EURÓPSKA KOMISIA

V Bruseli18. 5. 2016

COM(2016) 263 final

SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE

o možnostiach prípadného udeľovania environmentálnej značky EÚ produktom rybolovu a akvakultúry

1.Úvod

V článku 36 nariadenia (EÚ) č. 1379/2013 o spoločnej organizácii trhov s produktmi rybolovu a akvakultúry 1 sa stanovuje, že Komisia predloží Európskemu parlamentu a Rade správu o uskutočniteľnosti rôznych možností systému udeľovania environmentálnej značky pre produkty rybolovu a akvakultúry.

V rámci prípravy tejto správy bola na vypracovanie zadaná štúdia, ktorej cieľom bolo analyzovať existujúce environmentálne značky a iné formy komunikácie environmentálnych informácií. Túto analýzu doplnili verejné konzultácie a priame rozhovory so zainteresovanými stranami. 2

V tejto správe sa opisujú súvislosti, v rámci ktorých vznikli environmentálne značky v odvetví rybolovu a akvakultúry. Uvádzajú sa príslušné verejné a súkromné iniciatívy na úrovni EÚ a na medzinárodnej úrovni týkajúce sa dobrovoľných vyhlásení. Opisuje sa situácia na trhu s produktmi označenými environmentálnymi značkami, ako aj hlavné problémy, ktoré sú spojené s environmentálnymi značkami. V závere sa v správe uvádzajú oblasti možných opatrení, ktoré treba vykonať v súvislosti so systémom udeľovania environmentálnej značky produktom rybolovu a akvakultúry, pričom sa hodnotí uskutočniteľnosť jednotlivých opatrení.

2.Súvislosti

Cieľom spoločnej rybárskej politiky (SRP) je zabezpečiť, aby činnosti rybolovu a akvakultúry prispievali k dlhodobej environmentálnej, hospodárskej a sociálnej udržateľnosti.

Environmentálne značky predstavujú spôsob poskytovania dobrovoľných informácií spotrebiteľom. Vývoj environmentálnych značiek sa netýka len odvetví rybolovu a akvakultúry. Počas uplynulých dvadsiatich rokov vznikli verejné aj súkromné systémy v niekoľkých oblastiach. Systémy v lesnom hospodárstve 3 a vo všeobecnom poľnohospodárstve 4  sa od rybolovom a akvakultúry odlišujú koncepciou a požiadavkami a nie sú porovnateľné z hľadiska noriem. Z hľadiska prítomnosti na trhu majú hlavné environmentálne značky pre produkty rybolovu a akvakultúry podobné zastúpenie ako súkromné značky, napr. značky v lesnom hospodárstve; znalosť ich loga však môže byť nižšia.

Pokiaľ ide o uznanie týchto systémov zo strany vlád, medzi uvedenými odvetviami a súčasným stavom v odvetví rybolovu a akvakultúry nie sú nijaké rozdiely, t. j. že s výnimkou ekologickej certifikácie v súčasnosti neexistuje nijaké osobitné nariadenie EÚ, ktoré by sa na tieto systémy vzťahovalo. Na dobrovoľné informácie poskytované spotrebiteľom sa vzťahuje všeobecná zásada, že tieto informácie musia byť jasné a overiteľné.

Podľa definície Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo environmentálne značky poskytujú oprávnenie, aby bol produkt opatrený logom alebo označením, ktorým sa potvrdzuje, že produkt spĺňa normy v oblasti ochrany životného prostredia a udržateľnosti. Certifikáciu vykonáva tretia strana, aby sa zabezpečilo, že výrobný proces zodpovedá stanoveným požiadavkám. S cieľom zabezpečiť, aby produkty označené environmentálnymi značkami, ktoré sa uvádzajú na trh, pochádzali z certifikovaných zdrojov, sa zavádzajú opatrenia na zabezpečenie vysledovateľnosti produktov, ako aj na ich certifikáciu.

Používanie environmentálnych značiek sa v odvetví rybolovu začalo v 90. rokoch 20. storočia. Kým ekologická akvakultúra je v EÚ regulovaná 5 od roku 2010, certifikácia udržateľnej akvakultúry sa objavila už začiatkom prvej dekády 21. storočia a rýchlo rastie. Environmentálne značky používané v týchto dvoch odvetviach sa líšia a dotýkajú iných aspektov udržateľnosti. Kým pri rybolove ide najmä o ochranu populácií rýb, v akvakultúre sa kladie dôraz najmä na potenciálne negatívne externé vplyvy, ktoré sú dôsledkom produkcie, ako je narušenie prirodzených ekosystémov alebo znečisťovanie vody.

Osobitnou črtou environmentálnych značiek pre produkty rybolovu a akvakultúry je to, že vo väčšine prípadov ide o súkromné a medzinárodné značky, pričom neexistujú takmer žiadne verejné značky, ktoré by spĺňali požiadavky Medzinárodnej organizácie pre normalizáciu (ISO) stanovené pre environmentálne označovanie typu I podľa normy ISO 14024 o environmentálnych značkách a vyhláseniach. V roku 2014 začala organizácia ISO pripravovať normu týkajúcu sa minimálnych požiadaviek na certifikáciu produktov z udržateľného morského rybolovu, ktorá má byť zverejnená v rokoch 2017 – 2018.

V rámci environmentálnych značiek sa v poslednom období začalo uplatňovať komplexnejšie vymedzenie udržateľnosti, ktoré zahŕňa hospodárske aj sociálne aspekty udržateľnosti.

Environmentálne značky sa používajú v kontexte, v rámci ktorého spotrebitelia dostávajú množstvo informácií o udržateľnosti produktov rybolovu a akvakultúry, ako sú napríklad príručky pre spotrebiteľa, kampane MVO a dobrovoľné kódexy správania. Obrovské množstvo informácií o udržateľnosti vedie k vzniku rozporov a nejasností. Tento problém sa výrazne prejavuje aj na iných trhoch. Vzhľadom na množstvo značiek či environmentálnych vyhlásení je pre spotrebiteľov EÚ často ťažké rozlišovať medzi jednotlivými výrobkami a dôverovať dostupným informáciám. Environmentálne vyhlásenia navyše niekedy nemusia spĺňať zákonné požiadavky z hľadiska spoľahlivosti, presnosti a jasnosti.  6  

3.Opatrenia na úrovni EÚ a na medzinárodnej úrovni, pokiaľ ide o dobrovoľné vyhlásenia

Počas uplynulého desaťročia prijala Európska únia niekoľko iniciatív na podporu zrozumiteľnosti a dôveryhodnosti dobrovoľných vyhlásení s cieľom vytvoriť nástroje, ktoré spotrebiteľom umožnia prijímať informované rozhodnutia a zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov pri súčasnej podpore ich záujmov v súlade s článkom 169 ZFEÚ.

V rámci legislatívy EÚ sa prijali predpisy, ktoré sa týkajú obsahu vyhlásení a ich certifikácie tretími stranami. Preskúmali sa pravidlá týkajúce sa informácií pre spotrebiteľov, ktoré sa majú uvádzať pri produktoch rybolovu a akvakultúry, a umožňujú dobrovoľné poskytovanie environmentálnych informácií za predpokladu ich jasnosti, jednoznačnosti a overiteľnosti týchto informácií. 7 Súčasne sa v oblasti certifikácie stanovili požiadavky na akreditáciu. Zahŕňajú podmienku, že verejnú kontrolu certifikačných orgánov bude zabezpečovať jeden národný akreditačný orgán. 8  

Vznikli aj nelegislatívne iniciatívy, ktorých cieľom je poskytnúť usmernenia týkajúce sa dobrovoľných vyhlásení. Prístup EÚ k systémom zabezpečenia udržateľnosti a certifikácii spravodlivého obchodu bol predstavený v roku 2009. 9 Zdôrazňovalo sa v ňom zachovanie dobrovoľnej a mimovládnej povahy týchto systémov, ako aj význam transparentnosti a primeranosti informácií. Tento nelegislatívny prístup potvrdilo aj oznámenie o politike kvality poľnohospodárskych výrobkov. 10 Činnosť dialógu mnohých zainteresovaných strán o environmentálnych vyhláseniach navyše vyústi do usmerňovacieho dokumentu Komisie s cieľom podporiť vykonávanie smernice o nekalých obchodných praktikách 11 v tejto oblasti. Súčasne sa podporuje vytvorenie metódy na meranie environmentálnych vlastností v rámci životného cyklu 12 a prijali sa aj usmernenia o osvedčených postupoch pre dobrovoľné certifikačné systémy poľnohospodárskych produktov a potravín. 13 Medzi Európskou komisiou, členskými štátmi, podnikmi a inými zainteresovanými stranami pokračuje aj dialóg o sociálnej zodpovednosti podnikov. 14  

Okrem toho Komisia na žiadosť Európskeho parlamentu v roku 2016 spustí pilotný projekt na hodnotenie dobrovoľných vyhlásení o produktoch rybolovu a akvakultúry. V projekte sa bude skúmať prítomnosť takýchto vyhlásení na produktoch rybolovu a akvakultúry, ako aj to, či spĺňajú príslušné požiadavky.

V nedávno prijatom akčnom pláne EÚ o obehovom hospodárstve 15 sa opäť zdôrazňuje, aké je dôležité umožniť spotrebiteľom prijímať informované rozhodnutia. V rámci tejto iniciatívy sa preskúmava dobrovoľná environmentálna značka EÚ. 16  

Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) stanovila medzinárodne uznávané usmernenia o používaní environmentálnych značiek v rybolove a akvakultúre, 17 pričom EÚ bola do vývoja týchto usmernení úzko zapojená.

4.Trh pre environmentálne značky pre produkty rybolovu a akvakultúry

EÚ je v súčasnosti najväčším trhom pre produkty rybolovu a akvakultúry označené environmentálnymi značkami. Miera prieniku produktov označených environmentálnymi značkami sa však v jednotlivých členských štátoch výrazne líši a týka sa predovšetkým mrazených alebo spracovaných produktov. Hlavní spotrebitelia produktov z plodov mora (spotreba na hlavu) nie sú hlavnými odberateľmi produktov označených environmentálnymi značkami. V krajinách, ako sú Francúzsko, Taliansko, Portugalsko a Španielsko, kde spotrebitelia kupujú najmä čerstvé produkty, majú environmentálne značky a certifikáty okrajovú úlohu. 18 Na druhej strane v iných členských štátoch, ako napríklad v Nemecku a v Spojenom kráľovstve, sa produkty označené environmentálnymi značkami na trhu dobre etablovali. 19

Počet environmentálnych značiek ostáva v porovnaní s inými nástrojmi na informovanie spotrebiteľov pomerne nízky. Nárast podielu na trhu vykazuje len niekoľko systémov.

V súčasnosti sú hlavnými súkromnými environmentálnymi značkami Marine Stewardship Council (MSP), ktorá v roku 2014 vykázala certifikáciu 8,8 milióna ton ulovených voľne žijúcich rýb (t. j. 10 % celosvetových vylodení), Friend of the Sea (FoS), v rámci ktorej bolo podľa dostupných údajov FAO v roku 2011 certifikovaných približne 10 miliónov ton produktov, GLOBALG.A.P. Aquaculture Standards, v rámci ktorej bolo podľa dostupných informácií v roku 2013 certifikovaných viac ako 2 milióny ton produktov, a Aquaculture Stewardship Council (ASC), v rámci ktorej bolo v roku 2014 certifikovaných 400 000 ton produktov. Výrobcovia z členských štátov EÚ nedávno začali postup certifikácie svojich produktov, najmä produktov rybolovu, čo poukazuje na nový trend na trhu, keďže doteraz sa väčšina produktov označených environmentálnou značkou predávaných v EÚ dovážala.

Tieto systémy sa zameriavajú len na niektoré skupiny živočíšnych druhov. Kým MSC pokrýva najmä ryby s bielym mäsom (certifikuje sa v nej 45 % svetového úlovku rýb s bielym mäsom) a malé druhy pelagických rýb, FoS sa zameriava na rybolov zásobujúci priemysel s rybou múčkou, ale pokrýva aj tuniaka, krevety, mušle a lososa. V rámci akvakultúry pokrývala značka GLOBALG.A.P najmä pangasia, tilapiu, lososa a krevety, pričom pri tých istých druhoch, ako aj pri lastúrnikoch a pstruhoch, sa objavuje aj značka ASC. Existujú náznaky, že tieto systémy začínajú spolupracovať na vytvorení spoločných kritérií a vzájomnom uznávaní.

V uplynulých rokoch zriadilo niekoľko krajín verejné environmentálne značky pre produkty rybolovu a akvakultúry. Doposiaľ sa neobjavil žiaden rozsiahly štátny systém, ktorý by bol alternatívou k súkromnej certifikácii. V rámci EÚ zriadilo Francúzsko na konci roka 2014 štátnu environmentálnu značku pre produkty rybolovu a akvakultúry. Na odhad potenciálneho trhu pre tento systém je však ešte priskoro.

5.Hlavné problémy týkajúce sa environmentálnych značiek

V rámci analýzy a konzultácií sa zdôraznili tri hlavné problémy spojené s existujúcimi environmentálnymi značkami pre produkty rybolovu a akvakultúry. Ide o: a) dôveryhodnosť vyhlásenia, b) nejasnosti spôsobené množstvom informácií a c) vstup na trh vrátane nákladov.

a)Otázka dôveryhodnosti sa týka platnosti vyhlásenia. Systémy environmentálnych značiek predstavujú pre spotrebiteľa najlepšie štruktúrovaný typ informácií o environmentálnych aspektoch. Dôveryhodnosť je založená na štruktúre systému vrátane jeho noriem a transparentnosti postupu certifikácie.

Záruka dôveryhodnosti má obrovský význam pre maloobchodných predajcov, keďže ide o základný prvok budovania dobrého mena značky. Dôveryhodnosť vyhlásenia preto ovplyvňuje aj dôveryhodnosť samotného maloobchodného predajcu. Zaujímavá je skutočnosť, že veľká časť certifikovaných produktov sa nepredáva označená logom, t. j. že certifikácia je len záležitosťou vzťahu medzi jednotlivými podnikmi a nie spôsobom poskytovania informácií spotrebiteľom.

b)Nejasnosti často súvisia s narastajúcim množstvom environmentálnych značiek a tendenciou nerozlišovať medzi environmentálnymi značkami a inými iniciatívami zameranými na poskytovanie informácií podnikom a spotrebiteľom, ako sú napríklad príručky pre spotrebiteľov alebo kampane MVO.

Druhým zdrojom nejasností môže byť rozdiel medzi environmentálnymi značkami z hľadiska obsahu a rozsahu Potenciálne nejasnosti sa týkajú všetkých úrovní dodávateľského reťazca. Výrobcovia si nie sú vždy istí, ktorý systém certifikácie svojich výrobkov si majú vybrať, keďže tento výber závisí od preferencií maloobchodných predajcov a od osobitných charakteristík každého trhu. Maloobchodní predajcovia si zasa musia vyberať tie environmentálne značky, ktoré im poskytnú najlepšiu záruku dobrého mena. Ani spotrebitelia si nie sú vždy vedomí, čo konkrétna environmentálna značka zastupuje.

Problém výberu konkrétneho environmentálneho aspektu, na ktorý sa zamerať, ako aj problém účinnej komunikácie môžu viesť k viacerým certifikáciám a k rôznym poskytovaným informáciám. Súvisiacim negatívnym dôsledkom sú nejasnosti, ktoré môžu v konečnom dôsledku viesť k dodatočným nákladom pre prevádzkovateľov a nedôvere v environmentálne vyhlásenia.

c)Tretí problém sa týka vstupu na trh a nákladov pre prevádzkovateľov. Certifikácia v rámci systémov udeľovania environmentálnych značiek zahŕňa audity, inšpekcie a hodnotenia. Okrem toho môžu vznikať aj ďalšie náklady spojené napríklad s používaním loga environmentálnej značky. Tento postup zahŕňa náklady a administratívnu záťaž, ktoré sa však nemusia nevyhnutne prejaviť na predajnej cene výrobcu. Náklady spojené s certifikáciou majú osobitný význam pre malovýrobcov. Niektoré systémy používajú svoje vlastné zdroje na zriadenie terénnych programov a MVO aktívne podporujú certifikáciu malovýrobcov.

Okrem toho sa certifikácia pre výrobcov a obchodníkov stala nevyhnutnou podmienkou predaja na niektorých trhoch, ktoré by v opačnom prípade ostali zatvorené alebo podhodnotené.

Certifikácia je pre výrobcov zároveň spôsobom, ako odlíšiť svoje produkty od ostatných a ako získať prístup na nové trhy.

6.Možné opatrenia, ktoré môžu prijať verejné orgány

Počas uplynulého desaťročia boli na medzinárodnej úrovni a na úrovni EÚ vyvinuté iniciatívy v oblasti environmentálnych vyhlásení. Ako bolo uvedené v bode 3, iniciatívy na úrovni EÚ zahŕňajú niekoľko legislatívnych a nelegislatívnych aktov.

V rámci štúdie uskutočniteľnosti sa skúmali tri možnosti na uskutočnenie opatrení zo strany EÚ: efektívne využívanie existujúcich nástrojov, vývoj a možné uplatňovanie minimálnych požiadaviek a zriadenie environmentálnej značky na úrovni EÚ.

6.1. Možnosť 1:    Žiadna zmena – súčasné právne predpisy a účinné využívanie dostupných nástrojov

Jednou z možností na uskutočnenie opatrení EÚ v oblasti environmentálnych značiek pre produkty rybolovu a akvakultúry je posilnenie kontroly existujúcich predpisov a ďalšia podpora vykonávania existujúcich nástrojov, ako sú napríklad marketingové opatrenia v zmysle článku 68 nariadenia o Európskom námornom a rybárskom fonde (ENRF). Hodnotenie a kontrola dobrovoľných vyhlásení by mohli byť efektívnym nástrojom na posilnenie dôveryhodnosti. Pre prevádzkovateľov a spotrebiteľov by bolo toto riešenie v každom prípade prospešné.

Obmedzili by sa nejasnosti vyplývajúce z množstva informácií: bolo by síce možné kontrolovať obsah vyhlásení obsiahnutých na etiketách výrobkov, no iné formy informácií, ktoré nepatria do tejto oblasti, by neboli predmetom kontrol.

Pokiaľ ide o náklady pre prevádzkovateľov, účinné využívanie dostupných možností financovania by výrobcom umožnilo prístup na nové trhy, pričom by sa zároveň znížili náklady, ktoré musia znášať v súvislosti s certifikáciou. Osobitná podpora certifikácie je dostupná pre výrobcov v EÚ, a to prostredníctvom ENRF, ako aj pre výrobcov v rozvojových krajinách prostredníctvom rozvojových programov.

Bolo by možné preskúmať možnosť zahrnutia produktov rybolovu a akvakultúry do existujúceho systému environmentálnej značky EÚ, keďže potraviny už do tohto systému patria. Na základe súčasných skúseností s vývojom nových kritérií môže proces tvorby nového súboru kritérií trvať najmenej tri roky a vyžiadal by si aj investíciu zdrojov. Treba pripomenúť, že ekologická akvakultúra je regulovaná a že analýza z roku 2011 nepriniesla jednoznačné závery, pokiaľ ide o uskutočniteľnosť a pridanú hodnotu vytvorenia kritérií platných pre udeľovanie environmentálnej značky EÚ na základe environmentálnych vlastností potravín. 20  

Pri možnosti uplatňovania existujúcich predpisov a nástrojov EÚ by boli splnené kritériá pridanej hodnoty, subsidiarity a proporcionality. Na druhej strane môže byť potrebné dodatočné financovanie kontrolných činností s cieľom kontrolovať súlad dobrovoľných vyhlásení s existujúcimi právnymi predpismi.

6.2.Možnosť 2:    Minimálne požiadavky stanovené EÚ

Ide o možnosť vytvoriť na úrovni EÚ minimálne požiadavky v súvislosti s vyhláseniami o udržateľnosti pre produkty rybolovu a akvakultúry. Na základe tejto možnosti by sa vytvoril koherentný rámec na porovnávanie obsahu vyhlásení.

Opatreniami v tejto oblasti by sa účinne riešili možné nejasnosti týkajúce sa povahy environmentálnych vyhlásení, čo by viedlo k zníženiu nedôvery spotrebiteľov. Riešila by sa aj otázka dôveryhodnosti, keďže postupy certifikácie by boli založené na platných relevantných požiadavkách. Neriešila by sa však otázka nákladov výrobcu na certifikáciu.

Táto možnosť by viedla k vytvoreniu noriem udržateľnosti, pri ktorých by sa zohľadnili usmernenia FAO v tejto oblasti, ako aj ukazovatele obsiahnuté v rámci spoločnej rybárskej politiky (SRP). Znamenalo by to vytvorenie dvoch súborov noriem na úrovni EÚ, ktoré by sa vzťahovali zvlášť na rybolov a zvlášť na akvakultúru, keďže medzi týmito dvoma metódami produkcie sú základné rozdiely.

Táto možnosť by v konečnom dôsledku zahŕňala rozsiahle prípravy a konzultácie vrátane pravidelného preskúmania noriem a prijatia nových legislatívnych aktov EÚ.

Alternatívnym prístupom by bolo zamerať sa na minimálne požiadavky na postup certifikácie. Táto možnosť sa už realizovala prostredníctvom opatrení na úrovni EÚ a na medzinárodnej úrovni. V rámci existujúcich právnych predpisov sa zabezpečuje kontrola kritických krokov postupu certifikácie. Podrobné odporúčania na vytvorenie takéhoto systému, jeho požiadaviek a súvisiacich vyhlásení už existujú. Príklady najlepších postupov v certifikácii sú zdokumentované aj v kódexe správnych postupov Medzinárodnej aliancie pre sociálnu a ekologickú akreditáciu (ISEAL) a v usmerneniach FAO a budú zahrnuté do pripravovaných noriem ISO.

Ďalšou možnosťou je, aby Komisia pripravila odporúčania a najlepšie postupy. Takáto nelegislatívna iniciatíva by mohla obsahovať medzinárodné odkazy na environmentálne označovanie v rybolove a v akvakultúre a podobný prístup k environmentálnym vyhláseniam v oblasti potravinárskych a nepotravinárskych výrobkov. To by mohlo zvýšiť transparentnosť a prispieť k dohode medzi prevádzkovateľmi v dodávateľskom reťazci a verejnými orgánmi vo otázke environmentálnych systémov Táto možnosť by si vyžadovala podobný rozsah konzultácií a príprav ako predchádzajúce čiastkové možnosti, ale nevyžadovala by si prijatie nových právnych predpisov.

6.3.Možnosť 3: Zriadenie systému udeľovania environmentálnej značky Únie

Vytvorenie autonómneho dobrovoľného systému udeľovania environmentálnej značky EÚ pre produkty rybolovu a akvakultúry by si vyžadovalo vymedzenie požiadaviek. Navyše by bolo potrebné vytvoriť postupy preskúmania, certifikácie, označovania a riešenia sporov, ako aj opatrenia na podporu tohto nového systému. Systém by sa zameriaval na rybolov a akvakultúru, a na všetky výrobky predávané v EÚ predávajú, bez ohľadu na ich pôvod, čo je v tomto odvetví mimoriadne dôležité, keďže EÚ dováža 65 % svojej spotreby rýb a veľká časť dovozu pochádza z rozvojových krajín.

Opatrenia v tejto oblasti by sa mohli pozitívne prejaviť na dôveryhodnosti environmentálnych značiek, keďže existencia verejného systému by mala viesť k vyšším štandardom a lepšej výkonnosti certifikácie. Prítomnosť verejnej environmentálnej značky na trhu by mohla znížiť aj nejasnosti týkajúce sa obsahu environmentálnych vyhlásení. Nie je však jasné, či by mala vplyv na poskytovanie iných typov environmentálnych informácií spotrebiteľom, ani či by sa presadila na trhu, na ktorom už existuje niekoľko zaužívaných značiek. Pokiaľ ide o náklady prevádzkovateľov na certifikáciu, bolo by možné dosiahnuť isté úspory v súvislosti s používaním loga, keďže by išlo o verejné logo. Mohlo by sa však stať, že by nedošlo k výraznej zmene nákladov spojených s certifikáciou produktov.

Systém Únie nevylučuje existenciu iných environmentálnych značiek a zavedením novej značky by sa situácia na trhu mohla ešte viac zneprehľadniť. Mohol by sa negatívne prejaviť najmä na ekologickom logu. Na druhej strane by vďaka samostatnej verejnej environmentálnej značky pre produkty rybolovu a akvakultúry mali výrobcovia a obchodníci väčší výber ako v súčasnosti, čím by sa znížilo riziko príliš silnej dominancie etablovaných súkromných environmentálnych značiek.

Táto možnosť by si vyžadovala prijatie nových právnych predpisov, ako aj vyčlenenie finančných prostriedkov na spravovanie systému. Náklady na vytvorenie, vykonávanie a propagáciu environmentálnej značky EÚ pre produkty rybolovu a akvakultúry možno porovnať s nákladmi na zavedenie ekologickej certifikácie a environmentálnej značky EÚ a sú vyššie ako pri iných možnostiach.

7.Závery

Význam environmentálnych značiek pre produkty rybolovu a akvakultúry sa v uplynulom desaťročí významne zvýšil. Objemy produktov označených environmentálnymi značkami sú v súčasnosti značné, no sú koncentrované len na niektoré trhy EÚ a niektoré produkty. Počas toho istého obdobia prijala EÚ niekoľko predpisov a začala niekoľko iniciatív na ochranu spotrebiteľov a na reguláciu poskytovania environmentálnych informácií. Pri celosvetovom porovnaní s inými odvetviami na svetovej úrovni sa environmentálne značky v odvetví rybolovu a poľnohospodárskych produktov nevyznačujú žiadnymi výrazne špecifickými vlastnosťami.

V súčasnosti slúžia environmentálne značky v odvetví rybolovu a akvakultúry viacerým účelom: poskytujú maloobchodným predajcom záruky v súvislosti s udržateľnosťou produktov, ktoré predávajú. Na druhej strane maloobchodníci využívajú tieto záruky na zdôraznenie aspektov udržateľnosti v rámci svojich informačných kampaní pre spotrebiteľov a na ochranu svojej značky. Okrem toho informujú spotrebiteľov o vlastnostiach produktu z hľadiska udržateľnosti. Environmentálne značky umožňujú rozlišovať medzi jednotlivými produktmi na trhu a môžu pomáhať spotrebiteľom s výberom.

Často sa zdôrazňuje úloha spotrebiteľov a predpokladá sa, že existuje dopyt po environmentálnej značke. Zásadnú úlohu však zohráva vzťah medzi dodávateľom a maloobchodným predajcom. Environmentálne značky môžu pomôcť pri zamedzení oveľa väčšieho počtu certifikácií vytvorených samotnými maloobchodnými predajcami alebo vlastných vyhlásení.

V správe sa identifikovalo niekoľko problémov spojených s environmentálnymi značkami. Po prvé, dôveryhodnosť vyhlásení je spojená s existenciou spoľahlivého postupu certifikácie. Po druhé, existujú nejasnosti spojené s narastajúcim množstvom environmentálnych značiek a súčasným používaním iných komunikačných kanálov, ako aj v súvislosti s rozdielom medzi environmentálnymi značkami z hľadiska obsahu a rozsahu. Napokon môže certifikácia výrobcom spôsobovať veľké náklady, hoci predaj produktov s environmentálnymi značkami môže otvárať nové trhy.

V tejto správe sa analyzovali tri možnosti na uskutočnenie opatrení zo strany verejných orgánov, ktoré by priniesli rôzne výsledky, pokiaľ ide o pridanú hodnotu pre EÚ, náklady, subsidiaritu a proporcionalitu.

Prvá možnosť – neprijme sa žiadna legislatívna zmena a účinné využívanie dostupných nástrojov – by sa mohla úspešne vyriešiť otázku dôveryhodnosti vyhlásení, no nezlepšila by nejasnosti vyplývajúce z rozsiahleho množstva informácií, keďže tie informácie pre spotrebiteľov, ktoré nepatria do rozsahu pôsobnosti súčasných právnych predpisov EÚ, by nepodliehali kontrole. Pokiaľ ide o náklady, využitie verejných zdrojov by mohlo pomôcť znížiť náklady na certifikáciu vznikajúce výrobcom.

Táto možnosť spĺňa kritériá pridanej hodnoty, subsidiarity a proporcionality, keďže je založená na existujúcich právnych predpisoch. Na druhej strane môže byť potrebné dodatočné financovanie na posilnenie kontroly dobrovoľne poskytovaných informácií na etiketách potravín.

Druhá možnosť – stanovenie minimálnych požiadaviek v súvislosti s udržateľnosťou a postupom certifikácie – by riešila otázky potenciálnych nejasností a dôveryhodnosti. Znamenala by rozsiahle prípravy a prijatie nových právnych predpisov alebo odporúčaní na úrovni EÚ. Podobné ciele by sa mohli dosiahnuť aj podporou medzinárodných noriem, ktoré sú v štádiu prípravy.

Tretia možnosť – zriadenie samostatného systému udeľovania environmentálnej značky Únie pre produkty rybolovu a akvakultúry môže priniesť pozitívne účinky z hľadiska dôveryhodnosti environmentálnych značiek vďaka vytvoreniu stimulov a účinnej verejnej kontroly. Týmto spôsobom by sa mohli vyriešiť nejasnosti, pokiaľ ide o environmentálne vyhlásenia, no nevie sa, či by to nejako ovplyvnilo poskytovanie iných typov environmentálnych informácií spotrebiteľom. Pokiaľ ide o náklady na certifikáciu, dosiahli by sa iba obmedzené úspory.

Vytvorenie systému na úrovni EÚ by si vyžadovalo prijatie nových právnych predpisov. Vzhľadom na rozdiely v prieniku produktov s environmentálnou značkou na rôzne trhy EÚ, ako aj s ohľadom na priskorú fázu fungovania štátnych systémov by opatrenia na úrovni EÚ mohli byť spochybnené z hľadiska subsidiarity. Rovnako by mohla vyvolávať otázky aj nemožnosť identifikovať explicitné zlyhania trhu, a to vo vzťahu k pridanej hodnote opatrenia pre EÚ alebo k proporcionalite tohto opatrenia. Náklady na túto možnosť sú v porovnaní s ďalšími dvoma možnosťami oveľa väčšie.

SRP by mala priniesť výsledky v oblasti udržateľnosti najneskôr do roku 2020, čím sa čiastočne zníži potreba verejnej značky ako hnacej sily udržateľnosti. Navyše duálna úloha EÚ pri zlepšovaní environmentálnej udržateľnosti prostredníctvom SRP a pri nastavovaní kritérií posudzovania udržateľnosti môže spôsobiť problémy so súladom.

(1) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1379/2013 z 11. decembra 2013 o spoločnej organizácii trhov s produktmi rybolovu a akvakultúry, ktorým sa menia nariadenia Rady (ES) č. 1184/2006 a (ES) č. 1224/2009 a zrušuje nariadenie Rady (ES) č. 104/2000 , Ú. v. EÚ L 354, 28.12.2013, s. 1 – 21.

(2) http://ec.europa.eu/dgs/maritimeaffairs_fisheries/consultations/eco-label/index_en.htm .

(3) Napríklad Forest Stewardship Council (FSC) alebo Program na podporu systémov certifikácie lesov (Programme for the Endorsement of Forest Certification – PEFC).

(4) Napríklad spravodlivý obchod alebo Okrúhly stôl pre udržateľný palmový olej (Roundtable on Sustainable Palm Oil – RSPO).

(5) Nariadenie Komisie (ES) č 710/2009 z 5. augusta 2009, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 889/2008, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá implementácie nariadenia Rady (ES) č. 834/2007, pokiaľ ide o ustanovenie podrobných pravidiel v oblasti ekologickej akvakultúry živočíchov a produkcie morských rias. Ú. v. EÚ L 204, 6.8.2009, s. 15 – 33.

(6) http://ec.europa.eu/consumers/consumer_evidence/market_studies/environmental_claims/index_en.htm Pozri štúdiu spotrebiteľského trhu o environmentálnych vyhláseniach pre nepotravinové výrobky (Consumer Market Study on Environmental Claims for Non-Food Products):

(7) Nariadenie o spoločnej organizácii trhov, článok 39 ods. 1 a článok 39 ods. 4.

(8) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 765/2008 z 9. júla 2008, ktorým sa stanovujú požiadavky akreditácie a dohľadu nad trhom v súvislosti s uvádzaním výrobkov na trh a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 339/93. Ú. v. EÚ L 218, 13.8.2008, s. 30 – 47.

(9) Oznámenie Komisie „Príspevok k trvalo udržateľnému rozvoju: úloha spravodlivého obchodu a mimovládnych systémov zabezpečenia trvalej udržateľnosti súvisiacej s obchodom. KOM(2009) 215, 5.5.2009.

(10) Oznámenie Komisie o politike kvality poľnohospodárskych výrobkov, KOM(2009) 234, 28.5.2009.

(11) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Text s významom pre EHP) (Ú. v. EÚ L 149, 11.6.2005, s. 22 – 39).

(12)   Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Rade „Budovanie jednotného trhu pre ekologické výrobky. Uľahčenie lepšej informovanosti o výsledkoch v oblasti životného prostredia výrobkov a organizácií“ COM(2013) 196. Jeden z 26 prebiehajúcich pilotných projektov v oblasti environmentálnej stopy výrobkov sa zaoberá produktmi rybolovu a akvakultúry.

(13) Oznámenie Komisie – Usmernenia EÚ s osvedčenými postupmi v oblasti dobrovoľných systémov certifikácie poľnohospodárskych výrobkov a potravín, 2010/C 341/04.

(14)   Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov. Obnovená stratégia EÚ pre sociálnu zodpovednosť podnikov na obdobie rokov 2011 – 2014 KOM(2011) 681.

(15) Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu, Rade, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a Výboru regiónov. Kruh sa uzatvára – Akčný plán EÚ pre obehové hospodárstvo COM(2015) 614.

(16) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 66/2010 o environmentálnej značke EÚ. Ú. v. EÚ L 27, 30.1.2010, s. 1 – 19.

(17) FAO Guidelines for the Eco labelling of Fish and Fishery Products from Marine Capture Fisheries. Revízia 1. (2009), Guidelines for the Eco labelling of Fish and Fishery Products from Inland Capture Fisheries (2011), Technical guidelines on aquaculture certification (2011). V rámci FAO sa diskutovalo aj o návrhu rámca na posudzovanie systémov environmentálneho označovania v rámci vnútrozemského a morského rybolovu.

(18) Podľa údajov Marine Stewardship Council (MSC) je podiel na trhu menej ako 1 %.

(19) MSC uvádza viac ako 35 % podiel na trhu v Rakúsku, Belgicku, Dánsku, Nemecku, vo Švédsku, v Holandsku a Spojenom kráľovstve.

(20)