1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 15 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva ( 2 ) (ďalej len „základné nariadenie“), článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a platnosti vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 723/2011 z 18. júla 2011, ktorým sa rozširuje konečné antidumpingové clo uložené nariadením (ES) č. 91/2009 na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele zasielaných z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii, alebo nie ( 3 ). Zásadná otázka, ktorá vyplýva z tohto návrhu, je najmä to, či nedodržanie určitých procesných záruk uvedených v článku 15 ods. 2 základného nariadenia môže viesť k neplatnosti vykonávacieho nariadenia.

2.

Tento návrh bol predložený v rámci konania medzi spoločnosťou Eurobolt BV a Staatssecretaris van Financiën (štátny tajomník pre financie, Holandsko), ktoré sa týka uloženia antidumpingového cla na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele do Európskej únie.

3.

Prijatie antidumpingových opatrení sa v čase, kedy nastali hlavné skutkových okolnosti, riadilo základným nariadením.

4.

Po prvé je vhodné pripomenúť odôvodnenie 12 základného nariadenia:

„Je potrebné ustanoviť spôsob, akým by mali byť zainteresovaným stranám oznámené informácie, ktoré príslušné orgány vyžadujú a mali by mať dostatočnú príležitosť predložiť všetky relevantné dôkazy a obhajovať svoje záujmy. Je taktiež žiaduce jasne ustanoviť pravidlá a postupy, podľa ktorých sa má postupovať pri zisťovaní, predovšetkým pravidlá, podľa ktorých sa majú zainteresované strany prihlásiť, predložiť svoje vyjadrenia a informácie v rámci určených lehôt, ak sa majú takéto vyjadrenia a informácie zohľadniť. Je taktiež vhodné stanoviť podmienky, za ktorých môže mať zainteresovaná strana prístup k informáciám predloženým inými zainteresovanými stranami a vyjadriť k nim svoje pripomienky. Pri zhromažďovaní informácií by mala taktiež existovať spolupráca medzi členskými štátmi a Komisiou.“

5.

Takisto je užitočné pripomenúť, že odôvodnenie 25 základného nariadenia stanovovalo:

„Informácie poskytované členským štátom v poradnom výbore majú často veľmi technický charakter a zahŕňajú zložitú ekonomickú a právnu analýzu. Aby sa členským štátom poskytol dostatok času na posúdenie týchto informácií, zašlú sa im vo vhodnom čase pred dátumom zasadnutia, ktorý stanoví predseda poradného výboru.“

6.

Článok 13 základného nariadenia s názvom „Obchádzanie“ znel takto:

„1.   Antidumpingové clo uložené podľa tohto nariadenia možno rozšíriť na dovozy podobných výrobkov, tiež mierne upravených, z tretích krajín; alebo dovozy mierne upravených podobných výrobkov z krajiny, ktorá podlieha opatreniam; alebo ich častí, keď dochádza k obchádzaniu platných opatrení. Antidumpingové clo, ktoré nepresahuje zvyšné antidumpingové clo uložené v súlade s článkom 9 odsek 5 možno rozšíriť na dovozy zo spoločností, ktoré čerpajú výhody z individuálnych ciel v krajinách, ktoré podliehajú opatreniam, keď dochádza k obchádzaniu platných opatrení. Pod obchádzaním sa rozumie zmena v štruktúre obchodu medzi tretími krajinami a Spoločenstvom, alebo medzi jednotlivými spoločnosťami tejto krajiny podliehajúcej opatreniam a Spoločenstvom, ktorá vychádza z praxe, procesu alebo činnosti, pre ktorú neexistuje iná dostatočne náležitá príčina alebo iné ekonomické opodstatnenie okrem uloženia cla, a keď sú k dispozícii dôkazy o ujme alebo o oslabovaní nápravných účinkov cla v súvislosti s cenami a/alebo množstvami podobného výrobku, a keď sú k dispozícii dôkazy o dumpingu vo vzťahu k predtým stanoveným normálnym hodnotám pre podobné výrobky, ak je to potrebné v súlade s ustanoveniami článku 2.

…

3.   V zmysle tohto článku sa zisťovania začnú na základe podnetu Komisie alebo na základe žiadosti niektorého členského štátu alebo ktorejkoľvek zainteresovanej strany, na základe dostatočných dôkazov, ktoré sa vzťahujú na faktory ustanovené v odseku 1. Začatie zisťovania sa uskutoční po konzultácii s poradným výborom prostredníctvom nariadenia Komisie, ktoré môže tiež nariadiť colným orgánom, aby dovozy podrobili registrácii v súlade s článkom 14 odsek 5, alebo aby požadovali záruky. Zisťovania vykonáva Komisia, ktorej môžu pomáhať colné orgány, a ukončia sa do deviatich mesiacov. Ak skutočnosti, tak ako boli s konečnou platnosťou stanovené, opodstatňujú rozšírenie opatrení, toto rozšírenie vykoná Rada, konajúc na návrh predložený Komisiou po konzultácii s poradným výborom. Návrh sa považuje za prijatý, ak ho Rada nezamietne jednoduchou väčšinou do jedného mesiaca po jeho predložení Komisiou. Rozšírenie nadobudne účinnosť odo dňa, v ktorý bola uložená registrácia v zmysle článku 14 odsek 5 alebo ku dňu, ku ktorému boli požadované záruky. Príslušné procesné ustanovenia tohto nariadenia, ktoré sa vzťahujú na začatie a vykonanie zisťovania sa uplatňujú podľa tohto článku.

…“

7.

Článok 15 základného nariadenia s názvom „Konzultácie“ stanovoval:

„1.   Akékoľvek konzultácie, ktoré sú stanovené v tomto nariadení sa uskutočnia v rámci poradného výboru, ktorý je zložený zo zástupcov členských štátov, pričom vo funkcii predsedu je zástupca Komisie. Konzultácie sa konajú ihneď na základe žiadosti členského štátu alebo z podnetu Komisie a v každom prípade v priebehu doby, ktorá umožní dodržanie lehôt stanovených týmto nariadením.

2.   Výbor zasadá v prípade jeho zvolania predsedom. Predseda poskytne všetky príslušné informácie členským štátom čo najskôr, ale najneskôr 10 pracovných dní pred zasadnutím.

3.   V prípade potreby môžu byť konzultácie len písomné; v takom prípade Komisia upovedomí členské štáty a stanoví obdobie, v rámci ktorého sú oprávnené vyjadriť svoje stanoviská alebo požadovať ústne konzultácie, ktoré predseda zorganizuje za predpokladu, že sa takéto ústne konzultácie môžu konať v priebehu doby, ktorá umožňuje dodržanie lehôt stanovených týmto nariadením.

4.   Konzultácie sa týkajú predovšetkým:

8.

Rada prijala 26. januára 2009 nariadenie (ES) č. 91/2009, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz určitých spojovacích materiálov zo železa alebo ocele s pôvodom v Čínskej ľudovej republike ( 4 ).

9.

Nariadením (EÚ) č. 966/2010 ( 5 ) Komisia na základe článku 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodla o začatí prešetrovania možného obchádzania antidumpingových opatrení uložených nariadením č. 91/2009 spôsobom prekládky v Malajzii.

10.

V súlade s článkom 2 nariadenia č. 966/2010 podliehali dovozy niektorých spojovacích materiálov zo železa alebo z ocele do Európskej únie zasielaných z Malajzie registrácii u colných orgánov.

11.

Vykonávacím nariadením č. 723/2011 sa konečné antidumpingové clo uložené na spojovacie materiály zo železa alebo z ocele z Číny rozšírilo aj na určité spojovacie materiály zo železa alebo z ocele zasielané z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii, alebo nie.

12.

Eurobolt je spoločnosť so sídlom v ’s‑Herenberg (Holandsko). Obchoduje so spojovacími materiálmi z ocele a zo železa, ktoré nakupuje v Ázii na účely ich ďalšieho predaja v EÚ.

13.

Po tom, čo bolo nariadením č. 91/2009 uložené konečné antidumpingové clo na určité spojovacie materiály zo železa alebo z ocele položky 7318 KN s pôvodom v Čínskej ľudovej republike, žalobkyňa vo veci samej následne kúpila podobné spojovacie materiály od dvoch dodávateľov so sídlom v Malajzii, a to konkrétne od spoločnosti TZ Fasteners (ďalej len „TZ“) a spoločnosti HBS Fastener Manufacturing (ďalej len „HBS“).

14.

V čase od 29. októbra 2010 do 4. augusta 2011 žalobkyňa vo veci samej požiadala v 32 prípadoch o deklarovanie do voľného obehu spojovacích materiálov z ocele nakúpených od spoločností HBZ a TZ v rámci Holandska. Malajzia bola uvedená ako krajina pôvodu. V súlade s nariadením č. 966/2010 colné orgány zaregistrovali uvedený spojovací materiál a prepustili ho do voľného obehu bez toho, aby požadovali úhradu antidumpingových ciel.

15.

Po uverejnení tohto nariadenia sa Komisia rozhodla začať prešetrovanie. Táto skutočnosť bola formálne oznámená čínskym a malajzijským orgánom, ako aj dovozcom z týchto krajín, o ktorých mala Komisia vedomosť – jedným z nich bola Eurobolt – a príslušným hospodárskym odvetviam v celej EÚ.

16.

HBS a TZ sa sami prihlásili Komisii v súvislosti s týmto prešetrovaním a vyplnili antidumpingové dotazníky. Takisto Eurobolt sa prihlásila ako zainteresovaná strana.

17.

Komisia listom z 26. mája 2011 oznámila spoločnosti Eurobolt svoje predbežné zistenia z prešetrovania. Žalobkyňa vo veci samej sa v rámci stanovenej lehoty 13. júna 2011 písomne vyjadrila k listu. Poradný výbor zasadal 15. júna 2011.

18.

Vykonávacím nariadením č. 723/2011 sa konečné antidumpingové clo uložené na spojovacie materiály zo železa alebo z ocele z Číny rozšírilo aj na určité spojovacie materiály zo železa alebo z ocele zasielané z Malajzie bez ohľadu na to, či sú deklarované ako výrobky s pôvodom v Malajzii, alebo nie. Spojovacie materiály nakúpené žalobkyňou vo veci samej neboli z toho dôvodu oslobodené od cla.

19.

Po nadobudnutí účinnosti tohto nariadenia inšpektorát nariadil u žalobkyne vo veci samej po‑dovozné kontroly. Uložil antidumpingové clo vo výške 587802, 20 eura.

20.

Po tom, čo colný úrad v meste Nijmegen zamietol sťažnosť spoločnosti Eurobolt, žalobkyňa vo veci samej podala žalobu o neplatnosť na vnútroštátne súdy. Táto žaloba bola zamietnutá súdmi Rechtbank Noord‑Holland (súd pre Severné Holandsko, Holandsko) a Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd Amsterdam, Holandsko). Eurobolt sa následne odvolala na Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko), ktorého rozhodovanie je v takýchto prípadoch založené na kasačnom princípe. Práve tento súd podal návrh na začatie tohto prejudiciálneho konania.

21.

Eurobolt sa odvolaním domáhala po prvé neplatnosti nariadenia č. 723/2011 na základe kritérií uvedených v článku 13 základného nariadenia. Po druhé Eurobolt tvrdila, že počas prešetrovania Komisia porušila jej práva na obhajobu, pretože poradný výbor v rozpore s článkom 15 ods. 2 základného nariadenia nedostal všetky relevantné informácie, ktoré Eurobolt poslala Komisii, najneskôr desať pracovných dní pred jeho zasadnutím.

22.

V tejto súvislosti si Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) nie je istý, v akom rozsahu majú vnútroštátne súdy preskúmavať zákonnosť aktov inštitúcií Únie, predovšetkým s odkazom na článok 47 Charty. Druhá nastolená otázka je tá, či by sa odpoveď žalobkyne vo veci samej na zistenia z prešetrovania mala považovať za „relevantné informácie“, ako sú definované v článku 15 ods. 2 základného nariadenia, a ak áno, aké dôsledky musia byť spojené s tvrdením, že v rozpore so stanovenými predpismi poradný výbor nedostal od Komisie všetky dokumenty najneskôr 10 pracovných dní pred jeho zasadnutím.

23.

Za týchto okolností Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24.

Písomné pripomienky predložili Eurobolt, talianska a holandská vláda, ako aj Rada a Európska komisia. Po ukončení písomnej časti konania Súdny dvor usúdil, že má dostatok informácií na to, aby mohol rozhodnúť bez pojednávania v súlade s článkom 76 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

25.

Svojou prvou podotázkou vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby objasnil rozsah úlohy vnútroštátnych súdov v prípade, ak im je predložená otázka týkajúca sa platnosti aktu Únie. Odpoveď na tieto otázky sa nachádza v mechanizme súdneho preskúmania, ktorý prevažuje v Európskej únii a ktorý je založený na zásade právneho štátu.

26.

Z veci Les Verts jasne vyplýva, že Európska únia je únia založená na zásade právneho štátu, keďže ani jej členské štáty a ani jej inštitúcie sa nemôžu vyhnúť preskúmaniu otázky, či nimi prijaté opatrenia sú v súlade so základnou ústavnou chartou, Zmluvou, alebo právom, ktoré sa z nej odvodzuje. ( 6 ) To znamená, že „jednotlivé strany majú právo napadnúť na súde zákonnosť každého rozhodnutia alebo každého iného vnútroštátneho aktu týkajúceho sa uplatnenia aktu Únie voči nim“ ( 7 ).

27.

Na tento účel Zmluva o FEÚ vytvorila svojimi článkami 263 a 277 na jednej strane a svojím článkom 267 na strane druhej kompletný systém právnych prostriedkov a postupov zaručujúcich súdne preskúmanie zákonnosti aktov Európskej únie a zverila takéto preskúmanie súdom Európskej únie. ( 8 )

28.

Neexistuje teda žiadna pochybnosť, že súdne preskúmanie dodržiavania právneho poriadku Európskej únie zabezpečuje Súdny dvor Európskej únie a súdy a tribunály členských štátov. Článok 19 ZEÚ, ktorým sa konkretizuje hodnota zásady právneho štátu uvedená v článku 2 ZEÚ, výslovne zveruje zodpovednosť za zabezpečenie súdneho preskúmania v právnom poriadku EÚ nielen Súdnemu dvoru, ale aj vnútroštátnym súdom a tribunálom. ( 9 )

29.

V tomto kontexte je nutné tiež pripomenúť po prvé, že článok 19 ZFEÚ a článok 47 Charty sú jasne prepojené. Podľa Súdneho dvora totiž povinnosť uložená členským štátom v článku 19 ods. 1 druhom pododseku ZEÚ poskytnúť prostriedky nápravy dostatočné na zabezpečenie účinnej právnej ochrany v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, zodpovedá právu zakotvenému v článku 47 Charty, ktorý stanovuje, že každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. ( 10 ) Po druhé návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktorých cieľom je overiť platnosť aktu, predstavujú podobne ako žaloby o neplatnosť prostriedky na preskúmanie zákonnosti aktov Európskej únie. ( 11 )

30.

Z toho kontextu a predovšetkým z paralely medzi žalobou o neplatnosť a návrhom na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že, keďže článok 267 ZFEÚ neupravuje túto otázku, dôvody preskúmania uvedené v článku 263 ZFEÚ sa môžu použiť na odvolávanie sa na neplatnosť predmetného aktu Únie pred vnútroštátnym súdom a primäť tak vnútroštátny súd k tomu, aby predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania. ( 12 )

31.

Možno dodať, že Súdny dvor už rozhodol, že „príslušnosť Súdneho dvora rozhodovať o prejudiciálnych otázkach podľa článku [267 ZFEÚ] o platnosti aktov inštitúcií [Únie] nemá žiadne obmedzenia, pokiaľ ide o dôvody, na základe ktorých by mohla byť spochybnená platnosť týchto aktov“ ( 13 ). Na základe tejto judikatúry možno dokonca tvrdiť, že rozhodnutie v prejudiciálnom konaní o platnosti práva Únie nie je obmedzené na dôvody uvedené v žalobe o neplatnosť. ( 14 )

32.

Druhá podotázka sa týka spolupráce medzi vnútroštátnym súdom a inštitúciami Únie zapojenými do súdneho konania. V skutočnosti sa touto otázkou vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora, či sa má článok 47 Charty v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že inštitúcie Únie, ktoré sú zapojené do prijímania rozhodnutia, ktorého platnosť sa namieta v konaní pred vnútroštátnym súdom, sú povinné poskytnúť tomuto súdu, ak ich o to požiada, všetky informácie, ktoré majú k dispozícii, ako aj uviesť, aké skutočnosti boli alebo mali byť nimi zohľadnené pri prijímaní takého rozhodnutia.

33.

Ako už bolo uvedené, článok 19 ZEÚ výslovne zveruje Súdnemu dvoru a vnútroštátnym súdom a tribunálom zodpovednosť za zabezpečenie súdneho preskúmania v právnom poriadku Európskej únie. Takýmto spôsobom článok 19 ZEÚ potvrdzuje, že vnútroštátny súd je prvý súd, ktorý uplatňuje právo Únie. ( 15 )

34.

Na tento účel aj keď vnútroštátne súdy nemajú samy osebe právomoc na určenie neplatnosti aktov Únie, ( 16 ) tieto súdy môžu skúmať platnosť aktu Únie. Ak sa domnievajú, že dôvody, ktoré uviedli účastníci konania na preukázanie neplatnosti, sú nedôvodné, môžu ich zamietnuť s odôvodnením, že akt je platný v celom rozsahu. Na druhej strane, ak sa takýto súd domnieva, že jeden alebo viaceré dôvody neplatnosti uvedené účastníkmi konania, prípadne vznesené z úradnej moci, sú dôvodné, je jeho povinnosťou prerušiť konanie a podať Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa posúdenia platnosti takého aktu. ( 17 )

35.

V tomto ohľade keďže vnútroštátny súd musí mať k dispozícii všetky informácie, ktoré sú potrebné na zabezpečenie uplatňovania a účinnosti práva Únie, musí mať aj všetky informácie potrebné na to, aby pristúpil k predbežnému preskúmaniu zákonnosti a posúdil nevyhnutnosť začatia prejudiciálneho konania na základe článku 267 ZFEÚ.

36.

To je dôvod, prečo ak vnútroštátny súd potrebuje informácie, ktoré môžu poskytnúť len inštitúcie Únie, zásada lojálnej spolupráce uvedená v článku 4 ods. 3 ZEÚ bude v zásade vyžadovať, aby inštitúcie Únie, ak ich o to požiada vnútroštátny súd, poskytli tieto informácie čo najskôr, s výnimkou situácie, že by odmietnutie poskytnutia takýchto informácií bolo odôvodnené závažnejšími dôvodmi týkajúcimi sa potreby zabrániť zasahovaniu do fungovania a nezávislosti Únie alebo ochraňovať jej záujmy. ( 18 )

37.

Uvedené platí najmä z dôvodu, že toto pravidlo nachádza svoje odôvodnenie v skutočnosti, že Európska únia je únia založená na zásade právneho štátu, keďže ani jej členské štáty, ani jej inštitúcie sa nemôžu vyhnúť preskúmaniu toho, či sú nimi prijaté akty v súlade so Zmluvou, ( 19 ) a takýmto spôsobom má „povinnosť lojálnej spolupráce uložená inštitúciám Únie osobitný význam vo vzťahu k súdnym orgánom členských štátov, ktoré sú zodpovedné za zabezpečenie uplatňovania a rešpektovania práva Únie vo vnútroštátnom právnom systéme“ ( 20 ).

38.

Pritom je potrebné poznamenať, že „na opatrenia inštitúcií Únie sa v zásade vzťahuje prezumpcia zákonnosti a majú z tohto dôvodu právne účinky až dovtedy, kým neboli derogované, zrušené v konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti“ ( 21 ). Z tejto prezumpcie vyplýva, že je na žalobkyni, ktorá sa odvoláva na nezákonnosť, aby v prvom rade preukázala pravdepodobnosť svojho tvrdenia a poskytla všetky informácie, ktoré má k dispozícii.

39.

Tretia podotázka sa týka rozsahu súdneho preskúmania. Svojou otázkou vnútroštátny súd skúma posudzovanie správnosti skutkového stavu, ale aj možnosti posúdenia úplnosti a primeranosti zistených skutočností.

40.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora inštitúcie Únie disponujú v oblasti spoločnej obchodnej politiky a osobitne v oblasti ochranných obchodných opatrení širokou mierou voľnej úvahy z dôvodu zložitosti hospodárskych, politických a právnych situácií, ktoré musia preskúmať. Súdne preskúmanie takéhoto posúdenia sa teda musí obmedziť na overenie toho, či boli dodržané príslušné procesné pravidlá, či skutočnosti, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, boli správne zistené a či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu týchto skutočností alebo k zneužitiu právomoci. ( 22 )

41.

Ako Súdny dvor už uviedol o preskúmaní dôkazov Všeobecným súdom, „Všeobecný súd musí preto posúdiť nielen vecnú presnosť predložených dôkazov, ich vierohodnosť a koherenciu, ale tiež preskúmať, či tieto dôkazy ako celok predstavujú relevantné údaje, ktoré sa majú zohľadniť pri posudzovaní zložitej situácie, a či svojou povahou môžu odôvodniť konštatovania, ku ktorým sa týmto posúdením dospelo“ ( 23 ).

42.

Ako už bolo skôr uvedené, aj keď vnútroštátne súdy nemajú samy osebe právomoc na určenie neplatnosti aktov Únie, tieto súdy môžu skúmať platnosť aktu Únie. Nie je tu preto dôvod na to, aby sa judikatúra citovaná v predchádzajúcom odseku nevzťahovala na tieto súdy.

43.

Z tohto hľadiska vnútroštátny súd musí mať bez akýchkoľvek pochybností možnosť overiť, či boli dodržané procesné pravidlá, či skutočnosti, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, boli správne uvedené, ale aj to, či príslušná inštitúcia zohľadnila všetky relevantné skutočnosti.

44.

Týmto spôsobom vnútroštátny súd nenahrádza svojím posúdením skutočností posúdenie týchto skutočností inštitúciami, ktorým Zmluva zverila túto úlohu, tento súd jednoducho len preskúmava, či akt bol prijatý na základe správnych a dostatočných informácií umožňujúcich relevantné posúdenie. Toto sa mi zdá byť v súlade s úlohou súdu alebo tribunálu, ktorý má právomoc preskúmavať platnosť aktu.

45.

Naopak, po získaní a overení relevantných skutočností, keďže inštitúcie Únie disponujú širokou mierou voľnej úvahy v oblasti opatrení na ochranu obchodu, súd pri preskúmaní zákonnosti môže posúdiť len to, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu týchto skutočností alebo opomenutiu iných skutočností. Posúdenie hmotnoprávnych podmienok (podľa základného nariadenia) podlieha rovnakému obmedzeniu.

46.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či je vykonávacie nariadenie č. 723/2011 neplatné vzhľadom na ustanovenie článku 15 ods. 2 základného nariadenia, keďže pripomienky podané spoločnosťou Eurobolt ako odpoveď na zistenia Komisie ( 24 ) – ak sú príslušnými informáciami v zmysle uvedeného ustanovenia – neboli poskytnuté poradnému výboru najneskôr 10 pracovných dní pred jeho zasadnutím.

47.

Základné nariadenie neobsahuje definíciu pojmu „príslušné informácie“. Zo systematiky základného nariadenia však vyplýva, že pojem „všetky príslušné informácie“ uvedený v článku 15 ods. 2 základného nariadenia zahŕňa stanovisko nezávislého dovozcu tovarov, ktoré sú predmetom vyšetrovania Komisie.

48.

V skutočnosti antidumpingové clá a ich rozšírenie v prípade obchádzania prijíma Rada na návrh Komisie a po porade s poradným výborom. Návrh Komisie je založený na výsledkoch prešetrovania, v ktorom sa musia zohľadniť názory a informácie poskytnuté zainteresovanými stranami podľa článku 5 ods. 10 základného nariadenia. Článok 6 ods. 7 tohto nariadenia ďalej stanovuje, že osoby, ktoré podali podnet, dovozcovia a vývozcovia a ich zastupiteľské združenia, organizácie užívateľov a spotrebiteľov, ktorí sa prihlásili v súlade s článkom 5 ods. 10, sa môžu v zásade oboznámiť so všetkými informáciami, ktoré poskytla ktorákoľvek strana dotknutá zisťovaním. Podľa tohto ustanovenia „tieto strany môžu reagovať na uvedené informácie a ich pripomienky sa zohľadnia v prípade, že sú dostatočne odôvodnené“ ( 25 ). Napokon článok 20 ods. 4 základného nariadenia stanovuje, že „konečné poskytnutie informácií sa uskutoční písomnou formou. Poskytne sa… čo najskôr a, zvyčajne do jedného mesiaca pred konečným rozhodnutím alebo predložením návrhu na konečné opatrenie Komisiou podľa článku 9…“, a článok 20 ods. 5 uvádza, že námietky vznesené po konečnom poskytnutí informácií sa zohľadnia, ak sú doručené v lehote stanovenej Komisiou, ktorá nesmie byť kratšia ako 10 dní.

49.

Tento výklad potvrdzuje odôvodnenie 12 základného nariadenia, v ktorom sa zdôrazňuje význam práva na obhajobu a príležitosti pre zainteresované strany predložiť svoje vyjadrenia a obhajovať svoje záujmy počas celého postupu.

50.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je nepochybné, že informácie, pripomienky a vyjadrenia, ktoré boli Komisii poskytnuté počas prešetrovania, ako aj pripomienky predložené v reakcii na zistenia Komisie o prešetrovaní sú teda nevyhnutne „príslušnými informáciami“ pre poradný výbor, aby mohol poskytnúť relevantné stanovisko k návrhu Komisie. Je teda nepochybné, že informácie, ktoré poskytla Eurobolt vo svojom liste z 13. júna 2011, predstavovali na tento účel „príslušné informácie“.

51.

Keďže pripomienky predložené v reakcii na zistenia Komisie o prešetrovaní predstavujú „príslušné informácie“ podľa článku 15 ods. 2 základného nariadenia, nastáva potom otázka, či, a ak áno, aké dôsledky by sa mali spájať so skutočnosťou, že poradný výbor nebol informovaný v stanovenej lehote.

52.

Po prvé je potrebné pripomenúť, že ak inštitúcia Únie disponuje širokou mierou voľnej úvahy, ktorou je, ako už bolo uvedené, prípad v oblasti opatrení na ochranu obchodu, ako napríklad antidumpingové opatrenia, ( 26 ) preskúmanie dodržiavania určitých procesných záruk má zásadný význam. ( 27 )

53.

Cieľom článku 15 základného nariadenia je predovšetkým zabezpečenie riadnej organizácie jedného z povinných krokov postupu prijímania antidumpingového cla, a to konzultácie poradného výboru. Toto ustanovenie preto obsahuje niekoľko procesných záruk, ako napríklad požiadavku, aby sa oznamovanie všetkých príslušných informácií muselo vykonať „čo najskôr, ale najneskôr 10 pracovných dní pred zasadnutím“.

54.

Je teda nepochybné, že o článok 15 základného nariadenia sa možno – v zásade, prinajmenšom – oprieť ako o dôvod žaloby o neplatnosť alebo návrhu na začatie prejudiciálneho konania o otázke platnosti.

55.

Pripomínam, že poradný výbor je zložený zo zástupcov všetkých členských štátov, pričom vo funkcii predsedu je zástupca Komisie. ( 28 ) Tento druh výboru nie je nezvyčajný v postupe prijímania aktov práva Únie.

56.

V skutočnosti podľa nových aktuálne účinných právnych predpisov poradný výbor bol len nahradený výborom v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 182/2011 zo 16. februára 2011, ktorým sa ustanovujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu, na základe ktorého členské štáty kontrolujú vykonávanie vykonávacích právomocí Komisie. ( 29 )

57.

V kontexte uvedeného nariadenia č. 182/2011 by som podotkol, že keď normotvorca požaduje, aby sa informácie zaslali zástupcom členských štátov v určitej lehote, Súdny dvor už rozhodol, že tento druh lehoty má za cieľ zaručiť, že vlády členských štátov budú informované o návrhoch Komisie prostredníctvom svojho člena vo výbore. ( 30 )Tento druh lehoty má ďalej zabezpečiť, aby členské štáty mali dostatok času na preštudovanie dokumentov, ktoré môžu byť obzvlášť zložité a môžu vyžadovať časté stretnutia a rokovania medzi rôznymi správnymi orgánmi alebo interné a externé konzultácie. ( 31 )

58.

V prejednávanej veci nemožno poprieť, že článok 15 ods. 2 sleduje práve tento cieľ, keďže v odôvodnení 25 sa výslovne uvádza, že „informácie poskytované členským štátom v poradnom výbore majú často veľmi technický charakter a zahŕňajú zložitú ekonomickú a právnu analýzu“, a dopĺňa, že „aby sa členským štátom poskytol dostatok času na posúdenie týchto informácií, zašlú sa im vo vhodnom čase pred dátumom zasadnutia, ktorý stanoví predseda poradného výboru“.

59.

Hoci sa v odôvodnení používa podmieňovací spôsob, v článku 15 ods. 2 základného nariadenia je použitý oznamovací spôsob. Okrem toho normotvorca pridal presne vymedzený časový úsek doplnením slov „najneskôr 10 pracovných dní“ po výraze „čo najskôr“. Ako už Súdny dvor rozhodol v iných súvislostiach, „neexistujú pochybnosti, že podľa tejto formulácie lehota je záväznou“ ( 32 ).

60.

Tento výklad je tiež v súlade s jedným z hlavných cieľov základného nariadenia, ktoré podľa odôvodnenia 12 jasne stanovuje pravidlá a postupy, podľa ktorých sa má postupovať pri zisťovaní, predovšetkým pravidlá, podľa ktorých sa majú zainteresované strany prihlásiť, predložiť svoje vyjadrenia a informácie v rámci určených lehôt, ak sa majú takéto vyjadrenia a informácie zohľadniť.

61.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy som povinný uplatniť riešenie prijaté Súdnym dvorom vo veci Tilly‑Sabco/Komisia a dospieť k záveru, že požiadavky stanovené v článku 15 ods. 2 základného nariadenia predstavujú „podstatné formálne náležitosti riadneho konania, ktorých nedodržanie má za následok neplatnosť dotknutého aktu“ ( 33 ).

62.

Je pravda, že porušenie, ktoré bolo napadnuté v predchádzajúcej veci, nebolo oneskorené predloženie informácií, ale skôr oneskorené oznámenie návrhu samotného vykonávacieho aktu.

63.

Napriek tomu však možno poznamenať, že zásada, ktorá je základom odôvodnenia v rozsudku Tilly‑Sabco, nie je založená na povahe dokumentu, ktorý bol predložený, ale závisí skôr od cieľa sledovaného lehotou na predloženie návrhu vykonávacieho aktu a návrhu programu. Ako zdôraznil Súdny dvor, cieľom tejto lehoty „je pokojné preskúmanie návrhu vykonávacieho aktu členmi riadiaceho výboru pred zasadnutím“ ( 34 ). Táto požiadavka predstavuje podľa Súdneho dvora jednu z tých podstatných formálnych náležitosti riadneho konania, ktorých nedodržanie má za následok neplatnosť dotknutého aktu. ( 35 )

64.

V prejednávanej veci samotný normotvorca trvá na tom, že je dôležité mať dostatok času na zváženie nielen návrhu Komisie, ale aj príslušných informácií. Skutočne, ako už bolo uvedené, odôvodnenie 25 základného nariadenia uvádza, že informácie poskytované členským štátom v poradnom výbore majú často veľmi technický charakter a zahŕňajú zložitú ekonomickú a právnu analýzu. Z tohto dôvodu „aby sa členským štátom poskytol dostatok času na posúdenie týchto informácií, zašlú sa im vo vhodnom čase pred dátumom zasadnutia, ktorý stanoví predseda poradného výboru“.

65.

Naproti tomu článok 15 ods. 2 základného nariadenia stanovuje, že predseda poradného výboru poskytne členským štátom všetky príslušné informácie čo najskôr, pričom dopĺňa presnú lehotu slovami „ale najneskôr 10 pracovných dní pred zasadnutím“.

66.

Za týchto okolností a s ohľadom na znenie a cieľ článku 15 ods. 2 základného nariadenia nevidím dôvod, prečo by som mal uviesť akékoľvek iné riešenie v prípade porušenia tohto ustanovenia, ako je to, ktoré Súdny dvor uplatnil vo veci Tilly‑Sabco/Komisia. Lehota stanovená v tomto ustanovení predstavuje podstatnú formálnu náležitosť riadneho konania, ktorej nedodržanie má za následok neplatnosť dotknutého aktu.

67.

Teraz prejdem k otázke, či v tejto veci skutočne došlo k nedodržaniu.

68.

V prejednávanom prípade je pravda, že poradný výbor nedostal všetky príslušné informácie 10 pracovných dní pred jeho zasadnutím v rozpore s tým, čo stanovuje článok 15 ods. 2 základného nariadenia. Za týchto okolností nie je možné vyvodiť iný záver ako ten, že došlo k nedodržaniu.

69.

Dôsledkom nedodržania tejto lehoty je, že akt prijatý v rámci tohto postupu je neplatný. V prejednávanej veci to tiež znamená, že nariadenie č. 723/2011 je neplatné.

70.

Je pravda, že vnútroštátny súd vyslovene priamo nespochybňuje platnosť nariadenia č. 723/2011. Napriek tomu zo znenia oboch otázok č. 2. b) a 2. c) jasne vyplýva, že vnútroštátny súd žiada o objasnenie dôsledkov nedodržania požiadaviek článku 15 ods. 2 základného nariadenia. Keďže okamžitým dôsledkom takéhoto nedodržania, pokiaľ ide o prejednávanú vec, je to, že vykonávacie nariadenie je neplatné, domnievam sa, že Súdny dvor sa nemôže vyhnúť vyjadreniu k tejto otázke – ktorá sa v každom prípade zdá byť implicitne uvedená v otázkach položených vnútroštátnym súdom – pokiaľ sa má poskytnúť užitočná odpoveď na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania.

71.

Ako som navyše už poznamenal, vnútroštátne súdy nemajú právomoc na určenie neplatnosti aktov Únie. ( 36 ) V tomto konkrétnom kontexte a so zreteľom na charakter otázok, ktoré položil vnútroštátny súd, a všeobecný záujem vyhnúť sa druhému návrhu na začatie prejudiciálneho konania, navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil nariadenie č. 723/2011 za neplatné.

72.

Na základe vyššie uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko), takto: