1.

Súdny dvor EÚ rozhodol, že článkom 21 ZFEÚ a smernicou 2004/38/ES sa priznáva právo na pobyt v hostiteľskom štáte maloletému dieťaťu, ktoré je štátnym príslušníkom iného štátu EÚ a spĺňa podmienky stanovené v článku 7 ods. 1 písm. b), a že „tie isté ustanovenia“ umožňujú rodičovi, ktorý sa o dieťa primárne stará, zdržiavať sa s dieťaťom v hostiteľskom členskom štáte, pozri napríklad vec C-86/12, Alokpa, bod 29. Súdny dvor EÚ zároveň rozhodol, že takýto rodič sa nepovažuje za oprávnenú osobu v rozsahu pôsobnosti smernice, ako sa stanovuje v článku 3 ods. 1, pozri Alokpa, body 24 až 26.

Môže sa v opísanej situácii právo rodiča na pobyt zakladať len na smernici alebo Dohode o EHP, alebo sa pri takomto práve predpokladá uplatnenie smernice v spojení s článkom 21 ZFEÚ, alebo prípadne široký výklad smernice v zmysle článku 21 ZFEÚ?

2.

V článku 12 ods. 3 smernice 2004/38/ES sa udeľuje právo na ďalší pobyt dieťaťu štátneho príslušníka EHP, ktoré je zapísané v akreditovanej vzdelávacej inštitúcii, a osobe, ktorá má rodičovské práva a povinnosti (právo starostlivosti) vo vzťahu k dieťaťu, ak štátny príslušník EHP odíde z krajiny. Môže dieťaťu, ktoré je iba potomkom manželského partnera štátneho príslušníka EHP, ktorému bolo udelené právo na pobyt s využitím štátneho príslušníka EHP ako referenčnej osoby, vyplývať takéto právo aj podľa samotnej smernice alebo Dohody o EHP? Platí to aj v prípade, ak štátny príslušník EHP pred odchodom z krajiny požiadal o rozvod s rodičom tohto dieťaťa?

3.

Ak je odpoveď na druhú otázku kladná, platí to aj v prípade, že manželstvo matky alebo otca dieťaťa bolo zneužívaním práv podľa článku 35 smernice 2004/38/ES, ale štátny príslušník EHP a dieťa ho vnímali ako skutočné?