1

V rámci volieb z 25. mája 2014 bol pán Udo Voigt, žalobca vo veci zapísanej do registra kancelárie Všeobecného súdu pod číslom T‑618/15, zvolený za poslanca Európskeho parlamentu na zozname kandidátov nemeckej strany, Nationaldemokratische Partei Deutschlands (NPD). Od svojho zvolenia sa ako poslanec, ktorý nie je členom žiadnej z politických skupín, zúčastňuje rokovaní Parlamentu.

2

Dňa 22. marca 2015 sa v Petrohrade (Rusko) konalo politické fórum s názvom „Ruské národné fórum“, na ktoré ruská strana Rodina pozvala pána Voigta a ktorého sa zúčastnili aj traja žalobcovia, Andrei Petrov, Fedor Birjukov a Alexander Sotničenko.

3

V nadväznosti na toto fórum asistent pána Voigta e‑mailom z 3. júna 2015 informoval tlačové oddelenie Parlamentu o zámere poslanca zorganizovať 16. júna 2015 tlačovú konferenciu s názvom „Náš postup s cieľom zabrániť studenej a skutočnej vojne v Európe“ (ďalej len „tlačová konferencia“). Táto konferencia sa mala konať v prítomnosti šiestich účastníkov, a to pána Voigta, jedného gréckeho poslanca, dvoch bývalých poslancov z Talianska a Spojeného kráľovstva, ako aj pánov Petrova a Birjukova, ktorí sú obaja ruskými štátnymi príslušníkmi a členmi ruskej strany Rodina. Asistent pána Voigta na tento účel požiadal o sprístupnenie miestnosti Parlamentu a tlmočníckej infraštruktúry.

4

Naďalej v nadväznosti na fórum s názvom „Ruské národné fórum“ asistent pána Voigta požiadal 9. júna 2015 generálne riaditeľstvo (GR) Parlamentu pre bezpečnosť, ktoré je príslušné v oblasti akreditácie, o vydanie preukazov oprávňujúcich na vstup 21 osobám, z čoho bolo päť ruských štátnych príslušníkov, teda traja žalobcovia a pani E. N. a pani P. E., pričom na programe bolo aj druhé podujatie, a to konkrétne pracovné stretnutie s názvom „Stretnutie na tému európska spolupráca“, ktoré bolo takisto naplánované na 16. júna (ďalej len „pracovné stretnutie“).

5

Dňa 9. júna 2015 GR pre bezpečnosť potvrdilo e‑mailom prijatie žiadosti o akreditáciu. Toto potvrdenie o prijatí obsahovalo referenčné číslo, na základe ktorého bolo možné vyzdvihnúť si 16. júna 2015 preukazy oprávňujúce na vstup, a prílohu, ktorá potvrdzovala, že podujatie je zlučiteľné s požiadavkami v oblasti bezpečnosti, avšak bolo v ňom spresnené, že organizátor nie je vyňatý z obvyklého postupu schvaľovania.

6

Rovnako 9. júna 2015 tlačové oddelenie e‑mailom informovalo asistenta pána Voigta, že od svojich politických orgánov dostalo pokyn, aby pánovi Voigtovi neposkytlo požadované vybavenie na účely tlačovej konferencie (ďalej len „e‑mail tlačového oddelenia“). Tento e‑mail obsahoval odkaz na obmedzenia týkajúce sa vstupu, ktoré inštitúcia uložila v prípade ruských politikov a diplomatov, a na riziko, že prítomnosť pánov Petrova a Birjukova naruší činnosti inštitúcie.

7

Dňa 10. júna 2015 prijal Parlament uznesenie o stave vzťahov medzi EÚ a Ruskom [2015/2001(INI)] (Ú. v. EÚ C 407, 2016, s. 35, ďalej len „uznesenie z 10. júna 2015“), ktoré bolo predmetom diskusií od 15. januára toho istého roku.

8

Dňa 16. júna 2015 asistent pána Voigta vyzdvihol preukazy oprávňujúce na vstup určené pre osoby, ktoré pán Voigt pozval na pracovné stretnutie. Počas rána však akreditačné oddelenie GR pre bezpečnosť e‑mailom informovalo asistenta pána Voigta o tom, že vzhľadom na zoznam účastníkov tohto stretnutia a na základe pokynov prijatých zo strany kancelárie predsedu Parlamentu nebolo udelené povolenie na vstup do priestorov inštitúcie v prípade piatich ruských štátnych príslušníkov, vrátane žalobcov (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

9

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 10. augusta 2015 podali žalobcovia žalobu proti Parlamentu a jeho predsedovi, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

10

Uznesením z 18. septembra 2015, Petrov a i./Parlament a predseda Parlamentu (T‑452/15, neuverejnené, EU:T:2015:709), Všeobecný súd zamietol žalobu v rozsahu, v akom smerovala proti predsedovi Parlamentu.

11

Dňa 12. januára 2016 predložili žalobcovia repliku, pričom Parlament následne 25. februára predložil dupliku.

12

Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

– zrušil napadnuté rozhodnutie,

– uložil Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.

13

Parlament navrhuje, aby Všeobecný súd:

– zamietol žalobu ako nedôvodnú,

– uložil žalobcom povinnosť nahradiť trovy konania.

14

Listom zo 7. decembra 2016 Všeobecný súd informoval Parlament o opatreniach na zabezpečenie priebehu konania, na ktoré Parlament odpovedal následne 21. decembra.

15

Parlament vo svojej duplike vyjadril pochybnosti o prípustnosti repliky z dôvodu, že replika obsahuje málo koherentné úvahy a tvrdenia, ktorých súvislosť s dôvodmi uvedenými v žalobe sa ukázala byť nejednoznačná.

16

V tejto súvislosti podľa článku 83 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu možno žalobu doplniť replikou. Okrem toho z bodu 142 praktických vykonávacích ustanovení uvedeného rokovacieho poriadku vyplýva, že „vzhľadom na to, že rámec a dôvody alebo výhrady týkajúce sa podstaty sporu boli podrobne vysvetlené… v žalobe…, replika [má] za cieľ umožniť žalobcovi… spresniť svoje stanovisko alebo skonkretizovať svoju argumentáciu o dôležitej otázke a odpovedať na nové skutočnosti uvedené vo vyjadrení k žalobe“.

17

V prejednávanej veci replika, hoci obsahuje nejasnosti, všeobecne zodpovedá cieľom opísaným vyššie. Navyše aj za predpokladu, že by obsahovala výhrady, ktoré možno považovať za nové, táto okolnosť neodôvodňuje to, aby nebolo toto vyjadrenie v celom rozsahu prejednané. Táto okolnosť by mohla iba spochybniť prípustnosť dotknutých výhrad, čo treba overiť v rámci preskúmania každého dotknutého žalobného dôvodu.

18

V dôsledku toho treba považovať repliku za prípustnú.

19

V žalobe žalobcovia uvádzajú dva žalobné dôvody založené po prvé na „porušení Zmlúv“ a po druhé na zneužití právomoci.

20

Podľa článku 263 druhého odseku ZFEÚ v spojení s článkom 256 ods. 1 prvým pododsekom tej istej Zmluvy má totiž Všeobecný súd právomoc rozhodnúť o žalobách podaných z dôvodu porušenia Zmlúv.

21

Článok 76 písm. d) rokovacieho poriadku však stanovuje, že žaloba, ktorou sa začína konanie, musí obsahovať stručné zhrnutie uvedených dôvodov. Podľa ustálenej judikatúry je na zabezpečenie právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti potrebné najmä to, aby zo samotného textu žaloby vyplývali podstatné okolnosti, a to aspoň stručne, pritom však súdržným a pochopiteľným spôsobom [rozsudok z 29. septembra 2016, Bach Flower Remedies/EUIPO – Durapharma (RESCUE), T‑337/15, neuverejnený, EU:T:2016:578, body 50 a 51]. Aj keď žalobca nie je povinný výslovne uviesť konkrétne právne pravidlo, na ktorom založil svoju výhradu, musí byť splnená podmienka, že jeho argumentácia je dostatočne jasná, aby žalovaný a súd Únie mohli bez ťažkostí toto pravidlo identifikovať (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 2006, Galileo International Technology a i./Komisia, T‑279/03, EU:T:2006:121, bod 47, a z 13. novembra 2008, SPM/Rada a Komisia, T‑128/05, neuverejnený, EU:T:2008:494, bod 65).

22

Z uvedených ustanovení vyplýva, že „porušenie Zmlúv“ predstavuje iba východiskový bod na podanie žaloby o neplatnosť, ktorú môže prejednávať Všeobecný súd, avšak nemôže predstavovať identifikáciu právneho základu žalobného dôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. novembra 1997, Tremblay a i./Komisia, T‑224/95, EU:T:1997:187, body 80 a 81).

23

Treba teda preskúmať, či prvý žalobný dôvod vychádza z konkrétnejšieho právneho základu, než je samotné poukázanie na „porušenie Zmlúv“.

24

V prejednávanej veci z obsahu žaloby a zo zhrnutia, ktoré je k nej priložené a môže byť zohľadnené na účely jej výkladu (rozsudky z 25. októbra 2007, Komninou a i./Komisia, C‑167/06 P, neuverejnený, EU:C:2007:633, body 25 a 26, a z 12. apríla 2016, CP/Parlament, F‑98/15, EU:F:2016:76, bod 16), vyplýva, že žalobcovia v skutočnosti založili svoj prvý žalobný dôvod na porušení článku 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Konkrétnejšie v ňom poukazujú na diskrimináciu z dôvodu ich etnického pôvodu, ako aj na porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti.

25

Žalobcovia v replike tiež tvrdia, že sa stali obeťami diskriminácie z dôvodu svojho politického zmýšľania. Rovnako poukazujú na porušenie všeobecnej zásady rovnosti, keďže sa s nimi zaobchádzalo odlišne než s ostatnými návštevníkmi a hosťami Parlamentu.

26

Napokon tak žaloba, ako aj replika obsahujú tvrdenie o neprimeranosti napadnutého rozhodnutia, v prípade ktorého treba najskôr určiť, či ide alebo nejde o samostatný žalobný dôvod.

27

V tejto súvislosti a na rozdiel od toho, čo tvrdí Parlament, hoci má zásada proporcionality svoju samostatnosť, môže byť tiež neoddeliteľnou súčasťou zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie. Bolo už rozhodnuté, že zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie vyžadujú, aby bol rozdiel v zaobchádzaní odôvodnený na základe objektívneho a primeraného kritéria, to znamená aby bol v súlade s právne prípustným cieľom, a aby bol primeraný cieľu, ktorý dotknuté zaobchádzanie sleduje (rozsudky zo 17. októbra 2013, Schaible, C‑101/12, EU:C:2013:661, bod 77; z 23. marca 1994, Huet/Dvor audítorov, T‑8/93, EU:T:1994:35, bod 45, a z 30. januára 2003,C/Komisia, T‑307/00, EU:T:2003:21, bod 49). Žalobcovia, ktorým bola v tejto súvislosti položená otázka, potvrdili, že v prejednávanej veci poukázanie na neprimeranosť napadnutého rozhodnutia nepredstavuje samostatný žalobný dôvod.

28

Vzhľadom na uvedené treba preskúmať:

– po prvé žalobný dôvod založený na porušení článku 21 Charty v rozsahu, v akom prijatím napadnutého rozhodnutia došlo k diskriminácii z dôvodu etnického pôvodu alebo štátnej príslušnosti žalobcov,

– po druhé žalobný dôvod založený jednak na porušení článku 21 ods. 1 Charty v rozsahu, v akom prijatím napadnutého rozhodnutia došlo k diskriminácii z dôvodu politického zmýšľania žalobcov, a jednak na porušení všeobecnej zásady rovnosti,

– po tretie žalobný dôvod založený na zneužití právomoci.

29

Navyše v odpovedi na otázku Všeobecného súdu žalobcovia uviedli, že v podstate vedeli o politickom kontexte, ktorý prevládal v čase ich príchodu do Parlamentu, a že pán Voigt im napadnuté rozhodnutie vysvetlil. Žalobcovia navyše v prílohe k žalobe predložili kópiu tohto rozhodnutia, ako aj e‑mail tlačového oddelenia, v ktorom bol asistent pána Voigta informovaný o tom, že požadované vybavenie na tlačovú konferenciu mu nebude poskytnuté z dôvodu obmedzení týkajúcich sa vstupu, ktoré inštitúcia uložila v prípade ruských politikov a diplomatov, ako aj rizika, že by prítomnosť pánov Petrova a Birjukova narušila činnosti inštitúcie.

30

Práve vzhľadom na uvedené skutočnosti treba žalobu preskúmať.

31

Žalobcovia tvrdia, že nepredstavujú nijaké riziko pre bežné fungovanie Parlamentu alebo pre jeho bezpečnosť. Vzhľadom na absenciu objektívneho dôvodu došlo prijatím napadnutého rozhodnutia k diskriminácii z dôvodu ich štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu, v dôsledku čoho je uvedené napadnuté rozhodnutie v rozpore s článkom 21 Charty. Navyše za predpokladu, že by niektorí ruskí štátni príslušníci skutočne predstavovali riziko pre riadne fungovanie Parlamentu, stačilo by, ak by sa zákaz vstupu vzťahoval iba na nich.

32

Parlament sa domnieva, že tento žalobný dôvod je nedôvodný.

33

Podľa článku 21 ods. 1 Charty sa zakazuje akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu etnického pôvodu. Podľa odseku 2 tohto istého článku v rozsahu pôsobnosti Zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, je zakázaná akákoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti.

34

Vzhľadom na to, že žalobcovia jasne neodlišujú dva typy diskriminácie, na ktoré sa odvolávajú, treba pripomenúť, že ak sa v predpise so všeobecnou pôsobnosťou používajú dva rôzne výrazy, potom v záujme koherencie a právnej istoty nie je možné takýmto výrazom pripisovať rovnaký význam. To platí a fortiori, keď – rovnako ako v prejednávanej veci – majú tieto výrazy rôzne významy v bežnom jazyku (rozsudky z 25. septembra 2013, Marques/Komisia, F‑158/12, EU:F:2013:135, bod 28, a zo 14. mája 2014, Cocco/Komisia, F‑17/13, EU:F:2014:92, bod 33).

35

Hoci štátna príslušnosť tak predstavuje právnu a politickú väzbu, ktorá existuje medzi jednotlivcom a suverénnym štátom, pojem etnický pôvod vychádza z myšlienky, že spoločenské skupiny sa vyznačujú spoločným pocitom príslušnosti k tomu istému národu alebo spoločnou náboženskou vierou, spoločným jazykom, kultúrnym a tradičným pôvodom a životným prostredím (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2015, CHEZ Razpredelenie Bulgaria, C‑83/14, EU:C:2015:480, bod 46).

36

Pokiaľ ide o zákaz diskriminácie z dôvodu etnického pôvodu, Parlament tvrdí, že v Rusku sa nachádza viac ako 185 rôznych etnických skupín. Žalobcovia, ktorí sa odvolávajú výlučne na svoju ruskú štátnu príslušnosť, neuvádzajú, že by patrili k určitej konkrétnej etnickej skupine. A fortiori ani neuviedli, že by napadnuté rozhodnutie bolo prijaté z dôvodu konkrétnej etnickej príslušnosti.

37

Z toho vyplýva, že žalobcovia nepreukázali, že by boli podmienky uplatnenia článku 21 ods. 1 Charty splnené, a preto nemôžu tvrdiť, že by boli diskriminovaní z dôvodu konkrétneho etnického pôvodu.

38

Pokiaľ ide o zákaz diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 6 ods. 1 tretím pododsekom ZEÚ a článkom 52 ods. 7 Charty treba na účely výkladu Charty prihliadnuť k jej vysvetlivkám (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17).

39

Podľa vysvetliviek k Charte článok 21 ods. 2 Charty „zodpovedá článku 18 [prvému odseku ZFEÚ] a musí sa uplatňovať v súlade s týmto článkom“. Navyše podľa článku 52 ods. 2 Charty práva, ktoré uznáva a ktoré sú predmetom ustanovení Zmlúv, sa vykonávajú za podmienok a v medziach vymedzených týmito Zmluvami. Z toho vyplýva, že článok 21 ods. 2 Charty sa má vykladať tak, že má rovnaký rozsah ako článok 18 prvý odsek ZFEÚ.

40

Článok 18 prvý odsek ZFEÚ stanovuje, že v rámci pôsobnosti Zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia, akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná. Toto ustanovenie sa nachádza v druhej časti tejto Zmluvy s názvom „Nediskriminácia a občianstvo Únie“. Týka sa situácií, ktoré patria do pôsobnosti práva Únie a v ktorých sa so štátnym príslušníkom členského štátu v porovnaní s príslušníkmi iného členského štátu zaobchádza diskriminujúco len na základe jeho štátnej príslušnosti. Tento článok sa preto nemôže uplatniť v prípade eventuálneho rozdielneho zaobchádzania medzi štátnymi príslušníkmi členských štátov a štátnymi príslušníkmi tretích štátov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. júna 2009, Vatsouras a Koupatantze, C‑22/08 a C‑23/08, EU:C:2009:344, body 51 a 52, a zo 7. apríla 2011, Francesco Guarnieri & Cie, C‑291/09, EU:C:2011:217, bod 20).

41

V dôsledku toho sa žalobcovia, ktorí sú ruskými štátnymi príslušníkmi, nemôžu odvolávať na článok 21 ods. 2 Charty.

42

Vzhľadom na uvedené treba zamietnuť žalobný dôvod založený na porušení článku 21 Charty v rozsahu, v akom prijatím napadnutého rozhodnutia došlo k diskriminácii z dôvodu etnického pôvodu žalobcov alebo ich štátnej príslušnosti. V každom prípade, pokiaľ ide o údajnú neprimeranosť napadnutého rozhodnutia, ktoré nerozlišuje ruských štátnych príslušníkov podľa rizika, ktoré by predstavovali, odkazuje sa na body 75 až 78 nižšie.

43

Žalobcovia v replike tvrdia, že sa s nimi zaobchádzalo diskriminačne z dôvodu ich politického zmýšľania. Takisto uvádzajú, že „v konečnom dôsledku musí byť [napadnuté rozhodnutie] posúdené vzhľadom na všeobecnú zásadu rovnosti“. Z dôvodu tohto rozhodnutia sa totiž s nimi zaobchádzalo odlišne v porovnaní s inými návštevníkmi a hosťami Parlamentu. Žalobcovia v podstate uvádzajú, že cieľom napadnutého rozhodnutia bolo zabrániť im, aby na pôde Parlamentu vyjadrili politické presvedčenie, s ktorým predseda inštitúcie nesúhlasí a ktoré je v rozpore s uznesením z 10. júna 2015.

44

Parlament spochybňuje prípustnosť týchto výhrad z dôvodu, že ide o žalobné dôvody, ktoré boli po prvýkrát a oneskorene uvedené v rámci repliky.

45

Žalobcovia však tvrdia, že až pri čítaní vyjadrenia k žalobe sa dozvedeli o politickom základe diskriminácie, ktorej sa stali obeťami.

46

Podľa článku 84 ods. 1 rokovacieho poriadku uviesť nové dôvody počas konania je prípustné len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Dôvod, ktorý je doplnením dôvodu uvedeného predtým, či už priamo alebo nepriamo, v žalobe a ktorý úzko súvisí s týmto dôvodom, však musí byť vyhlásený za prípustný. Na to, aby nové tvrdenie bolo možné považovať za rozšírenie už skôr uvedeného žalobného dôvodu alebo výhrady, musí nové tvrdenie súvisieť s dôvodmi alebo výhradami, ktoré boli pôvodne uvedené v žalobe, dostatočne úzko na to, aby ich bolo možné považovať za výsledok riadneho vývoja diskusie v súdnom konaní (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia, T‑72/06, neuverejnený, EU:T:2011:671, body 23 a 27).

47

Po prvé, pokiaľ ide o zákaz akejkoľvek diskriminácie z dôvodu politického zmýšľania, tento zákaz je upravený v článku 21 ods. 1 Charty, na ktorý sa žalobcovia odvolávajú v žalobe v rámci svojho žalobného dôvodu založeného na „porušení Zmlúv“. V tejto žalobe však žalobcovia obmedzili svoju argumentáciu, ktorá vychádza z tohto ustanovenia, na údajné porušenie zákazu akejkoľvek diskriminácie z dôvodu ich etnického pôvodu. Okrem toho poukázali na diskrimináciu z dôvodu štátnej príslušnosti, pričom vychádzali z článku 21 ods. 2 Charty. Vo svojom návrhu na začatie konania nikdy neuviedli porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu svojho politického zmýšľania.

48

Skutočnosť, že žalobcovia sa vo svojej žalobe neodvolávali na takúto diskrimináciu, má v prejednávanej veci osobitný význam. Napadnuté rozhodnutie totiž nemôže byť izolované od svojho kontextu. Konkrétne zo spisu vyplýva, že v čase podávania žaloby mali žalobcovia k dispozícii e‑mail tlačového oddelenia, v ktorom Parlament odmietol poskytnúť pánovi Voigtovi vybavenie potrebné na tlačovú konferenciu, ktorá sa mala konať tiež 16. júna 2015. Toto odmietnutie sa pritom zakladalo na dvoch dôvodoch. Po prvé v e‑maile tlačového oddelenia boli pripomenuté obmedzenia týkajúce sa vstupu, ktoré inštitúcia uložila jednak v prípade ruských diplomatov a jednak v prípade ruských politikov, a to konkrétnejšie členov Gosudarstvenaja Duma Federaľnojo Sobrania Rossijskoj Federacii (Štátna duma Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie) a Soviet Federacii Federaľnojo Sobrania Rossijskoj Federacii (Rada Federácie Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie), tak ako to vypláva z odpovedí Parlamentu na opatrenia na zabezpečenie priebehu konania uvedené v bode 14 vyššie. Po druhé v tom istom e‑maile sa poukazuje na riziko, že prítomnosť pánov Petrova a Birjukova by narušila činnosti inštitúcie. Navyše cieľom napadnutého rozhodnutia bolo zabrániť žalobcom vo vstupe do budov Parlamentu, ktorý je politickou inštanciou, aby sa na pozvanie poslanca zúčastnili stretnutia na politickú tému, a to „európska spolupráca“. Okrem toho prví dvaja žalobcovia majú významné postavenie v rámci ruskej politickej strany Rodina a tretí žalobca bol predstavený ako profesor na univerzite medzinárodných vzťahov. Navyše dotknuté stretnutie sa malo konať v nadväznosti na politické fórum, a to konkrétne „Ruské národné fórum“, ktorého sa zúčastnili traja žalobcovia a ktoré Parlament podrobil kritike v uznesení z 10. júna 2015. Napokon žalobcovia na pojednávaní tvrdili, že účelom podujatí zo 16. júna 2015, na ktoré boli pozvaní, bolo, aby vyjadrili svoje politické názory na „európsku spoluprácu“ jednak s cieľom poskytnúť v prípade fóra s názvom „Ruské národné fórum“ vysvetlenie, ktoré je odlišné od toho, čo bolo uvedené v uznesení z 10. júna 2015, a jednak s cieľom pokračovať v práci, ktorú začali. Za týchto podmienok by žalobca, ktorý je politicky angažovaný a primerane obozretný, mal venovať pozornosť politickému kontextu, ktorý sprevádza napadnuté rozhodnutie.

49

Takisto treba konštatovať, že skutočnosť, že v replike bolo poukázané na porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu politického zmýšľania žalobcov, nie je rozšírením žalobného dôvodu v žalobe, ktoré by bolo výsledkom riadneho vývoja diskusie v súdnom konaní, ale predstavuje nový žalobný dôvod. V dôsledku toho treba tento žalobný dôvod považovať za neprípustný, pretože nie je založený na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo počas konania.

50

Po druhé, pokiaľ ide o tvrdenie uvedené takisto v replike a založené na porušení všeobecnej zásady rovnosti, treba uviesť, že v rámci dôvodu týkajúceho sa zneužitia právomoci žalobcovia vo svojej žalobe predovšetkým tvrdia, že napadnuté rozhodnutie bolo „úplne svojvoľné a diametrálne odporujúce zákazu diskriminácie, ktorý stanovilo primárne právo“. Toto tvrdenie však odkazovalo na „dôvody uvedené vyššie“, t. j. na úvahy týkajúce sa údajných diskriminácií z dôvodu štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu. Žalobcovia sa pri podávaní svojej žaloby nikdy neodvolávali na samotné porušenie všeobecnej zásady rovnosti vzhľadom na zaobchádzanie, ktoré bolo vyhradené všetkým ostatným návštevníkom a hosťom Parlamentu.

51

V dôsledku toho, hoci žalobcovia zamýšľali rozšíriť vo svojej replike rozsah svojho prvého žalobného dôvodu nad rámec výhrad obmedzujúcich sa na porušenie zákazu akejkoľvek diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti alebo svojho etnického pôvodu tým, že sa vo všeobecnosti odvolali na všeobecnú zásadu rovnosti vzhľadom na zaobchádzanie, ktoré bolo vyhradené ostatným návštevníkom a hosťom Parlamentu, treba žalobný dôvod založený na porušení uvedenej zásady považovať za nový žalobný dôvod, ktorý nie je výsledkom riadneho vývoja diskusie v súdnom konaní. Tento žalobný dôvod treba v tomto rozsahu a vzhľadom na to, že sa nezakladá na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo počas konania, považovať takisto za neprípustný.

52

Je pravda, že Parlament v snahe zachovať svoje právo na obranu rátal vo svojom vyjadrení k žalobe subsidiárne s možnosťou, že Všeobecný súd prehodnotí žalobný dôvod založený na zákaze akejkoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu na žalobný dôvod založený na porušení všeobecnej zásady rovnosti. Táto okolnosť však nestačí na prijatie záveru, že skutočnosti odôvodňujúce to, aby bola táto zásada uplatnená v replike, vyšli najavo až počas konania. Vzhľadom na kontext pripomenutý v bode 48 vyššie toto tvrdenie Parlamentu uvedené vo vyjadrení k žalobe neodhalilo žalobcom dôvody napadnutého rozhodnutia, o ktorých by nemuseli až doposiaľ legitímne vedieť.

53

Treba dodať, že článok 21 Charty, ktorý slúži ako základ žalobného dôvodu založeného na zákaze diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu, je osobitným vyjadrením zásady rovnosti zaobchádzania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. apríla 2015, Léger, C‑528/13, EU:C:2015:288, bod 48), a že tak táto zásada, ako aj zákaz akejkoľvek diskriminácie sú dve rôzne označenia jednej a tej istej všeobecnej právnej zásady, ktorá zakazuje posudzovať jednak rovnaké prípady rozdielne a jednak rozdielne prípady rovnako, pokiaľ to neodôvodňujú objektívne dôvody [rozsudok z 27. januára 2005, Europe Chemi‑Con (Deutschland)/Rada, C‑422/02 P, EU:C:2005:56, bod 33].

54

Takisto v rozsahu, v akom vzhľadom na túto judikatúru treba skutočnosť, že v replike bola uvedená všeobecná zásada rovnosti, považovať za iný spôsob vyjadrenia žalobného dôvodu založeného na zákaze akejkoľvek diskriminácia z dôvodu štátnej príslušnosti alebo etnického pôvodu, musí byť dotknutá výhrada zamietnutá ako nedôvodná z dôvodov, ktoré už boli uvedené v bode 33 a nasl. vyššie.

55

V každom prípade žalobný dôvod založený jednak na porušení článku 21 ods. 1 Charty v rozsahu, v akom prijatím napadnutého rozhodnutia došlo k diskriminácii z dôvodu politického zmýšľania žalobcov, a jednak na porušení všeobecnej zásady rovnosti je nedôvodný, pretože z bodov 63 až 78 nižšie vyplýva, že napadnuté rozhodnutie sa zakladá na objektívnom a primeranom dôvode s väzbou na zákonne prípustný cieľ, pričom je primerané vo vzťahu k sledovanému cieľu.

56

Žalobcovia tvrdia, že prijatím napadnutého rozhodnutia došlo k zneužitiu právomoci, čo Parlament spochybňuje.

57

Podľa ustálenej judikatúry pojem zneužitie právomoci má konkrétny rozsah, ktorý označuje situáciu, keď správny orgán uplatňuje svoje právomoci na iný účel než ten, na ktorý mu boli zverené. O zneužitie právomoci pri rozhodnutí ide iba vtedy, keď sa na základe objektívnych, relevantných a súhlasných nepriamych dôkazov zdá, že rozhodnutie bolo prijaté na dosiahnutie iného ako stanoveného cieľa. V tejto súvislosti sa na podporu svojich tvrdení nestačí odvolávať na určité skutkové okolnosti, ale treba tiež poskytnúť dostatočne presné, objektívne a zhodujúce sa nepriame dôkazy spôsobilé podporiť ich pravdivosť alebo aspoň ich pravdepodobnosť. V opačnom prípade nemožno spochybniť vecnú správnosť tvrdení dotknutej inštitúcie. Celkové posúdenie nepriamych dôkazov o zneužití právomoci tak nemôže spočívať na jednoduchých tvrdeniach alebo na nedostatočne presných či neobjektívnych a nerelevantných nepriamych dôkazoch (pozri uznesenie z 19. decembra 2013, da Silva Tenreiro/Komisia, T‑32/13 P, EU:T:2013:721, body 31 až 33 a citovanú judikatúru).

58

V prvom rade žalobcovia tvrdia, že „z dôvodov uvedených vyššie“ prijatím napadnutého rozhodnutia došlo k zneužitiu právomoci, keďže toto rozhodnutie je „úplne svojvoľné a diametrálne odporujúce zákazu diskriminácie“.

59

V rozsahu, v akom však žalobcovia vychádzajú z údajných nezrovnalostí, ktoré sú uvedené v žalobných dôvodoch založených na „porušení Zmlúv“, treba pripomenúť, že keďže tieto žalobné dôvody boli zamietnuté vyššie, nemôže mať tento odkaz úspech.

60

V druhom rade žalobcovia uznávajú, že bezpečnosť a riadne fungovanie Parlamentu predstavujú zákonne prípustné ciele, ktoré môžu odôvodniť rozhodnutie, ktorým sa tretím osobám nepovoľuje vstup do priestorov inštitúcie. Naproti tomu spochybňujú, že by napadnuté rozhodnutie skutočne takéto ciele sledovalo.

61

Žalobcovia totiž tvrdia, že nepredstavujú nebezpečenstvo pre bezpečnosť a riadne fungovanie Parlamentu. Hoci je Parlament miestom politickej výmeny, cieľom napadnutého rozhodnutia bolo v skutočnosti zabrániť im vo vstupe z dôvodu ich politického zmýšľania a členstva v strane, ktoré nevyhovujú väčšine zhromaždenia.

62

Treba poznamenať, že žalobcovia týmto tvrdením zamýšľajú vyvodiť dôkaz o zneužití právomoci z nepresnosti odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

63

V tejto súvislosti treba uviesť, že z bodu 48 vyššie vyplýva, že hoci žalobcovia neboli členmi Štátnej dumy Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie a Rady Federácie Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie, napadnuté rozhodnutie bolo odôvodnené skutočnosťou, že prítomnosť týchto žalobcov na pôde Parlamentu by mohla narušiť poriadok a bezpečnosť inštitúcie, ako aj jej riadne fungovanie vo všeobecnom kontexte udalostí, ktoré boli základom pre uvedené obmedzenia týkajúce sa vstupu.

64

Konkrétnejšie Parlament vzhľadom na uznesenie z 10. júna 2015 poukazuje na osobitný kontext politických vzťahov medzi Ruskou federáciou a Úniou v čase skutkových okolností. Odkazuje tak na situáciu na Ukrajine a na to, že Ruská federácia uverejnila čiernu listinu obsahujúcu mená súčasných a bývalých poslancov Parlamentu a úradníkov Únie, čo Parlament viedlo k tomu, že obmedzil prístup ruských politikov a diplomatov k svojej infraštruktúre.

65

Vzhľadom na osobitný kontext, ktorý v danom čase charakterizoval politické vzťahy medzi Ruskou federáciou a Úniou, na jednej strane a vzhľadom na to, že podľa Parlamentu došlo k zintenzívneniu vzťahov medzi európskymi populistickými stranami a ruskými nacionalistickými silami, na druhej strane, Parlament zdôraznil, že žalobcovia sa zúčastnili na fóre s názvom „Ruské národné fórum“, ktoré zhromaždenie veľmi prísne odsúdilo. Parlament takisto zdôraznil, že prví dvaja žalobcovia sú aktívnymi členmi ruskej strany, ktorá sa považuje za nacionalistickú. Ďalej uviedol, že traja žalobcovia boli definitívne protagonistami, ktorí boli pozvaní, jednak aby na pôde inštitúcie predniesli stanovisko odlišné od stanoviska uvedeného v uznesení z 10. júna 2015 k fóru s názvom „Ruské národné fórum“ a jednak aby pokračovali v práci, ktorá bola na tomto fóre začatá, čo žalobcovia potvrdili počas pojednávania (pozri bod 48 vyššie).

66

Žalobcovia však uvádzajú, že „právo pána domu“, ktoré prináleží predsedovi Parlamentu a na ktoré sa odvoláva Parlament, nemožno uplatňovať s cieľom zabrániť stretnutiam, ktorých predmet odporuje väčšine, pretože práve parlamenty sú miestom politickej výmeny.

67

Článok 22 rokovacieho poriadku Parlamentu zveruje predsedovi inštitúcie nevyhnutnú právomoc na zabezpečenie všeobecnej bezpečnosti v priestoroch Parlamentu s cieľom zabrániť akémukoľvek narušeniu riadneho priebehu parlamentných činností alebo toto narušenie zastaviť, ako aj s cieľom chrániť dôstojnosť inštitúcie. Navyše Parlament dôvodne tvrdí, že nemá povinnosť podporovať vo svojich priestoroch politické aktivity strany, ktorá pochádza z tretej krajiny. Žalobcovia to uznali vo svojich písomných podaniach. V dôsledku toho Parlament nie je povinný prijímať členov alebo sympatizantov takejto politickej strany, aby mohli v jeho priestoroch vyjadriť svoje názory. Všeobecnejšie z článku 14 ZEÚ vyplýva, že právo podieľať sa na výkone legislatívnych a rozpočtových funkcií, funkcie politickej kontroly a poradnej funkcie v rámci Parlamentu je vyhradené pre zástupcov občanov Únie volených vo všeobecných, priamych a slobodných voľbách tajným hlasovaním, pričom článok 15 ods. 6 písm. d) ZEÚ a článok 230 prvý odsek ZFEÚ osobitne zaručujú právo predsedu Európskej rady a predsedu Európskej komisie byť vypočutý. Navyše, hoci článok 115 rokovacieho poriadku Parlamentu stanovuje, že rozpravy sú verejné a že schôdze výborov sú tiež zvyčajne verejné, článok 157 uvedeného rokovacieho poriadku spresňuje, že osoby z radov verejnosti, ktoré majú povolený vstup na galérie, musia zotrvať na mieste a zachovávať ticho. Rovnako zo štruktúry Zmlúv a z predpisov na ich vykonanie, ako aj z potreby zabezpečiť slobodný výkon právomocí zverených Parlamentu vyplýva, že Parlament nie je miestom, kde by mala celá verejnosť neobmedzenú možnosť vyjadriť sa.

68

Žalobcovia tiež tvrdia, že Parlament má povinnosť nebrániť poslancom v práci, vrátane pána Voigta. Toto tvrdenie je však v prejednávanej veci irelevantné, keďže žalobcovia nemajú osobný ani priamy záujem na tom, aby ho uviedli. V odpovedi na otázku Všeobecného súdu žalobcovia na pojednávaní tiež uviedli, že toto tvrdenie nepredstavuje samotnú výhradu.

69

Žalobcovia tiež poukazujú na to, že preukazy oprávňujúce na vstup im boli vydané, v dôsledku čoho pán Voigt nadobudol dojem, že ak by sa nekonala tlačová konferencia, mohlo by sa pracovné stretnutie uskutočniť v priestoroch inštitúcie s ich účasťou. Vydanie týchto preukazov dokazuje, že nepredstavovali osobitné riziko, zatiaľ čo zvrat v postoji Parlamentu odhalil šikanóznu povahu napadnutého rozhodnutia.

70

Hoci je pravda, že Parlament potvrdil prijatie žiadosti o akreditáciu na účely pracovného stretnutia v e‑maile GR pre bezpečnosť z 9. júna 2015 a že tento e‑mail obsahoval referenčné číslo umožňujúce vyzdvihnúť preukazy oprávňujúce na vstup určené pre žalobcov, treba pripomenúť, že tento e‑mail pochádzal od GR pre bezpečnosť, zatiaľ čo rozhodnutie, ktorým bol žalobcom odmietnutý vstup do budov, sa zakladalo na posúdení politického kontextu, ktoré presahovalo právomoci administratívnych útvarov Parlamentu a prináležalo výlučne politickým inštanciám inštitúcie. Navyše e‑mail GR pre bezpečnosť z 9. júna 2015 obsahoval prílohu, v ktorej bolo spresnené, že organizátor podujatia nebol vyňatý z obvyklého postupu schvaľovania, ktorý platí v rámci inštitúcie. Zjavný rozpor medzi udelením referenčného čísla, na základe ktorého bolo možné vyzdvihnúť si preukazy oprávňujúce na vstup, a tým, že žalobcom nebol povolený vstup do Parlamentu, sa vysvetľuje odlišnosťou úloh, ktoré majú administratívne útvary a politické inštancie. V dôsledku toho nemožno tvrdiť, Parlament výlučne zo šikanóznych dôvodov vyvolal dojem, že by sa sporné stretnutie mohlo konať v jeho priestoroch.

71

Vzhľadom na uvedené, keďže prijatie takých opatrení, akým je nepovolenie vstupu určitým osobám do Parlamentu s cieľom zabrániť akémukoľvek narušeniu jeho činnosti, predpokladá predbežné posúdenie rizík vzhľadom na dostupné údaje, ktoré nevyhnutne zahrnujú určitú mieru nepresnosti, nezdá sa, že by cieľ spočívajúci v zaručení bezpečnosti a riadneho fungovania Parlamentu nemal dôvodnú väzbu s odôvodnením, ktoré uviedol Parlament.

72

Napokon žalobcovia tvrdia, že získali nepriamy dôkaz o zneužití právomoci, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie išlo v každom prípade nad rámec toho, čo bolo nevyhnutné. Poukazujú tak na to, že predseda Parlamentu má k dispozícii bezpečnostnú službu, ktorá je spôsobilá zabrániť akýmkoľvek formám provokácie. Navyše skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie sa týkalo všetkých pozvaných ruských štátnych príslušníkov, hoci podľa e‑mailu tlačového oddelenia, jedine prví dvaja žalobcovia predstavovali riziko pre bezpečnosť a riadne fungovanie inštitúcie, je dôkazom toho, že napadnuté rozhodnutie je prejavom určitého druhu „kolektívneho trestu“.

73

Treba však pripomenúť, že žalobcovia nepreukázali ani netvrdili, že každá osoba má bezpodmienečný prístup do priestorov Parlamentu na účely politickej propagandy alebo s cieľom viesť diskusie o politickom smerovaní zhromaždenia. Naproti tomu, ako bolo uvedené v bode 67 vyššie, Parlament bez toho, aby to bolo spochybnené, uviedol, že právo Únie nepriznáva verejnosti neobmedzenú možnosť vstupovať do jeho budov a využívať ich s cieľom vyjadriť svoje názory.

74

Za týchto podmienok okolnosť, že predseda Parlamentu radšej zabránil žalobcom v tom, aby vstúpili do priestorov inštitúcie s cieľom vyjadriť sa počas politického stretnutia, než aby sa spoliehal na schopnosť svojich bezpečnostných služieb zasiahnuť, nemožno v medzinárodnom kontexte, ktorý bol pripomenutý v bodoch 64 a 65 vyššie, považovať za nepriamy dôkaz o zneužití právomoci. Ako potvrdil Parlament na pojednávaní, platí to tým viac, že napadnuté rozhodnutie, ktoré súviselo s daným kontextom, malo iba dočasnú povahu.

75

Žalobcovia, aby preukázali, že napadnuté rozhodnutie skutočne predstavuje kolektívny a neprimeraný trest, sa nemôžu odvolávať ani na to, že toto rozhodnutie bolo prijaté voči „celej skupine ruských návštevníkov“, teda aj voči pani E. N. a pani P. E. Nepovolenie vstupu do Parlamentu v prípade týchto dvoch osôb je totiž vysvetlené skutočnosťou, že jedna sprevádzala druhého žalobcu ako manželka a druhá bola tlmočníčkou, ako to vyplýva z diskusií počas pojednávania.

76

Napokon žalobcovia tiež neúspešne spochybňujú kolektívnu povahu napadnutého rozhodnutia, pričom vychádzajú zo skutočnosti, že z e‑mailu tlačového oddelenia vyplýva, že tretí žalobca, pán Sotničenko, nepredstavoval pre samotný Parlament osobitné riziko.

77

Takéto tvrdenie však nemožno vyvodiť z okolnosti, že v e‑maile tlačového oddelenia, ktorým sa odmietlo sprístupniť pánovi Voigtovi miestnosť na účely organizácie jeho tlačovej konferencie, Parlament usúdil, že prví dvaja žalobcovia predstavovali riziko pre riadne fungovanie inštitúcie bez toho, aby uviedol prípad pána Sotničenka. Z e‑mailu, ktorý zaslal 3. júna 2015 asistent pána Voigta tlačovému oddeleniu Parlamentu vo veci organizácie tejto konferencie, totiž vyplývalo, že dotknutá osoba sa nemala tejto konferencie zúčastniť.

78

Okrem toho Parlament uviedol, že pán Sotničenko sa rovnako ako prví dvaja žalobcovia zúčastnil fóra s názvom „Ruské národné fórum“, čo nebolo spochybnené, a že práve táto účasť bola dôvodom na to, aby aj v jeho prípade bol v kontexte opísanom v bodoch 64 a 65 vyššie odmietnutý vstup do budov inštitúcie na účely účasti na pracovnom stretnutí.

79

Z uvedeného vyplýva, že žalobcovia nepredložili dostatočne presné, objektívne a zhodujúce sa nepriame dôkazy, na základe ktorých by bolo možné usúdiť, že bezpečnosť a riadne fungovanie Parlamentu nepredstavovali cieľ, ktorý jeho predseda skutočne sledoval, keď prijal napadnuté rozhodnutie. Žalobný dôvod založený na zneužití právomoci musí byť takisto zamietnutý.

80

Vzhľadom na to, že nijaký zo žalobných dôvodov nie je dôvodný, treba žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

81

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

82

Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Parlamentu.

Z týchto dôvodov,

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

rozhodol takto: