1.

V prejednávanej veci má Súdny dvor príležitosť v rámci nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach ( 2 ) konkretizovať dva základné právne pojmy, a síce pojem občianska a obchodná vec a pojem verejný poriadok (ordre public).

2.

Vzniká pritom otázka na jednej strane, či pojem „občianska a obchodná vec“ zahŕňa súdne uplatnenie nárokov vyplývajúcich z porušení práva hospodárskej súťaže, ktoré sú namierené proti podnikom, v ktorých má štát väčšinový podiel. Na druhej strane treba objasniť, či a ak áno, za akých podmienok možno s ohľadom na ordre public odmietnuť vykonanie zabezpečovacích opatrení.

3.

V rámci primárneho práva sa na tento prípad uplatnia ustanovenia článku 81 a 82 ES (teraz články 101 a 102 ZFEÚ) ( 3 ) a v rámci sekundárneho práva články 1, 22, 34 a 35 nariadenia (ES) č. 44/2001.

4.

Článok 1 ods. 1 uvedeného nariadenia definuje jeho pôsobnosť ratione materiae takto:

„Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatní sa najmä na daňové, colné a správne veci.“

5.

Oddiel 6 kapitoly II nariadenia (ES) č. 44/2001 upravuje prípady výlučnej právomoci. Podľa článku 22 nariadenia:

„Výlučnú právomoc majú tieto súdy bez ohľadu na bydlisko:

…

6.

Článok 34 nariadenia (ES) č. 44/2001 upravuje uznávanie rozsudkov vydaných v inom členskom štáte a znie:

„Rozsudok sa neuzná

…“

7.

Článok 35 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001, ktorý je tiež relevantný, pokiaľ ide o uznávanie rozsudkov, stanovuje:

„Rozsudok sa okrem toho neuzná, ak je v rozpore s oddielmi 3, 4 alebo 6 kapitoly II…“

8.

V prejednávanej veci sa uplatní najmä Likums „Par aviāciju“ (zákon o letectve) a vykonávacie predpisy k tomuto zákonu.

9.

Podľa lotyšského zákona o letectve sú prevádzkovatelia leteckej prepravy povinní okrem iného za využívanie letiska platiť poplatky.

10.

V spornom období viaceré dekréty, ktoré vychádzali z vyššie uvedeného predpisu, stanovovali, že prevádzkovatelia, ktorí prilietali na letisko v Rige alebo z neho odlietali, mohli využívať zľavy z poplatkov. Ich výška sa stanovila podľa počtu pasažierov cestujúcich z Rigy, ktorých príslušný podnik v priebehu roka prepravil.

11.

AS flyLAL‑Lithuanian Airlines (ďalej len „flyLAL“) je litovská letecká spoločnosť, v súčasnosti v konkurze, ktorá sa na trhu so službami leteckej prepravy cítila znevýhodnená v porovnaní so súťažiteľom, lotyšskou leteckou AS Air Baltic Corporation (ďalej len „Air Baltic“). flyLAL sa predovšetkým domnievala, že jej z dôvodu protiprávnej konkurenčnej situácie v Lotyšsku a Litve vznikla hospodárska škoda.

12.

V roku 2008 preto flyLAL podala proti Air Baltic a VAS Starptautiskā lidosta Rīga (ďalej len „Lidosta Rīga“), štátnej kapitálovej spoločnosti, ktorá spravuje letisko v Rige, na Vilniaus Apygardos Teismas (Okresný súd vo Vilniuse) žalobu okrem iného o zaplatenie náhrady škody vo výške 199830000 LTL ( 4 ). Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila porušením ustanovení európskeho práva hospodárskej súťaže. Predovšetkým tvrdila, že Air Baltic zneužila svoje dominantné postavenie v rámci lotyšskej politiky zliav z letiskových poplatkov. Zľavy z poplatkov poskytnuté v Lotyšsku umožnili spoločnosti Air Baltic a iným spoločnostiam uplatňovať na letisku vo Vilniuse (Litovská republika) dumpingové ceny. Plánované poskytnutie zliav z letiskových poplatkov treba tiež posúdiť ako zakázanú dohodu medzi žalovanými.

13.

Ešte pred vydaním konečného rozsudku v konaní vo veci samej nariadil Lietuvos Apeliacinis Teismas (litovský odvolací súd) rozsudkom z 31. decembra 2008 predbežné zabezpečenie majetku spoločností Air Baltic a Lidosta Rīga do výšky žalovanej sumy (ďalej len „predbežné zabezpečovacie opatrenia“).

14.

flyLAL následne požiadala Rīgas pilsētas priekšpilsētas tiesa (Súd pre správny obvod Vidzeme mesta Riga) o uznanie rozsudku z 31. decembra 2008 a o jeho vykonanie v Lotyšsku. Tomuto návrhu prvostupňový súd vyhovel rozhodnutím z 19. januára 2012, uznal rozsudok z 31. decembra 2008 a vyhlásil ho za vykonateľný v Lotyšskej republike.

15.

Vnútroštátny súd Augstākās tiesas Senāts (Najvyšší súd Lotyšskej republiky) teraz rozhoduje o opravnom prostriedku, ktorý podali Air Baltic a Lidosta Rīga proti uznaniu a vyhláseniu vykonateľnosti rozsudku z 31. decembra 2008 v Lotyšsku.

16.

Vnútroštátny súd sa pýta po prvé, či konanie o náhradu škody podľa litovského práva – a konkrétne rozsudok z 31. decembra 2008 – treba považovať za občiansku a obchodnú vec v zmysle článku 1 nariadenia (ES) č. 44/2001. Ak ide o tento prípad, je potrebné po druhé objasniť, či sa výlučná právomoc lotyšských súdov nemala uznať už v rámci konania o náhradu škody podľa článku 22 nariadenia (ES) č. 44/2001. V prípade kladnej odpovede vzniká po tretie otázka, či bol Augstākās tiesas Senāts podľa článku 35 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001 povinný odmietnuť uznanie rozsudku z 31. decembra 2008 pre porušenie článku 22 uvedeného nariadenia. Po štvrté sa Augstākās tiesas Senāts pýta, či je uznanie sporného rozsudku v súlade s verejným poriadkom Lotyšskej republiky v zmysle článku 34 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001. Rozsudok z 31. decembra 2008 obsahuje na jednej strane iba nedostatočné odôvodnenie výpočtu uplatnenej sumy, ktorá je značná. Na druhej strane, s ohľadom na skutočnosť, že na majetok litovskej žalobkyne bol medzitým vyhlásený konkurz, žalované by v prípade neskoršieho zamietnutia žaloby nemali reálnu možnosť domôcť sa náhrady škody, ktorá im bola spôsobená vydaním predbežných zabezpečovacích opatrení. Lotyšskej republike, ktorá vlastní 100 %, resp. 52,6 % podiel v žalovaných spoločnostiach, by tak mohla vzniknúť škoda vo veľkom rozsahu, ktorá by sa dotkla hospodárskych záujmov štátu a ohrozila by bezpečnosť štátu.

17.

Za týchto podmienok Augstākās tiesas Senāts rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

18.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa Augstākās tiesas Senāts v podstate pýta, či sa má konanie o náhradu škody podľa litovského práva a konkrétne rozsudok z 31. decembra 2008 považovať za občiansku a obchodnú vec v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001.

19.

Na účely zodpovedania tejto otázky je v prvom rade potrebné objasniť, čo sa má chápať pod pojmom „občianske a obchodné veci“ v zmysle nariadenia č. 44/2001. V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa tohto pojmu (bod 1) a takto získané poznatky preniesť na skutkový stav konania vo veci samej (bod 2).

20.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ( 5 ) sa musí pojem „občianske a obchodné veci“ vykladať v práve Únie ako samostatný pojem, pričom je potrebné zohľadniť ciele a štruktúru nariadenia (ES) č. 44/2001, ako aj všeobecné právne zásady, ktoré vyplývajú z vnútroštátnych právnych poriadkov. ( 6 )

21.

V rozsahu, v akom nariadenie (ES) č. 44/2011 vo vzťahoch medzi členskými štátmi nahrádza ( 7 ) Bruselský dohovor (ďalej len „Bruselský dohovor“) ( 8 ), uplatní sa jeho výklad Súdnym dvorom aj na príslušné ustanovenia nariadenia (ES) č. 44/2001. ( 9 ) Takýto prípad predstavuje článok 1 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001, ktorý má rovnaké postavenie a plní rovnaké funkcie ako článok 1 ods. 1 Bruselského dohovoru. ( 10 )

22.

Podľa ustálenej judikatúry k vyššie uvedeným ustanoveniam môžu byť súdne rozhodnutia vylúčené z pôsobnosti nariadenia (ES) č. 44/2001 na základe povahy právnych vzťahov medzi účastníkmi sporu alebo predmetu tohto sporu. ( 11 )

23.

S cieľom určiť, či ide o občiansku a obchodnú vec, treba v zmysle uvedeného preskúmať najskôr určujúce faktory založené na povahe právnych vzťahov medzi účastníkmi konania vo veci samej (bod 2a) a následne na účely určenia predmetu sporu v konaní vo veci samej (bod 2b) objasniť skutkové okolnosti týkajúce sa predmetného nároku a preskúmať základ podanej žaloby a okolnosti, za ktorých bola podaná. ( 12 )

24.

Najskôr sa treba zaoberať právnymi vzťahmi medzi žalobkyňou a žalovanými v konaní vo veci samej, z ktorých údajne vyplynulo porušenie európskeho práva hospodárskej súťaže, ktoré je dôvodom na uplatnenie nároku na náhradu škody.

25.

Ako vyplýva z vnútroštátneho rozhodnutia, účastníkmi sporu v konaní vo veci samej sú Lidosta Rīga a Air Baltic, dva podniky, v ktorých Lotyšská republika vlastní 100 %, resp. 52,6 % podiel.

26.

Táto skutočnosť však sama osebe nevylučuje pôsobnosť nariadenia (ES) č. 44/2001. Určujúce je, či sporný právny vzťah súvisí s výkonom verejnej moci. ( 13 ) Ak nejde o takýto prípad, môže byť daná pôsobnosť nariadenia (ES) č. 44/2001.

27.

Touto otázkou sa treba v ďalšom texte zaoberať s cieľom preskúmať právne vzťahy medzi jednotlivými stranami v konaní vo veci samej.

28.

V súvislosti s právnymi vzťahmi medzi spoločnosťami flyLAL a Air Baltic si otázka týkajúca sa povahy právnych vzťahov nevyžaduje rozsiahly rozbor.

29.

Obidva podniky si ako poskytovatelia na trhu so službami leteckej prepravy a ako zákazníci na trhu so službami v oblasti využívania letiska navzájom konkurujú. Žiadny z účastníkov konania v tomto prípade nevykonáva voči druhej strane verejné právomoci, ktoré neprináležia subjektom súkromného práva. ( 14 )

30.

V rovnako malej miere je však výkonom verejnej moci ovplyvnený aj právny vzťah medzi spoločnosťami flyLAL a Lidosta Rīga.

31.

Tento právny vzťah je založený na využívaní letiska v Rige spoločnosťou flyLAL za odplatu vo forme letiskového poplatku. Toto využívanie letiska spočíva najmä vo vypravení lietadiel, pasažierov a nákladu. Vo vzťahu k používateľom letiska koná Lotyšská republika, prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti Lidosta Rīga, v ktorej vlastní 100 % podiel, na základe otvorenia trhu s letiskovými službami letiska Riga, a teda na úrovni súkromného práva. ( 15 ) Akýkoľvek iný súkromný účastník hospodárskej súťaže, napríklad prevádzkovateľ súkromného letiska, by tieto služby mohol poskytovať rovnakým spôsobom. ( 16 )

32.

Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť, že Lidosta Rīga sa pri stanovení poplatkov a predovšetkým pri poskytnutí alebo neposkytnutí zľavy z poplatkov spravuje ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov Lotyšskej republiky. Táto viazanosť sa totiž týka vzťahu medzi Lotyšskou republikou ako vlastníkom podielu a spoločnosťou Lidosta Rīga, ktorá je jej 100 % dcérskou spoločnosťou a nemá vplyv na vzťah medzi spoločnosťou Lidosta Rīga a spoločnosťou flyLAL ako používateľom letiska.

33.

Rovnako nie je podstatné, či môže Lidosta Rīga s vybranými poplatkami naložiť voľne na základe vlastného uváženia, alebo v tomto ohľade podlieha zákonným ustanoveniam. Ani toto hľadisko totiž nemá vplyv na povahu jej právneho vzťahu k používateľom letiska, ako je flyLAL, ale na povahu právnych vzťahov medzi spoločnosťou Lidosta Rīga a jej jediným vlastníkom Lotyšskou republikou, ktoré je potrebné odlíšiť.

34.

Východiskové okolnosti v prejednávanej veci sa tak líšia od skutkového stavu, ktorý bol základom pre vydanie rozsudku LTU ( 17 ). Táto vec sa síce tiež týkala odplaty za služby, ktoré boli poskytované v súvislosti s leteckou prepravou, konkrétne však nešlo o poplatky za využívanie letiska na hospodárske účely. Táto vec sa naopak týkala poplatkov za navádzacie systémy, ktoré vyberala medzinárodná organizácia dohľadu nad leteckou prepravou za využívanie služieb leteckej bezpečnosti, teda za pôvodné verejnoprávne záujmy, ako je kontrola a dohľad nad vzdušným priestorom. ( 18 )

35.

Súdny dvor iba s ohľadom na tieto poplatky za navádzacie systémy konštatoval v rozsudku TLU existenciu „súvislosti s výkonom verejnej moci“. ( 19 ) V rozsudku TLU šlo, na rozdiel od prejednávanej veci, o skutočnosti charakteristické pre vzťah podriadenosti, ktoré svedčili o výkone verejnej moci.

36.

Uvedené rozlišovanie medzi poskytovaním služieb leteckej bezpečnosti, ktoré sú spojené s výkonom verejnej moci na jednej strane a otvorením trhu s letiskovými službami na druhej strane na účely určenia pojmu „občianske a obchodné veci“, je v celom rozsahu v súlade s podobnými úvahami Súdneho dvora týkajúcimi sa právnej úpravy v oblasti hospodárskej súťaže.

37.

V tejto súvislosti sa už Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch zaoberal činnosťou orgánu zabezpečujúceho správu letiska. Dospel pritom k všeobecne platnému záveru, že poskytovanie „letiskových služieb za odplatu…, ktorú tvoria najmä letiskové poplatky“ predstavuje hospodársku činnosť, a preto ju v zásade treba posúdiť podľa predpisov európskeho práva hospodárskej súťaže. ( 20 ) Nie je pritom podstatné, či má sporné zariadenie súkromnoprávny alebo verejnoprávny status, ani či je táto činnosť zisková. ( 21 )

38.

Medzi odlíšením súkromného a verejného právneho vzťahu, ktorý je relevantný z pohľadu článku 1 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001 na jednej strane a vymedzením hospodárskej činnosti a výkonom verejnej moci v rámci práva hospodárskej súťaže na druhej strane, neexistuje len terminologická podobnosť, ale tiež po obsahovej stránke zameniteľný vzťah, ktorý odôvodňuje uplatnenie rovnakých hodnotiacich kritérií. Týmto smerom sa zjavne uberá aj Súdny dvor, keď v rozsudku SAT Fluggesellschaft, ktorý patrí do oblasti hospodárskej súťaže, poukazuje na rozsudok LTU. ( 22 ) Z uvedeného možno vyvodiť záver, že pôsobnosť nariadenia (ES) č. 44/2001 sa posudzuje podľa rovnakých kritérií, aké Súdny dvor stanovil pre charakteristiku hospodárskej činnosti v oblasti práva hospodárskej súťaže. V opačnom prípade by vznikli ťažko odôvodniteľné rozdiely, ak by sa pôvodne hospodárskej činnosti nepriznal charakter občianskej a obchodnej veci.

39.

V zmysle uvedeného nie je ani povaha právneho vzťahu spoločnosti Lidosta Rīga k žalobkyni v konaní vo veci samej charakteristická výkonom verejnej moci, ale má povahu súkromnoprávnej hospodárskej činnosti, pretože zjavne ide o poskytovanie letiskových služieb za odplatu.

40.

Ďalej treba preskúmať, či aj predmet právneho sporu potvrdzuje závery o povahe právnych vzťahov medzi účastníkmi konania.

41.

Najskôr treba poukázať na tú skutočnosť, tak ako uvádza vláda Lotyšskej republiky a Lidosta Rīga, že s ohľadom na informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom, existujú podstatné pochybnosti o existencii dohody odporujúcej právu hospodárskej súťaže na úkor žalobkyne v konaní vo veci samej a ani existencia zneužitia dominantného postavenia spoločnosťou Lidosta Rīga z dôvodu jej viazanosti právnymi predpismi lotyšského štátu nie je v žiadnom prípade jednoznačná. ( 23 ) V prejednávanej veci teda Súdny dvor nemá posúdiť, či došlo k narušeniu hospodárskej súťaže, ale preskúmať predmet právneho sporu v konaní vo veci samej, ktoré sa týka náhrady škody pre porušenie článkov 81 ES a 82 ES z toho pohľadu, či ide o občiansku a obchodnú vec. ( 24 )

42.

Smerodajným pre posúdenie predmetu právneho sporu je pritom skutkový stav, z ktorého vyplýva sporný nárok. Ak má uplatňovaný nárok svoj pôvod vo výkone verejnej moci, nejde o občianske alebo obchodné veci. ( 25 ) Pritom ale nepostačuje akákoľvek súvislosť s výkonom verejnej moci. Rozhodujúce je skôr to, že konkrétne konanie, ktoré viedlo k vzniku nároku, predstavuje výkon verejnej moci. ( 26 )

43.

Z povahy už preskúmaných právnych vzťahov medzi stranami, na ktorých je založený uplatnený nárok na náhradu škody, vyplýva, že v prejednávanej veci nejde o výkon verejnej moci. Tento záver nemožno spochybniť ani tým, že nároky na náhradu škody pre porušenie európskeho práva hospodárskej súťaže pôvodne vyplývajú z práva Únie [pozri bod i)], ani osobitnými okolnosťami v prejednávanom prípade, najmä účasťou štátnych orgánov [pozri bod ii)].

44.

V nasledujúcom texte sa treba najskôr zaoberať právnym základom a normatívnym rámcom nárokov na náhradu škody vyplývajúcich z práva hospodárskej súťaže. Následne sa s ohľadom na ne posúdi predmet konania vo veci samej.

45.

V prípade náhrady škody účastníkmi kartelu, resp. podnikmi s dominantným postavením, ktorý zneužili svoju silu na trhu, ide o princíp práva Únie, ktorý priamo vyplýva z primárneho práva. ( 27 )

46.

Súdny dvor už viackrát rozhodol, že s ohľadom na to, že článok 81 ES má priame účinky vo vzťahoch medzi jednotlivcami a dotknutým osobám priamo zakladá práva ( 28 ), praktický účinok zákazu stanoveného v tomto ustanovení by bol ohrozený, ak by ktokoľvek nemohol žiadať náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená na základe Zmluvy, ktorá môže obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, alebo v dôsledku obdobného konania. ( 29 )

47.

Aj keď Súdny dvor doposiaľ ešte nemal príležitosť v tomto smere rozhodnúť, nemôže existovať žiadna dôvodná pochybnosť o tom, že uvedené platí aj pre iné základné predpisy európskeho práva hospodárskej súťaže, a to pre článok 82 ES.

48.

V prípade predmetných žalôb o náhradu škody, ktoré sú namierené proti podnikom, ktoré porušili článok 81 ES alebo 82 ES, ide z pohľadu európskeho procesného práva o občianske a obchodné veci v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001. ( 30 ) Európska komisia to nedávno opätovne zdôraznila vo svojom návrhu vykonávacej smernice v oblasti práva hospodárskej súťaže. ( 31 )

49.

S ohľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci, konkrétne na verejnoprávne vedenie podnikov žalovaných o náhradu škody, a predovšetkým na skutočnosť, že porušenie pravidiel hospodárskej súťaže údajne vyplynulo zo zákonných ustanovení lotyšského štátu, však vzniká otázka, či aj za týchto okolností (in casu) možno súkromnoprávne posúdenie potvrdiť aj v prejednávanej veci.

50.

Zastávam názor, že na túto otázku treba odpovedať kladne. V prospech tohto stanoviska svedčia nasledujúce dve hľadiská:

51.

Ako už bolo uvedené v bode 38, v súvislosti s rozlíšením súkromného a verejného právneho vzťahu vo vzťahu k pôsobnosti nariadenia (ES) č. 44/2001 sa majú uplatniť rovnaké kritériá ako pri rozlíšení hospodárskej činnosti a výkonu štátnej moci podnikmi v zmysle článkov 81 ES a 82 ES.

52.

V nadväznosti na uvedené treba aj v prejednávanej veci, pokiaľ ide o otázku o predmete sporu, ktorá sa napokon týka toho, či konanie, ktoré viedlo k vzniku nároku, predstavuje výkon verejnej moci ( 32 ), zamietnuť rozhodujúci verejnoprávny vplyv. Po prvé správanie zakladajúce nárok, ktoré predstavuje porušenie práva hospodárskej súťaže, teda v tomto prípade stanovenie letiskových poplatkov v rôznej výške spoločnosťou Lidosta Rīga, totiž priamo súvisí s hospodárskou činnosťou predmetného podniku, a to prevádzkou letiska. Po druhé články 81 ES a 82 ES možno ako základ nároku uplatniť len v tom prípade, ak podnik, ktorý je povinný nahradiť škodu, nevykonáva verejnú moc, ale práve hospodársku činnosť.

53.

Z toho vyplýva, že v prípade prejednávanej žaloby o náhradu škody (a predbežnú právnu ochranu) musí ísť o občiansku a obchodnú vec v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001.

54.

Taktiež skutočnosť, že skutkový stav, ktorý podľa žalobkyne zakladá nárok, nemá len znaky práva hospodárskej súťaže Únie, ale patrí aj do rámca vnútroštátneho práva leteckej prepravy, neumožňuje prijatie iného záveru. Prejednávaná žaloba o náhradu škody je totiž namierená proti lotyšským právnym predpisom, a teda proti tzv. acta iure imperii, z čoho je v nasledujúcom texte potrebné vychádzať.

55.

Vnútroštátny súd zjavne zastáva názor, tak ako je zrejmé z jeho návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že žalobkyňa v konaní vo veci samej svojou žalobou o náhradu škody namieta právne predpisy Lotyšskej republiky.

56.

V tejto súvislosti treba poukázať predovšetkým na to, že zodpovednosť štátu za acta iure imperii v zásade nepatrí do pôsobnosti nariadenia (ES) č. 44/2001. Nové znenie nariadenia (ES) č. 44/2001 účinné od 10. januára 2015 v tomto ohľade prináša objasňujúce doplnenie tohto právneho predpisu. ( 33 )

57.

Okrem toho treba konštatovať, že štát nemožno na základe všeobecne platnej zásady štátnej imunity – par in parem non habet imperium – pokiaľ ide o acta iure imperii, podrobiť súdnej právomoci iného štátu. ( 34 )

58.

Napriek tomu pochybnosti vyjadrené vnútroštátnym súdom podľa môjho názoru nie sú relevantné.

59.

V prvom rade žaloba podaná v rámci litovského konania vo veci samej sa netýka preskúmania právnych predpisov, ale jej cieľom je len dosiahnuť náhradu za znevýhodnenie spôsobené narušením hospodárskej súťaže. Hoci by častejšie uplatňovanie žalôb o náhradu škody v oblasti kartelového práva, tak ako už Súdny dvor viackrát zdôraznil, v podstatnej miere prispelo k zachovaniu účinnej hospodárskej súťaže v Únii ( 35 ), a teda je vo všeobecnom záujme, uvedené neznamená, že zo žaloby o náhradu škody proti jednému alebo viacerým podnikom s účasťou verejnej moci, ktoré pôsobia v súkromnej oblasti, sa stáva konanie týkajúce sa preskúmania štátnych právnych aktov. Uvedené platí najmä vtedy, keď bolo sporné porušenie hospodárskej súťaže priamo ovplyvnené štátnymi právnymi aktmi, v tomto prípade v podobe lotyšskej právnej úpravy letiskových poplatkov.

60.

Po druhé, ani neplatnosť vyplývajúca z článku 81 ods. 2 ES, ktorú konštatoval vnútroštátny súd, nevedie k inému posúdeniu.

61.

Skutočnosť, že porušenie zákazu kartelových dohôd v zmysle článku 81 ods. 2 ES má za následok neplatnosť dohody v rozpore s právom hospodárskej súťaže, sa totiž vzťahuje len na konkrétnu dohodu, teda na dohodu, ktorá upravuje hospodársky vzťah medzi spoločnosťami Lidosta Rīga a Air Baltic, ale v žiadnom prípade sa nevzťahuje na lotyšské právne predpisy, ktoré údajne túto dohodu priamo ovplyvnili. Ak by tieto právne predpisy boli skutočne v rozpore s právom hospodárskej súťaže Únie, mohla by prednosť práva Únie brániť uplatneniu týchto predpisov. V takomto prípade by však nešlo o priamy dôsledok žaloby o náhradu škody.

62.

V dôsledku neplatnosti konštatovanej s ohľadom na článok 81 ods. 2 ES sa však zo subjektívnej žaloby o náhradu škody nestáva objektívne konanie o preskúmaní štátnych právnych predpisov.

63.

Na prvú prejudiciálnu otázku preto treba odpovedať tak, že spor týkajúci sa opatrení predbežnej právnej ochrany, o aké ide v konaní vo veci samej, v rámci ktorého v konaní vo veci samej žiada podnik poskytujúci služby leteckej prepravy, ktorý pôsobí na základe súkromného práva, z dôvodu údajného porušenia práva hospodárskej súťaže Európskej únie, o náhradu škody, okrem iného od podniku, ktorý je poverený výkonom verejnej moci, a ktorý mu umožňuje využívanie letiska za odplatu v podobe letiskových poplatkov, je občianskou a obchodnou vecou v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001, aj keď sú letiskové poplatky a prípadná zľava z týchto poplatkov upravené vo vnútroštátnych právnych predpisoch.

64.

Svojou druhou a treťou prejudiciálnou otázkou, ktoré možno preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či konanie o náhradu škody v oblasti kartelového práva, o aké ide v konaní vo veci samej, možno považovať za konanie o platnosti rozhodnutí orgánov spoločnosti v zmysle článku 22 ods. 2 nariadenia (ES) č. 44/2001. Ak ide o takýto prípad, chce vnútroštátny súd ďalej zistiť, či článok 35 ods. 1 v spojení s článkom 22 ods. 2 nariadenia (ES) č. 44/2001, v prípade, ak sa konanie vo veci samej bude viesť pred iným súdom, ako je súd príslušný podľa článku 22 ods. 2 nariadenia (ES) č. 44/2001, bráni uznaniu rozhodnutia o nariadení predbežných zabezpečovacích opatrení vydaného týmto druhým súdom.

65.

Na druhú prejudiciálnu otázku treba odpovedať záporne, a preto je preskúmanie tretej prejudiciálnej otázky zbytočné.

66.

Predmetom žaloby v konaní vo veci samej a návrhu na nariadenie predbežnej právnej ochrany, o ktoré ide v spore vo veci samej vedenom pred vnútroštátnym súdom, je totiž v podstate žiadosť žalobkyne o náhradu škody a nie „platnosť zriadenia, neplatnosť alebo zánik obchodných spoločností… alebo platnosť rozhodnutí ich orgánov“ v zmysle článku 22 ods. 2 nariadenia (ES) č. 44/2001.

67.

Žalobkyňa síce na jednej strane vo svojej žiadosti o náhradu škody nepriamo namieta aj poplatkovú politiku spoločnosti Lidosta Rīga, ktorá aj napriek tomu, že je ovplyvnená zákonnými ustanoveniami, má svoj pôvod v rozhodnutiach spoločníkov spoločnosti Lidosta Rīga alebo jej predsedníctva.

68.

Článok 22 ods. 2 nariadenia (ES) č. 44/2001 má však na druhej strane povahu ustanovenia o výnimke a treba ho preto vykladať reštriktívne. Jeho účelom je koncentrácia súdnej právomoci podľa sídla spoločnosti len v prípade žalôb, ktoré sa týkajú výlučne sporov taxatívne uvedených v tomto predpise. Keďže v prejednávanom prípade nejde o žalobu o zrušenie alebo neplatnosť rozhodnutia, keďže sa zdá, že v konaní vo veci samej nebolo ani raz prednesené konkrétne rozhodnutie a nebola proti nemu ani vznesená námietka, článok 22 ods. 2 nariadenia (ES) č. 44/2001 sa v tejto veci neuplatní tak ako článok 35 uvedeného rozhodnutia v rozsahu, v akom odkazuje na jeho článok 22.

69.

Na druhú prejudiciálnu otázku preto odpovedať tak, že konanie o náhradu škody, o aké ide v konaní vo veci samej, nie je sporom o platnosti a účinnosti rozhodnutí orgánov spoločnosti v zmysle článku 22 ods. 2 nariadenia (ES) č. 44/2001.

70.

Svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou chce Augstākās tiesas Senāts v podstate zistiť, či uznanie rozhodnutia o nariadení predbežných zabezpečovacích opatrení odporuje verejnému poriadku členského štátu, ak po prvé výška významnej sumy, ktorá bola predbežne zabezpečená, nebola odôvodnená a po druhé hrozí vznik nenapraviteľnej škody, ktorou by boli dotknuté hospodárske záujmy štátu, v ktorom sa žiada o uznanie, a následne by mohlo dôjsť k závažnému ohrozeniu bezpečnosti štátu.

71.

Na úvod treba poukázať na tú skutočnosť, že článok 34 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001 treba podľa ustálenej judikatúry ( 36 ) vykladať reštriktívne, pretože predstavuje prekážku pre uskutočnenie jedného zo základných cieľov tohto nariadenia. ( 37 ) Ustanovenie ordre public obsiahnuté v tomto nariadení sa preto môže uplatniť len vo výnimočných prípadoch. ( 38 )

72.

Členské štáty v tomto ohľade síce v zmysle výhrady upravenej v článku 34 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001môžu voľne stanoviť, aké požiadavky v súlade s ich vnútroštátnymi koncepciami vyplývajú z ich verejného poriadku, hranice tohto pojmu však vyplývajú z výkladu tohto nariadenia. ( 39 ) Z toho dôvodu síce Súdnemu dvoru neprináleží definovať obsah verejného poriadku členského štátu, prináleží mu však kontrolovať medze, v rámci ktorých môže súd zmluvného štátu použiť tejto pojem, aby neuznal rozhodnutie súdu iného zmluvného štátu. ( 40 ) Vo všeobecnosti súd v štáte výkonu rozhodnutia nemôže skúmať, či súd v štáte pôvodu posúdil prípad správne po skutkovej a právnej stránke. ( 41 )

73.

Uplatnenie pravidla ordre public uvedeného v článku 34 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 je teda prípustné len v prípade, ak uznanie alebo vykonanie rozhodnutia vydaného iným členským štátom by neprijateľným spôsobom narúšalo právny poriadok členského štátu výkonu rozhodnutia, keďže by ohrozovalo niektorú jeho základnú zásadu. Toto porušenie musí predstavovať zjavné porušenie právnej normy, ktorá sa považuje za podstatnú v právnom poriadku dožiadaného štátu, alebo práva, ktoré sa v tomto právnom poriadku uznáva ako základné. ( 42 )

74.

Vnútroštátny súd teda v každom prípade neprekročí stanovené hranice pre konštatovanie porušenia ordre public, ak odmietnutie výkonu rozhodnutia zabráni zjavnému porušeniu základných práv uznaných EDĽP alebo právnym poriadkom Únie. ( 43 )

75.

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd zaoberá dvomi hľadiskami a pýta sa na ich relevantnosť pre konštatovanie porušenia verejného poriadku členského štátu: po prvé nedostatok riadneho odôvodnenia zabezpečenej sumy v rozhodnutí, ktoré sa má uznať (bod 2) a po druhé údajné finančné následky ohrozujúce „bezpečnosť štátu“ vyplývajúce z jeho rozhodnutia (bod 3).

76.

Prvý východiskový bod, ktorý uvádza vnútroštátny súd v súvislosti s konštatovaním porušenia ordre public, je neexistencia riadneho odôvodnenia sumy, ktorá sa má zabezpečiť, uplatnenej v návrhu na nariadenie predbežnej právnej ochrany, ktorý litovský súd podľa údajov predkladajúceho súdu založil na bližšie nešpecifikovaných a k spisu priložených „posudkoch“.

77.

V tejto súvislosti predovšetkým vzniká po prvé zásadná otázka o zlučiteľnosti so základnou zásadou spravodlivého súdneho konania, ktorá je upravená v článku 6 EDĽP a tiež v článku 47 ods. 2 Charty základných práv, ( 44 ) a po druhé otázka o prípadných dôsledkoch – aspoň čiastočného – nedostatku odôvodnenia na možnosť uznania rozhodnutia v občianskej a obchodnej veci s ohľadom na požiadavky verejného poriadku.

78.

V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva vo svojej ustálenej judikatúre rozhodol, že právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 EDĽP v zásade zahŕňa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia. ( 45 ) Zároveň však opakovane poukázal na to, že pre povinnosť odôvodnenia nemožno stanoviť neprimerane prísne požiadavky a tieto sa môžu meniť v závislosti od druhu rozhodnutia a okolností konkrétneho prípadu. ( 46 ) Pritom sa môžu zohľadniť najmä druh rozhodnutia a rozdiely existujúce v právnych poriadkoch členských štátov.

79.

Uznáva sa pritom, že povinnosť odôvodnenia súdnych rozhodnutí slúži na dvojaký účel: na jednej strane sa má zabezpečiť, že sa vyhovie právu byť vypočutý, a teda že súd dostatočne posúdi vyjadrenia účastníkov konania. ( 47 ) Na druhej strane musí táto povinnosť odôvodnenia umožniť účastníkovi konania, ktorý nemal úspech, umožniť porozumieť dôvodom, pre ktoré v konaní neuspel, a prípadne podať opravný prostriedok. Bez dostatočného odôvodnenia by ďalej nebolo možné určiť ani hmotnoprávne účinky rozhodnutia a žalobca by tak mohol prípadne na základe tej istej pohľadávky získať ešte ďalší právny titul. ( 48 )

80.

Ak sa v prejednávanom prípade budeme pridržiavať tohto vodítka, možno konštatovať, že na jednej strane ničím nepodložený výpočet zabezpečenej sumy, ktorý by pre žalovaných vôbec nebol zrozumiteľný, nemôže byť v súlade so zásadou spravodlivého súdneho konania, a teda ani zo zásadou ordre public. Na druhej strane, v konaní vo veci samej, ktoré sa prinajmenšom odvoláva na odôvodnenia posudkov, zjavne nejde o takýto prípad a požiadavky na odôvodnenie okrem toho nemožno stanoviť príliš široko. Aj keď v niektorých právnych systémoch možno nájsť široko ponímané, ale nepresné a na konkrétne okolnosti jednotlivého prípadu viazané metódy stanovenia škody, bolo by ťažko pochopiteľné, ak by ich uplatnenie, zahrnuté do inak dostatočne odôvodneného rozhodnutia, proti ktorému možno podať opravný prostriedok, malo odôvodňovať porušenie článku 6 EDĽP, resp. článku 47 ods. 2 Charty a z pohľadu verejného poriadku členského štátu by malo byť problematické. ( 49 )

81.

Prenesené na otázku o existencii porušenia ordre public z uvedeného vyplýva, že málo podrobné odôvodnenie vyčíslenia sumy, ktorá sa má zabezpečiť, sa v každom prípade nemôže posudzovať izolovane. Záleží skôr na celkovej povahe sporného rozhodnutia vrátane jeho príloh a najmä na tom, či osoby, ktorým je rozhodnutie určené, majú v štáte rozhodnutia prijateľným spôsobom možnosť podať proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok a namietať prípadné porušenie. ( 50 )

82.

V prejednávanom prípade existujú pritom dobré dôvody pre vyslovenie záveru, že málo podrobne odôvodnené vyčíslenie sumy, ktorá sa má zabezpečiť, nepostačuje na potvrdenie porušenia ordre public, prinajmenšom ak bola výška tejto sumy podložená posudkom a bola tiež predmetom odvolacieho konania v Litve. Zdá sa teda, že základné zásady spravodlivého súdneho konania boli dodržané, aj keď podrobnejšie odôvodnenie rozhodnutia by bolo vhodné.

83.

Keďže námietka nedostatku odôvodnenia nepostačuje na konštatovanie porušenia ordre public, treba sa ďalej zaoberať otázkou, v akom rozsahu môžu byť relevantné hospodárske následky vykonania rozsudku z hľadiska ordre public.

84.

Na úvod treba pripomenúť, že cieľom doktríny ordre public je zabrániť zjavnému porušeniu právnej normy, ktorá sa v právnom poriadku štátu výkonu rozhodnutia považuje za podstatnú, alebo práva, ktoré sa v tomto právnom poriadku uznáva ako základné. ( 51 ) Chránené sú teda právne a v každom prípade v právnej norme vyjadrené záujmy, ktoré sa týkajú politického, ekonomického, sociálneho alebo kultúrneho poriadku daného členského štátu.

85.

Na rozdiel od toho nepostačujú výlučne hospodárske záujmy ako nebezpečenstvo vzniku finančnej, hoci aj vysokej, škody. Uvedené platí v zásade najmä vtedy, ak ide o záujmy nositeľa verejnej moci, v tomto prípade Lotyšskej republiky, ( 52 ) ktorý koná prostredníctvom verejnoprávnych podnikov, ktoré sú účastníkmi trhu a ktorému v tejto súvislosti hrozí vznik škody.

86.

Hospodársky záujem sa má však podľa názoru vnútroštátneho súdu považovať za právne relevantný, a teda za záujem, ktorý možno zohľadniť v rámci článku 34 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001 v tom prípade, ak je z dôvodu hrozby vzniku hospodárskych škôd dostatočne konkrétne ohrozený právny poriadok a „bezpečnosť štátu“. Ako by k uvedenému malo v konkrétnom prípade a za okolností v konaní vo veci samej dôjsť, však vnútroštátny súd nevysvetľuje. Predovšetkým nič neuvádza ku skutočnosti, že sporné opatrenia, tak ako uviedla Lidosta Rīga, by pravdepodobne mohli citeľne poškodiť vojensko‑strategické postavenie letiska v Rige. Toto hľadisko preto nemožno zohľadniť pri odpovedi na prejudiciálnu otázku, ktorej právny a skutkový rámec je vymedzený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil vnútroštátny súd, ( 53 ) ktorý sa zaoberá len „poškodením hospodárskych záujmov štátu“.

87.

Či možno takéto porušenie ordre public vôbec potvrdiť, pričom k tejto otázke ešte neexistuje príslušná judikatúra, je z pojmového a systematického hľadiska nanajvýš sporné, pretože hospodárske úvahy sa v zásade od posúdenia ordre public podstatne líšia.

88.

Túto otázku možno preto v prejednávanom prípade považovať za hypotetickú a ponechať nezodpovedanú, pretože napriek jednoznačne formulovanej prejudiciálnej otázke, ktorá priamo predpokladá ohrozenie bezpečnosti štátu, sa pri celkovom posúdení skutkového stavu tak, ako ho opísal vnútroštátny súd, zdá byť vylúčené, aj v prípade rizika hospodárskej škody vo výške takmer 58 miliónov eur, že by bolo možné vychádzať z výnimočnej situácie. Akokoľvek je táto suma vysoká, so všetkou pravdepodobnosťou nepostačuje na to, aby v základoch otriasla štátnym zriadením. Uvedené platí o to viac, keď v prípade výkonu rozhodnutia ide v podstate o zabezpečovacie opatrenia, ktoré sa nedotýkajú integrity majetkových hodnôt a nevedú k prisúdeniu vecí.

89.

O otázke zmiernenia hospodárskych rizík už síce Súdny dvor v inej súvislosti rozhodol, že v rámci predbežnej právnej ochrany sa musí zabezpečiť aj vrátenie priznanej sumy pre prípad, že sa navrhovateľovi v konaní vo veci samej nevyhovie. ( 54 ) Táto judikatúra sa však vzťahuje na nariadenia, v prípade ktorých osoba, ktorej sa táto predbežná právna ochrana týka, bola povinná predbežne plniť navrhovateľovi. Túto judikatúru na rozdiel od toho nemožno rozšíriť na poskytnutie zabezpečenia napríklad v podobe predbežného zabezpečenia, o aké ide v konaní vo veci samej.

90.

Pre konštatovanie porušenia ordre public na základe hospodárskych úvah nemožno s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nájsť žiadne relevantné dôvody.

91.

Na štvrtú prejudiciálnu otázku preto treba odpovedať tak, že z nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, ktoré sa má vykonať, ani z hospodárskych dôsledkov súvisiacich s výkonom rozhodnutia nemožno vyvodiť relevantné dôvody pre odmietnutie uznania rozhodnutia z dôvodov verejného poriadku (ordre public).

92.

Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto: