1.

Vnútroštátny súd sa v tomto konaní pýta, či článkom 28 ES až 30 ES odporuje ustanovenie belgického zákona zo 14. júla 1991 o obchodných praktikách a o informovaní a ochrane spotrebiteľa (ďalej len „belgický zákon o ochrane spotrebiteľa“), podľa ktorého predávajúci pri kúpnych zmluvách uzatvorených na diaľku nemôže pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmich pracovných dní od spotrebiteľa požadovať zálohu alebo zaplatenie. V rámci tohto skúmania je potrebné tiež objasniť, či uvedeným článkom Zmluvy odporuje špecifický výklad sporného ustanovenia belgického zákona o ochrane spotrebiteľov uskutočnený belgickými úradmi, podľa ktorého predávajúci pri kúpnych zmluvách uzatvorených na diaľku nemôže od spotrebiteľa požadovať číslo jeho kreditnej karty, a to ani ak sa zaviaže, že ho nepoužije na zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy. Prejednávaná vec následne nastoľuje dôležité otázky predaja cez internet a s tým spojené otázky platieb kreditnou kartou, ktoré uľahčujú a podporujú predaj cez internet.

2.

Zo všeobecného hľadiska prejednávaná vec názorne ukazuje, že vývoju kúpnej zmluvy sa musia prispôsobiť aj spôsoby a podmienky platenia kúpnej ceny. Podľa rímskeho práva napríklad k splneniu kúpnej zmluvy došlo vtedy, ak predávajúci odovzdal tovar kupujúcemu, ktorý mu súčasne zaplatil kúpnu cenu ( 2 ); obidve povinnosti museli byť teda splnené súčasne. S ďalším vývojom kúpnej zmluvy sa značne zmenili spôsoby a podmienky platenia, pričom sa tieto zmeny ešte viac zvýraznili s rozvojom nových technológií. Rozvoju technológií, umožňujúcich obchodný styk a obchod cez internet, je preto potrebné prispôsobiť aj spôsoby platieb, ktoré musia byť zamerané na bezpečnosť, jednoduchosť, a pokiaľ je to možné aj na ochranu všetkých dotknutých účastníkov. V rámci skúmania prejednávanej veci je preto potrebné rátať s tým, že obchodný styk a obchod cez internet a s tým spojené platby kreditnou kartou budú v budúcnosti ešte viac rozšírené ako je tomu v súčasnosti.

3.

V rámci skúmania na základe článku 29 ES ide v prejednávanej veci o dôležitú otázku definície pojmu opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu, medzi ktoré podľa platnej judikatúry patria iba také opatrenia členských štátov, ktoré špecificky obmedzujú vývoz ako aj právne alebo fakticky rozdielne zaobchádzajú s vnútroštátnym obchodom a vývozmi, čím zabezpečujú výhody vnútroštátnemu obchodu.

4.

Odôvodnenie č. 14 smernice 97/7/ES Európskeho Parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku (ďalej len „smernica 97/7“) znie:

„Keďže spotrebiteľ nemá možnosť skutočne vidieť výrobok alebo uistiť sa o podstate poskytovanej služby pred uzavretím zmluvy; keďže by malo byť vytvorené ustanovenie, pokiaľ nie je v tejto smernici stanovené inak, týkajúce sa práva na odstúpenie od zmluvy; …“

5.

Článok 6 smernice 97/7 stanovuje:

„1.   Pri akejkoľvek zmluve na diaľku má spotrebiteľ k dispozícii obdobie najmenej siedmich pracovných dní, počas ktorých môže odstúpiť od zmluvy bez penalizácie a bez udania dôvodu. Jediné náklady, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru.

Obdobie na uplatnenie tohto práva začína:

…

2.   V prípade, ak je právo na odstúpenie od zmluvy uplatnené spotrebiteľom v súlade s týmto článkom, je dodávateľ povinný nahradiť čiastky zaplatené spotrebiteľom bez toho, aby spotrebiteľovi vznikli akékoľvek výdavky. Jediné výdavky, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru. Takáto náhrada musí byť vykonaná bez zbytočného odkladu, maximálne však do tridsiatich dní.

3.   Pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak, spotrebiteľ nemôže uplatniť právo na odstúpenie od zmluvy stanovené v odstavci 1, ak ide o:

…

…“

6.

Článok 8 smernice 97/7 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia existenciu primeraných opatrení, ktoré spotrebiteľovi umožnia:

7.

Článok 14 smernice 97/7 stanovuje:

„Členské štáty môžu zaviesť alebo udržiavať, v oblasti upravenej touto smernicou, striktnejšie ustanovenia v súlade so zmluvou na zabezpečenie vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa. Takéto ustanovenia budú vo všeobecnom záujme obsahovať, kde je to primerané, zákaz obchodovania s niektorými druhmi tovaru alebo služieb, najmä liečivých výrobkov, v rámci svojho územia prostredníctvom zmlúv na diaľku, s primeraným zreteľom na zmluvu.“

8.

Článok 5 („Určité spotrebiteľské zmluvy“) Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 (ďalej len „Rímsky dohovor“), stanovuje:

„1.   Tento článok sa uplatní na zmluvy, ktorých predmetom je dodávka tovaru alebo poskytnutie služieb osobe („spotrebiteľ“), na účel, ktorý nemožno považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, ako aj na zmluvu o poskytnutí úveru na tento účel.

2.   Bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu účastníci zmluvy svojou voľbou práva zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy štátu jeho obvyklého pobytu:

3.   Bez ohľadu na ustanovenia článku 4 sa pri absencii voľby rozhodného práva podľa článku 3 zmluvy uzavreté za okolností uvedených v odseku 2 tohto článku spravujú právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa.“

9.

V Belgicku je právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmlúv uzatvorených na diaľku upravené v článku 80 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa.

10.

Článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa stanovuje:

„Bez toho, aby bolo dotknutý článok 45 ods. 1 zákona z 12. júna 1991 o spotrebiteľskom úvere, pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmich pracovných dní, ktorá je uvedená v odseku 1, sa od spotrebiteľa nesmie požadovať záloha alebo zaplatenie.

Ak dôjde k uplatneniu práva na odstúpenie od zmluvy uvedeného v odsekoch 1 a 2, musí predávajúci bezodplatne vrátiť platby, ktoré uskutočnil spotrebiteľ. K vráteniu musí dôjsť najneskôr do 30 dní od odstúpenia od zmluvy.

…“

11.

Spoločnosť Santurel Inter BVBA (ďalej len „Santurel“), ktorej konateľom je L. Gybrechts, je podnikom špecializovaným na veľkoobchodný a maloobchodný predaj potravinových doplnkov. Predaj sa uskutočňuje prevažne prostredníctvom internetu na webovej stránke tohto podniku a objednané výrobky sú odosielané poštou.

12.

V nadväznosti na oznámenie francúzskeho kupujúceho začala Belgisch Bestuur Eonomische Inspectie (belgická správa hospodárskej inšpekcie) vyšetrovanie, na základe ktorého boli podnik Santurel a L. Gysbrechts obžalovaní za porušenie ustanovení belgického zákona o ochrane spotrebiteľa týkajúcich sa predaja na diaľku. Porušenia zahrňovali okrem iného porušenie zákazu požadovať od spotrebiteľa zálohu alebo zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní podľa článku 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľov. Presnejšie povedané išlo o nerešpektovanie výkladu tohto ustanovenia uskutočneného belgickými orgánmi, podľa ktorého je zakázané pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní požadovať od spotrebiteľa číslo kreditnej karty.

13.

Prvostupňový súd v Dendermonde v trestnom konaní každého z obžalovaných odsúdil na peňažný trest vo výške 1250 eur. Účastníci konania podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Hof van Beroep te Gent, ktorý Súdnemu dvoru položil prejuduciálnu otázku týkajúcu sa zlučiteľnosti uvedeného belgického predpisu s právom Spoločenstva.

14.

Vnútroštátny súd konštatuje, že zákaz podľa článku 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa v sebe skrýva nebezpečenstvo, že pre predávajúceho bude obtiažne vymôcť si platby za tovary dodané zákazníkom v iných členských štátoch, predovšetkým v prípade nízkych predajných cien potravinových doplnkov. Vnútroštátny súd sa stotožňuje s názorom obžalovaných, že uvedený zákaz predstavuje neprípustné obmedzenie voľného pohybu tovaru.

15.

Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodnutím z 20. marca 2007 konanie prerušil a Súdnemu dvoru položil nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Predstavuje belgický zákon zo 14. júla 1991 o obchodných praktikách a o informovaní a ochrane spotrebiteľa opatrenie s rovnakým účinkom zakázané článkami 28 ES až 30 ES v rozsahu, v akom tento vnútroštátny zákon stanovuje v článku 80 ods. 3 zákaz požadovať od spotrebiteľa počas kogentne stanovenej lehoty na odstúpenie od zmluvy zálohu alebo zaplatenie, čo vedie k tomu, že skutočný účinok zákona zo 14. júla 1991 o obchodných praktikách a o informovaní a ochrane spotrebiteľa nie je rovnaký pri predaji tovarov vo vlastnej krajine a pri obchode uskutočňovanom so štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, čím dochádza ku skutočnému obmedzeniu voľného pohybu tovaru, ktorý je chránený článkom 23 ES?“

16.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárii Súdneho dvora 19. apríla 2007. Santurel, belgická vláda a Komisia predložili v rámci písomnej časti konania svoje pripomienky. Na pojednávaní konanom 20. mája 2008 podali belgická vláda a Komisia svoje ústne vyjadrenia a odpovedali na otázky Súdneho dvora.

17.

Santurel sa domnieva, že článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa sa má vykladať tak, že pri predaji na diaľku môže predávajúci od kupujúceho požadovať číslo kreditnej karty, ak sa pritom zaviaže, že toto číslo nepoužije na zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy. Santurel tvrdí, že výklad, podľa ktorého je pri predaji na diaľku zakázané požadovať číslo kreditnej karty, je v rozpore s článkami 28 ES a 30 ES. Santurel sa v tejto súvislosti odvoláva na rozsudok Dassonville ( 3 ), ako aj na rozsudok Keck a Mithouard ( 4 ) a uvádza, že skutočnosť, že predávajúci v zmysle výkladu belgického zákona o ochrane spotrebiteľa nesmie od spotrebiteľa požadovať číslo kreditnej karty, má na vývoz iné faktické účinky ako na predaj v Belgicku. Tento výklad belgického zákona predstavuje skutočné obmedzenie voľného pohybu tovaru a teda je opatrením s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie, ktoré Zmluva o ES zakazuje.

18.

Belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa je v súlade so Zmluvou, keďže ide o opatrenie na posilnenie ochrany spotrebiteľa v zmysle článku 14 smernice 97/7. Belgická vláda však priznáva, že toto ustanovenie skrýva určité nebezpečenstvo, že belgický predávajúci neobdrží platbu za tovary odoslané do zahraničia. To však nie je v rozpore s právom Spoločenstva. Ak by aj Súdny dvor konštatoval, že dotknuté belgické ustanovenie je opatrením s rovnakým účinkom v zmysle článku 28 ES, je toto opatrenie odôvodnené ochranou spotrebiteľa. Toto opatrenie má spotrebiteľom zabezpečiť možnosť účinne si uplatniť právo na odstúpenie od zmluvy. Dotknuté ustanovenie je vo vzťahu k sledovanému cieľu ochrany spotrebiteľa primerané.

19.

Na pojednávaní belgická vláda okrem toho uviedla, že v Belgicku práve prebieha proces prijatia kráľovského nariadenia týkajúceho sa systému platieb pri predajoch na diaľku, ktorý spotrebiteľovi poskytuje ochranu, avšak zároveň chráni aj predávajúceho. V rámci tohto systému platieb spotrebiteľ zaplatí kúpnu cenu na konto nezávislej tretej osoby a po uplynutí lehoty na odstúpenie od zmluvy bude kúpna cena prevedená predávajúcemu. Belgická vláda dodáva, že predávajúci pri predaji na diaľku nesmie obmedziť oprávnenie spotrebiteľa vybrať si medzi viacerými spôsobmi platieb.

20.

O účinku článku 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa na dovozy Komisia uvádza, že toto ustanovenie môže mať účinok aj na kúpne zmluvy, ktoré uzatvárajú predávajúci z iných členských štátov s kupujúcimi z Belgicka, keďže článok 5 ods. 2 Rímskeho dohovoru umožňuje spotrebiteľom odvolávať sa na úroveň ochrany v Belgicku, pokiaľ je táto úroveň vyššia ako úroveň ochrany v členských štátoch predávajúcich. V rámci svojho skúmania Komisia vychádza z definície opatrení s rovnakým účinkom v rozsudku Dassonville ( 5 ) a následne skúma prípad so zreteľom na rozsudok Keck a Mithouard ( 6 ). V súvislosti s rozsudkom Keck a Mithouard zastáva názor, že belgické ustanovenie sa vzťahuje na všetkých obchodníkov a z právneho hľadiska sa rovnako dotýka tuzemských ako aj dovezených výrobkov. Skutočný účinok dotknutého belgického ustanovenia musí posúdiť vnútroštátny súd. Ak by sa zistilo, že skutočná ujma pre dovezené výrobky je väčšia, a že preto belgické ustanovenie predstavuje opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia, možno toto opatrenie odôvodniť ochranou spotrebiteľa, a je teda primerané.

21.

Pokiaľ ide o účinok na vývozy, Komisia sa domnieva, že článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa nie je opatrením s rovnakým účinkom v zmysle článku 29 ES. Hoci dotknuté ustanovenie má silnejší účinok na obchod s inými členskými štátmi ako na obchod v Belgicku, v prejednávanej veci nejde o opatrenie, ktoré by osobitne zamýšľalo alebo vyvolávalo obmedzenie vývozov v zmysle rozsudku Groenveld ( 7 ) a judikatúry nadväzujúcej na tento rozsudok. Komisia na pojednávaní Súdnemu dvoru navrhla, aby zmenil definíciu opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu a tieto opatrenia ako také definoval ako „opatrenia, ktoré majú za následok obmedzenie vývozu, a ktoré s obchodom vnútri členského štátu a s vývozom zaobchádzajú rozdielne“. Opierajúc sa o túto novú definíciu Komisia konštatuje, že dotknuté belgické ustanovenie je opatrením s rovnakým účinkom v zmysle článku 29 ES. Hoci toto opatrenie možno odôvodniť ochranou spotrebiteľa, nie je v súlade so zásadou proporcionality.

22.

Vnútroštátny súd sa v tejto veci pokúša zistiť, či článkom 28 ES, 29 ES a 30 ES odporuje ustanovenie belgického zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého sa v prípade kúpnych zmlúv uzatvorených na diaľku zakazuje požadovať od spotrebiteľa zálohu alebo zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmich pracovných dní stanovenej v smernici 97/7. Napriek tomu, že vnútroštátny súd svoju otázku formuloval tak, že chce vedieť, či článku 29 ES odporuje doslovné znenie belgického ustanovenia, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že sa snaží dozvedieť, či uvedený článok Zmluvy ES bráni v praxi uskutočňovanému výkladu ustanovenia belgického zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého predávajúci nesmie od spotrebiteľa požadovať číslo kreditnej karty, a to ani vtedy, ak sa zaviaže, že ho nepoužije na zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je Súdny dvor povinný poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky informácie na účely výkladu práva Spoločenstva, ktoré vnútroštátnemu súdu môžu byť užitočné pri rozhodovaní sporu, ktorý prejednáva, a to bez ohľadu na to, ako tento súd formuloval svoje otázky. ( 8 ) Súdny dvor pri skúmaní, či právu Spoločenstva odporuje vnútroštátny právny predpis, musí teda zohľadniť obsah vnútroštátneho právneho predpisu z hľadiska výkladu zo strany vnútroštátnych orgánov. ( 9 )

23.

Najprv treba zdôrazniť, že prijatím dotknutého ustanovenia Belgicko uplatnilo svoje právo podľa článku 14 smernice 97/7, podľa ktorého členské štáty môžu zaviesť alebo udržiavať, v oblasti upravenej touto smernicou, prísnejšie ustanovenia. Článok 14 smernice 97/7 však výslovne stanovuje, že tieto prísnejšie ustanovenia musia byť v súlade so Zmluvou ES. ( 10 ) V prejednávanej veci sa preto nastoľuje otázka, či belgické ustanovenie odporuje ustanoveniam Zmluvy o voľnom pohybe tovaru.

24.

Vo svojich návrhoch budem najprv skúmať prejudiciálnu otázku so zreteľom na článok 28 ES a neskôr so zreteľom na článok 29 ES. V rámci skúmania so zreteľom na článok 29 ES túto otázku preskúmam najprv na základe platnej judikatúry a následne objasním a posúdim prípadné dôvody zmeny tejto judikatúry a napokon, opierajúc sa o nové zmenené kritériá skúmania so zreteľom na článok 29 ES, navrhnem odpoveď na prejudiciálnu otázku.

25.

Vnútroštátny súd sa prostredníctvom svojej prejudiciálnej otázky v prvom rade pokúša dozvedieť, či článku 28 ES odporuje sporné ustanovenie belgického zákona o ochrane spotrebiteľa. Komisia v tejto súvislosti uvádza, že článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa môže v prípade, ak belgický kupujúci nadobudne tovar od predávajúceho z iného členského štátu, ovplyvniť dovoz tovaru do Belgicka. V tomto prípade sa totiž belgický spotrebiteľ môže odvolať na článok 5 ods. 2 Rímskeho dohovoru, na základe ktorého dosiahne, že pre zmluvu bude rozhodujúcim právo štátu, v ktorom má svoj obvyklý pobyt. Súhlasím s Komisiou v tom smere, že takýto problém môže v praxi nastať — aj po nadobudnutí účinnosti takzvaného nariadenia Rím I ( 11 ) —, avšak tieto tvrdenia Komisie nijako nesúvisia so skutkovým stavom vnútroštátneho konania.

26.

Skutkový stav vnútroštátneho konania sa totiž netýka dovozu tovarov do Belgicka, ale vývozu tovarov z Belgicka do cudziny. Článok 28 ES preto nie je relevantný vo vzťahu k okolnostiam vnútroštátneho konania. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom, ak požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá žiaden vzťah k realite alebo k predmetu sporu vo veci samej, alebo ak ide o problém hypotetickej povahy. ( 12 )

27.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že Súdny dvor nemusí odpovedať na prejudiciálnu otázku so zreteľom na článok 28 ES.

28.

V prejednávanej veci je potrebné objasniť, či článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa je opatrením s rovnakým ako množstevné obmedzenia vývozu. Ako už bolo povedané, v rámci tohto skúmania budem posudzovať tak zákaz požadovať pri kúpnych zmluvách uzatvorených na diaľku zálohu alebo zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy, ktorý vyplýva už zo znenia tohto ustanovenia, ako aj špecifický výklad tohto ustanovenia uskutočnený vnútroštátnymi orgánmi v súvislosti s kreditnými kartami, podľa ktorého predávajúci v žiadnom prípade nesmie od spotrebiteľa pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní požadovať číslo jeho kreditnej karty.

29.

Na rozdiel od samotných množstevných obmedzení, ktoré Súdny dvor jednotne definoval v rámci článkov 28 ES a 29 ES ( 13 ), opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu sú v judikatúre definované podstatne užšie ako opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu.

30.

V staršej judikatúre Súdny dvor vykladal opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu rovnako ako opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu. Vo veci Bouhelier ( 14 ), v ktorej Súdny dvor rozhodol v roku 1977, sú opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu definované ako opatrenia, ktoré „sú spôsobilé priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne narušiť obchod medzi členskými štátmi Spoločenstva“. ( 15 ) Touto definíciou Súdny dvor nadviazal na definíciu opatrení s rovnakým účinkom podľa článku 28 ES v rozsudku Dassonville ( 16 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že opatrením s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie dovozu je „každá obchodno-právna úprava členských štátov, ktorá môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne brániť obchodu v rámci Spoločenstva“. ( 17 )

31.

V roku 1979, dva roky po vydaní rozhodnutia vo veci Bouhelier, Súdny dvor v rozsudku vo veci Groenveld ( 18 ) zaviedol podstatne užšiu definíciu v rámci článku 29 ES a rozhodol, že článok 29 ES (pôvodne článok 34 Zmluvy ES) zahŕňa „opatrenia, ktoré sledujú alebo vyvolávajú špecifické obmedzenia vývozov, a teda vytvárajú rozdielne podmienky pre vnútorný obchod v členskom štáte a pre jeho zahraničný obchod, čim vnútroštátna výroba alebo vnútorný obchod dotknutého štátu sú osobitne zvýhodnené na úkor výroby alebo obchodu iných členských štátov“. ( 19 )

32.

V judikatúre z obdobia po vydaní rozsudku Groenveld Súdny dvor opakovane potvrdil túto definíciu (Groenveldove pravidlo). ( 20 ) Súdny dvor sa odchýlil od formulácie v rozsudku Groenveld iba v niektorých sporoch, v ktorých vypustil polovicu tretej časti Groenveldovho pravidla („na úkor výroby alebo obchodu iných členských štátov“). Ako príklady možno uviesť rozsudky Delhaize ( 21 ), Komisia/Belgicko ( 22 ) a Sydhavnens Sten & Grus ( 23 ). Bez ohľadu na to však podstatné časti Groenveldovho pravidla platia dodnes.

33.

Groenveldove pravidlo teda zahŕňa tri vzájomne spojené podmienky: Po prvé opatrenie musí sledovať alebo vyvolávať špecifické obmedzenia vývozov, po druhé musí stanovovať rozličné podmienky pre vnútorný obchod a zahraničný obchod členského štátu, a po tretie výroba alebo vnútorný obchod dotknutého štátu musia byť osobitne zvýhodnené na úkor výroby alebo obchodu iných členských štátov.

34.

Podľa môjho názoru v prejednávanej veci nie sú uvedené podmienky splnené.

35.

Dotknuté belgické ustanovenie a jeho výklad nesledujú a ani nevyvolávajú špecifické obmedzenia vývozov, keďže toto ustanovenie a jeho výklad sa netýkajú konkrétne vývozu, ale všeobecne zákazu požadovať platbu, ako aj nemožnosti požadovať pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy číslo kreditnej karty.

36.

Uvedené ustanovenie a jeho výklad ani nestanovujú žiadne právne alebo fakticky odlišné podmienky pre vnútorný a zahraničný obchod členského štátu. Z právneho hľadiska sa toto ustanovenie totiž v rovnakej miere a rovnakým spôsobom dotýka všetkých predávajúcich bez ohľadu na to, či tovary predávajú v Belgicku alebo v zahraničí. Aj z faktického hľadiska má toto ustanovenie a jeho výklad na predaj v Belgicku rovnaké účinky ako na predaj v zahraničí. Podľa môjho názoru sa teda nemožno stotožniť s tvrdením vnútroštátneho súdu, že toto opatrenie má z faktického hľadiska iné účinky na predaj tovarov vo vlastnej krajine ako na obchodné vzťahy so štátnymi príslušníkmi iného členského štátu.

37.

Vnútroštátny súd konštatuje, že vymáhanie súm od spotrebiteľov z iných členských štátov, ktorí nezaplatili za prijatý tovar, je obtiažnejšie a drahšie. Toto tvrdenie podľa môjho názoru nie je presvedčivé. Bez konkrétnych dôkazov totiž nemožno vychádzať z toho, že vymáhanie týchto súm je obtiažnejšie a drahšie už preto, že spotrebiteľ má svoj obvyklý pobyt v inom členskom štáte. To, že spotrebiteľ má svoj obvyklý pobyt v inom členskom štáte nemusí nevyhnutne znamenať, že predávajúci musí spotrebiteľa zakaždým zažalovať v štáte, v ktorom má spotrebiteľ svoj obvyklý pobyt. ( 24 )

38.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Spoločenstvo už prijalo v oblasti súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach s cezhraničnými prvkami početné opatrenia, ktoré prispievajú k riadnemu a účinnému fungovaniu vnútorného trhu. ( 25 ) Tieto opatrenia v súlade s článkom 65 ES zahŕňajú zlepšenie a zjednodušenie systému cezhraničného doručovania súdnych a mimosúdnych dokumentov, spoluprácu pri získavaní dôkazov, ako aj uznávanie a výkon súdnych a mimosúdnych rozhodnutí v občianskoprávnych a obchodných veciach; súčasne tieto opatrenia podporujú zlučiteľnosť pravidiel týkajúcich sa kolíznych noriem a odstraňujú prekážky riadneho fungovania občianskoprávneho konania. Vzhľadom na všetky tieto opatrenia Spoločenstva nemožno považovať za správne tvrdenie, že konanie, vedené predávajúcim z určitého členského štátu proti spotrebiteľovi z iného členského štátu, je pre predávajúceho ťažšie. Navyše treba zohľadniť, že v prípadoch, akým je prejednávaný prípad, v ktorých ide o drobné sumy, sa pre cezhraničné spory bude v budúcnosti uplatňovať nariadenie, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. ( 26 )

39.

Keďže belgické ustanovenie nesleduje ani nevyvoláva žiadne špecifické obmedzenia vývozov a nestanovuje rozličné podmienky pre vnútorný a zahraničný obchod členského štátu, nevedie teda k tomu, že vnútroštátna výroba alebo vnútorný obchod dotknutého členského štátu sú osobitne zvýhodnené na úkor výroby alebo obchodu iných členských štátov. Tretia podmienka Groenveldovho pravidla teda nie je splnená.

40.

Preto možno konštatovať, že ustanovenie, akým je článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa a jeho výklad, podľa ktorého predávajúci nesmie požadovať od spotrebiteľa číslo jeho kreditnej karty počas lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní, s ohľadom na platnú judikatúru nie sú opatreniami s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia v zmysle článku 29 ES.

41.

Je však potrebné preskúmať, či vzhľadom na všeobecný vývoj judikatúry týkajúcej sa základných slobôd a vzhľadom na rozšírenú kritiku judikatúry týkajúcej sa opatrení s rovnakým účinkom ako sú množstevné obmedzenia vývozu, ktorá zaznieva v právnickej literatúre, ( 27 ) je vhodné naďalej uplatňovať vyššie vymedzené Groenveldove pravidlo.

42.

Zmenu platnej judikatúry k definícii opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu podporujú viaceré argumenty.

43.

Ako prvý argument treba v rámci tohto skúmania zohľadniť skutočnosť, že z dôvodu úzkej formulácie definície platnej v súčasnosti nemôžu byť niektoré opatrenia členských štátov nikdy považované za opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu, keďže posúdenie, či došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu, si nevyhnutne vyžaduje porovnanie účinkov opatrenia na tovary predávané v rámci určitého členského štátu a účinkov opatrenia na vyvezené tovary. Možno si predstaviť situáciu, že určitý tovar je vyrobený v jednom členskom štáte, avšak určený je iba na vývoz a na vnútroštátnom trhu sa nepredáva. V tomto prípade nemožno nikdy zistiť, či pre vnútroštátny obchod a zahraničný obchod existujú rozličné podmienky, keďže vnútroštátny obchod s týmto tovarom sa neuskutočňuje; práve tak nemožno zistiť, či určité opatrenie zvýhodňuje vnútroštátnu výrobu alebo vnútorný trh dotknutého členského štátu. ( 28 ) Bez ohľadu na to však vývoz tohto tovaru môže byť výrazne obmedzený, avšak opatrenia, ktoré ho obmedzujú, nemožno nikdy považovať za opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu.

44.

Druhým relevantným argumentom podporujúcim zmenu platnej judikatúry je skutočnosť, že články 28 ES a 29 ES sledujú rovnaký cieľ ( 29 ) a opierajú sa o rovnakú zásadu, a to odstránenie zásahov do obchodných tokoch v Spoločenstve. To, že ide o rovnakú zásadu, zreteľne vyplýva z rozsudkov Schmidberger ( 30 ) a Komisia/Rakúsko ( 31 ), z ktorých navyše možno implicitne vyvodiť, že je nevyhnutné zjednotiť definície opatrení s rovnakým účinkom pri dovoze a vývoze. V zmysle bodu 67 rozsudku Komisia/Rakúsko „články 28 ES a 29 ES sa musia v ich kontexte chápať tak, že smerujú k odstráneniu všetkých priamych alebo nepriamych, existujúcich alebo potenciálnych zásahov do obchodných tokov v rámci Spoločenstva“. Súdny dvor sa pritom odvolal na bod 56 rozsudku Schmidberger ( 32 ), v ktorom zodpovedajúcim spôsobom zjednotil definície opatrení s rovnakým účinkom pre dovoz a pre vývoz. Tieto pasáže pochopiteľne nemožno chápať ako odvrátenie sa od predchádzajúcej judikatúry k článku 29 ES, keďže v rovnakom období Súdny dvor vydal tiež rozsudok vo veci Jersey Produce ( 33 ), v ktorom potvrdil Groenveldove pravidlo, a teda úzku definíciu opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu. Uvedené veci rovnako ukazujú, že v oblasti voľného pohybu tovaru — t. j. tak pri dovoze, ako aj vývoze — je potrebné vychádzať zo zásady odstránenia zásahov do obchodných tokov vo vnútri Spoločenstva. ( 34 ) Vzhľadom na túto zásadu nevidím žiaden dôvod nasvedčujúci tomu, že sa definícia opatrení s rovnakým účinkom pri vývoze musí čo možno najviac líšiť od definície opatrení s rovnakým účinkom pri dovoze.

45.

Ako tretí argument je potrebné zohľadniť význam koherentného výkladu všetkých štyroch základných slobôd — voľného pohybu tovaru, slobodného poskytovania služieb, voľného pohybu osôb a voľného pohybu kapitálu. Definícia opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu je jediným prípadom v rámci základných slobôd, v ktorom Súdny dvor trvá na tom, že obmedzenie príslušnej slobody vyžaduje rozdielne zaobchádzanie. ( 35 )

46.

Pokiaľ ide o voľný pohyb tovaru, už vyššie som uviedla, že články 28 ES a 29 ES spočívajú na rovnakej zásade, a preto nie je správne pri definícii opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia rozlišovať podľa toho, či ide o dovoz alebo vývoz. Z toho dôvodu možno súhlasiť s generálnym advokátom Capotortim, ktorý už vo veci Oebel poukázal na to, že sa možno obávať, že nejednotný pojem opatrení s rovnakým účinkom v oblasti voľného pohybu tovaru by bol zavádzajúci ( 36 ).

47.

Pokiaľ ide o slobodné poskytovanie služieb, treba poznamenať, že Súdny dvor aj v tejto oblasti dlhý čas podmieňoval porušenie dotknutých ustanovení rozdielnym zaobchádzaním, ( 37 ) neskôr však zmenil svoj postoj. ( 38 ) V oblasti voľného pohybu osôb sa Súdny dvor vo svojej staršej judikatúre rovnako obmedzoval na zákaz diskriminačných opatrení členských štátov, neskôr však rozhodol, že aj nediskriminačné opatrenie môže narušiť voľný pohyb osôb. ( 39 ) Aj zabezpečenie voľného pohybu kapitálu zahŕňa viac ako len zákaz diskriminačných opatrení; z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nielen že sú diskriminačné opatrenia zakázané, ale že treba zohľadniť aj pojem obmedzenie voľného pohybu kapitálu. ( 40 )

48.

Žiadna zo základných slobôd — s výnimkou opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia podľa článku 29 ES — sa teda neobmedzuje na zákaz výlučne diskriminačných opatrení členských štátov; skôr je potrebné vychádzať z obmedzenia týchto slobôd. V tomto smere sa výslovne úzka definícia opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu výrazne odchyľuje od výkladu ostatných základných slobôd.

49.

Vzhľadom na vyššie uvedené argumenty považujem za odôvodnené, aby Súdny dvor zmenil Groenveldove pravidlo, t. j. úzku definíciu opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu.

50.

Pokiaľ ide o zmenu tejto definície, Súdny dvor má v zásade dve možnosti. Prvá možnosť spočíva v tom, že definíciu, ktorú vytvoril v súvislosti s článkom 28 ES, prenesie aj na článok 29 ES. To znamená, že na účely definície opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu použije zodpovedajúcu prispôsobenú formuláciu z rozsudku Dassonville ( 41 ), že výslovne pripustí odôvodnenie týchto opatrení kogentnými požiadavkami uvedenými v rozsudku Cassis de Dijon ( 42 ), a že za podmienok stanovených v rozsudku Keck a Mithouard ( 43 ) vylúči spôsoby predaja z definície týchto opatrení. Druhá možnosť spočíva v tom, že Súdny dvor iba formuluje definíciu opatrení s rovnakým účinkom užšie ako v rozsudku Dassonville, čo by prípadne mohlo aj odôvodňovať neuplatnenie kritérií rozsudku Keck a Mithouard na obmedzenia vývozu. Aj v rámci druhej možnosti je možné vnútroštátne opatrenie odôvodniť kogentnými požiadavkami uvedenými v rozsudku Cassis de Dijon.

51.

Obidve možnosti majú svoje výhody aj nevýhody. Výhoda druhej možnosti spočíva v tom, že ňou je možné vyhnúť sa široko formulovanej definícii opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia, ktorá by zahŕňala neprehľadné množstvo opatrení členských štátov. Pri vypracovaní tejto užšej definície sa opäť nastoľuje otázka vhodných kritérií, na základe ktorých je možné takúto užšiu definíciu formulovať. Ďalšia nevýhoda druhej možnosti spočíva v tom, že formulácia novej osobitnej definície opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu by opätovne viedla k rozporom v judikatúre v oblasti voľného pohybu tovaru a všeobecných základných slobôd.

52.

Preto považujem za vhodné uplatniť aj v rámci výkladu článku 29 ES definície, obmedzenia a kritériá uvedené v rozsudkoch Dassonville, Cassis de Dijon, ako aj Keck a Mithouard. Túto judikatúru však treba prispôsobiť článku 29 ES. Ďalej preto uvediem, ktoré kritériá by mal Súdny dvor uplatniť pri skúmaní, či ide o opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie vývozu.

53.

Najprv navrhujem, aby Súdny dvor definoval opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu ako všetky opatrenia členských štátov, ktoré sú spôsobilé priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne narušiť obchod medzi členskými štátmi Spoločenstva.

54.

Pritom je potrebné zohľadniť, že pod tak širokú definíciu opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu spadá veľký počet opatrení. ( 44 ) V praxi to znamená, že opatreniami s rovnakým účinkom by mohli byť aj akékoľvek výrobné podmienky a zodpovedajúce obmedzenia, akékoľvek opatrenia, ktoré nejakým spôsobom zvyšujú výrobné náklady, ( 45 ) alebo opatrenia týkajúce sa pracovných podmienok. To by mohlo viesť k tomu, že napadnúť by bolo možné aj také opatrenia členských štátov, ktoré nie sú dostatočne úzko spojené s vývozom.

55.

V prípade dovozu tovarov do určitého členského štátu existuje možnosť vplyvu uvedených faktorov, keďže dovážané tovary sú vyrábané v inom členskom štáte. Dotknuté faktory môžu mať v každom prípade obmedzujúci účinok na vývoz z členského štátu. Je však potrebné zdôrazniť, že obmedzujúce účinky týchto faktorov na vývoz sú nepriame, v dôsledku čoho musí byť vylúčená možnosť, že budú kvalifikované ako opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia.

56.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor zúžil definíciu opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu tým spôsobom, že z tejto definície budú vylúčené opatrenia, ktorých vplyv na vývoz je veľmi neistý a veľmi nepriamy. Treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojej doterajšej judikatúre k článku 29 ES — bez ohľadu na úzku definíciu opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu — už z pôsobnosti článku 29 ES vylúčil niektoré z vyššie uvedených opatrení. V rozsudku Oebel ( 46 ) Súdny dvor napríklad rozhodol, že zákaz nočného pečenia v pekárňach — teda opatrenie týkajúce sa pracovných podmienok — nie je opatrením s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu. V rozsudku ED ( 47 ) Súdny dvor konštatoval, že možnosť, že ustanovenie talianskeho občianskeho procesného práva, podľa ktorého nemožno vydať platobný príkaz, ak k doručeniu dlžníkovi má dôjsť v inom členskom štáte, bude pôsobiť na predávajúceho v určitom členskom štáte tak, že tento predávajúci bude váhať s predajom tovarov do zahraničia, je veľmi neistá a veľmi nepriama (trop aléatoire et indirecte, too uncertain and indirect), a teda nemôže narušiť obchod medzi členskými štátmi. ( 48 ) Toto kritérium Súdny dvor uplatnil okrem iného v niektorých konaniach v súvislosti s opatreniami s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu ( 49 ), s voľným pohybom osôb ( 50 ) a so slobodou usadiť sa ( 51 ). Treba zdôrazniť, že pri uvedenom kritériu ide o príčinný vzťah medzi opatrením s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu a obmedzením vývozu, nejde však o otázku intenzity obmedzenia vývozu.

57.

Ďalej je potrebné objasniť otázku, či kritériá rozsudku Keck a Mithouard ( 52 ), na základe ktorých sú nediskriminačné spôsoby predaja vylúčené z pôsobnosti článku 28 ES, je možné uplatniť aj pri výklade článku 29 ES. Podľa môjho názoru možno pravidlo, ktoré Súdny dvor rozvinul v rozsudku Keck a Mithouard, použiť aj v rámci skúmania článku 29 ES, avšak toto pravidlo je potrebné prispôsobiť znakom vývozu.

58.

V súvislosti s touto otázkou najprv navrhujem, aby Súdny dvor pre opatrenia týkajúce sa vývozu prispôsobil formuláciu z bodu 16 rozsudku Keck a Mithouard tak, aby uplatňovanie vnútroštátnych ustanovení, obmedzujúcich alebo zakazujúcich určité spôsoby predaja, na výrobky, ktoré sú vyvážané do iných členských štátov, nebolo spôsobilé priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne narušiť obchod medzi členskými štátmi Spoločenstva, pokiaľ sa tieto ustanovenia vzťahujú na všetkých účastníkov trhu, ktorí vykonávajú svoju činnosť v tuzemsku, a pokiaľ sa z právneho aj faktického hľadiska rovnakým spôsobom dotýkajú predaja tuzemských výrobkov a predaja tých výrobkov, ktoré sú vyvážané do ostatných členských štátov.

59.

Podľa môjho názoru je však treba zohľadniť to, že niektoré spôsoby predaj obmedzujú alebo zabraňujú výstupu z trhu, hoci právne ani fakticky nediskriminujú. Existuje viacero dôvodov pre zodpovedajúce prispôsobenie pravidla Keck.

60.

Prvý dôvod spočíva v tom, že zodpovedajúci výklad článku 29 ES viac zohľadňuje zmysel a účel voľného pohybu tovaru. Už vo veciach v súvislosti s článkom 28 ES sa ukázalo, že niektoré spôsoby predaja, ktoré majú výrazný obmedzujúci účinok na dovoz, môžu byť prísnejším uplatnením pravidla Keck neoprávnene vylúčené. V niektorých návrhoch ( 53 ) a v právnickej literatúre ( 54 ) bolo preto už viackrát zdôraznené, že tie spôsoby predaja, ktoré bránia alebo obmedzujú prístup na trh, musia byť považované za opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu. Ako odôvodnenie sa uvádza, že kritériá rozsudku Keck a Mithouard sa uplatnia v zásade až vtedy, keď tovar už bol dovezený na trh určitého členského štátu. ( 55 ) Rovnako ako v prípade dovozu určité spôsoby predaja môžu obmedziť prístup na trh, tak aj v prípade vývozu môžu spôsoby predaja obmedziť výstup z trhu.

61.

Viaceré vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa spôsobov predaja v skutočnosti nemajú také priame obmedzujúce účinky na voľný pohyb tovaru, aby ich bolo možné považovať za obmedzenie výstupu z trhu. K ním patria napríklad niektoré predpisy o otváracích hodinách predajní ( 56 ), ako aj predpisy o obmedzení predaja niektorých výrobkov na určité obchody ( 57 ) alebo určitých obchodníkov ( 58 ). Tieto spôsoby predaja ( 59 ) je v každom prípade potrebné skúmať so zreteľom na pravidlo Keck, lebo v opačnom prípade by sme sa vrátili do stavu pred vydaním rozsudku Keck a Mithouard, kedy účastníci trhu napádali každú právnu úpravu, „ktorá sa javila ako obmedzenie ich slobody podnikania“. ( 60 ) Niektoré spôsoby predaja však môžu priamo obmedziť vývoz, keďže užšie súvisia s prekračovaním tovaru cez hranicu ako takým. ( 61 ) Ide napríklad o predpisy, ktoré zakazujú predaj určitých výrobkov cez internet. ( 62 ) Na základe znakov týchto spôsobov predaja je však len ťažko možné vopred vytvoriť dve konkrétne a vzájomne zreteľne odlišné kategórie spôsobov predaja, pričom tu uvádzam iba niektoré názorné príklady. Vhodnejšie je rozlišovanie spôsobov predaja na základe ich účinkov, teda podľa toho, či môžu mať vplyv na vstup na trh alebo na výstup z trhu.

62.

Druhý dôvod pred vyňatie spôsobov predaja obmedzujúcich výstup z trhu z pravidla Keck spočíva v tom, že pri praktickom použití zásad pravidla Keck je potrebné zohľadniť znaky vývozu. Pôvodné kritériá rozsudku Keck a Mithouard, ktoré boli formulované so zreteľom na dovoz, sa opierajú o zásadu, podľa ktorej spôsoby predaja neobmedzujú dovoz vtedy, ak pre predaj tuzemských ako aj dovážaných tovarov na trhu, na ktorom sa predávajú, platia rovnaké právne a faktické podmienky. Porovnateľnú zásadu je možné preniesť na vývoz: pre tovary, ktoré sú predávané na trhu určitého členského štátu, a pre tovary určené na vývoz z tohto trhu, musia platiť tie isté faktické a právne podmienky, čím teda vnútroštátne opatrenie nemá na vyvážané tovary silnejšie účinky ako na tovary predávané v tuzemsku.

63.

Praktické účinky tejto zásady však môžu mať odlišné dôsledky na vývoz ako na dovoz. V prípade dovozu sa na základe pravidla Keck skúma absencia rozdielneho zaobchádzania s tuzemským a zahraničným výrobkom na tuzemskom trhu, zatiaľ čo v prípade vývozu sa skúma absencia rozdielneho zaobchádzania s dvoma tuzemskými výrobkami — z ktorých jeden sa vyváža — na tuzemskom trhu. Ak opatrenie členského štátu z právneho hľadiska nerozlišuje medzi vyvezeným a v tuzemsku predávaným výrobkom, tak skutočné rozdielne zaobchádzanie pri vývoze vo väčšine prípadov nemožno zistiť na základe okolností existujúcich na trhu, na ktorom je výrobok predávaný, ale naopak len na základe okolností mimo tohto trhu. Skutočný vplyv takýchto zahraničných faktorov však často možno iba ťažko s istotou konštatovať. Je však pravdou, že čisto teoreticky nemožno vylúčiť, že opatrenie členského štátu má rozdielne faktické účinky na vyvezený výrobok a na výrobok predávaný v tuzemsku tiež v dôsledku faktorov nachádzajúcich sa na trhu, na ktorom je výrobok predávaný.

64.

Aj tretí dôvod súvisí špeciálne s vývozom, keďže vývoz je najčastejšie obmedzovaný práve spôsobmi predaja a nie požiadavkami na výrobok. V tomto smere platí niečo iné ako v prípade dovozu, v ktorom majú obmedzujúce účinky predovšetkým požiadavky na výrobok stanovené určitým členským štátom. Na vyvážané tovary majú totiž požiadavky na výrobok iné účinky ako na dovážané tovary. Tovar, ktorý sa dováža z jedného členského štátu do iného členského štátu, musí spĺňať dva druhy požiadaviek na výrobok — jednak požiadavky stanovené členským štátom, v ktorom sa uskutočňuje výroba, a jednak požiadavky členského štátu, do ktorého sa výrobok dováža. Definovaním požiadaviek na výrobok ako opatrení s rovnakým účinkom pri dovoze sa má predísť tomu, aby bolo znemožnené alebo bránené vstupu tovarov do dovážajúceho členského štátu tým, že sa požiadavky na výrobok členského štátu dovozu budú odlišovať od požiadaviek na výrobok členského štátu, v ktorom sa uskutočňuje výroba. Ak sa tovary vyvážajú z určitého členského štátu, je pri skúmaní otázky, či existuje prekážka vývozu, potrebné zohľadňovať iba požiadavky na výrobok stanovené týmto členským štátom, nie však naproti tomu aj tie požiadavky, ktoré majú spĺňať tovary v členskom štáte, do ktorého sú vyvážané. Keďže teda spôsoby predaja najčastejšie obmedzujú vývoz, je odôvodnené vyňať z pravidla Keck tie spôsoby predaja, ktoré znemožňujú alebo priamo obmedzujú výstup z trhu.

65.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor považoval tie predpisy členských štátov týkajúce sa spôsobov predaja, ktoré znemožňujú alebo priamo obmedzujú výstup z trhu, za opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu.

66.

Ďalej budem skúmať vec Gysbrechts na základe zmeneného výkladu článku 29 ES.

67.

Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že pri aktuálnom stave vývoja práva Spoločenstva je vhodné zmeniť výklad článku 29 ES. Ďalej budem teda skúmať vec Gysbrechts na základe tohto zmeneného výkladu.

68.

V rámci skúmania článku 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa treba rozlišovať dve hľadiská. Jednak je potrebné skúmať, či článku 29 ES odporuje samotné ustanovenie, t. j. zákaz požadovať od spotrebiteľa zálohu alebo zaplatenie počas lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní. Jednak je v kontexte článku 29 ES potrebné preskúmať tiež špecifický výklad belgického predpisu, ktorý má v praxi takú podobu, že predávajúci nesmie od spotrebiteľa požadovať číslo kreditnej karty, a to ani ak sa zaviaže, že ho nepoužije na zaplatenie počas lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní.

69.

Skúmanie na základe navrhovaného zmeneného výkladu článku 29 ES zahŕňa viacero krokov.

70.

Na úvod je potrebné konštatovať, že dotknuté belgické ustanovenie a jeho výklad spadajú pod spôsoby predaja, pričom pri skúmaní musia byť najprv použité kritériá rozsudku Keck a Mithouard. Napriek tomu, že belgické ustanovenie upravujúce podmienky platby a výklad tohto ustanovenia sa týkajú konkrétneho spôsobu platby, ide o dôležitý aspekt kúpnej zmluvy, resp. konkrétne predaja cez internet, ktorý treba teda kvalifikovať ako spôsob predaja. Súdny dvor vo svojej judikatúre k článku 28 ES už konštatoval, že predaj cez internet spadá pod spôsoby predaja. ( 63 )

71.

V rámci tohto skúmania treba najprv odpovedať na otázku, či dotknuté ustanovenie a jeho výklad sa po prvé vzťahujú na všetkých dotknutých účastníkov trhu, ktorí svoju činnosť vykonávajú v tuzemsku, a či po druhé predaj tuzemských výrobkov a výrobkov vyvážaných do iných členských štátov sa ich právne aj fakticky rovnakým spôsobom dotýka.

72.

Prvé kritérium rozsudku Keck a Mithouard je splnené, keďže tak ustanovenie ako aj jeho výklad sa vzťahujú na všetkých účastníkov trhu, ktorí v Belgicku predávajú tovary v rámci predajov na diaľku.

73.

Pokiaľ ide o druhé kritérium, treba najprv konštatovať, že tak ustanovenia ako aj jeho výklad sa právne rovnakým spôsobom dotýkajú predaja tuzemských výrobkov a vyvážaných výrobkov, keďže neobsahujú žiadne osobitné pravidlá pre predaj tuzemských tovarov alebo predaj vyvážaných tovarov. K faktickým účinkom na vývoz som už pri skúmaní na základe platnej judikatúry uviedla, že tak dotknuté belgické ustanovenie ako aj jeho výklad sa fakticky rovnakým spôsobom dotýkajú tuzemského predaja a vývozu. V súlade s navrhnutou zmenou výkladu článku 29 ES je však potrebné skúmať, či belgické ustanovenie alebo jeho výklad — bez ohľadu na to, že právne ani fakticky nediskriminujú — nebránia výstupu z trhu.

74.

V dôsledku zákazu požadovať zaplatenie počas lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní predávajúci odosiela spotrebiteľovi tovar bez toho, aby čo len minimálne vedel, či za tento tovar niekedy obdrží platbu. Tento stav neistoty, v ktorom sa predávajúci v súvislosti so zaplatením nachádza, ho môže odradiť od predaja tovarov na diaľku. Pritom nie je dôležité, či sa líši riziko týkajúce sa obdržania platby pri predaji v zahraniční od rizika pri predaji v Belgicku. Výklad belgického ustanovenia, podľa ktorého predávajúci nesmie požadovať od spotrebiteľa číslo jeho kreditnej karty, predstavuje pre predávajúceho rovnakú neistotu, keďže nemá žiadnu záruku, že platbu niekedy obdrží. Táto neistota predávajúceho môže viesť k tomu, že z obavy, že mu nebude zaplatené, zastaví alebo zníži objem vývozov tovarov dohodnutých cez internet. Práve kvôli týmto obavám podnik Santurel požaduje od kupujúcich v zahraniční číslo kreditnej karty.

75.

Preto možno konštatovať, že na základe navrhovaného zmeneného výkladu článku 29 ES také ustanovenie, akým je článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa a výklad tohto ustanovenia, podľa ktorého predávajúci nesmie od spotrebiteľa požadovať číslo kreditnej karty, bránia výstupu z trhu, a teda sú opatreniami s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu.

76.

Podľa ustálenej judikatúry k článku 28 ES — ktorú som z vyššie uvedených dôvodov preniesla na článok 29 ES — je však možné vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je opatrením s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu, odôvodniť niektorým z dôvodov uvedeným v článku 30 ES alebo naliehavými dôvodmi. ( 64 ) Vnútroštátny predpis musí byť v každom prípade spôsobilý dosiahnuť cieľ, ktorý sleduje, a nesmie ísť nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné. ( 65 )

77.

Ďalej je teda potrebné odpovedať na otázku, či belgické opatrenie je možné odôvodniť niektorým z dôvodov uvedeným v článku 30 ES alebo niektorým z naliehavých dôvodov, ktoré Súdny dvor rozvinul v rozsudku Cassis de Dijon ( 66 ) a v neskoršej judikatúre. Žiaden z dôvodov uvedených v článku 30 ES nie je v prejednávanej veci relevantným; možno sa však odvolávať na ochranu spotrebiteľa, ktorá je jedným z naliehavých dôvodov.

78.

Účelom zákazu požadovať zálohu alebo zaplatenie počas lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní, ako aj s ním súvisiaceho výkladu, podľa ktorého predávajúci pred uplynutím tejto lehoty nesmie od spotrebiteľa požadovať číslo kreditnej karty, je nepochybne ochrana spotrebiteľa. Zákazom požadovať zálohu alebo zaplatenie počas lehoty na odstúpenie od zmluvy Belgicko zamýšľalo posilniť právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmlúv uzatvorených na diaľku, ( 67 ) ktoré je zakotvené v článku 6 smernice 97/7, a vytvoriť pre spotrebiteľa také podmienky, za ktorých si môže svoje právo na odstúpenie od zmluvy uplatniť bez akéhokoľvek rizika. Je pochopiteľné, že spotrebiteľ je v prípade predaja na diaľku silnejšie chránený ako v prípade obyčajného predaja; právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy je založené na myšlienke, že pri predaji na diaľku spotrebiteľ uvidí skutočnú podobu výrobku až potom, čo si ho objednal. ( 68 ) Odôvodnenie č. 14 smernice 97/7 v tejto súvislosti stanovuje, že právo na odstúpenie od zmluvy musí byť zabezpečené, „keďže spotrebiteľ nemá možnosť skutočne vidieť výrobok alebo uistiť sa o podstate poskytovanej služby pred uzavretím zmluvy“.

79.

Belgicko sa preto v článku 80 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa rozhodlo zabezpečiť spotrebiteľom vyššiu úroveň ochrany ako je úroveň ochrany stanovená v smernici 97/7. Tým chcelo zabrániť tomu, aby spotrebiteľ, ktorý odstúpi od uzatvorenej zmluvy, musel čakať na vrátenie vykonaných platieb. Podľa článku 6 ods. 2 smernice 97/7 toto vrátenie musí byť vykonané bez zbytočného odkladu, maximálne však do tridsiatich dní. Belgicko súčasne zamýšľalo chrániť spotrebiteľa pred rizikom, že predávajúci mu už vykonané platby nevráti. Z týchto dôvodov možno konštatovať, že belgické ustanovenie a jeho výklad možno odôvodniť ochranou spotrebiteľa.

80.

Napokon je potrebné skúmať, či dotknuté belgické ustanovenie a jeho výklad sú primerané. V rámci skúmania primeranosti je nevyhnutné posúdiť, či uvedené ustanovenie a jeho výklad sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ochrany spotrebiteľa, resp. či existuje opatrenie, ktorým možno uvedený cieľ dosiahnuť rovnako účinne, avšak spôsobom obmedzujúcim voľný pohyb tovaru v menšej miere. ( 69 ) Najprv preskúmam so zreteľom na zásadu proporcionality všeobecný zákaz požadovať pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy zálohu alebo zaplatenie a následne výklad, podľa ktorého predávajúci pred uplynutím tejto lehoty nesmie od spotrebiteľa požadovať číslo kreditnej karty.

81.

Všeobecný zákaz požadovať pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy zálohu alebo zaplatenie je podľa môjho názoru opatrenie, ktoré je vo vzťahu k cieľu ochrany spotrebiteľa primerané. Belgicko sa rozhodlo pre úroveň ochrany spotrebiteľa, pri ktorej spotrebiteľ v prípade odstúpenia od zmluvy uzatvorenej na diaľku nepodstupuje žiadne riziko. Vzhľadom na to, že smernica 97/7 stanovuje pre odstúpenie od zmluvy lehotu siedmych pracovných dní, je pochopiteľné, že počas tejto lehoty nebude od spotrebiteľa požadovaná ani žiadna platba za tovar, ktorý prijal.

82.

Článku 29 ES teda neodporuje vnútroštátny predpis, ktorý v oblasti predajov na diaľku stanovuje zákaz požadovať zálohu alebo zaplatenie počas kogentne stanovenej lehoty na odstúpenie od zmluvy.

83.

Napokon je potrebné skúmať, či výklad belgického ustanovenia, podľa ktorého predávajúci nesmie pred uplynutím lehoty na vypovedanie zmluvy požadovať od spotrebiteľa číslo kreditnej karty, je primeraný. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že pri posudzovaní, či ustanoveniu práva Spoločenstva odporuje vnútroštátny právny predpis, treba zohľadniť nielen znenie tohto predpisu, ale rovnako aj jeho výklad uskutočnený vnútroštátnymi orgánmi. ( 70 ) Právu Spoločenstva môže totiž odporovať tak doslovný obsah vnútroštátnych predpisov, ako aj ich výklad, keďže tento výklad je na vnútroštátnej úrovni záväzný pre všetkých jeho adresátov. Vnútroštátne orgány sú preto povinné vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Spoločenstva. ( 71 )

84.

K výkladu, podľa ktorého predávajúci nesmie od spotrebiteľa pred uplynutím lehoty na vypovedanie zmluvy požadovať číslo kreditnej karty, treba podľa môjho názoru konštatovať, že tento výklad prekračuje to, čo je na dosiahnutie cieľa vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa nevyhnutné. Na podporu tohto konštatovania možno uviesť viacero dôvodov.

85.

Po prvé predávajúci nepožaduje číslo kreditnej karty v tomto prípade preto, aby získal platbu za tovar, ale požaduje ho len preto, aby sa chránil pre prípad, že spotrebiteľ za tovar nezaplatí. Ak by predávajúci odoslal tovar bez vyžiadania čísla kreditnej karty, riskuje, že nikdy nezíska platbu za tovar. Ak predávajúci neodpočíta dlžnú sumu z kreditnej karty, nie je úroveň ochrany spotrebiteľa nijako dotknutá. Samozrejme možno chápať obavy belgických orgánov, že predávajúci môže zneužiť kreditnú kartu a získať platbu pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy, alebo že dokonca odpočíta dlžnú sumu a tovar vôbec neodošle. Výklad dotknutého belgického ustanovenia, ktorým belgické orgány chcú zabrániť takémuto zneužitiu, je však neprimeraný. Oznámenie čísla kreditnej karty umožňuje zabezpečiť primeranú rovnováhu medzi vysokou úrovňou ochrany spotrebiteľa a ochranou predajcu pred nebezpečenstvom, že spotrebiteľ za tovar nezaplatí. Predávajúci môže totiž — ak spotrebiteľ neodstúpi od zmluvy a nezaplatí — odpočítať kúpnu cenu z kreditnej karty.

86.

Po druhé belgické právo stanovuje, že predávajúci je trestno-právne zodpovedný v prípade, ak poruší povinnosť neodpočítať dlžnú sumu počas lehoty na odstúpenie od zmluvy. Ak by sa umožnilo oznamovanie čísla kreditnej karty, podstúpilo by sa riziko, že v niektorých prípadoch dôjde k zneužitiu, avšak pravdepodobnosť zneužitia je nižšia, ak protiprávne konanie je účinne sankcionované. Hoci takáto právna úprava nebude pôsobiť neobmedzene, v dôsledku záruky primeranej sankcie bude natoľko účinná, že bude možné zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, zamýšľanú v Belgicku. Okrem toho je potrebné zohľadniť skutočnosť, že podľa článku 8 smernice 97/7 musia členské štáty zabezpečiť, aby spotrebiteľ mohol požadovať stornovanie platby v prípade zneužitia svojej platobnej karty v súvislosti so zmluvami na diaľku, a aby spotrebiteľovi v prípade takéhoto zneužitia boli sumy, ktoré zaplatil, spätne prevedené alebo vrátené. Okrem sankcie voči predajcovi je pre prípad zneužitia kreditnej karty teda stanovená aj osobitná ochrana kupujúceho.

87.

Po tretie je potrebné zohľadniť aj hospodársku realitu platieb kreditnými kartami, ktoré patria k takzvaným „novým spôsobom platieb“ a výhody, ktoré tento spôsob platby prináša. Pri iných pôvodných spôsoboch platieb, ktoré má predávajúci na diaľku k dispozícii (napríklad bankový prevod), je v prípade, že predávajúci pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy nemôže požadovať platbu, zabezpečená vysoká úroveň ochrany iba pre spotrebiteľa. Platba kreditnou kartou v tomto smere ponúka veľkú výhodu, keďže súčasne umožňuje ochranu obidvoch strán, spotrebiteľa i predajcu bez toho, aby bola výrazne a zásadne znížená úroveň ochrany spotrebiteľa. Úroveň ochrany spotrebiteľa môže klesnúť len potenciálne a iba v niektorých prípadoch. Ak je sankcia stanovená na ochranu takejto právnej úpravy primeraná, len zriedka nastanú prípady zneužitia kreditnej karty. Ak by bola spotrebiteľovi poskytnutá absolútna ochrana a predajcovi naopak žiadna ochrana, hoci existuje možnosť chrániť obidve strany súčasne, nastala by situácia, ktorú možno považovať za prípad summum ius summa iniuria (najdôslednejšie vykonávané právo, najväčšie bezprávie). Skutočnosť, že pri iných spôsoboch platby nie je možné súčasne chrániť spotrebiteľa aj predajcu, nesmie viesť k nesprávnemu záveru, že nesmú byť chránené obidve strany, ak to konkrétny spôsob platby umožňuje.

88.

Z týchto dôvodov sa domnievam, že výklad belgického ustanovenia, podľa ktorého predávajúci nemôže pri predaji na diaľku požadovať od spotrebiteľa počas kogentne stanovenej lehoty na odstúpenie od zmluvy číslo kreditnej karty, a to ani ak sa zaviaže, že ho nepoužije na zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy, je neprimeraný.

89.

Na základe uvedeného je potrebné konštatovať, že článku 29 ES odporuje výklad vnútroštátneho ustanovenia v tom zmysle, že predávajúci nemôže pri predaji na diaľku požadovať od spotrebiteľa počas kogentne stanovenej lehoty na odstúpenie od zmluvy číslo kreditnej karty, a to ani ak sa zaviaže, že ho nepoužije na zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy.

90.

Z vyššie uvedeného skúmania teda vyplýva, že napriek tomu, že článku 29 ES neodporuje obsah belgického ustanovenia, ktoré má toto ustanovenie vzhľadom na prísny gramatický výklad, tomuto článku odporuje výklad tohto ustanovenia uskutočnený vnútroštátnymi orgánmi. Ako už bolo zdôraznené, každý je povinný vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Spoločenstva. Záverom možno preto konštatovať, že článku 29 ES neodporuje vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje pri predaji na diaľku zákaz požadovať od spotrebiteľa počas kogentne stanovenej lehoty na odstúpenie od zmluvy zálohu alebo zaplatenie, pokiaľ toto ustanovenie nie je vykladané tak, že predávajúci nemôže požadovať od spotrebiteľa počas kogentne stanovenej lehoty na odstúpenie od zmluvy číslo kreditnej karty, a to ani ak sa zaviaže, že ho počas tejto lehoty nepoužije na zaplatenie.

91.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Hof van Beroep te Gent, takto:

Článku 29 ES neodporuje vnútroštátne ustanovenie, ktoré stanovuje pri predaji na diaľku zákaz požadovať od spotrebiteľa počas kogentne stanovenej lehoty na odstúpenie od zmluvy zálohu alebo zaplatenie, pokiaľ toto ustanovenie nie je vykladané tak, že predávajúci nemôže požadovať od spotrebiteľa počas kogentne stanovenej lehoty na odstúpenie od zmluvy číslo kreditnej karty, a to ani ak sa zaviaže, že ho počas tejto lehoty nepoužije na zaplatenie.