1.

„Basel III“ je medzinárodne dohodnutý súbor opatrení, ktorý vytvoril Bazilejský výbor pre bankový dohľad v reakcii na finančnú krízu v rokoch 2007 až 2009 s cieľom posilniť reguláciu, dohľad a riadenie rizika v bankách. Jedným z hlavných prvkov rámca Bazilej III a jeho vykonávania v Európskej únii je zavedenie „ukazovateľa finančnej páky“, ktorý sa počíta ako miera kapitálu banky delená veľkosťou celkovej expozície banky vyjadrená ako percentuálny podiel. Ukazovateľ finančnej páky umožňuje posúdenie expozície bánk voči riziku nadmerného využívania finančnej páky, čo ich môže nútiť k prijímaniu neplánovaných opravných opatrení ich podnikateľského plánu, vrátane núdzového predaja aktív, ktorý môže vyústiť do značnej straty.

2.

Vo svojom odvolaní Európska centrálna banka (ECB) namieta proti rozsudku Všeobecného súdu zo 14. apríla 2021, Crédit lyonnais/ECB ( 2 ), ktorým tento súd zrušil jej rozhodnutie zamietajúce uplatnenie úplnej výnimky spoločnosťou Crédit lyonnais z požiadaviek na ukazovateľa finančnej páky, pokiaľ ide o jej expozície týkajúce sa určitých účtov regulovaných úspor.

3.

Toto odvolanie vyvoláva otázku systémovej a inštitucionálnej povahy: úroveň preskúmania súdmi Únie pri posudzovaní zákonnosti správnych rozhodnutí prijatých inými inštitúciami, ak majú tieto inštitúcie mieru voľnej úvahy.

4.

Hovorí sa, že táto téma, aspoň pokiaľ ide o právnikov, ktorí sa zaoberajú právom Únie, nie je pre „slabé povahy“ ( 3 ), pretože je predmetom značných sporov medzi právnikmi a v akademických kruhoch. ( 4 ) V prejednávanej veci má teda Súdny dvor možnosť túto otázku bližšie objasniť. Hoci v tejto veci existuje bohatá (a podľa môjho názoru vo všeobecnosti správna) judikatúra, domnievam sa, že niektoré kľúčové pojmy a zásady týkajúce sa tejto úrovne preskúmania by si zaslúžili ďalšie objasnenie.

5.

Crédit lyonnais je akciová spoločnosť založená podľa francúzskeho práva, ktorá má povolenie ako úverová inštitúcia. Je dcérskou spoločnosťou Crédit agricole SA a z tohto titulu podlieha priamemu prudenciálnemu dohľadu ECB.

6.

Dňa 5. mája 2015 Crédit agricole požiadala vo vlastnom mene a v mene subjektov skupiny Crédit agricole, vrátane spoločnosti Crédit lyonnais, o povolenie vylúčiť z výpočtu ukazovateľa finančnej páky expozície, ktoré predstavujú sumy týkajúce sa regulovaných produktov ( 5 ), ktoré však mala povinnosť previesť na Caisse des dépôts et consignations (Štátna depozitná pokladňa, ďalej len „CDC“), francúzsku verejnoprávnu inštitúciu. Táto žiadosť bola podaná podľa článku 429 ods. 14 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti a o zmene nariadenia (EÚ) č. 648/2012 ( 6 ), v znení platnom v rozhodnom čase. ( 7 )

7.

Podľa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 v znení účinnom v danom čase „príslušné orgány môžu inštitúcii povoliť, aby z veľkosti expozície vylúčila expozície, ktoré spĺňajú všetky tieto podmienky: a) sú expozíciami voči subjektu verejného sektora; b) zaobchádza sa s nimi v súlade s článkom 116 ods. 4; c) vyplývajú z vkladov; ktoré musí inštitúcia na základe právnej povinnosti previesť na subjekt verejného sektora uvedený v písmene a) na účely financovania investícií všeobecného záujmu“.

8.

ECB prijala 24. augusta 2016 rozhodnutie ECB/SSM/2016‑969500TJ5KRTCJQWXH05/165 (ďalej len „rozhodnutie z roku 2016“) podľa článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013, ktorým sa [ECB] poveruje osobitnými úlohami, pokiaľ ide o politiky týkajúce sa prudenciálneho dohľadu nad úverovými inštitúciami ( 8 ), ako aj článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, ktorým nepovolila spoločnosti Crédit agricole vylúčiť z výpočtu ukazovateľa finančnej páky expozície voči CDC tvorené časťou súm vložených v súvislosti s regulovanými úsporami, ktoré bola povinná na ňu previesť.

9.

Crédit agricole napadla rozhodnutie z roku 2016 na Všeobecnom súde, ktorý rozsudkom z 13. júla 2018 ( 9 ) uvedené rozhodnutie zrušil. Všeobecný súd rozhodol, že ECB sa pri preskúmaní žiadosti spoločnosti Crédit agricole dopustila i) nesprávneho právneho posúdenia pri uplatňovaní článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 a ii) zjavne nesprávneho posúdenia.

10.

Crédit agricole 26. júla 2018 znovu požiadala vo svojom mene, ako aj v mene viacerých subjektov skupiny Crédit agricole, vrátane spoločnosti Crédit lyonnais, o povolenie vylúčiť z výpočtu ukazovateľa finančnej páky sumy, ktoré boli povinné previesť na CDC.

11.

Dňa 3. mája 2019 ECB prijala rozhodnutie ECB‑SSM‑2019‑FRCAG‑39 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa článku 4 ods. 1 písm. d) a článku 10 nariadenia č. 1024/2013, ako aj článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013. ECB napadnutým rozhodnutím povolila vylúčiť z výpočtu ukazovateľa finančnej páky spoločnosti Crédit agricole a subjektov patriacich do skupiny časti súm vložených v súvislosti s regulovanými úsporami, ktoré boli povinné previesť na CDC, s výnimkou spoločnosti Crédit lyonnais, ktorej túto výnimku priznala len do výšky 66 % takýchto povinných prevodov.

12.

ECB v bode 2.1 napadnutého rozhodnutia uviedla, že podmienky stanovené v článku 429 ods. 14 písm. a) až c) nariadenia č. 575/2013 boli splnené. ECB v bode 2.2 napadnutého rozhodnutia v prvom rade pripomenula, že má diskrečnú právomoc pri udeľovaní tejto výnimky a názorne priblížila metodiku, ktorú použila pri preskúmaní žiadosti o výnimku. V tejto metodike sa zohľadňovali tri prvky: kreditná kvalita ústrednej správy, riziko núdzového predaja aktív a koncentrácia expozícií. Každému z týchto prvkov sa priradil percentuálny podiel vylúčenia, takže kombináciou týchto troch prvkov vznikol celkový percentuálny podiel vylúčenia, ktorý sa mal priznať.

13.

Pokiaľ ide o kreditnú kvalitu francúzskej ústrednej správy, ECB v bode 2.2.1 napadnutého rozhodnutia uviedla, že neexistovali konkrétne prudenciálne problémy. Konštatovala však aj, že rating priznaný Francúzskej republike externými ratingovými agentúrami nebol najvyšší možný a že kótovanie swapov na úverové zlyhanie na päť rokov dohodnutých Francúzskou republikou uvádzalo nezanedbateľnú pravdepodobnosť platobnej neschopnosti.

14.

Pokiaľ ide o riziko núdzového predaja aktív, ECB v bode 2.2.2 napadnutého rozhodnutia po prvé uviedla, že časový odstup na vykonanie úprav stanovísk so CDC môže mať za následok, že úverová inštitúcia bude musieť vykonať tieto predaje na účely vyplatenia vkladateľov v očakávaní prevodu finančných prostriedkov zo strany CDC. ECB sa domnievala, že hoci lehota kratšia ako päť dní predstavovala takmer okamžitý prevod, zahŕňajúc iba obmedzené riziko núdzových predajov, systém na úpravu stanovísk so CDC vyžadoval lehotu, ktorá mohla trvať až desať dní. V tomto smere ECB uviedla, že počas nedávnych bankových kríz bolo 10 až 30 % vkladov úverovej inštitúcie vybraných v lehote kratšej ako päť dní a že regulované úspory mali likvidnejší charakter ako sporiace účty.

15.

Pokiaľ ide o posúdenie koncentrácie expozícií voči CDC, ECB v bode 2.2.3 napadnutého rozhodnutia po prvé zdôraznila existenciu mechanizmu solidarity v rámci skupiny Crédit agricole stanovujúcu zákonnú povinnosť medzi zoskupenými subjektmi poskytnúť si podporu vo forme kapitálu a hotovosti, čím sa odôvodňovalo, že riziko koncentrácie pre zoskupené subjekty bolo hodnotené na úrovni skupiny. ECB uviedla, že na Crédit lyonnais sa nevzťahoval tento mechanizmus solidarity, a že z tohto dôvodu riziko koncentrácie malo byť, pokiaľ ide o ňu, preskúmané na subkonsolidovanom základe. Vzhľadom na to, že ukazovateľ expozícií spoločnosti Crédit lyonnais voči CDC z hľadiska zdrojov kategórie 1 predstavoval 134 % v roku 2015 a 231 % v roku 2018, ECB konštatovala existenciu rizika koncentrácie expozícií voči CDC.

16.

ECB dospela k záveru, že na účely zmiernenia vplyvu masívneho výberu vkladov na kapitál bolo vhodné zahrnúť určitú úroveň expozícií voči CDC do výpočtu ukazovateľa finančnej páky spoločnosti Crédit lyonnais, ktorú stanovila na 34 %.

17.

Návrhom podaným 12. júla 2019 Crédit lyonnais podala žalobu o neplatnosť napadnutého rozhodnutia. Na podporu svojej žaloby Crédit lyonnais uviedla tri žalobné dôvody: po prvé porušenie článku 266 ZFEÚ nesprávnym vykonaním rozsudku z roku 2018 ( 10 ), po druhé porušenie článku 429 ods. 14 a článku 400 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 575/2013 a po tretie zjavne nesprávne posúdenie zo strany ECB pri posudzovaní jej žiadosti.

18.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd preskúmal najskôr prvý žalobný dôvod, ktorý rozdelil na tri časti. Všeobecný súd zamietol ako nedôvodnú prvú časť (týkajúcu sa kreditnej kvality francúzskej ústrednej správy), ako aj druhú časť (týkajúcu sa úrovne koncentrácie expozícií) tohto dôvodu. Pokiaľ ide o tretiu časť tohto dôvodu (týkajúcu sa rizika núdzového predaja aktív), Všeobecný súd zamietol určité tvrdenia, pričom konštatoval, že ďalšie tvrdenia by sa mali posúdiť spoločne s tvrdeniami predloženými v kontexte tretieho žalobného dôvodu. ( 11 ) Všeobecný súd ďalej posúdil a zamietol druhý žalobný dôvod ako nedôvodný. ( 12 )

19.

Následne Všeobecný súd preskúmal tvrdenia spoločnosti Crédit lyonnais (predložené v kontexte prvého a tretieho žalobného dôvodu), v ktorých kritizuje posúdenie ECB, pokiaľ ide o riziko núdzového predaja aktív. Všeobecný súd na úvod svojej analýzy uviedol, že v tejto súvislosti sa ECB pri svojom závere o existencii takéhoto rizika v súvislosti s finančnými prostriedkami, ktoré mala Crédit lyonnais previesť na CDC, opierala v podstate o dva dôvody: likviditu regulovaných úspor a skúsenosti z nedávnych bankových kríz. Pokiaľ ide o prvý aspekt, Všeobecný súd uviedol, že v súlade so závermi v rozsudku z roku 2018 bola ECB povinná vykonať preskúmanie, v ktorom by sa zohľadnili vlastnosti regulovaných úspor. ( 13 )

20.

Podľa názoru Všeobecného súdu to však ECB nevykonala z troch dôvodov. Po prvé ECB nezohľadnila povahu „bezpečného prístavu“ regulovaných úspor. Všeobecný súd považoval za preukázané, že počas bankovej krízy sa sumy investované do regulovaných úspor zvyknú zvyšovať. Po druhé Všeobecný súd konštatoval, že regulované úspory sotva prispejú k nadmernému využívaniu finančnej páky, keďže musia byť prevedené na CDC, a teda nemôžu byť investované do rizikových ani nelikvidných aktív. Po tretie Všeobecný súd zdôraznil, že na regulované úspory sa vzťahuje dvojitá štátna záruka, tak pre vkladateľov, ako aj úverové inštitúcie. ( 14 )

21.

V druhom rade sa Všeobecný súd domnieval, že likvidita regulovaných úspor neumožňuje sama osebe preukázať dôvodnosť záveru ECB o možnosti, že banka môže považovať za nevyhnutné uchýliť sa k núdzovému predaju aktív, kým očakáva prevody finančných prostriedkov od CDC. Na podporu svojich záverov v tomto smere ECB vychádzala z jedného príkladu, ktorý podľa názoru Všeobecného súdu nebol relevantný, keďže sa týkal produktov podobných produktom, ktoré sú predmetom v prejednávanej veci. ( 15 )

22.

Na tomto základe Všeobecný súd dospel k záveru, že ECB pri posudzovaní rizika núdzového predaja aktív nezohľadnila vlastnosti regulovaných úspor (ako to vyžadoval rozsudok z roku 2018) a všeobecnejšie nezohľadnila všetky relevantné prvky konkrétnej veci, čím porušila zásadu riadnej správy vecí verejných. Všeobecný súd preto vyhovel prvej časti tretieho žalobného dôvodu a tretej časti prvého žalobného dôvodu, zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa zamietalo povoliť spoločnosti Crédit lyonnais vylúčiť z výpočtu jej ukazovateľa finančnej páky 34 % jej expozície voči CDC a uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.

23.

ECB vo svojom odvolaní podanom na Súdny dvor 24. júna 2021 žiada, aby tento súd zrušil napadnutý rozsudok a uložil spoločnosti Crédit lyonnais povinnosť nahradiť trovy konania. Vo svojom vyjadrení k žalobe, podanom 7. septembra 2021, Crédit lyonnais žiada Súdny dvor, aby zamietol odvolanie ako nedôvodné a uložil ECB povinnosť nahradiť trovy konania.

24.

Dňa 23. novembra 2021 ECB predložila repliku a 17. januára 2022 Crédit lyonnais predložila dupliku. ECB a Crédit lyonnais okrem toho predniesli svoje stanoviská na pojednávaní na Súdnom dvore, ktoré sa konalo 15. júna 2022.

25.

ECB uvádza štyri odvolacie dôvody. Tieto dôvody sa týkajú: úrovne súdneho preskúmania, ktorú Všeobecný súd uplatnil pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia (časť A), primeranosti odôvodnenia obsiahnutého v napadnutom rozsudku (časť B), údajného skreslenia zo strany Všeobecného súdu, pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie a dôkazy k nemu predložené (časť C), a výkladu článku 4 ods. 1 bodu 94 a článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 (časť D).

26.

V týchto návrhoch sa sústredím najmä na prvý odvolací dôvod, keďže nielenže v ňom vzniká otázka, ktorá je podstatou prejednávaného odvolacieho konania, ale ako sa už uvádza v úvode, má aj systémový inštitucionálny význam. Naopak, druhý, tretí a štvrtý odvolací dôvod sa javia skôr ako „vedľajšie“ dôvody k prvému dôvodu, keďže v podstate kritizujú spôsob a intenzitu, s akou Všeobecný súd vykonal svoje preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Tieto tri dôvody sa preto do veľkej miery prekrývajú s prvým odvolacím dôvodom. Domnievam sa preto, že keďže prvý odvolací dôvod je dôvodný, týmto trom odvolacím dôvodom sa budem venovať stručnejšie.

27.

Vo svojom prvom odvolacom dôvode ECB tvrdí, že Všeobecný súd prekročil medze súdneho preskúmania a porušil úroveň preskúmania danú v ustálenej judikatúre. Podľa ECB Všeobecný súd posúdil situáciu ex novo a nezohľadnil mieru voľnej úvahy, ktorú normotvorca priznal ECB v prudenciálnych otázkach.

28.

ECB najmä tvrdí, že Všeobecný súd vykonal samostatné posúdenie vlastností regulovaných úspor, ktoré sa líšilo od posúdenia ECB. Toto posúdenie bolo navyše založené na nesprávnom posúdení napadnutého rozhodnutia, ako aj skutkového stavu, z ktorého vychádzalo. ECB v tejto súvislosti pripomína, že podľa ustálenej judikatúry musí mať dotknutá inštitúcia Únie v prípade komplexného ekonomického posúdenia určitú voľnosť, v dôsledku čoho jej prijaté akty podliehajú obmedzenému súdnemu preskúmaniu. Súdy Únie nemôžu nahradiť posúdenie, ktoré vykonala príslušná inštitúcia, vlastným posúdením komplexných skutočností.

29.

ECB okrem toho poukazuje na to, že v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 jej bola výslovne priznaná diskrečná právomoc, pokiaľ ide o možnosť vylúčiť niektoré expozície z výpočtu ukazovateľa finančnej páky. Existencia takejto diskrečnej právomoci si podľa ECB vyžaduje aj určitú zdržanlivosť Všeobecného súdu. ECB tvrdí, že Všeobecný súd tým, že napadnuté rozhodnutie podrobil mimoriadne rušivému preskúmaniu, ju tejto diskrečnej právomoci do značnej miery zbavil.

30.

Crédit lyonnais zasa tvrdí, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia a držal sa v medziach prípustného súdneho preskúmania. Podľa spoločnosti Crédit lyonnais Všeobecný súd konštatoval, že ECB nezohľadnila niektoré prvky, ktoré boli relevantné pre analýzu, a že závery prijaté v napadnutom rozhodnutí neboli podložené dôkazmi, ktoré jej boli predložené.

31.

Všeobecný súd najmä uviedol – podľa názoru spoločnosti Crédit lyonnais správne –, že ECB mala zohľadniť skutočnosť, že v prípade napätia alebo krízy sa regulované úspory vo všeobecnosti považujú za „bezpečný prístav“ vďaka existencii dvojitej štátnej záruky. Túto vlastnosť regulovaných úspor ECB pred Všeobecným súdom nespochybnila. Okrem toho Všeobecný súd konštatoval – podľa spoločnosti Crédit lyonnais opäť správne –, že príklad týkajúci sa rizík, ktoré vznikajú v prípade masového výberu vkladov z banky, nemôže podporiť závery, ku ktorým dospela ECB, keďže uvedený príklad sa týka iného typu účtu.

32.

Aby som sa čo najlepšie mohol venovať otázkam vznikajúcim v rámci prejednávaného odvolacieho dôvodu, považujem za užitočné najskôr opísať príslušný právny rámec. Na tento účel v úvode stručne pripomeniem niektoré kľúčové zásady týkajúce sa inštitucionálneho systému Únie, ktoré sa javia ako relevantné v tomto prípade (časť a), a následne načrtnem úlohu a právomoci ECB v oblasti prudenciálneho dohľadu (časť b). Ďalej vysvetlím hlavné zásady a pojmy, ktorými sa riadi úroveň súdneho preskúmania uplatniteľná na oblasti podliehajúce tzv. „marginálnemu preskúmaniu“ (časť c). Na základe týchto zásad napokon posúdim tvrdenia predložené účastníkmi konania (časť d).

33.

Na úvod je vhodné pripomenúť, že podľa článku 13 ods. 2 ZEÚ inštitúcie Únie „konajú v medziach právomocí, ktoré sú [im] zverené Zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich stanovenými“ ( 16 ). V tomto ustanovení, ako skonštatoval Súdny dvor, sa „premieta zásada inštitucionálnej rovnováhy, ktorou sa vyznačuje inštitucionálna štruktúra Únie, z ktorej vyplýva, že každá inštitúcia pri výkone svojich právomocí rešpektuje právomoci ostatných inštitúcií“ ( 17 ).

34.

ECB je spolu s národnými centrálnymi bankami súčasťou Európskeho systému centrálnych bánk (ESCB), ktorého hlavným cieľom je udržiavať cenovú stabilitu. Bez toho, aby bol dotknutý tento cieľ, ESCB má takisto podporovať všeobecné hospodárske politiky v Európskej únii na účely dosiahnutia cieľov Európskej únie. ( 18 ) Na tento účel sa v článku 132 ZFEÚ a článku 34 štatútu ESCB a ECB stanovuje, že ECB je oprávnená okrem iného „prijímať rozhodnutia potrebné na plnenie úloh, ktorými je podľa zmlúv a podľa štatútu ESCB a ECB poverená ESCB“.

35.

Rozhodnutia ECB ako všetky ostatné akty inštitúcií EU v zásade požívajú prezumpciu zákonnosti a majú preto právne účinky dovtedy, kým nie sú derogované, zrušené v konaní o žalobe o neplatnosť alebo vyhlásené za neplatné v nadväznosti na návrh na začatie prejudiciálneho konania alebo námietku nezákonnosti. ( 19 )„Preskúmanie zákonnosti“ týchto rozhodnutí prináleží podľa článku 19 ods. 1 ZEÚ a článku 35 štatútu ESCB a ECB Súdnemu dvoru Európskej únie.

36.

Jednou zo základných úloh ESCB je vykonávať „prudenciálny dohľad“ ( 20 ), ktorý zahŕňa – vo všeobecnosti – dohľad nad finančným systémom ako celkom s cieľom predchádzať rizikám ohrozujúcim jeho stabilitu alebo ich zmierňovať a dohľad nad jednotlivými finančnými inštitúciami s cieľom zabezpečiť ich finančnú stabilitu a vysokú úroveň ochrany investorov a vkladateľov. V tejto súvislosti boli ECB nariadením č. 1024/2013 zverené niektoré osobitné úlohy vrátane právomoci zabezpečovať dodržiavanie aktov, ktorými sa voči úverovým inštitúciám stanovujú prudenciálne požiadavky okrem iného v oblasti finančnej páky. ( 21 )

37.

Ďalším zásadným legislatívnym nástrojom v tomto smere je nariadenie č. 575/2013, ktorého cieľom je posilniť prudenciálne požiadavky na finančné inštitúcie v Európskej únii. To sa okrem iného dosahuje tým, že sa od nich vyžaduje, aby udržiavali dostatočný kapitál, záväzky absorbujúce straty a likvidné aktíva s cieľom zabezpečiť ich finančnú stabilitu. Konečným cieľom je, aby sa tieto inštitúcie stali silnejšími a odolnejšími v obdobiach hospodárskeho napätia. ( 22 )

38.

Konkrétne sa nariadenie č. 575/2013 zameriava na predchádzanie situáciám, v ktorých si finančné inštitúcie vytvárajú nadmernú expozíciu vo vzťahu k vlastným zdrojom („finančná páka“). ( 23 ) Nadmerné využívanie finančnej páky môže zvýšiť ich zraniteľnosť, keďže zahŕňa riziko, že sa od týchto inštitúcií budú vyžadovať neplánované opravné opatrenia ich podnikateľského plánu, vrátane núdzového predaja aktív, ktorý môže vyústiť do straty alebo úpravy hodnoty zostávajúcich aktív. ( 24 )

39.

Na tento účel sa v nariadení č. 575/2013 stanovuje záväzný ukazovateľ finančnej páky, ktorý bankám bráni financovať príliš veľkú časť svojich aktivít formou dlhu. Podľa článku 429 ods. 14 uvedeného nariadenia, v znení platnom v rozhodnom čase, môže inštitúcia požiadať orgány, aby jej povolili, aby z expozícií relevantných pre výpočet ukazovateľa finančnej páky vylúčila niektoré expozície, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v uvedenom ustanovení. ( 25 )

40.

Účastníci prejednávaného konania považujú za nesporné, že ECB bola vo vzťahu k takýmto žiadostiam ponechaná určitá miera voľnej úvahy. V článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, v znení platnom v danom čase, sa stanovovalo, že „príslušné orgány môžu inštitúcii povoliť…“ ( 26 ). Z tohto dôvodu sa vzhľadom na tvrdenia predložené odvolateľom teraz zameriam na rozsah súdneho preskúmania, ktoré má Súdny dvor Európskej únie vykonať v prípade, že je napadnutá zákonnosť aktu Únie, pri ktorého prijímaní má dotknutá inštitúcia Únie mieru voľnej úvahy.

41.

V článku 263 ZFEÚ sa stanovuje rozsah súdneho preskúmania, ktoré má Súdny dvor Európskej únie vykonať, ak je napadnutá zákonnosť právneho aktu Únie: žaloba o neplatnosť môže byť podaná „z dôvodu nedostatku právomoci, porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia zmlúv alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania alebo zneužitia právomocí“.

42.

Zmluvy však nehovoria o úrovni súdneho preskúmania, ktorú majú uplatňovať súdy Únie. Pojem „úroveň preskúmania“ sa vo všeobecnosti vzťahuje na intenzitu preskúmania, ktorú môžu súdy uplatňovať pri preskúmavaní zákonnosti napadnutých aktov. Z iného uhla pohľadu úroveň preskúmania zodpovedá miere rešpektu, ktorú súdy priznávajú orgánom, ktoré prijali napadnuté akty. Je zrejmé, že čím vyššia je intenzita preskúmania, tým nižšia je miera rešpektu, ktorý sa priznáva dotknutému orgánu, a naopak.

43.

V tejto súvislosti sa zdá byť nesporné, že v systéme Únie je intenzita súdneho preskúmania najvyššia ( 27 ), pokiaľ ide predovšetkým o stanovenie „jednoduchých“ (alebo „primárnych“) skutočností. Skutočnosť je buď pravdivá, alebo nepravdivá, a prípadné pochybenie v tejto súvislosti podlieha úplnému preskúmaniu súdmi Únie. ( 28 ) Po druhé iné inštitúcie Únie ako Súdny dvor Európskej únie môžu mať určitú voľnosť pri uplatňovaní pravidiel Únie, ale nie pri ich výklade. Súdnemu dvoru Európskej únie – ako najvyššiemu orgánu výkladu práva Únie – totiž prináleží „vyjadrovať právo“ ( 29 ).

44.

Podľa ustálenej judikatúry sa však inštitúciám Únie priznáva určitá miera rešpektu, ak im bola priznaná určitá miera diskrečnej právomoci pri uplatňovaní príslušných ustanovení. V tejto súvislosti by som diskrečnú právomoc definoval ako poskytnutý priestor na voľné uváženie, ktorý inštitúciám Únie poskytuje (výslovne alebo implicitne) primárne alebo sekundárne právo Únie, aby si pri uplatňovaní daného pravidla mohli vybrať medzi rôznymi zákonnými spôsobmi konania na účely dosiahnutia konkrétneho cieľa.

45.

Podľa mojich najlepších vedomostí v každom právnom systéme existuje určitá forma zdržanlivosti súdnej moci voči správnemu orgánu v prípadoch, keď má tento orgán mieru voľnej úvahy. ( 30 ) Ťažko si viem predstaviť právny systém, ktorý by mohol riadne fungovať – aspoň ak ho pozorujeme z pohľadu dnešných západných demokracií, ktoré sú založené na zásadách, ako je deľba moci a inštitucionálna rovnováha –, ak by súdnictvo malo právomoc zrušiť a nahradiť každé rozhodnutie prijaté správnym orgánom z akéhokoľvek dôvodu.

46.

Ak sa vrátim späť k systému Únie, domnievam sa, že vo všeobecnosti je možné identifikovať dve všeobecné kategórie diskrečnej právomoci.

47.

Po prvé niektoré ustanovenia Únie výslovne poskytujú príslušným inštitúciám Únie určitú voľnosť pri rozhodovaní, či a/alebo ako konať za určitých okolností na základe určitých politických úvah. Uvediem v tejto súvislosti dva príklady. Podľa článku 107 ods. 3 ZFEÚ Komisia môže vyhlásiť určité formy štátnej pomoci za zlučiteľné s vnútorným trhom, ak sú splnené určité podmienky. Podľa článku 215 ods. 2 ZFEÚ ak tak ustanovuje rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ, Rada môže prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom. Podľa oboch ustanovení má zodpovedná inštitúcia možnosť rozhodnúť o najvhodnejšom postupe z politických dôvodov. Ide o prípady, ktoré možno označiť ako situácie „politickej“ diskrečnej právomoci. ( 31 )

48.

Po druhé existujú situácie, ktoré možno označiť ako situácie „technickej diskrečnej právomoci“ ( 32 ), v ktorých v dôsledku skutočnosti, že príslušné ustanovenia Únie si vyžadujú komplexné technické (napríklad ekonomické alebo vedecké) posúdenie, aby sa zaistilo, že na danú situáciu sa vzťahuje konkrétny (a relatívne neurčitý) právny pojem, existuje priestor na voľné uváženie pre dotknuté inštitúcie Únie. Je napríklad daný prípad pomoci zlučiteľný s vnútorným trhom, pretože „spĺňa potreby koordinácie dopravy“ na účely článku 93 ZFEÚ? Vyvoláva určitý súbor okolností „riziko nadmerného deficitu“ v členskom štáte v zmysle článku 126 ods. 3 ZFEÚ?

49.

Pokiaľ ide o druhú kategóriu diskrečnej právomoci, rád by som využil príležitosť na objasnenie jedného pojmu. Podľa môjho názoru nie je posúdenie „komplexné“ len preto, že zistenie relevantných skutočností nie je jednoduché, ale vyžaduje si zložitý, časovo náročný proces založený na špecifických znalostiach. Bolo by skutočne zvláštne myslieť si, že sudcovia môžu upustiť od poskytovania účinnej súdnej ochrany jednotlivcom vždy, keď prípad nie je z vecného hľadiska jednoznačný. ( 33 ) Skutková zložitosť nie je ospravedlnením pre nečinnosť alebo povrchnosť sudcov.

50.

O „komplexné“ posúdenie ide podľa môjho názoru len v prípade, že príslušný skutkový stav nemožno zistiť objektívne ani s absolútnou istotou ( 34 ), pretože primerane obozretné a dobre informované osoby by sa mohli aspoň do určitej miery nezhodnúť na výsledku zisťovania skutkového stavu alebo na právnej kvalifikácii skutkového stavu. ( 35 ) Tak to môže byť v prípade, keď sa od dotknutej inštitúcie vyžaduje, aby napríklad použila určité modely alebo predpoklady s cieľom vyvodiť zo súboru jednoduchých skutočností určité zložité skutočnosti ( 36 ) alebo aby urobila určité hodnotové úsudky s cieľom kvalifikovať skutočnosti a/alebo určiť následné právne dôsledky. ( 37 )

51.

Identifikáciu situácií, v ktorých sa príslušným inštitúciám preukazuje určitý rešpekt, možno vysledovať až do začiatkov činnosti Súdneho dvora. ( 38 ) Najmä v kľúčovom rozsudku vo veci Meroni Súdny dvor skutočne rozlišoval dve kategórie diskrečnej právomoci. ( 39 )

52.

Napriek tomu však uznávam, že tento rozdiel nie je vždy jednoduché určiť. Naozaj by sa dalo tvrdiť, že používanie výrazne neurčitých a široko koncipovaných pojmov zo strany normotvorcu v praxi znamená implicitné delegovanie možnosti prijímať určité politické rozhodnutia na príslušné inštitúcie. Z dôvodov, ktoré som názorne vysvetlil vyššie, sa domnievam, že medzi týmito dvoma kategóriami existuje koncepčný rozdiel. Ako pravidlo by som uviedol, že technická diskrečná právomoc sa týka najmä kognitívneho procesu rozhodovateľa, zatiaľ čo politická diskrečná právomoc sa týka najmä vôľového aktu z jeho strany. ( 40 )

53.

Napriek tomu, a čo je dôležité v tejto veci, súdy Únie prijali relatívne podobný prístup, pokiaľ ide o úroveň súdneho preskúmania v oboch situáciách. Táto úroveň vedie k tomu, čo sa často označuje ako „marginálne preskúmanie“. V tejto súvislosti sú osobitne dôležité dve línie judikatúry.

54.

Na jednej strane sa podľa ustálenej judikatúry inštitúciám Únie priznáva pomerne široká diskrečná právomoc v oblastiach, kde ich činnosť zahŕňa politické, hospodárske a sociálne rozhodnutia a kde sa od nich vyžaduje, aby vyvažovali politické hľadiská. V týchto situáciách sú opatrenia prijaté pre túto oblasť nezákonné iba vtedy, ak sú zjavne neprimerané na dosiahnutie cieľa, ktorý príslušná inštitúcia sleduje. ( 41 )

55.

Na druhej strane v prípade komplexných technických posúdení Súdny dvor opakovane rozhodol, že súdne preskúmanie je „obmedzené iba na overenie dodržiavania procesných pravidiel a pravidiel odôvodnenia, ako aj na vecnú správnosť skutkového stavu, na neexistenciu zjavne nesprávneho posúdenia skutkového stavu a na zneužitie právomoci“ ( 42 ). V tomto zmysle Súdny dvor uviedol, že existencia miery voľnej úvahy v technických otázkach neznamená, že súdy Únie sa musia zdržať posúdenia, ako inštitúcie vykladajú údaje technickej povahy. Súdy totiž musia najmä preskúmať nielen hmotnoprávnu presnosť uvádzaných dôkazov, ich spoľahlivosť a koherenciu, ale takisto preskúmať, či tieto prvky predstavujú celok relevantných údajov, ktoré sa musia zohľadniť na posúdenie komplexnej situácie, a či sú takej povahy, že potvrdzujú z nich vyvodené závery. ( 43 )

56.

Tieto dve línie judikatúry majú napriek určitým terminologickým rozdielom, ku ktorých významu sa vrátim neskôr, ( 44 ) dôležitý spoločný prvok. Pokiaľ ide o podstatu napadnutého aktu, súd Únie môže sankcionovať dotknutú inštitúciu len v prípade zjavných chýb.

57.

Tu by som chcel dodať, že použitie pojmu „zjavné“ v tomto kontexte považujem za trochu nešťastné. Tento výraz by totiž mohol navodzovať myšlienku, že chyby, ktoré nie sú dostatočne zjavné, nebudú súdy Únie postihovať. ( 45 ) Podľa môjho názoru by to bolo nesprávne chápanie tohto pojmu. Takýto prístup k súdnemu preskúmaniu by bol sotva zlučiteľný predovšetkým s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ktorý neobmedzuje právo na účinný prostriedok nápravy na prípady zjavného porušenia práv a slobôd jednotlivcov.

58.

Podľa môjho názoru sa pojem „zjavný“ musí skôr chápať v súvislosti s povinnosťou žalobcu riadne ( 46 ) preukázať, že analýza vykonaná dotknutou inštitúciou bola neprimeraná alebo že závery, ku ktorým dospela, boli nepravdepodobné. ( 47 ) Ako je uvedené v bode 43, aspoň teoreticky je chyba, ktorej sa dopustí inštitúcia pri konštatovaní jednoduchých skutočností alebo výklade práva, „čierna alebo biela“ (t. j. správna alebo nesprávna). Naopak, ak má príslušná inštitúcia určitú diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o spôsob uplatnenia pravidla, existuje (väčší alebo užší, v závislosti od okolností) rozsah možností, z ktorých si táto inštitúcia môže legitímne vybrať. O nesprávne posúdenie ide preto len vtedy, ak si inštitúcia zvolí postup, ktorý je mimo rámca prípustného uplatnenia práva.

59.

Týmito úvahami sa dostávam k ďalšiemu bodu, ktorý chcem uviesť.

60.

Podľa článkov 263, 267 a 277 ZFEÚ súdy Únie „preskúmavajú zákonnosť“ aktov Únie, čo znamená preskúmanie ich zákonnosti, nie účelnosti. Súdy Únie len preskúmajú, či bol napadnutý akt prijatý v súlade s príslušnými procesnými a hmotnoprávnymi pravidlami, a to vzhľadom na dôvody predložené účastníkom konania, ktorý spochybňuje zákonnosť tohto aktu, a ním predložené dôkazy. ( 48 )

61.

Sudcovia opätovne neprejednávajú celý prípad, aby určili, aký by bol podľa ich názoru za daných okolností najlepší postup pre dotknutú inštitúciu. Súdne konanie nielenže nie je vhodné na akúkoľvek formu preskúmania ex novo ( 49 ), ale čo je ešte dôležitejšie, existuje inštitucionálny dôvod, ktorý bráni úplnému súdnemu preskúmaniu rozhodnutí prijatých na základe diskrečnej právomoci správneho orgánu. V týchto prípadoch bola právomoc prijímať tieto rozhodnutia výslovne zverená inej inštitúcii ako Súdnemu dvoru Európskej únie. ( 50 ) Príliš invazívna forma súdneho preskúmania by zasahovala do miery voľnej úvahy, ktorá je inštitúciám poskytnutá na účinný výkon ich právomocí, čo by bolo v rozpore so zásadou prenesenia právomocí inštitúciám a narušilo by to zásadu inštitucionálnej rovnováhy. ( 51 )

62.

Preto, ako výstižne uviedla generálna advokátka Kokott, na preukázanie zjavne nesprávneho posúdenia nestačí, aby sudcovia mali len iný názor ako orgán zodpovedný za preskúmavaný akt. Ak sú na základe posúdenia skutkových okolností a dôkazov možné rôzne závery, nemožno z právneho hľadiska namietať, že táto inštitúcia sa rozhodne pre jedno z riešení, a to ani v prípade, že by to nebolo riešenie, ktoré súd Únie považuje za vhodnejšie. O zjavne nesprávne posúdenie ide len vtedy, ak závery, ku ktorým dospel dotknutý orgán, už nie sú odôvodniteľné vzhľadom na skutkový stav a dôkazy. To znamená, keď nemožno napriek miere voľnej úvahy inštitúcie rozpoznať žiadny rozumný základ pre jej rozhodnutie. ( 52 )

63.

Treba však uznať, že určiť v každom prípade presné hranice prípustnej diskrečnej právomoci inštitúcie – a v dôsledku toho aj intenzitu súdneho preskúmania – môže byť niekedy zložitou úlohou. Je zrejmé, že voľnosť, ktorú má inštitúcia pri prijímaní určitého rozhodnutia, sa v jednotlivých prípadoch líši v závislosti od mnohých premenných. Za najdôležitejšie z týchto premenných považujem tieto.

64.

Po prvé z dvoch línií judikatúry uvedených v bodoch 54 a 55 vyplýva, že inštitúciám sa poskytuje väčší priestor, keď vykonávajú svoju zákonodarnú moc, ako keď konajú v rámci svojej správnej moci. ( 53 ) Ako správne uviedol generálny advokát Léger vo veci Rica Foods, pri prijímaní všeobecne záväzných aktov „inštitúcie musia vo všeobecnosti vykonávať arbitráž medzi rozdielnymi záujmami a prijímať preto v rámci politických výberov voľby, ktoré spadajú do ich zodpovednosti. Diskrečná právomoc „politickej“ povahy teda zodpovedá politickým zodpovednostiam, ktoré inštitúcii priznáva ustanovenie [Únie]“ ( 54 ).

65.

Podľa článku 10 ods. 1 ZEÚ „fungovanie Únie je založené na zastupiteľskej demokracii“ ( 55 ). Súdom Únie preto nemôže prináležať, aby rozhodovali o politických rozhodnutiach inštitúcií Únie, ktorým bola z dôvodu ich demokratickej legitimity zverená právomoc prijímať legislatívne akty. Naopak, ak má akt prevažne výkonnú povahu a je určený na uplatnenie jeho účinkov len voči jednej alebo viacerým konkrétnym osobám, je pre súdy Únie potrebnejšie chrániť práva týchto osôb pred prípadným nezákonným správnym konaním.

66.

Po druhé z tejto judikatúry takisto vyplýva, že politická diskrečná právomoc by mala vo všeobecnosti znamenať väčšiu voľnosť pre príslušnú inštitúciu. ( 56 ) Aj to je podľa môjho názoru primerané. V prípade politickej diskrečnej právomoci je príslušná inštitúcia výslovne oprávnená vybrať si medzi rôznymi spôsobmi konania, ktoré sú všetky legitímne, na základe vlastného hodnotenia príslušných okolností. Naopak, technická voľná úvaha je vo všeobecnosti užšia, pretože je len (zamýšľaným alebo nezamýšľaným) dôsledkom skutočnosti, že inštitúcia musí pri uplatňovaní práva posudzovať zložité situácie, v ktorých sú niektoré relevantné prvky vo svojej podstate neisté, špekulatívne alebo subjektívne. ( 57 ) Okrem toho poznamenávam, že vo väčšine prípadov výkon politickej diskrečnej právomoci znamená aj výkon určitej technickej diskrečnej právomoci ( 58 ), ale opak nie je (nevyhnutne) pravdou. ( 59 )

67.

Po tretie, a čo je dôležitejšie, miera voľnej úvahy poskytnutá inštitúciám Únie závisí najmä od znenia a cieľa príslušných ustanovení. Je to totiž (ústavný alebo riadny) normotvorca Únie, ktorý prijatím príslušných právnych ustanovení deleguje určité právomoci na inštitúcie a určuje hranice, v ktorých môžu tieto právomoci vykonávať. ( 60 )

68.

Zbežný pohľad na rôzne ustanovenia Únie ukazuje, že normotvorca Únie sa v tejto súvislosti rozhodoval veľmi rozdielne. Pokiaľ ide o politickú diskrečnú právomoc, ustanovenia niekedy poskytujú zodpovednej inštitúcii neobmedzenú diskrečnú právomoc ( 61 ), zatiaľ čo za iných okolností je táto diskrečná právomoc v rôznej miere obmedzená stanovením faktorov, ktoré musí inštitúcia zohľadniť. ( 62 ) Pokiaľ ide o technickú diskrečnú právomoc, voľnosť, ktorú má inštitúcia k dispozícii, závisí najmä od zložitosti situácie, ktorú treba stanoviť alebo posúdiť na jednej strane a od stupňa abstrakcie alebo otvorenosti právneho pojmu, pod ktorý treba túto situáciu zahrnúť, na strane druhej. Tieto dva aspekty sa môžu opäť veľmi líšiť. Súdny dvor napríklad zdôraznil ( 63 ), že výhľadové analýzy ( 64 ) sa svojou povahou líšia od posúdenia minulých alebo súčasných udalostí. ( 65 ) Okrem toho si úloha poskytnúť právnu kvalifikáciu skutočností môže vyžadovať prevažne empirické posúdenie ( 66 ) alebo aj určité hodnotové úsudky. ( 67 )

69.

Po štvrté intenzita preskúmania výkonu diskrečnej právomoci musí závisieť aj od povahy a miery zásahu do práva, ktorého sa žalobca dovoláva. Ako Súdny dvor konštatoval vo veci Digital Rights Ireland, „keďže ide o zásahy do základných práv, môže byť rozsah voľnej úvahy [relevantnej inštitúcie Únie] obmedzený na základe niekoľkých kritérií, ako sú predovšetkým… povaha dotknutého práva zaručeného Chartou, povaha a závažnosť zásahu, ako aj jeho účel“. Závažné zásahy do rozhodujúcich aspektov základných práv znamenajú, že „je voľná úvaha [inštitúcie] obmedzená, takže treba pristúpiť k prísnej kontrole“ ( 68 ).

70.

V neposlednom rade sa mi zdá, že právny a skutkový kontext, v ktorom bol akt prijatý, môže mať vplyv aj na mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje dotknutá inštitúcia, a následne na preskúmanie skutočného uplatnenia tejto diskrečnej právomoci súdmi Únie.

71.

Pokiaľ ide o prvý aspekt, napadá mi najmä zásada obozretnosti v oblasti verejného zdravia alebo ochrany životného prostredia ( 69 ) alebo zásada prezumpcie neviny v oblasti práva hospodárskej súťaže. ( 70 ) Podľa môjho názoru by uplatňovanie týchto zásad mohlo v určitých prípadoch nakloniť rovnováhu smerom k činnosti alebo nečinnosti alebo poskytnúť príslušnej inštitúcii viac priestoru pre jeden typ zásahu než pre druhý.

72.

Pokiaľ ide o druhý aspekt, je logické, že spôsob, akým inštitúcie využívajú svoju diskrečnú právomoc, je ovplyvnený podmienkami, ktoré prevládajú v čase prijatia ich aktov. Napríklad relevantné prostredie pre rozhodnutia, ktoré sa majú prijať v oblasti energetickej politiky Únie, sa mohlo náhle a výrazne zmeniť od 24. februára 2022, keď Ruská federácia napadla Ukrajinu.

73.

Uvedené úvahy ma vedú k názoru, že neexistuje jediná a špecifická intenzita súdneho preskúmania, ktorá by platila za všetkých okolností, keď inštitúcie Únie disponujú určitou mierou (politickej alebo technickej) diskrečnej právomoci, pokiaľ ide o to, ako by sa malo uplatňovať konkrétne pravidlo. ( 71 ) Rovnako si nemyslím, že by v tomto smere bolo možné vytvoriť jednoduchý test alebo vzorec. ( 72 )„Marginálne“ preskúmanie, na ktoré vo všeobecnosti narážali súdy Únie, môže byť viac alebo menej marginálne v závislosti od konkrétnych okolností každého prípadu. Je teda na súdoch Únie, aby v každom jednotlivom prípade so zreteľom na všetky relevantné okolnosti určili konkrétnu intenzitu preskúmania, ktorá sa má uplatniť pri preskúmaní uplatnenia diskrečnej právomoci inštitúcie. ( 73 )

74.

Prirodzene, neexistenciu jednoznačného kritéria môžu niektorí považovať za zdroj právnej neistoty. Ako však bolo uvedené v predchádzajúcich bodoch týchto návrhov, správnu intenzitu preskúmania možno určiť preskúmaním miery voľnej úvahy, ktorú má daná inštitúcia, a určité usmernenie v tejto súvislosti možno odvodiť zo všeobecných pravidiel a zásad inštitucionálneho práva Únie.

75.

Práve na základe týchto pravidiel a zásad teraz posúdim tvrdenia predložené účastníkmi konania v súvislosti s prvým odvolacím dôvodom ECB.

76.

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku v podstate konštatoval, že ECB sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď zamietla žiadosť spoločnosti Crédit lyonnais o vylúčenie celej jej expozície voči CDC z výpočtu jej ukazovateľa finančnej páky.

77.

V reakcii na prvý odvolací dôvod ECB je teda potrebné preskúmať, či Všeobecný súd pri vyvodzovaní tohto záveru použil správnu úroveň preskúmania. Posúdil Všeobecný súd – ako tvrdí ECB – spornú situáciu ex novo, pričom nezohľadnil mieru voľnej úvahy, ktorú normotvorca Únie priznal tejto inštitúcii v prudenciálnych otázkach? Alebo Všeobecný súd len konštatoval, ako tvrdí Crédit lyonnais, že ECB neprijala napadnuté rozhodnutie na základe vecne správnych, spoľahlivých a konzistentných informácií?

78.

Mám určité pochopenie pre tvrdenia, ktoré predložila Crédit lyonnais. Na prvý pohľad by sa znenie napadnutého rozsudku naozaj mohlo vykladať v tom zmysle, že Všeobecný súd vykonal svoju úlohu preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustálenou judikatúrou pripomenutou v bode 55 vyššie, ktorá bola náležite uvedená v bodoch 98 a 99 napadnutého rozsudku. Pri nekritickom pohľade Všeobecný súd jednoducho konštatoval, že: i) ECB vo svojej analýze nezohľadnila alebo nesprávne posúdila niektoré prvky, ktoré boli pre danú situáciu relevantné (povaha „bezpečného prístavu“ regulovaných úspor, povinný prevod prostriedkov do CDC, existencia dvojitej štátnej záruky), a ii) hlavné prvky uvedené v napadnutom rozhodnutí (likvidita regulovaných úspor a príklad týkajúci sa nedávnych bankových kríz) nepodporili záver, ku ktorému ECB dospela.

79.

Pri bližšom preskúmaní napadnutého rozsudku sa však zisťuje, ako tvrdí ECB, že Všeobecný súd šiel nad rámec preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom de facto vykonal samostatné preskúmanie predmetnej situácie, a napokon nahradil názor ECB svojím vlastným názorom.

80.

V nasledujúcich častiach najprv vysvetlím, prečo v takej veci, o akú ide vo veci samej, nebola podľa môjho názoru mimoriadne rušivá forma súdneho preskúmania hmotnoprávneho aspektu rozhodnutia ECB vhodná. Následne sa budem venovať konkrétnym pasážam napadnutého rozsudku, ktoré podľa môjho názoru poukazujú na nesprávnu úroveň preskúmania, ktorú Všeobecný súd uplatnil v prejednávanej veci.

81.

Som pevne presvedčený, že normotvorca Únie zamýšľal priznať ECB širokú diskrečnú právomoc podľa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 (v znení platnom v rozhodnom čase).

82.

Po prvé je nesporné, že toto ustanovenie poskytuje ECB tak politickú, ako aj technickú diskrečnú právomoc pri rozhodovaní o tom, či, a prípadne v akom rozsahu, by sa mala v danej situácii udeliť výnimka.

83.

Po druhé zo znenia relevantných ustanovení vyplýva široká miera voľnej úvahy v oboch smeroch. Na jednej strane má ECB diskrečnú právomoc povoliť výnimku („môže“) bez toho, aby bola táto právomoc obmedzená konkrétnymi faktormi alebo parametrami, ktoré musí inštitúcia pri posudzovaní zohľadniť. Je teda na ECB, aby určila primeranú úroveň ochrany dotknutých záujmov (najmä úroveň rizika, ktoré možno považovať za prijateľné) a vypracovala analytický rámec, ktorý považuje na tento účel za najvhodnejší.

84.

Na druhej strane, pokiaľ ide o technickú diskrečnú právomoc, od ECB sa vyžaduje, aby vykonala nielen výhľadovú analýzu, ale aj analýzu založenú na viacerých hodnotových úsudkoch a predpovediach, ktoré sú značne špekulatívne a neisté. Akú celkovú výšku výberov a v akom časovom období možno očakávať v prípade masového výberu vkladov? Bola by daná banka schopná umožniť tieto výbery bez toho, aby sa musela uchýliť k núdzovým nápravným opatreniam? Aká je výška vlastných zdrojov tejto banky, ktorá môže byť primerane potrebná na krytie neočakávaných strát v týchto situáciách? ( 74 )

85.

Po tretie cieľ sledovaný predmetnou právnou úpravou (zabezpečiť v prvom rade zdravie úverových inštitúcií a chrániť investorov a vkladateľov, a tým aj stabilitu finančného systému ako celku) ( 75 ) má najväčší všeobecný význam. Naopak zásah do hospodárskych slobôd dotknutých bánk vyplývajúci zo zamietnutia podľa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 je relatívne obmedzený, keďže tieto banky mohli slobodne prijať rôzne obchodné opatrenia na zníženie nadmerného využívania finančnej páky.

86.

Po štvrté z uvedeného vyplýva, že chyby typu I, ktorých sa ECB dopúšťa (t. j. falošne pozitívne výsledky vedúce k prílišnej prísnosti), by mali oveľa menšie následky ako chyby typu II (t. j. falošne negatívne výsledky vedúce k prílišnej zhovievavosti). Je teda logické, že v situáciách mimoriadnej neistoty alebo v prípadoch, keď sa zdá, že to bude „tesné“, má ECB väčšiu voľnosť, keď sa rozhodne zostať na bezpečnej strane, a teda uplatňovať príslušné ustanovenia prísne. To je v súlade so skutočnosťou, že predmetné právne predpisy sú súčasťou balíka opatrení prijatých v reakcii na finančnú krízu v rokoch 2007 – 2009, ktorých cieľom je práve čo najviac zabrániť vzniku podobných situácií v budúcnosti. ( 76 )

87.

Uvedené úvahy ma vedú k názoru, že ECB mala pri prijímaní rozhodnutia podľa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 pomerne širokú mieru voľnej úvahy, a to tak pri posudzovaní relevantných okolností, ako aj pri určovaní, či výnimka existuje a aký je jej rozsah. ( 77 ) Ak je to pravda, dôsledkom toho je, že súdne preskúmanie nemôže byť príliš narúšajúce, pokiaľ ide o podstatné prvky napadnutého rozhodnutia (primeraná úroveň ochrany pred rizikami nadmerného využívania finančnej páky, totožnosť a váha prvkov zohľadnených na účely stanovenia takéhoto rizika, rozhodnutia prijaté v hraničných situáciách, atď.) pod hrozbou zásahu do tejto miery voľnej úvahy.

88.

Z bodov napadnutého rozsudku, ktoré budú teraz preskúmané, vyplýva, prečo sa podľa môjho názoru Všeobecný súd v tejto súvislosti dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

89.

Tak v tomto odvolacom konaní, ako aj počas konania na prvom stupni Crédit lyonnais kládla veľký dôraz na povahu „bezpečného prístavu“ regulovaných úspor, čo je prvok, ktorý ECB údajne prehliadla. Všeobecný súd v tomto smere so spoločnosťou Crédit lyonnais súhlasil. V bodoch 107 až 110 napadnutého rozsudku Všeobecný súd kritizoval ECB za to, že neuviedla vlastnosti regulovaných úspor v napadnutom rozhodnutí. Všeobecný súd rozhodol, že Crédit lyonnais dostatočne preukázala, že počas bankových kríz sa objem vkladov do regulovaných úspor vo Francúzsku skôr zvyšuje, ako by klesal v dôsledku výberov vkladateľov, keďže vkladatelia ich považujú za bezpečný prístav. ( 78 )

90.

Existuje však určitý nesúlad medzi odôvodnením, ktorým sa Všeobecný súd riadil v napadnutom rozsudku, a logikou ním preskúmavaného rozhodnutia.

91.

ECB v napadnutom rozhodnutí nevykonala abstraktné posúdenie prudenciálnych rizík, ktoré predstavujú regulované úspory. ECB konkrétne preskúmala špecifickú situáciu spoločnosti Crédit lyonnais. Posúdenie konkrétneho prípadu sa podľa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 skutočne vyžaduje. ( 79 )

92.

Ako ECB uviedla v bode 2.2 napadnutého rozhodnutia, „ECB udeľuje výnimku vzhľadom na celkové prudenciálne riziká súvisiace so špecifickou situáciou inštitúcií podliehajúcich prudenciálnemu dohľadu a špecifikami regulovaných úspor“ ( 80 ). ECB totiž okrem iného zohľadnila rozsah a časový rast expozície spoločnosti Crédit lyonnais voči CDC, ako aj skutočnosť, že táto banka nebola krytá mechanizmom solidarity skupiny Crédit agricole.

93.

Povaha „bezpečného prístavu“ regulovaných úspor, ktorú ECB nepoprela ani pred Všeobecným súdom ( 81 ), ani pred týmto súdom, môže pokojne viesť k všeobecnému nárastu vkladov v obdobiach hospodárskej a/alebo finančnej krízy, ako to konštatoval Všeobecný súd. To však samo osebe nevylučuje, že v konkrétnej banke môže dôjsť k masívnym výberom vkladov, napríklad v banke, ktorej situácia sa zhorší do takej miery, že sa jej vkladatelia začnú obávať, že sa čoskoro môže stať platobne neschopnou.

94.

ECB poukázala na tento aspekt, keď uviedla, že nič nebráni vkladateľom, ktorí sa obávajú o správne fungovanie konkrétnej banky, aby si z nej vybrali svoje peniaze investované do regulovaných úspor a urobili nový vklad, stále ako regulované úspory, v inej banke, ktorá sa považuje za „zdravšiu“. Všeobecný súd sa však napriek tomu týmto tvrdením nezaoberal.

95.

Všeobecný súd vo všeobecnosti dôkladne nepreskúmal, ako mohlo vnímanie bezpečnej povahy regulovaných úspor vkladateľmi skutočne ovplyvniť ich správanie v období mimoriadneho napätia postihujúceho Crédit lyonnais. Nie je zrejmé, že závery Všeobecného súdu týkajúce sa povahy bezpečného prístavu regulovaných úspor by nevyhnutne spôsobili, že úvahy ECB týkajúce sa rizík pre Crédit lyonnais by vzhľadom na jej špecifickú situáciu boli nepravdepodobné alebo nerozumné. Zdá sa, že ani dôkazy uvedené v napadnutom rozsudku v tejto veci ( 82 ) neposkytujú v tejto súvislosti žiadny ďalší dôkaz.

96.

Ďalej v bodoch 111 až 113 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že je nepravdepodobné, že by regulované úspory prispeli k nadmernému využívaniu finančnej páky. Podľa Všeobecného súdu je to tak preto, že tieto vklady nie sú dané (voľne) k dispozícii úverovej inštitúcii, ktorá by ich mohla investovať podľa vlastného uváženia, a to aj do nelikvidných alebo rizikových aktív, ale musia byť nevyhnutne prevedené na CDC.

97.

Opäť však nechápem, ako takéto konštatovanie ruší platnosť odôvodnenia ECB. Skutočnosť, že predmetné expozície spoločnosti Crédit lyonnais vyplývajú z vkladov, ktoré musia byť prevedené na subjekt verejného sektora, je jednou z podmienok, ktoré musia byť splnené, aby sa článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 vôbec mohol uplatniť. Napriek tomu, ako už bolo uvedené, uplatňovanie tohto ustanovenia nie je automatické: ECB nie je povinná udeliť výnimku zakaždým, keď sú tieto podmienky splnené, pričom má v tejto súvislosti diskrečnú právomoc.

98.

V každom prípade skutočnosť, že sumy prevedené na CDC nemôžu byť voľne investované do nelikvidných alebo rizikových aktív, čo zdôraznil Všeobecný súd, má v tomto kontexte relatívny význam. Na účely výpočtu ukazovateľa finančnej páky sa totiž expozície nevážia rizikom jednotlivo, ale sú všetky zahrnuté do miery expozície. ( 83 ) Štandardne platí, že by sa mali zohľadniť všetky expozície bez ohľadu na ich rizikový profil. Len výnimočne môžu byť niektoré expozície vyňaté z výpočtu ukazovateľa finančnej páky, ( 84 ) ak sa tieto expozície považujú za expozície s mimoriadne nízkym rizikom, ( 85 ) a to v prípade osobitných okolností v danom prípade. ( 86 ) Iný výklad tohto ustanovenia by bol v rozpore s vnútornou logikou a účelom ukazovateľa finančnej páky a nezohľadňoval by skutočnosť, že keďže ide o výnimku zo všeobecného pravidla, článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013 sa má vykladať striktne.

99.

Ako však bolo uvedené vyššie, z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by Všeobecný súd posudzoval, či regulované úspory v špecifickej situácii spoločnosti Crédit lyonnais možno považovať za mimoriadne nízko rizikové.

100.

Zdá sa teda, že pokiaľ ide o význam tohto prvku (skutočnosť, že vklady sú povinne prevedené do CDC), Všeobecný súd vykonal vlastné posúdenie bez toho, aby vysvetlil, ako jeho závery v tejto súvislosti zapadajú do systematiky napadnutého rozhodnutia. To je mätúce najmä preto, že Všeobecný súd zrejme potvrdil správnosť celkovej metodiky, ktorú ECB uplatnila na preskúmanie žiadosti spoločnosti Crédit agricole o výnimky. ( 87 )

101.

V bode 114 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že na rozdiel od bežných vkladov sa na regulované úspory vzťahuje dvojitá štátna záruka.

102.

Je to nepochybné a bolo to aj výslovne uvedené v napadnutom rozhodnutí. ( 88 ) Napriek tomu Všeobecný súd nevysvetlil, ako tento prvok odporoval analýze ECB. Ak správne chápem bod 114 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd chcel len poukázať na ďalší prvok, ktorý podľa jeho názoru robí možnosť masového výberu vkladov v súvislosti s regulovanými úsporami nepravdepodobnou: z dôvodu dvojitej štátnej záruky by v prípade spoločnosti Crédit lyonnais neexistoval dôvod na výber finančných prostriedkov ani v krízovej situácii. ( 89 )

103.

Ak je to tak, Všeobecný súd mal pravdepodobne vysvetliť dôvody, pre ktoré možno zastávať názor, že od väčšiny vkladateľov, ktorí investovali do regulovaných úspor, možno očakávať racionálne konanie v situácii, ktorá prinajmenšom u bežných vkladateľov mohla viesť k masovému výberu vkladov z banky. Môj predpoklad je taký, že nedávne skúsenosti v Európe aj inde ukázali, že takéto racionálne správanie nie je ani zďaleka isté. ( 90 ) Zdá sa, že v situáciách rastúcej paniky medzi sporiteľmi, keď médiá ukazujú zábery dlhých radov ľudí čakajúcich na výber svojich vkladov, existuje určité riziko nekontrolovaného efektu snehovej gule. Napriek tomu, bez ohľadu na môj osobný názor pravdepodobne formovaný mojou priamou skúsenosťou s cyperskou finančnou krízou v rokoch 2012 až 2013, v rozsahu, v akom ECB tento prvok nezohľadnila, bolo povinnosťou Všeobecného súdu výslovne sa ním zaoberať a svoje závery podložiť potrebnými dôkazmi.

104.

Okrem toho sa domnievam, že malo byť uvedené určité vysvetlenie, ako sa dá zosúladiť suché konštatovanie Všeobecného súdu v bode 114 napadnutého rozsudku s jeho predchádzajúcimi zisteniami týkajúcimi sa skutočnosti, že ECB v napadnutom rozhodnutí riadne zvážila riziko platobnej neschopnosti ústrednej správy, pričom uviedla, že úverový rating Francúzska nebol najvyšší možný a že v kontexte swapov na úverové zlyhanie sa riziko platobnej neschopnosti považovalo za nízke, ale nie neexistujúce. ( 91 )

105.

Možno pripustiť, že Všeobecný súd sa mohol domnievať, že ECB nesprávne vyhodnotila toto riziko platobnej neschopnosti. Napriek tomu, že Crédit lyonnais predložila v tejto súvislosti určité tvrdenia, Všeobecný súd v tejto súvislosti nezaujal žiadne stanovisko. ( 92 )

106.

Zdá sa teda, že aj pri tomto prvku Všeobecný súd vykonal samostatné posúdenie vlastností regulovaných úspor a ich významu na účely článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, ktoré je do istej miery odtrhnuté od textu a logiky napadnutého rozhodnutia.

107.

V bodoch 115 až 116 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že odôvodnenie založené na osobitne likvidnom charaktere regulovaných úspor neumožňuje samo osebe preukázať dôvodnosť záveru ECB o riziku núdzového predaja aktív. Všeobecný súd uviedol, že hoci likvidita umožňuje sporiteľom výber úspor, takisto prispieva k tomu, aby sporitelia zvážili regulované úspory ako „bezpečný prístav“.

108.

V tejto súvislosti súhlasím so Všeobecným súdom, že skutočnosť, že vkladatelia môžu voľne a okamžite vybrať svoje finančné prostriedky z banky, nie je sama osebe rozhodujúcim prvkom na preukázanie existencie rizika núdzového predaja aktív. Ako však už bolo vysvetlené, kritika Všeobecného súdu týkajúca sa ostatných prvkov, ktoré ECB zohľadnila alebo nezohľadnila, ma nepresvedčila.

109.

Ešte dôležitejšie je, že spôsob, akým Všeobecný súd charakterizoval a zhrnul úvahy, ktorými sa ECB riadila v napadnutom rozhodnutí, je dosť zmätočný. Pri čítaní napadnutého rozsudku možno nadobudnúť dojem, že likvidita regulovaných úspor bola pre ECB kľúčovým prvkom odôvodnenia jej záveru.

110.

To by však bol dosť nepresný výklad napadnutého rozhodnutia. Argumentácia, ktorou sa ECB v tomto rozhodnutí riadila, v podstate spočíva v tom, že v prípade masívnych výberov vkladov sporiteľmi by Crédit lyonnais mohla len ťažko umožniť tieto výbery bez toho, aby musela prijať mimoriadne opatrenia, pretože značná časť jej vkladov je prevedená na CDC, ktorá má desaťdňové vyrovnávacie obdobie, počas ktorého banka naďalej zodpovedá za výbery.

111.

V tomto kontexte je skutočnosť, že regulované úspory majú osobitne likvidný charakter, a teda sporitelia si ich môžu ľahko a okamžite vybrať, určite aspektom, ktorý je pre analýzu relevantný. Je zrejmé, že riziko núdzového predaja by bolo oveľa nižšie, keby existovali právne alebo praktické prekážky okamžitého výberu finančných prostriedkov vkladateľmi. To však nie je ústredným prvkom analýzy. Jednoducho povedané, likvidita podľa môjho názoru nie je zdrojom rizika, ale predpokladom rizika. V tejto súvislosti je (relatívne okrajová) zmienka o likvidite v bode 2.2.2 napadnutého rozhodnutia dosť príznačná.

112.

Okrem toho má Všeobecný súd možno pravdu v tom, že likvidita regulovaných úspor je jedným z dôvodov, ktoré ich robia atraktívnymi pre sporiteľov v obdobiach finančnej neistoty. ( 93 ) Zdá sa však, že aj v tomto bode chýba v odôvodnení Všeobecného súdu jeden prvok: stačil by tento všeobecný pocit „bezpečia“ vkladateľov v súvislosti s regulovanými úsporami na to, aby im zabránil urýchlene vybrať svoje prostriedky, ak by sa napríklad objavili nejaké konkrétne problémy týkajúce sa finančnej stability spoločnosti Crédit lyonnais?

113.

Logicky sa zdá, že úvaha Všeobecného súdu v tomto bode je klasickou „dvojsečnou zbraňou“. Ak likvidita regulovaných úspor prispieva k tomu, aby sa sporitelia cítili bezpečne, pretože im umožňuje kedykoľvek si slobodne vybrať svoje prostriedky, neznamená to, že títo sporitelia by si chceli tieto prostriedky skutočne vybrať, keď sa situácia ich banky stane znepokojujúcou?

114.

Posúdenie Všeobecného súdu v tejto veci je preto podľa všetkého neúplné. Z toho opäť vyplýva, že Všeobecný súd namiesto preskúmania odôvodnenia obsiahnutého v napadnutom rozhodnutí vykonal vlastné posúdenie situácie.

115.

V bodoch 117 až 122 napadnutého rozsudku Všeobecný súd polemizoval s tvrdením ECB, podľa ktorého skúsenosti z nedávnych bankových kríz ukazujú, že k masívnym výberom vkladov môže dôjsť do piatich dní. Všeobecný súd konštatoval, že ECB sa v tejto súvislosti odvoláva len na jeden príklad (ďalej len „príklad“), ktorý sa týka bežných vkladov, ktoré sa vo viacerých aspektoch líšia od regulovaných úspor. Na základe toho Všeobecný súd dospel k záveru, že údajné riziko masívnych výberov vkladov, ktoré by mohli potenciálne vyvolať núdzový predaj aktív spoločnosťou Crédit lyonnais, nebolo dostatočne podložené dôkazmi.

116.

Možno súhlasiť so Všeobecným súdom, že napadnuté rozhodnutie v tejto súvislosti rozhodne nie je vzorom jasnosti a presnosti. Zdá sa však, že kritika Všeobecného súdu v tomto bode vyplýva z nesprávneho výkladu tohto rozhodnutia.

117.

ECB nemala v úmysle porovnať tento príklad so situáciou spoločnosti Crédit lyonnais. Odkaz na nedávnu skúsenosť mal len ilustrovať rýchlosť, s akou môže dôjsť k masívnym výberom vkladov v prípade, že vzniknú vážne pochybnosti o stabilite banky, a teda dôvod, prečo by potenciálne desaťdňové oneskorenie medzi výbermi sporiteľov a vrátením týchto súm zo strany CDC mohlo byť za určitých okolností problematické.

118.

ECB v napadnutom rozhodnutí v podstate uznala, že v poslednom období nedošlo k žiadnemu masovému výberu vkladov v súvislosti s podobnými formami sporenia. Napriek tomu ECB zdôraznila, že nie je povinná obmedziť svoje obavy z obozretného podnikania na typy rizík, ktoré sa už v minulosti prejavili. ( 94 )

119.

Všeobecný súd preto môže mať pravdu, pokiaľ ide o obmedzenú porovnateľnosť týchto dvoch situácií. Napriek tomu to však nestačí na to, aby sa úvahy ECB v tejto veci stali neplatnými. Všeobecný súd totiž i) nespochybnil správnosť údajov poskytnutých ECB; ii) nevysvetlil, prečo sa podľa jeho názoru v prípade spoločnosti Crédit lyonnais nemohol uplatniť päťdňový časový rámec, a iii) nespochybnil matricu, ktorú ECB v tejto súvislosti použila a ktorá rozlišuje percentuálny podiel výnimky podľa časových intervalov pre úhradu od príslušného verejného subjektu (menej ako päť dní, od päť do desať dní, od desať dní do jedného mesiaca a viac ako jeden mesiac). ( 95 )

120.

Okrem toho napadnutý rozsudok neobsahuje žiadne vysvetlenie, prečo by opatrný prístup a zvýšená ostražitosť zo strany ECB neboli opodstatnené. Zdá sa mi totiž, že vzhľadom na celkový cieľ predmetnej právnej úpravy Únie (predchádzať vzniku nových finančných kríz), ako aj na cieľ predmetných osobitných ustanovení (zabezpečiť zdravie a stabilitu finančných inštitúcií obmedzením ich finančnej páky), neobmedzenie obozretného posudzovania len na riziká, ktoré sa prejavili v minulosti, je rozumným uplatnením práva.

121.

Napokon považujem za opodstatnenú kritiku ECB voči bodu 126 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd najprv uviedol, že „vzhľadom na metódu, ktorú uplatnila ECB“, odôvodnenia, „ktoré sa týkajú… kreditnej kvality ústrednej správy a úrovne koncentrácie expozícií voči [CDC] – za predpokladu, že nie sú nezákonné, neumožnili odôvodniť odmietnutie žiadosti žalobkyne“. Všeobecný súd ďalej dodal, že „na základe danej metódy by totiž zohľadnenie len týchto odôvodnení neviedlo k tomu, že by bolo žalobkyni odmietnuté úplné uplatnenie výnimky stanovenej v článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013“ ( 96 ).

122.

Tieto rozhodné a priame tvrdenia sú prekvapujúce. Po prvé Všeobecný súd nikde neuvádza celkový dôsledok svojho individuálneho posúdenia rôznych prvkov, ktoré podľa jeho názoru ECB prehliadla alebo nesprávne posúdila, pokiaľ ide o (nízku, mimoriadne nízku, zanedbateľnú, de facto neexistujúcu?) úroveň rizika núdzového predaja aktív spoločnosťou Crédit lyonnais. Po druhé, aj za predpokladu, že by tak Všeobecný súd urobil, v napadnutom rozsudku chýba akékoľvek konkrétne vysvetlenie, ako sa jeho zistenia týkajúce sa rizika núdzového predaja aktív mali premietnuť do metodiky ECB. To je, a v napadnutom rozsudku sa v tejto súvislosti mlčí, pozoruhodné, keďže tvrdenia uvedené v jeho bode 126 predstavujú základ pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. ( 97 ) Po tretie sa zdá, že Všeobecný súd zaujal stanovisko k tomu, čo by ECB urobila, a nie k tomu, čo mala alebo nemala urobiť, ak by tieto prvky boli správne posúdené. Tento rozdiel nie je otázkou terminológie. Všeobecný súd neurčuje hranice správneho konania ECB, ale zdá sa, že „vstupuje do pozície“ ECB, pričom nezohľadňuje širokú mieru voľnej úvahy tejto inštitúcie, pokiaľ ide o meritórne posúdenie podľa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

123.

Obvykle je možné očakávať, že v rámci systému „preskúmania zákonnosti“ zavedeného Zmluvami o EÚ je východiskom pre analýzu vykonanú súdom konajúcim vo veci, akou je prejednávaná vec, samotné znenie napadnutého aktu. Taká analýza by obvykle posúdila logiku a štruktúru daného aktu, a potom by sa zaoberala postupnosťou tvrdení uvedených predmetnou inštitúciou na podporu napokon dosiahnutého záveru. Kľúčovou otázkou by malo byť, či inštitúcia, ktorá prijala napadnuté rozhodnutie, uplatnila príslušné ustanovenie primerane vzhľadom na mieru voľnej úvahy.

124.

Z dôvodov vysvetlených v predchádzajúcich častiach sa mi zdá ťažké nájsť prvky takéhoto prístupu v tomto prípade.

125.

Kritika analýzy ECB je prevažne vyjadrená v niekoľkých stručných pasážach napadnutého rozsudku, ktoré miestami prehliadajú zložitosť dotknutých otázok. Všeobecný súd potom túto analýzu nahrádza vlastnou analýzou založenou na alternatívnom hodnotení určitých skutkových okolností, pričom sa často opiera o nepodložené tvrdenia alebo dôkazy, ktorých dôkazná hodnota nie je zďaleka zrejmá. Dôležité je, že Všeobecný súd zrejme hodnotil tieto prvky izolovane, bez toho, aby si ich skutočne „prepojil“: neposúdil vzájomné pôsobenie týchto prvkov, a čo je ešte dôležitejšie, nevysvetlil, ako by sa jeho hodnotenie týchto prvkov prejavilo na konečnom výsledku, ak by boli začlenené do metodiky použitej ECB, ktorú – čo možno treba opäť zdôrazniť – Všeobecný súd nekritizoval.

126.

Konkrétne, ako správne uvádza ECB, Všeobecný súd sa zameral výlučne na posúdenie pravdepodobnosti, že v krátkom čase dôjde k masívnym výberom vkladov, bez toho, aby zohľadnil dôsledky, ktoré by naplnenie tohto rizika mohlo mať na finančnú situáciu spoločnosti Crédit lyonnais vzhľadom na úroveň jej expozície voči CDC. V tejto súvislosti možno uviesť, že Všeobecný súd prinajlepšom vykonal „polovicu úlohy“, keď sa zaoberal charakteristikami regulovaných úspor vo všeobecnosti, ale – na rozdiel od ECB v napadnutom rozhodnutí ( 98 ) – vynechal druhú „polovicu úlohy“, ktorou bolo preskúmanie špecifickej situácie spoločnosti Crédit lyonnais.

127.

Na záver sa domnievam, že Všeobecný súd vykonal mimoriadne rušivú formu kontroly niektorých prvkov analýzy vykonanej ECB (úroveň prijateľného rizika, totožnosť a povaha prvkov zohľadnených pri hodnotení tohto rizika, atď.), pričom jeho závery v tejto súvislosti neboli podložené dostatočným odôvodnením a vhodnými dôkazmi.

128.

Všeobecný súd namiesto toho, aby preukázal, že ECB v napadnutom rozhodnutí neprimerane uplatnila článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, posúdil žiadosť spoločnosti Crédit agricole o výnimku ex novo, pričom nahradil názor ECB svojím vlastným názorom, a tým zasiahol do miery voľnej úvahy, ktorú v tejto veci priznal ECB normotvorca Únie.

129.

Keďže Všeobecný súd použil nesprávnu úroveň preskúmania napadnutého rozhodnutia, prvý odvolací dôvod treba považovať za dôvodný a napadnutý rozsudok zrušiť.

130.

V rámci druhého odvolacieho dôvodu ECB tvrdí, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť uviesť odôvodnenie. Podľa jej názoru napadnutý rozsudok dostatočne nevysvetľuje, v čom pochybila pri posudzovaní vplyvu dvojitej štátnej záruky, ktorú požívajú regulované úspory.

131.

Crédit lyonnais tvrdí, že odôvodnenie, ktorým sa Všeobecný súd v tejto súvislosti riadil, je v napadnutom rozsudku jasne uvedené. Crédit lyonnais odkazuje najmä na bod 59 a body 114 až 122 uvedeného rozsudku. Stručne povedané, Všeobecný súd označil za nepodložený názor ECB, že existencia dvojitej štátnej záruky za regulované úspory nezabránila riziku masívnych výberov vkladov sporiteľov v krátkom čase.

132.

Domnievam sa, že tento odvolací dôvod je nedôvodný.

133.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o význam dvojitej štátnej záruky v súvislosti s rizikom núdzového predaja aktív spoločnosťou Crédit lyonnais, je skutočne stručné a do určitej miery nevýstižné. Ako však už bolo uvedené v bode 102 vyššie, podstata tvrdenia Všeobecného súdu v tomto bode sa stáva jasnejšou, ak sa príslušné pasáže napadnutého rozsudku vykladajú v širšom kontexte. Všeobecný súd v podstate dospel k názoru, že z dôvodu existencie dvojitej štátnej záruky, pokiaľ ide o regulované úspory, je nepravdepodobné, že by došlo k masovému výberu týchto úspor.

134.

Odôvodnenie Všeobecného súdu je týmto dostatočne jasné. To, či je tento názor podložený potrebnými dôkazmi, sa týka podstaty analýzy Všeobecného súdu, nie jej primeranosti.

135.

Vo svojom treťom odvolacom dôvode ECB tvrdí, že Všeobecný súd skreslil dôkazy, ktoré mu boli predložené v priebehu konania. Podľa jej názoru Všeobecný súd zjavne nesprávne interpretoval niektoré pasáže napadnutého rozhodnutia a skreslil metodiku použitú na posúdenie žiadosti spoločnosti Crédit agricole o výnimku.

136.

Konkrétne ECB tvrdí, že zohľadnila povahu „bezpečného prístavu“ regulovaných úspor a existenciu dvojitej štátnej záruky. Pokiaľ ide o skreslenie metodiky použitej v napadnutom rozhodnutí, ECB tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil dôsledky, ktoré by naplnenie tohto rizika mohlo mať na finančnú situáciu spoločnosti Crédit lyonnais vzhľadom na vysokú mieru koncentrácie. Zjednodušene povedané samotné riziko môže byť celkom malé, ale ak by sa naplnilo, mohlo by mať pre banku veľmi vážne dôsledky.

137.

Okrem toho podľa ECB Všeobecný súd skreslil príklad použitý v napadnutom rozhodnutí tým, že ním podmienil posúdenie rizika masívnych výberov vkladov v krátkodobom horizonte, pričom jediným účelom tohto príkladu bolo ilustrovať možné dôsledky naplnenia takéhoto rizika. Napokon ECB tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vykonal individuálne preskúmanie kritérií, ktoré zohľadnil vo svojej metodike, hoci tieto kritériá bolo potrebné chápať ako vzájomne závislé.

138.

Crédit lyonnais zastáva názor, že tvrdenia, ktoré ECB uvádza na podporu svojho tretieho odvolacieho dôvodu, by mali byť zamietnuté ako nedôvodné. Crédit lyonnais zdôrazňuje, že v napadnutom rozhodnutí sa neuvádza povaha „bezpečného prístavu“ regulovaných úspor. Pokiaľ ide o kritiku vznesenú vo vzťahu k záverom Všeobecného súdu týkajúcim sa metodiky použitej ECB, Crédit lyonnais tvrdí, že Všeobecný súd správne uplatnil podmienku stanovenú v rozsudku z roku 2018, podľa ktorej ECB mala zvážiť možnosť masívnych výberov vkladov vzhľadom na vlastnosti regulovaných úspor.

139.

Crédit lyonnais takisto tvrdí, že údajná názorná povaha predmetného príkladu nezbavuje ECB povinnosti vychádzať z faktorov, ktoré sú predmetom súdneho preskúmania. Okrem toho z bodu 126 napadnutého rozsudku podľa spoločnosti Crédit lyonnais vyplýva, že Všeobecný súd neopomenul zohľadniť vzájomnú závislosť kritérií, ktoré ECB použila vo svojej metodike.

140.

Nie som presvedčený o tomto odvolacom dôvode.

141.

Stotožňujem sa s kritikou zo strany ECB, pokiaľ ide o výklad napadnutého rozhodnutia Všeobecným súdom, ako aj o spôsob, akým Všeobecný súd preskúmal dôkazy predložené účastníkmi konania v rámci prvostupňového konania. Napriek tomu nezisťujem žiadne skreslenie dôkazov.

142.

Podľa ustálenej judikatúry pri takomto skreslení ide o výklad dokumentu v rozpore s obsahom daného dokumentu. Takéto skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov. V tejto súvislosti nestačí preukázať, že dokument možno vykladať inak, ako ho vyložil Všeobecný súd: ten musí zjavne prekročiť hranice primeraného posúdenia dôkazov. ( 99 )

143.

V prejednávanej veci to tak nie je. Problém napadnutého rozsudku podľa môjho názoru nespočíva v konečnom výsledku preskúmania Všeobecným súdom. Na základe informácií a dokumentov obsiahnutých v spise totiž neexistuje žiadne podstatné zistenie, ktoré by sa javilo ako zjavne nesprávne.

144.

Chyby, ktorých sa Všeobecný súd dopustil, vyplývajú zo spôsobu, akým Všeobecný súd vykonal takéto preskúmanie. Ako už bolo vysvetlené, Všeobecný súd posúdil rôzne prvky analýzy a jej dôsledky ex novo, a to vo vzťahu k veci, ktorá bola predložená ECB. Urobil to tým, že venoval len malú pozornosť hodnoteniam a metodike použitej ECB a vo všeobecnosti logike, na ktorej je založené napadnuté rozhodnutie.

145.

Napokon vo svojom štvrtom odvolacom dôvode ECB tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 4 ods. 1 bod 94 a článok 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

146.

Pokiaľ ide o prvé ustanovenie, ECB tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne doplnil do definície rizika nadmerného využívania finančnej páky niektoré kritériá, ktoré nie sú uvedené v príslušných ustanoveniach (konkrétne slobodu používať akékoľvek vklady alebo možnosť investovať do nelikvidných alebo rizikových aktív). Pokiaľ ide o ustanovenie uvedené ako posledné, ECB tvrdí, že výklad Všeobecného súdu má za následok, že ECB je zbavená miery voľnej úvahy, ktorú jej poskytol normotvorca v súvislosti s posúdením, či určité expozície môžu byť vyňaté z výpočtu ukazovateľa finančnej páky.

147.

Crédit lyonnais spochybňuje tvrdenia ECB. Pokiaľ ide o článok 4 ods. 1 bod 94 nariadenia č. 575/2013, Crédit lyonnais odmieta tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd doplnil kritériá, ktoré nie sú v tomto ustanovení uvedené: podľa jej názoru tento súd len konštatoval, že ECB nezohľadnila určité vlastnosti regulovaných úspor, ktoré naznačujú, že tieto úspory majú osobitne nízku úroveň rizika.

148.

Pokiaľ ide o tvrdenie ECB týkajúce sa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, Crédit lyonnais uvádza, že výklad tohto ustanovenia, ktorého sa držal Všeobecný súd, v žiadnom prípade nezbavuje ECB miery voľnej úvahy. Podľa spoločnosti Crédit lyonnais by ECB bola oprávnená odmietnuť uplatnenie výnimky (úplne alebo čiastočne), ak by napríklad regulované úspory nemali štátne záruky alebo ak by preukázala pravdepodobnosť, že štát by mohol skutočne zlyhať.

149.

Pokiaľ ide o tento odvolací dôvod, opäť súhlasím so spoločnosťou Crédit lyonnais.

150.

V článku 4 ods. 1 bode 94 nariadenia č. 575/2013 sa „riziko nadmerného využívania finančnej páky“ vymedzuje ako „riziko vyplývajúce zo zraniteľnosti inštitúcie z dôvodu finančnej páky alebo podmienenej finančnej páky, ktoré si môže vyžiadať neplánované opravné opatrenia jej podnikateľského plánu, vrátane núdzového predaja aktív, ktorý môže vyústiť do straty alebo úpravy hodnoty zostávajúcich aktív“.

151.

Nechápem, ako mal Všeobecný súd v tomto prípade nesprávne uplatniť pojem „riziko nadmerného využívania finančnej páky“. Všeobecný súd v napadnutom rozsudku len konštatoval, že podľa jeho názoru ECB nesprávne preskúmala okolnosti relevantné pre udelenie výnimky, keď prehliadla alebo nesprávne posúdila určité vlastnosti regulovaných úspor.

152.

Okrem toho výklad článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013, ktorý podal Všeobecný súd, nezbavuje ECB priestoru na voľné uváženie. Zistenia Všeobecného súdu sa totiž týkali jedného konkrétneho druhu vkladu, ktorý podľa názoru tohto súdu pravdepodobne nespôsobí masívne výbery z dôvodu viacerých jeho vlastností, ktoré sporiteľov podnecujú k tomu, aby tieto vklady považovali za mimoriadne bezpečné. Z ničoho v napadnutom rozsudku nevyplýva, že by ECB nemala voľnosť pri rozhodovaní o iných druhoch vkladov.

153.

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod je podľa môjho názoru dôvodný. Preto je potrebné zrušiť napadnutý rozsudok.

154.

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie Súdny dvor môže v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď vrátiť vec na rozhodnutie Všeobecného súdu, alebo vydať konečný rozsudok v spore sám, ak to stav konania dovoľuje.

155.

V tomto prípade sa domnievam, že stav konania umožňuje Súdnemu dvoru zaujať konečné stanovisko vo veci.

156.

V napadnutom rozsudku boli ako nedôvodné zamietnuté prvá a druhá časť prvého žalobného dôvodu, ako aj druhý žalobný dôvod. Crédit lyonnais sa proti tomuto rozsudku neodvolala, v dôsledku čoho nadobudli závery Všeobecného súdu v týchto veciach právoplatnosť.

157.

Zostáva na Súdnom dvore, aby preskúmal jednak tretiu časť prvého žalobného dôvodu, jednak prvú časť tretieho žalobného dôvodu, pričom uplatní správnu úroveň súdneho preskúmania (časť A). Na druhej strane je úlohou Súdneho dvora preskúmať aj druhú a tretiu časť tretieho žalobného dôvodu, o ktorých Všeobecný súd nerozhodol (časť B).

158.

Tvrdenia, ktoré uviedla Crédit lyonnais v rámci tretej časti prvého žalobného dôvodu a prvej časti tretieho žalobného dôvodu, nepovažujem za presvedčivé.

159.

Po prvé je mi jasné, že ECB pri posudzovaní žiadosti spoločnosti Crédit agricole o výnimku zohľadnila špecifické vlastnosti regulovaných úspor. Celková metodika prijatá na tento účel a hodnotenie vykonané v súvislosti so špecifickými prvkami, ktoré sa v tomto kontexte zohľadnili, ukazujú, že ECB pri posudzovaní zohľadnila, ako by špecifiká regulovaných úspor mohli ovplyvniť úvahy o obozretnosti.

160.

ECB v napadnutom rozhodnutí zohľadnila najmä existenciu dvojitej štátnej záruky, riziko platobnej neschopnosti Francúzskej republiky a skutočnosť, či by masívne výbery vkladov boli „dostatočne veľké a náhle“ na to, aby odôvodnili uvádzané riziká.

161.

Domnievam sa preto, že Crédit lyonnais nepredložila žiadne presvedčivé tvrdenia v tom zmysle, že ECB nevyvodila z rozsudku z roku 2018, a najmä z jeho bodu 81, potrebné dôsledky. Okrem toho z uvedených dôvodov som nezistil žiadne zjavné pochybenie v posúdení, ktoré ECB vykonala v súvislosti s okolnosťami, ktoré sú relevantné pre jej rozhodnutie udeliť len čiastočnú výnimku podľa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013. Crédit lyonnais nepreukázala, že záver, ku ktorému dospela v tejto súvislosti, vybočuje z rámca diskrečnej právomoci, ktorú by ECB mala v tejto veci mať. Rozhodnutie ECB sa vzhľadom na okolnosti prípadu a vzhľadom na cieľ sledovaný dotknutými ustanoveniami nezdá byť nerozumné ani nepreskúmateľné.

162.

Preto som dospel k záveru, že tretiu časť prvého žalobného dôvodu a prvú časť tretieho žalobného dôvodu treba zamietnuť.

163.

Crédit lyonnais vo svojej žalobe podanej na Všeobecný súd tvrdí, že ECB sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, pokiaľ ide o kreditnú kvalitu ústrednej správy (bod 2.2.1 napadnutého rozhodnutia) a úroveň koncentrácie jej expozícií voči CDC (bod 2.2.3 napadnutého rozhodnutia).

164.

Tieto žalobné dôvody podľa môjho názoru nie sú dôvodom na zdĺhavé skúmanie.

165.

Pokiaľ ide o druhú časť žalobného dôvodu, Crédit lyonnais v krátkej pasáži svojej žaloby podanej na Všeobecný súd vytýkala ECB, že neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali existenciu možného rizika platobnej neschopnosti Francúzskej republiky. Následne vo svojej replike Crédit lyonnais preformulovala svoje tvrdenie, keď uviedla, že nepopiera existenciu minimálneho rizika platobnej neschopnosti Francúzskej republiky, ale tvrdí, že takéto riziko nemôže odôvodniť odmietnutie podľa článku 429 ods. 14 nariadenia č. 575/2013.

166.

V každom prípade bez ohľadu na presnú formuláciu sa toto tvrdenie zdá byť zjavne nedôvodné.

167.

Po prvé, ako už bolo uvedené, ECB v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že externé ratingové orgány neudelili Francúzskej republike najvyšší možný rating a že päťročné swapy na úverové zlyhanie, s ktorými obchoduje francúzsky štát, majú nezanedbateľnú pravdepodobnosť platobnej neschopnosti. Po druhé pravdepodobnosť platobnej neschopnosti Francúzskej republiky zjavne nie je dôvodom (alebo jedným z dôvodov), ktorý by odôvodňoval čiastočné zamietnutie výnimky pre Crédit lyonnais. Ostatné úverové inštitúcie patriace do skupiny Crédit agricole totiž získali úplnú výnimku, pokiaľ ide o regulované úspory. Po tretie, pokiaľ jedným z hlavných tvrdení, na ktorých trvala Crédit lyonnais, bola povaha bezpečného prístavu regulovaných úspor z dôvodu dvojitej štátnej záruky, skutočnosť, že riziko platobnej neschopnosti Francúzskej republiky sa považovalo za nezanedbateľné, sa zdá byť prvkom, ktorý má určitý význam.

168.

Pokiaľ ide o tretiu časť tohto žalobného dôvodu, v tvrdeniach spoločnosti Crédit lyonnais v konaní na prvom stupni ani v odvolacom konaní nevidím žiadny argument, ktorý by bol dodatočný a odlišný od tých, ktoré Všeobecný súd preskúmal a zamietol v bodoch 73 až 88 napadnutého rozsudku.

169.

Na základe uvedených skutočností sa domnievam, že žalobu o neplatnosť, ktorú podala Crédit lyonnais, treba zamietnuť.

170.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

171.

V článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, ktorý sa uplatňuje na odvolacie konanie podľa článku 184 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, sa stanovuje, že účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, sa uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

172.

V tomto prípade ECB požiadala o náhradu trov konania. Vzhľadom na to, že odvolaniu by sa malo vyhovieť a žaloba by sa mala zamietnuť, spoločnosti Crédit lyonnais by sa mala uložiť povinnosť nahradiť trovy tohto konania, a to tak prvostupňového, ako aj odvolacieho.

173.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor: