1

Spoločnosť FLS Plast A/S (ďalej len „FLS Plast“) sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie vo veci FLS Plast/Komisia (T‑64/06, EU:T:2012:102, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd čiastočne zamietol jej žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie K(2005) 4634 v konečnom znení z 30. novembra 2005 týkajúceho sa konania podľa článku [81 ES] (vec COMP/F/38.354 – Priemyselné vrecia) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), alebo subsidiárne zníženia pokuty, ktorá jej bola týmto rozhodnutím uložená.

2

Sporné rozhodnutie je určené spoločnosti FLS Plast, predtým Nyborg Plast International A/S, ktorá je bývalou materskou spoločnosťou spoločnosti Trioplast Wittenheim SA (predtým Silvallac SA, ďalej len „Trioplast Wittenheim“), ktorá vo Wittenheime (Francúzsko) vyrába priemyselné vrecia, fólie a plastové vrecia. FLS Plast je dcérskou spoločnosťou v skupine kontrolovanej spoločnosťou FLSmidth & Co. A/S (ďalej len „FLSmidth“).

3

V decembri 1990 FLS Plast nadobudla 60 % akcií v spoločnosti Trioplast Wittenheim. Zvyšných 40 % nadobudla FLS Plast v decembri 1991. Predávajúcim bola Cellulose du Pin, francúzska spoločnosť, ktorá bola členom skupiny vo vlastníctve spoločnosti Compagnie de Saint‑Gobain SA (ďalej len „Saint‑Gobain“).

4

FLS Plast v roku 1999 následne predala Trioplast Wittenheim spoločnosti Trioplanex France SA, francúzskej dcérskej spoločnosti Trioplast Industrier AB (ďalej len „Trioplast Industrier“), ktorá je materskou spoločnosťou skupiny Trioplast. Tento prevod nadobudol účinnosť 1. januára 1999.

5

V novembri 2001 spoločnosť British Polythene Industries informovala Európsku komisiu o existencii kartelu v odvetví priemyselných vriec.

6

Komisia po vykonaní preskúmania v roku 2002 najmä v priestoroch spoločnosti Trioplast Wittenheim zaslala v rokoch 2002 a 2003 dotknutým spoločnostiam, medzi nimi aj spoločnosti Trioplast Wittenheim, žiadosti o informácie. V liste z 19. decembra 2002, doplnenom listom zo 16. januára 2003, spoločnosť Trioplast Wittenheim uviedla, že chce spolupracovať na vyšetrovaní Komisie v rámci oznámenia Komisie o neuložení pokút alebo o ich znížení vo veciach týkajúcich sa kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o zhovievavosti“).

7

Komisia 30. novembra 2005 prijala sporné rozhodnutie. Z článku 1 ods. 1 písm. h) tohto rozhodnutia vyplýva, že spoločnosti FLSmidth a FLS Plast v období od 31. januára 1990 do 19. januára 1999 porušovali článok 81 ES, pretože sa podieľali na súbore dohôd a zosúladených postupov v odvetví plastových priemyselných vriec na území Belgicka, Nemecka, Španielska, Francúzska, Luxemburska a Holandska, ktoré spočívali v určovaní cien a určovaní spoločných modelov na výpočet cien, rozdelení trhov a prideľovaní predajných kvót, rozdelení odberateľov, obchodov a objednávok, zosúladenom predkladaní návrhov vo verejných súťažiach a vo výmene špecifických informácií.

8

V článku 2 prvom odseku písm. f) sporného rozhodnutia uložila Komisia spoločnosti Trioplast Wittenheim pokutu 17,85 milióna eur, pričom zohľadnila zníženie pokuty o 30 % priznané na základe oznámenia o zhovievavosti. Pokiaľ ide o túto sumu, spoločnosti FLSmidth a FLS Plast boli uznané za solidárne zodpovedné do výšky 15,30 milióna eur a Trioplast Industrier bola uznaná za zodpovednú do výšky 7,73 milióna eur.

9

Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 24. februára 2006 podala spoločnosť FLS Plast proti spornému rozhodnutiu žalobu. Predmetom tejto žaloby bolo zrušenie článku 1 ods. 1 písm. h) a článku 2 prvého odseku písm. f) tohto rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, a subsidiárne návrh na zmenu tohto druhého ustanovenia sporného rozhodnutia, ako aj zníženie pokuty, vo vzťahu ku ktorej bola uznaná za solidárne zodpovednú.

10

Na podporu svojej žaloby o neplatnosť spoločnosť FLS Plast uviedla päť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod vychádzal z toho, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia pri stanovení pokuty. Druhý žalobný dôvod, ktorý bol rozdelený na štyri časti, sa týkal posúdenia zodpovednosti spoločnosti FLS Plast ako materskej spoločnosti Trioplast Wittenheim. V treťom žalobnom dôvode, ktorý bol rozdelený na tri časti, FLS Plast namietala proti výške pokuty uloženej spoločnosti Trioplast Wittenheim. Štvrtý žalobný dôvod sa týkal skutočnosti, že v prípade spoločnosti FLS Plast nebola uplatnená horná hranica 10 % obratu. V piatom žalobnom dôvode, ktorý sa skladal z piatich častí, namietala proti výške pokuty, ktorá jej bola uložená a za ktorej zaplatenie bola uznaná solidárne zodpovednou.

11

Napadnutým rozsudkom Všeobecný súd čiastočne vyhovel druhému žalobnému dôvodu spoločnosti FLS Plast, lebo Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že táto materská spoločnosť skutočne kontrolovala spoločnosť Trioplast Wittenheim počas roka 1991. V dôsledku toho Všeobecný súd zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom bola spoločnosť FLS Plast uznaná za zodpovednú za porušenie trvajúce od 31. decembra 1990 do 31. decembra 1991. Všeobecný súd preto znížil sumu, za ktorú bola spoločnosť FLS Plast solidárne zodpovedná v zmysle článku 2 písm. f) sporného rozhodnutia, na 14,45 milióna eur. V zostávajúcej časti žalobu zamietol.

12

Spoločnosť FLS Plast navrhuje, aby Súdny dvor:

13

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

14

Na podporu svojich návrhov spoločnosť FLS Plast uvádza päť odvolacích dôvodov, pričom tretí až piaty odvolací dôvod uvádza subsidiárne.

15

Spoločnosť FLS Plast žiada Súdny dvor, aby po zrušení napadnutého rozsudku sám rozhodol o odvolacích dôvodoch uvedených proti spornému rozhodnutiu.

16

Spoločnosť FLS Plast tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď prijal právne kritérium použité Komisiou a odvodil z neho, že spoločnosť FLS Plast nevyvrátila domnienku, ktorá vyplýva zo skutočnosti, že vlastnila 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti Trioplast Wittenheim, a podľa ktorej uplatňovala na túto dcérsku spoločnosť rozhodujúci vplyv.

17

Toto kritérium je založené na striktnej domnienke, že materská spoločnosť je zodpovedná za správanie svojej dcérskej spoločnosti a v dôsledku toho je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny zakotvenou v článku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), a článku 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

18

Podľa spoločnosti FLS Plast spôsob, akým Komisia túto domnienku uplatnila, jej priznáva nevyvrátiteľný charakter, lebo od dotknutej materskej spoločnosti vyžadovala, aby predložila negatívny dôkaz o tom, že svojej dcérskej spoločnosti nedala nijaký pokyn. Subsidiárne spoločnosť FLS Plast tvrdí, že ani Všeobecný súd, ani Komisia nedospeli z právneho hľadiska k správnemu záveru, ktorý sa ponúkal vzhľadom na tvrdenia a dôkazy, ktoré predložila a ktoré preukazovali, že spoločnosť Trioplast Wittenheim sa na trhu správala nezávisle.

19

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je neprípustný. Domnieva sa, že keďže nebol uplatnený pred Všeobecným súdom, ide o nový dôvod, ktorý je v dôsledku toho neprípustný. Navyše je uvedený odvolací dôvod čisto abstraktný a spoločnosť FLS Plast neuviedla body napadnutého rozsudku, v ktorých sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho posúdenia.

20

Subsidiárne Komisia tvrdí, že domnienka vychádzajúca z vlastníctva celého základného imania neporušuje základné práva a že sa v každom prípade mohla oprieť o iné skutočnosti odôvodňujúce domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu spoločnosťou FLS Plast na spoločnosť Trioplast Wittenheim.

21

Vo svojej replike spoločnosť FLS Plast namieta proti neprípustnosti tohto dôvodu a tvrdí, že spochybnenie platnosti predmetnej domnienky treba považovať za rozvinutie dôvodu, ktorým dochádza k spochybneniu existencie uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na jej dcérsku spoločnosť, ktorý uplatnila pred Všeobecným súdom.

22

Komisia vo svojej duplike zdôrazňuje, že článok 6 ods. 2 EDĽP v každom prípade nebol uplatnený v konaní na prvom stupni.

23

Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou, treba pripomenúť, že spoločnosť FLS Plast pred Všeobecným súdom netvrdila, že pravidlo uplatňované v judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorého platí domnienka, že materská spoločnosť, ktorá priamo alebo nepriamo vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na túto dcérsku spoločnosť, porušuje článok 48 Charty a článok 6 ods. 2 EDĽP.

24

V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že spoločnosť FLS Plast vo svojom druhom žalobnom dôvode uvedenom na podporu svojej žaloby tvrdila, že „[sporné] rozhodnutie obsahuje skutkové aj právne pochybenia, pokiaľ ide o zodpovednosť spoločnosti FLS Plast“. V bodoch 51 až 99 tejto žaloby predložila detailný opis, ktorý mal preukázať, že Komisia jej nemohla pripísať zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila Trioplast Wittenheim. Osobitne v bode 56 uvedenej žaloby FLS Plast tvrdila, že „pokiaľ ide o dcérske spoločnosti v 100 %‑nom vlastníctve, platí ustálená zásada, že ani 100 %‑né vlastníctvo samo osebe nestačí na to, aby bola materskej spoločnosti pripísaná zodpovednosť, lebo podiel na základnom imaní predstavuje vyvrátiteľnú domnienku“.

25

Spoločnosť FLS Plast ďalej tým, že v štádiu odvolania v podstate uplatňuje, že Všeobecný súd založil svoje rozhodnutie na nevyvrátiteľnej domnienke, čo je v rozpore s prezumpciou neviny zakotvenou v článku 48 Charty a článku 6 ods. 2 EDĽP, kritizuje odôvodnenie použité Všeobecným súdom na podporu napadnutého rozsudku, v čom jej nemožno brániť len na základe toho, že túto výhradu výslovne neuplatnila v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, C‑465/09 P až C‑470/09 P, EU:C:2011:372, bod 146 a citovanú judikatúru).

26

Preto je prvý dôvod uvedený spoločnosťou FLS Plast na podporu jej odvolania prípustný.

27

Pokiaľ ide v prvom rade o údajnú nezákonnosť domnienky, ktorá sa uplatňuje v práve Únie v oblasti hospodárskej súťaže, keď materská spoločnosť priamo alebo nepriamo vlastní celé základné imanie inej spoločnosti, a to že uplatňuje na túto dcérsku spoločnosť rozhodujúci vplyv, stačí pripomenúť, že opodstatnenosť tejto domnienky vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora (pozri najmä rozsudok The Dow Chemical Company/Komisia, C‑179/12 P, EU:C:2013:605, bod 56 a citovanú judikatúru). Okrem toho, ako už Súdny dvor tiež rozhodol, uplatnenie tejto domnienky vôbec neporušuje prezumpciu neviny zakotvenú v článku 48 Charty a článku 6 ods. 2 EDĽP vzhľadom na to, že táto domnienka je vyvrátiteľná (pozri najmä rozsudok Eni/Komisia, C‑508/11 P, EU:C:2013:289, bod 50 a citovanú judikatúru).

28

Na rozdiel od tvrdení spoločnosti FLS Plast sa teda Všeobecný súd v bode 25 a nasledujúcich napadnutého rozsudku nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď pripomenul zásady vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora týkajúce sa podmienok, keď materská spoločnosť dcérskej spoločnosti, akou je FLS Plast, môže byť uznaná za zodpovednú za protisúťažné správanie pripisované tejto dcérskej spoločnosti, v prejednávanej veci Trioplast Wittenheim.

29

Všeobecný súd preto na základe tejto judikatúry správne rozhodol, že Komisia sa mohla domnievať, že spoločnosť FLS Plast v období rokov 1992 až 1998 uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti Trioplast Wittenheim, vzhľadom na 100 %‑ný podiel spoločnosti FLS Plast na jej základnom imaní počas tohto obdobia.

30

Ďalej, pokiaľ ide konkrétnejšie o výhradu, podľa ktorej sa táto domnienka v dôsledku konkrétneho uplatnenia Komisiou potvrdeného Všeobecným súdom stala nevyvrátiteľnou, treba uviesť, že v bode 30 a nasledujúcich napadnutého rozsudku Všeobecný súd preskúmal, či sa spoločnosti FLS Plast podarilo vyvrátiť túto domnienku preukázaním, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správala nezávisle, a dospel k záver, že sa jej to nepodarilo. Za týchto podmienok skutočnosť, že by mohlo byť ťažké predložiť dôkaz o opaku potrebný na vyvrátenie domnienky, totiž sama osebe neznamená, že by bola táto domnienka nevyvrátiteľná (pozri najmä rozsudok Eni/Komisia, EU:C:2013:289, bod 68 a citovanú judikatúru).

31

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého ani Všeobecný súd, ani Komisia nedospeli z právneho hľadiska k správnemu záveru, ktorý sa ponúkal vzhľadom na tvrdenia a dôkazy, ktoré predložila FLS Plast a ktoré mali preukázať, že Trioplast Wittenheim sa na trhu správala nezávisle, treba konštatovať, že FLS Plast sa na podporenie tohto tvrdenia obmedzila len na všeobecný odkaz na svoje vysvetlenia týkajúce sa druhého odvolacieho dôvodu.

32

V tomto kontexte treba konštatovať, že spoločnosť FLS Plast touto argumentáciou v skutočnosti žiada, aby Súdny dvor opätovne preskúmal skutkový stav a predložené dôkazy, bez toho, aby súčasne namietala, že Všeobecný súd tento skutkový stav a dôkazy skreslil. Keďže podľa článku 256 ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie obmedzuje len na právne otázky, takéto posúdenie nepodlieha preskúmaniu Súdneho dvora (pozri najmä v tomto zmysle rozsudok Ningbo Yonghong Fasteners/Rada, C‑601/12 P, EU:C:2014:115, bod 32 a citovanú judikatúru). Tvrdenia predložené spoločnosťou FLS Plast v tejto súvislosti sú preto neprípustné.

33

Vzhľadom na tieto úvahy treba prvý odvolací dôvod zamietnuť ako sčasti nedôvodný a sčasti neprípustný.

34

Spoločnosť FLS Plast Všeobecnému súdu vytýka, že hoci konštatoval viaceré medzery v odôvodnení Komisie v spornom rozhodnutí, neuplatnil ex offo porušenie povinnosti odôvodnenia Komisiou, keď táto inštitúcia odmietla dôkazy predložené spoločnosťou FLS Plast s cieľom vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu.

35

V tejto súvislosti spoločnosť FLS Plast tvrdí, že keď jej bolo doručené oznámenie Komisie o výhradách, ešte existovali vážne pochybnosti o rozsahu domnienky skutočného rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na dcérsku spoločnosť, o ktorých Komisia sama vedela. Na rozdiel od väčšiny ostatných adresátov oznámenia o výhradách bola FLS Plast jedinou materskou spoločnosťou, ktorej bolo toto oznámenie adresované z jediného dôvodu, a to že v minulosti vlastnila spoločnosť Trioplast Wittenheim. V prípade takmer všetkých ostatých materských spoločností, ktorým bolo adresované oznámenie o výhradách, Komisia vychádzala aj z dodatočných dôkazov. Navyše sa spoločnosť FLS Plast nezúčastnila na žiadnom štádiu konania, ktoré predchádzalo oznámeniu o výhradách.

36

Spoločnosť FLS Plast tiež tvrdí, že Komisia bola povinná splniť si povinnosť odôvodnenia v okamihu, keď jej zaslala sporné rozhodnutie. V prejednávanej veci však Komisia spresnila až pred Všeobecným súdom, že sa opierala o domnienku rozhodujúceho vplyvu, len pokiaľ ide o obdobie, počas ktorého FLS Plast vlastnila celé základné imanie spoločnosti Trioplast Wittenheim.

37

Vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách pritom FLS Plast predložila mnoho tvrdení opierajúcich sa o dôkazy, ktoré preukazovali, že neuplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie spoločnosti Trioplast Wittenheim. Podľa spoločnosti FLS Plast mala Komisia povinnosť preskúmať aspoň dôkazy, ktoré boli „spôsobilé“ vyvrátiť predmetnú domnienku, a poskytnúť dostatočné odôvodnenie záverov, ktoré z toho odvodila, avšak Komisia to neurobila.

38

Komisia teda nevysvetlila dôvod, prečo dôkazy poskytnuté spoločnosťou FLS Plast, teda najmä dôkazy preukazujúce, že pán H. a pán T. zohrávali čisto pasívnu rolu, neboli spôsobilé vyvrátiť domnienku rozhodujúceho vplyvu na dcérske spoločnosti. Okrem toho úvahy Komisie v tomto kontexte vytvárajú z predmetnej domnienky nevyvrátiteľnú domnienku vždy, keď materská spoločnosť a dcérska spoločnosť majú „čiastočne spoločné vedenie“.

39

Komisia v prvom rade uplatňuje námietku neprípustnosti druhého odvolacieho dôvodu spoločnosti FLS Plast, lebo po prvé ide o nový dôvod spoločnosti FLS Plast, ktorý bol v najlepšom prípade uvedený na pojednávaní pred Všeobecným súdom, a po druhé tento dôvod v skutočnosti smeruje k tomu, aby Súdny dvor preskúmal posúdenie skutkových okolností uskutočnené Komisiou a nezohľadnil posúdenie Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku, pričom však spoločnosť FLS Plast netvrdí, že došlo ku skresleniu dôkazov.

40

Subsidiárne Komisia tvrdí, že svoje rozhodnutie odôvodnila dostatočne na to, aby spoločnosť FLS Plast mohla pochopiť jeho základ, čo Všeobecný súd prinajmenšom implicitne potvrdil. Okrem toho súdy Únie nie sú podľa nej povinné uplatniť ex offo dôvody týkajúce sa odôvodnenia opatrení prijatých inštitúciami.

41

Okrem toho tvrdenie spoločnosti FLS Plast, že oznámenie o výhradách jej bolo adresované len z toho dôvodu, že v minulosti vlastnila základné imanie spoločnosti Trioplast Wittenheim, je podľa názoru Komisie nepresné. Komisia naopak tvrdí, že výslovne vychádzala z niekoľkých ďalších dôkazov, ako najmä zo skutočnosti, že pán H., ktorý riadil spoločnosť Trioplast Wittenheim v rokoch 1990 až 1994, riadil aj spoločnosť FLS Plast.

42

Vo svojej replike týkajúcej sa námietok neprípustnosti vznesených Komisiou spoločnosť FLS Plast namieta, že počas písomnej časti konania pred Všeobecným súdom tvrdila, že sporné rozhodnutie je poznačené vadou odôvodnenia, pokiaľ ide o rozhodnutie Komisie, že spoločnosť FLS Plast nevyvrátila domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na spoločnosť Trioplast Wittenheim. Okrem toho podľa ustálenej zásady práva Únie neexistujúce alebo nedostatočné odôvodnenie predstavuje dôvod verejného poriadku, ktorý Všeobecný súd musí uplatniť ex offo.

43

Komisia vo svojej duplike opakuje tvrdenie, že spoločnosť FLS Plast pred Všeobecným súdom neuplatňovala nedostatok odôvodnenia. Okrem toho Súdny dvor nemal povinnosť uplatniť takýto dôvod.

44

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti FLS Plast, ktoré uplatnila počas písomnej časti konania pred Všeobecným súdom, že sporné rozhodnutie je poznačené vadou odôvodnenia, treba pripomenúť, že v súlade s článkom 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu Európskej únie je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

45

Treba však konštatovať, že spoločnosť FLS Plast vo svojej žalobe na prvom stupni nenamietala, že sporné rozhodnutie je poznačené vadou odôvodnenia v rozsahu, v akom jej pripisuje solidárnu zodpovednosť za predmetné porušenie. Hoci spoločnosť FLS Plast v bode 9 repliky tvrdí, že tento záver je nepresný, „lebo… tento dôvod bol v skutočnosti uplatnený… pred Všeobecným súdom“, nezaoberá sa tým, že tento dôvod uplatnila až na pojednávaní pred Všeobecným súdom ani sa nesnaží vyvrátiť konštatovanie, že takýto dôvod nebol uvedený v jej návrhu na začatie konania.

46

Okrem toho spoločnosť FLS Plast nevysvetľuje, prečo by uplatnenie tohto nového dôvodu na tomto pojednávaní malo byť prípustné napriek požiadavke stanovenej v článku 48 ods. 2 prvom pododseku Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Okrem toho netvrdí, že existujú právne a skutkové okolnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu konania a ktoré mohli odôvodniť oneskorené predloženie takéhoto dôvodu.

47

Z toho vyplýva, že v rámci tohto odvolacieho dôvodu spoločnosť FLS Plast vychádza z novej argumentácie, ktorá spočíva v namietaní proti dostatočnosti odôvodnenia sporného rozhodnutia z právneho hľadiska v rozsahu, v akom jej pripisuje solidárnu zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Trioplast Wittenheim.

48

Ako však vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora, je prípustné, aby účastník konania podal odvolanie na Súdny dvor, tvrdiac, že odvolacie dôvody vznikli zo samotného napadnutého rozsudku, a kritizoval v nich jeho dôvodnosť z právneho hľadiska (rozsudok Komisia/Siemens Österreich a i. a Siemens Transmission & Distribution a i./Komisia, C‑231/11 P až C‑233/11 P, EU:C:2014:256, bod 102 a citovaná judikatúra). Keďže druhý odvolací dôvod sa týka v podstate toho, že Všeobecný súd neuplatnil ex offo výhradu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia sporného rozhodnutia, vychádza zo samotného napadnutého rozsudku. Tento odvolací dôvod je preto prípustný.

49

Po druhé, pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti FLS Plast, podľa ktorej Všeobecný súd, ktorý rozhoduje o vyhlásení neplatnosti opatrenia prijatého orgánom Únie, je povinný ex offo uplatniť výhradu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia tohto opatrenia z právneho hľadiska, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu vyplýva zo zásady dodržiavania práva na obhajobu a jej cieľom je jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné informácie na to, aby zistila, či je akt dôvodný, prípadne či má vadu, ktorá by umožnila napadnúť jeho platnosť na súde Únie, a jednak umožniť tomuto súdu vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu (rozsudok Rada/Bamba, C‑417/11 P, EU:C:2012:718, bod 49 a citovaná judikatúra).

50

Treba však konštatovať, že dôvody, na základe ktorých Komisia považovala spoločnosť FLS Plast za zodpovednú za porušenie konštatované od 1. januára 1992 do 19. januára 1999, jasne vyplývajú z bodov 715 až 732 sporného rozhodnutia, v ktorých Komisia spresňuje, že vychádzala jednak zo skutočnosti, že FLS Plast vlastnila celé základné imanie svojej dcérskej spoločnosti Trioplast Wittenheim, a ďalej z ostatných dôkazov podporujúcich uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu spoločnosti FLS Plast na Trioplast Wittenheim.

51

Pokiaľ ide o tvrdenia uvedené spoločnosťou FLS Plast v jej odpovedi na oznámenie o výhradách, aby vyvrátila domnienku skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, hoci Komisia sa nezaoberala každým týmto tvrdením samostatne, v bodoch 718 až 731 sporného rozhodnutia poskytla odvolateľke dostatočné podklady na to, aby mohla zistiť, či je rozhodnutie podľa jej názoru opodstatnené alebo či má vady, ktoré by umožnili napadnúť jeho zákonnosť, a na to, aby Súdny dvor mohol vykonať preskúmanie zákonnosti uvedeného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, bod 462, ako aj Eni/Komisia, EU:C:2013:289, bod 72).

52

Spoločnosť FLS Plast okrem toho netvrdí, že nemohla vykonať svoje právo na obhajobu. Naopak, z podrobného preskúmania tvrdení spoločnosti FLS Plast smerujúcich k vyvráteniu domnienky rozhodujúceho vplyvu, ktoré Všeobecný súd vykonal v bodoch 52 až 61 a 77 až 82 napadnutého rozsudku, skôr vyplýva, že FLS Plast mohla účinne brániť svoje práva pred Všeobecným súdom a Všeobecný súd mohol vykonať preskúmanie.

53

Za týchto podmienok treba druhý odvolací dôvod zamietnuť ako sčasti neprípustný a sčasti nedôvodný.

54

V prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu spoločnosť FLS Plast tvrdí, že Komisia porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery tým, že uplatnila oznámenie o zhovievavosti.

55

Spoločnosť FLS Plast v tejto súvislosti pripomína, že podľa oddielu D bodu 2 druhej zarážky oznámenia o zhovievavosti môže byť podniku, ktorý informuje Komisiu, že nepopiera vecnú správnosť skutkových zistení, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia, znížená pokuta, pokiaľ je toto vyhlásenie výslovné, jasné a jednoznačné a uľahčuje Komisii jej úlohu.

56

Spoločnosť FLS Plast vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách výslovne vyhlásila, že nepopiera správnosť skutkových zistení. Komisii teda uľahčila úlohu tým, že znížila jej dôkazné bremeno. Jej tvrdenia na obhajobu sa netýkali základov porušenia, lebo FLS Plast nespochybnila priamu účasť spoločnosti Trioplast Wittenheim na protisúťažných stretnutiach ani celkovú dĺžku porušovania a dokonca ani jeho závažnosť alebo význam geografického rozsahu, na ktorom k nemu dochádzalo.

57

Spoločnosť FLS Plast preto navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom jej odmieta priznať zníženie pokuty na tomto základe, uplatnil svoju neobmedzenú súdnu právomoc a znížil pokutu, ktorá jej bola uložená sporným rozhodnutím, o 50 %.

58

Druhá časť tohto odvolacieho dôvodu vychádza z porušenia zásady rovnosti zaobchádzania vzhľadom na zníženie pokuty priznané okrem iného spoločnosti Bonar Technical Fabrics NV (ďalej len „Bonar) a z porušenia povinnosti odôvodnenia Všeobecným súdom.

59

Podľa spoločnosti FLS Plast totiž bola pokuta, ktorá mala byť uložená, znížená o 10 % len v prípade spoločnosti Bonar, hoci o takéto zníženie požiadali obe tieto spoločnosti. Spolupráca spoločnosti Bonar s Komisiou, rovnako ako spolupráca spoločnosti FLS Plast, bola obmedzená na všeobecné vyhlásenia o nespochybnení skutkových zistení. Tak Bonar, ako aj FLS Plast pripustili priamu účasť svojej dcérskej spoločnosti na porušení a snažili sa poprieť svoju zodpovednosť ako materských spoločností. Oba podniky sa teda nachádzali v rovnakej situácii a malo im byť priznané rovnaké zníženie. Bonar okrem toho poprela účasť svojej bývalej dcérskej spoločnosti prinajmenšom na jednom zo stretnutí kartelu a vo všeobecnosti obmedzila svoje nespochybnenie skutkových zistení na uznanie účasti svojej dcérskej spoločnosti na „niektorých stretnutiach“.

60

V bode 177 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd len potvrdil, že „na rozdiel od spoločnosti [Bonar]“ sa spochybnenie spoločnosťou FLS Plast dotklo samotných základov porušenia, bez toho, aby konkrétnejšie odôvodnil svoje stanovisko.

61

Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nerozhodol, že Komisia porušila zásadu rovnosti. Okrem toho nedodržal povinnosť odôvodnenia, ktorá mu prináleží, keď správne neporovnal vyhlásenia o nespochybnení skutkových zistení, ktoré predložili Bonar a FLS Plast.

62

Tretia časť tretieho odvolacieho dôvodu spoločnosti FLS Plast vychádza z porušenia zásady rovnosti zaobchádzania vzhľadom na zníženie pokuty priznané spoločnosti Trioplast Industrier.

63

Spoločnosť FLS Plast sa domnieva, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že nie je možné, aby sa na ňu uplatňovalo zníženie pokuty o 30 %, aké bolo priznané spoločnosti Trioplast Industrier, a to preto, že toto zníženie bolo spoločnosti Trioplast Industrier priznané protiprávne.

64

Podľa spoločnosti FLS Plast na to, aby nedošlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania, sa na ňu musí uplatňovať zníženie pokuty o 30 %, ktoré bolo priznané spoločnosti Trioplast Wittenheim, s ktorou v priebehu obdobia, keď dochádzalo k porušovaniu, vytvárala počas ôsmich rokov hospodársky subjekt. Preto navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom spoločnosti FLS Plast odmieta priznať zníženie pokuty na základe nespochybnenia skutkových zistení, aby uplatnil svoju neobmedzenú súdnu právomoc a priznal jej zníženie pokuty o 50 % alebo aspoň o 30 %.

65

Komisia uplatňuje námietku neprípustnosti prvej a druhej časti tohto odvolacieho dôvodu. Bez toho, aby spoločnosť FLS Plast namietala skreslenie skutkového stavu, obe tieto časti smerujú k opätovnému vecnému preskúmaniu jednak posúdenia hodnoty vyhlásení tejto spoločnosti v priebehu vyšetrovania a jednak analýzy Komisie, pokiaľ ide o podstatu jej rozhodnutia priznať spoločnosti Bonar zníženie pokuty o 10 %.

66

Pokiaľ ide o prvú časť, Komisia subsidiárne tvrdí, že skutočnosti uvedené spoločnosťou FLS Plast v odpovediach na oznámenie o výhradách a v spornom rozhodnutí stačia na to, aby bolo možné konštatovať, že nespochybnenie skutkových zistení spoločnosťou FLS Plast nespĺňa kritériá požadované v oddiele D bode 2 oznámenia o zhovievavosti.

67

Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka porušenia zásady rovnosti zaobchádzania vo vzťahu k spoločnosti Bonar, Komisia tvrdí, že z napadnutého rozsudku v spojení so sporným rozhodnutím a s odpoveďami na oznámenie o výhradách jasne vyplýva, že Všeobecný súd dostatočne porovnal jednotlivé situácie oboch spoločností. Navyše podľa jej názoru nie je dôležité, že úroveň spolupráce spoločnosti FLS Plast bola v skutočnosti porovnateľná s úrovňou spolupráce spoločnosti Bonar, lebo spolupráca spoločnosti FLS Plast v každom prípade nespĺňala požiadavky vyplývajúce z oznámenia o zhovievavosti.

68

Komisia sa tiež domnieva, že Všeobecnému súdu nemožno vytýkať nedostatok odôvodnenia v toto smere, lebo argumentácia spoločnosti FLS Plast bola zjavne nerelevantná.

69

Pokiaľ ide o tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu, Komisia tvrdí, že hoci Všeobecný súd správne rozhodol, že FLS Plast nemá právny nárok na zníženie pokuty o 30 %, založil toto rozhodnutie na nesprávnych dôvodoch. V okamihu, keď malo dochádzať k porušeniu, už FLS Plast netvorila hospodársky subjekt so spoločnosťou Trioplast Wittenheim v zmysle článku 101 ZFEÚ, a preto bolo rozšírenie uvedeného zníženia o 30 % na spoločnosť FLS Plast vylúčené. Komisia v dôsledku toho navrhuje, aby Súdny dvor zrušil body 172 až 176 napadnutého rozsudku a nahradil ho iným odôvodnením.

70

Spoločnosť FLS Plast v replike namieta, že prvá a druhá časť tretieho odvolacieho dôvodu na podporu jej odvolania nesmerujú k opätovnému vecnému preskúmaniu, ale k spochybneniu právnych následkov, ktoré Všeobecný súd vyvodil zo skutkového stavu skúmaného v napadnutom rozsudku. Pokiaľ ide o prvú časť, v bodoch 68 až 75 svojho odvolania uviedla dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil. Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu, tá sa tiež týka právnych následkov, ktoré Všeobecný súd vyvodil zo skutkového stavu, ktorý mu bol predložený. Skreslenie skutkových okolností bolo okrem toho namietané aj v bode 82 odvolania.

71

Komisia vo svojej duplike opakuje tvrdenie, že Súdny dvor v rámci odvolania nemá právomoc vykonať preskúmanie, o ktoré ho FLS Plast žiada. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkového stavu a dôkazov, čo v prejednávanej veci neplatí.

72

V prvej a druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu, ktoré treba skúmať spoločne, spoločnosť FLS Plast v podstate tvrdí, že nespochybnila vecnú správnosť skutočností, ktoré jej Komisia vytýkala v oznámení o výhradách, čo Komisii uľahčilo úlohu preukázať predmetné porušenie, a to malo na základe oznámenia o zhovievavosti viesť k 10 % zníženiu pokuty, ktorá jej mala byť uložená. Ďalej tvrdí, že Všeobecný súd mal na základe zásady rovnosti zaobchádzania uplatniť v jej prípade zníženie o 10 %, a to najmä preto, že spoločnosť Bonar, ktorej bolo toto zníženie priznané, spolupracovala s Komisiou v podstate rovnakým spôsobom ako spoločnosť FLS Plast. V každom prípade napadnutý rozsudok nie je v tomto smere dostatočne odôvodnený.

73

Pokiaľ ide o prvú uvedenú výhradu, Všeobecný súd v bode 164 napadnutého rozsudku správne pripomenul, že „Komisia disponuje… širokou mierou voľnej úvahy pri posúdení kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej podnikom, predovšetkým v porovnaní s príspevkami ostatných podnikov“, avšak „nemôže v rámci tohto posudzovania porušovať zásadu rovnosti zaobchádzania“.

74

Okrem toho v bode 177 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že „postoj [spoločnosti FLS Plast] v priebehu správneho konania bol nejednoznačný“, a že hoci FLS Plast „oznámila, že jej spochybnenie sa týka len skutkových zistení, z ktorých Komisia vychádzala, aby jej pripísala solidárnu zodpovednosť za porušenie, spochybnenie [spoločnosti FLS Plast] sa týkalo samotných základov [tohto porušenia]“, a to „na rozdiel od spoločnosti [Bonar]“. V tom istom bode napadnutého rozsudku Všeobecný súd tiež konštatoval, že FLS Plast „najmä poprela účasť pána H. na stretnutí… z 21. decembra 1993“.

75

Okrem toho v bode 178 napadnutého rozsudku Všeobecný súd zdôraznil, že spoločnosť FLS Plast „nepredložila žiadne tvrdenie, ktoré by umožnilo preukázať, že jej spolupráca Komisii uľahčila úlohu, ak to vyžaduje judikatúra“, a v bode 179 uvedeného rozsudku nakoniec konštatoval, že „za týchto podmienok Komisia neprekročila mieru svojej voľnej úvahy, keď [spoločnosti Bonar] priznala zníženie o 10 % za nespochybnenie skutkových zistení a odmietla priznať takéto zníženie žalobkyni“.

76

S cieľom spochybniť toto posúdenie skutkového stavu vykonaného Všeobecným súdom v štádiu odvolania mala spoločnosť FLS Plast podľa ustálenej judikatúry tvrdiť, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti alebo dôkazy, čo neurobila. Treba totiž konštatovať, že na rozdiel od toho, čo FLS Plast naznačuje vo svojej replike, z bodov 68 až 75 a 82 odvolania vôbec nevyplýva, že táto spoločnosť uplatňuje skreslenie skutkových okolností alebo dôkazov Všeobecným súdom.

77

Z uvedených úvah vyplýva, že uvedenú výhradu uplatnenú v rámci prvej a druhej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolania spoločnosti FLS Plast treba zamietnuť ako neprípustnú.

78

Ďalej, pokiaľ ide o výhradu vychádzajúcu z porušenia zásady rovnosti zaobchádzania Všeobecným súdom, ako už bolo uvedené v bodoch 73 až 77 tohto rozsudku, aby bolo možné porovnať správanie spoločnosti FLS Plast a správanie spoločnosti Bonar, bolo by nutné, aby Súdny dvor nahradil posúdenie skutkových okolností, ktoré vykonal Všeobecný súd, svojím vlastným posúdením, čo však Súdnemu dvoru v odvolacom konaní neprináleží, s výnimkou prípadu, keď Všeobecný súd skreslí skutkové okolnosti alebo dôkazy, ktoré mu boli predložené. Takéto skreslenie však spoločnosť FLS Plast včas neuplatnila a a fortiori ani nepreukázala. Aj túto výhradu teda treba zamietnuť ako neprípustnú.

79

Napokon, pokiaľ ide o nedostatok odôvodnenia, na ktorý sa v tomto kontexte odvoláva spoločnosť FLS Plast, v bodoch 73 až 75 tohto rozsudku už bolo pripomenuté, že Všeobecný súd s ohľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri posúdení kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej podnikom, predovšetkým v porovnaní s príspevkami ostatných podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, EU:C:2007:277, bod 88), považoval za nedostatočné skutočnosti uvedené spoločnosťou FLS Plast na preukázanie toho, že jej údajné nespochybnenie vecnej správnosti skutkových zistení pomohlo Komisii alebo že toto nespochybnenie bolo aspoň porovnateľné s nespochybnením spoločnosti Bonar. Odôvodnenie poskytnuté Všeobecným súdom v tomto ohľade zjavne umožňuje spoločnosti FLS Plast pochopiť dôvody, prečo Všeobecný súd odmietol predmetnú argumentáciu, a Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie. Toto tvrdenie spoločnosti FLS Plast je teda nedôvodné.

80

V dôsledku toho treba prvú a druhú časť tretieho odvolacieho dôvodu zamietnuť ako sčasti neprípustné a sčasti nedôvodné.

81

Pokiaľ ide o tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu uvedeného spoločnosťou FLS Plast na podporu jej odvolania, ktorá je založená na tom, že Komisia jej neprávom nepriznala zníženie pokuty o 30 %, hoci tvorila hospodársky subjekt so spoločnosťou Trioplast Wittenheim, treba pripomenúť, že Všeobecný súd v bode 168 napadnutého rozsudku odmietol toto tvrdenie a domnieval sa, že „Komisia mala posúdiť spoluprácu oboch spoločností na vyšetrovaní samostatne“.

82

Všeobecný súd v tomto smere v bode 17 napadnutého rozsudku rozhodol, že „spoločnostiam Trioplast Wittenheim, Trioplast Industrier a [FLS Plast] boli správne stanovené individuálne východiskové sumy, ktoré boli následne upravené s ohľadom na okolnosti, ktoré sa ich týkali“. Všeobecný súd však v bode 173 uvedeného rozsudku konštatoval, že „z napadnutého rozhodnutia ani z písomností predložených Všeobecnému súdu nevyplýva, že spoločnosť [Trioplast Industrier] poskytla informácie odôvodňujúce zníženie [pokuty] o 30 %“, a v bode 174 uvedeného rozsudku konštatoval, že „vzhľadom na to, že žiadna z nástupníckych materských spoločností neposkytla Komisii užitočné informácie, Komisia zaobchádzala s dvomi porovnateľnými situáciami odlišne“. Všeobecný súd však v bodoch 175 a 176 toho istého rozsudku rozhodol, že vzhľadom na to, že nikto sa vo svoj prospech nemôže dovolať protiprávnosti, z ktorej má prospech iná osoba, spoločnosť FLS Plast „sa nemohla odvolávať na skutočnosť, že Komisia nesprávne rozšírila výhody vyplývajúce zo spolupráce, ktorú ponúkla spoločnosť Trioplast Wittenheim, na Trioplast Industrier“.

83

Treba konštatovať, že Všeobecný súd síce správne rozhodol, že FLS Plast nemá nárok na zníženie pokuty vo výške 30 %, ktoré bolo okrem iného priznané spoločnosti Trioplast Industrier na základe oznámenia o zhovievavosti, toto rozhodnutie Všeobecného súdu však spočíva na odôvodnení, ktoré je z právneho hľadiska nesprávne.

84

Je však potrebné pripomenúť, že ak odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výroková časť sa napriek tomu javí ako dôvodná z iných právnych dôvodov, toto porušenie nevedie k zrušeniu rozsudku a treba nahradiť odôvodnenie (pozri rozsudok Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, EU:C:2011:372, bod 171 a citovanú judikatúru).

85

V tejto súvislosti sa treba domnievať, že len podniku, ktorý spolupracuje s Komisiou na základe oznámenia o zhovievavosti, môže byť na základe tohto oznámenia znížená pokuta, ktorá by mu bola bez tejto spolupráce uložená. Toto zníženie nemožno rozšíriť na spoločnosť, ktorá počas určitého obdobia trvania predmetného porušenia bola súčasťou hospodárskeho subjektu tvoreného prvým uvedeným podnikom, ale ktorá už v čase, keď tento podnik spolupracoval s Komisiou, nebola jeho súčasťou.

86

Opačný výklad, aký zastáva spoločnosť FLS Plast, by vo všeobecnosti znamenal, že v prípade nástupníctva podnikov by spoločnosti, ktorá sa pôvodne zúčastnila na porušení ako materská spoločnosť dcérskej spoločnosti priamo zapojenej do porušenia a ktorá potom previedla túto spoločnosť na iný podnik, bolo priznané zníženie pokuty priznanej tomuto inému podniku na základe jeho spolupráce s Komisiou, hoci uvedená spoločnosť sama neprispela k odhaleniu predmetného porušenia, ani v momente spolupráce neuplatňovala rozhodujúci vplyv na svoju bývalú dcérsku spoločnosť.

87

Z toho vyplýva, že s ohľadom na ciele sledované oznámením o zhovievavosti, ktorými je podporiť odhaľovanie správania odporujúceho článku 101 ZFEÚ, a na účel zabezpečenia účinného uplatnenia tohto práva nič neodôvodňuje rozšírenie zníženia pokuty priznaného podniku na základe jeho spolupráce s Komisiou na podnik, ktorý v minulosti kontroloval dcérsku spoločnosť zúčastňujúcu sa na porušení, ale sám k odhaleniu tohto porušenia neprispel.

88

V prejednávanej veci treba pripomenúť, že v čase, keď Trioplast Wittenheim spolupracovala s Komisiou, konkrétne od decembra 2002, táto spoločnosť už netvorila hospodársky subjekt so spoločnosťou FLS Plast. Z toho vyplýva, že spoločnosti FLS Plast sa nemohlo priznať zníženie základnej sumy pokuty o 30 %, ktoré sa priznalo spoločnosti Trioplast Industrier na základe skutočnosti, že tvorila hospodársky subjekt so spoločnosťou Trioplast Wittenheim.

89

Za týchto podmienok otázka, či zníženie základnej sumy pokuty o 30 %, ktoré sa priznalo spoločnosti Trioplast Industrier, bolo oprávnené, nie je relevantná, pretože toto zníženie v každom prípade nebolo možné rozšíriť na spoločnosť FLS Plast z dôvodu rovnosti zaobchádzania, keďže táto spoločnosť sa nenachádzala v situácii porovnateľnej so situáciou spoločnosti Trioplast Industrier.

90

Vzhľadom na uvedené úvahy treba konštatovať, že odvolací dôvod uplatnený spoločnosťou FLS Plast smeruje v tejto časti proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, ktoré Súdny dvor v bodoch 84 až 88 tohto rozsudku nahradil vlastným odôvodnením, ktoré môže právne zdôvodniť rozhodnutie, že zníženie pokuty vo výške 30 %, ktoré bolo priznané spoločnosti Trioplast Industrier, nemohlo byť rozšírené na spoločnosť FLS Plast.

91

Z toho vyplýva, že tretia časť odvolacieho dôvodu, ktorý spoločnosť FLS Plast uviedla na podporu svojho odvolania, ktorá smeruje proti tomuto nahradenému odôvodneniu, nie je dôvodná.

92

Keďže všetky časti tretieho dôvodu boli zamietnuté, tretí odvolací dôvod spoločnosti FLS Plast treba v celom rozsahu zamietnuť.

93

Pokiaľ ide o prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu založenú na porušení zásady proporcionality pri určení výšky pokuty uloženej spoločnosti FLS Plast, táto spoločnosť pripomína, že na predmetnom porušení sa počas troch po sebe nasledujúcich období zúčastnili ako materské spoločnosti Trioplast Wittenheim tri rôzne spoločnosti. Trioplast Wittenheim bola jediným adresátom sporného rozhodnutia, ktoré patrilo každému z troch podnikov, ktoré sa dopustili porušenia počas celkovej dĺžky jeho trvania. Keďže premlčacia lehota na uloženie pokút v prípade spoločnosti Saint‑Gobain uplynula, len spoločnosť Trioplast Wittenheim bolo možné vyhlásiť za zodpovednú za porušenie za obdobie pred rokom 1992.

94

Pokuta uložená spoločnosti FLS Plast však po prijatí napadnutého rozsudku dosahovala sumu 14,45 milióna eur, čo predstavuje viac než 80 % z celkovej pokuty uloženej spoločnosti Trioplast Wittenheim za účasť na porušení v dĺžke 20 rokov. Účasť spoločnosti FLS Plast na porušení, navyše nepriama, trvala len sedem rokov, teda 35 % z celého trvania porušenia. Tento prístup je zjavne neprimeraný. Prinajmenšom spoločná a solidárna zodpovednosť pripísaná materskej spoločnosti by mala v primeranej miere súvisieť s obdobím, počas ktorého tvorila hospodársky subjekt so svojou dcérskou spoločnosťou.

95

Podľa spoločnosti FLS Plast materskú spoločnosť nemožno považovať za odlišného porušiteľa, ale skôr za ručiteľa za pokutu skutočne uloženú dcérskej spoločnosti, ktorá sa zúčastnila na karteli. Komisia nemôže od materských spoločností vymáhať vyššiu sumu, než je pôvodná pokuta uložená dcérskej spoločnosti. Komisia nezohľadnila túto zásadu, keď od spoločnosti FLS Plast požadovala sumu vo výške 80 % pokuty uloženej spoločnosti Trioplast Wittenheim za celkovú dĺžku trvania porušenia.

96

Keďže celková dĺžka obdobia, počas ktorého sa Trioplast Wittenheim zúčastňovala na porušení, predstavovala 20 rokov a FLS Plast patrila do toho istého hospodárskeho subjektu ako táto spoločnosť počas siedmich rokov, pokuta uložená spoločnosti FLS Plast nemôže byť podľa názoru tejto spoločnosti vyššia než sedem dvadsatín pokuty uloženej spoločnosti Trioplast Wittenheim, teda 6,25 milióna eur.

97

V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu FLS Plast uplatňuje, že napadnutý rozsudok je v tejto súvislosti poznačený nedostatkom odôvodnenia.

98

Podľa spoločnosti FLS Plast sa odpoveď Všeobecného súdu na jej tvrdenia nachádza iba v bode 100 napadnutého rozsudku. Všeobecný súd len overil, či Komisia konala v súlade s usmerneniami k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“). Mechanické uplatnenie usmernení však nezaručuje proporcionalitu pokuty, ktorá z ich vyplýva v jednotlivých prípadoch.

99

Komisia sa najmä domnieva, že obe časti tohto odvolacieho dôvodu sú neprípustné. Ide v podstate o dva jednoduché návrhy na zníženie pokuty a spoločnosť FLS Plast v tomto kontexte neuviedla žiadne nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu. Podľa Komisie tvrdenia spoločnosti FLS Plast smerujú k opätovnému preskúmaniu samotného sporného rozhodnutia a nie sú uvedené vo forme vážnych výhrad voči napadnutému rozsudku. Preto by mali byť vyhlásené za neprípustné.

100

Subsidiárne, pokiaľ ide o prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu, Komisia nesúhlasí tým, že zodpovednosť musí byť rozdelená medzi spoločnosti, ktoré sú súčasťou hospodárskeho subjektu počas rôznych období, a to proporcionálne k dĺžke účasti každej zo spoločností tohto subjektu na porušení alebo k dĺžke vlastníctva dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila predmetného porušenia. Keďže východisková suma pokuty je pevne stanovená a nezávisí od dĺžky trvania porušenia, ale len odráža jeho závažnosť, zvýšenie základnej sumy pokuty o 10 % za rok účasti podniku na porušení z dôvodu dĺžky trvania vedie k uloženiu pokút, ktoré nie sú striktne proporcionálne k dĺžke trvania porušenia.

101

Komisia sa, pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu založenú na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku, domnieva, že Všeobecný súd naopak v bodoch 92 až 105 napadnutého rozsudku osobitne odpovedal na tvrdenie spoločnosti FLS Plast týkajúce sa neexistencie proporcionality pokuty, ktorá jej bola uložená.

102

Spoločnosť FLS Plast vo svojej replike odpovedá, že tvrdením, že Všeobecný súd mal rozhodnúť, že suma, ktorá jej bola uložená sporým rozhodnutím, nebola proporcionálna k dĺžke jej nepriamej účasti na porušení, jasným spôsobom uplatnila vážne výhrady založené na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa Všeobecný súd dopustil v napadnutom rozsudku.

103

Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu, spoločnosť FLS Plast tvrdí, že skutočnosť, že nemá v úmysle zaoberať sa v odvolaní všetkými medzerami napadnutého rozsudku, nemá nijaký vplyv na to, že štvrtý odvolací dôvod uvedený na podporu odvolania mieni vážne.

104

Komisia vo svojej duplike opakuje tvrdenie, že spoločnosť FLS Plast, ktorá neodhalila žiadnu medzeru v napadnutom rozsudku, sa usiluje o celkové opätovné preskúmanie samotného sporného rozhodnutia.

105

Pokiaľ ide o prípustnosť štvrtého odvolacieho dôvodu spoločnosti FLS Plast, stačí konštatovať, že výhrady formulované touto spoločnosťou proti napadnutému rozsudku, ktoré v prípade prvej časti tohto odvolacieho dôvodu vychádzajú z toho, že Všeobecný súd potvrdil výpočet pokuty Komisiou, čo viedlo k uloženiu neproporcionálnej pokuty, a v prípade druhej časti uvedeného odvolacieho dôvodu z toho, že Všeobecný súd odôvodnil toto rozhodnutie len odkazom na usmernenia, čo predstavuje nedostatok odôvodnenia, dostatočne jasne vyplývajú z bodov 99 až 123 jej odvolania a umožňujú Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie. Obe časti štvrtého odvolacieho dôvodu uvedené spoločnosťou FLS Plast na podporu jej odvolania sú teda prípustné.

106

Pokiaľ ide o prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu, ktorý vychádza z porušenia zásady proporcionality pri stanovovaní pokuty, tvrdenie spoločnosti FLS Plast, že má byť považovaná za ručiteľa za pokutu skutočne uloženú dcérskej spoločnosti, ktorá sa zúčastnila na karteli, a že Komisia nemôže od materských spoločností vymáhať vyššiu sumu, než je „pôvodná“ pokuta uložená dcérskej spoločnosti, treba odmietnuť.

107

Súdny dvor už rozhodol, že pokiaľ ide o zaplatenie pokuty uloženej za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, nemožno vzťah solidarity, ktorý existuje medzi dvoma spoločnosťami vytvárajúcimi takýto hospodársky subjekt, redukovať na určitú záruku poskytnutú materskou spoločnosťou za zaplatenie pokuty uloženej dcérskej spoločnosti, a teda argumentácia, podľa ktorej nemohla byť tejto materskej spoločnosti uložená vyššia pokuta, než bola uložená jej dcérskej spoločnosti, je nedôvodná (pozri v tomto zmysle rozsudok Kendrion/Komisia, C‑50/12 P, EU:C:2013:771, body 56 a 58). Táto judikatúra prihliada na to, že zásada individualizácie trestov a sankcií v súlade s článkom 23 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) vyžaduje, aby bola suma pokuty, ktorú treba solidárne zaplatiť, určená vzhľadom na závažnosť porušenia individuálne vytýkaného dotknutému podniku a na dĺžku tohto porušenia (rozsudok Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, bod 127 a citovaná judikatúra).

108

Pokiaľ ide ďalej o údajne neprimeraný charakter pokuty vo vzťahu k dĺžke trvania porušenia, treba konštatovať, že spoločnosť FLS Plast to zatiaľ nepreukázala.

109

V tejto súvislosti totiž treba spresniť, že Všeobecný súd je určite povinný dohliadať na to, aby výpočet výšky pokuty uloženej podniku za jeho účasť na porušení pravidiel hospodárskej súťaže práva Únie riadne zohľadňoval dĺžku trvania tohto porušenia a účasť na ňom. Dĺžka trvania porušenia však nie je ani jediným prvkom, ani nevyhnutne najdôležitejším prvkom, ktorý musia Komisia a Všeobecný súd zohľadniť pri výpočte tejto pokuty.

110

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru v prejednávanej veci vyplýva, že pokuty uložené spoločnosti FLS Plast a ostatným spoločnostiam zapojeným do predmetného kartelu neboli vypočítané len v závislosti od dĺžky trvania účasti týchto spoločností. Pokiaľ teda ide o spoločnosť FLS Plast, výška pokuty, ktorá jej bola uložená, nemusí byť úplne proporcionálna, dokonca ani „primerane“ proporcionálna k dĺžke účasti tejto spoločnosti na predmetnom porušení, ale musí náležite odrážať závažnosť porušenia, ku ktorému došlo.

111

Čo sa však týka závažnosti tohto porušenia, treba pripomenúť, že toto porušenie spočívalo v účasti na súbore dohôd a zosúladených postupov týkajúcich sa šiestich členských štátov, ktoré spočívali v stanovovaní pevných cien a zavedení spoločných modelov na výpočet cien, rozdelení trhov a prideľovaní predajných kvót, rozdeľovaní zákazníkov, obchodov a objednávok, predkladaní zosúladených ponúk v určitých verejných obstarávaniach a vo výmene špecifických informácií. Z tohto dôvodu Komisia toto porušenie správne kvalifikovala ako „veľmi závažné“ v odôvodnení 765 sporného rozhodnutia. Spoločnosť FLS Plast túto kvalifikáciu v odvolaní nespochybnila.

112

Za týchto podmienok sa nezdá, že by Všeobecný súd tým, že pokutu, za ktorej zaplatenie bola spoločnosť FLS Plast uznaná solidárne zodpovednou podľa článku 2 písm. f) sporného rozhodnutia, stanovil na 14,45 milióna eur, teda vo výške výrazne nižšej, než je minimálna výška 20 miliónov eur, ktorú Komisia bežne považuje za východiskovú sumu na výpočet pokút za „veľmi závažné“ porušenia a ktorá je stanovená v bode 1 A tretej zarážke usmernení, stanovil túto pokutu v rámci výkonu svojej neobmedzenej právomoci v neprimeranej výške.

113

V dôsledku toho je potrebné prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

114

Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu, ktorý vychádza z nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom odmietol tvrdenie, že Komisia pri stanovení pokuty uloženej spoločnosti FLS Plast porušila zásadu proporcionality vzhľadom na dĺžku účasti tejto spoločnosti na porušení, treba konštatovať, že ani túto časť nemožno prijať.

115

Všeobecný súd toto tvrdenie preskúmal v bode 100 napadnutého rozsudku, v ktorom konštatoval, že „výhrada, že zodpovednosť spoločnosti [FLS Plast] je zjavne neprimeraná obdobiu, počas ktorého vlastnila akcie spoločnosti Trioplast Wittenheim, nie je opodstatnená. Žiadne pravidlo ani žiadna právna zásada nestanovuje, že Komisia má zaistiť takúto proporcionalitu. Je pravda, že podľa usmernení musí Komisia zohľadniť dĺžku trvania porušenia. V prejednávanej veci však bolo preukázané…, že v prípade spoločnosti [FLS Plast] Komisia zvýšila východiskovú sumu, ktorú pridelila spoločnosti [FLS Plast], o 10 % za rok z dôvodu dĺžky obdobia, počas ktorého bola [táto spoločnosť] zapojená do porušenia“.

116

Toto odôvodnenie je síce stručné, ale umožňuje pochopiť dôvod, prečo Všeobecný súd odmietol argumentáciu, ktorú spoločnosť FLS Plast v tejto súvislosti uviedla. Uvedené odôvodnenie treba navyše vykladať v spojení s úvahami Všeobecného súdu uvedenými v bodoch 92 až 105 napadnutého rozsudku, ktoré sa tiež týkajú výpočtu pokuty v závislosti od dĺžky účasti spoločnosti FLS Plast na porušení, najmä s ohľadom na dĺžku účasti spoločností Trioplast Industrier a Saint‑Gobain na tomto porušení.

117

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 101 napadnutého rozsudku najmä zdôraznil, že „nemožno súhlasiť s tvrdením, že Komisia mala rozdeliť východiskovú sumu predtým, ako ju zmenila podľa iných skutočností, z dôvodu, že spoločnosť Trioplast Wittenheim patrila postupne skupine Saint‑Gobain, spoločnosti [FLS Plast] a spoločnosti Trioplast Industrier. Na jednej strane spoločnosť [FLS Plast] neuviedla nijakú právnu normu alebo zásadu, ktorá by ukladala povinnosť v tomto zmysle. Na druhej strane prístup, ktorý spočíva v tom, že materskej spoločnosti ukladá rovnakú východiskovú sumu pokuty ako dcérskej spoločnosti, ktorá sa priamo zúčastnila na karteli, bez toho, aby bola táto suma v prípade časového nástupníctva viacerých materských spoločností rozdelená, nemožno považovať za neprimeraný“.

118

Vzhľadom najmä na úvahy rozvinuté v bode 101 napadnutého rozsudku je odôvodnenie poskytnuté Všeobecným súdom v bode 100 tohto rozsudku zjavne dostatočné na to, aby spoločnosti FLS Plast umožnilo pochopiť dôvody, prečo Všeobecný súd odmietol jej argumentáciu, a Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie. V dôsledku toho nemožno konštatovať, že napadnutý rozsudok je v tomto ohľade nedostatočne odôvodnený.

119

Keďže obe časti štvrtého odvolacieho dôvodu boli zamietnuté, tento odvolací dôvod treba v celom rozsahu zamietnuť.

120

Piatym odvolacím dôvodom spoločnosť FLS Plast vytýka Všeobecnému súdu, že napadnutý rozsudok vydal v konaní, ktorého dĺžka bola neprimeraná, lebo medzi podaním návrhu a vyhlásením rozsudku uplynulo šesť rokov. FLS Plast sa domnieva, že Všeobecný súd v dôsledku toho porušil práva, ktoré jej prináležia podľa článku 47 Charty a článku 6 ods. 1 EDĽP.

121

V tejto súvislosti FLS Plast uvádza, že Všeobecný súd počas štyroch rokov a štyroch mesiacov medzi ukončením písomnej časti konania 20. februára 2007 a pojednávaním 22. júna 2011 nekonal, pričom táto dlhá nečinnosť nebola odôvodnená prijatím opatrení na zabezpečenie priebehu konania alebo vyšetrovacích opatrení. Jedinou činnosťou Všeobecného súdu počas tohto obdobia bolo zaslanie dotazníka tvoreného štyrmi otázkami účastníkom konania pred pojednávaním.

122

Podľa spoločnosti FLS Plast sporné rozhodnutie a tvrdenia, ktoré uviedla, nedosahovali taký stupeň zložitosti, aby Všeobecnému súdu bránili pripraviť ústnu časť konania v lehote kratšej než štyri roky a štyri mesiace.

123

Spoločnosť FLS Plast zdôrazňuje, že Všeobecný súd mohol vydať svoje prvé rozsudky spochybňujúce sporné rozhodnutie 13. septembra 2010. V septembri 2010 tak Všeobecný súd už mohol rozhodnúť v rámci týchto ostatných rozsudkov, lebo vykonal všetky ekonomické posúdenia a skutkové vyšetrovania potrebné na tento účel. Uvedené rozsudky sa navyše týkali spoločnosti Trioplast Industrier (rozsudok Všeobecného súdu Trioplast Industrier/Komisia, T‑40/06, EU:T:2010:388), ako aj spoločnosti Trioplast Wittenheim (rozsudok Všeobecného súdu Trioplast Wittenheim/Komisia, T‑26/06, EU:T:2010:387). Pritom všetky relevantné skutkové okolnosti v prejednávanej veci sú podľa jej názoru zhodné so skutkovými okolnosťami, ktoré boli Všeobecnému súdu predložené v rámci rozsudku Trioplast Wittenheim/Komisia (EU:T:2010:387). Nič teda neodôvodňuje lehotu jedného roka a piatich mesiacov, ktorá uplynula od vyhlásenia rozsudku Trioplast Wittenheim/Komisia a napadnutého rozsudku Všeobecným súdom.

124

Napokon ani správanie spoločnosti FLS Plast pred Všeobecným súdom nebolo dôvodom na dlhé konanie pred Všeobecným súdom.

125

Komisia v prvom rade uplatňuje námietku neprípustnosti. Tvrdí, že keď sa účastník konania domnieva, že konanie pred Všeobecným súdom je neprimerane dlhé, prináleží mu žiadať o náhradu škody, ktorá mu z tohto dôvodu vznikla, prostredníctvom žaloby o náhradu škody. Takáto neprimeraná dĺžka okrem toho nemôže sama osebe viesť k zníženiu pokuty, o ktoré sa snaží FLS Plast, lebo by to znamenalo zmenu sporného rozhodnutia.

126

Okrem toho s ohľadom na okolnosti prejednávanej veci a najmä s ohľadom na význam pre podnik, zložitosť a správanie je dĺžka konania pred Všeobecným súdom primeraná. Komisia v tejto súvislosti zdôrazňuje, že takmer všetky skutočnosti uplatnené na odôvodnenie sporného rozhodnutia spoločnosť FLS Plast spochybnila, a teda museli byť overené. Vzhľadom na to, že niektoré z týchto vecí sa týkali materských spoločností a ich dcérskych spoločností, bolo potrebné prijať niektoré organizačné opatrenia, aby bolo možné skúmať tieto veci a spoločne o nich rozhodnúť. Podľa jej názoru treba tiež zohľadniť skutočnosť, že spoločnosť FLS Plast podala veľmi zložitú žalobu obsahujúcu mnoho žalobných dôvodov, ktoré boli rozdelené na časti. Štrnásť ostatných žalobcov predložilo rovnako podrobné procesné dokumenty.

127

Subsidiárne Komisia tvrdí, že ak by Súdny dvor rozhodol, že došlo k porušeniu povinnosti rozhodnúť v primeranej lehote, a považoval by za nutné znížiť pokutu, takéto zníženie by malo byť veľmi obmedzené alebo len symbolické.

128

Spoločnosť FLS Plast vo svojej replike tvrdí, že Komisia neuvádza právny základ na podporu námietky neprípustnosti, ktorú uplatňuje.

129

Komisia vo svojej duplike zdôrazňuje, že dôvody uplatnené v rámci odvolania sa môžu týkať len nesprávneho právneho posúdenia Všeobecného súdu. Piaty odvolací dôvod uplatnený spoločnosťou FLS Plast na podporu jej odvolania nevychádza z takéhoto nesprávneho právneho posúdenia.

130

Ako vyplýva z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a z judikatúry Súdneho dvora, Súdny dvor je v rámci odvolania príslušný skúmať, či pred Všeobecným súdom došlo k porušeniam procesných pravidiel, ktoré sa nepriaznivo dotýkajú záujmov odvolateľa (pozri najmä rozsudok Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, EU:C:2009:456, bod 176).

131

Pokiaľ ide o porušenie článku 47 Charty uvedené spoločnosťou FLS Plast, treba pripomenúť, že podľa druhého odseku tohto ustanovenia „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“. Ako už Súdny dvor viackrát rozhodol, tento článok sa týka zásady účinnej súdnej ochrany (pozri najmä rozsudok Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, EU:C:2009:456, bod 179 a citovanú judikatúru).

132

Preto je takéto právo, ktorého existencia bola potvrdená pred nadobudnutím platnosti Charty ako všeobecnej zásady práva Únie, uplatniteľné v rámci žaloby proti rozhodnutiu Komisie (pozri najmä v tomto zmysle rozsudok Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, EU:C:2009:456, bod 178 a citovanú judikatúru).

133

Treba tiež pripomenúť, že podľa Európskeho súdu pre ľudské práva prekročenie primeranej lehoty na rozhodnutie ako procesná vada, ktorá predstavuje porušenie základného práva, musí dotknutému účastníkovi konania zakladať právo na účinný opravný prostriedok, ktorý mu umožní primeranú nápravu (pozri rozsudok ESĽP Kudla, č. 30210/96, § 156 a 157, ESĽP 2000‑XI).

134

Treba však pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora vzhľadom na potrebu zabezpečenia dodržiavania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže Súdny dvor nemôže len z dôvodu, že nebola dodržaná požiadavka rozhodnutia veci v primeranej lehote, umožniť žalobcovi spochybniť výšku pokuty, ktorá mu bola uložená, hoci boli zamietnuté všetky dôvody smerujúce proti konštatovaniam Všeobecného súdu, pokiaľ ide o výšku tejto pokuty a správanie, ktoré sankcionuje (pozri najmä rozsudok Groupe Gascogne/Komisia, C‑58/12 P, EU:C:2013:770, bod 78 a citovanú judikatúru).

135

Súdny dvor totiž tiež rozhodol, že sankciou za porušenie povinnosti súdu Únie rozhodnúť o veciach, ktoré sú mu predložené, v primeranej lehote, ktorá mu vyplýva z článku 47 druhého odseku Charty, je žaloba o náhradu škody podaná na Všeobecný súd, ktorá predstavuje účinný prostriedok nápravy. Z toho vyplýva, že návrh na náhradu škody spôsobenej nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie Všeobecným súdom nemožno predložiť priamo Súdnemu dvoru v rámci odvolania, ale musí sa podať na samotný Všeobecný súd (pozri najmä rozsudok Groupe Gascogne/Komisia, EU:C:2013:770, body 83 a 84).

136

Všeobecnému súdu rozhodujúcemu v inom rozhodovacom zložení, než v akom rozhodoval spor, ktorý viedol ku konaniu, ktorého dĺžka je kritizovaná, teda prináleží posúdiť tak vecnú správnosť uvedenej škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi touto škodou a neprimeranou dĺžkou sporného súdneho konania tak, že preskúma dôkazy poskytnuté na tento účel (pozri najmä rozsudok Groupe Gascogne/Komisia, EU:C:2013:770, body 88 a 90).

137

S ohľadom na tieto skutočnosti je potrebné konštatovať, že pokiaľ dĺžka konania na Všeobecnom súde, ktoré viedlo k vydaniu napadnutého rozsudku, presiahne šesť rokov, nemôže byť odôvodnená žiadnou z okolností vlastných veci.

138

Predovšetkým sa ukazuje, že obdobie medzi skončením písomnej časti konania vrátane predloženia dupliky Komisie vo februári 2007 a otvorením ústnej časti konania v priebehu júna 2011 trvalo približne štyri roky a štyri mesiace. Dĺžku tohto obdobia nemožno vysvetľovať okolnosťami veci, či už ide o zložitosť veci, správanie účastníkov konania alebo výskyt prekážok v konaní.

139

Pokiaľ ide o zložitosť veci, z preskúmania žaloby podanej spoločnosťou FLS Plast, ako je zhrnutá v bodoch 9 a 10 tohto rozsudku, vyplýva, že hoci uvedené dôvody vyžadovali dôkladné preskúmanie, stupeň zložitosti uvedených dôvodov nebol osobitne vysoký. Hoci je pravda, že pätnásť adresátov sporného rozhodnutia podalo na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť tohto rozhodnutia, táto okolnosť mu nemohla brániť v tom, aby vyhotovil zhrnutie spisu a pripravil ústnu časť konania v časovom horizonte kratšom než štyri roky a štyri mesiace.

140

Pokiaľ ide o správanie účastníkov konania, nič v spise nenaznačuje, že spoločnosť FLS Plast svojím správaním prispela k spomaleniu prejednania veci.

141

Napokon zo spisu nevyplýva, že by konanie bolo prerušené alebo spomalené z dôvodu výskytu prekážok v konaní, ktoré by mohli odôvodniť jeho dĺžku.

142

S ohľadom na uvedené skutočnosti treba konštatovať, že konanie na Všeobecnom súde porušilo článok 47 druhý odsek Charty v rozsahu, v akom neboli splnené požiadavky vyplývajúce z dodržania primeranej lehoty na prejednanie veci, čo predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom (pozri v tomto zmysle rozsudok Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, EU:C:2000:361, bod 42).

143

Z konštatovaní uvedených v bodoch 134 až 136 tohto rozsudku však vyplýva, že piaty odvolací dôvod, ktorý spoločnosť FLS Plast uvádza na podporu svojho odvolania, treba zamietnuť.

144

Z toho vyplýva, že keďže sa nevyhovelo žiadnemu z odvolacích dôvodov, ktoré uviedla spoločnosť FLS Plast na podporu svojho odvolania, toto odvolanie sa musí v celom rozsahu zamietnuť.

145

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

146

Podľa článku 138 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1, účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať spoločnosť FLS Plast na náhradu trov konania a táto spoločnosť nemala v odvolacom konaní úspech, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša okrem svojich vlastných trov konania aj trovy konania, ktoré vynaložila Komisia.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: