únie, a že ako „súdny orgán“ v zmysle vymedzenom týmto právom patria do poľského systému prostriedkov nápravy v „oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie“ v zmysle článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, takže tieto súdy musia spĺňať požiadavky účinnej súdnej ochrany [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 106 a citovaná judikatúra]. |
65 |
Na zabezpečenie toho, aby takéto súdy boli schopné zabezpečiť účinnú súdnu ochranu, ktorá sa vyžaduje podľa článku 19 ods. 1 druhého pododseku ZEÚ, je prvoradé zachovanie ich nezávislosti, ako to potvrdzuje článok 47 druhý odsek Charty, ktorý medzi požiadavkami súvisiacimi so základným právom na účinný prostriedok nápravy uvádza prístup k „nezávislému“ súdu [rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 107 a citovaná judikatúra]. |
66 |
Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil, táto požiadavka nezávislosti súdov, ktorá je inherentnou súčasťou výkonu úlohy rozhodovať ako súd, patrí do podstaty práva na účinnú súdnu ochranu a základného práva na spravodlivý proces, ktoré má zásadný význam ako záruka ochrany všetkých práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, a zachovania spoločných hodnôt členských štátov uvedených v článku 2 ZEÚ, najmä hodnoty právneho štátu [rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 108 a citovaná judikatúra]. |
67 |
Podľa ustálenej judikatúry záruky nezávislosti a nestrannosti vyžadované podľa práva Únie stanovujú ako požiadavku existenciu pravidiel, najmä pokiaľ ide o zloženie orgánu, menovanie, funkčné obdobia, ako aj dôvody zdržania sa hlasovania, vylúčenia pre zaujatosť a odvolania jeho členov, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti vo vnímaní účastníkov konania, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť uvedeného orgánu vonkajšími činiteľmi a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom [rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 109 a citovaná judikatúra]. |
68 |
Konkrétne v súlade so zásadou deľby moci, ktorou sa vyznačuje fungovanie právneho štátu, musí byť zaručená najmä nezávislosť súdov vo vzťahu k zákonodarnej a výkonnej moci [rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 127 a citovaná judikatúra]. |
69 |
V tejto súvislosti je dôležité, aby sudcovia boli chránení pred vonkajšími zásahmi alebo tlakmi, ktoré by mohli ohroziť ich nezávislosť. Pravidlá týkajúce sa postavenia sudcov a výkonu ich sudcovskej funkcie musia predovšetkým umožniť vylúčiť nielen akýkoľvek priamy vplyv vo forme pokynov, ale aj formy vplyvu, ktoré sú viac nepriame a ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutia dotknutých sudcov, a tým vylúčiť absenciu dojmu nezávislosti alebo nestrannosti týchto sudcov, ktorá by mohla narušiť dôveru, ktorú musí súdnictvo v demokratickej spoločnosti a v právnom štáte vzbudzovať u osôb podliehajúcich súdnej právomoci [rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 110 a citovaná judikatúra]. |
70 |
V prejednávanej veci sa pochybnosti vnútroštátneho súdu týkajú možnosti ministra spravodlivosti na jednej strane delegovať sudcu na trestný súd na dobu určitú alebo neurčitú na základe nezverejnených kritérií, a na druhej strane kedykoľvek na základe rozhodnutia, ktoré nie je odôvodnené, toto delegovanie odvolať bez ohľadu na to, či k uvedenému delegovaniu došlo na dobu určitú alebo neurčitú. |
71 |
V tejto súvislosti, ako bolo pripomenuté v bode 67 tohto rozsudku, záruky nezávislosti a nestrannosti vyžadované podľa práva Únie zo strany súdov, ktoré môžu rozhodovať o uplatňovaní alebo výklade tohto práva, stanovujú ako požiadavku najmä existenciu pravidiel upravujúcich zloženie orgánu, menovanie, funkčné obdobia, ako aj dôvody odvolania jeho členov, ktoré umožňujú odstrániť akékoľvek oprávnené pochybnosti vo vnímaní účastníkov konania, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť uvedeného orgánu vonkajšími činiteľmi a jeho neutralitu vo vzťahu k protichodným záujmom. Takéto pravidlá nevyhnutne zahŕňajú pravidlá týkajúce sa delegovania sudcov, keďže ako je to v prípade ustanovení § 77 zákona o organizácii všeobecných súdov, uvedené pravidlá môžu ovplyvniť tak zloženie orgánu, ktorý má rozhodovať vo veci, ako aj dĺžku funkčného obdobia takto delegovaných sudcov a stanovujú možnosť odvolať delegovanie jedného alebo viacerých jeho členov. |
72 |
Je samozrejme pravda, že členské štáty môžu využívať systém, v ktorom sudcovia môžu byť zo služobných dôvodov dočasne delegovaní z jedného súdu na druhý (pozri v tomto zmysle rozsudok ESĽP, 25. októbra 2011, Richert v. Poľsko, CE:ECHR:2011:1025JUD005480907, § 44, a 20. marca 2012, Dryzek v. Poľsko, CE:ECHR:2012:0320DEC001228509, § 49). |
73 |
Dodržanie požiadavky nezávislosti však vyžaduje, aby pravidlá, ktorými sa riadi delegovanie sudcov, poskytovali záruky nezávislosti a nestrannosti, ktoré sú potrebné na to, aby sa zabránilo akémukoľvek riziku využitia takéhoto delegovania ako nástroja politickej kontroly obsahu súdnych rozhodnutí (pozri analogicky rozsudok z 18. mája 2021, AsociaţiaForumul Judecătorilor din România a i., C‑83/19, C‑127/19, C‑195/19, C‑291/19, C‑355/19 a C‑397/19, EU:C:2021:393, bod 198 a citovanú judikatúru). |
74 |
V konečnom dôsledku vnútroštátnemu súdu prináleží, aby sa vzhľadom na všetky zásady pripomenuté v bodoch 59 až 73 tohto rozsudku a po vykonaní posúdení požadovaných na tento účel vyjadril k otázke, či súbor podmienok, za ktorých môže minister spravodlivosti delegovať sudcu na súd vyššieho stupňa a toto delegovanie odvolať, môže viesť k záveru, že títo sudcovia počas doby svojho delegovania nie sú zárukou nezávislosti a nestrannosti [pozri analogicky rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, bod 131]. |
75 |
Článok 267 ZFEÚ totiž neumožňuje Súdnemu dvoru uplatniť právne normy Únie na konkrétny prípad, ale len vyjadriť sa k výkladu Zmlúv a aktov prijatých inštitúciami Únie tak, že vnútroštátnemu súdu na základe okolností uvedených v spise, ktorý má k dispozícii, poskytne výkladové prvky práva Únie, ktoré môžu byť pre tento súd užitočné pri posudzovaní účinkov daného ustanovenia tohto práva [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, body 132, 133 a citovaná judikatúra]. |
76 |
V tejto súvislosti je nesporné, že okolnosť, podľa ktorej môže minister spravodlivosti v súlade s § 77 ods. 1 zákona o organizácii všeobecných súdov delegovať sudcu na iný súd, aby vykonával povinnosti sudcu alebo administratívne úlohy, len so súhlasom tohto sudcu, predstavuje dôležitú procesnú ochranu. |
77 |
Pokiaľ však ide o poľské pravidlá upravujúce delegovanie sudcov a samotné podmienky, za ktorých boli sudcovia delegovaní na Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava), vnútroštátny súd uvádza viaceré skutočnosti, ktoré podľa neho oprávňujú ministra spravodlivosti týchto sudcov ovplyvňovať, takže môžu vzniknúť pochybnosti o ich nezávislosti. |
78 |
V prvom rade, ako uviedol vnútroštátny súd, totiž kritériá, ktoré uplatňuje minister spravodlivosti na účely delegovania sudcov, nie sú zverejnené. Okrem toho minister spravodlivosti má právomoc takéto delegovanie kedykoľvek ukončiť bez toho, aby boli známe kritériá, ktoré túto právomoc prípadne vymedzujú, a bez toho, aby bolo takéto rozhodnutie odôvodnené. |
79 |
Aby sa teda zabránilo svojvôli a riziku manipulácie, musia byť rozhodnutie o delegovaní sudcu a rozhodnutie o ukončení tohto delegovania, najmä pokiaľ ide o delegovanie na súd vyššieho stupňa, prijaté na základe vopred známych kritérií a riadne odôvodnené. |
80 |
V druhom rade z § 77 ods. 4 zákona o organizácii všeobecných súdov vyplýva, že minister spravodlivosti môže odvolať delegovanie sudcu bez ohľadu na to, či k tomuto delegovaniu došlo na dobu určitú alebo neurčitú, a že v osobitnom prípade, keď bol sudca delegovaný na dobu určitú, môže k odvolaniu dôjsť aj bez prechádzajúceho oznámenia. Toto ustanovenie tak umožňuje ministrovi spravodlivosti kedykoľvek rozhodnúť o odvolaní delegovaného sudcu. Navyše uvedené ustanovenie nestanovuje osobitné podmienky upravujúce odvolanie delegovania. |
81 |
Možnosť ministra spravodlivosti kedykoľvek odvolať delegovanie sudcu, najmä v prípade delegovania na súd vyššieho stupňa, by tak mohla u osoby podliehajúcej súdnej právomoci vyvolať dojem, že posúdenie delegovaného sudcu, ktorý má rozhodnúť o jej veci, je ovplyvnené obavou, že delegovanie môže byť odvolané. |
82 |
Okrem toho táto možnosť odvolať delegovanie sudcu kedykoľvek a bez verejne známeho dôvodu by mohla u delegovaného sudcu vyvolať pocit povinnosti vyhovieť očakávaniam ministra spravodlivosti, čo by mohlo u samotných sudcov vyvolať dojem, že sú „podriadení“ ministrovi spravodlivosti spôsobom nezlučiteľným so zásadou neodvolateľnosti sudcov. |
83 |
Napokon keďže odvolanie delegovania sudcu bez jeho súhlasu môže mať vo vzťahu k tomuto sudcovi podobné účinky ako disciplinárna sankcia, článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ vyžaduje, aby režim uplatniteľný na takéto opatrenie poskytoval všetky záruky potrebné na to, aby sa zabránilo akémukoľvek riziku použitia takéhoto režimu ako nástroja politickej kontroly obsahu súdnych rozhodnutí, čo najmä predpokladá, že uvedené opatrenie možno napadnúť na súde v súlade s postupom, ktorý v plnom rozsahu zaručuje práva zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, W. Ż. (Senát Najvyššieho súdu pre mimoriadne preskúmanie a veci verejné – Nominácia), C‑487/19, EU:C:2021:798, body 115 a 118]. |
84 |
V treťom rade, zatiaľ čo minister spravodlivosti môže, ako bolo pripomenuté v bode 80 tohto rozsudku, tým, že odvolá delegovanie sudcu, prijať rozhodnutie, ktoré má vplyv na rozhodovacie zloženie senátu, ten istý minister okrem toho v súlade s § 1 ods. 2 zákona o prokuratúre zastáva funkciu generálneho prokurátora a na základe § 13 ods. 2 tohto zákona je v tomto postavení nadriadeným najmä vo vzťahu k riadnym prokurátorom. Minister spravodlivosti tak v danej trestnej veci disponuje právomocou vo vzťahu k riadnym prokurátorom a zároveň vo vzťahu k delegovaným sudcom, čo môže vyvolávať oprávnené pochybnosti vo vnímaní osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o nestrannosť uvedených delegovaných sudcov pri rozhodovaní v takejto veci. |
85 |
Vo štvrtom rade z informácií vnútroštátneho súdu vyplýva, že sudcovia delegovaní do rozhodovacích zložení senátov, ktoré majú rozhodovať v sporoch vo veci samej, pokračujú súčasne vo vykonávaní funkcií zástupcov disciplinárneho úradníka, ktoré vykonávali pred svojím delegovaním, pričom tento zástupca je orgánom povereným vedením disciplinárnych konaní, ktoré môžu byť vedené proti sudcom, prípadne pod dohľadom ministra spravodlivosti [pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 2021, Komisia/Poľsko (Disciplinárny režim sudcov), C‑791/19, EU:C:2021:596, bod 233]. |
86 |
Ako však v podstate uviedol generálny advokát v bode 190 svojich návrhov, kumulovanie funkcií delegovaného sudcu a funkcií zástupcu disciplinárneho úradníka u tej istej osoby v kontexte, keď podľa § 112 zákona o organizácii všeobecných súdov zástupcov disciplinárneho úradníka menuje takisto minister spravodlivosti, môže vyvolať oprávnené pochybnosti vo vnímaní osôb podliehajúcich súdnej právomoci, pokiaľ ide o neovplyvniteľnosť ostatných členov dotknutých rozhodovacích zložení senátov vonkajšími činiteľmi v zmysle judikatúry pripomenutej v bodoch 67 a 68 tohto rozsudku, keďže títo členovia môžu mať obavy, že delegovaný sudca sa zúčastňuje na disciplinárnych konaniach, ktoré sa ich týkajú. |
87 |
Zo všetkých týchto skutočností vyplýva, že okolnosti uvedené v bodoch 76 až 86 tohto rozsudku posudzované spoločne, s výhradou konečného posúdenia, ktoré v tejto súvislosti prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, môžu viesť k záveru, že minister spravodlivosti, ktorý je tiež generálnym prokurátorom, má na základe kritérií, ktoré nie sú oficiálne známe, právomoc delegovať sudcov na súdy vyššieho stupňa, ako aj kedykoľvek a bez povinnosti toto rozhodnutie odôvodniť ich delegovanie ukončiť, čo má za následok, že počas doby ich delegovania neposkytujú títo sudcovia záruky a nezávislosť, ktoré by mal v právnom štáte zvyčajne poskytovať každý sudca. Takúto právomoc nemožno považovať za zlučiteľnú s povinnosťou dodržiavať požiadavku nezávislosti v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 73 tohto rozsudku. |
88 |
Okrem toho, pokiaľ ide o prezumpciu neviny, na ktorú odkazujú odôvodnenie 22 a článok 6 smernice 2016/343, ktoré sú tiež spomenuté v prvej prejudiciálnej otázke, táto prezumpcia predpokladá, že sudca je pri skúmaní trestnej zodpovednosti obžalovaného úplne nezaujatý a nemá a priori žiadne stanovisko. Nezávislosť a nestrannosť sudcov sú teda základnými podmienkami na to, aby bola zaručená prezumpcia neviny. |
89 |
V prejednávanej veci sa však zdá, že za okolností, o aké ide vo veci samej, opísaných v bode 87 tohto rozsudku, môže byť ohrozená nezávislosť a nestrannosť sudcov a v dôsledku toho prezumpcia neviny. |
90 |
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ, ako aj článok 6 ods. 1 a 2 smernice 2016/343 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých môže minister spravodlivosti členského štátu na základe nezverejnených kritérií na jednej strane delegovať sudcu na trestný súd vyššieho stupňa na dobu určitú alebo neurčitú a na druhej strane kedykoľvek na základe rozhodnutia, ktoré nie je odôvodnené, toto delegovanie odvolať bez ohľadu na to, či k uvedenému delegovaniu došlo na dobu určitú alebo neurčitú. |
O druhej až štvrtej prejudiciálnej otázke
91 |
Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či požiadavky vyplývajúce z účinnej súdnej ochrany, medzi ktoré patrí nezávislosť súdnictva, ako aj požiadavky vyplývajúce z prezumpcie neviny, sú porušené tým, že v prípade, ak by rozsudky, ktoré majú byť vydané v konaniach vo veci samej, boli predmetom odvolaní na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd), tieto odvolania by mohli byť pridelené sudcovi vymenovanému na návrh KRS. Svojou treťou otázkou sa v podstate pýta na právne účinky týchto rozsudkov vydaných v prípade, že by boli prijaté rozhodovacím zložením, ktorého členom je jeden alebo viac sudcov poverených ministrom spravodlivosti, a v prípade odvolania sa pýta na právne účinky rozhodnutia Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) prijatého za účasti sudcu vymenovaného na návrh KRS. Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či okolnosť, že by dotknutý súd rozhodol v prospech alebo neprospech obvinenej osoby, môže mať vplyv na odpoveď na tretiu otázku. |
92 |
Keďže prípustnosť týchto otázok spochybnili poľská vláda, Vyššia prokuratúra Lublin, Vyššia prokuratúra Varsava a Európska komisia, treba pripomenúť, že Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že výklad právnej normy Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 10. decembra 2018, Wightman a i., C‑621/18, EU:C:2018:999, bod 27 a citovaná judikatúra). |
93 |
V prejednávanej veci sú druhá až štvrtá položená otázka čisto hypotetické, keďže predpokladajú, že na Sąd Najwyższy (Najvyšší súd) bude podané odvolanie proti rozsudkom, ktoré majú byť vydané v sporoch vo veci samej. Okrem toho v rozsahu, v akom sa tretia a štvrtá otázka týkajú právnych účinkov týchto posledných uvedených rozsudkov, Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na tieto otázky, keďže vnútroštátny súd nespresnil prípadnú relevantnosť takejto odpovede pre rozhodnutia, ktoré má prijať v sporoch vo veci samej. |
94 |
Z toho vyplýva, že druhá až štvrtá prejudiciálna otázka sú neprípustné. |
O trovách
95 |
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené. |
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: |
Článok 19 ods. 1 druhý pododsek ZEÚ v spojení s článkom 2 ZEÚ, ako aj článok 6 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých môže minister spravodlivosti členského štátu na základe nezverejnených kritérií na jednej strane delegovať sudcu na trestný súd vyššieho stupňa na dobu určitú alebo neurčitú a na druhej strane kedykoľvek na základe rozhodnutia, ktoré nie je odôvodnené, toto delegovanie odvolať bez ohľadu na to, či k uvedenému delegovaniu došlo na dobu určitú alebo neurčitú. |
Podpisy |
( *1 ) Jazyk konania: poľština.