1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 3 a článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( 2 ), zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 ( 3 ), ako aj článku 1 písm. a) a b), článku 3 ods. 3 a 4 a článku 25 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii ( 4 ).

2.

Tento návrh bol predložený v rámci výkonu európskeho zatykača v Holandsku vydaného 3. marca 2017 na účely vedenia trestného stíhania sudcom Canterbury Crown Court (Crown Court v Canterbury, Spojené kráľovstvo) proti SF.

3.

Článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje možnosť členského štátu, ktorý vykonáva európsky zatykač, podmieniť jeho výkon tým, že členský štát vydania zatykača poskytne záruku, že osoba, ktorej bol uložený trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody v tomto druhom členskom štáte, bude vrátená do prvého členského štátu s cieľom vykonať tam tento trest. Prejednávaná vec ponúka Súdnemu dvoru príležitosť objasniť rozsah tejto záruky vrátenia osoby a opätovne potvrdiť požiadavky vyplývajúce zo zásady vzájomného uznávania, ktorou sa riadi justičná spolupráca v trestných veciach v rámci Únie.

4.

Článok 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje:

„1.   Európsky zatykač je súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia [výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – neoficiálny preklad].

2.   Členské štáty vykonajú každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia.

3.   Toto rámcové rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

5.

V článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia sa uvádza:

„Európsky zatykač sa môže vydať za činy, ktoré môžu byť potrestané podľa právneho predpisu vydávajúceho členského štátu výkonom trestu alebo ochranným opatrením, ktorých horná hranica je najmenej 12 mesiacov, alebo ak bol vynesený rozsudok [uložený trest – neoficiálny preklad] alebo uložené ochranné opatrenie, pre tresty [alebo ochranné opatrenia – neoficiálny preklad] s minimálnou dĺžkou štyri mesiace.“

6.

Článok 5 bod 3 tohto nariadenia znie:

„Výkon európskeho zatykača vykonávajúcim súdnym orgánom môže podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu podliehať nasledujúcim podmienkam:

…

7.

Článok 1 písm. a) a b) rámcového rozhodnutia 2008/909 znie takto:

„Na účely tohto rámcového rozhodnutia:

8.

Článok 3 tohto rámcového rozhodnutia uvádza:

„1.   Účelom tohto rámcového rozhodnutia je vytvoriť pravidlá, podľa ktorých členský štát s cieľom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdenej osoby uzná rozsudok a vykoná trest.

2.   Toto rámcové rozhodnutie sa uplatňuje v prípade, že sa odsúdená osoba nachádza v štáte pôvodu [štáte, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad] alebo vo vykonávajúcom štáte.

3.   Toto rámcové rozhodnutie sa uplatňuje len na uznávanie rozsudkov a výkon trestov v zmysle tohto rámcového rozhodnutia. Skutočnosť, že popri tomto treste sa uložili pokuty a/alebo príkazy na konfiškáciu, ktoré ešte neboli uhradené, vymáhané ani vykonané, nie je dôvodom na nezaslanie rozsudku. Uznávanie a výkon takýchto pokút a príkazov na konfiškáciu v inom členskom štáte sa zakladá na nástrojoch uplatniteľných medzi členskými štátmi, najmä na rámcovom rozhodnutí Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie[ ( 5 )] a rámcovom rozhodnutí Rady 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu[ ( 6 )].

4.   Toto rámcové rozhodnutie neovplyvňuje ani nemení povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 [ZEÚ].“

9.

Podľa článku 8 uvedeného rámcového rozhodnutia:

„1.   Príslušný orgán vykonávajúceho štátu uzná rozsudok, ktorý mu bol zaslaný v súlade s článkom 4 a v súlade s postupom podľa článku 5, a bezodkladne prijme všetky potrebné opatrenia na výkon trestu, pokiaľ nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov odmietnutia uznania alebo výkonu, ktoré sú ustanovené v článku 9.

2.   Pokiaľ je dĺžka trvania trestu nezlučiteľná s právom vykonávajúceho štátu, príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže rozhodnúť o prispôsobení trestu, len ak tento trest prekračuje maximálnu sadzbu stanovenú pre podobné trestné činy podľa jeho vnútroštátneho práva. Upravený trest nesmie ísť pod maximálnu sadzbu stanovenú pre podobné trestné činy podľa vnútroštátneho práva vykonávajúceho štátu.

3.   Pokiaľ je druh trest nezlučiteľný s právom vykonávajúceho štátu z hľadiska jeho povahy, príslušný orgán vykonávajúceho štátu ho môže prispôsobiť trestu alebo opatreniu za podobné trestné činy podľa svojho práva. Takýto trest alebo takéto opatrenie musia čo najviac zodpovedať trestu uloženému v štáte pôvodu, a preto sa trest nesmie zmeniť na peňažný trest.

4.   Prispôsobený trest nesmie sprísniť trest uložený v štáte pôvodu [štáte, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad] z hľadiska druhu alebo dĺžky.“

10.

Článok 25 tohto istého rámcového rozhodnutia stanovuje:

„Bez toho, aby bolo dotknuté rámcové rozhodnutie [2002/584], ustanovenia tohto rámcového rozhodnutia sa primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia na výkon trestov, v prípadoch, keď sa členský štát rozhodne vykonať trest v prípadoch podľa článku 4 ods. 6 uvedeného rámcového rozhodnutia alebo keď na základe článku 5 [bod] 3 uvedeného rámcového rozhodnutia uložil podmienku, že odsúdená osoba sa musí vrátiť na výkon trestu do dotknutého členského štátu, aby sa zabránilo beztrestnosti dotknutej osoby.“

11.

Overleveringswet (zákon o odovzdávaní osôb) ( 7 ) z 29. apríla 2004 vykonáva rámcové rozhodnutie 2002/584. § 6 ods. 1 OLW znie:

„Odovzdanie holandského štátneho príslušníka môže byť povolené, ak sa požaduje na účely trestného stíhania vedeného proti nemu a ak je podľa názoru vykonávajúceho súdneho orgánu zaručené, že pokiaľ bude v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody za skutky, pre ktoré môže byť odovzdanie povolené, bude môcť tento trest vykonať v Holandsku.“

12.

§ 28 ods. 2 OLW stanovuje:

„Ak Rechtbank [prvostupňový súd] zistí…, že odovzdanie nemožno povoliť…, je jeho povinnosťou takéto odovzdanie vo svojom rozhodnutí odmietnuť.“

13.

Wet wederzijdse erkenning en tenuitvoerlegging vrijheidsbenemende en voorwaardelijke sancties (zákon o vzájomnom uznávaní a výkone podmienečných a nepodmienečných trestov odňatia slobody) ( 8 ) z 12. júla 2012 vykonáva rámcové rozhodnutie 2008/909. § 2:2 WETS s názvom „Príslušný orgán“ stanovuje vo svojom odseku 1:

„Minister je na účely svojho výkonu v Holandsku oprávnený uznať súdne rozhodnutie, ktoré mu bolo zaslané jedným z členských štátov, ktorý vydal zatykač.“

14.

§ 2:11 WETS s názvom „Úloha sudcu; prispôsobenie trestu“ uvádza:

„1.   Minister zašle súdne rozhodnutie a osvedčenie generálnemu advokátovi prokuratúry na odvolacom súde, pokiaľ sa hneď nedomnieva, že existujú dôvody na odmietnutie uznania súdneho rozhodnutia.

2.   Generálny advokát súdne rozhodnutie bezodkladne predloží osobitnému senátu Gerechtshof Arnhem‑Leeuwarden [Odvolací súd Arnhem‑Leeuwarden, Holandsko]…

3.   Osobitný senát Gerechtshof [odvolací súd] rozhoduje:

…

4.   Pokiaľ dĺžka trvania uloženého trestu odňatia slobody prevyšuje hornú hranicu trestnej sadzby stanovenej za daný trestný čin podľa holandského práva, dĺžka trestu odňatia slobody sa zníži na túto hornú hranicu.

5.   Ak je odsúdená osoba odovzdaná so zárukou jej vrátenia v zmysle § 6 ods. 1 [OLW], odsek 4 sa neuplatní, ale v takom prípade je potrebné skúmať, či uložený trest odňatia slobody zodpovedá trestu, ktorý by bol za daný trestný čin uložený v Holandsku. V prípade potreby sa trest náležite prispôsobí, pričom sa zohľadní vnímanie závažnosti spáchaného trestného činu etablované v členskom štáte, ktorý vydal zatykač.“

15.

Dňa 3. marca 2017 sudca Canterbury Crown Court (Crown Court v Canterbury) vydal európsky zatykač na SF, holandského štátneho príslušníka, s cieľom dosiahnuť jeho odovzdanie na účely trestného stíhania v súvislosti s dvoma trestnými činmi, konkrétne pre sprisahanie s cieľom doviezť do Spojeného kráľovstva 4 kg heroínu a 14 kg kokaínu.

16.

Holandský Officier van justitie (štátny zástupca) 30. marca 2017 požiadal súdny orgán, ktorý vydal zatykač, o poskytnutie záruky uvedenej v § 6 ods. 1 OLW, ktorým sa preberá článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

17.

V liste Home Office (Ministerstvo vnútra, Spojené kráľovstvo) z 20. apríla 2017 sa uvádza:

„…

Spojené kráľovstvo sa zaväzuje, že pokiaľ bude SF uložený trest odňatia slobody v Spojenom kráľovstve, v súlade s oddielom 153C Extradition Act 2003 (zákon o extradícii z roku 2003) bude vrátený do Holandska hneď, ako to bude rozumne možné po ukončení trestného konania v Spojenom kráľovstve a všetkých ostatných konaní týkajúcich sa trestného činu, pre ktorý sa požadovalo odovzdanie.

Podrobné informácie o prípadnom treste uloženom SF budú oznámené, keď bude vrátený do Holandska. Domnievame sa, že odovzdanie na základe rámcového rozhodnutia [2002/584] neumožňuje Holandsku zmeniť dĺžku trvania trestu, ktorý prípadne uloží súd Spojeného kráľovstva.“

18.

Ministerstvo vnútra po tom, ako bolo požiadané, aby spresnilo, ktoré konania zahŕňa výraz „akékoľvek iné konanie“ v zmysle oddielu 153C(4) zákona o extradícii z roku 2003, odpovedalo e‑mailom z 19. februára 2018 takto:

„Dovoľujem si Vás informovať, že výraz ‚iné konanie‘ môže zahŕňať:

19.

Vnútroštátny súd spresňuje, že časť „domnievame sa, že odovzdanie na základe rámcového rozhodnutia [2002/584] neumožňuje Holandsku zmeniť dĺžku trvania trestu, ktorý prípadne uloží súd v Spojenom kráľovstve“ je spojená s okolnosťou, že žiadosť Openbaar Ministerie (Štátna prokuratúra, Holandsko) o poskytnutie záruky v predchádzajúcich podobných prípadoch zahŕňala poznámku, podľa ktorej Holandské kráľovstvo môže prispôsobiť trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody vnútroštátnym ustanoveniam v súlade s § 2:11 ods. 5 WETS.

20.

Podľa vnútroštátneho súdu záruka poskytnutá členským štátom, ktorý vydal zatykač, tak ako ju tento štát formuloval, vyvoláva pochybnosti, pokiaľ ide o jej zlučiteľnosť s viacerými ustanoveniami rámcových rozhodnutí 2002/584 a 2008/909. Ak sa však skutočne ukáže, že táto záruka je nezlučiteľná s týmito rámcovými rozhodnutiami, odovzdanie SF by sa malo zamietnuť.

21.

Prvá časť týchto pochybností sa týka okamihu, kedy členský štát vydania zatykača musí vykonať záruku vrátenia osoby odsúdenej na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody do vykonávajúceho členského štátu, ako to stanovuje článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Otázkou je najmä to, či členský štát vydania zatykača môže po tom, ako rozhodnutie o uložení trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie slobody nadobudlo právoplatnosť, čakať s vrátením dotknutej osoby do vykonávajúceho členského štátu dovtedy, kým nebudú všetky ostatné konania týkajúce sa trestného činu, pre ktorý sa požadovalo odovzdanie, ako napríklad konanie o konfiškácii, právoplatne ukončené.

22.

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti poznamenáva, že hoci cieľ uľahčenia sociálnej nápravy osoby odsúdenej na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody svedčí v prospech vrátenia tejto osoby do vykonávajúceho členského štátu po tom, ako toto odsúdenie nadobudne právoplatnosť, bez toho, aby sa čakalo na výsledok iných konaní týkajúcich sa trestného činu, na základe ktorého sa požadovalo odovzdanie, existujú však argumenty v prospech opačného výkladu, ako je účinnosť boja proti trestnej činnosti a ochrana práv dotknutej osoby na obhajobu.

23.

Druhá časť pochybností vnútroštátneho súdu vyplýva z vyhlásenia uvedeného vo formulácii záruky vrátenia osoby, ktorú vydal členský štát vydania zatykača, podľa ktorej „odovzdanie na základe rámcového rozhodnutia [2002/584] neumožňuje Holandsku zmeniť dĺžku trvania trestu, ktorý prípadne uloží súd Spojeného kráľovstva“.

24.

Podľa vnútroštátneho súdu toto vyhlásenie vedie k otázke, či vykonávajúci členský štát po tom, čo odovzdal požadovanú osobu s výhradou záruky jej vrátenia a má vykonať rozhodnutie, ktorým bol tejto osobe uložený trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, môže prispôsobiť tento trest, a ak áno, v akom rozsahu.

25.

Za týchto okolností Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26.

Pred preskúmaním samotných prejudiciálnych otázok predložených vnútroštátnym súdom je potrebné odpovedať na argumenty, ktoré uviedlo Holandské kráľovstvo na podporu neprípustnosti tohto návrhu začatie prejudiciálneho konania.

27.

Holandské kráľovstvo spochybňuje prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania tým, že v podstate tvrdí, že odpovede na položené otázky nie sú potrebné na to, aby vnútroštátny súd mohol rozhodnúť o výkone európskeho zatykača, o ktorý ide vo veci samej, pričom zdôrazňuje hypotetickú povahu týchto otázok.

28.

V tomto ohľade treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora „v rámci spolupráce medzi týmto súdom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie“ ( 9 ).

29.

Z toho vyplýva, že „pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie položených otázok“ ( 10 ).

30.

V prejednávanej veci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva, že by situácia v spore vo veci samej zodpovedala jednej z týchto hypotéz. Vnútroštátny súd musí totiž rozhodnúť o výkone európskeho zatykača. Na tento účel musí nevyhnutne posúdiť, či je záruka vrátenia osoby, ako ju formuloval súdny orgán, ktorý vydal zatykač, v súlade s tým, čo umožňuje článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, aby tak mohol vyhovieť žiadosti o odovzdanie SF. Na vykonanie takéhoto preskúmania však vnútroštátny súd potrebuje, aby mu Súdny dvor poskytol objasnenia týkajúce sa rozsahu článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. To isté platí aj pre rozsah článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ďalšie kroky vnútroštátneho súdu v súvislosti s európskym zatykačom, o ktorý ide vo veci samej, priamo závisia od odpovedí, ktoré poskytne Súdny dvor na položené otázky.

31.

Dodávam, že samozrejme v tomto štádiu konania nikto nevie, či SF bude uznaný za vinného zo spáchania trestných činov, z ktorých je obvinený, a to menej, aké tresty mu budú prípadne uložené. Z tohto hľadiska je hypotetický rozmer súčasťou normálneho priebehu trestného konania a prezumpcie neviny. Jedna vec je však istá: vnútroštátny súd musí rozhodnúť o vykonaní európskeho zatykača, o ktorý ide v konaní vo veci samej, a na tento účel potrebuje, aby mu Súdny dvor poskytol objasnenia o rozsahu záruky vrátenia osoby stanovenej v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorá je podmienkou tohto vykonania.

32.

Preto sa domnievam, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

33.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 vykladať v tom zmysle, že záruka, podľa ktorej osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely trestného stíhania, musí byť po vypočutí vrátená do vykonávajúceho členského štátu na výkon trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie slobody, ktoré jej môžu byť uložené v členskom štáte vydania zatykača, znamená, že takéto vrátenie sa môže odložiť, kým sa právoplatne nerozhodne o doplňujúcom treste alebo opatrení, akým je príkaz na konfiškáciu.

34.

Na úvod treba pripomenúť, že „cieľom rámcového rozhodnutia 2002/584, ako vyplýva najmä z jeho článku 1 ods. 1 a 2 v spojení s jeho odôvodneniami 5 a 7, je nahradiť systém viacstranného vydávania osôb vychádzajúci z Európskeho dohovoru o vydávaní osôb podpísaného v Paríži 13. decembra 1957 systémom vydávania odsúdených alebo podozrivých osôb na účely výkonu rozsudkov alebo trestných stíhaní medzi súdnymi orgánmi, ktorý je založený na zásade vzájomného uznávania“ ( 11 ).

35.

Rámcové rozhodnutie 2002/584 „tak zavedením nového zjednodušeného a efektívnejšieho systému odovzdávania osôb odsúdených za porušenie alebo podozrivých z porušenia trestného zákona smeruje k zjednodušeniu a zrýchleniu súdnej spolupráce s cieľom prispieť k dosiahnutiu cieľa vytýčeného Úniou, a to stať sa priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, založeným na vysokom stupni dôvery, ktorá má existovať medzi členskými štátmi“ ( 12 ).

36.

Preto „v súlade s článkom 1 ods. 1 tohto rámcového rozhodnutia je účelom mechanizmu európskeho zatykača umožniť zadržanie a vydanie požadovanej osoby tak, aby vzhľadom na cieľ sledovaný týmto rámcovým rozhodnutím spáchaný trestný čin nezostal nepotrestaný a táto osoba bola stíhaná alebo vykonala trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený“ ( 13 ).

37.

V oblasti, na ktorú sa vzťahuje rámcové rozhodnutie 2002/584, sa zásada vzájomného uznávania, ktorá predstavuje, ako to vyplýva najmä z odôvodnenia 6 tohto rámcového rozhodnutia, „základný kameň“ súdnej spolupráce v trestných veciach, uplatňuje v článku 1 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia, ktorý zakotvuje pravidlo, podľa ktorého sú členské štáty povinné vykonať každý európsky zatykač na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia. Vykonávajúce súdne orgány „teda môžu v zásade odmietnuť vykonať takýto zatykač len z dôvodov nevykonania, ktoré sú vyčerpávajúcim spôsobom upravené v rámcovom rozhodnutí 2002/584, pričom výkon európskeho zatykača možno podriadiť iba podmienkam, ktoré sú taxatívne stanovené v článku 5 tohto rámcového rozhodnutia. V dôsledku toho platí, že vzhľadom na to, že vykonanie európskeho zatykača predstavuje zásadu, odmietnutie vykonania je poňaté ako výnimka, ktorá sa musí vykladať reštriktívne“ ( 14 ).

38.

Rámcové rozhodnutie 2002/584 výslovne uvádza jednak dôvody povinného (článok 3) a nepovinného nevykonania európskeho zatykača (články 4 a 4a), a jednak záruky, ktoré musí v osobitných prípadoch poskytnúť vydávajúci členský štát (článok 5). ( 15 )

39.

„Štruktúra rámcového rozhodnutia 2002/584 sa síce opiera o zásadu vzájomného uznávania, toto uznávanie však nezahŕňa absolútnu povinnosť vykonať vydaný európsky zatykač. Systematika rámcového rozhodnutia… totiž ponecháva členským štátom možnosť, aby v osobitných situáciách umožnili príslušným súdnym orgánom rozhodnúť o tom, či sa uložený trest má vykonať na území vykonávajúceho členského štátu.“ ( 16 )

40.

Je to tak osobitne podľa článku 4 bodu 6 a článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Pri oboch druhoch európskych zatykačov, na ktoré sa vzťahuje toto rámcové rozhodnutie, „majú uvedené ustanovenia najmä za cieľ priznať osobitný význam možnosti zvýšiť šance na sociálnu reintegráciu vyžiadanej osoby“ ( 17 ).

41.

Konkrétne článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 stanovuje, že „ak osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač pre účely trestného stíhania, je štátnym občanom alebo má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte, odovzdanie môže podliehať podmienke, že táto osoba bude po vypočutí vrátená do vykonávajúceho členského štátu s cieľom výkonu trestu alebo ochranného opatrenia, ktorý bol proti nej vydaný vo vydávajúcom členskom štáte [výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody, ktoré jej boli uložené v členskom štáte, ktorý vydal zatykač – neoficiálny preklad]“.

42.

Toto ustanovenie však nespresňuje okamih, kedy sa má osoba odsúdená na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, vrátiť do vykonávajúceho členského štátu.

43.

Vzhľadom na túto nejasnosť si treba vybrať medzi dvoma názormi.

44.

Podľa prvého názoru, ktorý obhajuje SF, ako aj talianska a poľská vláda, by sa mal uprednostniť cieľ sledovaný článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, a to zvýšiť šance na sociálnu reintegráciu osoby, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely trestného stíhania. Z tohto hľadiska by mal členský štát vydania zatykača zaručiť vykonávajúcemu členskému štátu, že osoba, na ktorú bol vydaný zatykač, bude vrátená do tohto členského štátu hneď, ako rozhodnutie, ktorým bol uložený trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie slobody, nadobudne právoplatnosť, keďže vina tejto osoby tak bude s konečnou platnosťou potvrdená. Skutočnosť, že po odsúdení na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody môže nasledovať ďalšia fáza trestného konania, ktorá môže viesť k uloženiu doplňujúceho trestu alebo opatrenia, akým je príkaz na konfiškáciu, je v tomto ohľade nepodstatná. Bolo by totiž v rozpore s cieľom, ktorý podporuje sociálnu reintegráciu odsúdených osôb, keby sa odložilo vrátenie osoby, ktorá bola v trestnom konaní právoplatne odsúdená na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, až do prípadného prijatia doplňujúceho trestu alebo opatrenia, a to v neurčitej lehote. Výkon trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody v členskom štáte, ktorého je odsúdená osoba štátnym príslušníkom alebo v ktorom má bydlisko, uvedený v článku 5 bode 3 tohto rámcového rozhodnutia, nemôže závisieť od takejto náhody vyplývajúcej z osobitostí trestného konania v členskom štáte vydania zatykača.

45.

Na druhej strane podľa druhého názoru, ktorý s určitými výhradami medzi účastníkmi konania podporuje holandská, rakúska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia, účinnosť trestných stíhaní a ochrany procesných práv obvinenej osoby vedie k tomu, že vrátenie tejto osoby do vykonávajúceho členského štátu by sa malo uskutočniť až vtedy, keď sú ďalšie fázy trestného konania, ktoré môžu viesť k uloženiu doplňujúceho trestu alebo opatrenia, akým je príkaz na konfiškáciu, právoplatne ukončené.

46.

Práve tento druhý názor považujem za presvedčivý. Pridám však určité spresnenia, ktoré zaručia, že cieľ uľahčiť sociálnu reintegráciu odsúdených osôb nebude zmarený v dôsledku osobitostí alebo neprimeranej dĺžky trestného konania v členskom štáte, ktorý vydal zatykač.

47.

Na úvod mojej analýzy pripomínam, že z článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že európsky zatykač možno vydať buď na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie slobody.

48.

Z článku 2 ods. 1 a 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 vyplýva, že európsky zatykač sa môže vydať len za trestné činy, za ktoré možno v členskom štáte vydania zatykača uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody.

49.

Ak sa teda európsky zatykač na účely trestného stíhania môže vydať len za trestné činy, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, neznamená to, že takéto trestné stíhanie môže viesť len k uloženiu takéhoto trestu alebo opatrenia. Trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré predstavujú hlavný trest, často sprevádza doplňujúci trest alebo doplňujúce opatrenie, ako je napríklad pokuta alebo príkaz na konfiškáciu.

50.

Práve na tento posledný uvedený druh doplňujúceho trestu alebo opatrenia kladie dôraz vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

51.

Vzhľadom na skutočnosť, že trestné stíhanie v členskom štáte vydania zatykača tak môže viesť k uloženiu hlavného trestu a jedného alebo viacerých doplňujúcich trestov alebo opatrení, a to v rámci trestného konania, ktoré možno rozdeliť do niekoľkých fáz, vzniká otázka, kedy sa má uskutočniť vrátenie osoby odsúdenej na trest odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody do vykonávajúceho členského štátu s cieľom vykonať tu tento trest. V tejto súvislosti poznamenávam, že pokiaľ neexistuje dostatočná harmonizácia, v rámci Únie existuje viacero procedurálnych modelov, ktorých výsledkom sú najmä rozdiely medzi členskými štátmi, pokiaľ ide o priebeh trestných konaní.

52.

Aby bolo možné odpovedať na túto otázku, treba zohľadniť pravidlá obsiahnuté v rámcovom rozhodnutí 2008/909. Z článku 25 tohto rámcového rozhodnutia totiž vyplýva, že jeho ustanovenia sa v zásade uplatňujú v súvislosti s vrátením osoby na výkon trestu, ktoré je upravené v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

53.

Článok 1 písm. a) rámcového rozhodnutia 2008/909 vymedzuje pojem „rozsudok“ ako „konečné rozhodnutie alebo súdny príkaz štátu pôvodu, ktorým sa fyzickej osobe ukladá trest“ ( 18 ). Podľa článku 1 písm. b) toho istého rámcového rozhodnutia pojem „trest“ zahŕňa „akýkoľvek trest odňatia slobody alebo akékoľvek opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody uložené na určitý alebo neurčitý čas za trestný čin na základe trestného konania“ ( 19 ). Uplatňovanie rámcového rozhodnutia 2008/909 tak vyžaduje existenciu právoplatného odsúdenia na trest odňatia slobody. ( 20 )

54.

Z toho vyplýva, že vrátenie osoby odsúdenej na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody do vykonávajúceho členského štátu, ktoré je stanovené v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, sa môže uskutočniť až od momentu, keď toto odsúdenie nadobudne právoplatnosť v súlade s článkom 1 písm. a) a b) rámcového rozhodnutia 2008/909.

55.

Znamená to teda, že osoba odsúdená na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, sa má vrátiť do vykonávajúceho členského štátu bezprostredne po tom, ako toto odsúdenie nadobudlo právoplatnosť?

56.

Myslím si, že nie.

57.

Domnievam sa totiž, že článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 umožňuje členskému štátu vydania zatykača stanoviť, že osoba, ktorá mu bola odovzdaná, bude do vykonávajúceho členského štátu vrátená až vtedy, keď sa právoplatne rozhodne o doplňujúcich trestoch a opatreniach týkajúcich sa trestného činu, na základe ktorého bol vydaný európsky zatykač.

58.

Inými slovami, ak článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 umožňuje vykonávajúcemu súdnemu orgánu podmieniť vykonanie európskeho zatykača vrátením dotknutej osoby, toto ustanovenie naopak tomuto orgánu neumožňuje požadovať, aby k tomuto vráteniu došlo bezprostredne po tom, ako bola táto osoba právoplatne odsúdená na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody. Neexistencia záruky bezprostredného vrátenia tak nepredstavuje situáciu, v ktorej by vykonávajúci súdny orgán mal možnosť odmietnuť odovzdať osobu, ktorá patrí do pôsobnosti článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

59.

Tento názor opieram o základnú úvahu, podľa ktorej ak sa má článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 s určitosťou vykladať tak, že sa musí dosiahnuť jeho hlavný cieľ, konkrétne podpora sociálnej reintegrácie odsúdenej osoby, je tiež dôležité prijať výklad, ktorý umožní zosúladiť tento cieľ s takými cieľmi, ktoré spočívajú jednak v zabezpečení úplného a účinného potláčania trestného činu, na základe ktorého bol vydaný európsky zatykač, a jednak v zabezpečení ochrany procesných práv tejto osoby. Tiež pripomínam, že rámcové rozhodnutie 2002/584 sleduje hlavný cieľ boja proti beztrestnosti. ( 21 )

60.

Na podporu tohto názoru uvediem nasledujúce skutočnosti.

61.

Po prvé, analogicky s tým, ako Súdny dvor rozhodol v súvislosti s článkom 4 bodom 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, treba uviesť, že členské štáty v rámci vykonania článku 5 bodu 3 tohto rámcového rozhodnutia disponujú určitou mierou voľnej úvahy. ( 22 ) Navyše treba zdôrazniť, že hoci záruka vrátenia osoby stanovená v tomto poslednom uvedenom ustanovení má za cieľ najmä umožniť priznať osobitný význam možnosti zvýšiť šance na sociálnu reintegráciu vyžiadanej osoby po uplynutí doby trestu, na ktorý bola táto osoba odsúdená, takýto cieľ, iste významný, nemôže vylúčiť, že členské štáty pri vykonávaní rámcového rozhodnutia 2002/584 obmedzia v zmysle naznačenom základným pravidlom uvedeným v jeho článku 1 ods. 2 situácie, v ktorých by malo byť možné odmietnuť odovzdanie osoby patriacej do pôsobnosti článku 5 bodu 3 uvedeného rámcového rozhodnutia. ( 23 ) Cieľ uľahčiť sociálnu reintegráciu odsúdenej osoby teda nemá absolútny charakter a môže byť vyvážený inými požiadavkami.

62.

Po druhé je dôležité spresniť, že doplňujúci trest alebo doplňujúce opatrenie, akým je príkaz na konfiškáciu, zohráva kľúčovú úlohu pri potláčaní trestných činov, akými sú trestné činy dotknuté vo veci samej, na základe ktorých bol vydaný európsky zatykač. ( 24 )

63.

Ako vyplýva z odôvodnenia 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii ( 25 ), „hlavným motívom cezhraničnej organizovanej trestnej činnosti vrátane zločineckých organizácií mafiánskeho druhu je finančný zisk“. Z tohto dôvodu „účinná prevencia a boj proti organizovanej trestnej činnosti by sa však mali dosiahnuť neutralizáciou príjmov z trestnej činnosti a mali by sa v určitých prípadoch rozšíriť aj na všetok majetok nadobudnutý prostredníctvom činností trestnej povahy“.

64.

V odôvodnení 3 tejto smernice normotvorca Únie zdôrazňuje, že „medzi najúčinnejšie prostriedky na boj proti organizovanej trestnej činnosti patrí stanovenie závažných právnych následkov za spáchanie takejto činnosti, ako aj účinné odhaľovanie, a zaistenie a konfiškácia prostriedkov na páchanie trestnej činnosti a príjmov z nej“. ( 26 )

65.

Vzhľadom na dôležitosť príkazov na konfiškáciu v boji proti trestnej činnosti je potrebné prijať výklad, ktorý umožní neobmedzené prijímanie takýchto rozhodnutí, a to aj po právoplatnom odsúdení obvinenej osoby na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody. To predpokladá, že táto osoba je k dispozícii príslušným orgánom členského štátu vydania zatykača tak v rámci vyšetrovania, ktoré má identifikovať majetkový prospech získaný touto osobou z trestnej činnosti a zhodnotiť jeho rozsah, ako aj počas konania, ktoré môže viesť k vydaniu príkazu na konfiškáciu. Inými slovami, riadny výkon spravodlivosti v záujme úplného a účinného potláčania protiprávneho správania, na ktorom sa zakladá európsky zatykač, vyžaduje prítomnosť obvinenej osoby až do konečného uzavretia tejto procesnej fázy, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou trestného stíhania. Je totiž dôležité, aby príslušné orgány členského štátu, ktorý vydal zatykač, nenarážali na problémy s dôkazmi alebo praktické problémy spojené s neprítomnosťou dotknutej osoby, ktoré by mohli brániť vydaniu príkazu na konfiškáciu.

66.

Po tretie, prítomnosť obvinenej osoby v rámci konania, ktoré môže viesť k vydaniu príkazu na konfiškáciu, predstavuje základnú procesnú záruku pre túto osobu.

67.

V tejto súvislosti uvádzam, že podľa článku 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 toto rámcové rozhodnutie „nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ]“ ( 27 ). Pokiaľ príkaz na konfiškáciu môže podstatným spôsobom zasiahnuť do práv obvinených osôb ( 28 ) a ak je toto rozhodnutie súčasťou trestného konania na účely stanovenia trestu, je potrebné zabezpečiť ochranu procesných práv týchto osôb, medzi ktoré patrí právo obžalovaného osobne sa zúčastniť na svojom konaní, ktoré je zahrnuté v práve na spravodlivý súdny proces.

68.

Ako to Súdny dvor uviedol vo svojom rozsudku z 10. augusta 2017, Zdziaszek, ( 29 )„z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že záruky článku 6 EDĽP sa uplatňujú nielen na rozhodnutia o vine, ale aj na rozhodnutia o treste (pozri v tomto zmysle Európsky súd pre ľudské práva, 28. novembra 2013, Dementyev v. Rusko, ES:ECHR:2013:1128JUD004309505, bod 23). Z dodržania práva na spravodlivý proces v tejto súvislosti vyplýva právo dotknutej osoby zúčastniť sa na pojednávaní z dôvodu závažných dôsledkov týchto pojednávaní na výšku trestu, ktorý jej bude uložený (pozri v tomto zmysle Európsky súd pre ľudské práva, 21. septembra 1993, Kremzov v. Rakúsko, ES:ECHR:1993:0921JUD001235086, bod 67)“ ( 30 ). Ako súčasť stanovenia trestu musí trestné konanie, ktoré vedie k prípadnému uloženiu príkazu na konfiškáciu, rešpektovať toto procesné právo obžalovaného. ( 31 )

69.

Vzhľadom na tieto skutočnosti je členský štát, ktorý vydal zatykač, podľa môjho názoru oprávnený na základe článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 poskytnúť záruku, v ktorej stanoví, že vrátenie dotknutej osoby sa uskutoční až vtedy, keď sa právoplatne rozhodne o doplňujúcom treste alebo opatrení, ako je príkaz na konfiškáciu.

70.

Z toho vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán nemôže odmietnuť vykonať európsky zatykač z dôvodu, že podľa neho je takáto záruka v rozpore s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

71.

S cieľom jasne vymedziť dosah riešenia, ktoré navrhujem, chcem však poukázať na nasledujúce skutočnosti.

72.

V prvom rade je jasné, že fáza trestného konania, ktorá môže viesť k uloženiu doplňujúceho trestu alebo opatrenia, akým je príkaz na konfiškáciu, sa musí týkať takého istého trestného činu, aký je základom vydania európskeho zatykača na účely trestného stíhania.

73.

V druhom rade stanovenie doplňujúceho trestu alebo opatrenia, akým je príkaz na konfiškáciu, musí byť súčasťou trestného stíhania, pre ktoré bol vydaný európsky zatykač. Predovšetkým musí ísť o príkaz na konfiškáciu vydaný v rámci trestného konania a nie v občianskoprávnom alebo správnom konaní.

74.

Po tretie je potrebné zdôrazniť, že výklad článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, ktorý navrhujem, však nesmie viesť k tomu, že vzhľadom na osobitosti trestných konaní členských štátov dôjde k nesplneniu cieľa sledovaného týmto ustanovením, ako aj rámcovým rozhodnutím 2008/909, ( 32 ) ktorým je uľahčenie sociálnej reintegrácie odsúdenej osoby. Príslušné orgány členského štátu vydania zatykača by preto nemali po odovzdaní osoby, ktorej sa týka európsky zatykač, prehliadať tento cieľ. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor už rozhodol, že „opätovné začlenenie občana Únie do spoločnosti v štáte, kde sa naozaj integroval, je v záujme nielen jeho, ale aj… Únie vo všeobecnosti“ ( 33 ). Pokiaľ z vyššie uvedených dôvodov pripustím, že vrátenie osoby odsúdenej na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody do vykonávacieho členského štátu sa môže odložiť dovtedy, kým sa s konečnou platnosťou nestanoví doplňujúci trest alebo opatrenie, akým je príkaz na konfiškáciu, takýto odklad by nemal presiahnuť primeranú dobu trvania.

75.

Treba mať totiž na pamäti, že od okamihu, keď sa trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody stane právoplatným, akékoľvek ďalšie zadržiavanie odsúdenej osoby v členskom štáte, ktorý vydal zatykač, je súčasťou výkonu tohto trestu. Vzhľadom na účel článku 5 bodu 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 je výkon trestu v členskom štáte vydania zatykača prijateľný len na krátky čas. Ak sa európsky zatykač na účely trestného stíhania vykoná s výhradou záruky vrátenia stanovenej v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584, príslušné orgány členského štátu vydania zatykača musia urobiť všetko, čo je v ich kompetencii, aby doba medzi právoplatným odsúdením na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody a stanovením doplňujúceho trestu alebo opatrenia, akým je príkaz na konfiškáciu, bola čo najkratšia s cieľom urýchliť vrátenie odsúdenej osoby do vykonávajúceho členského štátu. Z tohto pohľadu by tieto orgány mali uprednostniť, pokiaľ to umožňuje ich vnútroštátne právo, stanovenie doplňujúceho trestu alebo opatrenia, akým je príkaz na konfiškáciu, súbežne s uložením hlavného trestu odňatia slobody tak, aby osoba, ktorá bola právoplatne odsúdená na tieto tresty, mohla byť čo najrýchlejšie vrátená do vykonávajúceho členského štátu.

76.

Vo štvrtom rade sa toto vrátenie v žiadnom prípade nesmie odložiť až do vykonania doplňujúceho trestu alebo opatrenia, akým je príkaz na konfiškáciu. Článok 3 ods. 3 rámcového rozhodnutia 2008/909 je v tomto ohľade jednoznačný, keďže okrem iného uvádza, že „skutočnosť, že popri tomto treste sa uložili pokuty a/alebo príkazy na konfiškáciu, ktoré ešte neboli uhradené, vymáhané ani vykonané, nie je dôvodom na nezaslanie rozsudku“. Navyše z uvedeného ustanovenia vyplýva, že uznávanie a výkon pokút a príkazov na konfiškáciu v inom členskom štáte podlieha osobitným režimom v práve Únie.

77.

Preto sa domnievam, že spresnenie poskytnuté Spojeným kráľovstvom, podľa ktorého výraz „ostatné konania“ môže zahŕňať „uplynutie akejkoľvek lehoty na zaplatenie v prípade príkazu na konfiškáciu alebo peňažnej sankcie“ ( 34 ), nie je v súlade s článkom 5 bodom 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. Ak je totiž podľa môjho názoru možné odložiť vrátenie osoby do vydania príkazu na konfiškáciu, je naopak vylúčené predlžovať dobu tohto odkladu až do fázy vykonania takéhoto príkazu. Spojené kráľovstvo by preto malo v tomto bode prehodnotiť formuláciu záruky vrátenia, v opačnom prípade by vykonávajúci súdny orgán bol podľa mňa oprávnený domnievať sa, že táto záruka je v rozpore s tým, čo umožňuje článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

78.

Z vyššie uvedených úvah podľa mňa vyplýva, že článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584 sa má vykladať v tom zmysle, že záruka, podľa ktorej osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely trestného stíhania, musí byť po vypočutí vrátená do vykonávajúceho členského štátu na výkon trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie slobody, ktoré jej môžu byť uložené v členskom štáte vydania zatykača, znamená, že takéto vrátenie sa môže odložiť, kým sa právoplatne nerozhodne o doplňujúcom treste alebo opatrení, akým je príkaz na konfiškáciu, za predpokladu, že tento príkaz na konfiškáciu je vydaný v rámci trestného konania a že táto procesná fáza sa týka takého istého trestného činu, aký je základom vydania predmetného európskeho zatykača. Vzhľadom na cieľ sledovaný týmto ustanovením, ktorým je uľahčenie sociálnej reintegrácie odsúdených osôb, však príslušné orgány členského štátu vydania zatykača musia urobiť všetko, čo je v ich kompetencii, aby sa takéto vrátenie osoby uskutočnilo v čo najkratšom možnom čase.

79.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci členský štát po tom, čo odovzdal požadovanú osobu s výhradou záruky jej vrátenia a má vykonať rozhodnutie, ktorým bol tejto osobe uložený trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, môže prispôsobiť tento trest, a to takým spôsobom, že bude zodpovedať trestu, ktorý by bol za predmetný skutok uložený tejto osobe v tomto členskom štáte.

80.

Táto otázka má svoj pôvod v koncepcii obhajovanej Holandským kráľovstvom, ktorá podľa môjho názoru odporuje zásade teritoriality trestného práva a podľa ktorej cudzie tresty uložené holandským štátnym príslušníkom odovzdaným do iného členského štátu s výhradou záruky ich vrátenia sa musia zmeniť na tresty, ktoré sa zvyčajne ukladajú v Holandsku za podobný trestný čin. Tento prístup je založený na vôli Holandského kráľovstva zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie s takýmito štátnymi príslušníkmi a holandskými štátnymi príslušníkmi, ktorí sú súdení v tomto členskom štáte.

81.

Uvedená koncepcia je vyjadrená v § 2:11 ods. 5 WETS, z ktorého vyplýva, že § 2:11 ods. 4 tohto zákona, ktorým bol prebratý článok 8 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909, sa neuplatní, ak bola príslušná osoba odovzdaná Holandským kráľovstvom na základe záruky uvedenej v § 6 ods. 1 OLW, ktorým bol prebratý článok 5 bod 3 rámcového rozhodnutia 2002/584. § 2:11 ods. 5 WETS namiesto toho stanovuje, že „v takom prípade je potrebné skúmať, či uložený trest odňatia slobody zodpovedá trestu, ktorý by bol za daný trestný čin uložený v Holandsku“, a že „v prípade potreby sa trest náležite prispôsobí, pričom sa zohľadní vnímanie závažnosti spáchaného trestného činu etablované v členskom štáte pôvodu“.

82.

Podľa Holandského kráľovstva článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 umožňuje v prípade osoby, ktorá bola odovzdaná na základe záruky jej vrátenia, prispôsobiť trest nad rámec toho, čo je stanovené v článku 8 ods. 2 tohto rámcového rozhodnutia.

83.

Nesúhlasím s týmto výkladom článku 25 rámcového rozhodnutia 2008/909, ktorý podľa môjho názoru neobsahuje žiadny právny základ na podporu takéhoto postupu.

84.

Pripomínam, že z tohto článku vyplýva, že ustanovenia rámcového rozhodnutia 2008/909 sa v zásade uplatňujú v rámci vrátenia osoby na výkon trestu, ktoré je upravené v článku 5 bode 3 rámcového rozhodnutia 2002/584.

85.

Rámcové rozhodnutie 2008/909 však ukladá povinnosť uznať rozsudok vydaný v inom členskom štáte a vykonať trest stanovený v tomto rozsudku. Ako Súdny dvor uviedol vo svojom rozsudku z 8. novembra 2016, Ogňanov, ( 35 )„článok 8 tohto rámcového rozhodnutia stanovuje prísne podmienky pre prispôsobenie trestu, ktorý bol uložený v štáte pôvodu, príslušným orgánom vykonávajúceho štátu, ktoré preto predstavujú jediné výnimky zo zásadnej povinnosti uloženej tomuto orgánu uznať rozsudok, ktorý mu bol zaslaný, a vykonať trest, ktorého dĺžka a povaha zodpovedajú dĺžke a povahe trestu, ako boli vymedzené v rozsudku vynesenom v štáte pôvodu“ ( 36 ).

86.

Navyše Súdny dvor už zdôraznil, že príslušný súdny orgán vo vykonávajúcom členskom štáte nie je oprávnený opätovne preskúmať vecnú analýzu, ktorá sa už vykonala v rámci súdneho rozhodnutia prijatého v členskom štáte, ktorý vydal zatykač. V skutočnosti „takéto preskúmanie by bolo v rozpore so zásadou vzájomného uznávania a zbavilo by ju užitočného účinku, čo znamená, že existuje vzájomná dôvera, pokiaľ ide o skutočnosť, že každý členský štát akceptuje uplatnenie platného trestného práva v iných členských štátoch, a to napriek tomu, že by uplatnením vlastného vnútroštátneho práva dospel k inému riešeniu, a neumožňuje teda vykonávajúcemu súdnemu orgánu nahradiť posúdenie, ktoré už bolo vo vydávajúcom členskom štáte vykonané v rámci súdneho rozhodnutia, na ktorom je založený tento zatykač, svojím vlastným posúdením trestnoprávnej zodpovednosti [dotknutej] osoby“ ( 37 ).

87.

Okrem toho, ako Súdny dvor spresnil v súvislosti s európskym zatykačom vydaným na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody, „základom pre výkon [tohto trestu] je právoplatný rozsudok vydaný v členskom štáte vydania európskeho zatykača“ ( 38 ).

88.

Zo všetkých týchto skutočností vyvodzujem, že odsúdenie na trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré bolo vydané v členskom štáte vydania zatykača, by v prípade potreby mohlo byť prispôsobené zo strany vykonávajúceho členského štátu len za prísnych podmienok stanovených v článku 8 rámcového rozhodnutia 2008/909. Konkrétne vzhľadom na rozdielnu dĺžku trvania trestu odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúceho pozbavenie osobnej slobody v týchto dvoch členských štátoch za taký druh trestných činov, z ktorých je obvinený SF, ( 39 ) článok 8 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa zdá byť jediným ustanovením, ktoré vytvára možnosť prispôsobenia trestu, ktorý možno uložiť SF v Spojenom kráľovstve. Pripomínam, že podľa tohto ustanovenia, „pokiaľ je dĺžka trvania trestu nezlučiteľná s právom vykonávajúceho štátu, príslušný orgán vykonávajúceho štátu môže rozhodnúť o prispôsobení trestu, len ak tento trest prekračuje maximálnu sadzbu stanovenú pre podobné trestné činy. Upravený trest nesmie ísť pod maximálnu sadzbu stanovenú pre podobné trestné činy podľa vnútroštátneho práva vykonávajúceho štátu“.

89.

Je pravdepodobné, že Spojené kráľovstvo si bolo vedomé skutočnosti, že holandské právo otvára širokú možnosť prispôsobenia trestov po vrátení odsúdenej osoby, a malo v úmysle oznámiť Holandskému kráľovstvu svoj nesúhlas s takto široko koncipovanou možnosťou prispôsobenia trestu tým, že do znenia záruky vrátenia osoby zahrnulo vyhlásenie, podľa ktorého „odovzdanie na základe rámcového rozhodnutia 2002/584 neumožňuje Holandsku zmeniť dĺžku trvania trestu, ktorý prípadne uloží súd Spojeného kráľovstva“. Treba však zdôrazniť, že takéto vyhlásenie nemôže brániť tomu, aby Holandské kráľovstvo uplatnilo možnosť prispôsobenia trestu výslovne povolenú v článku 8 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2008/909.

90.

Z vyššie uvedených úvah podľa môjho názoru vyplýva, že článok 25 rámcového rozhodnutia 2008/909 sa má vykladať v tom zmysle, že vykonávajúci členský štát po tom, čo odovzdal požadovanú osobu s výhradou záruky jej vrátenia a má vykonať rozhodnutie, ktorým bol tejto osobe uložený trest odňatia slobody alebo opatrenie zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, nemôže prispôsobiť tento trest spôsobom, že bude zodpovedať trestu, ktorý by bol za predmetný skutok uložený tejto osobe v tomto členskom štáte. Trest uložený v členskom štáte vydania zatykača by v prípade potreby mohol byť prispôsobený zo strany vykonávajúceho členského štátu len za prísnych podmienok stanovených v článku 8 rámcového rozhodnutia 2008/909, konkrétne, vzhľadom na okolnosti sporu vo veci samej v odseku 2 tohto článku.

91.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko), takto: