ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

z 15. júla 1963 (*)

Vo veci 25/62,

Plaumann & Co., Hamburg, v zastúpení: Harald Ditges, advokát komory v Kolíne nad Rýnom, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, kancelária p. Audryho, Fédération des commerçants, 8, avenue de ľArsenal,

žalobca,

proti

Komisii Európskeho hospodárskeho spoločenstva, v zastúpení: Hubert Ehring, právny poradca Exécutifs européens, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci Ernst Steindorff, profesor práva na univerzite v Tübingene, s adresou na doručovanie v Luxemburgu, kancelária Henriho Manzanarèsa, tajomník právnej služby Exécutifs européens, 2, place de Metz,

žalovanej,

ktorej predmetom je:

–        zrušenie rozhodnutia Komisie S III 03079 z 22. mája 1962, ktorým sa odmieta povoliť Spolkovej republike Nemecko čiastočne pozastaviť clá uplatniteľné na „čerstvé mandarínky a klementínky“ dovážané z tretích krajín,

–        zaplatenie náhrady škody vo výške 39 414,01 DM,

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda A. M. Donner, predsedovia komôr L. Delvaux a R. Lecourt, sudcovia Ch. L. Hammes, R. Rossi (spravodajca), A. Trabucchi a W. Strauβ,

generálny advokát: K. Roemer,

tajomník: A. Van Houtte,

vyhlásil tento

Rozsudok

 I – Pokiaľ ide o žalobu o neplatnosť

 O prípustnosti

Podľa článku 173 druhého odseku Zmluvy EHS „každá fyzická alebo právnická osoba môže... podať žalobu... proti rozhodnutiu, ktoré sa jej priamo a osobne týka, hoci je vydané formou... rozhodnutia určeného inej osobe“.

Žalovaná tvrdí, že slová „iná osoba“ uvedené v tomto odseku sa nevzťahujú na členské štáty považované za nositeľov zvrchovanosti, a jednotlivci preto nemôžu podať žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiam Komisie alebo Rady určeným členským štátom.

Článok 173 druhý odsek Zmluvy však povoľuje jednotlivcom podať žalobu proti rozhodnutiam určeným „inej osobe“, keď sa ich priamo a osobne týkajú, ale tento článok nevymedzuje ani neobmedzuje pôsobnosť týchto pojmov.

Znenie a gramatický význam citovaného ustanovenia oprávňujú k najširšiemu výkladu.

Ďalej, ustanovenia Zmluvy týkajúce sa práva jednotlivcov podávať žaloby nemožno vykladať reštriktívne.

Keďže sa teda v Zmluve nič také neuvádza, obmedzenie v tomto ohľade nemožno predpokladať.

Tvrdenie žalovanej preto nemožno považovať za dôvodné.

Žalovaná ďalej tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je svojou povahou nariadením prijatým vo forme individuálneho rozhodnutia, a preto nemôžu jednotlivci podať proti nemu žalobu z rovnakého dôvodu ako v prípade všeobecne záväzných normatívnych právnych aktov.

Z článkov 189 a 191 Zmluvy EHS však vyplýva, že rozhodnutie je charakterizované obmedzeným počtom osôb, ktorým je určené. V záujme zistenia, či ide alebo nejde o rozhodnutie, treba preskúmať, či sa predmetné rozhodnutie týka vymedzených subjektov.

Sporné rozhodnutie bolo určené vláde Spolkovej republiky Nemecko a jeho obsahom je odmietnutie povolenia čiastočne pozastaviť clá uplatniteľné na niektoré produkty dovážané z tretích krajín.

Napadnuté opatrenie preto treba považovať za rozhodnutie týkajúce sa vymedzeného subjektu, ktoré má záväzné účinky iba voči nemu.

Podľa článku 173 druhého odseku Zmluvy môžu jednotlivci podať žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiam, ktoré aj keď sú určené inej osobe, sa ich priamo a osobne týkajú, ale v tejto veci žalovaná nesúhlasí s tým, že sporné rozhodnutie sa priamo a osobne týka žalobcu.

Najprv treba preskúmať, či je splnená druhá podmienka prípustnosti, pretože ak sa rozhodnutie osobne netýka žalobcu, je bezpredmetné skúmanie, či sa ho týka priamo.

Subjekty iné ako osoby, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sa ich rozhodnutie osobne týka iba vtedy, keď sa ich dotýka na základe ich určitých osobitných vlastností alebo na základe okolnosti, ktorá ich charakterizuje vo vzťahu k akejkoľvek inej osobe, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené.

V tejto veci je žalobca dotknutý sporným rozhodnutím ako dovozca klementínok, teda z dôvodu svojej obchodnej činnosti, ktorú má právo kedykoľvek vykonávať akýkoľvek subjekt, a preto ho nemožno charakterizovať vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu obdobným spôsobom ako osobu, ktorej je rozhodnutie určené.

Z týchto dôvodov treba túto žalobu o neplatnosť vyhlásiť za neprípustnú.

 II – Pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody

 O prípustnosti

Žalovaná tvrdí, že návrhy na náhradu škody, ktoré boli prvýkrát formulované v replike, boli predložené neskoro, a preto sú v zmysle článku 38 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku neprípustné.

Žalobca však podal návrh na náhradu prípadnej škody spôsobenej napadnutým rozhodnutím v rámci svojej žaloby. Ešte v priebehu písomnej a ústnej časti konania spresnil žalobca predmet návrhu a ohodnotil rozsah uvedenej škody.

Návrhy o náhradu škody možno preto považovať za spresnenie návrhov obsiahnutých v žalobe. Preto sú prípustné v zmysle vyššie spomenutého článku 38 ods. 1 písm. d).

 O veci samej

Návrhy žalobcu smerujú k priznaniu náhrady škody, ktorej výška zodpovedá clám a dani z obratu, ktoré musel zaplatiť na základe rozhodnutia, proti ktorému súčasne podal žalobu o neplatnosť.

Za týchto podmienok treba konštatovať, že náhrada škody, ktorej sa dovoláva žalobca, je spôsobená týmto rozhodnutím a žaloba o náhradu škody má v skutočnosti za cieľ odstrániť právne účinky sporného rozhodnutia voči žalobcovi.

V tejto veci nebolo napadnuté rozhodnutie zrušené.

Správny akt, ktorý nebol zrušený, nemôže sám osebe predstavovať protiprávny úkon poškodzujúci spravované osoby. Preto sa tieto osoby nemôžu domáhať náhrady škody spôsobenej týmto aktom.

Súdny dvor nemôže na základe žaloby o náhradu škody nariadiť opatrenia, ktoré by popierali právne účinky rozhodnutia, ktoré nebolo zrušené.

Žaloba, ktorú podal žalobca, musí byť z tohto dôvodu zamietnutá ako nedôvodná.

 O trovách

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania.

Keďže žalobca nemal úspech vo svojom návrhu, musí byť zaviazaný na náhradu trov konania.

So zreteľom na podania,

po vypočutí správy sudcu spravodajcu,

po vypočutí účastníkov konania,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta,

so zreteľom na článok 173 druhý odsek, články 176, 189, 191 a článok 215 druhý odsek Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva,

so zreteľom na Protokol o štatúte Súdneho dvora pripojený k Zmluve o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva,

so zreteľom na Rokovací poriadok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, najmä na jeho článok 69 ods. 2,

Súdny dvor, zamietnuc všetky ďalšie širšie alebo odporujúce návrhy, rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba o neplatnosť sa zamieta ako neprípustná.

2.      Žaloba o náhradu škody sa zamieta ako nedôvodná.

3.      Žalobca je povinný nahradiť trovy konania.

Rozhodnuté a vyhotovené Súdnym dvorom v Luxemburgu 15. júla 1963.

Tento rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 15. júla 1963.

* Jazyk konania: nemčina.