1

Európska komisia sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 19. marca 2019, Taliansko a i./Komisia (T‑98/16, T‑196/16 a T‑198/16, ďalej len napadnutý rozsudok, EU:T:2019:167), ktorým Všeobecný súd zrušil rozhodnutie Komisie (EÚ) 2016/1208 z 23. decembra 2015 o štátnej pomoci SA.39451 (2015/C) (ex 2015/NN), ktorú Taliansko poskytlo banke Banca Tercas (Ú. v. EÚ L 203, 2016, s. 1, ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Decreto legislativo n. 385, e successive modifiche e integrazioni – Testo unico delle leggi in materia bancaria e creditizia (zákon o bankách) z 1. septembra 1993 (GURI č. 230 z 30. septembra 1993 a riadny dodatok ku GURI č. 92), v znení uplatniteľnom na predmetné skutkové okolnosti (ďalej len „TUB“), zveruje banke Banca d’Italia (Banca d’Italia) úlohu orgánu bankového dohľadu a ako jej ciele stanovuje zabezpečenie riadneho a obozretného riadenia inštitúcií, nad ktorými má vykonávať dohľad, celkovej stability, účinnosti a konkurencieschopnosti finančného systému, ako aj dodržiavania predpisov v oblasti úverov.

3

Podľa článku 96 ods. 1 TUB talianske banky pristúpia k jednému zo systémov ochrany vkladov zriadených a uznaných v Taliansku. Družstevné úverové banky pristúpia k systému ochrany vkladov zriadenému v ich oblasti.

4

Podľa článku 96a ods. 1 TUB v prípade správneho konania o nútenej likvidácii autorizovaných bánk v Taliansku sa náhrady za vklady poskytujú zo systémov ochrany vkladov, pričom však tieto systémy môžu stanoviť iné prípady a formy zásahu. V súlade s článkom 96b ods. 1 písm. d) TUB schvaľuje Banca d’Italia zásahy systémov ochrany vkladov „so zreteľom na ochranu vkladateľov a stabilitu bankového systému“.

5

Okolnosti predchádzajúce sporu sú uvedené v bodoch 3 až 32 napadnutého rozsudku a pre potreby tohto rozsudku ich možno zhrnúť takto.

6

Tercas‑Cassa di risparmio della provincia di Teramo SpA (Banca Tercas SpA) (ďalej len „Tercas“) je banka so súkromným kapitálom, ktorá vykonáva činnosť prevažne v regióne Abruzzo (Taliansko). Banca Popolare di Bari SCpA (ďalej len „BPB“) je holdingová spoločnosť jednej bankovej skupiny so súkromným kapitálom, ktorej činnosť sa sústreďuje prevažne na juhu Talianska.

7

Fondo interbancario di tutela dei depositi (ďalej len „FITD“) je súkromnoprávne medzibankové konzorcium, ktoré bolo vytvorené na dobrovoľnom základe v roku 1987. Toto konzorcium je charakteristické vzájomnou pomocou a bolo zriadené na účely plnenia spoločných záujmov jeho členov.

8

V súlade s článkom 1 stanov FITD je cieľom FITD poskytnúť zabezpečenie tým, ktorí poskytli vklady jeho členom. V priebehu roka 1996, po prebratí smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/19/ES z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. ES L 135, 1994, s. 5; Mim. vyd. 06/002, s. 252) do talianskeho právneho poriadku, Banca d’Italia uznala FITD ako jeden zo systémov ochrany vkladov, ktoré môžu pôsobiť v Taliansku, a jediný, ku ktorému mohli pristúpiť nedružstevné banky.

9

Podľa článku 27 stanov FITD v prípade správneho konania o nútenej likvidácii jedného z jeho členov FITD zasiahne tak, že vráti vklady vkladateľov, uložené v tomto členovi, až do výšky 100000 eur na vkladateľa (ďalej len „povinný zásah“).

10

FITD má tiež možnosť zasiahnuť v prospech svojich členov na dobrovoľnom základe v dvoch nasledujúcich situáciách (ďalej len „dobrovoľné zásahy“). Na jednej strane v súlade s článkom 28 stanov FITD môže FITD namiesto poskytnutia náhrady stanovenej na základe ochrany vkladov zasiahnuť do transakcií postúpenia aktív a pasív týkajúcich sa jedného z jeho členov, v prípade ktorého prebieha správne konanie o nútenej likvidácii. Na druhej strane podľa článku 29 ods. 1 stanov FITD môže FITD zasiahnuť prostredníctvom financovania, záruk, prevzatia účastí alebo inými technickými formami na podporu jedného z jeho členov v režime nútenej správy, ak existujú vyhliadky na ozdravenie a ak sa pri tom predpokladajú nižšie náklady ako tie, ktoré by vznikli v prípade zásahu FITD v rámci správneho konania o nútenej likvidácii tohto člena.

11

Banca d’Italia je verejný orgán vykonávajúci funkcie centrálnej banky Talianskej republiky. Má nezávislú právnu subjektivitu, ktorá je odlišná od právnej subjektivity Talianska ako štátu. Banca d’Italia ako člen Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB) musí podľa článku 127 ods. 5 ZFEÚ prispieť k riadnemu uskutočňovaniu politík príslušných orgánov, pokiaľ ide o dohľad nad úverovými inštitúciami a stabilitu finančného systému.

12

Banca d’Italia má na dosiahnutie cieľov, ktoré jej stanovuje TUB, najmä pokiaľ ide o riadne a obozretné riadenie inštitúcií, nad ktorými má dohľad, právomoc vydávať predpisy, kontrolné a inšpekčné právomoci, ako aj množstvo povoľovacích právomocí. Tieto právomoci umožňujú banke Banca d’Italia zasiahnuť pri všetkých významných udalostiach existencie banky v súlade s jej obchodnou autonómiou a výlučne s cieľom overiť, či je jej riadenie riadne a obozretné.

13

Banca d’Italia na základe svojich právomocí najmä schválila stanovy FITD, zúčastňuje sa ako pozorovateľ bez hlasovacieho práva na zasadnutiach FITD a v súlade s článkom 96b ods. 1 písm. d) TUB schvaľuje zásahy FITD v prospech jeho členov.

14

Rozhodnutím z 30. apríla 2012 na návrh banky Banca d’Italia, ktorá zistila nezrovnalosti v banke Tercas, Ministero dell’Economia e delle Finanze (Ministerstvo hospodárstva a financií, Taliansko) dalo banku Tercas do režimu nútenej správy. Banca d’Italia následne vymenovala správcu na výkon nútenej správy povereného riadením banky Tercas počas obdobia nútenej správy.

15

Počas októbra 2013 správca na výkon nútenej správy po posúdení rôznych možností, ako ukončiť ťažkosti banky Tercas, začal rokovania so spoločnosťou BPB, ktorá vyjadrila svoj záujem podieľať sa na zvýšení základného imania banky Tercas, a to pod podmienkou, že sa uskutoční predchádzajúci audit tejto banky a že FITD v celom rozsahu pokryje jej kapitálový deficit.

16

Dňa 28. októbra 2013 riadiaci výbor FITD na základe žiadosti správcu na výkon nútenej správy banky Tercas podanej na základe článku 29 stanov FITD rozhodol zasiahnuť v prospech banky Tercas v maximálnej výške 280 miliónov eur. Toto rozhodnutie bolo potvrdené radou FITD 29. októbra 2013. Dňa 4. novembra 2013 Banca d’Italia schválila v súlade s § 96b ods. 1 písm. d) TUB tento podporný zásah.

17

Dňa 18. marca 2014 sa FITD rozhodol pozastaviť plánovaný zásah vzhľadom na neistotu týkajúcu sa ekonomickej a majetkovej situácie banky Tercas, ako aj toho, ako by bol tento zásah kvalifikovaný na daňové účely. Po audite aktív banky Tercas požadovanom spoločnosťou BPB totiž medzi odborníkmi FITD a odborníkmi spoločnosti BPB vznikol nesúlad. Tento spor bol následne vyriešený v rozhodcovskom konaní.

18

Vzhľadom na závery, ktoré v správe z 26. mája 2014 predložila audítorská a poradenská spoločnosť, a vzhľadom na náklady na zásah v porovnaní s nákladmi na náhradu z titulu povinného zásahu riadiaci výbor a rada FITD rozhodli 30. mája 2014 zasiahnuť v prospech banky Tercas.

19

Dňa 7. júla 2014 Banca d’Italia schválila tento zásah FITD v prospech banky Tercas. Uvedený zásah predpokladal tri opatrenia, a to po prvé príspevok vo výške 265 miliónov eur určený na pokrytie kapitálového deficitu banky Tercas, po druhé záruku vo výške 35 miliónov eur určenú na pokrytie úverového rizika spojeného s určitými expozíciami banky Tercas a po tretie záruku vo výške 30 miliónov eur určenú na pokrytie nákladov vyplývajúcich z toho, ako bude toto prvé opatrenie kvalifikované na daňové účely (ďalej len „sporné opatrenia“).

20

Na valnom zhromaždení akcionárov banky Tercas zvolanom 27. júla 2014 správcom na výkon nútenej správy po dohode s bankou Banca d’Italia sa rozhodlo na jednej strane o čiastočnom pokrytí strát, najmä znížením vlastného kapitálu na nulu a zrušením všetkých kmeňových akcií v obehu, a na druhej strane o zvýšení kapitálu na 230 miliónov eur prostredníctvom vydania nových kmeňových akcií ponúknutých spoločnosti BPB. Toto zvýšenie základného imania sa uskutočnilo v ten istý deň.

21

Dňa 1. októbra 2014 bolo prijaté rozhodnutie o ukončení nútenej správy banky Tercas a BPB vymenovala nové orgány tejto banky.

22

Komisia 8. augusta 2014 a 10. októbra 2014 požiadala talianske orgány o informácie o zásahu FITD v prospech banky Tercas. Tie na jej žiadosti o informácie odpovedali 16. septembra 2014 a 14. novembra 2014.

23

Listom z 27. februára 2015 Komisia informovala Taliansku republiku o svojom rozhodnutí začať konanie podľa článku 108 ods. 2 ZFEÚ v súvislosti so spornými opatreniami. Dňa 24. apríla 2015 Komisia uverejnila rozhodnutie o začatí konania v Úradnom vestníku Európskej únie.

24

Dňa 23. decembra 2015 Komisia prijala sporné rozhodnutie, v ktorom konštatovala, že sporné opatrenia, povolené v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ, predstavovali nezlučiteľnú a protiprávnu pomoc poskytnutú Talianskou republikou banke Tercas a nariadila vymáhanie uvedenej pomoci.

25

Talianska republika (T‑98/16), BPB (T‑196/16), ako aj FITD, podporovaný bankou Banca d’Italia (T‑198/16), podali každý žalobu proti spornému rozhodnutiu.

26

V prvom rade Všeobecný súd v bodoch 68, 69 a 89 až 91 napadnutého rozsudku v podstate konštatoval, že na účely záveru, že štátu možno pripísať opatrenie pomoci, je Komisia povinná uviesť dostatočné nepriame dôkazy na preukázanie, že toto opatrenie bolo prijaté pod vplyvom alebo skutočnou kontrolou orgánov verejnej moci, o to viac, keď ide o opatrenie prijaté súkromným subjektom, ako keď ide o opatrenie prijaté verejnoprávnym podnikom. Všeobecný súd v tejto súvislosti uviedol, že na rozdiel od situácie, v ktorej je opatrenie prijaté verejnoprávnym podnikom pripísané štátu, sa Komisia nemôže v prípade opatrenia prijatého súkromným subjektom obmedziť na preukázanie, že neexistencia vplyvu a účinnej kontroly orgánov verejnej moci nad týmto súkromným subjektom je nepravdepodobná.

27

V druhom rade Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 114 až 131 napadnutého rozsudku preskúmal skutočnosti, z ktorých Komisia vychádzala pri konštatovaní, že sporné opatrenia možno pripísať Taliansku ako štátu, v bode 132 tohto rozsudku dospel k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala účasť talianskych orgánov verejnej moci na prijatí týchto opatrení, a v dôsledku toho ani ich pripísateľnosť štátu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

28

Po tretie, pokiaľ ide o pojem zásah „zo štátnych prostriedkov“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, Všeobecný súd v bode 161 napadnutého rozsudku po tom, čo v bodoch 139 až 160 analyzoval nepriame dôkazy predložené v tejto súvislosti v spornom rozhodnutí, rozhodol, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že predmetné prostriedky boli kontrolované talianskymi orgánmi verejnej moci, a teda že boli k dispozícii týmto orgánom. V dôsledku toho podľa Všeobecného súdu Komisia nemohla dospieť k záveru, že aj keď zásah FITD v prospech banky Tercas bol vykonaný v súlade so stanovami tohto konzorcia a v záujme jeho členov použitím súkromných prostriedkov, v skutočnosti sú to uvedené orgány, ktoré sa prostredníctvom uplatňovania dominantného vplyvu na FITD rozhodli usmerniť použitie týchto prostriedkov na financovanie takéhoto zásahu.

29

Keďže prvá z podmienok vyžadovaných na to, aby bola pomoc kvalifikovaná ako „štátna pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, teda aby bola táto pomoc poskytnutá štátom alebo zo štátnych prostriedkov, nebola splnená, Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie.

30

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

31

Banca d’Italia, FITD, BPB, ako aj Talianska republika navrhujú, aby Súdny dvor:

32

Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 30. júla 2019 požiadali Fondazione Cassa di Risparmio di Pesaro, Montani Antaldi Srl, Fondazione Cassa di Risparmio di Fano, Fondazione Cassa di Risparmio di Jesi, ako aj Fondazione Cassa di Risparmio della Provincia di Macerata o vstup do tohto konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Talianskej republiky, BPB, FITD a banky Banca d’Italia.

33

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 13. novembra 2019, Komisia/Taliansko a Fondo interbancario di tutela dei depositi (C‑425/19 P, neuverejnené, EU:C:2019:980), bol návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania zamietnutý.

34

Talianska republika na základe článku 16 tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie požiadala, aby Súdny dvor zasadol vo veľkej komore.

35

Na podporu svojho odvolania Komisia uvádza dva odvolacie dôvody.

36

Prvý odvolací dôvod založený na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa delí na dve časti.

37

V prvej časti Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď jej na účely určenia, či boli v prejednávanej veci splnené požiadavky pripísateľnosti pomoci štátu a jej poskytnutia zo štátnych prostriedkov, uložil väčšie dôkazné bremeno, než vyžaduje judikatúra Súdneho dvora.

38

V prvom rade Komisia pripomína, že podľa tejto judikatúry ak chce preukázať, že opatrenia prijaté subjektom odlišným od štátu možno pripísať orgánom verejnej moci, prináleží jej predložiť prostredníctvom súboru nepriamych dôkazov vyplývajúcich z prejednávanej veci dôkaz o účasti alebo vplyve uvedených orgánov na prijatie dotknutého opatrenia tak, že preukáže pravdepodobnosť účasti orgánov verejnej moci alebo prinajmenšom nepravdepodobnosť neexistencie ich účasti. Komisia naopak nie je povinná preukázať existenciu konkrétneho podnetu alebo záväzných pokynov, ktoré tieto orgány dali subjektu, ktorý pomoc konkrétne poskytol. Nie je potrebné ani to, aby preukázala skutočný vplyv tejto účasti na správanie subjektu, ani aby preukázala, že správanie tohto subjektu by bolo odlišné, ak by konal samostatne. V tejto súvislosti Komisia konkrétne spresňuje, že nie je povinná preukázať, že predpokladom pripísateľnosti opatrenia štátu je, že verejný záujem sa odlišuje od záujmu tohto subjektu. Napokon štandard dokazovania vyžadovaný judikatúrou Súdneho dvora sa nelíši v závislosti od verejného alebo súkromného vlastníctva subjektu, ktorý pomoc poskytuje.

39

Podľa Komisie však Všeobecný súd v bodoch 69 a 89 až 91 napadnutého rozsudku porušil uvedenú judikatúru, keď jej uložil povinnosť splniť prísnejší štandard dokazovania, ako je stanovený v tejto judikatúre, na preukázanie pripísateľnosti opatrenia pomoci orgánom verejnej moci a preukázanie, že zásah bol uskutočnený zo štátnych prostriedkov len z toho dôvodu, že v prejednávanej veci bolo opatrenie pomoci poskytnuté súkromným subjektom.

40

Z toho podľa Komisie vyplýva, že Všeobecný súd v bodoch 114, 116, 117 a 127 napadnutého rozsudku nesprávne posúdil nepriame dôkazy, ktoré v tejto súvislosti predložila v spornom rozhodnutí. Všeobecný súd predovšetkým nesprávne dospel k záveru, že Komisia musí pozitívne preukázať, že sporné opatrenia boli prijaté pod dominantným vplyvom orgánov verejnej moci, že táto inštitúcia bola povinná preukázať, že tieto orgány sa podieľali na všetkých fázach prijímania týchto opatrení tým, že vydala záväzné pokyny, a že účasť orgánov verejnej moci mala vplyv na obsah uvedených opatrení.

41

Okrem toho Komisia uvádza, že je nelogické uložiť jej posilnené dôkazné bremeno za predpokladu, že subjekt, ktorý prijal opatrenia, je súkromným subjektom, keďže v takejto situácii môže mať logicky k dispozícii iba obmedzený počet nepriamych dôkazov na preukázanie účasti verejných orgánov. Najmä v prípade neexistencie väzieb organickej povahy sa táto účasť musí hľadať na základe menej viditeľných nepriamych dôkazov.

42

V druhom rade Komisia subsidiárne tvrdí, že FITD je subjektom, ktorému Talianska republika zverila osobitné povinnosti podľa smernice 94/19. V dôsledku toho vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora v oblasti priameho účinku neprebratých alebo nesprávne prebratých smerníc, najmä na rozsudok z 10. októbra 2017, Farrell (C‑413/15, EU:C:2017:745), je možné považovať toto konzorcium za subjekt štátnej moci v Taliansku. Z tohto dôvodu, aj keby sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že vyššia úroveň dokazovania sa vyžaduje v prípade, že subjekt poskytujúci pomoc je súkromným subjektom, v napadnutom rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď na FITD uplatnil rozlišovanie medzi súkromnými subjektmi a verejnoprávnymi subjektmi, pokiaľ ide o požiadavky týkajúce sa pripísateľnosti pomoci štátu a jej poskytnutia zo štátnych prostriedkov.

43

V treťom rade Komisia pripomína, že podľa článku 11 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/49/EÚ zo 16. apríla 2014 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 149) môžu systémy ochrany vkladov prijať na zabránenie zlyhaniu úverovej inštitúcie „alternatívne opatrenia“. Použitie takéhoto nástroja však podlieha podmienke, že voči dotknutej úverovej inštitúcii nebolo prijaté žiadne opatrenie na riešenie krízových situácií. Podľa článku 32 ods. 4 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/59/EÚ z 15. mája 2014, ktorou sa stanovuje rámec pre ozdravenie a riešenie krízových situácií úverových inštitúcií a investičných spoločností a ktorou sa mení smernica Rady 82/891/EHS a smernice 2001/24/ES, 2002/47/ES, 2004/25/ES, 2005/56/ES, 2007/36/ES, 2011/35/EÚ, 2012/30/EÚ a 2013/36/EÚ a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 a (EÚ) č. 648/2012 (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 190), opatrenie na riešenie krízových situácií možno prijať len ak sa vyžaduje „mimoriadna verejná finančná podpora“, pričom táto podpora je definovaná v článku 2 ods. 1 bode 28 tej istej smernice ako „štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ“.

44

Vzhľadom na to, že z dôvodu prísnejšieho dôkazného štandardu uplatneného Všeobecným súdom by bolo prakticky nemožné, aby Komisia preukázala účasť štátnych prostriedkov a pripísateľnosť opatrení prijatých systémami ochrany vkladov štátu, pokiaľ sa skladajú zo súkromných bánk, tieto systémy by mohli neustále prijímať „alternatívne opatrenia“ v zmysle článku 11 ods. 3 smernice 2014/49 bez toho, aby sa musel začať postup riešenia krízových situácií uvedený v článku 32 smernice 2014/49. V dôsledku toho by napadnutý rozsudok umožnil členským štátom a bankám obchádzať alebo v každom prípade oslabiť účinky právnej úpravy v oblasti bankovej únie.

45

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nevykonal celkovú analýzu nepriamych dôkazov predložených touto inštitúciou s cieľom preukázať, že podmienky pripísateľnosti a podmienky týkajúce sa štátnych zdrojov boli v prejednávanej veci splnené.

46

Všeobecný súd sa tak odchýlil od judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorej sa dôkazná hodnota nepriamych dôkazov musí posudzovať tak, že sa preskúmajú ako celok, aj keď tieto dôkazy posudzované jednotlivo a mimo ich kontextu, nie sú nevyhnutne rozhodujúce.

47

Prijatie takéhoto nesprávneho prístupu po prvé v bodoch 96 až 99 napadnutého rozsudku viedlo Všeobecný súd k tomu, že uviedol, že zásahy FITD sledujú súkromné záujmy svojich členov bez toho, aby uviedol dôvody, ktoré by mohli odôvodniť takéto konštatovanie. Po druhé Všeobecný súd v bodoch 100 až 106 napadnutého rozsudku nezohľadnil povahu verejného mandátu, ktorý FITD udelila talianska právna úprava, keď rozhodol, že tento mandát sa obmedzuje na povinné zásahy, a teda na poskytnutie náhrady vkladateľom. Podľa Komisie sú však dobrovoľné zásahy úzko spojené s povinnými zásahmi, keďže prvé uvedené zásahy možno vykonať len vtedy, ak predstavujú menej nákladnú záťaž v porovnaní s prípadným povinným zásahom. Po tretie v bodoch 115, 116 a 126 napadnutého rozsudku Všeobecný súd nesprávne odmietol jeden z nepriamych dôkazov predložených Komisiou, pokiaľ ide o účasť banky Banca d’Italia na schválení sporných opatrení, hoci tieto nepriame dôkazy posudzované ako celok umožňovali pripísať sporné opatrenia Taliansku ako štátu.

48

Talianska republika, BPB, FITD a Banca d’Italia v prvom rade tvrdia, že prvý odvolací dôvod je neprípustný. V tejto súvislosti sa domnievajú, že Komisia pod zámienkou odkazu na nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd, chce dosiahnuť, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov v porovnaní s posúdením vykonaným v napadnutom rozsudku, najmä pokiaľ ide o pripísateľnosť sporných opatrení štátu a povahu mandátu udeleného FITD.

49

Talianska republika okrem toho namieta neprípustnosť tvrdenia Komisie, podľa ktorého mal Všeobecný súd preskúmať dôkazy s prihliadnutím na kontext rokovaní, ktoré sa uskutočnili medzi FITD, spoločnosťou BPB a správcom na výkon nútenej správy, keďže odvolanie nenapáda body 125 až 132 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd túto otázku preskúmal.

50

Subsidiárne Talianska republika, BPB, FITD a Banca d’Italia tvrdia, že prvý odvolací dôvod nie je dôvodný.

51

Komisia odmieta tvrdenia týkajúce sa údajnej neprípustnosti prvého odvolacieho dôvodu, pričom tvrdí, že týmto odvolacím dôvodom nastoľuje otázku právneho kritéria, z ktorého vychádzal Všeobecný súd pri skúmaní dôkazov predložených na preukázanie vplyvu talianskych orgánov na rozhodnutia FITD.

52

Z článku 256 ods. 1 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie sa obmedzuje len na právne otázky a že len Všeobecný súd má preto právomoc zistiť a posúdiť relevantné skutočnosti, ako aj dôkazy. Posúdenie skutkových okolností a dôkazov tak s výnimkou prípadu skreslenia nie je právnou otázkou, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci odvolacieho konania. Takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (rozsudok z 10. júla 2019, VG/Komisia, C‑19/18 P, EU:C:2019:578, bod 47 a citovaná judikatúra).

53

Ak Všeobecný súd konštatoval alebo posudzoval skutkový stav, Súdny dvor má právomoc vykonať svoje preskúmanie v rozsahu, v akom Všeobecný súd kvalifikoval právnu povahu tohto stavu a vyvodil z nej právne dôsledky (rozsudok z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia, C‑89/11 P, EU:C:2012:738, bod 65 a citovaná judikatúra). Právomoc preskúmania Súdneho dvora sa vzťahuje najmä na otázku, či boli dodržané pravidlá v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazov, ako aj na otázku, či Všeobecný súd uplatnil správne právne kritériá pri svojom posúdení skutkového stavu a dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2017, Toshiba/Komisia, C‑623/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:21, bod 39 a citovanú judikatúru).

54

V prejednávanej veci treba po prvé konštatovať, že Komisia svojou argumentáciou v rámci prvého odvolacieho dôvodu nekritizuje skutkové posúdenie vykonané Všeobecným súdom týkajúce sa dôkaznej hodnoty nepriamych dôkazov, ktoré mu predložila, ale uplatnenie pravidiel v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazov Všeobecným súdom na účely posúdenia týchto nepriamych dôkazov, ako aj kvalifikácie sporných opatrení.

55

Po druhé, pokiaľ ide o námietku neprípustnosti uvedenú v bode 49 tohto rozsudku, treba pripomenúť, že z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ, článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a z článku 168 ods. 1 písm. d) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že odvolanie musí presne označovať napádané časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, ako aj právne tvrdenia, ktoré osobitným spôsobom podporujú tento návrh, inak sú odvolanie alebo predmetný odvolací dôvod neprípustné (pozri najmä rozsudok z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 29, ako aj citovanú judikatúru). V prejednávanej veci však stačí uviesť, že Komisia vo svojom odvolaní spresnila, že spochybňuje najmä bod 126 napadnutého rozsudku.

56

Za týchto podmienok je prvý odvolací dôvod prípustný.

57

Pokiaľ ide o prvú časť prvého odvolacieho dôvodu, treba na úvod pripomenúť, že kvalifikácia určitého opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ predpokladá splnenie štyroch podmienok, a to existencie zásahu zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov, že tento zásah môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, že poskytuje selektívnu výhodu svojmu príjemcovi a že narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže (rozsudok z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 46 a citovaná judikatúra).

58

Pokiaľ ide o existenciu zásahu zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov, čo je jediná podmienka, o ktorú ide v prejednávanej veci, treba pripomenúť, že na to, aby mohli byť výhody kvalifikované ako „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť na jednej strane poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a na druhej strane musia byť pripísateľné štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája 2019, Achema a i., C‑706/17, EU:C:2019:407, bod 47 a citovanú judikatúru).

59

Pokiaľ ide konkrétnejšie o pripísateľnosť určitého opatrenia štátu, Súdny dvor rozhodol, že ju nemožno vyvodiť len z okolnosti, že uvedené opatrenie bolo prijaté verejnoprávnym podnikom. Hoci je totiž štát spôsobilý kontrolovať verejnoprávny podnik a mať rozhodujúci vplyv na jeho činnosti, skutočný výkon kontroly v konkrétnom prípade nemožno automaticky predpokladať. Treba ešte preskúmať, či je nutné domnievať sa, že orgány verejnej moci boli zúčastnené určitým spôsobom na prijímaní predmetného opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia,C‑482/99, EU:C:2002:294, body 50 až 52, z 23. novembra 2017, SACE a Sace BT/Komisia, C‑472/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:885, bod 34, ako aj z 10. decembra 2020, Comune di Milano/Komisia, C‑160/19 P, EU:C:2020:1012, bod 46).

60

Pripísateľnosť opatrenia pomoci prijatého verejnoprávnym podnikom štátu možno teda vyvodiť zo súboru nepriamych dôkazov vyplývajúcich z okolností prejednávanej veci a z kontextu, v ktorom bolo toto opatrenie prijaté. V tejto súvislosti nemožno vyžadovať, aby sa na základe presného pokynu preukázalo, že orgány verejnej moci konkrétne podnietili verejnoprávny podnik na prijatie dotknutého opatrenia pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, body 53 až 55; z 23. novembra 2017, SACE a Sace BT/Komisia, C‑472/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:885, bod 35, ako aj z 10. decembra 2020, Comune di Milano/Komisia, C‑160/19 P, EU:C:2020:1012, bod 47 a citovanú judikatúru).

61

Osobitne je relevantný každý nepriamy dôkaz svedčiaci v konkrétnom prípade o účasti orgánov verejnej moci alebo o nepravdepodobnosti neúčasti pri prijímaní opatrenia, berúc do úvahy aj jeho rozsah, obsah alebo podmienky, ktoré obsahuje, alebo o neexistencii účasti uvedených orgánov na prijímaní uvedeného opatrenia (rozsudok z 10. decembra 2020, Comune di Milano/Komisia, C‑160/19 P, EU:C:2020:1012, bod 48).

62

Okrem toho medzi nepriame dôkazy umožňujúce dospieť k záveru o takejto pripísateľnosti patrí skutočnosť, že predmetný verejnoprávny podnik nemohol prijať napadnuté rozhodnutie bez zohľadnenia požiadaviek orgánov verejnej moci alebo smerníc orgánov verejnej moci, začlenenie verejného podniku do štruktúry verejnej správy, povahy jeho činností a ich výkonu na trhu za bežných podmienok hospodárskej súťaže so súkromnými subjektmi, právne postavenie podniku alebo tiež intenzita dohľadu vykonávaného verejnými orgánmi (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, body 55 a 56, ako aj z 23. novembra 2017, SACE a Sace BT/Komisia, C‑472/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:885, bod 36).

63

V prejednávanej veci treba na úvod uviesť, že Všeobecný súd v bode 70 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia sa v spornom rozhodnutí neusilovala jasne odlíšiť požiadavku týkajúcu sa pripísateľnosti pomoci štátu od požiadavky týkajúcej sa štátnych prostriedkov. Rovnako Komisia vo svojom odvolaní, pokiaľ ide o túto druhú požiadavku, len uvádza, že v bode 91 napadnutého rozsudku Všeobecný súd odkázal na svoje vlastné úvahy týkajúce sa požiadavky pripísateľnosti. Nakoniec v rámci prvej časti prvého odvolacieho dôvodu sa Komisia nevenuje žiadnemu z dôvodov uvedených v bodoch 133 až 161 napadnutého rozsudku, ktoré sa osobitne zaoberali preskúmaním požiadavky týkajúcej sa použitia štátnych prostriedkov.

64

Za týchto podmienok treba preskúmať len podmienku týkajúcu sa pripísateľnosti sporných opatrení talianskym orgánom.

65

V prvom rade treba najprv uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 63 až 68 a 83 až 86 napadnutého rozsudku pripomenul judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa pripísateľnosti pomoci orgánom verejnej moci, ak výhody poskytujú subjekty odlišné od štátu. Konkrétne v bode 68 napadnutého rozsudku Všeobecný súd odkazom na body 50 až 52 a 55 rozsudku zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294), zdôraznil, že aj v situácii, keď je pomoc poskytnutá verejnoprávnym podnikom, nemožno výkon kontroly zo strany verejných orgánov predpokladať a že Komisia musí disponovať súborom nepriamych dôkazov vyplývajúcich z okolností prejednávanej veci a z kontextu, v ktorom bola poskytnutá finančná pomoc na účely stanovenia miery účasti orgánov verejnej moci na poskytnutí pomoci prostredníctvom verejnoprávneho podniku.

66

Až po pripomenutí tejto judikatúry Všeobecný súd v bode 69 napadnutého rozsudku konštatoval, že „povinnosť Komisie“ mať k dispozícii takéto nepriame dôkazy „je o to nevyhnutnejšia“ v situácii, keď predmetné opatrenie prijme súkromnoprávny subjekt. Ako totiž Všeobecný súd uviedol v tom istom bode 69, Komisia sa nemôže opierať o existenciu kapitálového prepojenia medzi takýmto subjektom a štátom, keďže takéto väzby chýbajú v situácii tohto typu.

67

Práve vzhľadom na tieto úvahy Všeobecný súd v bodoch 87 až 90 tohto rozsudku rozhodol, že Komisia sa v prejednávanej veci nemohla opierať o nepravdepodobnosť neexistencie vplyvu a účinnej kontroly orgánov verejnej moci nad súkromnoprávnym subjektom poskytujúcim pomoc, ale naopak, že v takejto situácii je táto inštitúcia povinná o to viac uviesť a podložiť „dostatočné nepriame dôkazy“ takej povahy, aby sa preukázalo, že dotknuté opatrenie pomoci bolo prijaté pod vplyvom alebo pod účinnou kontrolou orgánov verejnej moci a že preto je toto opatrenie pripísateľné štátu.

68

Napokon v bodoch 94 až 132 napadnutého rozsudku Všeobecný súd analyzoval nepriame dôkazy predložené Komisiou a následne na základe tejto analýzy konštatoval, že sporné opatrenia nemožno pripísať talianskym orgánom.

69

Všeobecný súd pritom tým, že dospel ku konštatovaniam uvedeným v bodoch 68 a 69, ako aj 88 až 90 napadnutého rozsudku, ani neporušil judikatúru pripomenutú v bodoch 58 až 62 tohto rozsudku, podľa ktorej prináleží Komisii, aby na základe súboru nepriamych dôkazov preukázala, že predmetné opatrenia boli pripísateľné štátu, a teda ani neuložil Komisii, aby poskytla dôkazy na vyššej úrovni len z dôvodu, že FITD je súkromným subjektom.

70

Všeobecný súd sa totiž takýmito konštatovaniami obmedzil na to, že na jednej strane, ako vyplýva najmä z bodov 87 a 88 napadnutého rozsudku, zohľadnil objektívne rozdiely medzi situáciou, v ktorej je subjekt poskytujúci pomoc verejnoprávnym podnikom a situáciou, keď je tento subjekt, teda ako v prejednávanej veci FITD, súkromnoprávnym subjektom.

71

Na druhej strane v bodoch 69, 89 a 90 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vyvodil dôsledky z týchto objektívnych rozdielov s cieľom spresniť druh nepriamych dôkazov, ktoré by v prejednávanej veci umožňoval preukázať pripísateľnosť sporných opatrení talianskym orgánom.

72

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, teda v situácii, v ktorej má subjekt poskytujúci pomoc tak ako v predmetnom prípade súkromnoprávnu povahu, nepriame dôkazy spôsobilé preukázať pripísateľnosť opatrenia štátu sa líšia od tých, ktoré sa vyžadujú v prípade, keď je subjekt poskytujúci pomoc verejnoprávnym podnikom.

73

Všeobecný súd tak neuložil odlišné dôkazné štandardy, ale naopak uplatnil judikatúru citovanú v bode 60 tohto rozsudku, podľa ktorej nepriame dôkazy spôsobilé preukázať pripísateľnosť opatrenia pomoci vyplývajú z okolností prejednávanej veci a z kontextu, v ktorom k tomuto opatreniu došlo, pričom neexistencia kapitálového prepojenia medzi dotknutým subjektom a štátom má v tejto súvislosti určitú relevantnosť.

74

Okrem toho tvrdenie Komisie, podľa ktorého Všeobecný súd podmienil pripísateľnosť sporných opatrení talianskym orgánom tým, aby všetky etapy realizácie dotknutého zásahu FITD boli ovplyvnené týmito orgánmi, je založené na nesprávnom výklade bodu 114 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd sa totiž v uvedenom bode obmedzil na pripomenutie toho, že bolo potrebné preskúmať skutočnosti, na základe ktorých sa samotná Komisia v spornom rozhodnutí domnievala, že uvedené orgány mali k dispozícii dostatočnú autoritu a prostriedky na ovplyvňovanie všetkých štádií vykonávania sporných opatrení.

75

Rovnako Komisia nesprávne tvrdí, že Všeobecný súd v bode 116 napadnutého rozsudku rozhodol, že na účely preukázania pripísateľnosti opatrenia prijatého súkromným subjektom štátu Komisia musí preukázať vplyv účasti orgánov verejnej moci na uvedené opatrenie. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 97 svojich návrhov, Všeobecný súd v tomto bode 116 nepreskúmal, či zásah banky Banca d’Italia mal konkrétny vplyv na obsah sporných opatrení, ale obmedzil sa na konštatovanie, že na jednej strane tento vnútroštátny orgán nemal žiadnu právomoc ovplyvniť obsah zásahov, a na druhej strane, že Banca d’Italia má len právomoc dohľadu nad súladom týchto opatrení s regulačným rámcom, a to na účely prudenciálneho dohľadu.

76

Napokon v bodoch 117 a 127 napadnutého rozsudku Všeobecný súd tiež nerozhodol, že konštatovanie pripísateľnosti sporných opatrení talianskym orgánom predpokladá, že Komisia preukáže, že Banca d’Italia má právomoc uložiť systémom ochrany vkladov povinnosť prijať také intervenčné opatrenia, akými sú sporné opatrenia. V rámci preskúmania nepriamych dôkazov, na základe ktorých Komisia v spornom rozhodnutí dospela k záveru, že sporné opatrenia možno pripísať Taliansku ako štátu, sa totiž Všeobecný súd obmedzil na konštatovanie, že výzva banky Banca d’Italia adresovaná FITD a BPB, aby dospeli k vyváženej dohode, nebola určená na poskytnutie pokynov týmto stranám a nemala nijaký vplyv na rozhodnutie FITD zasiahnuť v prospech banky Tercas prostredníctvom sporných opatrení.

77

V druhom rade, pokiaľ ide o tvrdenia Komisie týkajúce sa povahy FITD, treba pripomenúť, ako uviedol generálny advokát v bodoch 128 a 129 svojich návrhov, že pojem „subjekt štátu“ bol vymedzený Súdnym dvorom s cieľom umožniť jednotlivcom odvolávať sa na bezpodmienečné a dostatočne presné ustanovenia neprebratej alebo nesprávne prebratej smernice voči orgánom alebo subjektom, ktoré podliehajú autorite alebo kontrole štátu alebo ktoré majú právomoci presahujúce právomoci, ktoré vyplývajú z bežných pravidiel uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. októbra 2017, Farrell, C‑413/15, EU:C:2017:745, bod 33). Tento pojem tak nebol vyvinutý s cieľom, aby bolo možné kvalifikovať opatrenia prijaté takýmito orgánmi alebo subjektmi ako štátnu pomoc, a preto ho nemožno uplatniť na otázku pripísateľnosti opatrení pomoci štátu.

78

Po tretie, pokiaľ ide o riziko obchádzania právnej úpravy v oblasti bankovej únie, stačí uviesť, že tvrdenie Komisie sa zakladá na predpoklade, že údajný prísnejší štandard dokazovania týkajúci sa pripísateľnosti štátu, ktorý použil Všeobecný súd, prakticky znemožňuje Komisii preukázať túto pripísateľnosť, pokiaľ ide o opatrenia prijaté systémami ochrany vkladov. Na jednej strane z bodov 65 až 73 tohto rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku neuplatnil taký prísnejší štandard dokazovania. Na druhej strane, ako uviedol generálny advokát v bode 125 svojich návrhov, aj keby platilo, že v prejednávanej veci sporné opatrenia nie sú pripísateľné Taliansku ako štátu, táto okolnosť neznamená, že opatrenie prijaté systémom ochrany vkladov by nikdy nemohlo byť kvalifikované ako štátna pomoc, a teda by nikdy nebolo možné začať postup riešenia krízových situácií uvedený v článku 32 smernice 2014/59. Takáto kvalifikácia je totiž možná, ale závisí od charakteristiky systému ochrany vkladov a predmetného opatrenia.

79

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba prvú časť prvého odvolacieho dôvodu zamietnuť.

80

Pokiaľ ide o druhú časť prvého odvolacieho dôvodu, treba konštatovať, že táto časť je založená na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku, keďže na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, Všeobecný súd neopomenul vykonať celkovú analýzu nepriamych dôkazov predložených Komisiou s cieľom preukázať, že zásah FITD bol pripísateľný Taliansku ako štátu.

81

V prvom rade totiž Všeobecný súd v bodoch 71 až 82 napadnutého rozsudku uviedol všetky tieto nepriame dôkazy, pričom ich zhrnul.

82

V druhom rade v rámci preskúmania rozsahu verejného poverenia zvereného FITD Všeobecný súd v bodoch 96 až 105 napadnutého rozsudku analyzoval všetky nepriame dôkazy, ktoré v tejto súvislosti predložila Komisia. Až po vykonaní tejto analýzy Všeobecný súd v bode 106 tohto rozsudku dospel k záveru, že dobrovoľný zásah FITD, o aký ide v prejednávanej veci, v rozsahu, v akom má iný účel, než je cieľ týkajúci sa náhrad za vklady stanovený v rámci smernice 94/19, nepredstavuje vykonanie verejného mandátu.

83

Po tretie Všeobecný súd v rámci preskúmania nezávislosti FITD pri prijímaní sporných opatrení po tom, čo pripomenul, že FITD koná „v záujme [svojich členov]“ a že „žiaden prvok organickej povahy“ nezväzuje tento fond s talianskymi orgánmi verejnej moci, v bode 114 napadnutého rozsudku konštatoval, že skutočnosti uvedené Komisiou v spornom rozhodnutí treba analyzovať „v tomto kontexte“. Všeobecný súd v uvedenom bode 114 tiež konštatoval, že je potrebné overiť, či „nepriame dôkazy“, z ktorých Komisia vychádza, boli dostatočné na preukázanie pripísateľnosti sporných opatrení Taliansku ako štátu. Všeobecný súd vykonal toto overenie v bodoch 115 a 131 napadnutého rozsudku, pričom konkrétne v bodoch 125 až 127 uvedeného rozsudku zahrnul analýzu „kontext[u], v ktorom bol zásah FITD v prospech banky Tercas prijatý“.

84

Za týchto podmienok treba konštatovať, ako vyplýva z bodu 132 napadnutého rozsudku, že Všeobecný súd na základe analýzy všetkých nepriamych dôkazov použitých Komisiou v ich kontexte, a teda v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 60 tohto rozsudku, rozhodol, že táto inštitúcia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď v odôvodnení 133 sporného rozhodnutia dospela k záveru, že preukázala, že talianske orgány pri vymedzení zásahu FITD v prospech banky Tercas uplatnili značnú verejnú kontrolu.

85

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba zamietnuť druhú časť prvého odvolacieho dôvodu a v dôsledku toho prvý odvolací dôvod v celom rozsahu.

86

Vo svojom druhom odvolacom dôvode Komisia tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti, o ktoré ide, ako aj talianske právo.

87

Po prvé Všeobecný súd v bode 116 napadnutého rozsudku zjavne skreslil obsah článku 96b ods. 1 TUB, keď rozhodol, že Banca d’Italia vykonala len preskúmanie zákonnosti sporných opatrení, a nie ich vhodnosti. Keďže z uvedeného ustanovenia vyplýva, že Banca d’Italia povoľuje podporné zásahy v prospech bánk „so zreteľom na ochranu vkladateľov a stabilitu bankového systému“, kontrola, ktorú tento orgán verejnej moci môže vykonať, ide údajne nad rámec jednoduchého overenia zákonnosti sporných opatrení, takže Banca d’Italia by mohla overiť, či takéto opatrenia zodpovedajú jej cieľom bankovej a finančnej politiky.

88

Po druhé Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 153 a 154 napadnutého rozsudku skreslil obsah článku 21 stanov FITD, keď rozhodol, že metóda financovania dobrovoľných zásahov bola odlišná od metódy povinných zásahov.

89

V tejto súvislosti Komisia spresňuje, že skutočnosť, že bod 153 napadnutého rozsudku začína výrazom „navyše“, neumožňuje dospieť k záveru, že argumentácia, ktorú obsahuje, je nadbytočná, a v dôsledku toho aj k záveru o neúčinnosti výhrad smerujúcich proti tejto argumentácii. Podľa Komisie totiž Všeobecný súd práve v tomto bode zamietol jej tvrdenie, podľa ktorého príspevky platené FITD členmi tohto konzorcia majú záväznú povahu a v dôsledku toho predstavujú prostriedky štátnej povahy.

90

Talianska republika, BPB, FITD a Banca d’Italia tvrdia najmä, že druhý odvolací dôvod je neprípustný, a subsidiárne, že je nedôvodný a v každom prípade neúčinný.

91

Svojím druhým odvolacím dôvodom Komisia tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 116, ako aj 153 a 154 napadnutého rozsudku skreslil sporné vnútroštátne právo a skutkové okolnosti.

92

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 52 tohto rozsudku, že posúdenie skutkového stavu nepredstavuje s výnimkou prípadu skreslenia právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom.

93

Pokiaľ teda ide o preskúmanie posúdenia Všeobecného súdu týkajúceho sa vnútroštátneho práva v rámci odvolania, Súdny dvor je príslušný len overiť, či nedošlo ku skresleniu tohto práva (pozri rozsudok z 9. novembra 2017, TV2/Danmark/Komisia, C‑649/15 P, EU:C:2017:835, bod 49 a citovanú judikatúru).

94

Nakoniec, a ako bolo pripomenuté v bode 52 tohto rozsudku, skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, TV2/Danmark/Komisia, C‑649/15 P, EU:C:2017:835, bod 50 a citovanú judikatúru).

95

V prejednávanej veci, pokiaľ ide o údajné skreslenie vnútroštátneho práva, treba uviesť, že v bode 116 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pripomenul, že podľa článku 96b ods. 1 písm. d) TUB Banca d’Italia povoľuje zásahy systémov ochrany vkladov „so zreteľom na ochranu vkladateľov a stabilitu bankového systému“.

96

Znenie tohto ustanovenia umožňuje domnievať sa, že Banca d’Italia je rovnako ako ostatné orgány podobne poverené ochranou verejných záujmov oprávnená vykonávať kontrolu zásahov systémov ochrany vkladov z hľadiska platného právneho rámca s cieľom chrániť uvedené záujmy.

97

Okrem toho treba uviesť, že v tom istom bode 116 napadnutého rozsudku Všeobecný súd pripomenul právny rámec, do ktorého patrí článok 96b ods. 1 písm. d) TUB, so zreteľom na ktorý sa má toto ustanovenie podľa jeho názoru vykladať. Podľa článku 5 TUB tak Banca d’Italia vykonáva funkcie prudenciálneho dohľadu „so zreteľom na riadne a obozretné riadenie inštitúcií, ktoré podliehajú jej kontrole, na celkovú stabilitu, účinnosť a konkurencieschopnosť finančného systému a na dodržiavanie platných právnych predpisov“. Rovnako z uvedeného bodu 116 napadnutého rozsudku vyplýva, že podľa článku 19 TUB Banca d’Italia povoľuje určitý počet dôležitých rozhodnutí bánk, akými sú akvizície.

98

Za týchto podmienok na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, z výrazu „so zreteľom na ochranu vkladateľov a stabilitu bankového systému“ uvedeného v článku 96b ods. 1 písm. d) TUB zjavne nevyplýva, že Banca d’Italia vykonáva preskúmanie vhodnosti zásahov systémov ochrany vkladov, akými sú sporné opatrenia, takže Komisia nepreukázala, že by Všeobecný súd v bode 116 napadnutého rozsudku skreslil toto ustanovenie, keď rozhodol, že Banca d’Italia vykonáva iba kontrolu súladu intervenčných opatrení s regulačným rámcom, na účely prudenciálneho dohľadu.

99

Pokiaľ ide o údajné skreslenie článku 21 stanov FITD, treba uviesť, že tvrdenia Komisie sa zakladajú na nesprávnom výklade napadnutého rozsudku, keďže na rozdiel od toho, čo tvrdí táto inštitúcia, Všeobecný súd v bodoch 153 a 154 tohto rozsudku nerozhodol, že metóda financovania dobrovoľných zásahov bola odlišná od metódy povinných zásahov.

100

Na jednej strane sa totiž Všeobecný súd v rámci preskúmania údajnej záväznosti príspevkov, ktoré FITD použil na vykonanie predmetného zásahu, v bode 153 napadnutého rozsudku obmedzil, ako uviedol generálny advokát v bode 177 svojich návrhov, na konštatovanie, že na rozdiel od zdrojov potrebných na fungovanie konzorcia sa uvedené príspevky považovali za preddavky „zaplatené členmi… FITD, ktorý ich spravuje v ich mene ako splnomocnený zástupca“.

101

Na druhej strane Všeobecný súd v bode 154 napadnutého rozsudku rozhodol, že pokiaľ ide o dobrovoľné zásahy, práve povinnosť platiť príspevky na zásah, a nie metódu financovania príspevkov, má svoj pôvod v ustanovení súkromnoprávnej povahy, pričom Všeobecný súd zdôraznil, že povinnosť zasiahnuť má svoj pôvod v regulačnom ustanovení, keďže FITD má „zvláštn[y] mandá[t] od štátu na správu príspevkov od jeho členov na základe zákonnej ochrany vkladov“.

102

Za týchto podmienok musí byť druhý odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o jeho prípustnosti.

103

Keďže ani jednému z dvoch odvolacích dôvodov, ktoré uviedla Komisia na podporu svojho odvolania, sa nevyhovelo, treba zamietnuť toto odvolanie v celom rozsahu.

104

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

105

Keďže Talianska republika, BPB, FITD a Banca d’Italia navrhli zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojom odvolaní, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: