1.

Táto vec sa týka výkladu článku 3 a článku 7 ods. 2 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 ( 2 ) (ďalej len „Rímsky dohovor“) v spojení so smernicou Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov ( 3 ).

2.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý v tejto veci podal Hof van Cassatie, je súčasťou sporu medzi United Antwerp Maritime Agencies (Unamar) NV (ďalej len „Unamar“), spoločnosťou založenou podľa belgického práva, a Navigation Maritime Bulgare (ďalej len „NMB“), spoločnosťou založenou podľa bulharského práva, týkajúceho sa úhrady rozličných náhrad škody, ktoré sú údajne splatné z dôvodu, že NMB vypovedala zmluvu o obchodnom zastúpení, ktorá medzi týmito dvomi spoločnosťami dovtedy platila. V rámci následného súdneho konania vznikla najmä otázka možnosti belgického súdu uplatniť na zmluvu imperatívne ustanovenia lex fori napriek existencii rozhodcovskej doložky, podľa ktorej má spor rozhodnúť Priemyselná a obchodná komora v Sofii (Bulharsko) a ktorá ako rozhodné právo tejto zmluvy výslovne určuje bulharské právo.

3.

Súdny dvor bol konkrétne vyzvaný, aby uviedol, za akých podmienok môže vnútroštátny súd vylúčiť na základe článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru príslušné ustanovenia zákona členského štátu uplatniteľné na zmluvu na základe ich výberu stranami (lex contractus) v prospech imperatívnych ustanovení lex fori. Presnejšie bol Súdny dvor požiadaný, aby poskytol pokyny na určenie, či právo členského štátu Európskej únie, ktoré, hoci správne prebralo európsku smernicu, ide nad rámec ochrany poskytovanej uvedenou smernicou, môže poskytnúť túto rozsiahlejšiu ochranu za predpokladu, že lex contractus je právom iného členského štátu Únie, ktorý tiež správne prebral uvedenú smernicu.

4.

Článok 3 tohto dohovoru s názvom „Voľba rozhodného práva“ stanovuje:

„1.   Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.

…“

5.

Článok 7 ods. 2 uvedeného dohovoru, nazvaný „Imperatívne normy“, uvádza, že „žiadne ustanovenie tohto dohovoru neobmedzuje uplatnenie noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu v situácii, v ktorej je ich použitie imperatívne bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu“.

6.

Podľa svojho druhého odôvodnenia bola smernica 86/653 prijatá so zohľadnením skutočnosti, že „rozdiely v štátnych zákonoch, ktoré sa týkajú obchodného zastúpenia podstatne ovplyvňujú podmienky súťaže a výkon tejto činnosti v rámci spoločenstva a sú určujúce jednak na ochranu obchodných agentov vis-a-vis tým, ktorých zastupujú a aj na ochranu obchodných transakcií …“.

7.

V článku 1 ods. 2 uvedenej smernice sa stanovuje:

„Na účely tejto smernice, ‚obchodný zástupca‘ znamená samostatne zárobkovo činného sprostredkovateľa, ktorý má trvalé oprávnenie dojednávať predaj alebo nákup tovaru v mene a na účet inej osoby, ktorá sa ďalej nazýva ‚zastúpený‘ alebo dojednať a uzatvoriť takéto právne úkony na účet a menom zastúpeného.“

8.

Článok 17 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby obchodný zástupca po zániku zmluv[y] o obchodnom zastúpení dostal náhradu podľa odseku 2 alebo náhradu škody podľa odseku 3.“

9.

Zákon z 13. apríla 1995 o obchodnom zastúpení ( 4 ) (ďalej len „zákon z roku 1995“) vo svojom článku 1 najmä uvádza, že „zmluva o obchodnom zastúpení je zmluvou, ktorou je jedna zo zmluvných strán (obchodný zástupca) trvalo a za odplatu poverený druhou zmluvnou stranou (zastúpeným) bez toho, aby mu bola podriadená, dojednávať obchody a prípadne uzatvárať zmluvy v mene a na účet zastúpeného“.

10.

Článok 18 ods. 1 a 3 zákona z roku 1995 znie:

„1.   Ak bola zmluva o obchodnom zastúpení uzatvorená buď na dobu neurčitú, alebo na dobu určitú s možnosťou predčasného ukončenia zmluvy jej výpoveďou, môže každá strana, pokiaľ dodrží výpovednú lehotu, túto zmluvu vypovedať.

…

3.   Strana, ktorá zmluvu vypovie bez toho, aby sa odvolala na niektorý z dôvodov uvedených v článku 19 prvom odseku, alebo bez toho, aby dodržala výpovednú lehotu stanovenú v odseku 1 druhom pododseku, je povinná zaplatiť druhej strane náhradu škody rovnajúcu sa bežnej odmene za obdobie výpovednej lehoty, resp. zvyšnej časti tejto lehoty.“

11.

Článok 20 zákona z roku 1995 stanovuje:

„Po ukončení zmluvného vzťahu má obchodný zástupca právo na vyplatenie provízie, ak pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo výrazne rozšíril obchodné vzťahy s existujúcimi zákazníkmi, pokiaľ to zastúpenému môže priniesť značné výhody.“

12.

Článok 21 zákona z roku 1995 stanovuje:

„Ak má obchodný zástupca nárok na vyplatenie provízie uvedenej v článku 20 a daná provízia nepokrýva v celej výške škodu, ktorá mu vznikla, obchodný zástupca môže okrem tejto provízie dostať aj náhradu škody vo výške rozdielu medzi sumou skutočne vzniknutej škody a sumou stanovenej provízie, ale pod podmienkou, že preukáže skutočný rozsah uvedenej škody.“

13.

Podľa článku 27 zákona z roku 1995:

„s výnimkou uplatňovania medzinárodných dohôd, ktorých zmluvnou stranou je Belgicko, podlieha každá činnosť obchodného zástupcu s hlavnou prevádzkarňou na území Belgicka belgickému právu a patrí do právomoci belgických súdov.“

14.

Spoločnosti Unamar a NMB uzatvorili v roku 2005 zmluvu o obchodnom zastúpení s cieľom prevádzkovať službu pravidelnej námornej prepravy kontajnerov patriacich NMB. Zmluva stanovila, že sa bude riadiť bulharským právom a že o všetkých zmluvných sporoch bude rozhodovať rozhodcovský súd pri Priemyselnej a obchodnej komore v Sofii.

15.

Platnosť tejto zmluvy o obchodnom zastúpení bola predĺžená naposledy zmluvou z 22. decembra 2008, a to do 31. marca 2009. Spoločnosť Unamar sa domnievala, že zmluva bola ukončená protiprávne, a 25. februára 2009 podala žalobu na Rechtbank van koophandel te Antwerpen s cieľom dosiahnuť vyplatenie viacerých náhrad škody upravených zákonom z roku 1995.

16.

Dňa 13. marca 2009 zase spoločnosť NMB podala žalobu na Unamar na Rechtbank van koophandel te Antwerpen s cieľom získať úhradu nezaplateného prepravného v sume 327207,87 eura.

17.

Po spojení oboch vecí Rechtbank van koophandel te Antwerpen rozsudkom z 12. mája 2009 rozhodol, že námietka nedostatku právomoci vznesená NMB a vyvodzovaná z existencie rozhodcovskej doložky je nedôvodná. Tento súd v merite veci dospel k záveru, po prvé, že článok 27 zákona z roku 1995 je priamo uplatniteľnou jednostrannou kolíznou normou, ktorá predstavuje prekážku voľby cudzieho práva, po druhé, že tento zákon, hoci nie je súčasťou kogentných ustanovení belgického medzinárodného práva, sa musí uplatniť, po tretie, že všetky spory spadajúce do rozsahu pôsobnosti tohto zákona nemôžu podliehať rozhodcovskému konaniu s výnimkou situácie, keď by sa v zmluve o obchodnom zastúpení vyhlásil za uplatniteľný belgický právny poriadok alebo rovnocenný cudzí právny poriadok, a napokon, keďže sa sporná zmluva riadila bulharským právom a nie je zrejmé, či ustanovenia smernice 86/653 platili podľa tohto práva aj na obchodných zástupcov, ktorí uzatvorili zmluvy o poskytovaní služieb, námietky nedostatku právomoci, ktoré podala spoločnosť NMB, sú bez právneho základu.

18.

Spoločnosť NMB podala 24. júna 2009 odvolanie proti tomuto rozhodnutiu na Hof van beroep te Antwerpen. Rozsudkom z 23. decembra 2010 tento súd uložil spoločnosti Unamar povinnosť zaplatiť neuhradenú časť prepravného v sume 77207,87 eura, zvýšenej o úroky z omeškania a trovy konania. Hof van beroep te Antwerpen ďalej vyhovel námietke nedostatku právomoci vznesenej NMB a vyhlásil, že nemá právomoc rozhodovať o žalobe o zaplatenie náhrady škody podanej spoločnosťou Unamar. Podľa tohto súdu zákon z roku 1995 nezakladá výhradu verejného poriadku a nespadá ani pod belgické kogentné ustanovenia medzinárodného práva. Tento súd sa tiež domnieval, že na základe článku 7 Rímskeho dohovoru nemožno zohľadniť osobitné imperatívne ustanovenia uvedeného zákona. Podľa jeho názoru bulharské právo, ktoré si strany zvolili, tiež poskytovalo spoločnosti Unamar ako zástupcovi plavebnej spoločnosti NMB minimálnu ochranu predpokladanú smernicou 86/653. Za týchto podmienok musí mať autonómia vôle strán prednosť pred právom iného členského štátu Únie, v danom prípade Belgického kráľovstva.

19.

Dňa 27. mája 2011 podala spoločnosť Unamar proti tomuto rozsudku dovolanie na Hof van Cassatie, ktorý rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa – … vzhľadom na kvalifikáciu sporných článkov 18, 20 a 21 zákona [z roku 1995] v belgickom práve ako špecifických imperatívnych ustanovení v zmysle článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru – článok 3 a článok 7 ods. 2 [tohto dohovoru] v spojení so smernicou [86/653] alebo bez ohľadu na ňu vykladať v tom zmysle, že umožňujú, aby sa na predmetnú zmluvu uplatnili špecifické imperatívne predpisy práva štátu súdu, ktorému bola vec predložená, poskytujúce širšiu ochranu, než je minimálna ochrana stanovená smernicou [86/653], aj keď sa ukáže, že zmluva sa spravuje právnym poriadkom iného členského štátu Európskej únie, do ktorého bola tiež prebratá minimálna ochrana podľa smernice 86/953?“

20.

Spoločnosť NMB, belgická vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Nebola prednesená žiadna žiadosť o uskutočnenie pojednávania.

21.

Pred začatím skúmania merita prejudiciálnej otázky by som rád uviedol niekoľko spresnení, ktoré sa mi zdajú nevyhnutné na správne vymedzenie predmetu diskusie a na odstránenie možnej neistoty, pokiaľ ide o dosah tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

22.

Poznamenávam totiž, že zatiaľ čo vo veci samej bola predmetom sporu nielen otázka práva uplatniteľného na zmluvu, ale aj otázka, či belgické súdy skutočne majú právomoc na rozhodnutie sporu medzi Unamar a NMB, Súdnemu dvoru bola predložená iba otázka určenia uplatniteľného práva na základe Rímskeho dohovoru. Toto obmedzenie predmetu otázky, akokoľvek sa na prvý pohľad môže zdať prekvapivé ( 5 ), neznamená, že by tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol nedôvodný ( 6 ), keďže problém určenia právneho poriadku uplatniteľného na zmluvu o obchodnom zastúpení uzatvorenú medzi Unamar a NMB na základe Rímskeho dohovoru je v centre sporu vo veci samej.

23.

V tomto prípade sú otázky uplatniteľného právneho poriadku a platnosti rozhodcovskej doložky určujúcej za rozhodcovský orgán Priemyselnú a obchodnú komoru v Sofii úzko spojené. Vnútroštátny súd tak odkazuje na Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, podpísaný 10. júna 1958 v New Yorku, ( 7 ) ktorý vo svojom článku II ods. 3 uvádza, že „súd Zmluvného štátu, u ktorého sa podala žaloba v záležitosti, o ktorej strany uzavreli dohodu v zmysle tohto článku, odkáže strany na rozhodcovské konanie k žiadosti jednej z nich, ledaže zistí, že spomenutá dohoda je neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie“ ( 8 ). Z toho vyvodzuje, že o odmietnutí uplatniť rozhodcovskú doložku platnú podľa cudzieho práva možno rozhodnúť na základe právneho predpisu lex fori, z ktorého možno vyvodiť, že spor nemožno predložiť na rozhodcovské konanie. Vnútroštátny súd uvádza, že z genézy zákona z roku 1995 vyplýva, že jeho články 18, 20 a 21 musia byť považované za imperatívne normy. Z odôvodnenia vnútroštátneho súdu teda vyplýva, že existuje úzka väzba medzi určením právneho poriadku uplatniteľného na zmluvu a možnosťou súdu vylúčiť uplatnenie rozhodcovskej doložky a tak založiť svoju právomoc.

24.

Súdny dvor má v zásade rozhodnúť, či právny poriadok členského štátu Únie preberajúci smernicu Únie a poskytujúci možnosť zaistenia širšej ochrany, než stanovuje smernica, môže poskytnúť túto širšiu ochranu na základe článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru aj vtedy, keď lex contractus predstavuje právny poriadok iného členského štátu Únie, ktorý tiež správne prebral túto smernicu.

25.

V danom prípade z informácií poskytnutých Súdnemu dvoru vyplýva, že Belgické kráľovstvo, ako aj Bulharská republika správne prebrali smernicu 86/653. Na rozdiel od toho, čo bolo uvedené, pokiaľ ide o zákon z roku 1995, o obsahu opatrení na prebratie smernice v Bulharsku bolo poskytnutých veľmi málo informácií ( 9 ). Zdá sa mi však, že účastníci konania sa zhodujú, že ochrana poskytovaná belgickou právnou úpravou ide nad rámec ochrany upravenej uvedenou smernicou nielen preto, že má širší rozsah pôsobnosti, ale aj preto, že stanovuje, že v prípade ukončenia platnosti zmluvy má obchodný zástupca kumulatívny nárok na náhradu škody a náhradu spôsobenej ujmy.

26.

Treba teda poskytnúť informácie o podmienkach, za akých môžu byť ustanovenia bulharského právneho poriadku, ktorý je lex contractus, v rámci sporu vo veci samej vylúčené v prospech imperatívnych ustanovení zákona z roku 1995.

27.

Na tieto účely sa mi zdá vhodné po prvé uviesť určité skutočnosti o význame článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru chápaného s prihliadnutím na poznatky, ktoré podľa môjho názoru možno vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora. Po druhé preskúmam, či a v akom rozsahu by harmonizácia vnútroštátnych právnych úprav na základe sekundárneho práva Únie mohla mať vplyv na uplatnenie tohto istého ustanovenia.

28.

Na úvod je potrebné pripomenúť, že v takom prípade, o aký ide v spore vo veci samej, keď zmluvné strany vykonali voľbu určeného uplatniteľného právneho poriadku na zmluvu za podmienok definovaných v článku 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru, v zásade treba v súlade so zásadou autonómie vôle účastníkov zmluvy vyslovenou v tom istom článku tento právny poriadok uplatniť.

29.

V rámci mechanizmu určenia uplatniteľného právneho poriadku zavedeného Rímskym dohovorom však môže byť zásada autonómie vôle obmedzená dvoma spôsobmi: jednak vypracovaním osobitných pravidiel pre niektoré zmluvy, pokiaľ sa zdá nevyhnutné chrániť slabšiu stranu (spotrebiteľské zmluvy alebo pracovné zmluvy ) – čo je parameter, ktorý sa tejto veci netýka –, a jednak zásahom osobitných nástrojov na základe zásad tradične uznávaných v medzinárodnom verejnom práve, ale aj v práve členských štátov. Medzi nimi sa v súlade s nadpisom ( 10 ) článku 7 Rímskeho dohovoru nachádza zásah imperatívnych noriem. Ten sa prejavuje rôzne, podľa toho, či ide o imperatívne ustanovenia obsiahnuté v cudzom právnom poriadku, s ktorým má daná situácia úzku väzbu (odsek 1) alebo, ako je to v tomto prípade, imperatívne ustanovenia lex fori (odsek 2).

30.

Čo sa týka imperatívnych noriem lex fori, poznamenávam, že hoci z článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru z funkčného hľadiska vyplýva, že imperatívne normy lex fori musia byť uprednostnené pred akýmkoľvek iným ustanovením ( 11 ), neposkytuje žiadnu koncepčnú definíciu toho, čo treba chápať pod pojmom imperatívne normy. Toto ustanovenie sa obmedzuje na to, že bez ďalších podmienok uvádza, že nemožno obmedziť uplatnenie ustanovení lex fori, ktoré „sa… musia uplatniť bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu“. Giulianova a Lagardeova dôvodová správa v tomto ohľade neposkytuje oveľa viac poznatkov. ( 12 )

31.

Podľa môjho názoru z týchto niekoľkých informácií vyplýva, že v súlade so všeobecne uznávanými zásadami medzinárodného práva súkromného majú vnútroštátne orgány širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní, v akých oblastiach a z akých dôvodov treba ustanoveniu lex fori prisúdiť imperatívnu povahu, čím možno odôvodniť vylúčenie relevantných ustanovení právneho poriadku zvoleného stranami. Článok 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru v zásade vylučuje akúkoľvek právomoc súdu preskúmať vhodnosť uplatnenia imperatívnych noriem lex fori vtedy, keď zmluva, ktorú má preskúmať, hoci sa spravuje iným právnym poriadkom, spadá do rozsahu pôsobnosti, ktorý imperatívne normy samy určili. ( 13 )

32.

Tento záver nie je spochybnený definíciou imperatívnych noriem, ktorú Súdny dvor uviedol vo veci Arblade a i. ( 14 ) alebo vo veci Komisia/Luxembursko ( 15 ), teda definíciou, ktorá bola z veľkej časti prevzatá do článku 9 nariadenia Rím I s názvom „Imperatívne normy“, ( 16 ) pričom bolo uvedené, že tento článok 9 v podstate zodpovedá článku 7 Rímskeho dohovoru.

33.

Pripomínam, že vo veci Arblade a i. Súdny dvor rozhodol, že výraz imperatívne normy (lois de police et de sûreté) treba chápať ako týkajúce sa „vnútroštátnych ustanovení, ktorých dodržiavanie sa považuje za natoľko rozhodujúce na zachovanie politickej, sociálnej alebo hospodárskej organizácie dotknutého členského štátu, že ich dodržiavanie je uložené všetkým osobám nachádzajúcim sa na území tohto členského štátu alebo pre každý právny vzťah lokalizovaný v tomto členskom štáte“ ( 17 ). V tom istom zmysle poznamenávam, že vo veci Komisia/Luxembursko bol v rámci preskúmavania výhrady verejného poriadku ako výnimky zo základnej zásady slobodného poskytovania služieb prevzatý pojem imperatívne normy, zavedený v už citovanej veci Arblade a i. ( 18 )

34.

Za predpokladu, že Súdny dvor mal v úmysle citovanými rozsudkami zaviesť samostatný európsky pojem imperatívne normy, čo sa mi napriek výhradám, ktoré v tomto ohľade možno vzniesť, ( 19 ) zdá potvrdené neskoršou definíciou imperatívnych noriem v nariadení Rím I, pravdou zostáva, že kvalifikácia daného vnútroštátneho ustanovenia ako imperatívnej normy sa musí uskutočniť z prípadu na prípad v závislosti od dôvodov verejného záujmu, ktoré motivovali jej prijatie.

35.

Podľa môjho názoru sa treba v značnom rozsahu podrobiť želaniu vnútroštátneho zákonodarcu priznať imperatívnu povahu určitým vnútroštátnym ustanoveniam: ide o pravidlá vydané štátom s vyjadreným či nevyjadreným cieľom ochrany záujmov, ktoré považuje za zásadné. Inak povedané, členské štáty majú naďalej právo konkrétne určiť, kedy sú dotknuté verejné záujmy chápané v širokom zmysle ( 20 ), odôvodňujúc tak zaistenie imperatívnej povahy určitým normám. Vnútroštátny súd bude musieť na účely kvalifikácie vnútroštátneho ustanovenia ako imperatívnej normy zohľadniť tak znenie, ako aj všeobecnú štruktúru aktu, ktorého je súčasťou. ( 21 )

36.

Vzhľadom na povinnosti, ktoré sú členským štátom uložené na základe zásady prednosti práva Únie, však možnosť vnútroštátnych orgánov vylúčiť lex contractus v prospech lex fori v súlade s článkom 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru nie je neobmedzená.

37.

Zdá sa mi totiž nevyhnutné pripomenúť, že dovolávanie sa imperatívnych noriem lex fori na základe článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru nemôže mať za následok zbavenie členských štátov ich povinnosti dbať na dodržiavanie ustanovení Zmluvy, inak by nebola rešpektovaná prednosť a jednotné uplatňovanie práva Únie. ( 22 ) Tieto pravidlá najmä nesmú viesť k tomu, aby predstavovali neodôvodnenú prekážku výkonu práv a slobôd vyplývajúcich zo Zmlúv.

38.

Ako som uviedol v predchádzajúcej časti, s výhradou dodržania zásady prednosti práva Únie majú vnútroštátne orgány širokú mieru voľnej úvahy na určenie, z akých dôvodov a v akých oblastiach si želajú priznať určitým pravidlám imperatívny charakter, čím je v súlade s článkom 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru odôvodnené, že súd prejednávajúci žalobu ich môže uplatniť bez ohľadu na to, aký právny poriadok by sa mal na zmluvu uplatniť.

39.

Napriek tomu vzniká otázka, či harmonizácia právnych úprav vykonaná na základe smernice Únie môže mať vplyv na účinnosť imperatívnych noriem lex fori vo vzťahu k právnym poriadkom iných členských štátov vtedy, keď ide, ako v tomto prípade, o vnútroštátne právne úpravy prijaté s cieľom prebratia uvedenej smernice.

40.

Domnievam sa, že odpoveď, ktorú na túto otázku treba dať, nemusí byť nevyhnutne len jedna, a to podľa toho, či je harmonizácia minimálna alebo úplná.

41.

Za predpokladu, že koordinácia vnútroštátnych právnych úprav vyplývajúca zo smernice zavádza minimálnu ochranu, členské štáty môžu v tejto oblasti udržiavať alebo prijať prísnejšie ustanovenia. ( 23 ) Vnútroštátne orgány teda vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktoré im je ponechaná, môžu rozšíriť tak rozsah pôsobnosti, ako aj úroveň ochrany zavedené uvedenou smernicou s cieľom brániť záujmy, ktoré považujú za zásadné. V takej konfigurácii môžu pretrvávať značné rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi úpravami prijatými s cieľom prebrať smernicu Únie. Podľa môjho názoru nemožno vylúčiť priznanie imperatívnej povahy vnútroštátnym ustanoveniam rozširujúcim tak rozsah, ako aj úroveň minimálnej ochrany zavedenej smernicou, ani to, že by mohli na základe článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru nahradiť ustanovenia právneho poriadku zvoleného účastníkmi, dokonca aj vtedy, ak by tento právny poriadok bol právnym poriadkom členského štátu, ktorý správne prebral smernicu. Pripomínam totiž, že Rímsky dohovor ponecháva a priori a, samozrejme, s výhradou dodržania prednosti práva Únie členským štátom širokú mieru voľnej úvahy na určenie ustanovení svojho práva, ktoré majú byť kvalifikované ako imperatívne.

42.

Naopak v prípade, ak smernica uskutočňuje úplnú harmonizáciu vnútroštátnych právnych úprav, musí viesť k prijatiu vnútroštátnych právnych úprav zakotvujúcich tak rozsah, ako aj úroveň ochrany, ak už nie rovnaké, v každom prípade aspoň rovnocenné. Z povahy takejto harmonizácie vyplýva, že situácie, o ktorých má súd rozhodovať, musia byť posúdené výlučne z hľadiska kritérií zavedených normotvorcom Únie. ( 24 ) V takej konfigurácii by teda malo byť vylúčené pripustiť, aby imperatívne normy členského štátu mohli na základe článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru vylúčiť ustanovenia právneho poriadku iného členského štátu.

43.

Okrem toho z hľadiska uznávaných zásad medzinárodného práva súkromného možno predpokladať, že ochranná funkcia imperatívnych noriem je v konečnom dôsledku splnená úplnou harmonizáciou vyplývajúcou zo smernice Únie. Ako som totiž uviedol vyššie, možnosť príslušných orgánov uplatniť ustanovenia lex fori na základe článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru, vykladaného najmä s prihliadnutím na už citovanú vec Arblade a i. a definíciu prevzatú do článku 9 ods. 1 nariadenia Rím I, je do značnej miery podmienená vôľou vnútroštátneho zákonodarcu chrániť záujmy, ktoré považuje za dôležité. Za predpokladu, že vnútroštátne právne úpravy preberajú smernicu úplnou harmonizáciou, sú tak záujmy, ktorých ochrana je sledovaná, určitým spôsobom pokryté harmonizáciou právnych úprav, ktorá z nej vyplýva. Lex contractus by teda v takej situácii v zásade nemal byť vylúčený v prospech lex fori.

44.

Ako vysvetlím ďalej, smernica 86/653 uskutočňuje minimálnu harmonizáciu ( 25 ) vnútroštátnych právnych úprav členských štátov, ktorá z rozsahu svojej pôsobnosti najmä nezávislých obchodných zástupcov pôsobiacich v oblasti poskytovania služieb a poskytuje zástupcom iba minimálnu ochranu v prípade ukončenia platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení [časť a)]. Z toho vyplýva, že za predpokladu, že vnútroštátne ustanovenia prijaté členským štátom lex fori s cieľom prebratia uvedenej smernice idú nad rámec rozsahu vecnej pôsobnosti a minimálnej ochrany predpokladaných uvedenou smernicou – čo je situácia, ktorá, ako sa zdá, zodpovedá situácii v spore vo veci samej –, je možné, aby boli tieto ustanovenia uplatnené namiesto právneho poriadku iného členského štátu zvoleného zmluvnými stranami [časť b)].

45.

Tak z uznesenia vnútroštátneho súdu, ako aj z pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že zmluva o obchodnom zastúpení, o ktorú ide v spore vo veci samej, je zmluvou uzatvorenou medzi Unamar a NMB, ktorá sa týkala prevádzkovania námornej dopravy kontajnermi patriacimi spoločnosti NMB, teda s cieľom poskytovania služieb. Okrem toho z uznesenia vnútroštátneho súdu vyplýva, že spor vo veci samej bol vyvolaný vypovedaním zmluvy o obchodnom zastúpení viažucej obe spoločnosti a následnou žalobou podanou spoločnosťou Unamar s cieľom získať náhradu škody upravenú zákonom z roku 1995.

46.

Čo sa týka po prvé rozsahu činností, na ktoré sa uplatňuje ochrana poskytovaná obchodným zástupcom na základe smernice 86/653, poznamenávam, že belgická vláda bez toho, aby formálne spochybnila uplatniteľnosť uvedenej smernice na tento prípad, ktorý sa týka situácie zmluvy o obchodnom zastúpení s cieľom využívať službu námornej dopravy, uviedla, že zákon z roku 1995 má širší rozsah pôsobnosti ako smernica 86/653, keďže smernica sa podľa svojho článku 1 ods. 2 vzťahuje len na činnosti sprostredkovania predaja alebo kúpy tovaru.

47.

V tom istom zmysle Komisia uviedla, že belgický zákonodarca sa rozhodol uplatniť režim ochrany nezávislých obchodných zástupcov upravený uvedenou smernicou nielen na nezávislých sprostredkovateľov poverených „predaj[om] alebo nákup[om] tovaru“ (článok 1 ods. 2 smernice 86/653), ale aj na nezávislých obchodných zástupcov poverených dojednávaním obchodov a prípadne ich uzatváraním (článok 1 zákona z roku 1995), čo môže zahŕňať poskytovanie služieb. Komisia uvádza, že bulharská právna úprava sa pritom s najväčšou pravdepodobnosťou neuplatňuje na poskytovanie služieb. Domnieva sa však, že uznesenie o prejudiciálnej otázke neumožňuje vyvodiť konečný záver týkajúci sa povahy zmluvy, o ktorú ide v tomto prípade, a vychádza z predpokladu, že sa týka hlavne dojednávania predaja a kúpy tovaru.

48.

Osobne sa domnievam, že zákon z roku 1995 prekračuje jednoduchý rámec prebratia smernice 86/653. Z komparatívneho preskúmania ich ustanovení podľa môjho názoru jasne vyplýva, že belgický zákonodarca zamýšľal rozšíriť ochranu priznanú touto smernicou na všetkých nezávislých obchodných zástupcov, vrátane tých, ktorí sa zúčastňujú na činnostiach súvisiacich so službami. ( 26 ) Tento zámer rozšíriť rozsah vecnej pôsobnosti ochrany priznanej smernicou 86/653 je vysvetlený pravdepodobne skutočnosťou, že belgický zákonodarca si želal nad rámec prebratia uvedenej smernice vypracovať pomerne úplnú právnu úpravu postavenia nezávislého obchodného zástupcu, pričom sa inšpiroval najmä dohovorom štátov Beneluxu, ako aj pravidlami uplatniteľnými dovtedy na obchodného zástupcu v pracovnom pomere. ( 27 )

49.

Podľa môjho názoru niet žiadnych pochýb o tom, že smernicu 86/653 treba vykladať v tom zmysle, že rozsah jej pôsobnosti nezahŕňa sprostredkovateľov poverených dojednávaním zmlúv o službách. Ako už Súdny dvor rozhodol, článok 1 ods. 2 smernice 86/653 jasne vymedzuje pojem obchodný zástupca a obmedzuje ho na jasne definované situácie. ( 28 ) Toto ustanovenie totiž priznáva postavenie obchodného zástupcu tomu, kto má ako nezávislý sprostredkovateľ trvalé oprávnenie dojednávať predaj alebo nákup tovaru v mene a na účet inej osoby alebo dojednať a uzatvoriť takéto právne úkony na účet a v mene zastúpeného. Uvedená smernica sa teda netýka nezávislých sprostredkovateľov oprávnených dojednávať zmluvy o službách. Okrem toho, ako už Súdny dvor uviedol ( 29 ), poznamenávam, že odkazy na „tovar“, ktorého sa týkajú zmluvy o obchodnom zastúpení, sa nachádzajú aj v článku 4 ods. 2 písm. a), článku 6 ods. 1 a článku 20 ods. 2 písm. b) smernice 86/653.

50.

Tento výklad vyplývajúci zo znenia smernice 86/653 je potvrdený preskúmaním jej prípravných prác. Prvý návrh smernice Komisie v tejto oblasti ( 30 ) totiž pokrýval všetky „obchodné činnosti“, konkrétne tovary a služby (pozri článok 2, článok 7 ods. 1 a 2, článok 8 a článok 10 ods. 2 tohto návrhu). Z porovnania uvedeného návrhu smernice a textu smernice 86/653, ako ho napokon prijala Rada, jasne vyplýva, že sa vykonali zásadné úpravy spočívajúce v obmedzení činností dotknutých zástupcov na predaj alebo kúpu tovaru s vypustením najmä všetkých odkazov na služby. ( 31 )

51.

Rozšírenie rozsahu pôsobnosti smernice 86/653 vnútroštátnou právnou úpravou, v prejednávanej veci zákonom z roku 1995, na obchodných zástupcov pôsobiacich v oblasti poskytovania služieb má podľa môjho názoru závažný následok. Keďže vnútroštátne ustanovenie rozširuje rozsah pôsobnosti smernice na oblasť služieb, nemožno ho už považovať len za opatrenie na prebratie smernice, ale stáva sa čisto vnútroštátnym pravidlom. ( 32 ) Vnútroštátnu právnu úpravu možno chápať ako opatrenie na prebratie smernice výlučne v rozsahu, v akom sa rozsah pôsobnosti smernice stretá s rozsahom pôsobnosti vnútroštátnej právnej úpravy.

52.

Po druhé, pokiaľ ide o úroveň ochrany poskytnutej obchodnému zástupcovi v prípade ukončenia platnosti zmluvy, ktorá ho viaže so zastúpeným, článok 17 smernice 86/653 predovšetkým zaväzuje členské štáty zaviesť mechanizmus odškodnenia obchodného zástupcu po ukončení platnosti zmluvy. Toto ustanovenie ponúka členským štátom voľbu medzi systémom odškodnenia za zákazníkov a systémom náhrady ujmy. Cieľom tohto mechanizmu je len zaručiť, aby mal obchodný zástupca prospech z určitej minimálnej sumy náhrady škody, a nebráni členským štátom v možnosti zaviesť vo svojich právnych úpravách dodatočné odškodnenia. Hoci Belgické kráľovstvo, tak ako väčšina členských štátov ( 33 ), pri preberaní smernice 86/653 uprednostnilo systém odškodnenia za zákazníkov opísaný v článkoch 20 až 23 zákona z roku 1995 pojmom „odstupné“ (l’indemnité d’éviction), článok 21 tohto zákona nevylučuje, aby obchodný zástupca mohol za určitých podmienok získať náhradu škody, pokiaľ náhrada škody nepokrýva celý rozsah spôsobenej ujmy.

53.

Pokiaľ ide o lex fori, ktorý – ako to zrejme je v prípade sporu vo veci samej – rozširuje nielen rozsah pôsobnosti, ale aj úroveň ochrany poskytovanej obchodnému zástupcovi na základe smernice 86/653, zastávam názor, že ho súd v zásade bude môcť na základe článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru uplatniť namiesto cudzieho právneho poriadku zvoleného účastníkmi zmluvy.

54.

Hoci v konečnom dôsledku prináleží iba súdu prejednávajúcemu spor určiť ustanovenia vlastného práva, ktorým treba priznať povahu imperatívnych noriem vzhľadom na štruktúru a znenie aktu, ktorého sú súčasťou, domnievam sa, že podmienky použitia imperatívnych noriem lex fori sú za takých okolností, o aké ide v spore vo veci samej, splnené.

55.

V prvom rade, pokiaľ ide o posúdenie imperatívnej povahy právneho pravidla, pripomínam, že toto posúdenie musí byť vykonané v závislosti od znenia pravidla a všeobecnej štruktúry aktu, ktorého je súčasťou. ( 34 ) Súd teda môže uznať imperatívnu povahu ustanovenia, opierajúc sa o vôľu zákonodarcu ( 35 ), ako aj o obsah predmetného textu ( 36 ).

56.

Ako vyplýva z článku 27 zákona z roku 1995, belgický zákonodarca nad rámec prebratia ustanovení smernice 86/653, ktorým, pripomínam, Súdny dvor priznal povahu imperatívnych noriem ( 37 ), výslovne uviedol, že «s výnimkou uplatňovania medzinárodných dohôd, ktorých zmluvnou stranou je Belgicko, podlieha každá činnosť obchodného zástupcu s hlavnou prevádzkarňou na území Belgicka belgickému právu a patrí do právomoci belgických súdov“. Všetky ustanovenia zákona z roku 1995 možno okrem toho chápať ako prejav vôle belgického zákonodarcu chrániť dôležitý záujem.

57.

V druhom rade v takom prípade, o aký ide v spore vo veci samej, v ktorom lex fori rozširuje rozsah pôsobnosti a úroveň ochrany nezávislých obchodných zástupcov upravené smernicou 86/653, sa mi zdá ťažké identifikovať obmedzenie alebo prekážku výkonu práv a slobôd vyplývajúcich zo zmlúv, ktoré by mali takú povahu, aby predstavovali porušenie povinnosti členských štátov dodržiavať ustanovenia Zmluvy. Pokiaľ ide najmä o náhradu škody upravenú pre prípad ukončenia platnosti zmluvy o obchodnom zastúpení, pripomínam, že Súdny dvor pri zdôraznení skutočnosti, že režim zavedený článkom 17 smernice 86/653 má povahu imperatívnej normy, uviedol, že tento režim zaviedol iba minimálnu úroveň ochrany. Hoci teda vnútroštátne právne úpravy nemôžu zaviesť pravidlá vedúce k tomu, aby bola obchodným zástupcom priznaná nižšia náhrada škody, než je upravená týmto článkom, nemalo by sa im zakazovať stanoviť vyššiu úroveň náhrady škody. ( 38 ) Vnútroštátny súd teda v zásade môže uplatniť imperatívne normy lex fori namiesto ustanovení právneho poriadku iného členského štátu určeného účastníkmi zmluvy.

58.

Z týchto úvah podľa môjho názoru vyplýva, že za predpokladu, že sa členské štáty rozhodli vypracovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorej rozsah vecnej pôsobnosti a úroveň ochrany sú rozsiahlejšie než tie, ktoré sú upravené smernicou 86/653, ako je to zrejme vo veci samej, je možné v súlade s článkom 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru uplatniť imperatívne normy lex fori namiesto cudzieho práva.

59.

Zdá sa mi, že tento záver je navyše v súlade s riešením prijatým v už citovanej veci Ingmar. V tomto ohľade treba poznamenať, že uvedená vec sa týkala sporu, v ktorom sa účastníci výslovne rozhodli podrobiť medzi nimi uzatvorenú zmluvu o obchodnom zastúpení právnemu poriadku tretieho štátu namiesto vnútroštátneho práva, ktoré prebralo smernicu 86/653. ( 39 ) V takom kontexte bolo odchýlenie sa od zásady autonómie, ktorá by v zásade mala platiť v zmluvných vzťahoch, odôvodnené potrebou podrobiť zmluvu ustanoveniam chrániacim obchodného zástupcu vyplývajúcim z uvedenej smernice. Súdny dvor totiž pripomenul, že je nevyhnutné „pre právny poriadok Spoločenstva, aby zastúpený usadený v treťom štáte, ktorého obchodný zástupca vykonáva svoju činnosť v Spoločenstve, nemohol týmto ustanoveniam uniknúť jednoduchým použitím klauzuly voľby práva. Funkcia, ktorú plnia predmetné ustanovenia, totiž vyžaduje, aby boli uplatnené vtedy, keď situácia úzko súvisí so Spoločenstvom, najmä vtedy, keď obchodný zástupca vykonáva svoju činnosť na území členského štátu, a to bez ohľadu na právny poriadok, ktorému mali zmluvné strany v úmysle podriadiť zmluvu“ ( 40 ).

60.

Hoci sa skutkové okolnosti uvedeného sporu, ako to uviedla Komisia a NMB vo svojich pripomienkach, spájajú s veľmi odlišnou situáciou v tom zmysle, že sa týkali situácie, v ktorej si účastníci zmluvy o obchodnom zastúpení zvolili právo tretieho štátu, v ktorom sa z podstaty veci neuplatnil režim ochrany obchodného zástupcu vyplývajúci zo smernice 86/653, zostáva pravdou, že položená otázka vznikla zo značného rozdielu v podmienkach, ktoré musí splniť právne pravidlo, aby bolo kvalifikované ako imperatívna norma v zmysle medzinárodného práva súkromného. ( 41 ) Pri jej zodpovedaní vychádzal Súdny dvor v rámci preskúmania účelu a znenia predmetného aktu z konštatovania, že relevantné ustanovenia sa javili ako nevyhnutné na uskutočnenie cieľov zmluvy ( 42 ), ale aj zo skutočnosti, že sledovali cieľ ochrany obchodného zástupcu ( 43 ). Z toho možno analogicky vyvodiť, že na to, aby bolo ustanovenie kvalifikované ako imperatívne, možno zohľadniť ochranný účel daného pravidla nielen vo vzťahu k čisto verejným záujmom, ale aj k potrebe zohľadniť osobitnú situáciu skupiny osôb.

61.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálnu otázku Hof van Cassatie odpovedal takto:

Článok 3 a článok 7 ods. 2 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 v spojení so smernicou Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov sa majú vykladať v tom zmysle, že umožňujú uplatniť na zmluvu imperatívne normy lex fori, ktoré poskytujú obchodnému zástupcovi rozsiahlejšiu ochranu, než je ochrana vyžadovaná touto smernicou, z dôvodu osobitného záujmu, ktorý členský štát pripisuje týmto ustanoveniam, a to aj v prípade, že právny poriadok uplatniteľný na zmluvu je právnym poriadkom iného členského štátu Európskej únie, v ktorom bola zavedená uvedená minimálna ochrana vyplývajúca z uvedenej smernice.