1.

Tieto tri návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Finanzgericht Hamburg (Finančný súd Hamburg, Nemecko), sa týkajú výkladu práva Únie, pokiaľ ide o právo osôb na zaplatenie úrokov vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora ako prostriedku nápravy podľa práva Únie. Tieto návrhy sa vzťahujú na tri odlišné situácie zahŕňajúce právne nároky na zaplatenie úrokov z neoprávnene vybratých súm v rozpore s právom Únie, v súvislosti po prvé s oneskoreným zaplatením vývozných náhrad za poľnohospodárske výrobky a vrátením neoprávnene uložených peňažných sankcií v súvislosti s takýmito náhradami, po druhé s vrátením antidumpingových ciel a po tretie s vrátením dovozných ciel.

2.

Otázky položené v týchto veciach poskytujú Súdnemu dvoru príležitosť vysvetliť a rozvinúť svoju judikatúru v oblasti práva na zaplatenie úrokov a najmä sa zaoberať otázkou, v akých situáciách porušenia práva Únie právo na zaplatenie úrokov vzniká podľa práva Únie. Okrem toho sa od Súdneho dvora požaduje spresnenie podmienok, za ktorých je možné obmedziť právo na zaplatenie úrokov podľa práva Únie, ako aj vnútroštátneho práva.

3.

Nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva ( 2 ), bolo zrušené a nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 450/2008 z 23. apríla 2008, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Spoločenstva (modernizovaný Colný kódex) ( 3 ), ktoré bolo zrušené a nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013 z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie ( 4 ).

4.

Článok 241 Colného kódexu Spoločenstva stanovoval:

„Ak colné orgány vrátia dovozné alebo vývozné clo alebo úverový úrok alebo úrok z omeškania vybratý pri platbe týchto ciel, nie sú povinné zaplatiť úroky. Colné orgány však úrok zaplatia, ak:

…“

5.

Článok 116 ods. 6 Colného kódexu Únie stanovuje:

„Dotknuté colné orgány nie sú v dôsledku vrátenia cla povinné zaplatiť úroky.

Úroky sa však platia, ak sa rozhodnutie o vrátení nevykoná do troch mesiacov odo dňa, keď bolo vydané, okrem prípadov, keď sa lehotu nepodarí dodržať z príčin, ktoré nemohli colné orgány ovplyvniť.

V takýchto prípadoch sa úroky platia odo dňa uplynutia trojmesačnej lehoty do dňa vrátenia. Sadzba úroku sa určí v súlade s článkom 112.“

6.

Podľa vnútroštátneho súdu sa na túto vec uplatňuje príslušná nemecká právna úprava, ktorou je Abgabenordnung (Daňový poriadok) (BGBl. 2002 I, s. 3866) v znení uplatniteľnom na spory vo veciach samých (ďalej len „AO“).

7.

§ 3 AO stanovuje:

„…

(3) Dovozné a vývozné clá podľa článku 5 bodov 20 a 21 [Colného kódexu Únie] sú daňami v zmysle tohto poriadku. …

(4) ‚Vedľajšie daňové plnenia‘ sú… úroky podľa § 233 až 237,… úroky z dovozných a vývozných ciel podľa § 5 bodov 20 a 21 Colného kódexu Únie…

…“

8.

Podľa § 233 AO:

„Nároky z daňového záväzkového vzťahu (§ 37) sa úročia len vtedy, ak to stanovuje zákon. …“

9.

§ 236 AO stanovuje:

„1. Ak sa stanovená daň zníži právoplatným rozhodnutím súdu alebo na základe takého rozhodnutia alebo ak sa prizná daňová náhrada, suma, ktorá sa má vrátiť alebo nahradiť, sa úročí pri dodržaní odseku 3 odo dňa začiatku súdneho konania do dňa vyplatenia. …

…“

10.

Okrem toho vo veci C‑415/20 príslušná právna úprava zahŕňa Gesetz zur Durchführung der gemeinsamen Marktorganisationen und der Direktzahlungen (zákon, ktorým sa vykonáva spoločná organizácia trhov a priamych platieb) (BGB1. 2017 I, s. 3746) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „MOG“).

11.

§ 14 MOG stanovuje:

„1. Sumy splatné z titulu vrátenia zvýhodnenia alebo porušenia akejkoľvek inej povinnosti sa úročia základnou sadzbou zvýšenou o päť percentuálnych bodov odo dňa ich splatnosti. Akékoľvek povinnosti k úhrade súm, ktoré neboli zaplatené včas, sa úročia základnou sadzbou zvýšenou o päť percentuálnych bodov odo dňa ich splatnosti. Prvá a druhá veta sa neuplatňujú na ustanovenia a zákony uvedené v § 1 ods. 2.

2. Sumy splatné v súvislosti so zvýhodnením alebo intervenciou sa úročia odo dňa začatia súdneho konania v súlade s § 236, 238 a 239 AO. Inak sa z nich úroky neplatia.“

12.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Gräfendorfer Geflügel‑ und Tiefkühlfeinkost Produktions GmbH (ďalej len „Gräfendorfer“) je nemecká spoločnosť, ktorá vyváža jatočné telá hydiny do tretích krajín.

13.

V období od januára 2012 do júna 2012 Hauptzollamt Hamburg (Hlavný colný úrad Hamburg, Nemecko) odmietol poskytnúť spoločnosti Gräfendorfer vývozné náhrady z dôvodu, že jatočné telá hydiny nemali primeranú obchodovateľnú kvalitu, pretože neboli úplne ošklbané alebo obsahovali príliš veľa drobov (vnútorností). Na základe príslušných právnych predpisov Únie ( 5 ) Hlavný colný úrad Hamburg uložil spoločnosti Gräfendorfer aj sankcie s odôvodnením, že požiadala o vyššiu vývoznú náhradu, než na akú mala nárok.

14.

Následne v rámci žalôb podaných inými osobami ako spoločnosťou Gräfendorfer, ( 6 ) rozhodol Finanzgericht Hamburg (Finančný súd Hamburg) na základe rozsudku Súdneho dvora z 24. novembra 2011, Gebr. Stolle ( 7 ), že prítomnosť malého množstva peria nemá nepriaznivý vplyv na vývoznú náhradu a že celkový počet maximálne 4 drobov je prípustný. V dôsledku toho Hlavný colný úrad Hamburg vyhovel správnej sťažnosti, ktorú podala Gräfendorfer, priznal jej požadované vývozné náhrady a vrátil jej plnenia, ktoré uhradila na základe uložených sankcií.

15.

Listom zo 16. apríla 2015 Gräfendorfer požiadala Hlavný colný úrad Hamburg o zaplatenie úrokov z omeškanej platby vývozných náhrad a tiež aj z vrátených pokút. Rozhodnutím z 22. júla 2015 Hlavný colný úrad Hamburg túto žiadosť zamietol. Rozhodnutím z 18. apríla 2018 tiež zamietol správnu sťažnosť spoločnosti Gräfendorfer proti jeho rozhodnutiu z 22. júla 2015.

16.

Dňa 23. mája 2018 podala Gräfendorfer proti tomuto zamietavému rozhodnutiu žalobu na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Na podporu svojej žaloby argumentuje právom Únie a právom na zaplatenie úrokov, ktoré vyplýva z judikatúry Súdneho dvora. Hlavný colný úrad Hamburg najmä tvrdí, že jeho rozhodnutie o odmietnutí poskytnutia vývozných náhrad v tom čase nebolo v rozpore s právom Únie a bolo v súlade s príslušnými právnymi predpismi Únie a vnútroštátnou judikatúrou; Gräfendorfer mala právo na priznanie vývozných náhrad len na základe rozsudku Súdneho dvora a následných rozhodnutí vnútroštátneho súdu a v takom prípade nemôže požadovať úroky z opravenej sumy. Hlavný colný úrad Hamburg sa v tejto súvislosti odvolával na rozsudok Súdneho dvora z 18. januára 2017 Wortmann ( 8 ).

17.

Vnútroštátny súd uvádza, že neexistuje také ustanovenie právnych predpisov Únie alebo vnútroštátneho práva uplatniteľného na spor vo veci samej, ktoré by umožňovalo vyhovieť nárokom spoločnosti Gräfendorfer na úroky z omeškaných platieb týkajúcich sa vývozných náhrad a ani vrátených pokút. Výsledok sporu preto závisí od toho, či je možné tieto právne nároky zakladať na práve na zaplatenie úrokov podľa práva Únie, ako je uvedené v judikatúre Súdneho dvora.

18.

Keďže nebolo jasné, či právo na zaplatenie úrokov založené na práve Únie vzniká v situácii, keď dôjde k porušeniu práva Únie, o aké ide vo veci samej, Finanzgericht Hamburg (Finančný súd Hamburg) rozhodol prerušiť konanie vo veci samej a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

19.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že F. Reyher Nchfg. GmbH & Co. KG (ďalej len „Reyher“) je nemecká spoločnosť, ktorá v rokoch 2010 a 2011 doviezla do Európskej únie spojovacie materiály od spoločnosti v Indonézii, ktorá je dcérskou spoločnosťou spoločnosti so sídlom v Číne.

20.

Hlavný colný úrad Hamburg zastával názor, že tieto spojovacie materiály sú pôvodom z Číny a na ich dovoz do EÚ by malo byť uložené antidumpingové clo podľa nariadenia č. 91/2009 ( 9 ). Hlavný colný úrad Hamburg vydal v roku 2013 niekoľko oznámení o uložení antidumpingového cla spoločnosti Reyher, ktoré táto spoločnosť zaplatila. Následne Reyher podala proti uloženiu týchto ciel žalobu na Finanzgericht Hamburg (Finančný súd Hamburg).

21.

Finanzgericht Hamburg (Finančný súd Hamburg) právoplatným rozsudkom z 3. apríla 2019 vyhovel žalobe spoločnosti Reyher a zrušil antidumpingové clá, ktoré jej boli uložené, s odôvodnením, že Hlavný colný úrad Hamburg nepreukázal, že spojovacie materiály, ktoré doviezla spoločnosť Reyher do Únie, pochádzali z Číny.

22.

V máji 2019 Hlavný colný úrad Hamburg vrátil spoločnosti Reyher antidumpingové clá, ktoré zaplatila. Žiadosť spoločnosti Reyher o zaplatenie úrokov z týchto antidumpingových ciel však Hlavný colný úrad Hamburg odmietol a následne zamietol aj správnu sťažnosť podanú spoločnosťou Reyher proti tomuto odmietnutiu.

23.

Dňa 10. februára 2020 Reyher podala proti tomuto odmietnutiu žalobu na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie konania. Aj keď medzi účastníkmi konania je sporné, či je platba úrokov vylúčená na základe článku 116 ods. 6 Colného kódexu Únie, vnútroštátny súd sa domnieva, že na skutkový stav veci sa neuplatňuje Colný kódex Únie, ale skorší Colný kódex Spoločenstva. Podľa článku 241 Colného kódexu Spoločenstva sa úroky zaplatia, ak tak ustanovujú vnútroštátne právne predpisy. Vnútroštátny súd sa preto domnieva, že Reyher by sa mohla domáhať úrokov od začiatku súdneho konania na základe § 236 ods. 1 AO. Vnútroštátny súd si však kladie otázku, či má Reyher nárok na úroky za obdobie od zaplatenia neoprávneného antidumpingového cla do začatia súdneho konania.

24.

Keďže Finanzgericht Hamburg (Finančný súd Hamburg) mal pochybnosti o tom, či sa Reyher môže domáhať práva na zaplatenie úrokov podľa práva Únie v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, pokiaľ ide o úroky, ktoré si nemôže nárokovať na základe vnútroštátneho práva, rozhodol sa prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Existuje porušenie práva Únie ako podmienka nároku na úroky založeného na práve Únie, ktorý sformuloval Súdny dvor Európskej únie, aj vtedy, keď vnútroštátny orgán stanoví clo na základe práva Únie, avšak vnútroštátny súd neskôr určí, že nie sú splnené faktické podmienky na výber tohto cla?“

25.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Flexi Montagetechnik GmbH & Co. KG (ďalej len „Flexi Montagetechnik“) je nemecká spoločnosť, ktorá dovážala do EÚ hákové skrutky, ktoré sa používajú na výrobu vôdzok pre psov.

26.

Hauptzollamt Kiel (Hlavný colný úrad Kiel, Nemecko) sa v nadväznosti na vonkajšiu colnú kontrolu domnieval, že tieto hákové skrutky by nemali byť zatriedené do položky 8308 kombinovanej nomenklatúry (ďalej len „KN“), so sadzbou cla vo výške 2,7 % ako to deklarovala Flexi Montagetechnik, ale ako tovar mal byť zatriedený do položky 7907 KN so sadzbou cla vo výške 5 %, a teda podliehal dovoznému clu vo vyššej sume, než zaplatila Flexi Montagetechnik. Hlavný colný úrad Kiel vydal dva colné výmery na zaplatenie dovozných ciel, ktoré Flexi Montagetechnik zaplatila v marci 2014. Následne v septembri 2014 Flexi Montagetechnik podala proti týmto výmerom žalobu.

27.

Rozsudkom z 20. júna 2017 Bundesfinanzhof (Spolkový finančný súd, Nemecko) zrušil tieto výmery z dôvodu, že dovozné clá boli vymerané v rozpore s právnymi predpismi, pretože hákové skrutky mali byť zatriedené do položky 8308 KN, ako to urobila Flexi Montagetechnik.

28.

V októbri 2017 Hlavný colný úrad Kiel vrátil spoločnosti Flexi Montagetechnik dovozné clo, ktoré zaplatila. Odmietol však zaplatiť úroky z týchto ciel za obdobie odo dňa zaplatenia do dňa ich vrátenia a následne odmietol správnu sťažnosť, ktorú podala Flexi Montagetechnik proti tomuto odmietnutiu.

29.

Flexi Montagetechnik podala proti tomuto odmietnutiu žalobu na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. Hlavný colný úrad Kiel jej v priebehu konania priznal úroky za obdobie od podania žaloby proti colným výmerom (september 2014) až do vrátenia dovozných ciel (október 2017). Medzi účastníkmi konania je však stále sporné, či Flexi Montagetechnik má právo na úroky za obdobie od zaplatenia nezákonne uloženého dovozného cla (marec 2014) do podania žaloby proti colným výmerom (september 2014).

30.

Keďže Finanzgericht Hamburg (Finančný súd Hamburg) mal pochybnosti o tom, či sa Flexi Montagetechnik môže domáhať práva na zaplatenie úrokov podľa práva Únie v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, pokiaľ ide o úroky, ktoré si nemôže nárokovať na základe vnútroštátneho práva, rozhodol sa prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Existuje porušenie práva Únie ako podmienka nároku na úroky založeného na práve Únie, ktorý sformuloval Súdny dvor Európskej únie, aj vtedy, keď vnútroštátny orgán stanoví clo v rozpore s platnými právnymi predpismi Únie a vnútroštátny súd konštatuje toto porušenie práva Únie?“

31.

Rozhodnutím z 9. októbra 2020 predseda Súdneho dvora rozhodol o spojení vecí C‑415/20, C‑419/20 a C‑427/20 na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

32.

Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru Gräfendorfer, Reyher, Flexi Montagetechnik, holandská vláda a Európska komisia. Títo účastníci konania tiež odpovedali na písomné otázky, ktoré im predložil Súdny dvor podľa článku 62 ods. 1 rokovacieho poriadku.

33.

Vnútroštátny súd svojimi otázkami žiada o usmernenie k viacerým otázkam týkajúcim sa práva na zaplatenie úrokov podľa práva Únie, ktoré je ďalej rozvinuté v judikatúre Súdneho dvora.

34.

Vnútroštátny súd nespochybňuje skutočnosť, že právo na zaplatenie úrokov vyplýva z práva Únie, ale z jeho pohľadu je neisté, či takéto právo vzniká pri rôznych situáciách porušenia práva Únie, o ktorých má rozhodnúť.

35.

Prvá otázka, ktorá je základom všetkých troch vecí, v podstate spočíva v tom, či je pre vznik práva na zaplatenie úrokov podľa práva Únie dôležité, ako došlo k porušeniu práva Únie. Okrem toho nepriamo vzniká otázka, či je dôležité, že porušenie práva Únie konštatovali vnútroštátne súdy a nie Súdny dvor.

36.

Druhá otázka, ktorá je základom týchto vecí, v podstate spočíva v tom, či a za akých podmienok je možné obmedziť právo na zaplatenie úrokov, ktoré vzniká na základe práva Únie. Vo veciach C‑419/20 a C‑427/20 je nastolená otázka uplatniteľnosti obmedzenia práva na zaplatenie úrokov, ktoré predpokladajú colné predpisy Únie, zatiaľ čo vo všetkých troch veciach je nastolená otázka možnosti obmedzenia tohto práva vnútroštátnym právom.

37.

S cieľom odpovedať na tieto otázky sa budem najprv zaoberať právom na zaplatenie úrokov rozvinutým judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa vrátenia súm zaplatených v rozpore s právom Únie (časť A). Následne preskúmam, či je pre vznik práva na zaplatenie úrokov podľa práva Únie dôležité, ako došlo k porušeniu práva Únie (časť B.1), a potom sa budem zaoberať otázkou, či je dôležité, že porušenie práva Únie konštatovali vnútroštátne súdy alebo Súdny dvor (časť B.2). Nakoniec sa budem zaoberať možnými dôvodmi obmedzenia práva na zaplatenie úrokov, a to tak podľa práva Únie (časť C.1), ako aj podľa vnútroštátneho práva (časť C.2).

38.

Z mojej analýzy vyplynie, že právo na zaplatenie úrokov je všeobecným pravidlom práva Únie, ktoré sa uplatňuje vo všetkých situáciách, keď sa platba splatná podľa práva Únie uhradí s omeškaním, či už ide o vrátenie neoprávnene zaplatených peňažných súm alebo o oneskorené zaplatenie dávok, na ktoré má osoba nárok podľa práva Únie. Takéto všeobecné pravidlo môže byť obmedzené právom Únie alebo vnútroštátnym právom za predpokladu, že takéto obmedzenie je odôvodnené oprávneným verejným záujmom a je primerané tomuto záujmu. V tomto svetle preskúmam obmedzenie zavedené colnými predpismi Únie, ako aj obmedzenie, ktoré existuje podľa príslušného vnútroštátneho práva.

39.

Na úvod je potrebné uviesť, že právo na zaplatenie úrokov sa ako právo Únie vyvíjalo spolu s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa práva na vrátenie neoprávnene zaplatených súm v rozpore s právom Únie.

40.

Situácie, v ktorých boli uložené rôzne poplatky v rozpore s právom EÚ, nie sú nové. V skoršej judikatúre sa Súdny dvor zaoberal napríklad poplatkami na fytosanitárne kontroly, ( 10 ) vývoznými poplatkami, ( 11 ) poplatkami za zdravotnú kontrolu pri dovoze, ( 12 ) poplatkami za jatočné telá ošípaných určených na výrobu slaniny, ( 13 ) spotrebnými daňami z banánov ( 14 ) a poplatkami vyberanými za registráciu verejných a súkromných spoločností s ručením obmedzeným. ( 15 ) Novšie veci sa týkali napríklad zaplatenia preddavku na daň z príjmov právnických osôb zo zisku, ktorý dcérska spoločnosť vyplatila svojej materskej spoločnosti, ( 16 ) preplatku dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), ( 17 ) dane za znečistenie z motorových vozidiel ( 18 ) a preplatku na dani zo spotreby elektriny ( 19 ).

41.

Keď sa rozhodlo, že takéto úhrady boli zaplatené v rozpore s právom Únie, osoby, ktoré ich zaplatili, požiadali o ich vrátenie. S týmito nárokmi boli často spojené nároky na zaplatenie úrokov.

42.

Právo Únie však neobsahuje písomné všeobecné pravidlá týkajúce sa práv alebo prostriedkov nápravy, podľa ktorých by mohli postupovať osoby, ktoré zaplatili takéto sumy v rozpore s právom Únie. Táto oblasť práva sa preto rozvíjala a stále rozvíja prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora. Nasleduje stručný prehľad môjho chápania tejto judikatúry.

43.

Podľa ustálenej judikatúry je právo na vrátenie súm vybratých členským štátom v rozpore s právnym poriadkom Únie následkom a súčasťou práv, ktoré vyplývajú jednotlivcom z ustanovení práva Únie, ako ich vyložil Súdny dvor. Členské štáty sú teda povinné v zásade vrátiť sumy vybraté v rozpore s právnym poriadkom Únie. ( 20 )

44.

Podľa môjho názoru z tejto judikatúry jasne vyplýva, že samotné právo na vrátenie je právom, ktoré vzniká na základe práva Únie v situácii, keď osoba zaplatila sumy v rozpore s právom Únie. ( 21 )

45.

Súdny dvor tiež rozhodol, že ak členský štát vybral dane v rozpore s pravidlami práva Únie, jednotlivci majú právo na vrátenie nielen neoprávnene vybratej dane, ale aj súm, ktoré boli tomuto štátu zaplatené alebo ním vybraté v priamej súvislosti s touto daňou. To zahŕňa aj straty spôsobené nemožnosťou disponovať so zaplatenými peňažnými sumami. ( 22 )

46.

Súdny dvor okrem toho spresnil, že z tejto judikatúry vyplýva, že zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné vrátiť spoločne s úrokmi aj sumy daní vybraných v rozpore s právom Únie, vyplýva z práva Únie. ( 23 )

47.

Citovanú judikatúru chápem tak, že vždy, keď podľa práva Únie vzniká právo na vrátenie, tak je spojené s právom na zaplatenie úrokov. S takýmto výkladom judikatúry súhlasia generálni advokáti Súdneho dvora ( 24 ) a právna veda. ( 25 )

48.

V judikatúre však stále nebola jasne vyriešená otázka, či sa úroky platia vo všetkých situáciách, keď sa právo na vrátenie zakladá na práve Únie, alebo či existujú situácie, v ktorých právo Únie priznáva právo na vrátenie, ale nevyžaduje zaplatenie úrokov. Okrem toho ešte nie je jasné, či právo na zaplatenie úrokov vzniká len spolu s právom na vrátenie podľa práva Únie, alebo či vzniká aj v iných situáciách, v ktorých je platobná povinnosť splnená s omeškaním založená priamo na práve Únie (ako napr. vývozné náhrady vo veci C‑415/20).

49.

Odpoveď na túto otázku treba podľa môjho názoru hľadať tiež v práve Únie a nezávisí od vnútroštátnych právnych poriadkov. Inými slovami, rozsah práva na zaplatenie úrokov nie je otázkou vnútroštátnej procesnej autonómie. Tento pojem sa vzťahuje na právomoci členských štátov upraviť vo svojich právnych poriadkoch hmotnoprávne a procesné otázky, ktoré sú relevantné pre výkon práv súvisiacich s prostriedkami nápravy podľa práva Únie (ako je právo na vrátenie alebo právo na náhradu škody, ako vyplývajú z práva Únie), v prípadoch, ak neexistujú pravidlá Únie potrebné na ich vykonávanie. Otázka, či právo na zaplatenie úrokov vzniká vo všetkých alebo len v niektorých situáciách, v ktorých vzniklo právo na náhradu, alebo aj v iných situáciách, keď peňažný záväzok vychádza z práva Únie, je však otázkou existencie tohto práva, a nie jeho vykonávania, a preto je výlučne záležitosťou práva Únie. Naopak, otázka, či takéto právo, keď existuje podľa práva Únie, môže byť obmedzené vnútroštátnymi právnymi poriadkami, je odlišnou otázkou, ktorej sa budem venovať samostatne nižšie (pozri časť C.2).

50.

Jedna z otázok nastolených v prejednávaných veciach sa týka toho, či je na účely judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa vrátenia neoprávnených platieb spolu s úrokmi dôležité zistiť, akým spôsobom bolo porušené právo Únie. Presnejšie povedané, vzniká otázka, či sa platia úroky len v prípadoch, keď je opatrenie Únie alebo vnútroštátneho práva, ktoré slúži ako právny základ pre uloženie neoprávnene vybratých súm, zrušené alebo vyhlásené za neplatné, ako to tvrdí holandská vláda, alebo či sa úroky platia, ako to uvádza vnútroštátny súd, Gräfendorfer, Reyher, Flexi Montagetechnik a Komisia v prípade akéhokoľvek porušenia práva Únie.

51.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd spresňuje, že spoločnou črtou vecí, v ktorých Súdny dvor konštatoval, že žalobcovia mali právo na úroky podľa práva Únie, bolo, že právo na vrátenie vzniklo v nadväznosti na vyhlásenie neplatnosti právneho základu pre platby zo strany Súdneho dvora. ( 26 )

52.

Naproti tomu porušenie práva Únie v prejednávaných veciach vyplývalo zo skutočnosti, že príslušné vnútroštátne orgány sa pri uplatňovaní platných pravidiel práva Únie dopustili pochybení pri výklade práva Únie alebo pri posúdení skutkových okolností. Vo veci C‑415/20 porušenie spočívalo v nesprávnom výklade platných právnych predpisov Únie, na základe ktorého bolo žalobkyni odmietnuté vyplatenie vývozných náhrad, a príslušné vnútroštátne orgány jej navyše uložili pokutu. Vo veci C‑419/20 porušenie spočívalo v nesprávnom posúdení skutkových okolností príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, ktoré viedlo k uloženiu antidumpingových ciel, ktoré boli podľa platných právnych predpisov Únie neoprávnené, a vo veci C‑427/20 bolo uloženie dovozných ciel výsledkom nesprávneho výkladu platných právnych predpisov Únie týmito orgánmi.

53.

Je pravda, že veci uvádzané vnútroštátnym súdom sa týkali situácií, v ktorých bol právny základ pre uskutočnenie platby vyhlásený za neplatný. Rozsudok Zuckerfabrik Jülich ( 27 ) sa týkal zaplatenia úrokov z neoprávnene zaplatených súm z titulu produkčných odvodov v sektore cukru na základe nariadení Únie, ktoré Súdny dvor vyhlásil za neplatné. Rozsudok Irimie ( 28 ) sa týkal zaplatenia úrokov z vrátenej dane za znečistenie, ktorú stanovilo vnútroštátne právo a ktorá bola na základe výkladu Súdneho dvora vyhlásená za nezlučiteľnú s právom Únie. Nakoniec rozsudok Wortmann ( 29 ) sa týkal zaplatenia úrokov spojených s vrátením antidumpingových ciel, ktoré žalobkyňa zaplatila na základe nariadenia Únie, ktoré bolo čiastočne zrušené Súdnym dvorom.

54.

Treba však zdôrazniť, že po prvé existujú veci, o ktorých rozhodol Súdny dvor a v ktorých dôvodom na zaplatenie úrokov nebolo vyhlásenie neplatnosti právneho základu pre uskutočnenie platby, ale iné porušenie práva Únie. Na takýto prípad poukázal samotný vnútroštátny súd. ( 30 ) Po druhé podľa môjho názoru existujú dôležité konceptuálne dôvody, ktoré sú v prospech takej odpovede, že právo na zaplatenie úrokov podľa práva Únie existuje bez ohľadu na to, ako došlo k porušeniu práva Únie. Inými slovami, podľa môjho názoru nie je odôvodnené obmedziť právo na zaplatenie úrokov výlučne len na situácie, v ktorých došlo k vyhláseniu neplatnosti právneho základu pre uskutočnenie platby. Na vysvetlenie tohto stanoviska musím najprv preskúmať dôvody, ktoré viedli k judikatúre Súdneho dvora, ktorá stanovuje právo na zaplatenie úrokov.

55.

Ak osoba zaplatila peňažnú sumu v rozpore s právom Únie, vzniká jej súčasne právo na jej vrátenie, aj keď by to neskôr mohol potvrdiť Súdny dvor alebo vnútroštátny súd. Vyplýva to z judikatúry uvedenej v bode 43 vyššie, v ktorej Súdny dvor vysvetľuje, že právo na vrátenie úhrad vybratých v členskom štáte v rozpore s pravidlami práva Únie je následkom a súčasťou práv, ktoré jednotlivcom priznávajú ustanovenia práva Únie, aby tieto sumy neplatili. Medzi dátumom vzniku práva na vrátenie a dátumom vrátenia je časový úsek, ktorý je niekedy dokonca značne dlhý. ( 31 ) Úroky slúžia na kompenzáciu tohto uplynutého času.

56.

Povinnosť zaplatiť úroky totiž nepredstavuje trest alebo sankciu pre príslušné vnútroštátne orgány z dôvodu dopustenia sa porušenia práva Únie, ale jej cieľom je skôr zabezpečiť, aby jednotlivcom bola poskytnutá primeraná náhrada za škody, ktoré utrpeli z dôvodu nedostupnosti súm vybratých neoprávnene v rozpore s právom Únie. Inými slovami, právo na zaplatenie úrokov je založené na myšlienke priznať jednotlivcom restitutio in integrum z dôvodu nemožnosti používať tieto sumy počas určitého obdobia. ( 32 )

57.

Keďže ide len o prostriedok riešenia straty hodnoty peňazí z dôvodu plynutia času, právo na zaplatenie úrokov nezávisí od toho, či sa príslušné vnútroštátne orgány domnievali, že konajú v súlade s právom Únie, ktoré bolo až následne vyložené odlišne od výkladu, ktorý uvedené orgány považovali v danom čase za správny. Obava, ktorú mal v tejto súvislosti vnútroštátny súd a z ktorej vyplýva, že tieto orgány nemusia byť povinné zaplatiť úroky, pretože tieto úhrady vyberali v dobrej viere, je teda irelevantná pre vznik práva na zaplatenie úrokov.

58.

Právo na zaplatenie úrokov totiž nie je totožné s právom na náhradu škody. Vo veciach súvisiacich s vrátením toto právo vzniká ako dôsledok zaplatenia peňažných súm v rozpore s právom Únie, a nie je podmienené vznikom zodpovednosti príslušných vnútroštátnych orgánov, ktoré sa dopustili porušenia práva Únie. Nie je preto dôležité, z akého dôvodu príslušné vnútroštátne orgány vybrali peňažné sumy v rozpore s právom Únie. Podobne ako právo na vrátenie ako prostriedok nápravy podľa práva Únie, ktoré vzniká len v nadväznosti na objektívnu skutočnosť, že nevznikla povinnosť zaplatiť tieto sumy, právo na zaplatenie úrokov vzniká v nadväznosti na skutočnosť plynutia času.

59.

V prípadoch, keď vzniká právo na vrátenie, úroky pokrývajú obdobie, počas ktorého mala mať osoba možnosť disponovať peniazmi, ale nemala ich k dispozícii, a to bez nutnosti skúmania dôvodov, pre ktoré sa príslušné vnútroštátne orgány dopustili porušenia práva Únie. Samotné porušenie je dostačujúce. Úroky sa totiž týkajú len plynutia času a preto nie sú spojené s otázkou prípadného vylúčenia zodpovednosti za porušenie práva Únie.

60.

Judikatúra potvrdzuje takéto ekonomické odôvodnenie práva na zaplatenie úrokov. Súdny dvor najprv poukázal na ekonomické odôvodnenie práva na vrátenie. Konštatoval, že „účelom nároku na vymáhanie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu je napravenie dôsledkov nezlučiteľnosti dane s právom Únie, a síce tak, že odstráni hospodárske zaťaženie, ktoré v konečnom dôsledku bolo neoprávnene uložené hospodárskemu subjektu a ktoré tento subjekt skutočne znášal“ ( 33 ). Vo viacerých nedávnych veciach, ako je uvedené v bode 45 vyššie, Súdny dvor ďalej vysvetlil, že právo Únie vyžaduje vrátenie neoprávnene vybraných peňažných súm spolu s úrokmi, keďže úroky pokrývajú „straty spôsobené nemožnosťou disponovať peňažnými sumami“, ktoré boli zaplatené. ( 34 )

61.

Zaplatenie úrokov je preto nevyhnutné na obnovenie dodržiavania práva Únie vytvorením situácie, ktorá sa čo najviac približuje situácii, ktorá by existovala, ak by nedošlo k porušeniu práva Únie. Cieľom zaplatenia úrokov je teda obnoviť efektivitu práva Únie.

62.

Alternatívnym, prípadne ďalším vysvetlením priznania úrokov spoločnostiam Gräfendorfer a Flexi Montagetechnik, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny súd, je koncept bezdôvodného obohatenia. ( 35 )

63.

Generálna advokátka Sharpston uvedeným konceptom odôvodňovala svoje návrhy vo veci Zuckerfabrik Jülich a i. ( 36 ), ktorá sa tiež týkala vrátenia súm požadovaných od vnútroštátnych orgánov, ktoré však boli vybraté v prospech rozpočtu Únie na základe právneho základu Únie, ktorý bol vyhlásený za neplatný.

64.

Okrem toho Súdny dvor vo svojich rozsudkoch zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia ( 37 ), a z 9. júla 2020, Česká republika/Komisia ( 38 ), odôvodňoval bezdôvodným obohatením možnosť podania žaloby o vrátenie proti Únii na základe článku 268 ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ. Súdny dvor zdôraznil, že osoba, ktorá utrpela škodu, ktorá zväčšuje majetok inej osoby (v tomto prípade Únie) bez toho, aby na takéto obohatenie existoval právny základ, má vo všeobecnosti právo na vydanie obohatenia proti osobe, ktorá sa obohatila, a to až do výšky tejto škody. Podľa názoru Súdneho dvora by žaloba na vrátenie z rozpočtu Únie vyžadovala dôkaz o vzniku obohatenia žalovaného, na ktoré neexistuje platný právny základ, a preukázanie vzniku ochudobnenia u žalobkyne, ktorá súvisí s týmto obohatením.

65.

Ak by koncept bezdôvodného obohatenia mohol byť vhodným odôvodnením žaloby podanej členským štátom, ktorou sa domáha vrátenia súm, ktoré neoprávnene zaplatil do rozpočtu Únie, odvolanie sa na tento koncept nie je podľa môjho názoru nevyhnutné na odôvodnenie zaplatenia úrokov v situáciách, o aké ide v prejednávaných veciach. Môže to dokonca zabrániť zaplateniu úrokov. Z dôvodu organizácie riadenia v Únii vnútroštátne orgány často vyberajú rôzne sumy v prospech rozpočtu Únie. V súlade s judikatúrou uvedenou v predchádzajúcom bode by osoba, ktorá zaplatila neoprávnene vybrané sumy, musela preukázať obohatenie vnútroštátnych orgánov, ktoré ich vybrali. Ak by sa tieto sumy previedli do rozpočtu Únie, preukázanie vzniku obohatenia na strane vnútroštátnych orgánov by nemuselo byť možné.

66.

Právo na zaplatenie úrokov sa skôr ako na logiku bezdôvodného obohatenia zameriava na druhú stranu takéhoto vzťahu – na bezdôvodné ochudobnenie. Jeho cieľom je zabezpečiť efektivitu práva Únie tým, že osoba, ktorá bola ochudobnená v rozpore s právom Únie, sa dostane do situácie, ktorá by existovala v prípade, ak by nedošlo k porušeniu. Dôležité je teda skôr ochudobnenie žiadateľa než obohatenie vnútroštátnych orgánov. Pre vznik práva na zaplatenie úrokov na základe práva Únie nie je potrebné preukázať obohatenie. ( 39 )

67.

Podľa môjho názoru ekonomické odôvodnenie, ktoré Súdny dvor navrhol v súvislosti s existenciou práva na zaplatenie úrokov, podporuje záver, že z hľadiska práva Únie toto právo vzniká vždy, keď je osoba ochudobnená v rozpore s právom Únie, pričom nie je potrebné skúmať, či subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, konal alebo nekonal v dobrej viere a či sa obohatil.

68.

Ak pripustíme, že právo Únie priznáva právo na zaplatenie úrokov s cieľom obnoviť jeho efektivitu tým, že pokryje stratu hodnoty peňazí počas obdobia, v ktorom o ne prišla osoba v rozpore s právom Únie, nie je dôvod rozlišovať medzi rôznymi situáciami porušenia práva Únie.

69.

Úroky sú splatné bez ohľadu na to, či porušenie spočívalo v právnom základe, ktorý bol vyhlásený za neplatný, alebo vo vnútroštátnom práve, v nesprávnom výklade práva Únie alebo vnútroštátneho práva, ktorým sa vykonáva právo Únie, v nesprávnom posúdení skutkových okolností, ktoré viedli k výberu peňažných súm v rozpore s právom Únie, alebo v akomkoľvek inom porušení.

70.

Podľa môjho názoru by sa z judikatúry dalo vyvodiť, že právo na zaplatenie úrokov vzniká vo všetkých situáciách, keď je peňažná suma podľa práva Únie dlžná, a jeho cieľom je pokryť plynutie času od okamihu vzniku nároku na platbu až do jej zaplatenia. ( 40 ) Právo na zaplatenie úrokov vzniká ako dôsledok porušenia normy Únie, ktorá priznáva právo na prijatie platby alebo právo nezaplatiť, a to od okamihu porušenia tohto práva a slúži na obnovenie efektivity práva Únie.

71.

V situáciách, v ktorých právo na vrátenie vzniklo z dôvodu vyhlásenia právneho základu za neplatný v dôsledku porušenia práva Únie, je teda zaplatenie úrokov nevyhnutné na obnovenie situácie, ktorá by nastala, ak by akt, ktorý bol vyhlásený za neplatný, nebol vôbec prijatý. ( 41 )

72.

Rovnako je zaplatenie úrokov z podobných dôvodov nevyhnutné v situáciách, keď sa žiada o vrátenie z dôvodu nesprávneho posúdenia skutkových okolností alebo nesprávneho výkladu práva. Vo veci C‑415/20 by žalobkyňa nemala povinnosť zaplatiť finančné sankcie, ak by príslušné vnútroštátne orgány správne vyložili právo Únie. Na obnovenie stavu, ktorý by existoval, ak by k porušeniu práva Únie nedošlo, nestačí len vrátiť uvedené finančné sankcie, ale je potrebné zaplatiť aj úroky, ktoré budú pokrývať uplynutý čas do okamihu vrátenia. Len tak je možné obnoviť efektivitu práva Únie.

73.

Takéto odôvodnenie je možné uplatniť aj vo veciach C‑419/20 a C‑427/20. Efektivitu práva Únie je možné obnoviť len vtedy, ak sa žalobcovia „prinavrátia“ do stavu, v ktorom nedošlo k porušeniu práva Únie v dôsledku nesprávneho posúdenia skutkového stavu alebo nesprávneho výkladu práva Únie. To si vyžaduje pokrytie straty hodnoty peňazí, o ktorú boli žalobkyne pripravené z dôvodu porušenia práva Únie.

74.

Tento prístup potvrdzuje nedávna judikatúra, v ktorej Súdny dvor rozhodol, že úroky sa platia aj v situáciách, v ktorých právo žalobkýň na vrátenie nevyplývalo z vyhlásenia právneho základu za neplatný, ale z nesprávneho výkladu práva alebo skutočností vedúcich k neoprávnenej platbe. Vo veci Littlewoods Retail ( 42 ) žalobkyňa zaplatila preplatok DPH z dôvodu nesprávneho výkladu príslušného práva Únie a vnútroštátneho práva. Vo veci Hauptzollamt B ( 43 ) bolo vrátenie dôsledkom nesprávne vypočítaných daní z elektriny. V oboch veciach Súdny dvor konštatoval, že žalobcovia majú právo na zaplatenie úrokov na základe práva Únie.

75.

Situácia vo veci C‑415/20, v ktorej bolo žalobkyni na určitý čas odopierané zaplatenie vývozných náhrad, na ktoré mala nárok podľa práva Únie, sa odlišuje od vecí týkajúcich sa vrátenia. V týchto veciach totiž právo na zaplatenie úrokov vzniklo v dôsledku porušenia práva nezaplatiť, zatiaľ čo vo veci C‑415/20 bolo právo na zaplatenie úrokov uplatnené v súvislosti s právom na prijatie platby. Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v tejto veci teda v podstate pýta, či právo na zaplatenie úrokov vzniká len spolu s právom na vrátenie, alebo či vzniká aj v situácii, keď došlo k porušeniu práva osoby na zaplatenie, ktoré bolo založené priamo na práve Únie.

76.

Ak, ako som navrhla, je právo na zaplatenie úrokov podľa práva Únie odôvodnené potrebou obnoviť efektivitu práva Únie, pričom sa vzťahuje na obdobie, počas ktorého bola osoba pripravená o peňažnú sumy v rozpore s právom Únie, právo na zaplatenie úrokov vzniká aj vtedy, keď porušenie spočíva v odmietnutí uskutočnenia platby, na ktorú mala osoba nárok podľa práva Únie. V situácii vo veci C‑415/20 sa majú platiť úroky od okamihu vzniku práva na vývozné náhrady až do okamihu ich zaplatenia.

77.

Na záver sa domnievam, že judikatúra Súdneho dvora by sa mala chápať tak, že vo všeobecnosti zahŕňa právo na zaplatenie úrokov vo všetkých situáciách, v ktorých sú dlžné peňažné sumy na základe práva Únie zaplatené s omeškaním v rozpore s právom Únie.

78.

Na základe uvedeného sa domnievam, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa práva na zaplatenie úrokov sa vzťahuje na vývozné náhrady, ktorých zaplatenie bolo neoprávnene odmietnuté, a na finančné sankcie, ktoré príslušné vnútroštátne orgány neoprávnene uložili v rozpore s právom EÚ, ako napríklad vo veci C‑415/20. Uplatňuje sa aj na vrátenie antidumpingových ciel vybraných na základe nesprávne zisteného skutkového stavu, ako vo veci C‑419/20, a na vrátenie nesprávne vybraných dovozných ciel v dôsledku nesprávneho výkladu práva Únie, ako vo veci C‑427/20. Vo všetkých týchto situáciách je účel platby úrokov rovnaký – pokryť stratu hodnoty peňazí spôsobenú plynutím času od okamihu vzniku nároku na sporné peňažné sumy až do okamihu ich zaplatenia.

79.

Výklad judikatúry Súdneho dvora, ktorým by sa obmedzovala na situácie, keď Súdny dvor zruší alebo vyhlási za neplatné vnútroštátne opatrenie alebo opatrenie Únie, by narušil samotný cieľ judikatúry, ktorým je zabezpečiť, aby bez ohľadu na porušenie práva Únie mali jednotlivci právo na zaplatenie úrokov s cieľom obnoviť efektivitu práva Únie.

80.

S týmto súvisí aj výklad pojmu porušenie práva Únie v judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa vrátenia neoprávnene vybratých súm na účely prejednávaných vecí, ktorý zároveň nepriamo nastoľuje otázku, či je podstatné, či porušenie práva Únie zistia vnútroštátne súdy alebo Súdny dvor.

81.

Podľa môjho názoru je na túto otázku potrebné odpovedať záporne.

82.

Ako Súdny dvor uznal, článok 19 ZEÚ zveruje vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru úlohu zaručiť plné uplatňovanie práva Únie vo všetkých členských štátoch, ako aj súdnu ochranu, ktorá jednotlivcom z tohto práva vyplýva. ( 44 ) V dôsledku toho vnútroštátne súdy vykonávajú v spolupráci so Súdnym dvorom funkciu, ktorá im je pridelená spoločne s cieľom zabezpečiť dodržiavanie práva pri uplatňovaní a výklade Zmlúv. ( 45 )

83.

Okrem toho Súdny dvor zdôraznil, že konanie upravené v článku 267 ZFEÚ stanovuje priamu spoluprácu medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, v rámci ktorej sa vnútroštátne súdy úzko podieľajú na riadnom uplatňovaní a jednotnom výklade práva Únie a na ochrane práv jednotlivcov poskytnutých týmto právnym poriadkom. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právomoci zverené vnútroštátnym súdom a Súdnemu dvoru sú základom zachovania samotnej povahy práva stanoveného Zmluvami. ( 46 )

84.

Z toho vyplýva, že vnútroštátne súdy zohrávajú v právnom poriadku Únie popri Súdnom dvore kľúčovú úlohu ako „bežné“ súdy. ( 47 ) Ak teda vnútroštátny súd konštatuje porušenie práva Únie, má to rovnakú hodnotu ako porušenie, ktoré konštatoval Súdny dvor, pokiaľ ide o právo na vrátenie neoprávnene vybratých súm a zodpovedajúcich úrokov, ktoré jednotlivcom priznáva právo Únie.

85.

Treba tiež zdôrazniť, že v tomto kontexte sa tento prístup zrejme odráža v judikatúre Súdneho dvora. V rozsudku Wortmann ( 48 ) Súdny dvor uviedol, že v prípade vrátenia ciel z dôvodu, že boli vybraté v rozpore s právom Únie, „čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu“, existuje povinnosť členských štátov podľa práva Únie zaplatiť zodpovedajúce úroky.

86.

Preto sa domnievam, že došlo k porušeniu práva Únie, ktoré zakladá právo na zaplatenie úrokov, či už je dané porušenie zistené vnútroštátnymi súdmi alebo Súdnym dvorom.

87.

Vo všetkých troch veciach sa vnútroštátny súd domnieva, že žalobkyne majú právo na zaplatenie úrokov za celé obdobie, počas ktorého boli v rozpore s právom Únie pripravené o peňažné sumy, avšak iba za predpokladu, že právo na zaplatenie úrokov existuje podľa práva Únie. V predchádzajúcich častiach týchto návrhov som vyjadrila názor, že právo Únie skutočne priznáva žalobcom právo na zaplatenie úrokov.

88.

Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania však jasne vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, sa domnieva, že prinajmenšom vo veciach C‑419/20 a C‑427/20 mali žalobkyne nárok na zaplatenie úrokov podľa vnútroštátneho práva za obdobie od začatia súdneho konania do dňa vrátenia, zatiaľ čo vo veci C‑415/20 žalobkyňa nemá nárok na úroky podľa vnútroštátneho práva, pretože nepodala na súd žalobu, ktorou by sa domáhala zaplatenia vývozných náhrad.

89.

V tejto súvislosti je podľa môjho názoru irelevantné, či vnútroštátne právo priznáva žalobkyniam právo na zaplatenie úrokov v prejednávaných veciach, keďže toto právo vzniklo priamo na základe práva Únie. Otázka, ktorá sa javí ako relevantná pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu, teda nespočíva v tom, či je možné priznať úroky na základe práva Únie za obdobie do začatia súdneho konania, ale skôr v tom, či pravidlá vnútroštátneho práva môžu zákonne obmedziť výkon tohto práva na zaplatenie úrokov na základe práva Únie za takéto obdobie alebo ho podmieniť podaním žaloby na súd.

90.

Rovnako vzniká otázka, či žalobkyniam môže byť odoprené právo na zaplatenie úrokov, na ktoré majú inak nárok podľa práva Únie, a to na základe colných predpisov Únie.

91.

Práva, ktoré vyplývajú z práva Únie, vrátane práva na zaplatenie úrokov, môžu byť za určitých podmienok obmedzené buď samotným právom Únie alebo vnútroštátnym právom.

92.

Vo všeobecnosti platí, že na to, aby bolo možné obmedziť práva Únie, musia byť splnené dve podmienky: po prvé opatrenie obmedzujúce právo Únie musí byť odôvodnené cieľom verejného záujmu, ktorý je prijateľný podľa práva Únie, a po druhé toto opatrenie musí byť primerané vo vzťahu k tomuto cieľu.

93.

V tomto rámci sa teraz zameriam na preskúmanie dvoch obmedzujúcich opatrení, ktoré sú relevantné pre prejednávané veci, a to prvého podľa práva Únie a druhého podľa vnútroštátneho práva.

94.

Jednou z otázok, na ktorú treba odpovedať v prejednávaných veciach, je, či sa článok 241 Colného kódexu Spoločenstva a článok 116 ods. 6 Colného kódexu Únie (ktoré budem ďalej spoločne označovať ako „Colný kódex“) vzťahujú na okolnosti vecí, ktoré sú prejednávané pred vnútroštátnym súdom.

95.

Tieto ustanovenia práva Únie s určitými výnimkami obmedzujú a vylučujú platenie úrokov v prípade vrátenia ciel príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Z tohto dôvodu sú potenciálne relevantné na účely vrátenia predmetných dovozných ciel vo veci C‑427/20, ako aj vrátenia predmetných antidumpingových ciel vo veci C‑419/20.

96.

Podľa argumentov holandskej vlády sa pravidlo vylučujúce úroky uvedené v Colnom kódexe uplatňuje na okolnosti vecí C‑419/20 a C‑427/20, čo je dôvod, pre ktorý v týchto veciach nevznikla povinnosť platiť úroky. Gräfendorfer, Reyher, Flexi Montagetechnik a Komisia nesúhlasia. S odvolaním sa na rozsudok Wortmann tvrdia, že pravidlo Colného kódexu, ktoré vylučuje platenie úrokov, sa na nevzťahuje na okolnosti týchto vecí.

97.

Holandská vláda vychádza pri svojej argumentácii zo skutočnosti, že pravidlo Colného kódexu, ktoré vylučuje platenie úrokov, je všeobecným pravidlom. Odvoláva sa na závery Súdneho dvora v rozsudku Wortmann ako na výnimku z tohto pravidla.

98.

Na rozdiel od uvedenej argumentácie sa domnievam, že predmetné pravidlo Colného kódexu nie je všeobecným pravidlom, ale skôr výnimkou zo všeobecného pravidla práva Únie, podľa ktorého sa úroky platia v situáciách, v ktorých ide o vrátenie súm zaplatených v rozpore s právom Únie. Práve preto, že všeobecné pravidlo vyžaduje zaplatenie úrokov, bolo potrebné ho výslovne vylúčiť.

99.

Ako obmedzenie všeobecného pravidla musí byť pravidlo Colného kódexu odôvodnené a primerané navrhnutému odôvodneniu. Bez takéhoto odôvodnenia by bolo pravidlo Colného kódexu vylučujúce úroky v prípade vrátenia neplatné. ( 49 )

100.

V rozsudku Wortmann ( 50 ) bolo uvedené odôvodnenie sporného pravidla Colného kódexu, ( 51 ) ale zároveň bolo jeho uplatnenie obmedzené len na určité typy situácií. Vysvetlím, že to bolo nevyhnutné na zabezpečenie zákonnosti pravidla Colného kódexu a že z rovnakého dôvodu sa toto pravidlo v prejednávaných veciach neuplatňuje.

101.

V rozsudku Wortmann Súdny dvor v nadväznosti na odôvodnenie prednesené generálnym advokátom v danej veci konštatoval, že z historického vývoja článku 241 Colného kódexu Spoločenstva vyplýva, že sa týka „situácie, keď sa zistí, po tom, ako colný orgán prepustil dotknuté tovary, že počiatočné vyrubenie dovozných ciel musí byť revidované smerom nadol a že celá suma dovozných ciel alebo ich časť zaplatená hospodárskym subjektom mu musí byť vrátená“ ( 52 ).

102.

Ako vysvetlil generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona, „colný orgán nekontroluje tovar pred jeho prepustením a až následne vykoná kontrolu správnosti dovozu. Ak v tomto neskoršom okamihu treba znovu stanoviť výšku cla, môže to viesť k tomu, že dovozcovi sa dorubí clo (ak vznikol colný nedoplatok) alebo že správny orgán musí vrátiť preplatok“ ( 53 ). V oboch prípadoch Colný kódex vylučuje platenie úrokov. ( 54 )

103.

Odôvodnenie obmedzenia všeobecného pravidla Colného kódexu, ktoré vyžaduje zaplatenie úrokov, preto spočíva v umožnení rýchleho systému colného konania a rýchleho prepustenia tovaru do obehu na trh. ( 55 )

104.

Na to, aby toto pravidlo bolo primerané cieľu, ktorý sa ním má dosiahnuť, musí sa uplatňovať obmedzene na situácie colného konania ako bolo uvedené vo vyššie uvedených bodoch. Ide o situácie, v ktorých colný orgán alebo hospodársky subjekt požadujú úpravu ciel v krátkom čase po pôvodnom colnom konaní, a obe strany s takouto úpravou súhlasia. Ak však dôjde k sporu, na túto situáciu sa nevzťahuje výnimka Colného kódexu, ktorá vylučuje platenie úrokov.

105.

Tento názor potvrdzuje rozsudok Wortmann, podľa ktorého sa pravidlo Colného kódexu vylučujúce úroky neuplatňuje na situácie, v ktorých vrátenie cla vyplýva z chýb pri výpočte cla, ktoré neboli spôsobené rýchlosťou systému colného konania. Toto pravidlo sa z uvedeného dôvodu neuplatnilo na platenie úrokov v tejto veci v súvislosti s vrátením antidumpingového cla uloženého na základe nariadenia Únie, ktoré Súdny dvor čiastočne zrušil.

106.

Holandská vláda tvrdí, že rozsudok Wortmann vylúčil z pôsobnosti uvedeného pravidla Colného kódexu iba prípady, keď k vráteniu dôjde po vyhlásení neplatnosti právneho základu pre uskutočnenie platby, čo sú okolnosti, ktoré nastali v uvedenom rozsudku.

107.

Podľa môjho názoru by však takýto výklad nebol v súlade s odôvodnením tohto pravidla uvedeným v rozsudku Wortmann, a to konkrétne zabezpečením systému rýchleho colného konania, ktoré generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona označil ako „bežné okolnosti“ ( 56 ). Ak sa z pôsobnosti uvedeného pravidla Colného kódexu nevylúčia situácie, ktoré nepatria medzi „bežné“ colné operácie, hrozí, že toto pravidlo bude vyhlásené za neplatné z dôvodu, že nie je primerané svojmu cieľu, ktorým je odôvodnené. Nejde len o situácie, v ktorých dôjde k vráteniu po vyhlásení neplatnosti právneho základu pre uskutočnenie platby.

108.

V prejednávaných veciach nebolo chybné posúdenie príslušných vnútroštátnych orgánov napravené v „bežných“ colných konaniach. Úprava ciel bola skôr výsledkom vykonania rozhodnutí vnútroštátnych súdov, ktoré konštatovali, že clá boli vybrané v rozpore s právom Únie. Na takéto situácie sa nevzťahuje výnimka uvedená v Colnom kódexe.

109.

Na základe uvedeného sa domnievam, že článok 241 Colného kódexu Spoločenstva a článok 116 ods. 6 Colného kódexu Únie nevylučujú platenie úrokov za takých okolností, ako sú uvedené v prejednávaných veciach, a že na tieto veci sa vzťahuje všeobecné pravidlo práva na zaplatenie úrokov vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora.

110.

Obvyklý rámec, podľa ktorého sa posudzuje analýza vnútroštátnych ustanovení, ktoré obmedzujú pravidlá Únie o prostriedkoch nápravy, je koncept označovaný ako vnútroštátna procesná autonómia. V týchto návrhoch sa nemám v úmysle zaoberať vhodnosťou konceptu „vnútroštátnej procesnej autonómie“ ( 57 ). Stačí uviesť, že tento koncept uznáva, že členským štátom prináleží, aby si upravili hmotnoprávne a procesné otázky, ktoré sú relevantné pre vykonávanie práv Únie týkajúcich sa prostriedkov nápravy. Táto vnútroštátna procesná autonómia existuje vtedy, ak neexistujú relevantné pravidlá na úrovni Únie. Musí však rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity. ( 58 )

111.

Vnútroštátne právne predpisy, ktoré obmedzujú účinnosť práv vyplývajúcich z práva Únie, by však mohli byť ešte odôvodnené za predpokladu, že primeraným spôsobom sledujú svoj legitímny cieľ.

112.

Toto „procesné pravidlo rozumu“, ako ho označila právna veda, ( 59 ) sformuloval Súdny dvor v rozsudkoch zo 14. decembra 1995, van Schijndel a van Veen ( 60 ), a Peterbroeck ( 61 ), a bolo potvrdené neskoršou judikatúrou. ( 62 ) Pokiaľ ide o zásadu efektivity, Súdny dvor rozhodol, že každý prípad, v ktorom vzniká otázka, či vnútroštátne ustanovenie prakticky znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, na priebeh konania a jeho osobitosti pred rôznymi vnútroštátnymi orgánmi. Vnútroštátne ustanovenia, ktoré sledujú určitý legitímny cieľ, ako je riadny priebeh konania alebo dodržiavanie zásady práva na obhajobu alebo zásady právnej istoty, sú na základe vyššie uvedeného v súlade so zásadou efektivity, pokiaľ primeraným spôsobom zabezpečujú takýto legitímny cieľ. To musí v konkrétnom prípade overiť príslušný vnútroštátny súd.

113.

Vo svetle tohto analytického rámca treba posúdiť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá obmedzuje právo na zaplatenie úrokov v prejednávaných veciach.

114.

Podľa vnútroštátneho súdu vnútroštátna právna úprava uplatniteľná vo všetkých troch veciach obmedzuje splatnosť úrokov na dátum podania žaloby na príslušný vnútroštátny súd.

115.

Na úvod je potrebné uviesť, že sa nezdá, že by existovali indície, ktoré by mohli vzbudzovať pochybnosti o súlade týchto pravidiel so zásadou ekvivalencie. ( 63 )

116.

Pokiaľ však ide o zásadu efektivity, podľa môjho názoru existujú jasné indície o tom, že predmetná vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s touto zásadou.

117.

Podľa judikatúry Súdneho dvora ( 64 ) právo Únie v zásade vyžaduje zaplatenie úrokov za celé obdobie odo dňa zaplatenia alebo nezaplatenia súm uložených alebo zadržaných v rozpore s právom Únie do dňa ich vrátenia alebo zaplatenia. Tým sa zabezpečí zodpovedajúca kompenzácia strát spôsobených nedostupnosťou týchto súm.

118.

V rozsudku Irimie ( 65 ) teda Súdny dvor rozhodol, že režim, ktorý obmedzuje úroky len na úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie neoprávnene vybratej dane, nie je v súlade so zásadou efektivity. Okrem toho treba uviesť, že generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona sa vo svojich návrhoch, ktoré predniesol vo veci Wortmann ( 66 ), domnieval, že to isté platí aj pre nemeckú právnu úpravu, o ktorú ide v prejednávaných veciach.

119.

S tým súhlasím. Vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje platenie úrokov až odo dňa začatia konania pred súdom, pripravuje osoby o primeranú kompenzáciu za celé obdobie, počas ktorého im vznikali straty v dôsledku skutočnosti, že prišli o neoprávnene vybraté sumy, ako to vyžaduje účinné uplatňovanie práva na zaplatenie úrokov.

120.

Ako uvádzajú Gräfendorfer, Reyher a Flexi Montagetechnik, za okolností, o aké ide v prejednávaných veciach, môže obdobie od zaplatenia neoprávnene vybraných súm do podania žaloby na súd trvať niekoľko rokov, a to vzhľadom na konanie o správnej sťažnosti, ktoré predchádza podaniu žaloby na súd. Preto sa domnievam, že vnútroštátna právna úprava uplatniteľná vo všetkých troch veciach nespĺňa požiadavky zásady efektivity.

121.

Vnútroštátny súd uviedol ďalšiu skutočnosť, ktorá sa týka len veci C‑415/20 a platenia úrokov za oneskorenú platbu vývozných náhrad. Vnútroštátnemu súdu sa zdá, že podľa príslušného vnútroštátneho práva ( 67 ) sa v prípade oneskoreného zaplatenia dávok platia úroky od okamihu podania žaloby na súd, ktorou sa hospodársky subjekt domáha zaplatenia týchto dávok. Ak sa však oneskorená platba uhradí bez začatia súdneho konania, t. j. ak príslušné vnútroštátne orgány rozhodnú o vyplatení vývozných náhrad, hospodársky subjekt nemá právo na žiadne úroky. Ak teda hospodársky subjekt, ako to bolo v tejto veci, podal na príslušné vnútroštátne orgány iba správnu sťažnosť a čakal na rozhodnutie v pilotnej veci, po ktorom tieto orgány zaplatili vývozné náhrady bez úrokov, takémuto hospodárskemu subjektu vôbec nevzniká právo na úroky.

122.

Takáto vnútroštátna právna úprava nie je podľa môjho názoru v súlade so zásadou efektivity. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že právo na zaplatenie úrokov existuje podľa práva Únie, a teda nezávisle od vnútroštátneho práva. Hospodársky subjekt, ktorému boli oneskorene vyplatené vývozné náhrady, má z toho dôvodu nárok na zaplatenie úrokov. Závislosť takéhoto práva od začatia súdneho konania pripravuje osoby, akou je žalobkyňa vo veci C‑415/20, ktoré nepodali žalobu o zaplatenie takýchto náhrad na súd, o právo, ktoré im patrí na základe práva Únie.

123.

Aj keď predmetná vnútroštátna právna úprava, ako ju opísal vnútroštátny súd, obmedzuje účinnosť práva na zaplatenie úrokov založeného na práve Únie, nebráni to tomu, aby v závislosti od konkrétnych okolností prípadu bola takáto právna úprava prípustná podľa práva Únie. Je to možné len vtedy, ak sú takéto pravidlá primerané dôležitým záujmom vnútroštátneho právneho systému.

124.

V prejednávaných veciach však Súdnemu dvoru neboli predložené žiadne informácie, ktoré by mu umožnili posúdiť, či vnútroštátna právna úprava, ktorá obmedzuje právo na zaplatenie úrokov, je odôvodnená. Pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu podmieňujúcu právo na zaplatenie úrokov podaním žaloby na súd, vnútroštátny súd uviedol, že takúto právnu úpravu je možné vysvetliť autonómiou rozhodovania samotných hospodárskych subjektov, a teda tak, že rozhodnutie počkať na výsledok pilotnej veci namiesto začatia súdneho konania by sa mohlo považovať za výkon takejto autonómie rozhodovania, ktorou sa hospodársky subjekt vzdal svojho práva na úroky. Nevidím však verejný účel takejto vnútroštátnej právnej úpravy. Skôr naopak, domnievam sa, že jej dôsledkom je zbytočné zvýšenie počtu súdnych konaní. V rámci rozdelenia právomocí medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, ktoré oba fungujú ako európske súdy (pozri body 82 až 84 vyššie), však prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil odôvodnenosť a primeranosť predmetnej vnútroštátnej právnej úpravy.

125.

Na záver je nutné konštatovať, že s výhradou overenia tejto skutočnosti vnútroštátnym súdom predmetná vnútroštátna právna úprava tým, že obmedzuje platenie úrokov z vrátených súm, ktoré príslušné vnútroštátne orgány neoprávnene vybrali alebo zaplatili oneskorene v rozpore s právom Únie, nespĺňa požiadavky zásady efektivity.

126.

Dôsledkom takéhoto konštatovania z hľadiska práva Únie je, že vnútroštátny súd môže vykladať túto vnútroštátnu právnu úpravu spôsobom, ktorý umožní účinné uplatňovanie práva na zaplatenie úrokov, alebo, ak to nebude možné, vylúči jej uplatnenie v prejednávaných veciach.

127.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Finanzgericht Hamburg (Finančný súd Hamburg, Nemecko), takto:

Vec C‑415/20

Vec C‑419/20

Porušenie práva Únie existuje ako podmienka nároku na úroky založeného na práve Únie, ktorý sformuloval Súdny dvor, keď príslušné vnútroštátne orgány stanovia clo na základe práva Únie, avšak vnútroštátny súd neskôr určí, že nie sú splnené faktické podmienky na výber tohto cla.

Vec C‑427/20

Porušenie práva Únie existuje ako podmienka nároku na úroky založeného na práve Únie, ktorý sformuloval Súdny dvor, keď príslušné vnútroštátne orgány stanovia clo v rozpore s platnými právnymi predpismi Únie a vnútroštátny súd konštatuje toto porušenie práva Únie.