—

francúzska vláda, v zastúpení: D. Colas a F. Gloaguen, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: C. Gheorghiu a M. Owsiany‑Hornung, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu bodu 2.1 prílohy III smernice Komisie 2004/33/ES z 22. marca 2004, ktorým sa vykonáva smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/98/ES týkajúca sa niektorých technických požiadaviek na krv a zložky z krvi (Ú. v. EÚ L 91, s. 25; Mim. vyd. 15/008, s. 272).

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania, ktorého účastníkmi sú G. Léger a ministre des affaires sociales, de la Santé et des Droits des femmes, ako aj Établissement français du sang vo veci odmietnutia prijať darovanú krv od G. Légera z dôvodu, že mal sexuálny vzťah s mužom.

3

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/98/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú normy kvality a bezpečnosti pre odber, skúšanie, spracovanie, uskladňovanie a distribúciu ľudskej krvi a zložiek z krvi a ktorou sa mení a dopĺňa smernica 2001/83/ES (Ú. v. ES L 33, s. 30; Mim. vyd. 15/007, s. 346), je založená na článku 152 ods. 4 písm. a) ES.

4

Podľa odôvodnení 1, 2, 24 a 29 smernice 2002/98:

…

…

5

Článok 1 uvedenej smernice uvádza:

„Táto smernica ustanovuje normy kvality a bezpečnosti ľudskej krvi a zložiek krvi s cieľom zabezpečiť vysokú úroveň ochrany ľudského zdravia.“

6

Článok 2 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Táto smernica sa vzťahuje na odber a skúšanie ľudskej krvi a zložiek krvi, bez ohľadu na ich účel, a na ich spracovanie, uskladňovanie a distribúciu v prípade, že sú určené na transfúzne použitie.“

7

Článok 18 smernice 2002/98 s názvom „Prijateľnosť darcov“ znie:

„1.   Transfuziologické zariadenia zabezpečia, aby sa postupy hodnotenia použili pri všetkých darcoch krvi a zložiek krvi a aby splnili kritéria pre darcovstvo podľa článku 29 písm. d).

2.   Výsledky postupov hodnotenia a testovania darcu sa archivujú a akékoľvek príslušné abnormálne nálezy sa oznámia darcovi.“

8

Článok 19 uvedenej smernice s názvom „Vyšetrenie darcov“ uvádza:

„Vyšetrenie darcu, vrátane rozhovoru, sa uskutoční ešte pred každým darovaním krvi a zložiek krvi. Kvalifikovaný zdravotnícky personál je zodpovedný predovšetkým za náležité informovanie darcov a za získavanie údajov od darcov, potrebných na stanovenie prijateľnosti darovania, a na ich základe stanoví prijateľnosť darcov.“

9

Článok 20 tej istej smernice, nazvaný „Dobrovoľné a bezplatné darovanie krvi“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia na podporu dobrovoľného a neziskového darovania krvi s cieľom zabezpečiť, aby krv a zložky krvi pochádzali v najväčšej možnej miere z tohto typu darcovstva.“

10

Článok 21 smernice 2002/98, nazvaný „Kontrola darovania“, stanovuje:

„Transfuziologické zariadenia zabezpečia, aby každé darovanie krvi a zložiek krvi bolo skúšané v súlade s požiadavkami uvedenými v prílohe IV.

Členské štáty zabezpečia, aby krv a zložky krvi dovážané do spoločenstva boli skúšané v súlade s požiadavkami uvedenými v prílohe IV.“

11

Článok 29 druhý odsek písm. d) uvedenej smernice znie:

„Tieto technické požiadavky a ich prispôsobenie vedeckému a technickému pokroku podliehajú rozhodovaniu v súlade s postupom uvedeným v článku 28 ods. 2:

…

12

Podľa prílohy IV tej istej smernice, nazvanej „Základné požiadavky na skúšky vykonávané pri odbere celej krvi a plazmy“:

„Pri odbere celej krvi alebo plazmy vrátane odberu autológnej krvi sa musia vykonať tieto skúšky:

…

Môžu sa vyžadovať aj doplňujúce skúšky zložiek, darcov alebo epidemiologickej situácie.“

13

V článku 3 smernice 2004/33, nazvanom „Informácie požadované od darcov“, sa uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby darcovia na základe dohody o ochote prikročiť k darovaniu krvi alebo zložiek z krvi poskytli transfuziologickému zariadeniu informácie uvedené v časti B prílohy II.“

14

Článok 4 tejto smernice s názvom „Vhodnosť darcov“ stanovuje:

„Transfuziologické zariadenia zabezpečia, aby darcovia celej krvi a zložiek z krvi spĺňali kritériá vhodnosti uvedené v prílohe III.“

15

Príloha I body 2 a 4 uvedenej smernice obsahujú tieto definície:

…

16

V časti B prílohy II tejto smernice s názvom „Informácie, ktoré má transfuziologické oddelenie získať od darcov pri každom darovaní“ sa v bode 2 uvádza, že darcovia musia poskytnúť tieto informácie:

„Anamnéza darcu a údaje o predchádzajúcom liečení poskytnuté v dotazníku a pri osobnom pohovore vykonanom kvalifikovaným zdravotníckym personálom, ktoré zahŕňajú relevantné faktory, ktoré môžu pomôcť pri identifikácii a vyradení osôb, darovanie od ktorých by mohlo predstavovať zdravotné riziko pre iné osoby, ako je možnosť prenosu chorôb, alebo zdravotné riziko pre samotných darcov.“

17

Príloha III smernice 2004/33, nazvaná „Kritériá vhodnosti pre darcov celej krvi alebo zložiek z krvi“, v bode 2 uvádza kritériá vylúčenia darcov celej krvi a zložiek krvi.

18

Bod 2.1 tejto prílohy je nazvaný „Kritériá trvalého vylúčenia kandidátov na alogénne odbery“. Tieto kritériá sa v podstate týkajú štyroch kategórií osôb, ktorými sú: osoby s určitým ochorením, ako napr. „HIV ½“, alebo s určitými patologickými symptómami; osoby, ktoré užili drogu vnútrožilovo alebo vnútrosvalovo; príjemcovia xenotransplantátov, ako aj „osoby, ktorých sexuálne správanie ich vystavuje vysokému riziku získania závažných infekčných ochorení, ktoré sa prenášajú krvou“.

19

Bod 2.2 uvedenej prílohy s názvom „Kritériá dočasného vylúčenia kandidátov na alogénne odbery“ obsahuje bod 2.2.2 týkajúci sa vystavenia riziku infekcie prenášanej transfúziou.

20

V tomto bode 2.2.2 sa vedľa stĺpca týkajúceho sa „osôb, ktorých sexuálne správanie sa alebo profesionálna činnosť ich vystavuje riziku nadobudnutia infekčných chorôb, ktoré môžu byť prenášané krvou“, uvádza: „vylúčenie po skončení rizikového správania sa na dobu určenú danou chorobou a dostupnosťou primeraných testov“.

21

Ministre de la Santé et des Sports (minister zdravotníctva a športu) prijal 12. januára 2009 výnos, ktorým sa stanovujú kritériá na výber darcov krvi (arrêté fixant les critères de sélection des donneurs de sang, JORF z 18. januára 2009, s. 1067, ďalej len „výnos z 12. januára 2009“), ktorý vo svojich odkazoch uvádza smernicu 2004/33.

22

Článok 1 časť V tohto výnosu v odseku 1 týkajúcom sa klinických charakteristík darcu stanovuje:

„Pri pohovore prebiehajúcom pred darovaním osobe poverenej výberom darcov prislúcha povinnosť posúdiť možné darcovstvo so zreteľom na kontraindikácie a ich trvanie, ich časovú postupnosť a vývoj pomocou doplňujúcich otázok v dotazníku, ktorý sa vypĺňa pred darovaním.

…

Kandidát nemôže byť darcom, ak sa u neho vyskytne kontraindikácia uvedená v niektorej z tabuliek v prílohe II tohto výnosu. …

…“

23

Príloha II uvedeného výnosu obsahuje tabuľky s kontraindikáciami, pričom tabuľka B je venovaná rizikám pre príjemcu. Časť tejto tabuľky týkajúca sa rizika súvisiaceho s prenosom vírusovej infekcie stanovuje, že v súvislosti s rizikom vystavenia kandidáta na darovanie krvi sexuálne prenosnému infekčnému prvku existuje trvalá kontraindikácia darovania krvi v prípade „muža, ktorý mal opakovane pohlavný styk s mužom“.

24

G. Léger sa dostavil do odberového strediska Francúzskeho ústavu pre krv (Établissement français du sang) so sídlom v Metz (Francúzsko), aby daroval krv.

25

Rozhodnutím z 29. apríla 2009 lekár, ktorý mal na starosti odber, jeho darovanie krvi odmietol z dôvodu, že G. Léger mal sexuálny vzťah s mužom.

26

Tento lekár sa opieral o výnos z 12. januára 2009, v rámci ktorého tabuľka B prílohy II v súvislosti s rizikom vystavenia kandidáta na darovanie krvi sexuálne prenosnému infekčnému prvku stanovuje trvalú kontraindikáciu darovania krvi v prípade muža, ktorý mal opakovane pohlavný styk s mužom.

27

G. Léger podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Tribunal administratif de Strasbourg, v ktorej predovšetkým uviedol, že príloha II výnosu z 12. januára 2009 porušuje ustanovenia smernice 2004/33.

28

Vnútroštátny súd uvádza, že otázka, či existencia trvalej kontraindikácie darovania krvi v prípade muža, ktorý mal opakovane pohlavný styk s mužom, je v súlade s prílohou III uvedenej smernice, vyvoláva značné ťažkosti a je rozhodujúca pre riešenie sporu vo veci samej.

29

Za týchto podmienok Tribunal administratif de Strasbourg rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Predstavuje vzhľadom na prílohu III smernice 2004/33 okolnosť, že muž mal opakovane pohlavný styk s iným mužom, sama osebe sexuálne správanie, ktorým sa osoba vystavuje riziku nákazy závažnými infekčnými chorobami prenášanými krvou a ktoré odôvodňuje trvalé vylúčenie osôb s takýmto sexuálnym správaním z možnosti darovať krv, alebo je len spôsobilá, podľa okolností veci samej, predstavovať sexuálne správanie, ktorým sa osoba vystavuje riziku nákazy závažnými infekčnými chorobami prenášanými krvou a ktoré odôvodňuje dočasné vylúčenie z možnosti darovať krv počas určitého obdobia po skončení rizikového správania?“

30

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa bod 2.1 prílohy III smernice 2004/33 má vykladať v tom zmysle, že kritérium trvalého vylúčenia z možnosti darovať krv uvedené v tomto ustanovení, ktoré sa týka sexuálneho správania vystavujúceho riziku nákazy závažnými infekčnými chorobami prenášanými krvou, bráni tomu, aby členský štát stanovil trvalú kontraindikáciu darovania krvi v prípade mužov, ktorí mali opakovane pohlavný styk s mužmi.

31

Na úvod treba uviesť, ako tvrdí francúzska vláda a Európska komisia, že medzi jazykovými verziami bodov 2.1 a 2.2.2 prílohy III uvedenej smernice existujú rozdiely, pokiaľ ide o úroveň rizika uvedenú v týchto ustanoveniach.

32

Vo francúzskej verzii týchto ustanovení sa trvalé vylúčenie z možnosti darovať krv stanovené v uvedenom bode 2.1 a dočasné vylúčenie stanovené v uvedenom bode 2.2.2 obe vzťahujú na osoby, ktorých sexuálne správanie ich vystavuje „riziku“ nákazy závažnými infekčnými chorobami prenášanými krvou. V tejto jazykovej verzii je úroveň rizika odôvodňujúceho trvalé vylúčenie z možnosti darovať krv úplne rovnaká ako úroveň rizika uplatniteľná na dočasné vylúčenie.

33

V niektorých jazykových verziách týchto ustanovení je naopak predpokladom dočasného vylúčenia existencia „rizika“, zatiaľ čo trvalé vylúčenie vyžaduje existenciu „vysokého rizika“. Tak je to najmä vo verziách bodu 2.1 prílohy III smernice 2004/33 v dánčine („stor risiko“), estónčine („kõrgendatud ohtu“), angličtine („high risk“), taliančine („alto rischio“), holandčine („groot risico“), poľštine („wysokie ryzyko“) či portugalčine („grande risco“).

34

Ostatné jazykové verzie bodov 2.1 a 2.2.2 uvedenej prílohy uvádzajú v oboch prípadoch „vysoké riziko“, tak ako je to v španielskej („alto riesgo“) a nemeckej verzii („hohes Risiko“).

35

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie nemôže chápať ako jediný základ na výklad tohto ustanovenia, respektíve nemôže sa v tejto súvislosti považovať za ustanovenie, ktoré má prednosť pred inými jazykovými verziami. Ustanovenia práva Únie sa totiž musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich verzií vo všetkých jazykoch Európskej únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (rozsudky Cricket St Thomas, C‑372/88, EU:C:1990:140, body 18 a 19; Kurcums Metal, C‑558/11, EU:C:2012:721, bod 48, ako aj Ivansson a i., C‑307/13, EU:C:2014:2058, bod 40).

36

V súvislosti so všeobecnou systematikou bodov 2.1 a 2.2.2 prílohy III smernice 2004/33 treba uviesť, že uvedená príloha rozlišuje medzi trvalým a dočasným vylúčením z možnosti darovať krvi, pričom kritériá týchto vylúčení musia byť logicky odlišné. Trvalé vylúčenie, ktoré je prísnejšie, teda predpokladá existenciu vyššieho rizika, než je riziko pri dočasnom zákaze.

37

Navyše, ako sa uvádza v odôvodnení 24 smernice 2002/98, krv a zložky krvi určené na liečebné účely alebo na použitie v zdravotníckych pomôckach by sa mali získavať od jednotlivcov, ktorých zdravotný stav zaručuje, že v dôsledku darovania nedôjde ku škodlivým účinkom a riziko prenosu závažných infekčných ochorení je znížené na minimum. Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o cieľ smernice 2004/33, trvalé vylúčenie je uplatniteľné, ak je riziko takého prenosu vyššie.

38

V dôsledku toho všeobecná systematika a cieľ tejto smernice vedú k výkladu, podľa ktorého sa trvalé vylúčenie z možnosti darovať krv stanovené v bode 2.1 prílohy III uvedenej smernice týka osôb, ktorých sexuálne správanie ich vystavuje „vysokému riziku“ nákazy závažnými infekčnými chorobami prenášanými krvou, zatiaľ čo dočasné vylúčenie z možnosti darovať krv platí v prípade nižšieho rizika.

39

Pokiaľ ide o toto trvalé vylúčenie, treba uviesť, že formulácia „osoby, ktorých sexuálne správanie ich vystavuje riziku“ nákazy infekčnými chorobami, uvedená v bode 2.1 prílohy III smernice 2004/33, presne nevymedzuje osoby či skupiny osôb, ktorých sa týka uvedené vylúčenie, takže členské štáty majú pri uplatnení tohto ustanovenia mieru voľnej úvahy.

40

Treba teda preskúmať, v akom rozsahu trvalá kontraindikácia v prípade „muža, ktorý mal opakovane pohlavný styk s mužom“, stanovená vo francúzskom práve, spĺňa požiadavku existencie „vysokého rizika“ uvedeného v bode 2.1 prílohy III smernice 2004/33 a súčasne dodržiava základné práva uznané právnym poriadkom Únie.

41

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sú totiž požiadavky vyplývajúce z ochrany uvedených základných práv záväzné pre členské štáty pri vykonávaní právnych predpisov Únie, takže tieto členské štáty sú povinné v najvyššej možnej miere aplikovať tieto predpisy za podmienok, ktoré neodporujú uvedeným požiadavkám (pozri v tomto zmysle rozsudok Parlament/Rada, C‑540/03, EU:C:2006:429, bod 105 a citovanú judikatúru). V tomto kontexte je povinnosťou členských štátov dohliadať najmä na to, aby sa nevychádzalo z výkladu textu sekundárneho práva, ktorý by bol v rozpore s týmito základnými právami (pozri rozsudky Ordre des barreaux francophones et germanophone a i., C‑305/05, EU:C:2007:383, bod 28, ako aj O a i., C‑356/11 a C‑357/11, EU:C:2012:776, bod 78).

42

Po prvé, pokiaľ ide o posúdenie existencie vysokého rizika nákazy závažnými infekčnými chorobami prenášanými krvou, treba vziať do úvahy epidemiologickú situáciu vo Francúzsku, ktorá je podľa francúzskej vlády a Komisie, ktoré odkazujú na údaje, ktoré poskytol Institut de veille sanitaire français, špecifická. Z týchto údajov vyplýva, že absolútna väčšina osôb nakazených HIV v období od roku 2003 do roku 2008 sa nakazila v dôsledku pohlavného styku a že muži, ktorí mali sexuálny vzťah s mužmi predstavujú najdotknutejšiu časť obyvateľstva zodpovedajúcu 48 % nových nakazení. Hoci v tomto období celkový počet osôb nakazených HIV klesol, predovšetkým pokiaľ ide o heterosexuálne vzťahy, neklesol v prípade mužov, ktorí mali sexuálny vzťah s mužmi. Táto skupina predstavovala v uvedenom období časť obyvateľstva, ktorá je najviac postihnutá nakazením sa HIV, a to s incidenciou vo výške 1 % za rok, čo je 200‑násobne viac než v heterosexuálnej časti obyvateľov Francúzska.

43

Komisia sa tiež odvoláva na správu, ktorú vypracovalo Európske centrum pre prevenciu a kontrolu chorôb, zriadené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 851/2004 z 21. apríla 2004 (Ú. v. EÚ L 142, s. 1; Mim. vyd. 15/008, s. 346). Podľa tejto správy nazvanej „Men who have sex with men (MSM), Monitoring implementation of the Dublin Declaration on Partnership to Fight HIV/AIDS in Europe and Central Asia: 2012 progress“, uverejnenej v októbri 2013 je Francúzsko krajinou s najvyšším výskytom HIV u mužov, ktorí mali opakovane pohlavný styk s mužmi, spomedzi všetkých štátov obsiahnutých v štúdii.

44

Vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či so zreteľom na súčasný stav medicínskych, vedeckých a epidemiologických poznatkov sú údaje uvedené v bode 42 tohto rozsudku spoľahlivé, a ak áno, či sú naďalej relevantné.

45

Po druhé za predpokladu, že uvedený súd dospeje so zreteľom na uvedené údaje k záveru, že francúzske orgány sa mohli dôvodne domnievať, že vo Francúzsku existuje vysoké riziko nákazy závažnými infekčnými chorobami prenášanými krvou v zmysle bodu 2.1 prílohy III smernice 2004/33 v prípade muža, ktorý mal opakovane pohlavný styk s mužom, treba preskúmať, či a za akých podmienok môže byť trvalá kontraindikácia darovania krvi, ako je dotknutá vo veci samej, v súlade so základnými právami uznanými v právnom poriadku Únie.

46

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rozsah pôsobnosti Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) je vzhľadom na konanie členských štátov vymedzený v jej článku 51 ods. 1 podľa ktorého sú ustanovenia Charty určené členským štátom „výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie“.

47

Výnos z 12. januára 2009, ktorý vo svojich odkazoch výslovne uvádza smernicu 2004/33, vykonáva právo Únie.

48

V dôsledku toho uvedený výnos musí okrem ustanovení Charty dodržiavať predovšetkým jej článok 21 ods. 1, podľa ktorého sa zakazuje akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu sexuálnej orientácie. Tento článok 21 ods. 1 je osobitným vyjadrením zásady rovnosti zaobchádzania, ktorá je všeobecnou zásadou práva Únie zakotvenou v článku 20 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky Römer, C‑147/08, EU:C:2011:286, bod 59, a Glatzel, C‑356/12, EU:C:2014:350, bod 43).

49

Tabuľka B prílohy II výnosu z 12. januára 2009 pritom tým, že za kritérium trvalej kontraindikácie darovania krvi považuje, ak je osoba „mužom, ktorý mal sexuálny vzťah s mužom“, stanovuje vylúčenie z možnosti darovať krv v závislosti od homosexuálnej orientácie darcov mužského pohlavia, s ktorými zaobchádza menej priaznivo než s heterosexuálmi mužského pohlavia na základe skutočnosti, že udržujú sexuálny vzťah zodpovedajúci tejto orientácii.

50

Za týchto okolností môže výnos z 12. januára 2009 voči homosexuálnym osobám zakladať diskrimináciu založenú na sexuálnej orientácii v zmysle článku 21 ods. 1 Charty.

51

Preto treba preskúmať, či trvalá kontraindikácia darovania krvi stanovená výnosom z 12. januára 2009 v prípade muža, ktorý mal opakovane pohlavný styk s mužom, napriek tomu spĺňa podmienky uložené v článku 52 ods. 1 Charty na to, aby bola odôvodnená.

52

Podľa tohto ustanovenia akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Charte musí byť stanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Okrem toho podľa tohto ustanovenia možno za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

53

V prejednávanej veci je nesporné, že trvalú kontraindikáciu darovania krvi v prípade muža, ktorý mal opakovane pohlavný styk s mužom, ktorá predstavuje obmedzenie vykonávania práv a slobôd priznaných Chartou, treba považovať za stanovenú zákonom v zmysle článku 52 ods. 1 Charty, keďže vyplýva z výnosu z 12. januára 2009.

54

Okrem toho toto obmedzenie rešpektuje podstatu zásady zákazu diskriminácie. Toto obmedzenie totiž nespochybňuje samotnú túto zásadu, pretože sa týka len obmedzenej otázky vylúčení z darovania krvi s cieľom chrániť zdravie príjemcov.

55

Treba však ešte overiť, či toto obmedzenie zodpovedá cieľu všeobecného záujmu v zmysle článku 52 ods. 1 Charty, a ak to tak je, či dodržiava zásadu proporcionality v zmysle tohto ustanovenia.

56

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že smernica 2004/33 vykonáva smernicu 2002/98. Tá má podľa svojho právneho základu, konkrétne článku 152 ods. 4 písm. a) ES, za cieľ ochranu verejného zdravia.

57

V prejednávanej veci cieľom trvalého vylúčenia z možnosti darovať krv je znížiť prenos infekčnej choroby na príjemcov na minimum. Toto vylúčenie teda prispieva k všeobecnému cieľu zaručiť vysokú úroveň ochrany ľudského zdravia, ktorý predstavuje cieľ uznaný Úniou v článku 152 ES, predovšetkým v odseku 4 písm. a) a odseku 5 tohto článku, ako aj v článku 35 druhej vete Charty, ktoré vyžadujú, aby sa pri tvorbe a uskutočňovaní všetkých politík a činností Únie zabezpečila vysoká úroveň ochrany ľudského zdravia.

58

V súvislosti so zásadou proporcionality z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že opatrenia stanovené vnútroštátnou právnou úpravou nemôžu ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou, pričom ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu, a že spôsobené nevýhody nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom (pozri rozsudky ERG a i., C‑379/08 a C‑380/08, EU:C:2010:127, bod 86; Urbán, C‑210/10, EU:C:2012:64, bod 24, ako aj Texdata Software, C‑418/11, EU:C:2013:588, bod 52).

59

Vo veci, ako je vec sama, je takáto zásada dodržaná len vtedy, ak vysokú úroveň ochrany zdravia príjemcov nemožno zabezpečiť inými a menej obmedzujúcimi účinnými spôsobmi detekcie HIV než trvalým zákazom darovania krvi pre celú skupinu mužov, ktorí mali opakovane pohlavný styk s mužmi.

60

Na jednej strane totiž nemožno vylúčiť, že aj pri existencii sexuálneho správania vystavujúceho vysokému riziku nákazy závažnými infekčnými chorobami prenášanými krvou v zmysle bodu 2.1 prílohy III smernice 2004/33, ktorá sa týka rizika prenosu takých chorôb medzi partnermi v dôsledku pohlavného styku, existujú účinné spôsoby zabezpečenia vysokej ochrany zdravia príjemcov.

61

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako vyplýva najmä z článku 21 smernice 2002/98, že na účely zabezpečenia kvality a bezpečnosti krvi a zložiek krvi musí byť každé darovanie krvi skúšané v súlade s požiadavkami uvedenými v prílohe IV tejto smernice, pričom tieto požiadavky sa musia odvíjať v závislosti od vedeckého a technického pokroku (rozsudok Humanplasma, C‑421/09, EU:C:2010:760, bod 42). Podľa tejto prílohy IV sa pri darcoch musí vykonať najmä skúška na HIV ½.

62

Francúzska vláda a Komisia však tvrdia, že pri súčasnom stave vedy existuje „diagnostické okno“, teda obdobie nasledujúce po vírusovej infekcii a počas ktorého biologické markery použité pri depistáži darovanej krvi ostanú negatívne napriek infekcii darcu. Sú to teda najnovšie infekcie, ktoré predstavujú riziko, že sa pri depistáži nezistia, a v dôsledku toho dôjde k prenosu HIV na príjemcu.

63

Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či v takej situácii a v rámci dodržiavania zásady proporcionality existujú účinné spôsoby detekcie HIV na zabránenie prenosu takého vírusu na príjemcov, pričom skúšky by sa mali vykonávať v súlade s najnovšími vedeckými a technickými postupmi podľa odôvodnenia 29 smernice 2002/98.

64

Konkrétne vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či vedecký alebo technický pokrok v oblasti zdravotníctva umožňuje, najmä s prihliadnutím na náklady na systematickú karanténu krvi darovanej mužmi, ktorí mali opakovane pohlavný styk s mužmi, alebo na systematické vyšetrenie všetkej darovanej krvi na HIV, zabezpečiť vysokú úroveň ochrany zdravia príjemcov bez toho, aby z toho vyplývajúca záťaž bola neprimeraná vo vzťahu k uvedeným cieľom spočívajúcim v ochrane zdravia.

65

Na druhej strane, keby sa predpokladalo, že pri súčasnom stave vedeckých poznatkov neexistuje spôsob zodpovedajúci podmienkam uloženým v bodoch 63 a 64 tohto rozsudku, trvalá kontraindikácia darovania krvi pre celú skupinu mužov, ktorí mali opakovane pohlavný styk s mužmi, je proporcionálna len vtedy, ak neexistujú menej obmedzujúce metódy na zabezpečenie vysokej úrovne ochrany zdravia príjemcov.

66

V tejto súvislosti prináleží predovšetkým vnútroštátnemu súdu, aby preskúmal, či dotazník a osobný pohovor s kvalifikovaným zdravotníckym personálom, uvedené v prílohe II časti B bode 2 smernice 2004/33, umožnia presnejšie identifikovať správanie predstavujúce riziko pre zdravie príjemcov, aby sa tak zaviedla menej obmedzujúca kontraindikácia než trvalá kontraindikácia pre celú skupinu mužov, ktorí mali opakovane pohlavný styk s mužom.

67

V tomto zmysle, ako to uviedol generálny advokát v bode 61 svojich návrhov, musí vnútroštátny súd najmä overiť, či by cielené otázky týkajúce sa času, ktorý uplynul od posledného pohlavného styku vo vzťahu k trvaniu „diagnostického okna“, stálosti vzťahu dotknutej osoby alebo používaniu ochrany pri pohlavnom styku umožnili posúdiť mieru rizika, ktoré predstavuje jednotlivý darca z dôvodu svojho vlastného sexuálneho správania.

68

Za týchto podmienok treba dospieť k záveru, že pokiaľ účinné spôsoby detekcie závažných chorôb prenášaných krvou, alebo v prípade neexistencie takých spôsobov, menej obmedzujúce metódy než trvalý zákaz darovania krvi pre celú skupinu mužov, ktorí mali opakovane pohlavný styk s mužmi, umožňujú zabezpečiť vysokú úroveň ochrany zdravia príjemcov, taká trvalá kontraindikácia nedodržiava zásadu proporcionality v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.

69

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že bod 2.1 prílohy III smernice 2004/33 sa má vykladať v tom zmysle, že kritérium trvalého vylúčenia z možnosti darovať krv uvedené v tomto ustanovení a týkajúce sa sexuálneho správania zahŕňa prípad, v ktorom členský štát so zreteľom na situáciu v tomto členskom štáte stanoví trvalú kontraindikáciu darovania krvi v prípade mužov, ktorí mali opakovane pohlavný styk s mužmi, pokiaľ je na základe súčasných medicínskych, vedeckých a epidemiologických poznatkov a údajov preukázané, že také sexuálne správanie vystavuje tieto osoby vysokému riziku nákazy závažnými infekčnými chorobami, ktoré sa môžu prenášať krvou, a že pri dodržiavaní zásady proporcionality neexistujú účinné spôsoby detekcie týchto infekčných chorôb alebo v prípade neexistencie takých spôsobov, neexistujú menej obmedzujúce metódy než takáto kontraindikácia na zabezpečenie vysokej úrovne ochrany zdravia príjemcov. Vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či sú tieto podmienky splnené v dotknutom členskom štáte.

70

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Bod 2.1 prílohy III smernice Komisie 2004/33/ES z 22. marca 2004, ktorým sa vykonáva smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/98/ES týkajúca sa niektorých technických požiadaviek na krv a zložky z krvi, sa má vykladať v tom zmysle, že kritérium trvalého vylúčenia z možnosti darovať krv uvedené v tomto ustanovení a týkajúce sa sexuálneho správania zahŕňa prípad, v ktorom členský štát so zreteľom na situáciu v tomto členskom štáte stanoví trvalú kontraindikáciu darovania krvi v prípade mužov, ktorí mali opakovane pohlavný styk s mužmi, pokiaľ je na základe súčasných medicínskych, vedeckých a epidemiologických poznatkov a údajov preukázané, že také sexuálne správanie vystavuje tieto osoby vysokému riziku nákazy závažnými infekčnými chorobami, ktoré sa môžu prenášať krvou, a že pri dodržiavaní zásady proporcionality neexistujú účinné spôsoby detekcie týchto infekčných chorôb alebo v prípade neexistencie takých spôsobov, neexistujú menej obmedzujúce metódy než takáto kontraindikácia na zabezpečenie vysokej úrovne ochrany zdravia príjemcov. Vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či sú tieto podmienky splnené v dotknutom členskom štáte.