1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado de lo Mercantil no 2 de Madrid (Obchodný súd č. 2 Madrid, Španielsko), sa týka výkladu článku 7 bodu 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2 ).

2.

Tento návrh bol podaný v konaní o žalobe podanej spoločnosťou RH so sídlom v Córdobe (Španielsko) o náhradu ujmy, ktorá jej mala byť spôsobená porušením článku 101 ZFEÚ a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 ( 3 ), proti štyrom spoločnostiam skupiny Volvo, z ktorých tri majú svoje sídla v iných členských štátoch ako v Španielskom kráľovstve.

3.

Návrh bol podaný na Súdny dvor preto, aby tento súd spresnil, či článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 určuje príslušný súd priamo, bez odkazu na vnútroštátne pravidlá členských štátov.

4.

Hoci sa zdá, že odpoveď na túto otázku možno vyvodiť z niektorých rozhodnutí Súdneho dvora a konkrétnejšie z novších rozhodnutí vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, je najmä so zreteľom na pochybnosti, ktoré vyjadril vnútroštátny súd, zjavné, že túto odpoveď treba doplniť v troch ďalších úzko súvisiacich bodoch.

5.

Ciele právnej istoty a efektivity komplexného sporu o náhradu škody spôsobenej protisúťažnými postupmi totiž odôvodňujú, aby boli vnútroštátnym súdom poskytnuté užitočné spresnenia týkajúce sa určenia miestne príslušného súdu a súčasnej existencie viacerých hraničných ukazovateľov zohľadnených v rozhodnutiach Súdneho dvora. Pri tejto príležitosti treba preskúmať aj otázku slobody členských štátov koncentrovať rozhodovanie takéhoto sporu na špecializovaných súdoch, ktorú nastolili niektoré z členských štátov vo svojich písomných pripomienkach.

6.

Vysvetlím teda dôvody, ktoré ma vedú k tomu, že sa v podstate domnievam:

7.

Odôvodnenia 15, 16 a 34 nariadenia č. 1215/2012 znejú takto:

…

8.

V kapitole I nariadenia č. 1215/2012, nazvanej „Rozsah pôsobnosti a vymedzenie pojmov“, článok 1 ods. 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu…“

9.

Kapitola II tohto nariadenia, nazvaná „Právomoc“, obsahuje v oddiele 1 týkajúcom sa „všeobecných ustanovení“ články 4 až 6.

10.

Článok 4 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

11.

Podľa článku 5 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012:

„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“

12.

Oddiel 2 tejto kapitoly, nazvaný „Osobitná právomoc“, obsahuje články 7 až 9.

13.

Článok 7 bod nariadenia č. 1215/2012 znie takto:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

…

14.

Článok 26 uvedeného nariadenia, ktorý sa nachádza v kapitole II oddiele 7, nazvanom „Voľba právomoci“, v odseku 1 stanovuje:

„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. Toto kritérium sa neuplatní, ak sa žalovaný zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci, alebo ak má iný súd výlučnú právomoc podľa článku 24.“

15.

Ako vyplýva zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, spoločnosť RH so sídlom v Córdobe nadobudla pre svoju činnosť v cestnej doprave v rokoch 2004 až 2009 päť nákladných vozidiel od predajcu spoločnosti Volvo Group España SA. Vlastnícke právo k jednému z týchto nákladných vozidiel bolo na RH prevedené v roku 2008 po tom, čo bolo toto vozidlo predmetom leasingovej zmluvy.

16.

Európska komisia prijala 19. júla 2016 rozhodnutie týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (Vec AT.39824 – Nákladné vozidlá) [C(2016) 4673 final], ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie zo 6. apríla 2017 ( 7 ).

17.

V tomto rozhodnutí Komisia konštatovala existenciu kartelu medzi pätnástimi výrobcami nákladných vozidiel, vrátane spoločností AB Volvo, Volvo Lastvagnar AB a Volvo Group Trucks Central Europe GmbH, v období od 17. januára 1997 do 18. januára 2011, pokiaľ ide o dve kategórie výrobkov, a to nákladné vozidlá s hmotnosťou od 6 do 16 ton (stredné nákladné vozidlá) a nákladné vozidlá s hmotnosťou viac ako 16 ton (ťažké nákladné vozidlá), a to tak nákladné vozidlá bez prívesu, ako aj ťahače.

18.

Podľa uvedeného rozhodnutia ( 8 )„porušenie spočívalo v kolúznych dojednaniach o stanovovaní cien a zvyšovaní brutto cien nákladných vozidiel v [Európskom hospodárskom priestore (EHP)] a načasovaní a prenose nákladov na zavedenie emisných technológií vyžadovaných normami EURO 3 až 6 pre stredné a ťažké nákladné vozidlá. Ústredia adresátov boli priamo zapojené do rokovania o cenách, zvyšovaní cien a zavedení nových emisných noriem do roku 2004. Najmenej od augusta 2002 rokovania prebiehali prostredníctvom nemeckých dcérskych spoločností, ktoré, v rôznom rozsahu, podávali správy svojim ústrediam. Diskusie sa uskutočňovali na mnohostrannej, ako aj dvojstrannej úrovni. Tieto kolúzne dojednania zahŕňali dohody a/alebo zosúladené postupy týkajúce sa stanovovania cien a zvyšovania cien brutto s cieľom zosúladiť ceny brutto v EHP a načasovanie a prenos nákladov na zavedenie emisných technológií vyžadovaných normami EURO 3 až 6. Porušenie sa vzťahovalo na celý EHP a trvalo od 17. januára 1997 do 18. januára 2011“.

19.

V dôsledku toho Komisia uložila pokuty všetkým zúčastneným subjektom, vrátane spoločností Volvo, Volvo Lastvagnar a Volvo Group Trucks Central Europe, s výnimkou subjektu, ktorému bolo priznané oslobodenie. ( 9 )

20.

RH podala žalobu proti spoločnostiam Volvo, Volvo Lastvagnar a Volvo Group Trucks Central Europe, ako aj proti španielskej dcérskej spoločnosti týchto materských spoločností, spoločnosti Volvo Group España (ďalej len „spoločnosti Volvo“).

21.

Tieto spoločnosti napadli iba medzinárodnú právomoc ( 10 ) vnútroštátneho súdu. Odvolali sa na článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 a judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že kritérium právomoci, ktoré je formulované v uvedenom článku, a to „miesto, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [na náhradu škody]“, je pojmom práva Únie, a že ide o miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, v tomto prípade miesto, kde bol uzavretý kartel týkajúci sa nákladných vozidiel. Toto miesto nemožno stotožniť s miestom bydliska žalobkyne a nachádza sa mimo Španielska, v iných členských štátoch.

22.

Vnútroštátny súd uvádza, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora možno medzinárodnú právomoc španielskeho súdu odôvodniť vzhľadom na miesto vzniku škody. Pripomína, že týmto miestom je podľa rozsudku z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide ( 11 ), miesto, kde má poškodený svoje sídlo. Dodáva, že v rozsudku z 29. júla 2019, Tibor‑Trans ( 12 ), ktorý sa týkal žaloby podanej v Maďarsku proti inému členovi toho istého kartelu, ktorá mala rovnaký predmet ako žaloba podaná spoločnosťou RH, Súdny dvor vyslovil, že „keď sa trh dotknutý protisúťažným správaním nachádza v členskom štáte, na ktorého území tvrdená ujma údajne vznikla, treba usudzovať, že miesto vzniku škody na účely uplatnenia článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 sa nachádza v tomto členskom štáte“ ( 13 ).

23.

Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o otázke, či táto judikatúra odkazuje na medzinárodnú právomoc súdov členského štátu, v ktorom škoda vznikla alebo či tiež priamo určuje vnútroštátnu miestnu príslušnosť v rámci tohto členského štátu.

24.

Spresňuje, že podľa ustálenej judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) ( 14 ) pravidlo stanovené v článku 7 bode 2 nariadenia č. 1215/2012 neupravuje vnútroštátnu miestnu príslušnosť. Keďže teda neexistuje osobitné vnútroštátne pravidlo na určenie miestnej príslušnosti súdu vo veciach súkromnoprávnych žalôb v oblasti hospodárskej súťaže, sú vhodnými pravidlami príslušnosti pravidlá, ktoré sa uplatňujú vo veciach nekalej súťaže, upravené v článku 52 ods. 1 bode 12 zákona č. 1/2000 o občianskom súdnom konaní. V dôsledku toho je príslušným súdom súd miesta, kde vznikla škoda, teda súd podľa miesta nadobudnutia vozidla alebo podpisu lízingovej zmluvy.

25.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 by bolo možné vykladať v rovnakom zmysle, ako to urobil Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa súdnej právomoci v zmluvných veciach. V rozsudkoch z 3. mája 2007, Color Drack ( 15 ), a z 9. júla 2009, Rehder ( 16 ), Súdny dvor rozhodol, že článok 5 bod 1 písm. b) nariadenia č. 44/2001 priamo označuje príslušný súd bez toho, aby odkazoval na vnútroštátne pravidlá členských štátov. Ak je to tak, bol by príslušným súdom súd podľa sídla subjektu poškodeného kartelom.

26.

Za týchto okolností Juzgado de lo Mercantil no 2 de Madrid (Obchodný súd č. 2 Madrid) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 7 bod 2 nariadenia [č. 1215/2012], ktorý stanovuje, že osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte ‚… vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok‘, vykladať v tom zmysle, že stanovuje len medzinárodnú právomoc súdov členského štátu, v ktorom sa nachádza uvedené miesto, takže na účely konkrétneho určenia miestne príslušného vnútroštátneho súdu v rámci tohto štátu sa odkazuje na vnútroštátne procesné predpisy, alebo sa má vykladať ako zmiešaná norma, ktorá z tohto dôvodu priamo určuje tak medzinárodnú právomoc, ako aj vnútroštátnu miestnu príslušnosť bez toho, aby bolo potrebné vykonať odkazy na vnútroštátnu právnu úpravu?“

27.

Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru spoločnosti Volvo, španielska vláda, francúzska vláda, holandská vláda, ako aj Komisia.

28.

Pojednávanie, ktoré bolo pôvodne nariadené na 17. decembra 2020, bolo zrušené z dôvodu zdravotnej krízy a otázka, ktorá bola položená a mala byť zodpovedaná ústne, bola zmenená na otázku vyžadujúcu si písomnú odpoveď a doplnená ďalšími otázkami. Volvo, ako aj španielska vláda a Komisia odpovedali na tieto otázky v stanovených lehotách.

29.

Volvo navrhujú neprípustnosť návrhu z dôvodu, že odpoveď na otázku položenú vnútroštátnym súdom je jasná.

30.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ po prvé prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý nesie zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť. Po druhé pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie, položených vnútroštátnym súdom v právnom a skutkovom rámci, ktorý tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorého správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti s výnimkou toho, že tieto otázky nemajú súvislosť so sporom vo veci samej. ( 17 )

31.

V tomto prípade vnútroštátny súd presne vysvetlil dôvody svojej pochybnosti o svojej miestnej príslušnosti, ktorá odôvodnila jeho návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tieto dôvody sú založené na neexistencii výslovného rozhodnutia Súdneho dvora týkajúceho sa pôsobnosti článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti a na ustálenej judikatúre Tribunal Supremo (Najvyšší súd), podľa ktorej toto ustanovenie nevylučuje uplatnenie vnútroštátnych pravidiel príslušnosti.

32.

Za týchto okolností je otázka položená vnútroštátnym súdom podľa môjho názoru prípustná.

33.

Vnútroštátny súd sa svojou otázkou pýta, či sa článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 má vykladať v tom zmysle, že vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti určuje nielen medzinárodnú právomoc súdov členského štátu, v ktorom sa nachádza hraničný ukazovateľ upravený týmto ustanovením, ale aj miestnu príslušnosť súdov tohto štátu.

34.

Na podporu svojho návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd správne pripomenul, že v rovnakom skutkovom rámci, ako je ten vo veci samej, teda v prípade kartelu nákladných vozidiel, Súdny dvor v rozsudku Tibor‑Trans rozhodoval o otázke právomoci súdu konajúceho o žalobe o náhradu škody spôsobenej porušením práva hospodárskej súťaže. Rovnako zdôraznil, že odpoveď Súdneho dvora v tomto rozsudku sa výslovne netýka „zmiešanej“ povahy pravidla právomoci upraveného v článku 7 bode 2 nariadenia č. 1215/2012, na rozdiel od rozhodnutí vyhlásených v zmluvných veciach, konkrétne rozsudkov z 3. mája 2007, Color Drack ( 18 ), a z 9. júla 2009, Rehder ( 19 ).

35.

Na jednej strane podotýkam, že táto dosiaľ nevyriešená otázka nie je ojedinelá. ( 20 ) Zdá sa teda, že vnútroštátne súdy očakávajú presnejší výklad ustanovení nariadenia č. 1215/2012. Na druhej strane treba podľa môjho názoru o odpovedi vnútroštátnemu súdu uvažovať s prihliadnutím na rozsudky Verein für Konsumenteninformation a z 24. novembra 2020, Wikingerhof ( 21 ), ktoré boli vyhlásené po podaní prejednávaného návrhu na Súdny dvor.

36.

Z tohto dôvodu sa budem vo svojej analýze venovať najprv položenej otázke týkajúcej sa pôsobnosti pravidla právomoci upraveného v článku 7 bode 2 nariadenia č. 1215/2012. Ďalej vysvetlím úvahy, ktorých cieľom je spresniť kritériá určenia miestne príslušného súdu. Napokon preskúmam návrh francúzskej vlády a Komisie týkajúci sa možnosti členských štátov zvoliť si konkrétnu organizáciu súdov koncentrujúcu rozhodovanie určitých sporov u špecializovaných súdov.

37.

Na účely preskúmania všetkých týchto bodov pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vzhľadom na to, že nariadenie č. 1215/2012 zrušuje a nahrádza nariadenie č. 44/2001, ktoré samotné nahradilo Bruselský dohovor, platí výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam týchto posledných uvedených právnych nástrojov rovnako aj vo vzťahu k nariadeniu č. 1215/2012, keď tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“ ( 22 ). To je prípad článku 5 bodu 3 tohto dohovoru a nariadenia č. 44/2001 na jednej strane a článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 na druhej strane ( 23 ).

38.

Myslím si, že pochybnosť vnútroštátneho súdu týkajúcu sa predmetu článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 možno ľahko rozptýliť už od vyhlásenia rozsudku Wikingerhof. Súdny dvor konštatoval, že „súd, ktorý má právomoc v súlade s článkom 7 bodom 2 [tohto nariadenia]… t. j. súd miesta trhu dotknutého údajným protisúťažným správaním, má… najvhodnejšie postavenie na to, aby rozhodol“ ( 24 ).

39.

V dôsledku toho sa rovnako ako všetci účastníci konania a oprávnené subjekty, ktoré podali písomné pripomienky na Súdny dvor, a generálni advokáti, ktorí sa príležitostne vyjadrili k tejto otázke v prechádzajúcich veciach, ( 25 ) domnievam, že možno výslovne spresniť, že predmetom článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 je upraviť nielen právomoc súdov medzi členskými štátmi, ale aj ich príslušnosť na vnútroštátnej úrovni, pričom ostatné procesné otázky sa naďalej riadia právom členského štátu, v ktorom má sídlo konajúci súd. ( 26 )

40.

Na jednej strane by tak mohlo stačiť uviesť, rovnako ako v rozsudku z 9. júla 2009, Rehder ( 27 ), vyhlásenom v zmluvných veciach vo vzťahu k ustanoveniam nariadenia č. 44/2001, že úvahy rovnakej povahy, ako boli tie, z ktorých Súdny dvor vychádzal pri výklade uvedenom v rozsudku z 3. mája 2007, Color Drack ( 28 ), platia aj pre rovnocenné pravidlá osobitnej právomoci v nariadení č. 1215/2012, a to z dôvodu ich genézy, účelu a miesta v systéme zavedenom týmto nariadením. Na druhej strane tieto dôvody viedli Súdny dvor k výkladu pravidiel právomoci vo veciach vyživovacej povinnosti v rovnakom zmysle.

41.

S cieľom napomôcť pochopeniu vzťahu ustanovení nariadenia č. 1215/2012 ako celku však považujem za vhodné podrobne uviesť skutočnosti užitočné pre výklad článku 7 bodu 2 tohto nariadenia nielen so zreteľom na jeho znenie, ale aj systém, ktorý zavádza a ciele, ktoré sleduje. ( 29 )

42.

Po prvé, pokiaľ ide o znenie článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, návod treba vyvodiť z jeho porovnania s článkom 4 ods. 1 tohto nariadenia. V tomto článku sú uvedené „súdy“ členského štátu, na území ktorého majú bydlisko žalované osoby. Tento všeobecný výraz určuje právomoc súdov členského štátu zohľadňovaných ako celok. ( 30 ) Určenie miestne príslušného súdu sa potom riadi vnútroštátnymi pravidlami.

43.

Naproti tomu v článku 7 nariadenia č. 1215/2012, s výnimkou bodu 6, normotvorca Únie použil výraz „na súdoch podľa miesta“ ( 31 ) alebo „na súde“, keďže ide o možnosť ponúknutú žalobcovi s ohľadom na konkrétne miesto ako výnimka z pravidla všeobecnej právomoci, ( 32 ) v závislosti od predmetu žaloby. Vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti je tak v článku 7 bode 2 tohto nariadenia formulované kritérium „miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok“. Rovnako podľa článku 7 bodu 1 písm. a) uvedeného nariadenia možno žalovaného žalovať „na súdoch podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby“.

44.

Po druhé treba zdôrazniť, že systém zavedený nariadením č. 1215/2012, ktorý žalobcovi umožňuje dovolávať sa niektorého z pravidiel osobitnej právomoci stanovených týmto nariadením, má povahu výnimky, ( 33 ) pretože je vyhradený pre určité veci alebo určený na ochranu slabšej strany.

45.

Po tretie treba zdôrazniť, že ako je spresnené v odôvodení 16 nariadenia č. 1215/2012, formulácia týchto pravidiel osobitnej právomoci je odôvodnená cieľom normotvorcu povoliť výber súdu členského štátu v závislosti od miesta, s ktorým má spor osobitnú väzbu a snahou uľahčiť riadny výkon spravodlivosti. ( 34 ) Týmito zásadami sa ustálene riadil Súdny dvor pri výklade pravidiel osobitnej právomoci s cieľom uznať vhodné hraničné ukazovatele na účely harmonizácie kolíznych noriem ( 35 ) a určiť súd, ktorý je najlepšie spôsobilý rozhodnúť.

46.

Táto analýza je podložená správou, ktorú predložil P. Jenard, k Bruselskému dohovoru ( 36 ), ktorej analýza je potvrdená v správe P. Schlossera týkajúcej sa Dohovoru o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k Bruselskému dohovoru a k Protokolu o výklade tohto dohovoru Súdnym dvorom ( 37 ).

47.

Za týchto okolností a ako už bolo možné vyvodiť z odôvodnenia predchádzajúcich rozsudkov Súdneho dvora tak v zmluvných veciach ( 38 ), ako aj vo veciach vyživovacej povinnosti ( 39 ), niet pochybností o tom, že článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 vzhľadom na ním sledované ciele priamo určuje príslušný súd. ( 40 )

48.

Keďže takáto odpoveď vyžaduje od súdu členského štátu, na ktorý je podaná žaloba na základe článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, aby neuplatnil vnútroštátne pravidlá miestnej príslušnosti, treba ju podľa môjho názoru, zvlášť vzhľadom na vývoj judikatúry Súdneho dvora v oblasti právomoci v prípade porušenia práva hospodárskej súťaže, užitočne doplniť spresneniami týkajúcimi sa miesta, kde vznikla uvádzaná škoda, ( 41 ) ako aj konkrétneho určenia osobitne príslušného súdu.

49.

V odôvodnení návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd odkázal na rozsudky CDC Hydrogen Peroxide ( 42 ) a Tibor‑Trans týkajúce sa určenia súdu príslušného na rozhodnutie o žalobách o náhradu škody spôsobenej kartelmi, za ktoré Komisia uložila sankciu, ( 43 ) pričom medzi nimi nerozlišoval, hoci Súdny dvor zohľadnil dva rôzne spôsoby určenia miesta škody a hoci skutkové okolnosti vo veci samej si vyžadovali porovnanie s druhým rozsudkom.

50.

V dôsledku toho má tak podľa môjho názoru Súdny dvor príležitosť poskytnúť vnútroštátnym súdom všetky užitočné vysvetlenia pôsobnosti rozsudku Tibor‑Trans s prihliadnutím na rozsudky Verein für Konsumenteninformation a Wikingerhof, ktoré Súdny dvor vyhlásil po podaní prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Súdny dvor musí tiež spresniť, či možno zohľadniť viaceré kritéria právomoci, aby bol dosiahnutý cieľ odôvodňujúci jej existenciu, ktorým je uprednostniť blízku väzbu so sporom.

51.

Aj keď rozsudok Tibor‑Trans bol vyhlásený v takmer rovnakom kontexte, ako je kontext sporu vo veci samej, zaslúži si podrobnú analýzu vo viacerých ohľadoch.

52.

Po prvé rovnako ako vo veci samej, aj vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Tibor‑Trans, bola na vnútroštátny súd podaná žaloba o náhradu škody, ktorá spočívala v prirážkach zaplatených z dôvodu umelo zvýšených cien nákladných vozidiel spôsobených tými istými protisúťažnými postupmi.

53.

Hoci vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Tibor‑Trans, sa žalujúca spoločnosť rozhodla podať svoju žalobu iba proti jednému z účastníkov dotknutého kartelu, od ktorého nenakupovala, ( 44 ) v tomto prípade RH zažalovala medzi inými spoločnosťami zodpovednými za dotknutý kartel viaceré z nich so sídlom mimo Španielska, od ktorých neboli priamo kupované nimi vyrábané nákladné vozidlá. Okrem toho RH zažalovala španielsku dcérsku spoločnosť týchto spoločností, ( 45 ) pod ktorú patrí španielsky automobilový predajca, od ktorého RH nakupovala, ako to možno vyvodiť z dokumentov nachádzajúcich sa v spise. ( 46 )

54.

Po druhé vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Tibor‑Trans, mal vnútroštátny súd pochybnosti o analogickom uplatnení rozsudku CDC Hydrogen Peroxide, v ktorom Súdny dvor za príslušný súd určil súd podľa sídla žalujúcej spoločnosti, a to z dôvodu neexistencie priameho zmluvného vzťahu medzi účastníkmi a povinnosti nezohľadniť pravidlo právomoci uprednostňujúce forum actoris. ( 47 )

55.

Súdny dvor rozhodol, že „sa článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 má vykladať v tom zmysle, že v rámci žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením podľa článku 101 ZFEÚ, spočívajúcom najmä v tajných dohodách o stanovení cien a navýšení brutto cien nákladných vozidiel, sa za ‚miesto, kde došlo… ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok‘ v situácii, o akú ide vo veci samej, považuje miesto trhu dotknutého týmto porušením, teda miesto, kde došlo k skresleniu trhových cien a kde poškodený tvrdí, že mu bola spôsobená ujma, aj keď žaloba smeruje proti účastníkovi predmetného kartelu, s ktorým tento poškodený nevstúpil do zmluvného vzťahu“ ( 48 ).

56.

Pokiaľ ide o určenie škody, Súdny dvor uviedol, že „škoda uvádzaná vo veci samej vyplýva v podstate z prirážok zaplatených z dôvodu umelo zvýšených cien, a z tohto dôvodu sa zdá byť bezprostredným dôsledkom porušenia podľa článku 101 ZFEÚ, a teda predstavuje priamu škodu, ktorá umožňuje v zásade založiť právomoc súdov členského štátu, na území ktorého vznikla“ ( 49 ).

57.

Pokiaľ ide o určenie miesta priamo spôsobenej škody, Súdny dvor rozhodol, že „keďže sa trh dotknutý protisúťažným správaním nachádza v členskom štáte, na ktorého území tvrdená ujma údajne vznikla, treba usudzovať, že miesto vzniku škody na účely uplatnenia článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 sa nachádza v tomto členskom štáte“ ( 50 ).

58.

Na podporu tohto rozhodnutia Súdny dvor odkázal na bod 40 rozsudku flyLAL‑Lithuanian Airlines. V dôsledku toho na jednej strane uvádzam, že vo veci cenového kartelu rovnakej povahy, za ktorý bola uložená sankcia za rovnakých podmienok ako v prípade kartelu, ktorý bol základom žaloby o náhradu škody v rozsudku CDC Hydrogen Peroxide ( 51 ), Súdny dvor rozšíril riešenie, ktoré prijal vo veci, v ktorej bolo zneužitie dominantného postavenia konštatované vnútroštátnou radou na ochranu hospodárskej súťaže a bola uvádzaná protisúťažná dohoda. ( 52 ) Na druhej strane toto riešenie je založené na zhode dvoch kritérií a to miesta dotknutého trhu a miesta, kde tvrdená škoda údajne vznikla. ( 53 )

59.

Množstvo ďalších odkazov na rozsudok flyLAL‑Lithuanian Airlines v rozsudku Tibor‑Trans všeobecnejšie vyjadruje vývoj judikatúry Súdneho dvora s cieľom harmonizovať hraničné ukazovatele pre určenie miesta priamo spôsobenej škody, či už ide o prirážky platené pri nákupe ( 54 ) alebo stratu predajov ( 55 ), a bez rozlišovania v závislosti od toho, či protisúťažné správanie bolo konštatované predchádzajúcim rozhodnutím orgánu alebo nie. ( 56 )

60.

Tento trend judikatúry v prospech odkazu na trh dotknutý protisúťažnými postupmi, ktorých odškodnenie sa požaduje na súde, bol veľmi nedávno potvrdený v rozsudku Wikingerhof, v ktorom Súdny dvor rozhodol, že medzi veci nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 patrí žaloba o zdržanie sa určitých konaní, ku ktorým dochádza v rámci zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorá je založená na údajnom zneužití dominantného postavenia žalovaným v rozpore s právom hospodárskej súťaže. ( 57 )

61.

Súdny dvor posúdil, že za okolností vo veci samej „súd, ktorý má právomoc v súlade s článkom 7 bodom 2 nariadenia č. 1215/2012… t. j. súd miesta trhu dotknutého údajným protisúťažným správaním, má… najvhodnejšie postavenie na to, aby rozhodol o základnej otázke dôvodnosti tohto tvrdenia, a to vzhľadom najmä na získavanie a posudzovanie dôkazov, ktoré sú v tejto súvislosti relevantné“ ( 58 ).

62.

Na jednej strane uvádzam, že v rozsudku Wikingerhof Súdny dvor prikladal osobitný význam tomuto spresneniu týkajúcemu sa určenia miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, pretože položená otázka sa týkala uplatniteľnosti článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012 v závislosti od kvalifikácie nárokov žalobcu ( 59 ), a nie určenia jedného z kritérií právomoci vyplývajúcich z tohto článku. ( 60 )

63.

Na druhej strane si myslím, že z odkazov v bode 37 rozsudku Wikingerhof na rozsudky Tibor‑Trans a Verein für Konsumenteninformation treba vyvodiť určitý návod na účely analogického odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora o súdnej právomoci.

64.

V bode 34 rozsudku Tibor‑Trans, na ktorý odkazuje rozsudok Wikingerhof ( 61 ) a ktorý treba vnímať v spojení s jeho bodmi 33 a 35, Súdny dvor posúdil, že výber miesta, kde sa nachádza dotknutý trh, kde poškodený tvrdí, že mu bola spôsobená ujma, vyplýva z nevyhnutnosti hľadať súd najvhodnejší na preskúmanie žalôb o náhradu škody v súvislosti s konaním obmedzujúcim hospodársku súťaž, zabezpečiť predvídateľnosť takéhoto pravidla pre daný hospodársky subjekt a splniť požiadavky zlučiteľnosti s právnym poriadkom uplatniteľným na takéto žaloby o náhradu škody. ( 62 )

65.

V bode 38 rozsudku Verein für Konsumenteninformation, na ktorý tiež odkazuje rozsudok Wikingerhof ( 63 ), Súdny dvor odôvodnil výklad, ktorý ho viedol k tomu, že ako miesto, kde vznikla škoda, zohľadnil miesto, kde bolo nadobudnuté dané vozidlo ( 64 ), ako výklad, ktorý „je aj v súlade s cieľmi blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti uvedenými v odôvodnení 16 nariadenia č. 1215/2012, keďže na určenie výšky spôsobenej škody sa môže od vnútroštátneho súdu vyžadovať, aby posúdil trhové podmienky v členskom štáte, na území ktorého bolo toto vozidlo zakúpené. Súdy tohto posledného uvedeného členského štátu pravdepodobne majú najjednoduchší prístup k dôkazným prostriedkom potrebným na vykonanie týchto posúdení“ ( 65 ).

66.

Vývoj odôvodnenia hraničného ukazovateľa zohľadneného Súdnym dvorom v týchto troch rozsudkoch podľa môjho názoru ukazuje konkrétne zohľadnenie osobitného rozmeru sporov v oblasti hospodárskej súťaže. V prípade protiprávnych správaní ovplyvňujúcich hospodársky trh totiž zjednodušený prístup k dôkazným prostriedkom nevyhnutným na posúdenie podmienok na tomto trhu a dôsledkov týchto správaní prispieva k hospodárnej organizácii konania. ( 66 ) Ide teda o faktor rozhodujúci pre výber súdu najspôsobilejšieho zaručiť dodržiavanie pravidiel zdravej hospodárskej súťaže, ktorý sankcionuje každé jej narušenie a zaručuje účinnosť práva poškodeného na ochranu.

67.

Judikatúru Súdneho dvora, zopakovanú na základe takýchto pragmatických dôkazných úvah, teda treba umiestniť do kontextu, ktorého význam bol zdôraznený veľmi nedávno. ( 67 ) Súdny výklad Súdneho dvora totiž naďalej prispieva k vykonávaniu práva hospodárskej súťaže a zvlášť súkromnoprávnej fázy uplatňovania článku 101 ZFEÚ ( 68 ), pretože podporuje vývoj a konsolidáciu žalôb o náhradu škody podávaných na vnútroštátne súdy. ( 69 ) V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Súdny dvor poveril tieto súdy ochranou tohto práva, ktorá posilňuje operatívnu povahu pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže. ( 70 ) Súdny dvor navyše spresnil, že žaloby o náhradu škody pre porušenie pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, podané na vnútroštátne súdy, sú neoddeliteľnou súčasťou systému vykonávania týchto pravidiel, ktorého cieľom je potláčať protisúťažné správanie podnikov a odrádzať ich od takéhoto správania. ( 71 )

68.

Doplňujúca činnosť orgánov hospodárskej súťaže členských štátov a vnútroštátnych súdov bola napokon zakotvená v nariadení Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy ( 72 ). Navyše na účely úpravy žalôb o náhradu škody pre porušenia práva hospodárskej súťaže členských štátov a Únie vo vnútroštátnom práve smernica 2014/104 definovala nové procesné a hmotnoprávne pravidlá, ktoré mali byť prebraté vo všetkých členských štátoch najneskôr 27. decembra 2016. ( 73 )

69.

Hoci však tieto normy majú za cieľ umožniť poškodeným podnikom, aby boli plne odškodnené tým, že upravujú okrem iného pravidlá dokazovania určené na prekonanie značných ťažkostí, ktoré predstavujú podmienky uplatňovania zodpovednosti v spore o náhradu škody v práve hospodárskej súťaže, napriek tomu neobsahujú osobitné ustanovenia v oblasti právomoci.

70.

Aj keď sa teda určenie miesta, kde vznikla škoda, ako miesta trhu dotknutého porušením, teda miesta, kde došlo k skresleniu trhových cien a kde poškodený tvrdí, že mu bola spôsobená ujma ( 74 ), vykonané Súdnym dvorom v rozsudku Tibor‑Trans, v zásade prispôsobí kontextu, ktorý som práve pripomenul, na účely určenia súdu, ktorý má medzinárodnú právomoc ( 75 ), myslím si, že toto určenie miesta nie je dosť presné na určenie miestne príslušného súdu v rámci dotknutého členského štátu ( 76 ). To však podľa môjho názoru vzhľadom na ostatné rozsudky Súdneho dvora predstavuje zdroj právnej neistoty pri výbere možnosti právomoci upravenej v článku 7 bode 2 nariadenia č. 1215/2012, ktorý má žalobca. ( 77 )

71.

Považujem preto za vhodné, aby odpoveď Súdneho dvora na otázky vnútroštátneho súdu, ktorá pre okolnosti vo veci samej musí byť v súlade s rozsudkom Tibor‑Trans, bola v tomto ohľade doplnená, aby tak vnútroštátne súdy mohli mať k dispozícii odpoveď, ktorá ide nad rámec veci, ktorá odôvodnila podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Treba tiež vziať do úvahy počet konaní, ktoré môžu byť začaté v dôsledku veľkosti dotknutého kartelu.

72.

V rozsudku flyLAL‑Lithuanian Airlines, z ktorého vychádza rozsudok Tibor‑Trans, Súdny dvor rozhodol, že „v rámci žaloby o náhradu škody spôsobenej protisúťažným správaním sa za ‚miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody‘, v takej situácii, o akú ide vo veci samej, považuje predovšetkým miesto, kde došlo k ušlému zisku spočívajúcemu v strate predajov, t. j. miesto trhu ovplyvneného uvedeným správaním, v rámci ktorého poškodený údajne utrpel tieto straty“ ( 78 ).

73.

Presné určenie miesta uvádzanej škody bolo možné ľahko vyvodiť z tohto výkladu. Spor totiž vyplýval z protisúťažného správania hospodárskeho subjektu na trhu, na ktorom letecká spoločnosť poškodená týmto správaním vykonávala podstatnú časť svojich činností, konkrétne organizovanie letov z letiska a na letisko vo Vilniuse (Litva), hlavnom meste členského štátu, v ktorom mala táto spoločnosť sídlo. Súdny dvor konštatoval, že išlo o „trh, ktorý bol predovšetkým dotknutý“ ( 79 ).

74.

Navyše v bode 40 rozsudku flyLAL‑Lithuanian Airlines Súdny dvor uviedol, že toto riešenie je založené na zhode dvoch kritérií, ktorými sú miesto trhu dotknutého postupmi, ktoré narušili hospodársku súťaž a miesto, kde vznikla uvádzaná škoda spôsobená týmito postupmi. V tomto zmysle je zaručené obmedzenie právomoci na ujmu spôsobenú na území jedného členského štátu, ako aj existencia súvislosti medzi poškodením všeobecného záujmu a poškodením záujmov podnikov alebo všeobecnejšie súkromných záujmov.

75.

Keďže však dotknutým trhom bol trh, na ktorom poškodený vykonával podstatnú časť svojich činností predaja letov, a keďže jemu spôsobená škoda spočívala v ušlom zisku ( 80 ), bola táto podmienka zhody zákonite splnená. ( 81 ) Z dôvodu povahy uvádzanej škody to malo viesť konkrétne k určeniu miestne príslušného súdu ako súdu miesta, kde má sídlo podnik poškodený protisúťažnými postupmi. ( 82 )

76.

V rozsudku Tibor‑Trans bolo prijaté odôvodnenie podobné odôvodneniu zohľadnenému v rozsudku flyLAL‑Lithuanian Airlines. Súdny dvor mohol konštatovať existenciu súvislosti medzi trhom dotknutým porušením a trhom, kde poškodený tvrdil, že mu bola spôsobená škoda spočívajúca v prirážkach, pretože tak ako vo veci samej trhom dotknutým kartelom o cenách nákladných vozidiel je trh členského štátu, v ktorom podnik poškodený týmto kartelom nakúpil vozidlá prostredníctvom predajcu so sídlom v tom istom štáte, ktorý je zároveň štátom, kde vykonáva svoje prepravné činnosti. ( 83 )

77.

V rozsudku Tibor‑Trans tak Súdny dvor považoval za miesto, kde vznikla škoda, „miesto, kde došlo k skresleniu trhových cien a kde poškodený tvrdí, že mu bola spôsobená ujma“ ( 84 ), a nie miesto, kde bola zaplatená prirážka ( 85 ), ktoré by mohlo byť vyvodené z priameho prispôsobenia bodu 43 rozsudku flyLAL‑Lithuanian Airlinest ( 86 ), pričom však nespresnil, že ide o miesto, kde vznikla škoda. ( 87 )

78.

Treba však na jednej strane uviesť, že miestne príslušný súd v takto určenom členskom štáte nemožno jasne identifikovať, na rozdiel od toho, ako Súdny dvor rozhodol v rozsudku CDC Hydrogen Peroxide v podobnom prípade porušenia, za ktoré Komisia uložila sankciu, keď považoval za hraničný ukazovateľ miesto sídla poškodeného.

79.

Na druhej strane pri prekročení skutkového rámca, v ktorom je Súdnemu dvoru položená otázka, treba zohľadniť rozmanitosť okolností, za ktorých môže byť spôsobená škoda v prípade cenového kartelu, čo predstavuje veľmi dôležitý rozdiel oproti prípadom zásahu do vykonávania hospodárskej činnosti. Zvlášť v odvetví predaja motorových vozidiel a prepravy sa totiž miesto trhu dotknutého protisúťažnými postupmi, ktoré majú za následok zvýšenie cien, nevyhnutne nezhoduje s miestom kúpy daného tovaru alebo miestom, kde vykonáva činnosť konečný kupujúci na rozdiel od situácie priameho kupujúceho.

80.

Z týchto dôvodov a so zreteľom na zásadu, podľa ktorej sa má pojem „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“ vykladať reštriktívne, ( 88 ) treba vyvodiť kritériá na určenie súdu, na ktorý môže žalobca podať žalobu.

81.

Na tento účel žiadam, rovnako ako Volvo, španielska vláda a Komisia, aby Súdny dvor vykonal porovnanie s rozsudkom Verein für Konsumenteninformation z dôvodov, že tento rozsudok bol vyhlásený vo veci, ktorá má viacero spoločných bodov s vecou samou, ako aj vecou, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Tibor‑Trans, a že na uvedený rozsudok Tibor‑Trans nadväzuje. ( 89 ) Predmetom žaloby bola totiž náhrada škody spôsobenej nadobudnutím motorových vozidiel od tretej osoby za cenu vyššiu, ako bola ich skutočná hodnota ( 90 ) z dôvodu protiprávneho správania ich výrobcov. ( 91 )

82.

Súdny dvor rozhodol, že škoda spôsobená konečnému nadobúdateľovi, ktorá nie je ani nepriama, ani čisto finančná, vzniká pri nadobudnutí takéhoto vozidla od tretej osoby. ( 92 ) Toto kritérium predstavuje jediný relevantný hraničný ukazovateľ z dôvodu, že existuje súvislosť s hmotným majetkom, ktorá odôvodňuje nehľadať ďalšie osobitné okolnosti ako vo veciach, v ktorých finančné investície viedli k zníženiu aktív dotknutých osôb. ( 93 )

83.

Od tejto chvíle je tak po prvé zrejmé, že v prípade majetkovej škody, ktorá vyplýva zo straty hodnoty majetku, ( 94 ) ktorá teda nie je čisto finančnou ujmou, je miestom, kde vznikla škoda, miesto nadobudnutia tohto majetku. ( 95 )

84.

Navyše skutočnosťou, z ktorej vyplýva majetková ujma, je to, že protihodnotou platby vykonanej za nadobudnutie daného majetku je vzhľadom na odhalenie protiprávneho správania jeho výrobcu majetok, ktorý má nižšiu hodnotu. ( 96 )

85.

Po druhé okolnosti vo veci samej odôvodňujú položiť si otázku týkajúcu sa významu výrazu „nadobudnutie“, keďže RH uzavrela leasingové zmluvy, v rámci ktorých sa stala vlastníčkou nákladných vozidiel.

86.

Skutočnosť, že návrh na náhradu škody sa zakladá na práve hospodárskej súťaže, odôvodňuje podľa môjho názoru ekonomický prístup ( 97 ) k pojmu „nadobudnutie“, keďže toto nadobudnutie sa prejavuje zaúčtovaním majetku, ktorý je predmetom leasingovej zmluvy, na stranu aktív súvahy.

87.

V tomto zmysle súhlasím s názorom, ktorý vyslovil generálny advokát Campos Sánchez‑Bordona, podľa ktorého „správne východisko… spočíva v úkone, na základe ktorého sa vec stala súčasťou majetku dotknutej osoby a vyvolala jeho zmenšenie. Miestom, kde vznikla škoda, je miesto, kde sa uskutočnila taká transakcia“ ( 98 ).

88.

Miesto transakcie tak možno chápať široko ako miesto, kde došlo k dohode o majetku a o cene ( 99 ), a nie miesto zaplatenia ceny ( 100 ) alebo odovzdania majetku, ku ktorým môže dôjsť na iných miestach v štádiu po uzavretí tejto dohody. ( 101 )

89.

Myslím si, že je rešpektovaná požiadavka predvídateľnosti ( 102 ) vo vzťahu k žalovanému, keďže z jeho pohľadu je zohľadnené miesto uvedenia majetku do predaja, v tomto prípade predajcom motorových vozidiel alebo akýmkoľvek iným sprostredkovateľom povereným ich predajom, bez ohľadu na prevod vlastníckeho práva v právnom zmysle.

90.

Rovnako je rešpektovaná požiadavka riadneho výkonu spravodlivosti z dôvodu prvoradého významu, ktorý môže mať skutočnosť, že súd má právomoc preskúmať na tom istom základe aj prípadné návrhy sprostredkovateľa povereného transakciou alebo otázku prípadného prenesenia zvýšených cien týmto sprostredkovateľom na následného kupujúceho, ktoré predstavuje častý spôsob obrany. ( 103 )

91.

Myslím si, že aj ciele nariadenia č. 1215/2012, ako ich Súdny dvor spresnil v najnovších rozsudkoch, pokiaľ ide o dôkazné požiadavky v daných sporoch, ktoré musia byť splnené za čo najlepších podmienok, ( 104 ) sú dosiahnuté, keď je ako miesto, kde vznikla škoda, určené miesto transakcie, ak neexistujú iné osobitné okolnosti v prípade, že nedošlo k prevodu vlastníctva.

92.

Na rozdiel od sporov, v ktorých uvádzaná čisto finančná škoda odôvodňuje, aby viacero konkrétnych kritérií konvalidovalo neexistenciu súvislosti s hmotným majetkom, väzba s miestom transakcie v zásade stačí na určenie súdu, ktorý je objektívne najviac spôsobilý posúdiť skutočnosti zakladajúce zodpovednosť žalovaného. ( 105 )

93.

V dôsledku toho identifikovať príslušný súd ako súd v mieste nadobudnutia nákladných vozidiel, ktorých ceny boli umelo zvýšené, zodpovedá dôkazným potrebám sporu, keď poškodený tvrdí, že mu bola spôsobená škoda súvisiaca s prirážkou na nákladné vozidlá na mieste v rámci dotknutého trhu, ktorý je trhom, na ktorom vykonáva svoju činnosť, a to z rovnakých dôvodov, ako boli zohľadnené v rozsudku Verein für Konsumenteninformation ( 106 ). To je prípad spoločnosti RH v prejednávanej veci.

94.

Na záver tejto prvej časti mojej analýzy týkajúcej sa určenia príslušného súdu v rámci trhu dotknutého protisúťažnými postupmi preto navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že súdom príslušným na rozhodnutie o žalobe o náhradu škody spôsobenej prirážkami, ktoré zaplatila osoba poškodená cenovým kartelom, je v zásade súd v mieste nadobudnutia daného majetku.

95.

Ako som však už načrtol, ( 107 ) podľa môjho názoru treba vyčleniť situáciu, v ktorej sa miesto vzniku uvádzanej škody nezhoduje s miestom, kde vykonáva činnosť osoba poškodená postupmi, ktoré skreslili ceny, ( 108 ) napríklad v prípade nákupu motorových vozidiel vo viacerých členských štátoch alebo v niekoľkých odberných miestach v rámci toho istého štátu alebo aj v prípade nadobudnutia od predávajúceho so sídlom mimo dotknutého trhu. ( 109 )

96.

Hoci v mieste každej transakcie v rámci dotknutého trhu alebo trhov sú podmienky analýzy rovnaké, neplatí to pre posúdenie ujmy spôsobenej žalobcovi, ktorý je priamym poškodený. ( 110 ) Možno predpokladať, že analýza by mohla byť náročnejšia v prípade, ak by príslušným súdom nebol súd, v ktorého obvode poškodená osoba vykonáva hospodársku činnosť. Ako však už zdôraznil Súdny dvor, v prípade záväzne zisteného protiprávneho kartelu toto posúdenie predstavuje podstatnú časť úlohy súdu prejednávajúceho z neho vyplývajúci návrh na náhradu škody. ( 111 )

97.

Za týchto okolností si myslím, že dôkladné preskúmanie si zaslúži otázka, či môže byť ešte vhodné využiť väzbu s miestom sídla poškodeného podniku, zohľadnenú Súdnym dvorom za osobitných okolností. ( 112 )

98.

So zreteľom na cieľ blízkosti stanovený v nariadení č. 1215/2012 ( 113 ) niektoré okolnosti podľa môjho názoru odôvodňujú ďalšiu relevanciu hraničného ukazovateľa, ktorým je miesto sídla osoby poškodenej protisúťažnými postupmi, s cieľom zaručiť efektivitu rozhodovania o týchto žalobách o náhradu škody, ktoré sú zložité svojou povahou ( 114 ) a svojím predmetom v prípade geograficky rozptýlenej škody. ( 115 )

99.

V praxi totiž nevidím, ako by bol v súlade s týmto cieľom blízkosti, ktorý sa v súčasnosti veľmi konkrétne objavuje v judikatúre Súdneho dvora ( 116 ), výber hraničného ukazovateľa, ktorý by nútil podnik, ktorý nakúpil viacero nákladných vozidiel v rôznych členských štátoch, aby podal žalobu na súd, v ktorého obvode sa nachádza každé miesto nadobudnutia, navyše keď tam poškodený podnik nevykonával žiadnu činnosť. ( 117 ) Okrem toho pravidlá pre súvisiace veci, upravené v článku 30 nariadenia č. 1215/2012, neponúkajú uspokojivé riešenia z dôvodu podmienky stanovenej v odseku 2, keď sa uváži, že súd môže rozhodovať iba o škode, ku ktorej došlo v jeho obvode. ( 118 )

100.

Za týchto okolností si opätovnú pozornosť zaslúži rozhodnutie Súdneho dvora v rozsudku CDC Hydrogen Peroxide. Predmetom veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, boli návrhy na náhradu celej škody spôsobenej kartelom o cene peroxidu vodíka vo viacerých členských štátoch v rôznom čase a na rôznych miestach, ( 119 ) pričom existenciu tohto kartelu konštatovala Komisia ( 120 ) a škoda bola spôsobená podnikom pôsobiacim v sektore spracovania celulózy a papiera, ktoré v rokoch 1994 až 2006 nakúpili veľké množstvá peroxidu vodíka v rôznych členských štátoch Európskej únie alebo EHP. Navyše v prípade niektorých z nich bol peroxid vodíka dodaný do fabrík nachádzajúcich sa vo viacerých členských štátoch. ( 121 )

101.

Za týchto okolností vyznačujúcich sa pluralitou miest nákupu na rôznych trhoch dotknutých daným kartelom Súdny dvor rozhodol, že súd miesta, kde má žalujúci podnik svoje sídlo, má právomoc rozhodnúť o celej škode spôsobenej uvedenému podniku v dôsledku prirážok, ktoré zaplatil pri zásobovaní sa výrobkom, ktorý je predmetom dotknutého kartelu, na základe žaloby podanej buď proti jednému z účastníkov kartelu, alebo proti viacerým z nich. ( 122 ) V bode 52 tohto rozsudku Súdny dvor posúdil, že pokiaľ ide o škodu spočívajúcu v týchto prirážkach, miesto, kde sa škoda konkrétne ukáže, sa „v zásade“ bude nachádzať v sídle podniku.

102.

V dôsledku toho si po prvé myslím, že výklad zohľadnený v rozsudku CDC Hydrogen Peroxide možno zosúladiť s výkladom zohľadneným v rozsudkoch vyhlásených neskôr v prípade, ak existuje zhoda medzi miestom trhu dotknutého skreslením hospodárskej súťaže a vznikom škody, ktorá sa prejavila prirážkou alebo stratou predajov, a to tak rozsudkom flyLAL‑Lithuanian Airlines, ako aj rozsudkom Tibor‑Trans, keďže vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, boli motorové vozidlá nadobudnuté iba v jednom členskom štáte, a to v členskom štáte, na území ktorého poškodený vykonával svoju činnosť. ( 123 ) Inými slovami, ak požiadavka blízkosti odôvodňuje uprednostniť forum actoris, nevidím, v čom by bol problém. ( 124 )

103.

Po druhé, pokiaľ ide o miesto sídla alebo hlavné miesto podnikateľskej činnosti, definované v článku 63 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, toto miesto musí mať úzku súvislosť s miestom škody. ( 125 ) Presnejšie povedané, činnosť vykonávaná v tomto mieste, súvisiaca so sporom, musí byť dôvodom transakcie, na ktorej sa zakladá návrh na náhradu škody. Myslím si tiež, že rozhodujúce je miesto, kde je činnosť podniku dotknutá, alebo miesto, z ktorého je činnosť organizovaná.

104.

Po tretie, rozsah miest, kde vzniká škoda, ktorý charakterizuje protisúťažné činnosti na vnútornom trhu ( 126 ), ako aj rozvoj transakcií uzatváraných prostredníctvom Internetu ( 127 ), svedčia v prospech rozhodnutia lokalizovať vznik škody do sídla. V tejto súvislosti sa mi zdá pochopiteľné smerovať k určitej koherencii s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá zohľadňuje rozsah porušení práv, ku ktorým dochádza v prostredí Internetu ( 128 ). Súdny dvor spresnil, že táto možnosť osoby, ktorá sa cíti byť poškodená, podať na súdy členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmov, žalobu o náhradu celej uvádzanej škody, je odôvodnená záujmom riadneho výkonu spravodlivosti, a nie záujmom na konkrétnej ochrane žalobcu. ( 129 )

105.

Po štvrté v oblasti postupov hospodárskej súťaže sa mi riziko, že sa rozmôžu zneužívajúce konania, o ktorých sa predpokladá, že ich možno ľahšie začať v mieste sídla (alebo bydliska) poškodeného, ktoré čiastočne odôvodňuje rozhodnutie uprednostniť miesto bydliska žalovaného, ( 130 ) nezdá rozhodujúce. Treba totiž zohľadniť, že vo väčšine prípadov sa žaloba o náhradu škody zakladá na predchádzajúcom konštatovaní porušenia práva hospodárskej súťaže. ( 131 )

106.

Okrem toho si myslím, že treba zohľadniť návrhy doktríny v prospech možnosti podať žalobu na súd v mieste sídla žalobcu, pokiaľ sa zakladajú na konštatovaní o pluralite dotknutých trhov ( 132 ) alebo na riziku podania žaloby na súd členského štátu dotknutého medzinárodným kartelom, v ktorom nemá sídlo žiaden účastník sporu ( 133 ) alebo na relativizovaní cieľa vyvodiť pre kolíziu právnych poriadkov a kolíziu právomoci rovnaký hraničný ukazovateľ, a to miesto dotknutého trhu. ( 134 )

107.

Všeobecnejšie považujem za veľmi zaujímavý aj návrh definovať ako vedúcu ideu pri určení právomoci súdov ideu uľahčiť uspokojivú náhradu škody z protiprávnych konaní alebo porušení základných zásad. ( 135 ) Tento návrh totiž vyjadruje myšlienku, že posilnenie účinného výkonu práv v týchto osobitných oblastiach prispieva k realizácii všeobecných politík prevencie.

108.

Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že sa domnievam, že v prípade žalôb o náhradu škody z protisúťažných postupov môžu vzhľadom na cieľ blízkosti, ktorý má byť splnený, a konkrétnejšie cieľ uľahčiť prístup k dôkazným prostriedkom, popri sebe súčasne existovať dve kritériá na určenie miesta škody na účely určenia súdnej právomoci. Takéto riešenie umožňuje zabezpečiť súlad s cieľmi smernice 2014/104, ktorá obsahuje množstvo ustanovení v oblasti dokazovania pre problémy pri zhromažďovaní účtovných a finančných údajov týkajúcich sa podnikov, ako aj relevantného trhu ( 136 ), a pomáha prispieť k efektívnejšiemu riešeniu sporov, ktorých zložitosť vyplýva z dokumentov vypracovaných Komisiou, ktoré sú koncipované ako praktické pomôcky určené vnútroštátnym súdom. ( 137 )

109.

Za týchto okolností si myslím, že takýto výklad pravidiel právomoci prispieva k zaručeniu účinnej súdnej ochrany práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže. ( 138 )

110.

Na záver mojej celkovej analýzy týkajúcej sa určenia miesta, kde vznikla uvádzaná škoda, a určenia príslušného súdu na území členského štátu, v ktorom sa toto miesto nachádza, navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že v rámci žaloby o náhradu ujmy spôsobenej porušením článku 101 ZFEÚ spočívajúcim najmä v tajných dohodách o určení a zvýšení cien tovaru, sa miesto, kde vznikla škoda, nachádza v členskom štáte trhu dotknutého týmto porušením, kde boli vynaložené zvýšené ceny. Miestne príslušným súdom je v zásade súd, v obvode ktorého sa nachádza miesto nadobudnutia tohto majetku podnikom vykonávajúcim svoju činnosť v tom istom členskom štáte, ktoré musí byť určené na základe ekonomických kritérií. Ak neexistuje zhoda medzi miestom, kde vznikla škoda a miestom, kde vykonáva činnosť poškodená osoba, možno žalobu podať na súde, v obvode ktorého má poškodená osoba sídlo.

111.

Teraz vysvetlím dôvody, pre ktoré navrhujem Súdnemu dvoru, aby spresnil, že konkrétne označenie súdu, určeného podľa článku 7 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, sa spravuje vnútroštátnymi pravidlami organizácie súdov, ktoré členské štáty môžu definovať s cieľom prípadnej špecializácie týchto súdov.

112.

Francúzska vláda a Komisia vo svojich písomných pripomienkach predložených Súdnemu dvoru v podstate zdôrazňujú, že hoci článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 určuje medzinárodnú právomoc a miestnu príslušnosť súdov príslušných na rozhodovanie cezhraničných sporov vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, napriek tomu prináleží iba členským štátom, aby v rámci svojej súdnej organizácie definovali obvod príslušných súdov a najmä súdov špecializovaných vo veciach žalôb o náhradu škody spôsobenej porušeniami ustanovení práva hospodárskej súťaže. Vo svojej odpovedi na písomnú otázku Súdneho dvora v tejto súvislosti španielska vláda potvrdzuje túto analýzu.

113.

Rovnaký názor mám aj ja, a to vzhľadom na systém zavedený nariadením č. 1215/2012 a osobitosť žalôb vo veciach náhrady škody spôsobenej protisúťažnými postupmi. ( 139 )

114.

Myslím si, že v určitých aspektoch možno prijať odôvodnenie analogické s odôvodnením, ktoré zohľadnil Súdny dvor v rozsudku Sanders a Huber ( 140 ) a v menšom rozsahu v rozsudku z 9. januára 2015, RG ( 141 ).

115.

V rozsudku Sanders a Huber boli Súdnemu dvoru predložené otázky týkajúce sa koncentrácie súdnej právomoci vo veciach cezhraničnej vyživovacej povinnosti v prospech prvostupňového súdu v sídle odvolacieho súdu. ( 142 )

116.

Súdny dvor tak vyložil článok 3 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti ( 143 ), podľa ktorého má právomoc na rozhodovanie v cezhraničných sporoch týkajúcich sa vyživovacej povinnosti súd podľa „miesta obvyklého pobytu oprávneného“.

117.

Ide o jedno z ustanovení týkajúcich sa pravidiel právomoci, ktoré nahradili ustanovenia nariadenia č. 44/2001, ktoré nadväzuje na Bruselský dohovor. ( 144 ) Súdny dvor rozhodol, že „toto ustanovenie, ktoré určuje medzinárodnú a miestnu príslušnosť, sleduje cieľ harmonizácie noriem konfliktu právomocí (pozri v tomto zmysle rozsudok Color Drack, C‑386/05, EU:C:2007:262, bod 30)“ ( 145 ).

118.

V rozsudku Sanders a Huber Súdny dvor konštatoval, že kolízne normy síce boli harmonizované pomocou vymedzenia spoločných hraničných ukazovateľov, konkrétne určenie príslušného súdu však naďalej zostáva v právomoci členských štátov, s výhradou, že táto vnútroštátna právna úprava neohrozí ciele nariadenia č. 4/2009 alebo mu neodníme potrebný účinok. ( 146 )

119.

Súdny dvor spresnil, že vykonávanie cieľov blízkosti a riadneho výkonu spravodlivosti neznamená, že členské štáty musia zriadiť príslušné súdy v každom mieste ( 147 ) a že je dôležité, aby príslušným súdom bol súd, ktorý zabezpečí obzvlášť úzku väzbu s miestom, v ktorom má oprávnený na výživné svoj obvyklý pobyt uvedeným v článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009. ( 148 )

120.

V tejto súvislosti Súdny dvor vnímal pozitívne koncentráciu právomocí, pretože vo veciach vyživovacej povinnosti môže takáto voľba organizácie prispieť k rozvoju špeciálnej odbornosti, ktorá zodpovedá časti cieľov sledovaných nariadením č. 4/2009 a riadnemu výkonu spravodlivosti. ( 149 )

121.

Z rovnakých dôvodov sa teda stačí podľa môjho názoru, pokiaľ ide o článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012, domnievať, že konajúci súd uzná svoju právomoc na základe relevantného hraničného ukazovateľa nachádzajúceho sa v jeho obvode ( 150 ), teda na časti vnútroštátneho územia, v ktorej vykonáva svoju právomoc. ( 151 ) Ide aj o to neurobiť z geografického kritéria hraničný ukazovateľ, chápaný striktne, ktorý uprednostňuje blízkosť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti. ( 152 )

122.

V rozsudku Sanders a Huber však Súdny dvor uviedol, že v prípade koncentrácie právomoci sa vyžaduje konkrétne preskúmanie existujúcej situácie v dotknutom členskom štáte s cieľom zabezpečiť, aby vnútroštátna právna úprava nezbavila nariadenie, ktoré sa uplatňuje v spore, jeho potrebného účinku. ( 153 )

123.

Táto výhrada bola znovu vyjadrená v rozsudku z 9. januára 2015, RG ( 154 ), ktorý sa týkal priznania právomoci na preskúmanie otázok vrátenia dieťaťa alebo opatrovníckeho práva k dieťaťu špecializovanému súdu, aj keď súd už začal konať vo veci samej o rodičovských právach a povinnostiach k dieťaťu, ( 155 ) pri príležitosti preskúmania ustanovení týkajúcich sa určenia vnútroštátneho súdu, ktorý má právomoc, ktoré závisí od rozhodnutia členských štátov. Je zaujímavé poznamenať, že v tomto prípade Súdny dvor zohľadnil cieľ rýchlosti konaní vyvodený z nariadenia č. 2201/2003. ( 156 )

124.

V oblasti porušenia práva hospodárskej súťaže je však legislatívny rámec, v ktorom je v členskom štáte zavedená koncentrácia právomocí, ( 157 ) veľmi odlišný. Podľa môjho názoru treba zohľadniť to, že vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti neexistujú také obmedzenia, ako sú obmedzenia vyplývajúce najmä zo špecifického predmetu nariadenia č. 4/2009 ( 158 ) a pokiaľ ide o vec, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sanders a Huber, aj osobitosti dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy so zreteľom na ciele tohto nariadenia. ( 159 )

125.

V tomto zmysle súhlasím s názormi, ktoré už skôr vyjadrili iní generálni advokáti, o autonómii členských štátov v oblasti koncentrácie miestnej príslušnosti, bez ohľadu na to, či vyplýva z rozdelenia vecnej príslušnosti, pričom táto autonómia je obmedzená nutnosťou, aby nedošlo k narušeniu potrebného účinku nariadenia č. 1215/2012 a zásadou ekvivalencie. ( 160 )

126.

Navyše, keďže predmet dotknutých žalôb zaberá významnú časť v analýze Súdneho dvora, ( 161 ) treba zdôrazniť črty, ktoré konkrétnejšie charakterizujú spor týkajúci sa náhrady škody z protisúťažných postupov.

127.

Po prvé treba pripomenúť, že neexistuje právna úprava procesných podmienok podávania žalôb v oblasti práva hospodárskej súťaže, čo odôvodňuje domnievať sa, že členské štáty v rámci svojej súdnej organizácie určujú, ktorý súd je príslušný ratione materiae a aký je rozsah jeho obvodu, pod podmienkou dodržania zásad ekvivalencie ( 162 ) a efektivity ( 163 ).

128.

Po druhé sa rovnako ako Komisia domnievam, že treba zohľadniť nadobudnutie účinnosti a prebratie smernice 2014/104 ( 164 ), ako aj technickú zložitosť pravidiel, ktoré sa uplatňujú na žaloby o náhradu škody pre porušenie ustanovení práva hospodárskej súťaže. ( 165 )

129.

Z týchto dôvodov považujem za nevyhnutné, aby sa Súdny dvor pri odpovedi vnútroštátnemu súdu inšpiroval znením rozsudkov zo 16. mája 2013, Melzer ( 166 ) alebo CDC Hydrogen Peroxide týkajúcich sa právomoci vo veciach nárokov na náhradu škody z iného ako zo zmluvného vzťahu, v ktorých je použitý výraz „súd, v ktorého obvode“.

130.

S prihliadnutím na všetky tieto úvahy týkajúce sa koncentrácie právomoci súdov navrhujem Súdnemu dvoru, aby vyložil článok 7 bod 2 nariadenia č. 1215/2012 v tom zmysle, že hoci určuje tak na medzinárodnej, ako aj vnútroštátnej úrovni miestnu príslušnosť súdov príslušných na rozhodovanie cezhraničných sporov vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti, členské štáty majú možnosť rozhodnúť sa v rámci svojej súdnej organizácie koncentrovať prejednávanie týchto sporov na určitých súdoch, pod podmienkou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity. Predovšetkým v oblasti práva hospodárskej súťaže musia členské štáty dbať na to, aby pravidlá, ktoré stanovujú alebo uplatňujú, nenarúšali účinné uplatňovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ.

131.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Juzgado de lo Mercantil no 2 de Madrid (Obchodný súd č. 2 Madrid, Španielsko) takto:

Článok 7 bod 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, sa má vykladať v tom zmysle: