Vec C‑352/09 P

ThyssenKrupp Nirosta GmbH, predtým ThyssenKrupp Stainless AG

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Trh Spoločenstva s plochými výrobkami z nehrdzavejúcej ocele – Rozhodnutie, ktorým sa na základe nariadenia (ES) č. 1/2003 konštatuje porušenie článku 65 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO – Právomoc Komisie – Zásady nulla poena sine lege a právnej sily rozhodnutej veci – Právo na obhajobu – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Prevod zodpovednosti na základe vyhlásenia – Premlčanie – Spolupráca počas správneho konania“

Abstrakt rozsudku

1.        Hospodárska súťaž – Kartely – Kartely podliehajúce ratione materiae a ratione temporis právnemu režimu Zmluvy ESUO – Skončenie platnosti Zmluvy ESUO – Zachovanie kontroly zo strany Komisie konajúcej v právnom rámci nariadenia č. 1/2003

(Článok 65 ods. 1 UO; nariadenie Rady č. 1/2003)

2.        Akty inštitúcií – Časová pôsobnosť – Skončenie platnosti Zmluvy ESUO – Rozhodnutie Komisie prijaté voči podniku po skončení platnosti Zmluvy ESUO a týkajúce sa skutočností, ktoré nastali pred skončením platnosti uvedenej zmluvy – Zásada zákonnosti deliktov a trestov – Zásada legitímnej dôvery – Rozsah – Zodpovednosť podnikov za správanie porušujúce pravidlá hospodárskej súťaže v kontexte nahradenia právneho rámca Zmluvy ESUO právnym rámcom Zmluvy ES – Hmotnoprávne predpisy – Procesné predpisy

(Článok 65 ods. 1 a 5 UO; Charta základných práv Európskej únie, článok 49 ods. 1; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 7 ods. 1 a článok 23 ods. 2)

3.        Žaloba o neplatnosť – Zrušujúci rozsudok – Rozsah – Absolútna právna sila rozhodnutej veci – Rozsah

4.        Odvolanie – Dôvody – Odôvodnenie rozsudku postihnuté porušením práva Únie – Výrok založený na iných právnych dôvodoch – Zamietnutie

5.        Hospodárska súťaž – Pravidlá Únie – Porušenia – Pripísanie – Porušenie, ktorého sa dopustil subjekt, ktorý aj naďalej existuje, a v ktorom pokračuje iný subjekt, ktorý bol jeho nástupcom v hospodárskej činnosti na relevantnom trhu – Pripísanie porušenia tomuto inému subjektu v celom rozsahu

(Článok 81 ods. 1 a článok 230 štvrtý odsek ES)

6.        Hospodárska súťaž – Správne konanie – Premlčacia lehota v stíhaní – Pripísanie porušenia inej právnickej osobe, ako je osoba zodpovedná za prevádzkovanie podniku počas porušenia

(Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 25 ods. 1 až 6; všeobecné rozhodnutie č. 715/78, článok 1 ods. 1 až 3)

7.        Hospodárska súťaž – Pokuty – Výška – Určenie – Kritériá – Zníženie pokuty výmenou za spoluprácu obvineného podniku – Podmienky

(Oznámenie Komisie 96/C 207/04)

8.        Odvolanie – Dôvody – Nesprávne posúdenie skutkového stavu – Neprípustnosť – Preskúmanie posúdenia skutkového stavu, ktorý bol predložený Všeobecnému súdu, Súdnym dvorom – Vylúčenie okrem prípadov skreslenia

(Článok 225 ods. 1 a článok 229 ES; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 31)

1.        V súlade so zásadou spoločnou pre právne systémy členských štátov, ktorá pochádza až z rímskeho práva, je potrebné v prípade zmeny právnej úpravy zabezpečiť, s výnimkou vyjadrenia opačnej vôle normotvorcu, kontinuitu právnych štruktúr. Táto zásada sa uplatňuje na zmeny primárneho práva Únie.

V tejto súvislosti neexistuje žiadna indícia o tom, že by si normotvorca Únie želal, aby tajne dohodnuté správanie zakázané v rámci Zmluvy ESUO mohlo uniknúť uplatneniu akejkoľvek sankcie po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Následnosť zmlúv ESUO, ES a ZFEÚ zaručuje, aby akékoľvek správanie zodpovedajúce skutkovému stavu stanovenému v článku 65 ods. 1 UO, či už nastalo pred skončením platnosti Zmluvy ESUO 23. júla 2002, alebo po tomto dni, mohlo a aj naďalej môže byť sankcionované Komisiou.

Za týchto okolností by bolo v rozpore s účelom, ako aj koherenciou Zmlúv a nezlučiteľné s kontinuitou právneho poriadku Únie, keby Komisia nemala právomoc zabezpečiť jednotný výklad predpisov vzťahujúcich sa na Zmluvu ESUO, ktorej účinky pretrvávajú aj po uplynutí jej platnosti. Preto sa Všeobecný súd nedopúšťa nesprávneho právneho posúdenia, ak nariadenie č. 1/2003 vykladá v tom zmysle, že umožňuje Komisii zisťovať existenciu kartelov v odvetviach patriacich do pôsobnosti Zmluvy ESUO z hľadiska ratione materiae a ratione temporis po skončení platnosti Zmluvy ESUO a tieto kartely sankcionovať.

(pozri body 72 – 74, 77, 78)

2.        Zásada zákonnosti deliktov a trestov, tak ako ju zakotvuje najmä článok 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, vyžaduje, aby právna úprava Únie jasne definovala porušenia a sankcie. Okrem toho zásada právnej istoty vyžaduje, aby táto právna úprava dotknutým osobám umožnila poznať s istotou rozsah povinností, ktoré im daná úprava stanovuje, aby mohli jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať. V tejto súvislosti, keďže Zmluvy jasne definujú porušenia, ako aj povahu a dôležitosť sankcií, ktoré možno podnikom uložiť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, cieľom zásady zákonnosti deliktov a trestov a zásady právnej istoty nie je zabezpečiť podnikom, aby im neskoršie zmeny právnych základov a procesných ustanovení umožnili uniknúť akejkoľvek sankcii týkajúcej sa ich porušovania v minulosti.

Pokiaľ ide o rozhodnutie Komisie týkajúce sa právneho stavu dovŕšeného pred skončením platnosti Zmluvy ESUO, ktoré bolo prijaté voči podniku po skončení platnosti uvedenej Zmluvy, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia tým, že usúdil na jednej strane, že dodržanie zásad upravujúcich uplatnenie právnej úpravy v čase, ako aj požiadavky týkajúce sa zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery stanovujú, že sa na skutkové okolnosti, ktoré nastali pred skončením platnosti Zmluvy ESUO a patria do jej pôsobnosti z hľadiska ratione materiae a ratione temporis, majú uplatniť hmotnoprávne pravidlá stanovené v článku 65 ods. 1 a 5 UO. V tomto ohľade článok 65 ods. 1 a 5 UO stanovoval jasný právny základ pre uloženie sankcie za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, takže obozretný podnik musel vždy poznať dôsledky svojho správania a nemohol sa spoliehať, že nahradenie právneho rámca Zmluvy ESUO právnym rámcom Zmluvy ES spôsobí, že by mohol uniknúť sankcii za porušovania článku 65 UO, ktorých sa dopustil v minulosti.

Pokiaľ ide na druhej strane o uplatniteľné procesné ustanovenia, Všeobecný súd správne rozhodol, že Komisia je oprávnená viesť konanie podľa článku 7 ods. 1 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Ustanovenie predstavujúce právny základ aktu, ktoré oprávňuje inštitúciu Únie na prijatie predmetného aktu, totiž musí platiť v okamihu jeho prijatia a procesné pravidlá sú vo všeobecnosti uplatniteľné od okamihu ich nadobudnutia platnosti.

(pozri body 79 – 83, 86 – 88)

3.        Zásada právnej sily rozhodnutej veci má podstatný význam tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Právna sila rozhodnutej veci sa spája len so skutkovými a právnymi okolnosťami, o ktorých sa skutočne alebo nevyhnutne rozhodlo v predmetnom súdnom rozhodnutí.

Pokiaľ sa Súd Únie musí obmedziť na určenie obsahu vyhlásenia podniku na to, aby konštatoval, že cieľom uvedeného vyhlásenia bol prevod zodpovednosti za protiprávne správanie z jedného podniku na druhý, rozhodnutie o zákonnosti tohto prevodu predstavuje obiter dictum presahujúce hranice sporu prejednávaného Súdom Únie, ktorým sa skutočne ani nevyhnutne nerozhodlo o právnej otázke. Na toto konštatovanie sa preto nemôže vzťahovať právna sila rozhodnutej veci.

(pozri body 123, 131, 132)

4.        Ak odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výroková časť sa napriek tomu javí ako dôvodná z iných právnych dôvodov, musí byť odvolanie zamietnuté.

(pozri bod 136)

5.        Za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže v zásade zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila podnik v čase, keď došlo k porušeniu, aj keď ku dňu prijatia rozhodnutia konštatujúceho porušenie zodpovedala za prevádzku podniku iná osoba. Pokiaľ ide o otázku, za akých okolností môže byť subjekt, ktorý nebol autorom porušenia, napriek tomu sankcionovaný za toto porušenie, takýmto prípadom je situácia, keď subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, prestal existovať právne alebo hospodársky, a preto sankcii uloženej podniku, ktorý už nevykonáva hospodársku činnosť, hrozí, že nebude mať odrádzajúci účinok.

Ak podnik založený z koncentrácie činností dvoch spoločností, prostredníctvom vyhlásenia výslovne potvrdil svoju vôľu prevziať, ako podnik vykonávajúci hospodárske činnosti implikované v karteli, zodpovednosť za protiprávne správanie subjektu patriaceho jednej z týchto spoločností na účely pokuty, ktorú mu Komisia môže uložiť v rámci vyšetrovaní začatých z dôvodu uvedeného kartelu, je právny dôsledok prevodu zodpovednosti, ktorý podnik potvrdil uvedeným vyhlásením, úplne presný a mohol ho predvídať.

Podnik, ktorý prevzal túto zodpovednosť, už nemôže odvolať svoje vyhlásenie v čase, keď mu Komisia na základe tohto vyhlásenia naozaj uložila pokutu. Následná neodvolateľnosť tohto vyhlásenia nebráni uvedenému podniku, aby formou žaloby na súdoch Únie spochybnil výklad obsahu tohto vyhlásenia, či výslovné alebo implicitné uznanie skutkových alebo právnych okolností počas správneho konania pred Komisiou, keďže táto neodvolateľnosť nemôže obmedziť samotné uplatnenie práva na podanie žaloby na Všeobecnom súde, ktoré patrí fyzickej alebo právnickej osobe podľa článku 230 štvrtého odseku ES.

(pozri body 143, 144, 149, 150, 153 – 155)

6.        Tak článok 1 ods. 1 všeobecného rozhodnutia č. 715/78 o premlčacej lehote pri stíhaní a výkone v oblasti uplatňovania Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, ako aj článok 25 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 podriaďujú právomoc Komisie ukladať pokuty za porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže premlčacej lehote päť rokov. Táto lehota v súlade s článkom 1 ods. 2 rozhodnutia č. 715/78 a článkom 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 začína plynúť odo dňa, keď dôjde k spáchaniu porušenia alebo keď porušenie skončí, pričom táto lehota môže byť podľa článkov 2 a 3 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 3 až 6 nariadenia č. 1/2003 prerušená a pozastavená.

Pokiaľ ide o rozhodnutie Komisie ktorým sa pokuta za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže ukladá podniku, ktorý ako nadobúdateľ hospodárskeho subjektu prevzal zodpovednosť za protiprávne správanie uvedeného subjektu, premlčanie možno posudzovať len voči podniku, ktorý prevzal zodpovednosť, keďže rozhodnutie Komisie ukladá pokutu výlučne jemu. Konkrétne, hoci je pravda, že niektoré akty prevedeného subjektu môžu mať naďalej účinky voči podniku, ktorý prevzal zodpovednosť, a premlčanie vo vzťahu k uvedenému subjektu nemožno vyvrátiť tým, že došlo k prevodu zodpovednosti, nevyplýva z toho, že premlčanie by sa malo posudzovať vo vzťahu k tomuto subjektu.

(pozri body 166 – 168)

7.        Zníženie sumy pokuty uloženej za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže na základe oznámenia Komisie o neuložení alebo znížení pokút v prípadoch kartelov môže byť odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a správanie predmetného podniku môžu byť považované za preukazujúce skutočnú spoluprácu z jeho strany.

(pozri bod 176)

8.        Preto, keď Všeobecný súd rozhodne, že Komisia sa správne domnievala, že na podnik sa nemalo uplatniť väčšie dodatočné zníženie pokuty ako už priznaných 20 %, vykonáva, v rámci výkonu svojej neobmedzenej rozhodovacej právomoci priznanej podľa článku 229 ES článkom 31 nariadenia č. 1/2003, posúdenie skutkových okolností, ktoré ako také nepodlieha preskúmaniu Súdneho dvora v rámci dovolania.

V tomto ohľade z článku 225 ES a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že len Všeobecný súd má právomoc jednak zistiť skutkový stav, avšak okrem prípadu, keby vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Pokiaľ Všeobecný súd zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 225 ES právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho Všeobecný súd vyvodil. Posúdenie skutkových okolností, s výhradou prípadu skresľovania dôkazov predložených Všeobecnému súdu, nepredstavuje právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom.

(pozri body 179, 180)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 29. marca 2011 (*)

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Trh Spoločenstva s plochými výrobkami z nehrdzavejúcej ocele – Rozhodnutie, ktorým sa na základe nariadenia (ES) č. 1/2003 konštatuje porušenie článku 65 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO – Právomoc Komisie – Zásady nulla poena sine lege a právnej sily rozhodnutej veci – Právo na obhajobu – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Prevod zodpovednosti na základe vyhlásenia – Premlčanie – Spolupráca počas správneho konania“

Obsah

I – Právny rámec

A – Ustanovenia Zmluvy ESUO

B – Ustanovenia Zmluvy ES

C – Nariadenie (ES) č. 1/2003

D – Ustanovenia týkajúce sa výpočtu sumy pokuty

II – Okolnosti predchádzajúce sporu

III – Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

IV – Návrhy účastníkov konania

V – O návrhu na opätovné otvorenie ústnej časti konania

VI – O odvolaní

A – O prvom odvolacom dôvode a prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu založených na porušení zásad nulla poena sine lege a presnosti, ako aj na nedostatku právomoci Komisie

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

B – O druhom odvolacom dôvode a druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu

1. O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení, ktoré vykonal Súd prvého stupňa pri výklade bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

2. O prvom argumente uvádzanom na podporu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na tom, že Súd prvého stupňa porušil rozsah zásady právnej sily rozhodnutej veci a práva na obhajobu

a) O prípustnosti uvedeného argumentu

i) Argumentácia účastníkov konania

ii) Posúdenie Súdnym dvorom

b) O veci samej

i) Argumentácia účastníkov konania

ii) Posúdenie Súdnym dvorom

3. O druhom argumente uvádzanom na podporu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu a druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu, založených na neexistencii prevodu zodpovednosti vyplývajúceho z vyhlásenia z 23. júla 1997 a na porušení „zásady presnosti“

a) Argumentácia účastníkov konania

b) Posúdenie Súdnym dvorom

C – O štvrtom odvolacom dôvode založenom na porušení ustanovení upravujúcich premlčanie

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

D – O piatom odvolacom dôvode založenom na porušení zásad upravujúcich výpočet sumy pokuty

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

VII – O trovách

Vo veci C‑352/09 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 2. septembra 2009,

ThyssenKrupp Nirosta GmbH, predtým ThyssenKrupp Stainless AG, so sídlom v Duisburgu (Nemecko), v zastúpení: M. Klusmann, Rechtsanwalt, a S. Thomas, Universitätsprofessor,

odvolateľ,

ďalší účastník konania:

Európska komisia, v zastúpení: F. Castillo de la Torre a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovaná v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts, J.‑C. Bonichot, K. Schiemann, A. Arabadjiev (spravodajca) a J.‑J. Kasel, sudcovia E. Juhász, G. Arestis, A. Borg Barthet, T. von Danwitz a C. Toader,

generálny advokát: Y. Bot,

tajomník: B. Fülöp, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. júna 2010,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 26. októbra 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        ThyssenKrupp Nirosta GmbH (predtým ThyssenKrupp Stainless AG) sa svojím odvolaním domáha, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 1. júla 2009, ThyssenKrupp Stainless/Komisia (T‑24/07, Zb. s. II‑2309, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Súd prvého stupňa zamietol tak jeho návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie z 20. decembra 2006 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 65 Zmluvy ESUO (Vec COMP/F/39.234 – Prirážka za zliatinu, opätovné prijatie) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ako aj jeho subsidiárny návrh na zníženie pokuty, ktorá mu bola uložená sporným rozhodnutím.

2        V uvedenom rozhodnutí Európska komisia dospela k záveru, že Thyssen Stahl AG (ďalej len „Thyssen Stahl“) porušoval od 16. decembra 1993 do 31. decembra 1994 článok 65 ods. 1 UO tým, že zmenil a zosúladeným spôsobom používal referenčné hodnoty výpočtového vzorca prirážky za zliatinu, a z tohto dôvodu uložila spoločnosti ThyssenKrupp Stainless AG pokutu 3 168 000 eur.

I –  Právny rámec

A –  Ustanovenia Zmluvy ESUO

3        Článok 65 UO uvádzal:

„1.      Akékoľvek dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré by bránili na spoločnom trhu priamo alebo nepriamo riadnej hospodárskej súťaži, narúšali ju alebo ju skresľovali, sú zakázané, a to najmä:

a)      stanovenie alebo určovanie cien;

b)      obmedzovanie alebo kontrola výroby, technického vývoja alebo investícií;

c)      rozdelenie trhov, výrobkov, zákazníkov alebo zdrojov zásobovania.

…

4.      Dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa odseku 1 tohto článku sú zo zákona neplatné a nemožno sa na ne odvolávať pred žiadnym súdom členských štátov.

Komisia má výlučnú právomoc, s výnimkou žalôb podaných na Súdny dvor, rozhodnúť, či sú uvedené dohody alebo rozhodnutia v súlade s ustanoveniami tohto článku.

5.      Komisia môže uložiť podnikom, ktoré uzavreli zo zákona neplatnú dohodu, či už sa uplatnila alebo došlo k pokusu ju uplatniť, a to vo forme arbitráže, pokuty, bojkotu alebo iným spôsobom, zo zákona neplatnú dohodu alebo rozhodnutie, alebo dohodu, ktorej schválenie bolo odmietnuté alebo odňaté, alebo ku ktorých schváleniu došlo na základe vedome nepravdivých alebo skreslených informácií, alebo ktoré sa týkali postupov v rozpore s ustanoveniami odseku 1, pokuty a penále vo výške maximálne dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom dohody, rozhodnutia alebo postupu v rozpore s ustanoveniami tohto článku, s tým, že ak je takýmto cieľom obmedziť výrobu, technický vývoj alebo investície, môže dôjsť k zvýšeniu takto stanovenej maximálnej hranice až do výšky 10 % ročného obratu predmetných podnikov, pokiaľ ide o pokutu, a do výšky 20 % denného obratu, pokiaľ ide o penále.“ [neoficiálny preklad]

4        Podľa článku 97 UO platnosť Zmluvy ESUO skončila 23. júla 2002.

B –  Ustanovenia Zmluvy ES

5        Článok 305 ods. 1 ES uvádzal:

„Ustanovenia tejto zmluvy sa nedotýkajú ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, najmä v oblasti práv a povinností členských štátov, právomoci orgánov Spoločenstva a pravidiel stanovených uvedenou zmluvou pre fungovanie spoločného trhu uhlia a ocele.“

C –  Nariadenie (ES) č. 1/2003

6        Podľa článku 4 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) „na účely uplatňovania článkov 81 [ES] a 82 [ES] má Komisia právomoci stanovené týmto nariadením“.

7        Článok 7 nariadenia č. 1/2003, nazvaný „Zistenie a ukončenie porušovania“, stanovuje:

„1.      Ak Komisia, konajúc na základe sťažnosti alebo z vlastného podnetu, zistí porušovanie článkov 81 [ES] a 82 [ES], môže rozhodnutím od príslušných podnikov a združení podnikov požiadať o ukončenie takého porušovania. … Ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môže tiež zistiť porušenie po tom, čo bolo spáchané.

…“

8        Podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 môže Komisia rozhodnúť o uložení pokuty podnikom a združeniam podnikov, keď úmyselne alebo z nedbalosti porušujú ustanovenia článkov 81 ES alebo 82 ES.

D –  Ustanovenia týkajúce sa výpočtu sumy pokuty

9        Bod D oznámenia Komisie o neuložení alebo znížení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci“) stanovuje:

„1.      Ak podnik spolupracuje bez toho, aby boli splnené všetky podmienky stanovené v [bodoch] B a C, bude mu v rozsahu od 10 do 50 % znížená výška pokuty, ktorá by mu bola uložená pri neexistujúcej spolupráci.

2.      Ide najmä o prípad ak:

–        pred zaslaním oznámenia o výhradách poskytne Komisii informácie, dokumenty alebo iné dôkazné materiály prispievajúce k potvrdeniu existencie porušenia, ktorého sa dopustil,

–        po prijatí oznámenia o výhradách podnik informuje Komisiu, že nepopiera vecnú správnosť skutkových zistení, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia.“ [neoficiálny preklad]

II –  Okolnosti predchádzajúce sporu

10      Skutkové okolnosti konania, ako boli objasnené v bodoch 10 až 32 napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.

11      Krupp Thyssen Nirosta GmbH, spoločnosť založená podľa nemeckého práva, vznikla 1. januára 1995 z koncentrácie činností spoločností Thyssen Stahl a Fried Krupp AG Hoesch-Krupp v odvetví plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele. Thyssen Stahl pokračoval vo svojich činnostiach nezávisle aj v iných odvetviach. Po viacerých zmenách obchodného mena sa zo spoločnosti Krupp Thyssen Nirosta GmbH stala ThyssenKrupp Stainless AG a napokon ThyssenKrupp Nirosta GmbH.

12      Nehrdzavejúca oceľ je špeciálnym typom ocele, odolnej voči hrdzaveniu z dôvodu použitia rôznych zliatinových prísad (nikel, chróm a molybdén). Používa sa vo forme plochých výrobkov (plátov alebo zvitkov; laminovaných za tepla alebo za studena) alebo dlhých výrobkov (tyčí, strojových drôtov, tvarovaných profilov; laminovaných za tepla alebo úplne dokončených), pričom na väčšinu týchto výrobkov sa vzťahovala Zmluva ESUO.

13      Dňa 16. marca 1995 Komisia požiadala viacerých výrobcov nehrdzavejúcej ocele, aby jej oznámili informácie o zvýšení cien, známom ako „prirážka za zliatinu“, ktorej výpočet je závislý od cien týchto zliatinových prísad a pripočítava sa k základnej cene nehrdzavejúcej ocele. Náklady na tieto prvky zliatiny predstavujú významný a mimoriadne premenlivý podiel na výrobných nákladoch. Na základe získaných informácií Komisia 19. decembra 1995 zaslala 19 podnikom oznámenie o výhradách.

14      V priebehu decembra 1996 a januára 1997 niektoré podniky, vrátane odvolateľa a podniku Thyssen Stahl, oznámili Komisii svoju vôľu spolupracovať. Dňa 24. apríla 1997 Komisia zaslala každému z dotknutých podnikov, vrátane odvolateľa a podniku Thyssen Stahl, nové oznámenie o výhradách, na ktoré tieto dva podniky odpovedali individuálne.

15      V liste z 23. júla 1997 adresovanom Komisii (ďalej len „vyhlásenie z 23. júla 1997“) odvolateľ uviedol:

„Pokiaľ ide o konanie označené v záhlaví [Vec IV/35.814 – ThyssenKrupp Stainless], požiadali ste právneho zástupcu [Thyssen Stahl]…, aby [odvolateľ] výslovne potvrdil, že v nadväznosti na prevod odvetvia plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele [Thyssen Stahl] preberá zodpovednosť za akty, ktoré prípadne vykonal [Thyssen Stahl], v rozsahu týkajúcom sa plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele, ktoré sú predmetom tohto konania, a to aj vo vzťahu k obdobiu až od roku 1993. Týmto vám to výslovne potvrdzujeme.“

16      Rozhodnutím 98/247/ESUO z 21. januára 1998 týkajúcim sa konania o uplatnení článku 65 Zmluvy ESUO (Vec IV/35.814 – Prirážka za zliatinu) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 100, s. 55, ďalej len „pôvodné rozhodnutie“) Komisia konštatovala, že väčšina výrobcov plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele, vrátane odvolateľa a podniku Thyssen Stahl, sa na stretnutí v Madride (Španielsko) 16. decembra 1993 zosúladeným spôsobom dohodli na zvýšení svojich cien tak, že od 1. februára 1994 zmenili parametre výpočtu prirážky za zliatinu. Z toho vyvodila, že dotknuté podniky porušili článok 65 ods. 1 UO.

17      Pôvodné rozhodnutie bolo oznámené odvolateľovi a nie podniku Thyssen Stahl, pretože Komisia sa na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 domnievala, že odvolateľ bol zodpovedný za konanie podniku Thyssen Stahl. Preto mu uložila pokutu takisto za skutočnosti vytýkané podniku Thyssen Stahl, týkajúce sa obdobia od decembra 1993 do 1. januára 1995.

18      Odvolateľ 11. marca 1998 podal žalobu, v ktorej navrhol najmä zrušenie pôvodného rozhodnutia.

19      Súd prvého stupňa rozsudkom z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia (T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757), zrušil pôvodné rozhodnutie v rozsahu, v akom pripísal odvolateľovi zodpovednosť za porušenie článku 65 ods. 1 UO, ktorého sa dopustil Thyssen Stahl, a v dôsledku toho znížil pokutu. Dospel k záveru, že Komisia neumožnila odvolateľovi predložiť pripomienky k skutočnostiam vytýkaným podniku Thyssen Stahl, a preto porušila práva na obhajobu.

20      Súdny dvor rozsudkom zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia (C‑65/02 P a C‑73/02 P, Zb. s. I‑6773), zamietol odvolania podané odvolateľom a Komisiou proti tomuto rozsudku.

21      Po vzájomnej korešpondencii s odvolateľom a podnikom Thyssen Stahl Komisia 5. apríla 2006 zaslala odvolateľovi oznámenie o výhradách. Listom zo 17. mája 2006 odvolateľ odpovedal na toto oznámenie o výhradách a 15. septembra 2006 sa konalo verejné pojednávanie.

22      Dňa 20. decembra 2006 Komisia prijala sporné rozhodnutie. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že sa zakladá najmä na Zmluve ESUO, a to konkrétne na článku 65 UO, ako aj na Zmluve ES a nariadení č. 1/2003. Výrok uvedeného rozhodnutia stanovuje najmä toto:

„Článok 1

[Thyssen Stahl]… porušoval článok 65 ods. 1 UO od 16. decembra 1993 do 31. decembra 1994 tým, že zmenil a používal zosúladeným spôsobom referenčné hodnoty výpočtového vzorca prirážky za zliatinu, pričom cieľom a následkom tohto konania bolo obmedzenie a skreslenie riadneho fungovania hospodárskej súťaže na spoločnom trhu.

Článok 2

1.      Za porušenie uvedené v článku [1] sa ukladá pokuta 3 168 000 eur.

2.      Vzhľadom na to, že [odvolateľ] prevzal [vyhlásením] z 23. júla 1997 zodpovednosť za konanie [Thyssen Stahl], pokuta sa ukladá [odvolateľovi].“

III –  Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

23      Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 6. februára 2007 odvolateľ podal žalobu, v ktorej sa na základe článkov 225 ES a 230 ES domáhal zrušenia sporného rozhodnutia.

24      Odvolateľ sa v prvom žalobnom dôvode odvolával na porušenie zásady nulla poena sine lege, a to z dôvodu uplatnenia článku 65 ods. 1 UO po uplynutí Zmluvy ESUO. Jeho druhý žalobný dôvod sa zakladal na protiprávnosti uplatnenia nariadenia č. 1/2003 v spojení s článkom 65 UO. V treťom žalobnom dôvode odvolateľ namietal proti porušeniu právnej sily rozhodnutej veci, keďže Súdny dvor v bode 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia konštatoval, že nebol zodpovedný za konanie podniku Thyssen Stahl.

25      V rámci štvrtého žalobného dôvodu odvolateľ uvádzal, že vyhlásenie z 23. júla 1997 nemohlo odôvodniť ani jeho zodpovednosť, ani prevod povinnosti zaplatiť pokutu. V piatom žalobnom dôvode tvrdil, že sporné rozhodnutie porušuje „zásadu presnosti“, keďže ani právny základ pre uloženie sankcie, ani koncept „prevzatia zodpovednosti súkromným vyhlásením“ neboli vymedzené s dostatočnou jasnosťou.

26      Šiesty žalobný dôvod bol založený na porušení zásady non bis in idem z dôvodu prevodu zodpovednosti súkromným vyhlásením. V siedmom žalobnom dôvode odvolateľ tvrdil, že porušenie, ktorého sa dopustil Thyssen Stahl, bolo premlčané. Ôsmy a deviaty žalobný dôvod boli založené na porušení práv na obhajobu, a to jednak z dôvodu porušenia práva na prístup k spisu a jednak z dôvodu protiprávnosti oznámenia o výhradách.

27      Odvolateľ v rámci desiateho žalobného dôvodu subsidiárne tvrdil, že suma pokuty bola vypočítaná nesprávne, keďže Komisia nezohľadnila to, že nespochybňoval skutočnosť, že došlo k porušeniu ako celku.

28      V bodoch 37 a 38 napadnutého rozsudku sa uvádza, že prednesy účastníkov konania boli vypočuté na pojednávaní 11. decembra 2008 a že na tomto pojednávaní odvolateľ vzal späť vyhlásenie z 23. júla 1997, o čom bol vykonaný záznam do zápisnice z pojednávania.

29      Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku zamietol žalobu a zaviazal odvolateľa na náhradu trov konania.

30      Súd prvého stupňa v podstate najprv dospel k záveru, že po 23. júli 2002 uplatnenie článku 65 ods. 1 UO na skutočnosti vzniknuté pred týmto dátumom neporušuje zásadu nulla poena sine lege a že na účely tohto uplatnenia Komisia mohla založiť svoju právomoc na nariadení č. 1/2003. Súd prvého stupňa uviedol, že Súdny dvor v už citovanom rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, ktorý má právnu silu rozhodnutej veci, konštatoval, že odvolateľ bol podľa vyhlásenia z 23. júla 1997 zodpovedný za konanie podniku Thyssen Stahl.

31      Ďalej, podľa Súdu prvého stupňa právne základy sankcie a uvedeného prevodu zodpovednosti boli vymedzené s dostatočnou jasnosťou, a to jednak v článku 7 ods. 1 a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a jednak vyhlásením z 23. júla 1997. Údajné porušenie zásady non bis in idem bolo zamietnuté, keďže podľa uvedeného vyhlásenia bolo porušenie, ktorého sa dopustil Thyssen Stahl, pripísateľné odvolateľovi. Toto porušenie nebolo podľa Súdu prvého stupňa premlčané, keďže premlčanie je potrebné posúdiť vo vzťahu k odvolateľovi a jeho plynutie bolo prerušené počas súdneho konania týkajúceho sa pôvodného rozhodnutia.

32      Napokon Súd prvého stupňa rozhodol, že oznámenie o výhradách bolo v súlade s právom a že Komisia neporušila právo odvolateľa na prístup k spisu, ani sa nedopustila nesprávneho posúdenia nezohľadnením toho, že odvolateľ údajne nespochybňoval skutočnosť, že došlo k uvedenému porušeniu.

IV –  Návrhy účastníkov konania

33      Odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zrušil napadnutý rozsudok,

–        subsidiárne vrátil vec na prejednanie Všeobecnému súdu,

–        subsidiárnejšie znížil výšku pokuty, ktorá mu bola uložená v článku 2 sporného rozhodnutia, a

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

34      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie a potvrdil napadnutý rozsudok a

–        zaviazal odvolateľa na náhradu trov konania.

V –  O návrhu na opätovné otvorenie ústnej časti konania

35      Podaním doručeným do kancelárie Súdneho dvora 28. októbra 2010 Komisia navrhla, aby Súdny dvor nariadil opätovné otvorenie ústnej časti konania podľa článku 61 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, a to v prípade, keby chcel Súdny dvor riešiť otázky týkajúce sa „obmedzenia zásady právnej sily rozhodnutej veci zásadou kontradiktórnosti“, možnosti Komisie uložiť v správnom konaní po vyhlásení tohto rozsudku za sporné správanie pokutu podniku Thyssen Stahl alebo dôsledkov zrušenia pôvodného rozhodnutia na prerušenie premlčania. Podľa nej totiž tieto otázky skúmal generálny advokát v bodoch 155, 174 až 176 a 198 až 212 svojich návrhov, ale neboli predmetom sporu a účastníci konania sa k nim nevyjadrili.

36      V súlade s uvedeným ustanovením bol v súvislosti s týmto návrhom vypočutý generálny advokát.

37      Súdny dvor môže v súlade s článkom 61 svojho rokovacieho poriadku bez návrhu, na návrh generálneho advokáta, ako aj na návrh účastníkov konania nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania, ak usúdi, že nemá dostatok informácií alebo že vec má byť rozhodnutá na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili (pozri rozsudok z 8. septembra 2009, Liga Portuguesa de Futebol Profissional a Bwin International, C‑42/07, Zb. s. I‑7633, bod 31 a citovanú judikatúru).

38      Súdny dvor sa domnieva, že v predmetnom prípade má všetky informácie potrebné na rozhodnutie sporu a že vec nie je potrebné skúmať vo vzťahu k tvrdeniu, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili.

39      Preto nie je potrebné nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania.

VI –  O odvolaní

40      Odvolateľ uvádza päť odvolacích dôvodov, pričom prvý z nich je založený na porušení zásady nulla poena sine lege, a to z dôvodu uplatnenia článku 65 ods. 1 UO po 23. júli 2002, na nesprávnom uplatnení článku 23 nariadenia č. 1/2003 na porušenie článku 65 ods. 1 UO, na porušení zvrchovanosti štátov, ktoré podpísali Zmluvu ESUO, a na tom, že na predmetné skutkové okolnosti sa nemôže uplatniť rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia (T‑25/04, Zb. s. II‑3121).

41      V druhom odvolacom dôvode odvolateľ tvrdí, že pripísanie zodpovednosti jeho osobe za konanie podniku Thyssen Stahl nebolo v už citovanom rozsudku ThyssenKrupp/Komisia predmetom konštatovania, ktoré by malo právnu silu rozhodnutej veci, že Súd prvého stupňa porušil rozsah zásady res iudicata, že porušil práva na obhajobu a že nesprávne dospel k záveru, že vyhlásenie z 23. júla 1997 znamenalo prevod zodpovednosti z podniku Thyssen Stahl na neho.

42      Tretí odvolací dôvod sa zakladá na nedostatku presnosti, a to tak právneho základu sporného rozhodnutia, ako aj uvedeného prevodu zodpovednosti, keďže tento právny základ Súd prvého stupňa protiprávne opomenul uviesť. V štvrtom odvolacom dôvode odvolateľ vytýka Súdu prvého stupňa porušenie ustanovení upravujúcich premlčanie. Piaty odvolací dôvod je založený na porušení zásad týkajúcich sa výpočtu výšky pokuty.

A –  O prvom odvolacom dôvode a prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu založených na porušení zásad nulla poena sine lege a presnosti, ako aj na nedostatku právomoci Komisie

1.     Argumentácia účastníkov konania

43      Odvolateľ v prvom odvolacom dôvode v prvom rade tvrdí, že uplatnenie článku 65 ods. 1 UO po 23. júli 2002 porušuje zásadu nulla poena sine lege, keďže platnosť Zmluvy ESUO v tento deň skončila, a teda zanikli aj právomoci, ktoré zverovala Komisii, a to podľa článku 97 UO. Zdôrazňuje, že zákaz stanovený v práve Spoločenstva a medzinárodnom práve vykladať analogicky ustanovenia trestného práva a ustanovenia týkajúce sa pokút vyžaduje, aby právny základ sankcie vyplýval jasne a jednoznačne z písaného práva.

44      Podľa odvolateľa okolnosť, že po 23. júli 2002 niektoré činnosti, ktoré predtým patrili do Zmluvy ESUO, môžu patriť do Zmluvy ES, neumožňuje žiadnu dedukciu, pokiaľ ide o možnosť sankcionovať po tomto dátume na základe článku 65 ods. 1 UO porušenia, ktoré skončili pred týmto dátumom.

45      Súd prvého stupňa si zamenil pojmy jednotnosti a kontinuity právneho poriadku Spoločenstva, keď z týchto pojmov vyvodil, že Zmluva ESUO sa môže použiť, hoci už platí Zmluva ES. Na zmluvy ESUO a ES, keďže sú zmluvami medzinárodného práva verejného, sa vzťahujú zásady uvedené v článku 70 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve z 23. mája 1969, podľa ktorého žiadna zmluvná povinnosť, ani žiadna právomoc nemôže vyplývať zo zmluvy medzinárodného práva, ktorej platnosť už skončila.

46      Hoci platí, že Zmluvy Spoločenstva sa majú vykladať podľa jednotných zásad, neznamená to, že Komisia má všeobecnú právomoc na ich vykonanie, nezávislú od existencie rôznych právnych poriadkov vyplývajúcich z rôznych zmlúv. Z viacerých právnych aktov práva Spoločenstva totiž vyplýva, že inštitúcie majú pridelené len špecifické právomoci vyplývajúce z právne autonómnych Zmlúv.

47      Preto Komisia už nemá právomoc založenú na Zmluve ESUO a otázka, či prvky predstavujúce porušenia upravené v článkoch 65 UO a 81 ES navzájom korešpondujú a sú vykladané rovnako, je podľa odvolateľa irelevantná. Okolnosť, že v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkoch prvky predstavujúce kartely sú vykladané rovnako ako tie, ktoré sú uvedené v článkoch 81 ES a 82 ES, neimplikuje, že Komisia by bola oprávnená na uplatnenie dotknutých vnútroštátnych ustanovení.

48      Odvolateľ tvrdí, že podľa judikatúry Súdu prvého stupňa to, že Zmluva ESUO má povahu lex specialis oproti Zmluve ES, nemôže odôvodniť právomoc Komisie na základe článku 65 ods. 5 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Domnieva sa, že túto pripomienku treba rozšíriť aj na článok 65 ods. 1 UO, ktorý je súčasťou právneho základu sankcie. Zásada lex specialis derogat legi generali nemôže teda odôvodniť uplatnenie článku 65 ods. 1 UO, ktorý už neplatí, keďže touto zásadou sa riadi len vzťah medzi dvoma normami, ktoré sú v platnosti.

49      Keďže neexistujú prechodné ustanovenia vo forme právnej normy – čo nie je prípad týkajúci sa oznámenia Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO [neoficiálny preklad] prijatého 18. júna 2002 (Ú. v. ES C 152, s. 5) – ktoré by umožnili Komisii sankcionovať porušenia článku 65 ods. 1 UO po 23. júli 2002, žiadne z ustanovení Zmlúv alebo sekundárneho práva nestanovuje možnosť, aby Komisia prijala po 23. júli 2002 také rozhodnutie, akým je sporné rozhodnutie.

50      V druhom rade odvolateľ zdôrazňuje, že po skončení platnosti Zmluvy ESUO už neexistuje právna norma, ktorá by stanovovala sankcie v prípade porušenia článku 65 ods. 1 UO, keďže platnosť odseku 5 tohto článku skončila spolu so Zmluvou ESUO, čo je okolnosť, ktorú Súd prvého stupňa uznal v skoršej judikatúre.

51      Súd prvého stupňa tým, že sa domnieval, že článok 23 nariadenia č. 1/2003 sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje Komisii sankcionovať porušenia Zmluvy ESUO a to napriek tomu, že toto ustanovenie vôbec neodkazuje na článok 65 UO, podľa odvolateľa porušil zásadu nulla poena sine lege, z ktorej vyplýva, že ustanovenia trestného práva nemožno vykladať širšie, ako je doslovný význam ich znenia. Takéto ustanovenia nemôžu byť predmetom extenzívneho historického, systematického alebo teleologického výkladu, pretože to by znamenalo analogické uplatňovanie, ktoré je zakázané v oblasti práva sankcií.

52      V tejto súvislosti odvolateľ uvádza, že z judikatúry vyplýva, že sankciu možno uložiť, iba ak sa zakladá na jasnom a jednoznačnom právnom základe, ktorý explicitne stanovuje uloženie sankcie za predmetné skutočnosti. Vyvodzuje z toho, že v oblasti práva sankcií Súdny dvor zamietol akýkoľvek extenzívny systematický alebo teleologický výklad presahujúci doslovný význam predmetných ustanovení. Súd prvého stupňa teda vykonal analogický výklad, ktorý je zakázaný.

53      V treťom rade odvolateľ uvádza, že podmienky analogického uplatnenia článku 23 nariadenia č. 1/2003 na porušenie článku 65 ods. 1 UO nie sú splnené. Je totiž potrebné, aby skutočnosti boli analogické s tými, na ktoré sa vzťahuje článok 23, a aby existovala právna medzera, ktorá by bola v rozpore s cieľom sledovaným normotvorcom.

54      Podľa odvolateľa, aj keby platilo, že článok 65 ods. 1 UO je rovnaký ako článok 81 ES zo všetkých relevantných hľadísk, čo tak však nie je, skutkové okolnosti sa odlišujú vo viacerých smeroch, a tak chýba právna medzera, ktorá by bola v rozpore s cieľom sledovaným normotvorcom. V súlade so zásadami demokracie a so zásadou oddelenia právomocí totiž môže súd odstrániť len právne medzery, ktoré unikli normotvorcovi a sú v rozpore so sledovaným cieľom. Súd nie je oprávnený napraviť akty normotvorcu tak, že uplatní ustanovenia, ktoré sa mu javia vhodnejšie ako tie, ktoré platia.

55      Odvolateľ uvádza, že v predmetnom prípade proti existencii takejto právnej medzery svedčí okolnosť, že normotvorca nestanovil žiadne prechodné ustanovenie, hoci vo viacerých iných oblastiach Zmluvy ESUO boli prijaté ustanovenia na predĺženie platnosti alebo prechodné ustanovenia a že rezolúciou Rady a zástupcov vlád členských štátov na stretnutí Rady z 20. júla 1998 týkajúcom sa skončenia platnosti Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 247, s. 5) Rada Európskej únie a uvedení zástupcovia vyzvali Komisiu, aby predložila návrhy týkajúce sa iných oblastí dotknutých týmto skončením platnosti, pričom uviedli, že sú pripravení prijať všetky opatrenia, aby mohli čeliť dôsledkom skončenia platnosti Zmluvy ESUO, ale Komisia, pokiaľ ide o právnu úpravu kartelov, na túto výzvu neodpovedala.

56      V štvrtom rade odvolateľ uvádza, že uplatnenie článku 23 nariadenia č. 1/2003 na porušenie článku 65 ods. 1 UO porušuje článok 5 ES, článok 7 ods. 1 ES a článok 83 ES, keďže uplatnenie tohto článku 23 nemôže presahovať to, čo umožňuje základ, z ktorého vyplýva oprávnenie na vydanie uvedeného nariadenia. Aj keby Rada chcela naformulovať uvedený článok 23 tak, aby umožnil sankcionovať porušenia článku 65 ods. 1 UO, aj tak by to nebolo možné, keďže Zmluva ES poskytla právomoc len na vykonanie jej vlastných ustanovení.

57      Odvolateľ tvrdí, že z článku 5 ES, článku 7 ods. 1 druhej vety ES a článku 211 ES vyplýva, že v rámci vykonania úloh prináležiacich inštitúciám Spoločenstva podľa Zmluvy ES sa právomoci a oprávnenia Komisie striktne týkajú len Zmluvy ES a zároveň sú ňou aj vymedzené. Keďže prvky, ktoré predstavujú porušenie a jeho právne dôsledky poskytujú spoločne právny základ sankcie, táto logika sa uplatňuje tak na priame právne dôsledky porušenia, ako aj na prvky, z ktorých sa skladá.

58      Odvolateľ uvádza, že článok 83 ES oprávňuje Radu len na prijatie nariadenia s cieľom uplatniť články 81 ES a 82 ES. V dôsledku toho obmedzenie pôsobnosti článku 23 nariadenia č. 1/2003 na porušenia ustanovení Zmluvy ES nepredstavuje redakčnú chybu, ktorú by bolo možné napraviť analogickým uplatnením uvedeného článku 23 na porušenia článku 65 ods. 1 UO.

59      Súd prvého stupňa sa tým, že dospel k záveru, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 stanovuje procesné pravidlo, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Podľa odvolateľa totiž uvedený článok 23 predstavuje hmotnoprávne pravidlo, ktoré zveruje právomoc ukladať sankcie, a to tak, že oprávňuje Komisiu ukladať pokuty, ktoré priamo nestanovuje Zmluva ES, za porušenia článkov 81 ES a 82 ES.

60      Odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa sa v bode 85 napadnutého rozsudku dopustil logickej chyby, keď odôvodnil uplatniteľnosť článku 65 ods. 1 UO pravidlom, ktoré riadi uplatňovanie právnej úpravy z hľadiska času, podľa ktorého sa majú uplatniť hmotnoprávne pravidlá platné v čase skutkových okolností. Uplatnenie ustanovenia, ktorého platnosť skončila z hľadiska času, si vyžaduje, aby si Komisia zachovala v predmetnom prípade, čo tu však tak nie je, svoju právomoc na uplatňovanie ustanovení príslušného právneho poriadku.

61      V piatom rade odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok porušuje zvrchovanosť štátov, ktoré podpísali Zmluvu ESUO, pretože pri uplynutí platnosti tejto Zmluvy právomoc ukladať sankcie v dotknutej oblasti bola vrátená členským štátom, keďže tieto zmluvné štáty zverili Komisii právomoc ukladať sankcie iba do dátumu tohto skončenia platnosti.

62      V šiestom rade odvolateľ na jednej strane tvrdí, že Súd prvého stupňa nesprávne odkázal na bod 57 a nasl. už citovaného rozsudku González y Díez/Komisia. Aj keby platilo, že tento rozsudok je opodstatnený, bol vydaný v oblasti štátnej pomoci. V oblasti kartelov zásada nulla poena sine lege vyžaduje striktnejšie pravidlá na ukladanie pokút.

63      Na druhej strane Súd prvého stupňa uviedol, že skreslenie hospodárskej súťaže vyplývajúcej z nedodržania pravidiel v oblasti štátnej pomoci môže mať účinky z hľadiska času aj po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO. Táto vec sa však podľa odvolateľa týka porušenia článku 65 UO, ktoré skončilo v januári 1998, čiže k dátumu uloženia pokuty, 20. decembra 2006, nemalo žiadny taký účinok, ktorý by mohol odstrániť len uloženie pokuty.

64      Odvolateľ v prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu tvrdí, že Súd prvého stupňa tým, že rozhodol, že zo sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisia chcela skombinovať článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a článok 65 ods. 1 UO, porušil „zásadu presnosti právneho základu“, ktorá vyžaduje, aby sankciu bolo možné uložiť, len ak má jasný a jednoznačný právny základ stanovujúci sankciu pre predmetný prípad. Článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 však stanovuje sankcie nie v prípade porušenia článku 65 ods. 1 UO, ale výlučne v prípade porušenia článkov 81 ES a 82 ES.

2.     Posúdenie Súdnym dvorom

65      Na úvod je potrebné konštatovať, že akákoľvek dohoda zodpovedajúca skutkovému stavu stanovenému v článku 65 ods. 1 UO, uzatvorená alebo vykonaná pred skončením platnosti Zmluvy ESUO 23. júla 2002, mohla viesť až do tohto dátumu k rozhodnutiu Komisie ukladajúcemu pokuty podnikom, ktoré uzatvorili uvedenú dohodu alebo sa podieľali na jej vykonaní, založenému na článku 65 ods. 5 UO.

66      Ďalej je potrebné konštatovať, že akákoľvek dohoda zodpovedajúca skutkovému stavu stanovenému v článku 65 ods. 1 UO, uzatvorená alebo vykonaná medzi 24. júlom 2002 a 30. novembrom 2009, mohla viesť k takémuto rozhodnutiu Komisie, zakladajúcemu sa na článku 81 ES a článku 15 ods. 2 písm. a) nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvého nariadenia implementujúceho články [81] a [82] Zmluvy [ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3) alebo článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003.

67      Napokon je takisto nesporné, že akákoľvek dohoda zodpovedajúca skutkovému stavu uvedenému v článku 65 ods. 1 UO, uzatvorená alebo vykonaná od 1. decembra 2009, môže viesť k takémuto rozhodnutiu Komisie, zakladajúcemu sa na článku 101 ZFEÚ a článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003.

68      V predmetnom prípade odvolateľ v podstate spochybňuje konštatovanie Súdu prvého stupňa, podľa ktorého mu Komisia mohla sporným rozhodnutím prijatým po 23. júli 2002 uložiť na základe článku 65 ods. 1 a 5 UO v spojení s článkom 7 ods. 1 a článkom 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 pokutu za to, že pred 23. júlom 2002 uzatvoril a vykonal dohodu zodpovedajúcu skutkovému stavu stanovenému v článku 65 ods. 1 UO.

69      V prvom rade, pokiaľ ide o právomoc Komisie, Súd prvého stupňa v bode 74 napadnutého rozsudku uviedol, že ustanovenie predstavujúce právny základ aktu, ktoré oprávňuje inštitúciu Európskej únie na prijatie predmetného aktu, musí platiť v okamihu jeho prijatia, čomu zodpovedal článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

70      V bodoch 76 až 79 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že Zmluva ESUO predstavuje podľa článku 305 ods. 1 ES lex specialis, ktorý je odchýlkou od lex generalis, ktorý predstavuje Zmluva ES, a že z dôvodu skončenia platnosti Zmluvy ESUO 23. júla 2002 sa pôsobnosť všeobecného režimu vyplývajúceho zo Zmluvy ES 24. júla 2002 rozšírila na odvetvia, ktoré boli predtým pôvodne upravené Zmluvou ESUO.

71      V bodoch 80 až 82 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa stanovil, že následnosť právneho rámca Zmluvy ES po právnom rámci Zmluvy ESUO je súčasťou kontinuity právneho poriadku Únie a jeho cieľov, pričom zriadenie a udržiavanie režimu voľnej hospodárskej súťaže predstavuje jeden z podstatných cieľov tak Zmluvy ES, ako aj Zmluvy ESUO. V tejto súvislosti zdôraznil, že pojmy dohôd a zosúladených postupov v zmysle článku 65 ods. 1 UO zodpovedajú pojmom dohôd a zosúladených postupov podľa článku 81 ES a že tieto dve ustanovenia boli súdom Únie vykladané rovnako.

72      V bodoch 83 a 84 napadnutého rozsudku teda Súd prvého stupňa dospel k záveru, že kontinuita právneho poriadku Únie si vyžaduje, aby Komisia v prípade situácií vzniknutých v rámci Zmluvy ESUO zabezpečila dodržanie práv a povinností, ktoré platili eo tempore tak pre členské štáty, ako aj pre jednotlivcov podľa Zmluvy ESUO, a že v dôsledku toho sa článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 má vykladať v tom zmysle, že umožňuje Komisii sankcionovať po 23. júli 2002 dohody v odvetviach patriacich do pôsobnosti Zmluvy ESUO z hľadiska ratione materiae a ratione temporis.

73      V prípade týchto úvah nedošlo k žiadnemu nesprávnemu právnemu posúdeniu. Z judikatúry totiž vyplýva jednak, že v súlade so zásadou spoločnou pre právne systémy členských štátov, ktorá pochádza až z rímskeho práva, je potrebné v prípade zmeny právnej úpravy zabezpečiť, s výnimkou vyjadrenia opačnej vôle normotvorcu, kontinuitu právnych štruktúr, a jednak, že táto zásada sa uplatňuje na zmeny primárneho práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. februára 1969, Klomp, 23/68, Zb. s. 43, bod 13).

74      Ako správne uviedla Komisia, neexistuje žiadna indícia o tom, že by si normotvorca Únie želal, aby tajne dohodnuté správanie zakázané v rámci Zmluvy ESUO mohlo uniknúť uplatneniu akejkoľvek sankcie po skončení platnosti Zmluvy ESUO.

75      Na jednej strane, ako vyplýva z bodu 55 tohto rozsudku, odvolateľ totiž sám zdôraznil, že Rada a zástupcovia vlád členských štátov uviedli, že sú pripravení prijať všetky opatrenia, aby mohli čeliť dôsledkom skončenia platnosti Zmluvy ESUO. Na druhej strane Komisia uviedla, že musí predložiť návrh prechodných ustanovení, len ak sa takýto krok považuje za potrebný, a že vzhľadom na všeobecne uplatniteľné právne zásady sa domnievala, že takáto potreba neexistuje v oblasti práva kartelov.

76      Z toho vyplýva, že odvolateľ nemôže vyvodiť žiadny platný argument z toho, že v danej oblasti neboli prijaté prechodné ustanovenia.

77      Navyše z konštatovaní v bodoch 65 až 67 tohto rozsudku vyplýva, že s cieľom zabezpečiť voľnú hospodársku súťaž následnosť zmlúv ESUO, ES a ZFEÚ zaručuje, aby akékoľvek správanie zodpovedajúce skutkovému stavu stanovenému v článku 65 ods. 1 UO, či už nastalo pred alebo po 23. júli 2002, mohlo a aj naďalej môže byť byť sankcionované Komisiou.

78      Za týchto okolností by bolo v rozpore s účelom, ako aj koherenciou Zmlúv a nezlučiteľné s kontinuitou právneho poriadku Únie, keby Komisia nemala právomoc zabezpečiť jednotný výklad predpisov vzťahujúcich sa na Zmluvu ESUO, ktorej účinky pretrvávajú aj po uplynutí jej platnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júla 2007, Lucchini, C‑119/05, Zb. s. I‑6199, bod 41).

79      Súd prvého stupňa v druhom rade v tejto súvislosti v bodoch 85, 86 a 89 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že dodržanie zásad upravujúcich uplatnenie právnej úpravy v čase, ako aj požiadavky týkajúce sa zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery, stanovujú, že sa na skutkové okolnosti daného prípadu, ktoré patria do pôsobnosti Zmluvy UO, majú z hľadiska ratione materiae a ratione temporis uplatniť hmotnoprávne pravidlá stanovené v článku 65 ods. 1 UO a článku 5 UO.

80      Konkrétne, pokiaľ ide o to, že odvolateľ tvrdí, že sporné rozhodnutie porušuje zásadu nulla poena sine lege a údajnú „zásadu presnosti“, najmä v súvislosti s tým, že ani nariadenie č. 1/2003, ani článok 83 ES neodkazujú na článok 65 UO, je potrebné pripomenúť, že zásada zákonnosti deliktov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), tak ako ju zakotvuje najmä článok 49 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, vyžaduje, aby právna úprava Únie jasne definovala porušenia a sankcie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld, C‑303/05, Zb. s. I‑3633, body 49 a 50).

81      Osobitne je potrebné pripomenúť, že zásada právnej istoty vyžaduje, aby právna úprava Únie dotknutým osobám umožnila poznať s istotou rozsah povinností, ktoré im táto úprava stanovuje, aby mohli jednoznačne poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať (rozsudok z 10. marca 2009, Heinrich, C‑345/06, Zb. s. I‑1659, bod 44 a citovaná judikatúra).

82      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v čase skutkových okolností článok 65 ods. 1 UO a článok 5 UO stanovoval jasný právny základ pre sankciu uloženú v predmetnom prípade, takže odvolateľ nemohol nevedieť o dôsledkoch svojho konania. Okrem toho z konštatovaní vykonaných v bodoch 65 až 67 tohto rozsudku vyplýva, že to isté správanie bolo postihnuteľné takisto kedykoľvek neskôr takouto sankciou uloženou Komisiou.

83      Keďže Zmluvy predtým jasne definovali, ako nastali skutkové okolnosti a porušenia, a definovali aj povahu a dôležitosť sankcií, ktoré bolo možné za ne uložiť, cieľom uvedených zásad nie je zabezpečiť podnikom, aby im neskoršie zmeny právnych základov a procesných ustanovení umožnili uniknúť akejkoľvek sankcii týkajúcej sa ich porušovania v minulosti.

84      Je potrebné dodať, že Komisia už pred skončením platnosti Zmluvy ESUO uviedla, že neexistuje možnosť vyhnúť sa takejto sankcii, pričom v bode 31 svojho oznámenia o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO, prijatého 18. júna 2002 upresnila, že ak konštatuje porušenie v oblasti, na ktorú sa vzťahuje Zmluva ESUO, uplatniteľnou hmotnoprávnou úpravou je bez ohľadu na dátum uplatnenia tá, ktorá platila v okamihu, keď vznikli skutočnosti predstavujúce porušenie, a uplatniteľnou procesnoprávnou úpravou je po skončení platnosti Zmluvy ESUO právna úprava Zmluvy ES.

85      Zásada lex mitior navyše v predmetnom prípade nebráni uplatneniu článku 65 ods. 5 UO, keďže pokuta uložená v spornom rozhodnutí je v každom prípade nižšia ako hranica stanovená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 pre uloženie pokuty z dôvodu porušenia pravidiel Únie týkajúcich sa hospodárskej súťaže.

86      Zo všetkých týchto okolností vyplýva, že obozretný podnik v situácii odvolateľa musel vždy poznať dôsledky svojho správania a nemohol sa spoliehať, že následnosť právneho rámca Zmluvy ES po právnom rámci Zmluvy ESUO spôsobí, že by mohol uniknúť sankcii za porušovania článku 65 UO, ktorých sa dopustil v minulosti.

87      Pokiaľ ide o právny základ a uplatniteľné procesné ustanovenia, Súd prvého stupňa takisto v bodoch 84 a 87 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že právomoc Komisie uložiť sporným rozhodnutím predmetnú pokutu vyplýva z článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a že konanie malo prebiehať podľa tohto nariadenia.

88      Z judikatúry totiž vyplýva, že ustanovenie predstavujúce právny základ aktu, ktoré oprávňuje inštitúciu Únie na prijatie predmetného aktu, musí platiť v okamihu jeho prijatia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. apríla 2000, Komisia/Rada, C‑269/97, Zb. s. I‑2257, bod 45) a že procesné pravidlá sa vo všeobecnosti považujú za predpisy uplatniteľné od okamihu ich nadobudnutia platnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky z 12. novembra 1981, Meridionale Industria Salumi a i., 212/80 až 217/80, Zb. s. 2735, bod 9, ako aj z 23. februára 2006, Molenbergnatie, C‑201/04, Zb. s. I‑2049, bod 31).

89      Je potrebné dodať, že uplatnenie nariadenia č. 1/2003 Komisiou nezmenšilo, ale skôr rozšírilo procesné záruky ponúkané právnym rámcom Zmluvy ESUO stíhaným podnikom, čo napokon odvolateľ ani nespochybňuje.

90      Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa mohol bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, dospieť v bodoch 87 a 89 napadnutého rozsudku jednak k záveru, že právomoc Komisie uložiť sporným rozhodnutím predmetnú pokutu vyplývala z článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a že konanie malo prebiehať podľa tohto nariadenia, a jednak, že hmotnoprávnym ustanovením stanovujúcim uplatniteľnú sankciu bol článok 65 ods. 1 a 5 UO.

91      V dôsledku toho je potrebné zamietnuť prvý odvolací dôvod a prvú časť tretieho odvolacieho dôvodu.

B –  O druhom odvolacom dôvode a druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu

1.     O prvej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom právnom posúdení, ktoré vykonal Súd prvého stupňa pri výklade bodu 88 rozsudku ThyssenKrupp/Komisia

a)     Argumentácia účastníkov konania

92      Podľa odvolateľa Súd prvého stupňa nesprávne rozhodol, že Súdny dvor mu v bode 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia pripísal zodpovednosť za porušenia spáchané podnikom Thyssen Stahl. Naopak, v tomto rozsudku mu Súdny dvor odmietol pripísať takúto zodpovednosť a poskytol k tomu osobitné odôvodnenie. Procesný kontext, na ktorý sa odvoláva Súd prvého stupňa na podporu svojho výkladu, neumožňuje dať iný význam zneniu uvedeného bodu 88. Súd prvého stupňa mal preto na účely podpory svojho výkladu podať návrh na výklad v súlade s článkom 102 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

93      Okrem toho, keďže uvedený bod 88 odkazuje na všetky vyhlásenia uvedené v bodoch 85 a 86 toho istého rozsudku a vzťahuje sa na neho to isté odôvodnenie, odvolateľ považuje za nepochopiteľné, prečo Súd prvého stupňa vylúčil vyhlásenie z 23. júla 1997. Takisto Súd prvého stupňa dospel k záveru, že toto vyhlásenie nemôže byť dotknuté, pretože sa netýka činností podniku Thyssen Stahl, ale odvolateľ tvrdí, že uvedené vyhlásenie sa týkalo práve činností podniku Thyssen Stahl.

94      Napokon, pokiaľ ide o dôvody napadnutého rozsudku, podľa ktorých, keby sa uvedený bod 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia mal vykladať v zmysle navrhovanom odvolateľom, Súdny dvor by nemal žiadny dôvod vyjadrovať sa k druhému a tretiemu dôvodu vzájomného odvolania, odvolateľ zdôrazňuje, že súdy Únie sa bežne vyjadrujú okrem dôvodu, ktorému vyhovejú, aj k iným dôvodom.

b)     Posúdenie Súdnym dvorom

95      Na úvod je potrebné uviesť, že Súdny dvor v bode 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia rozhodol, že pokiaľ ide o údajné mimoriadne okolnosti, na ktoré sa odvoláva Komisia, uvedené v bode 79 tohto rozsudku, stačí najprv pripomenúť, že odvolateľ nie je hospodárskym nástupcom podniku Thyssen Stahl, keďže ten naďalej existoval ako samostatná právnická osoba až do dňa prijatia sporného rozhodnutia, a že jednota činnosti, ktorá mohla charakterizovať správanie podniku Thyssen Stahl a odvolateľa po 1. januári 1995, nepostačuje na to, aby bolo odôvodnené pripísať odvolateľovi konania podniku Thyssen Stahl pred týmto dátumom z dôvodu zásady uvedenej v bode 82 uvedeného rozsudku, podľa ktorej právnická osoba môže byť potrestaná len za skutočnosti, ktoré sú jej individuálne vytýkané. Súdny dvor nakoniec dodal, že pokiaľ ide o vyhlásenia, ktoré urobil odvolateľ k činnostiam podniku Thyssen Stahl počas správneho konania, už v bodoch 85 a 86 toho istého rozsudku bolo uvedené, že tie neumožňujú pripísať odvolateľovi zodpovednosť za konania podniku Thyssen Stahl pred uvedeným dátumom.

96      V bode 118 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že odvolanie odvolateľa, ktoré viedlo k vydaniu už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, sa netýkalo posúdenia prevodu zodpovednosti podniku Thyssen Stahl na odvolateľa, ktoré vykonal Súd prvého stupňa. Toto konštatovanie Súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku sa v tomto konaní nepopiera.

97      V bodoch 119 až 121 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že v odpovedi na uvedené odvolanie Komisia podala vzájomné odvolanie, v ktorom najmä tvrdila, že došlo ku skresleniu niektorých dôkazných dokumentov a k nesprávnemu právnemu posúdeniu uvedeného prevodu zodpovednosti. Upresnil, že predmetom diskusie medzi účastníkmi konania bol výklad odpovede Súdneho dvora uvedenej v bode 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia na tento dôvod vzájomného odvolania. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že tento výklad je spojený s obsahom uvedeného dôvodu a s presnými pojmami argumentácie, ktorú Komisia uviedla na jeho podporu.

98      V bode 122 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že z bodov 73 až 79 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia vyplýva, že Komisia v uvedenom dôvode vzájomného odvolania zjavne nemala v úmysle spochybniť skutočnosť, že Súd prvého stupňa uznal sporný prevod zodpovednosti na základe vyhlásenia z 23. júla 1997, ale len následný záver Súdu prvého stupňa, podľa ktorého nemohlo byť uvedené vyhlásenie vykladané tak, že zahŕňa aj to, že by sa odvolateľ vzdal práva byť vypočutý v súvislosti so skutočnosťami vytýkanými podniku Thyssen Stahl.

99      V bodoch 126 až 128 napadnutého rozsudku sa Súd prvého stupňa domnieval, že Súdny dvor v bodoch 81 a 82 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia pripomenul a potvrdil záver Súdu prvého stupňa, podľa ktorého vyhlásenie z 23. júla 1997 neimplikuje, že by sa odvolateľ vzdal svojho práva byť vypočutý, a že v bodoch 83 až 86 tohto rozsudku skúmal a zamietol argument Komisie založený na tom, že Súd prvého stupňa nezohľadnil iné dôkazné prvky súvisiace s uvedeným vyhlásením a ich následným skreslením. Podľa Súdu prvého stupňa Súdny dvor v bode 87 uvedeného rozsudku preto dospel k záveru, že Súd prvého stupňa neskreslil vyhlásenie z 23. júla 1997, ani iné predmetné dôkazné prvky.

100    V bode 129 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa zdôraznil, že jediným predmetom bodu 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia bolo to, že Súdny dvor preskúmal a zamietol „iné tvrdenie Komisie o existencii výnimočných okolností, týkajúce sa toho, že [odvolateľ] je údajným hospodárskym nástupcom Thyssen [Stahl], [a] zjavného jednotného postupu zo strany týchto dvoch subjektov a vyhlásení [odvolateľa] v menu Thyssen [Stahl] počas správneho konania“.

101    V bodoch 131 až 135 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa dospel k záveru, že vzhľadom na predmet prvého dôvodu vzájomného odvolania Komisie vyplýva zo znenia tretej vety bodu 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, že táto veta len odkazuje na analýzu vykonanú v bodoch 85 a 86 tohto rozsudku, týkajúcu sa vyhlásení odvolateľa v rámci správneho konania, pokiaľ ide o činnosti podniku Thyssen Stahl, iných ako vyhlásenie z 23. júla 1997, t. j. odpovedí odvolateľa na dve oznámenia o výhradách a na jej list zo 17. decembra 1996.

102    Vzhľadom na tieto úvahy Súd prvého stupňa dospel v bode 136 napadnutého rozsudku k záveru, že výklad uvedeného bodu 88 zastávaný odvolateľom „by viedol k pripusteniu toho, že Súdny dvor by bezdôvodne a jednoduchým odkazom zmenil konštatovanie týkajúce sa porušenia práva byť vypočutý na záver o prevode zodpovednosti, čo nemožno pripustiť“, a preto v bode 138 tohto rozsudku zamietol tretí žalobný dôvod odvolateľa ako vychádzajúci z nesprávneho chápania uvedeného bodu 88.

103    Tieto úvahy nachádzajúce sa v napadnutom rozsudku neobsahujú žiadne nesprávne právne posúdenie. Na rozdiel, po prvé, od toho, čo tvrdí odvolateľ, totiž Súd prvého stupňa nekonštatoval v napadnutom rozsudku, že Súdny dvor v bode 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia uznal, že zodpovednosť za porušenia spáchané podnikom Thyssen Stahl sa má pripísať odvolateľovi. Naopak, v bodoch 118 a 122 napadnutého rozsudku konštatoval jednak, že odvolanie odvolateľa, ktoré viedlo k vydaniu už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, sa netýka toho, ako Súd prvého stupňa posúdil prevod zodpovednosti za porušenie vytýkané podniku Thyssen Stahl na odvolateľa, a jednak, že bod 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia sa týka vzájomného odvolania Komisie, pričom ani ono nespochybňovalo takýto prevod zodpovednosti.

104    Po druhé, ako správne uviedol Súd prvého stupňa, Súdny dvor v bode 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia odpovedal konkrétne na argumenty Komisie reprodukované v bode 79 uvedeného rozsudku. Tento bod 79 však len zhŕňa tvrdenia uvedené v bodoch 84 až 87 vzájomného odvolania, ktoré odkazujú na body 60 až 64 vzájomného odvolania.

105    V tejto súvislosti zo spisu vyplýva, že všetky argumenty predložené Komisiou v uvedených bodoch vzájomného odvolania sa týkali výlučne vyhlásení odvolateľa počas správneho konania, a teda iných, ako je vyhlásenie z 23. júla 1997.

106    Z toho vyplýva, že ani Komisia, ani odvolateľ sa na Súdnom dvore neodvolávali na možnosť pripísať odvolateľovi na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 zodpovednosť za sporné správanie podniku Thyssen Stahl. Okrem toho v bode 83 uvedeného rozsudku Súdny dvor dospel k záveru, že je potrebné preveriť existenciu dôkazných prvkov, iných ako uvedené vyhlásenie. Preto sa odkaz nachádzajúci sa v poslednej vete bodu 88 uvedeného rozsudku na vyhlásenia v bodoch 85 a 86 uvedeného rozsudku týka výlučne vyhlásení odvolateľa iných ako vyhlásenie z 23. júla 1997.

107    Z toho vyplýva, že prvá časť druhého odvolacieho dôvodu musí byť zamietnutá.

2.     O prvom argumente uvádzanom na podporu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu založenej na tom, že Súd prvého stupňa porušil rozsah zásady právnej sily rozhodnutej veci a práva na obhajobu

a)     O prípustnosti uvedeného argumentu

i)     Argumentácia účastníkov konania

108    Komisia tvrdí, že argumentácia odvolateľa je v rozpore s pripomienkami, ktoré predložil na prvom stupni, kde tvrdil, že súd Únie už s konečnou platnosťou rozhodol o otázke prevodu zodpovednosti. Tento dôvod je teda nový, a preto neprípustný v odvolacom konaní.

ii)  Posúdenie Súdnym dvorom

109    Z bodov 105 až 109 napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolateľ tvrdil na Súde prvého stupňa v štvrtom žalobnom dôvode uvádzanom na podporu svojho návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia, že vyhlásenie z 23. júla 1997 nemôže spôsobiť prevod zodpovednosti na neho za sporné správanie podniku Thyssen Stahl.

110    Zdá sa však, že odvolateľ uviedol tento dôvod pre prípad, keby Súd prvého stupňa odmietol výklad bodu 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, ktorý obhajoval v rámci tretieho žalobného dôvodu, a pre prípad, keby žiadna právna sila rozhodnutej veci v tejto súvislosti neexistovala v uvedenom rozsudku a ani v už citovanom rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia.

111    V bodoch 139 až 147 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa odmietol uvedený štvrtý žalobný dôvod bez toho, aby ho skúmal z hľadiska veci samej, pričom vychádzal z právnej sily rozhodnutej veci existujúcej vo vzťahu ku konštatovaniu v bode 62 už citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, podľa ktorého Komisia bola vzhľadom na vyhlásenie z 23. júla 1997 výnimočne oprávnená pripísať odvolateľovi zodpovednosť za sporné správanie.

112    Preto nemožno brániť odvolateľovi, aby v odvolaní spochybnil toto posúdenie, vykonané Súdom prvého stupňa po prvýkrát v napadnutom rozsudku, ktoré predstavovalo základ pre zamietnutie štvrtého žalobného dôvodu uvádzaného na podporu návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia.

113    V dôsledku toho je prvý argument uvádzaný na podporu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu prípustný.

b)     O veci samej

i)     Argumentácia účastníkov konania

114    V prvom rade odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil zásadu právnej sily rozhodnutej veci. Táto zásada stanovuje nemožnosť podať na súd novú žalobu týkajúcu sa toho istého predmetu a rozsah tejto žaloby nemôže byť rozšírený na viac, ako bol predmet sporu v predchádzajúcom konaní. Predmet sporu je vymedzený žalobným návrhom a príslušnými skutkovými okolnosťami, takže uvedená zásada sa v prípade napadnutia správneho rozhodnutia týka výlučne napadnutého rozhodnutia. Podľa odvolateľa z toho vyplýva, že zásada právnej sily rozhodnutej veci nemôže byť prekážkou žalobe podanej proti novému rozhodnutiu, hoci sa obe dotknuté rozhodnutia týkajú toho istého cieľa.

115    V predmetnom prípade sa teda právna sila rozhodnutej veci týka v každom prípade len pôvodného rozhodnutia. Podľa odvolateľa teda otázka, či mu možno pripísať správanie podniku Thyssen Stahl, mala byť opäť preskúmaná v spornom rozhodnutí. V tejto súvislosti odvolateľ zdôrazňuje, že v predchádzajúcich súdnych konaniach sa odvolával len na porušenie práv na obhajobu. Výklad zásady právnej sily rozhodnutej veci zastávaný Súdom prvého stupňa ho preto zbavuje možnosti predložiť dôvody, ktoré ešte neuviedol.

116    Okrem toho odvolateľ tvrdí, že z dôvodu, že odvolal vyhlásenie z 23. júla 1997, skutkové okolnosti týkajúce sa údajného prevodu zodpovednosti za konanie podniku Thyssen Stahl na neho sa od prijatia pôvodného rozhodnutia zmenili, a to vzhľadom na sporné rozhodnutie. Na rozdiel od toho, ako rozhodol Súd prvého stupňa v bode 147 napadnutého rozsudku, neskoršia zmena skutkových alebo právnych okolností nemôže byť v žiadnom prípade odmietnutá na základe zásady právnej sily rozhodnutej veci.

117    V druhom rade odvolateľ tvrdí, že výklad zásady právnej sily rozhodnutej veci zastávaný Súdom prvého stupňa predstavuje porušenie práva na obhajobu. Pôvodné rozhodnutie bolo zrušené, pretože právo byť vypočutý nebolo dodržané, pokiaľ ide o to, že mu bolo pripísané správanie podniku Thyssen Stahl, a domnieva sa, že toto právo mu malo byť zaručené v rámci nového konania. Keby bolo možné pripísať mu zodpovednosť za uvedené správanie iba na základe právnej sily rozhodnutej veci, neexistoval by žiadny záujem na tom, aby bola podaná nová žaloba, a právo byť vypočutý by takto bolo zbavené svojej podstaty.

118    Komisia tvrdí, že podľa ustálenej judikatúry sa právna sila rozhodnutej veci týka skutkových a právnych okolností, o ktorých sa skutočne alebo nevyhnutne rozhodlo v predmetnom rozsudku. Komisia uvádza, že tak sporové konanie proti pôvodnému rozhodnutiu, ako aj to, ktoré viedlo k vydaniu napadnutého rozsudku, si vyžadovali analýzu otázky, či na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 mohla pripísať odvolateľovi zodpovednosť za porušenie spáchané podnikom Thyssen Stahl.

119    Toto vyhlásenie bolo teda predmetnom sporu týkajúceho sa týchto konaní a Súd prvého stupňa v bodoch 59 a 62 už citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia konštatoval predmetnú pripísateľnosť, čo nebolo spochybňované v rámci odvolania proti tomuto rozsudku a navyše to z hľadiska samotnej podstaty veci potvrdil Súdny dvor. Komisia bola podľa článku 233 ES povinná prijať opatrenia na vykonanie rozsudku Súdneho dvora, čiže bola povinná zohľadniť tieto konštatovania. Okrem toho k prijatiu sporného rozhodnutia došlo v tom istom správnom konaní, ako bolo to, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia, a tak odvolateľ nemôže predložiť iné tvrdenia vo vzťahu k tým istým skutkovým okolnostiam.

120    Komisia okrem toho tvrdí, že keby sa na právnu silu rozhodnutej veci bolo možné odvolávať len v prípade novej žaloby o neplatnosť toho istého rozhodnutia, platila by len v prípade potvrdenia rozhodnutia v rámci prvého konania. Táto zásada sa však uplatňuje takisto v prípade zrušenia z dôvodu procesnej vady, ak sa o niektorých predbežných otázkach rozhodlo v tomto rámci.

121    Podľa Komisie odvolanie vyhlásenia z 23. júla 1997, ku ktorému došlo po prvýkrát na pojednávaní na Súde prvého stupňa, už nebolo z právneho hľadiska možné, pretože medzitým bolo prijaté sporné rozhodnutie. Preto prevzatie zodpovednosti už nie je možné odmietnuť ako základ prijatia tohto rozhodnutia. Odvolateľ si okrem toho protirečí, keď tvrdí súčasne, že právna sila rozhodnutej veci sa týka len dôsledkov rozsudkov predchádzajúcich pôvodnému rozhodnutiu a že Súdny dvor v bode 88 už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia s konečnou platnosťou rozhodol, že z hmotnoprávneho hľadiska nebol zodpovedný.

122    Napokon, pôvodné rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu procesnej vady, a preto oprávnené pripísanie zodpovednosti za konanie podniku Thyssen Stahl si nevyžaduje poskytnutie práva byť vypočutý, keďže odvolateľ sám vyhlásil, že prevezme zodpovednosť, pričom poznal následky svojho vyhlásenia.

ii)  Posúdenie Súdnym dvorom

123    Súdny dvor viackrát pripomenul jednak dôležitosť zásady právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch (rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C‑224/01, Zb. s. I‑10239, bod 38; zo 16. marca 2006, Kapferer, C‑234/04, Zb. s. I‑2585, bod 20, a z 29. júna 2010, Komisia/Luxembursko, C‑526/08, Zb. s. I‑6151, bod 26) a jednak, že sa právna sila rozhodnutej veci spája len so skutkovými a právnymi okolnosťami, o ktorých sa skutočne alebo nevyhnutne rozhodlo v predmetnom súdnom rozhodnutí (rozsudok Komisia/Luxembursko, už citovaný, bod 27 a citovaná judikatúra).

124    V predmetnom prípade je potrebné uviesť, že Súd prvého stupňa v bode 62 už citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia rozhodol takto:

„Je dôležité zdôrazniť, že nebolo spochybnené, že so zreteľom na vyhlásenie poskytnuté [odvolateľom] 23. júla 1997 bola Komisia výnimočne oprávnená pripísať [odvolateľovi] zodpovednosť za protiprávne správanie vytýkané Thyssen Stahl v období od decembra 1993 do 1. januára 1995. Je totiž potrebné domnievať sa, že takéto vyhlásenie, ktoré zodpovedá najmä ekonomickým úvahám typickým pre koncentrácie medzi podnikmi, implikuje, že právnická osoba, do rámca zodpovednosti ktorej boli situované činnosti inej právnickej osoby, a to po dátume porušenia vyplývajúceho z týchto činností, bude za toto porušenie zodpovedná, aj keď v zásade prináleží fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá riadila dotknutý podnik v čase spáchania porušenia, aby za neho zodpovedala.“

125    Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa v uvedenom bode 62 už citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia vyjadril k legálnosti prevodu zodpovednosti za predmetné správanie predstavujúce porušenie, ku ktorému došlo vyhlásením z 23. júla 1997.

126    V bodoch 139 a 140 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol, že preto sa na túto právnu okolnosť vzťahuje právna sila rozhodnutej veci, keďže o nej naozaj rozhodol súd Únie.

127    Ako však vyplýva z bodu 114 tohto rozsudku, odvolateľ tvrdí, že vo veciach, v ktorých boli vydané už citované rozsudky Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, ako aj ThyssenKrupp/Komisia, sa odvolával len na porušenie práva na obhajobu a že v dôsledku toho výklad zásady právnej sily rozhodnutej veci zastávaný Súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku ho zbavuje možnosti odvolávať sa na dôvody, ktoré ešte nevzniesol.

128    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že Súd prvého stupňa v bode 51 už citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia sám skonštatoval, že odvolateľ len uviedol, „že nebolo dodržané jeho právo byť vypočutý s ohľadom na konanie vytýkané Thyssen Stahl“ a že „súhlasil ako nadobúdateľ s prevzatím zodpovednosti za porušenia spáchané [Thyssen Stahl]“. Okrem toho v bode 62 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa zdôraznil, že prevod zodpovednosti podniku Thyssen Stahl na odvolateľa na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 nebolo spochybnené.

129    Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že legálnosť prevodu zodpovednosti vykonaného vyhlásením z 23. júla 1997 nebolo predmetom sporu, ktorý viedol k vydaniu už citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia.

130    Vzhľadom na argumenty uvádzané na Súde prvého stupňa v tejto veci totiž bola úloha Súdu prvého stupňa obmedzená na posúdenie toho, či sa odvolateľ tým, že vydal vyhlásenie z 23. júla 1997, vzdal, alebo nie, svojho práva byť vypočutý špecificky s ohľadom na porušenie spáchané podnikom Thyssen Stahl.

131    Hoci Súd prvého stupňa musel v rámci tohto posúdenia zistiť obsah uvedeného vyhlásenia, a teda mohol konštatovať, že jeho cieľom bol prevod zodpovednosti, neprináležalo mu rozhodovať o legálnosti tejto transakcie, pretože by tak rozhodoval ultra petita.

132    Z toho vyplýva, že keďže legálnosť uvedeného prevodu zodpovednosti na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 nebola napadnutá na Súde prvého stupňa, konštatovanie uvedené v bode 62 už citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia predstavuje obiter dictum, presahuje hranice sporu prejednávaného Súdom prvého stupňa a nerozhodlo sa ním ani skutočne, ani nevyhnutne s ohľadom na právnu okolnosť. Na toto konštatovanie sa preto nemôže vzťahovať právna sila rozhodnutej veci.

133    Okrem toho v bode 95 a v bodoch 101 až 105 tohto rozsudku bolo uvedené, že ani odvolanie odvolateľa, ani vzájomné odvolanie Komisie, ktoré viedlo k vydaniu už citovaného rozsudku ThyssenKrupp/Komisia, sa netýkali otázky legálnosti prevodu zodpovednosti vykonaného vyhlásením z 23. júla 1997. Súdny dvor preto dodnes nerozhodol o tejto právnej okolnosti.

134    Vzhľadom na tieto úvahy je potrebné konštatovať, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 139 až 145 napadnutého rozsudku rozhodol, že na posúdenie legálnosti uvedeného prevodu zodpovednosti v bode 62 už citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia zo strany Súdu prvého stupňa sa vzťahuje právna sila rozhodnutej veci.

135    Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že bez toho, aby bolo potrebné skúmať ostatné argumenty uvádzané odvolateľom, je potrebné uznať prvý argument uvádzaný na podporu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu.

136    Je však potrebné pripomenúť, že ak odôvodnenie rozsudku Súdu prvého stupňa vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výroková časť sa napriek tomu javí ako dôvodná z iných právnych dôvodov, musí byť odvolanie zamietnuté (rozsudok z 13. júla 2000, Salzgitter/Komisia, C‑210/98 P, Zb. s. I‑5843, bod 58).

137    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Súd prvého stupňa tým, že usúdil, že na posúdenie legálnosti predmetného prevodu zodpovednosti v bode 62 už citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia zo strany Súdu prvého stupňa sa vzťahuje právna sila rozhodnutej veci, zamietol štvrtý žalobný dôvod uvádzaný v konaní pred ním, ktoré sa týkalo legálnosti tohto prevodu zodpovednosti na základe vyhlásenia z 23. júla 1997.

138    Za týchto okolností je potrebné preskúmať druhý argument uvádzaný na podporu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, ktorý je v podstate prebratím štvrtého žalobného dôvodu uvádzaného odvolateľom na Súde prvého stupňa.

3.     O druhom argumente uvádzanom na podporu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu a druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu, založených na neexistencii prevodu zodpovednosti vyplývajúceho z vyhlásenia z 23. júla 1997 a na porušení „zásady presnosti“

a)     Argumentácia účastníkov konania

139    Odvolateľ vo svojom druhom argumente uvádzanom na podporu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu pripomína, že pred Súdom prvého stupňa tvrdil, že v súlade s judikatúrou nemohol byť považovaný za zodpovedného ako podnik, ktorý prevzal práva a povinnosti podniku Thyssen Stahl, keďže Thyssen Stahl naďalej existoval. Pokiaľ ide o rozsah, v akom odvolateľovi Súd prvého stupňa pripísal túto zodpovednosť na základe vyhlásenia z 23. júla 1997, odvolateľ tvrdí, že on len vyhlásil, že v občianskoprávnej oblasti preberá zodpovednosť za dlhy podniku Thyssen Stahl a že toto vyhlásenie – keby stále platilo, čo však nie je pravda – neumožňuje pripísať mu zodpovednosť vyplývajúcu z právnej úpravy pokút.

140    Odvolateľ uvádza, že Komisia od neho požadovala vyhlásenie bez toho, aby ho informovala o svojom úmysle použiť ho na podporu prevodu zodpovednosti za zaplatenie pokuty. Túto žiadosť pochopil odvolateľ tak, že sa týka iba občianskoprávnej zodpovednosti. S cieľom skončiť nesprávny výklad uvedeného vyhlásenia zo strany Komisie odvolateľ dosiahol, aby sa do zápisnice z pojednávania na Súde prvého stupňa poznačilo, že odvoláva toto vyhlásenie.

141    V každom prípade takéto vyhlásenie súkromnej povahy urobené podnikom nemôže podľa odvolateľa znamenať prevod zodpovednosti za porušenie práva kartelov, keďže pokuta predstavuje sankciu ukladanú verejnými orgánmi podľa zákona, vrátane toho, že sa určí sankcionovaná osoba. Podľa zásady ius publicum privatorum pactis mutari non potest ani orgány, ani podniky nemôžu urobiť výnimku zo zákonnej povinnosti zaplatiť pokutu cestou prevodu zodpovednosti.

142    Nakoniec v druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľ uvádza, že Súd prvého stupňa tým, že rozhodol, že zo sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisia založila jeho zodpovednosť na vyhlásení z 23. júla 1997, porušil „zásadu presnosti“, keďže neexistuje žiadna informácia v lex lata, podľa ktorej vyhlásenie súkromnej povahy zo strany podniku môže viesť k prevodu zodpovednosti za zaplatenie pokuty a že takisto nie je definovaný ani rozsah a hranice takéhoto prevodu.

b)     Posúdenie Súdnym dvorom

143    Podľa ustálenej judikatúry za porušenie v zásade zodpovedá fyzická alebo právnická osoba, ktorá riadila dotknutý podnik v čase, keď došlo k porušeniu, aj keď ku dňu prijatia rozhodnutia konštatujúceho porušenie zodpovedala za prevádzku podniku iná osoba (rozsudky zo 16. novembra 2000, KNP BT/Komisia, C‑248/98 P, Zb. s. I‑9641, bod 71; Cascades/Komisia, C‑279/98 P, Zb. s. I‑9693, bod 78; Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, bod 37, a SCA Holding/Komisia, C‑297/98 P, Zb. s. I‑10101, bod 27).

144    Pokiaľ ide o otázku, za akých okolností môže byť subjekt, ktorý nebol autorom porušenia, napriek tomu sankcionovaný za toto porušenie, Súdny dvor už stanovil, že o takýto prípad ide, keď subjekt, ktorý sa dopustil porušenia, prestal existovať právne alebo hospodársky, keďže sankcii uloženej podniku, ktorý nevykonáva už viac hospodársku činnosť, hrozí, že nebude mať odrádzajúci účinok (rozsudok z 11. decembra 2007, ETI a i., C‑280/06, Zb. s. I‑10893, bod 40).

145    V predmetnom prípade je na jednej strane nesporné, že v čase skutkových okolností subjekt, ktorému bolo sporné porušenie pripísané, bol súčasťou podniku Thyssen Stahl, ktorý ho ovládal. Na druhej strane je nesporné, že v čase prijatia sporného rozhodnutia Thyssen Stahl naďalej z právneho hľadiska existoval a vykonával hospodárske činnosti. Z toho vyplýva, že v súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 143 a 144 tohto rozsudku Komisia bola v zásade povinná uložiť predmetnú pokutu podniku Thyssen Stahl.

146    V tejto súvislosti zo spisu vyplýva, že vyšetrovanie začaté Komisiou z dôvodu predmetného porušenia sa týkalo pôvodne podniku Thyssen Stahl a že aj po prevode dotknutého subjektu na odvolateľa Komisia naďalej stíhala Thyssen Stahl za uvedené správanie.

147    Komisia uviedla, že po prevode uvedeného subjektu na odvolateľa tak odvolateľ, ako aj Thyssen Stahl trvali na tom, aby konanie pokračovalo už len voči odvolateľovi. Dospela k záveru, že zastavenie vyšetrovania začatého voči podniku Thyssen Stahl bolo možné, len keď odvolateľ písomne preberie zodpovednosť za porušenie.

148    Ako vyplýva zo samotného znenia vyhlásenia z 23. júla 1997, uvedeného v bode 15 tohto rozsudku, odvolateľ vydal toto vyhlásenie v odpovedi na písomnú žiadosť o prevzatie zodpovednosti za porušenie vytýkané podniku Thyssen Stahl. Ako sa totiž uvádza v tomto vyhlásení, bolo vydané vo vzťahu ku konaniu, ktoré sa týkalo vyšetrovania začatého z dôvodu predmetného kartelu a na žiadosť Komisie a takisto sa týkalo zodpovednosti odvolateľa po prevode predmetného odvetvia činností z dôvodu správania podniku Thyssen Stahl.

149    Vzhľadom na toto znenie je potrebné odmietnuť tvrdenia odvolateľa, podľa ktorých ho Komisia požiadala o vyhlásenie bez toho, aby ho informovala o svojom úmysle použiť ho na podporu prevodu zodpovednosti za zaplatenie pokuty, takže táto žiadosť bolo pochopená tak, že sa týka len občianskoprávnej zodpovednosti. Je totiž potrebné konštatovať, že týmto vyhlásením odvolateľ výslovne potvrdil vôľu prevziať, ako podnik vykonávajúci hospodárske činnosti implikované v karteli, zodpovednosť za porušenie na účely pokút, ktoré Komisia môže uložiť v rámci vyšetrovaní začatých z dôvodu uvedeného kartelu.

150    V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že za týchto podmienok právny dôsledok prevodu zodpovednosti, ktorý odvolateľ potvrdil vyhlásením z 23. júla 1997, bol úplne presný a na rozdiel od toho, čo tvrdí, mohol ho predvídať.

151    Okrem toho zo spisu vyplýva jednak, že Komisia vychádzala z tohto vyhlásenia na účely uloženia pokuty odvolateľovi, ktorá sa inak mala v zásade uložiť podniku Thyssen Stahl, a jednak, že odvolateľ vo svojej žalobe proti pôvodnému rozhodnutiu túto právnu transakciu Komisie ani nenapadol, ani nespochybnil v odvolaní proti už citovanému rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia konštatovanie Súdu prvého stupňa v bode 62 uvedeného rozsudku, podľa ktorého vzhľadom na uvedené vyhlásenie bola Komisia výnimočne oprávnená pripísať mu zodpovednosť za porušenie zo strany podniku Thyssen Stahl.

152    Ako totiž tvrdí Komisia, tvrdenie odvolateľa, že vyhlásením z 23. júla 1997 neprevzal zodpovednosť za porušenie spáchané podnikom Thyssen Stahl, sa po prvýkrát objavilo v odpovedi na oznámenie o výhradách v rámci konania, v ktorom bolo vydané sporné rozhodnutie, a teda v štádiu, keď už došlo k premlčaniu stíhania za porušenie vo vzťahu k podniku Thyssen Stahl. Okrem toho odvolateľ vyhlásil, že odvolal uvedené vyhlásenie po prvýkrát na pojednávaní na Súde prvého stupňa v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok.

153    Za týchto osobitných okolností predmetného prípadu, teda vzhľadom po prvé na postúpenie subjektu patriaceho podniku Thyssen Stahl, ktorý podnikal na trhu plochých výrobkov z nehrdzavejúcej ocele, na odvolateľa, po druhé na vyhlásenie z 23. júla 1997, ktorým odvolateľ výslovne potvrdil Komisii, že chce prevziať ako nadobúdateľ uvedeného subjektu zodpovednosť za porušenie na účely pokuty, ktorú Komisia môže uložiť, a po tretie na skutočnosť, že odvolateľ nenamietal proti výkladu uvedeného vyhlásenia, ktorý zastávala Komisia, hoci mal na to viackrát príležitosť, predtým, ako došlo k premlčaniu stíhania za porušenie voči podniku Thyssen Stahl, je potrebné sa domnievať, že Komisia mohla pripísať odvolateľovi zodpovednosť za správanie vytýkané podniku Thyssen Stahl a uložiť mu predmetnú pokutu.

154    Okrem toho je potrebné konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí odvolateľ, odvolanie vyhlásenia z 23. júla 1997 už nie je možné v štádiu pojednávania na Súde prvého stupňa. Obsah uvedeného vyhlásenia, ktorého cieľom bolo umožniť Komisii uložiť uvedenú pokutu odvolateľovi a nie podniku Thyssen Stahl, totiž bránil takejto možnosti v čase, keď Komisia na základe tohto vyhlásenia naozaj uložila odvolateľovi pokutu prijatím sporného rozhodnutia.

155    V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že následná neodvolateľnosť vyhlásenia z 23. júla 1997 nebráni odvolateľovi, aby spochybnil formou žaloby na súdoch Únie výklad obsahu tohto vyhlásenia, ako vyplýva z bodov 64 až 66 už citovaného rozsudku Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, alebo výslovné alebo implicitné uznanie skutkových alebo právnych okolností počas správneho konania pred Komisiou, keďže toto uznanie nemôže obmedziť samotné uplatnenie práva na podanie žaloby na Súd prvého stupňa, ktoré patrí fyzickej alebo právnickej osobe podľa článku 230 štvrtého odseku ES (rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, Zb. s. I‑6375, bod 90).

156    Vzhľadom na všetko vyššie uvedené druhý argument uvádzaný na podporu druhej časti druhého odvolacieho dôvodu, ktorý sa v podstate zhoduje so štvrtým žalobným dôvodom odvolateľa v konaní na Súde prvého stupňa a druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu musia byť zamietnuté.

157    Za týchto okolností a vzhľadom na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje porušenie práva Únie, ale výroková časť uvedeného rozsudku sa javí ako dôvodná z iných právnych dôvodov, musí byť odvolanie zamietnuté (pozri v tomto zmysle rozsudok Salzgitter/Komisia, už citovaný, bod 58) a nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Súd prvého stupňa, konštatované v bode 134 tohto rozsudku, nemá dosah na skúmanie tohto odvolania.

C –  O štvrtom odvolacom dôvode založenom na porušení ustanovení upravujúcich premlčanie

1.     Argumentácia účastníkov konania

158    Odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa tým, že v bodoch 193 až 214 napadnutého rozsudku zamietol jeho siedmy žalobný dôvod, porušil článok 1 ods. 1 rozhodnutia Komisie č. 715/78/ESUO zo 6. apríla 1978 o premlčacej lehote pri stíhaní a výkone v oblasti uplatňovania Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 94, s. 22).

159    Odvolateľ uvádza, že toto ustanovenie upravuje premlčanie stíhania päť rokov po skončení porušenia a predmetné porušenie skončilo 31. decembra 1994 prevodom činnosti podniku Thyssen Stahl na neho, takže k premlčaniu porušenia došlo v roku 1999. Dodáva, že keby bol dátumom uvedeného premlčania dátum, ku ktorému ostatní účastníci skončili porušenie, teda rok 1998, k premlčaniu by došlo v roku 2003. Tvrdí, že situácia by bola rovnaká, aj keby sa uplatnil článok 25 nariadenia č. 1/2003 alebo nariadenia Rady (EHS) č. 2988/74 z 26. novembra 1974 o premlčacej lehote v stíhaní a pri výkone rozhodnutia v oblasti právnej úpravy dopravy a hospodárskej súťaže Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Ú. v. ES L 319, s. 1; Mim. vyd. 07/001, s. 61).

160    Odvolateľ uvádza, že voči podniku Thyssen Stahl nedošlo k žiadnemu aktu prerušenia premlčania, ktorý stanovuje článok 2 rozhodnutia č. 715/78. Okrem toho premlčanie nebolo prerušené podľa článku 3 uvedeného rozhodnutia a Thyssen Stahl nepodal žalobu proti pôvodnému rozhodnutiu, pričom žaloba, ktorú podal odvolateľ, nespôsobila prerušenie premlčania voči podniku Thyssen Stahl, keďže prerušenie má účinky len inter partes.

161    Pokiaľ ide o to, že Súd prvého stupňa dospel k záveru, že je potrebné posúdiť prerušenie premlčania voči odvolateľovi, pretože odvolateľ sa považuje vzhľadom na vyhlásenie z 23. júla 1997 za páchateľa predmetného porušenia, odvolateľ pripomína, že podľa neho zodpovednosť, ktorá mu bola pripísaná, nie je zodpovednosťou takého typu, ktorá vznikne v prípade podniku, ktorý je nástupcom iného podniku, ale ide nanajvýš o náhradnú zodpovednosť. Porušenie spáchané podnikom Thyssen Stahl je odlišným porušením, zodpovednosť, za ktoré bola následne prevedená na odvolateľa.

162    V tejto súvislosti odvolateľ uvádza, že sám Súd prvého stupňa konštatoval, že prevzatie zodpovednosti podnikom Thyssen Stahl na základe vyhlásenia z 23. júla 1997 neumožňuje považovať dve porušenia spáchané ním samotným a podnikom Thyssen Stahl ako tvoriace jedno porušenie. Vyvodzuje z toho, že pokiaľ ide o premlčanie, dve porušenia nemôžu takisto byť považované za tvoriace jedno porušenie, ktorého právny účinok závisí výlučne od procesných aktov, ktoré vykonal.

163    Okrem toho odkaz Súdu prvého stupňa na rozsudok zo 16. novembra 2000, Metsä-Serla a i./Komisia (C‑294/98 P, Zb. s. I‑10065), je podľa odvolateľa neúčinný, pretože vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa Súdny dvor mal vyjadriť k možnosti uložiť solidárne pokutu dvom podnikom z dôvodu existencie ekonomickej jednoty medzi nimi. Tieto okolnosti však vôbec nesúvisia s tými vo veci samej, ktoré sa týkajú pripísania zodpovednosti na základe samotného vyhlásenia z 23. júla 1997.

164    Napokon, aj keby mohol byť odvolateľ považovaný za subjekt, ktorý sa dopustil predmetného porušenia, táto okolnosť nemá účinok na premlčanie. Z judikatúry vyplýva, že v právnej úprave týkajúcej sa kartelov prevod zodpovednosti vyžaduje, aby sa osobe pridelila zodpovednosť za protisúťažné správanie inej osoby. Odvolateľ z toho vyvodzuje, že hoci sa povinnosť uhradiť pokutu prevedie, právne stíhanie tejto zodpovednosti za správanie inej osoby aj naďalej závisí od procesných aktov pôvodného páchateľa porušenia.

165    Odvolateľ uvádza, že práve z dôvodu tejto skutočnosti akty pôvodného subjektu, ktorý sa dopustil porušenia, umožňujúce vyvrátiť alebo znížiť jeho zodpovednosť, ako žiadosti o zhovievavosť, zaväzujú a majú účinok na tretiu osobu, na ktorú bola prevedená zodpovednosť. Takisto, ak sa porušenie spáchané uvedeným pôvodným subjektom voči nemu premlčí, túto okolnosť nemožno odstrániť prevodom zodpovednosti na tretiu osobu.

2.     Posúdenie Súdnym dvorom

166    Je potrebné pripomenúť, že tak článok 1 ods. 1 rozhodnutia č. 715/78, ako aj článok 25 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 podriaďujú právomoc Komisie ukladať pokuty za porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže premlčacej lehote päť rokov, ktorá plynie v súlade s článkom 1 ods. 2 rozhodnutia č. 715/78 a článkom 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 odo dňa, keď dôjde k spáchaniu porušenia alebo keď porušenie skončí, pričom táto lehota môže byť podľa článkov 2 a 3 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 3 až 6 nariadenia č. 1/2003 prerušená a pozastavená.

167    Ďalej je potrebné konštatovať, že sporné rozhodnutie ukladá pokutu výlučne odvolateľovi. Za týchto podmienok premlčanie možno posudzovať len voči odvolateľovi.

168    Konkrétne, hoci odvolateľ správne uvádza, že niektoré akty podniku Thyssen Stahl môžu naďalej mať účinky voči nemu a že premlčanie vo vzťahu k podniku Thyssen Stahl nemožno vyvrátiť tým, že došlo k prevodu zodpovednosti, nevyplýva z toho, že premlčanie by sa malo posudzovať vo vzťahu k tomuto podniku.

169    Z toho vyplýva, že je potrebné odmietnuť argumentáciu odvolateľa, podľa ktorej Súd prvého stupňa mal rozhodovať o premlčaní vo vzťahu k podniku Thyssen Stahl.

170    V dôsledku toho, keďže odvolateľ nespochybňuje to, že Komisia prijala pôvodné rozhodnutie voči nemu v päťročnej premlčacej lehote, a neuviedol žiadny argument týkajúci sa chýb, ktorých sa údajne dopustil Súd prvého stupňa pri posudzovaní období prerušenia a pozastavenia plynutia premlčania voči nemu, je potrebné štvrtý odvolací dôvod zamietnuť.

D –  O piatom odvolacom dôvode založenom na porušení zásad upravujúcich výpočet sumy pokuty

1.     Argumentácia účastníkov konania

171    Odvolateľ uvádza, že Súd prvého stupňa tým, že v bodoch 295 až 315 napadnutého rozsudku zamietol desiaty žalobný dôvod, porušil oznámenie o spolupráci. Podľa neho jeho úplná spolupráca v priebehu konania mala viesť k dodatočnému zníženiu pokuty, vyššiemu ako 20 %, ktoré mu bolo priznané na základe bodu D uvedeného oznámenia za spoluprácu v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že uznal vecnú správnosť skutkových okolností a porušenie článku 65 ods. 1 UO.

172    Žiadna z úvah, ktoré viedli Súd prvého stupňa k záveru, že správanie odvolateľa nepreukazuje skutočného ducha spolupráce, nemôže vyvrátiť argumentáciu odvolateľa.

173    Pokiaľ ide o argument, podľa ktorého nepopieranie vecnej správnosti skutkových okolností sa netýkalo obdobia rokov 1993/1994 a nemalo žiadny úžitok, keďže odvolateľ neuznal svoju zodpovednosť vyplývajúcu z porušenia zo strany podniku Thyssen Stahl, odvolateľ tvrdí, že na Súde prvého stupňa uvádzal, že toto nepopieranie sa týkalo tohto obdobia. Ďalej tvrdí, že dôkaz o predmetnom porušení mal byť predložený v rámci druhého konania a že uvedené nepopieranie preto uľahčilo Komisii prácu, pokiaľ ide o dokazovanie skutočností.

174    Pokiaľ ide o úvahu, podľa ktorej odvolateľ namietal proti právomoci Komisie uložiť po 23. júli 2002 sankciu na základe článku 65 ods. 1 UO, odvolateľ zdôrazňuje, že táto otázka sa netýka preukazovania skutočností, ale posúdenia, ktoré má právnu povahu, a preto je právnou otázkou. Komisia v každom prípade musí vykonať správne právne posúdenie konštatovaných skutočností, takže to, či dotknuté osoby namietajú proti tomuto posúdeniu, neprináša ani nevýhody, ani nie je užitočné.

175    Pokiaľ ide o okolnosť, podľa ktorej odvolateľ po prvýkrát odmietol od začatia pôvodného konania platnosť vyhlásenia z 23. júla 1997, odvolateľ uvádza, že nepopiera existenciu tohto vyhlásenia, ale že len obhajuje právne posúdenie, podľa ktorého uvedené vyhlásenie neumožňuje pripísať mu zodpovednosť za porušenie spáchané podnikom Thyssen Stahl. Ďalej uvádza, že na Súde prvého stupňa tvrdil, že už od konania, v ktorom bolo vydané pôvodné rozhodnutie, poukazoval na to, že uvedené vyhlásenie nemožno vykladať tak, že by odôvodňovalo prevod zodpovednosti za zaplatenie pokuty.

2.     Posúdenie Súdnym dvorom

176    Z judikatúry vyplýva, že zníženie sumy pokuty na základe oznámenia o spolupráci môže byť odôvodnené len vtedy, ak poskytnuté informácie a správanie predmetného podniku môžu byť považované za preukazujúce skutočnú spoluprácu z jeho strany (rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 395).

177    Okrem toho je potrebné pripomenúť, že podľa článku 229 ES a článku 31 nariadenia č. 1/2003 Súd prvého stupňa môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo penále, keďže má neobmedzenú právomoc rozhodovať o žalobách proti rozhodnutiam, ktorými Komisia uložila pokutu alebo penále.

178    Preto, keď Súd prvého stupňa v bodoch 305 až 314 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia sa správne domnievala, že na odvolateľa sa nemalo uplatniť väčšie dodatočné zníženie pokuty ako už priznaných 20 %, vykonal v rámci výkonu neobmedzenej rozhodovacej právomoci posúdenie skutkových okolností. Komisia teda správne tvrdí, že týmto dôvodom odvolateľ spochybňuje konštatovanie týkajúce sa skutkových okolností a posúdenia dôkazov Súdom prvého stupňa.

179    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že z článku 225 ES a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že len Súd prvého stupňa má právomoc jednak zistiť skutkový stav, avšak okrem prípadu, keby vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Pokiaľ Súd prvého stupňa zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 225 ES právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho Súd prvého stupňa vyvodil (rozsudok zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, Zb. s. I‑3173, bod 51, ako aj uznesenie z 29. septembra 2010, EREF/Komisia, C‑74/10 P a C‑75/10 P, bod 41).

180    Súdny dvor takisto rozhodol, že posúdenie skutočností, s výhradou prípadu skresľovania dôkazov predložených Súdu prvého stupňa, nepredstavuje právnu otázku, ktorá by ako taká podliehala preskúmaniu Súdnym dvorom (rozsudok z 18. mája 2006, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, C‑397/03 P, Zb. s. I‑4429, bod 85, ako aj uznesenie EREF/Komisia, už citované, bod 42).

181    Odvolateľ neuviedol žiadny argument, ktorý by mohol preukázať skreslenie dôkazov Súdom prvého stupňa.

182    Pokiaľ totiž ide o argument, podľa ktorého sa Súd prvého stupňa nesprávne domnieval, že nepopieranie vecnej správnosti skutkových okolností sa netýkalo obdobia rokov 1993/1994, je potrebné uviesť, že z bodu 306 a bodu 307 prvej vety napadnutého rozsudku vyplýva, že druhou vetou uvedeného bodu 307 Súd prvého stupňa nedospel k záveru, že bod 75 odpovede na oznámenie o výhradách sa nevzťahuje na toto obdobie, ale dospel k záveru, že tento bod 75 nebol dostatočne špecifický a jasný na to, aby mohol byť užitočný pre Komisiu.

183    Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľa, že už od začatia konania, v ktorom bolo vydané pôvodné rozhodnutie, uvádzal, že vyhlásenie z 23. júla 1997 nemožno vykladať tak, že by odôvodňovalo prevod zodpovednosti za zaplatenie predmetnej pokuty, v bode 151 tohto rozsudku už bolo konštatované, že to tak nie je.

184    Za týchto okolností je potrebné piaty odvolací dôvod zamietnuť.

185    Z toho vyplýva, že odvolanie musí byť zamietnuté v celom rozsahu.

VII –  O trovách

186    Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľa na náhradu trov konania a odvolateľ nemal úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov odvolacieho konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Odvolanie sa zamieta.

2.      ThyssenKrupp Nirosta GmbH je povinný nahradiť trovy konania.

Podpisy

---

* Jazyk konania: nemčina.